Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115214563
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115214563.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Ing. I. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX, XXX XX J., štátny občan SR, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 47 232 072, proti
žalovanému: Urbariát pasienkové a lesné spoločenstvo Vranie, so sídlom Vranie 136, 010 14 Žilina,

IČO: 42 223 253, zastúpenému JUDr. Františkom Beňom, advokátom, so sídlom XXX XX E. XXX, o
náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40C/244/2015-67 zo
dňa 24. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 40C/244/2015-67 zo dňa 24. mája 2016 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvej inštancie v rozsudku, ktorým rozhodne o
celom uplatnenom procesnom nároku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že základ nárok žalobcu (označeného ako
navrhovateľ) proti žalovanému (označeného ako odporca) na náhradu škody vyťažením drevnej hmoty
je opodstatnený (§ 152 ods. 2 O.s.p.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou (označenou ako návrh) doručenou okresnému
súdu dňa 11.05.2015 v znení jej zmeny pripustenej s uznesením Okresného súdu Žilina č. k.
40C/244/2015-60 zo dňa 04.05.2016, sa žalobca domáha, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške 678,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
ročne zo žalovanej sumy od 01.04.2014 do zaplatenia a náhrady v sume 346,00 Eur titulom náhrady
škody. Svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku KN-E
parc. č. 1126/2 - trvalé trávne porasty o výmere 946 m2, nachádzajúceho sa v kat. úz. E., zapísaného
na LV č. XXX kat. úz. E., pre obec a okres Žilina, s výškou spoluvlastníckeho podielu
1 . Uvedený pozemok je časťou lesného porastu č. 199 a, b, ktorý s ďalšou lesnou pôdou užíva
žalovaný. Začiatkom roka 2014 uskutočnil žalovaný so súhlasom odborného hospodára výrub stromov

aj na pozemku žalobcu. Rokovania žalobcu so zástupcami urbariátu ohľadne náhrady škody, vzniknutej
činnosťou žalovaného boli neúspešné. Po spochybnení hranice pozemku žalovaným na spoločnom
rokovaní strán dňa 17.10.2014 za prítomnosti Ing. A. T. bolo dohodnuté vytýčenie hraníc pozemku s tým,
že žalovaný zaujme stanovisko k uplatnenému nároku žalobcu na výbore spoločenstva dňa 25.10.2014.
VzhľadomnapasivitužalovanéhožalobcasámpožiadalIng.A.T.ovypracovanienovéhogeometrického
plánu, ktorý Ing. T. vypracoval pod č. 032/2014 zo dňa 08.10.2014 s jeho úradným overením dňa

26.11.2014 pod č. 2113/2014. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobca predložil do
spisu LV č. XXX pre kat. úz. E., list zo dňa 14.03.2014, záznam zo stretnutia za účasti geodetazo dňa 17.10.2014. Okrem toho žalobca produkoval v konaní i skutkové tvrdenia a dôkazy na
preukázanie výšky spôsobenej škody výrubom žalovaného.
3. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 04.09.2015 vyplýva, že medzi sporovými stranami je

nesporné, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetného pozemku. Označený pozemok je
lesným pozemkom a tvorí súčasť lesného porastu - dielca č. 199b, no nie je súčasťou dielca
č. 199a ako uviedol žalobca. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia predložil žalovaný do spisu snímku
z porastovej mapy. Medzi stranami nie je sporná ani skutočnosť, že začiatkom roka 2014 došlo v dielci
č. 199b, (a teda logicky aj na pozemku vo vlastníctve žalobcu), ku spracovaniu kôrovcovej

kalamity žalovaným. Spornou skutočnosťou však zostala otázka zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú spracovaním kôrovcovej kalamity. Žalovaný tvrdil, že pozemok vo vlastníctve žalobcu užíva
legálne. Žalovaný je podľa § 4 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej aj „zákon o lesoch“) evidovaný ako obhospodarovateľ lesa, a to od roku 1992. Ak podiel časti
pozemku, patriaceho žalobcovi predstavuje výmeru 4,73 árov, žalovaný nemohol konať, a ani nekonal
v rozpore so žiadnymi právnymi ani zmluvnými predpismi a nemohol nikomu takýmto

konaním spôsobiť žiadnu škodu. Žalobcovi by náležala náhrada škody za podmienky, že by bol nielen
vlastníkom, ale aj obhospodarovateľom celého dielca č. 199b o výmere 72 árov a žalovaný by mu
neoprávnene v ňom spracoval kalamitu. Zákon o lesoch vo svojom ust. § 39 ods. 6 určil vo vzťahu
k dielcu (lesného porastu), ako základnej jednotky na zisťovanie stavu lesa, plánovanie, evidenciu a
kontrolu hospodárenia minimálnu výmeru 0,5 ha. Obhospodarovaním sa rozumie nielen ťažba dreva,

ale aj zakladanie, obnova a výchova lesných porastov, čo v danom prípade bolo realizované nielen
urýchleným spracovaním kôrovcovej kalamity, ale aj následným zalesnením ťažbou odkrytých plôch
a ich ochranou, a to všetko výlučne na náklady žalovaného. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný
predložil súdu do spisu dohodu o vydaní majetku bývalého urbáru Vranie zo dňa 29.07.1992, v spojení
so zápisnicou o jeho fyzickom odovzdaní zo dňa 03.08.1992. Žalovaný za protiprávny označil

aj nárok žalobcu náklady na vypracovanie geometrického plánu, ktoré žalobca vynaložil zbytočne a bez
zavinenia žalovaného. Žiadal preto žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
4. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe. Predložil súdu
vyjadrenie Okresného úradu Žilina, odboru pozemkového, že v evidencii, ani v dohode o vydaní majetku
pozemkovému spoločenstvu nie je evidovaná parcela č. 1126/2 v kat. úz. E.. Žalovaný neeviduje

žalobcu ako člena pozemkového spoločenstva, z ktorého by mu plynuli nároky na pôžitky
súvisiace s urbárskym podielom. Žalobca odkúpil svoj spoluvlastnícky podiel k predmetnej parcele v
roku 1995. Od tejto doby žalovaný ako obhospodarovateľ lesa nerobil žiadne úpravy, ani nevykonával
starostlivosť o tento pozemok. Bolo povinnosťou žalovaného uzatvoriť so žalobcom nájomnú, prípadne
inú zmluvu na užívanie sporného pozemku, k čomu však nedošlo.

5. Právny zástupca žalovaného uviedol, že predmetná parcela nie je súčasťou spoločnej nehnuteľnosti
pozemkového spoločenstva. Z uvedeného dôvodu žalobca nemôže byť členom pozemkového
spoločenstva a nemôžu mu plynúť žiadne výhody vyplývajúce z takéhoto členstva. Nájomná zmluva
mala byť uzatvorená v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o pôde, pričom sa jedná o nútený nájom
vzniknutý zo zákona. Žalobca sa sa mal ako vlastník nehnuteľnosti domáhať svojich práv a požiadať

žalovaného o uzatvorenie nájomnej zmluvy. Právny predchodca žalobcu dal žalovanému súhlas s
jej obhospodarovaním. Je povinnosťou žalovaného starať o tento pozemok, keďže tento patrí do
lesného porastu 199b. Aj keby vlastník pozemku nedal súhlas na jeho obhospodarovanie, nemôže
ho sám obhospodarovať, a to s poukazom na zákonnú úpravu. Žalovaný predložil do spisu aj súhlas
na ťažbu dreva, ktorú nariadil odborný lesný hospodár ako kalamitnú ťažbu. Kôrovcovú kalamitu je

obhospodarovateľ povinný riešiť, aby chránil ostatný lesný porast. Predmetná kalamitná ťažba prebehla
na tomto pozemku v mesiaci marec 2014 a trvala maximálne 10 dní. Plocha bola následne žalovaným
zalesnená i ochránená. Medzi sporovými stranami nebola sporná ani skutočnosť, že predmetný
pozemok patriaci žalobcovi je súčasťou lesného porastu č. 199b. Žalobca by si mohol uplatňovať nárok
voči žalovanému z iného titulu.

6. Právny zástupca žalobcu spochybnil legálnosť spôsobu výrubu a odpredaja stromov na
pozemku žalobcu len z titulu obhospodarovania lesného porastu žalovaným. Argumentoval pritom
nedotknuteľnosťou vlastníckeho práva, ktoré môže byť obmedzené len na základe zákona s
dôrazom, že porasty na predmetnom pozemku patrili žalobcovi. Bolo povinnosťou žalovaného
ako obhospodarovateľa pozemku, pri jeho vedomosti, že vlastník pozemku patriaceho do ním

obhospodarovaného lesného porastu nie je členom pozemkového spoločenstva, vyzvať žalobcu na
uzavretie nájomnej zmluvy a zároveň upozorniť žalobcu na takúto ťažbu. Žalovaný v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázal, že ako obhospodarovateľ lesa mal právo vyťažiť drevnú hmotu z cudzieho
pozemku a tiež právo scudziť ju vo svoj prospech. Žalobca poukázal na ust. § 35 zákona o lesoch,týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckych práv a tiež na § 2 ods. 1, 2 zákona č. 229/1991 Zb.,
v zmysle ktorého okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej
s vlastníkom alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak zákon neustanovuje inak.

Vlastník pozemkov je aj vlastníkom porastov.

7. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd vydal medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol o
dôvodnosti základu nároku žalobcu uplatneného žalobou.
8. Konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané vlastnícke právo žalobcu k predmetnému

pozemku s výškou spoluvlastníckeho podielu 1. Aj porastová mapa musí rešpektovať hranice pozemkov
vo vlastníctve fyzických osôb. Vlastník pozemku je aj vlastníkom porastov a jeho súčastí. Pre
žalovaného, aj keď je v pozícií obhospodarovateľa pozemku, v danom prípade išlo o cudziu vec.
Z obsahu vlastníckeho práva jednoznačne vyplýva, že úžitková hodnota predmetu vlastníctva patrí
vlastníkovi. Druh pozemku ako trvalé trávnaté porasty vzhľadom na vyťaženie drevnej hmoty, ako
skutočnosti nespornej medzi sporovými stranami, bol právne bezvýznamný. Dôležitý je charakter

pozemku, ktorý reálne existuje, nie druh pozemku zapísaný v katastri nehnuteľností, nakoľko ide
o skutočnosť, ktorá môže podliehať zmene. Nájomná zmluva ohľadne sporného pozemku patriaceho
žalobcovi nebola v danom prípade uzavretá. Tá by však sama osebe len umožnila žalovanému užívať
pozemok vo vlastníctve žalobcu, v súvislosti s obhospodarovaním lesného porastu, ktorého je pozemok
žalobcu súčasťou, no nezakladala by žalovanému žiaden právny nárok na vyťaženú drevnú hmotu v

prípade kalamity. Porasty nachádzajúce sa na pozemku vo vlastníctve žalobcu sú pre pozemkové
spoločenstvo cudzou vecou. Nie je vylúčené, že vzhľadom na špecifickosť hospodárenia na lesných
pozemkoch regulovaného zákonom, by táto otázka bola súčasťou prípadne aj nájomnej zmluvy, alebo
inej dohody. Pretože žalovaný (v rozsudku nesprávne uvedený navrhovateľ - poznámka odvolacieho
súdu) mal vedomosť, že predmetný pozemok nepatrí do spoločnej nehnuteľnosti pozemkového

spoločenstva, práve z titulu vlastníckeho práva žalobcu k nej, pri rešpektovaní tohto práva, bolo jeho
povinnosťou informovať žalobcu o kalamitnej ťažbe v tomto lesnom poraste a s prihliadnutím na jeho
status obhospodarovateľa tohto lesného porastu predložiť žalobcovi návrh na uzatvorenie dohody o
vykonaní ťažby aj na jeho pozemku, aj s uvedením predpokladaného rozsahu zamýšľanej ťažby,
výdavkoch s ňou súvisiacich a výťažku za predaj drevnej hmoty pripadajúcej pre žalobcu, či už v

peniazoch alebo protihodnoty v drevnej hmote. Ak by sa strany v tomto smere nedohodli, žalovaný
nemal právny dôvod vykonať kalamitnú ťažbu na pozemku žalobcu. Týmto spôsobom by si bol
obhospodarovateľ splnil aj svoju prevenčnú povinnosť ohľadom vzniku škody v lesnom poraste.
9. Pri právnom posúdení prejednávanej veci prvoinštančný súd vychádzal z obsahu vlastníckeho práva
žalobcu garantovaného článkom 20 Ústavy SR, § 123 Občianskeho zákonníka a súvisiacich predpisov

pre osobitný režim vo vzťahu k predmetu vlastníctva daný ust. § 35, konkrétne náhrady za obmedzenie
vlastníckych práv podľa zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov, § 2
ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov.
10. Záverom okresný súd zdôraznil, že kolízia medzi obhospodarovateľom lesa (žalovaným) a
zákonnými povinnosťami z neho vyplývajúcimi a vlastníckym právom žalobcu k porastom ako jej súčastí

pozemku jednoznačne vyznieva v prospech vlastníka pozemku. Žalovaný nakladal s vecou, prisvojil si
vec, ktorá mu nepatrí, čím spôsobil na majetku žalobcu škodu. Konaním žalovaného boli preto naplnené
všetky kvalifikačné znaky zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal

jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zároveň zaviaže žalobcu
nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného i odvolacieho konania.
12. Uviedol, že okresný súd sa nesprávne stotožnil s právnym názorom žalobcu, že v danej veci sa
jedná o náhradu škody, ktorú mal spôsobiť žalovaný vyťažením drevnej hmoty z dielca (lesného porastu)
č. 199b LHC Dubeň, ktorého výmera je 7.200 m2 a ktorého súčasťou je aj KN-E parc. č. 1126/2 -

trvalé trávne porasty o výmere 946 m2 nachádzajúca sa v k.ú. E., ktorej je žalobca spoluvlastníkom
s výškou spoluvlastníckeho podielu 1, (čomu zodpovedá výmere 473 m2). Odvolateľ nesúhlasil so
záverom súdu prvej inštancie, že tým, že neoprávnene nakladal s vyťaženou drevnou hmotnou a
túto si prisvojil, spôsobil na majetku žalobcu škodu. Nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, že v
prejednávanomprípadebolinaplnenévšetkykvalifikačnéznakyzodpovednostižalovanéhozavzniknutú

škodu v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Práve naopak, žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie preukázal, že v danom prípade nebol naplnený ani jeden kvalifikačný znak zodpovednosti
za škodu, t.j. protiprávny úkon, vznik škody, ako dôsledku protiprávneho úkonu (príčinná súvislosť) a
zavinenieškodcu.Konaniežalovanéhovyťaženímdrevnejhmotynáhodnouťažbouzdôvodukôrovcovejkalamity na pozemku, ktorý patrí spoluvlastnícky žalobcovi, nemožno za žiadnych okolností kvalifikovať
ako protiprávne, pretože bolo vykonané v súlade so zákonom a so súhlasom a na príkaz odborného
lesného hospodára s poukazom na ust. § 22 ods. 1, 2 písm. b), § 23 ods. 5, § 47 ods. 1, § 48

ods. 1, 2 písm. k), ods. 3 písm. d) zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov.
Náhodná ťažba dreva (kôrovcovej kalamity) bola teda vykonaná v súlade so zákonom, ktorý ako lex
specialis upravuje túto činnosť, a preto nemôže napĺňať znaky protiprávneho úkonu. S poukazom na
fakt, že všetky predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne, neprichádza do
úvahy zodpovednosť žalovaného za škodu uplatnenú žalobou. Žalovaný už v štádiu prvoinštančného

konania uviedol, že ak žalobcovi vznikol nejaký nárok za obhospodarovanie jeho lesného pozemku,
ktorý je súčasťou dielca (lesného porastu 199b), nemôže sa jednať o nárok na náhradu škody, ale
pravdepodobneonárokztituluvydaniabezdôvodnéhoobohateniapodľa§451Občianskehozákonníka,
ktorého výška by mala predstavovať predpokladanú výšku nájomného, ak by bola uzavretá nájomná
zmluva podľa zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V tomto

smere odvolateľ vychádzal z právneho názoru NS ČR prezentovaného v jeho rozsudku sp.zn. 33Odo/
882/2006 zo dňa 24.06.2008.
13. K argumentácii prvoinštančného súdu ďalej odvolateľ poukázal na definíciu dielca uvedenú v §
39 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov, z ktorej je potrebné
pri rozhodovaní tejto veci vychádzať. Porastová mapa zobrazuje porasty, ktorých súčasťou sú KN

parcely. Ak by podľa predstáv okresného súdu mala porastová mapa rešpektovať hranice pozemkov
vo vlastníctve fyzických osôb, potom by súd musel zabezpečiť totálnu zmenu zákona o lesoch, keďže
dielec (lesný porast) by sa musel stotožniť s vlastníckou KN parcelou. Takýto postup však nie je možný.
Samostatné obhospodarovanie (užívanie) dielca (lesného porastu) žalobcom, je absolútne nemožné a
neprípustné. Takýto dielec by mal totiž výmeru, ktorá nezodpovedá zákonu, konkrétne 946 m2, resp.

473 m2 ktorá zodpovedá spoluvlastníckemu podielu žalobcu, a nie 0,5 ha. Vecou v danom prípade nie
je pozemok KN-E parc. č. 1126/2 - trvalý trávny porast o výmere 946 m2v k. ú. E., ale lesný pozemok -
dielec (lesný porast) č. 199b o výmere 7.200 m2, ktorého súčasťou je aj uvedená KN-E parc. č. 1126/2.
Medzi sporovými stranami nie je sporné to, že obhospodarovateľom lesného pozemku - dielca č. 199b,
ktoréhosúčasťoujeajKN-Eparc.č.1126/2,jeodroku1992žalovaný.Zuvedenýchdôvodovsažalovaný

nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že vo vzťahu k nemu sa jedná o cudziu vec. Pokiaľ ide o
lesné porasty rastúce na uvedenom dielci, žalovaný nepopiera, že tieto sú súčasťou lesného pozemku -
dielca199bovýmere7.200m2,ktoréhospoluvlastníkomovýmere473m2 jeajžalobca,apretomupatrí
aj určitá úžitková hodnota vo výške bezdôvodného obohatenia zodpovedajúca výške nájomného, ak by
bola uzavretá nájomná zmluva. Rozhodne však žalobcovi nevzniká nárok na náhradu škody. Neobstojí

ani názor okresného súdu, že aj v prípade uzavretia nájomnej zmluvy medzi stranami sporu by táto
sama o sebe umožnila žalovanému užívať iba holý pozemok bez porastov, pretože by mu nezakladala
žiaden právny nárok na vyťaženú drevnú hmotu v prípade kalamity, nakoľko porasty nachádzajúce sa
na pozemku vo vlastníctve žalobcu sú pre žalovaného cudzou vecou. Takýto názor je totiž v rozpore
so zákonom, keďže súčasťou lesných pozemkov sú aj lesné porasty (§ 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a)

zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov a § 120 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Uvedený názor je tiež v rozpore s logikou veci. Kto by si prenajal lesný pozemok bez
porastu, tento porast by vychovával, ochraňoval a vynakladal za týmto účelom finančné náklady, (keď
rubná doba je 80 až 100 rokov), a v prípade ťažby dreva, či už úmyselnej alebo náhodnej, by vyťažené
drevo ako cudzia vec by patrila vlastníkovi pozemku? Neobstojí ani záver prvoinštančného súdu, že

bolo povinnosťou žalovaného informovať žalobcu o kalamitnej ťažbe v predmetnom lesnom poraste a
následne mu predložiť návrh dohody o vykonaní ťažby na jeho pozemku s uvedením predpokladaného
rozsahu ťažby, výdavkov s ňou súvisiacich a výťažku za predaj drevnej hmoty, pripadajúcu pre žalobcu,
čiužvpeniazochaleboprotihodnote-drevnejhmote.Vprípade,akbysatotižstranyohľadneuvedených
skutočností nedohodli, žalovaný by nemal právny dôvod vykonať na pozemku žalobcu kalamitnú ťažbu.

Obhospodarovateľ lesa by sa nemal teda spravovať úpravou uvedenou v zákone o lesoch, ale len
nejakými predstavami drobných vlastníkov lesov a Slovensko by tak onedlho zostalo bez lesov v
dôsledku šíriacej sa kôrovcovej kalamity. Zákon o lesoch vo svojom ust. § 23 ods. 5 priamo ukladá
obhospodarovateľovi lesa (v danom prípade žalovanému) povinnosť v záujme ochrany lesa prednostne
vykonať náhodnú ťažbu (kôrovcovej kalamity) do 6 mesiacov od vzniku dôvodu na náhodnú ťažbu tak,

aby nedošlo k vývinu, šíreniu a premnoženiu škodcov. Zákon teda neukladá obhospodarovateľovi lesa
informačnú povinnosť vo vzťahu k vlastníkovi pozemku, ani povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o ťažbe.
V prípade, že by k takejto dohode nedošlo, by obhospodarovateľ lesa mal ponechať napospas les
kôrovcovi. Nie je správnym ani záver okresného súdu o informačnej povinnosti žalovaného. Splnenietejto povinnosti by totiž nezabránilo vzniku škody. Odvolateľ nespochybňuje práva žalobcu garantované
článkom 20 Ústavy SR a § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý zabezpečujú právo vlastniť majetok
a tento v medziach zákona držať, užívať a nakladať s ním. V článku 20 ods. 4 Ústavy SR sa však

uvádza, že na jeho základe je možné obmedziť vlastnícke práva a to v nevyhnutnej miere a vo verejnom
záujme a za primeranú náhradu. V danom prípade k obmedzeniu vlastníckych práv týkajúcich sa najmä
užívania lesného pozemku dochádza na základe zákona o lesoch, ktorý vlastníkov lesných pozemkov
obmedzil v jeho samostatnom užívaní a v § 2 písm. r) stanovil, že malým vlastníkom je vlastník alebo
spoluvlastník lesného pozemku alebo viacerých rozdrobených lesných pozemkov, ktorých súhrnná

výmera v rámci jedného hospodárskeho celku nepresahuje 50 hektárov. Ak chcú vlastníci s takouto
malou výmerou pozemkov samostatne hospodáriť, mali by sa podľa § 51 ods. 1 zákona o lesoch
združovať, s cieľom vytvorenia podmienok racionálneho a efektívneho spoločného hospodárenia v
lesoch.Rovnakonesprávnymjeajnázorsúduprvejinštancie,žežalobcovipatrínáhradazaobmedzenie
vlastníckych práv podľa § 35 zákona o lesoch, keďže priamo z tohto právneho predpisu vyplýva,
že uvedená náhrada patrí vlastníkovi iba za vyňatie pozemku z lesného pôdneho fondu, alebo za

obmedzenie vo využívaní lesného pozemku, čo nie je prípad súdenej veci. Vo vzťahu k spornému
pozemku nebolo totiž vydané žiadne rozhodnutie o jeho obmedzení v jeho využívaní (a stále sa
využíva ako lesný pozemok). Právny názor, že žalovaný mal vyzvať žalobcu ako vlastníka pozemku na
uzavretie nájomnej zmluvy, tiež nie je správny, pretože aj predpisy upravujúce vlastnícke právo zaväzujú
vlastníka veci nielen vlastniť, ale sa o ňu aj starať (článok 20 ods. 3 Ústavy SR). V danom prípade bolo

základnou povinnosťou žalobcu po nadobudnutí uvedeného pozemku, t.j. ešte v roku 1995 začať sa
ihneď zaujímať aj o to, kde je pozemok, ktorý kúpil a kto ho užíva. Žalobca sa odo dňa nadobudnutia
svojho pozemku o jeho užívanie nezaujímal a do roku 2014, (kedy bola vykonaná predmetná kalamitná
ťažba), t.j. 10 rokov neprejavil žiaden záujem, čo sa s jeho pozemkom deje a kto na ňom hospodári. V
danom prípade obhospodarovateľ lesa postupoval v súlade s § 20 ods. 4 zákona o lesoch, pretože bol

povinný vykonať najneskôr do dvoch rokov od vzniku holiny obnovu lesa (zalesnenie), ktoré zrealizoval
na vlastné náklady a tento novozaložený porast opäť podľa zákona musí na vlastné náklady ochraňovať
a vychovávať, a to bez nejakého predchádzajúceho súhlasu vlastníka pozemku. Právna argumentácia
opierajúca sa v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku o ust. § 2 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.
o pôde v znení neskorších predpisov v jeho druhej vete upravuje, že pri pozemkoch daných zmluvne

do užívania je vlastníkom porastov užívateľ, pokiaľ sa s vlastníkom nedohodne inak. Z dôvodovej správy
k § 2 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že zo zásady uvedenej v tomto ustanovení, podľa ktorej okrem
vlastníka majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom. Zákon však
povoľuje výnimku v ust. § 22 ods. 2, podľa ktorého, ak po zániku užívacích práv uvedených v § 22 ods.
1, t.j. aj k lesným pozemkom, nedošlo medzi doterajším užívateľom a vlastníkom k inej dohode, vznikol

medzi nimi nájomný vzťah (tzv. zákonný nájom). Dielec - lesný porast č. 199b, ktorého súčasťou je aj
pozemok KN-E parc. č. 1126/2, nachádzajúca sa v k.ú. E., bol v zmysle uvedeného zákona o pôde
právoplatne vydaný dovtedajším užívateľom Severoslovenskými lesmi, š.p. Žilina jeho vlastníkom, o.i. aj
právnemu predchodcovi žalobcu zastúpeného jeho splnomocneným zástupcom Františkom Dišekom,
a to na základe dohody o vydaní majetku bývalého Urbáru Vranie zo dňa 29.07.1992. Navyše, ako už

bolo uvedené vyššie, v danom prípade je vecou celý dielec (lesný porast) č. 199b o výmere 7.200 m2,
a nie pozemok KN-E parc. č. 1126/2 o výmere 946 m2, z ktorého právny predchodca žalobcu vlastní
iba podiel 1 o výmere 473 m2, teda na spoločnej veci mal rozhodovaciu právomoc o výmere 6,6 %. O
nakladaní so spoločnou vecou rozhoduje však nadpolovičná väčšina jeho vlastníkov, a tak samostatný
hlas právneho predchodcu žalobcu a teraz žalobcu, je aj z tohto hľadiska pre nakladanie

so spoločnou vecou viac ako nepatrný. Okresný súd preto nesprávne vec právne posúdil.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť.
15. Nesúhlasil s argumentáciou odvolateľa, o tom, že v súdenej veci neboli splnené predpoklady vzniku

zodpovednostižalovanéhozaškoduupravenévust.§420ods.1Občianskehozákonníka.Protiprávnym
úkonomneboltotižvýrubstromov,(akišloskutočneokôrovcovúkalamitu),alenezákonnýpredajdrevnej
hmoty žalovaným, ktorej vlastníkom bol žalobca. Škoda spočívala v hodnote predanej drevnej hmoty,
o ktorú sa znížil majetok žalobcu. Na strane žalovaného bolo preukázané zavinenie, ktorý vedel, že
drevná hmota je vo vlastníctve žalobcu, no aj tak si ju prisvojil. Tvrdenia žalovaného, že u

žalobcu by prichádzal do úvahy nárok z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho
zákonníka, je právne irelevantný. V ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú taxatívne uvedené
jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z ktorých na daný prípad nie je možné ani
jeden subsumovať. Navyše podľa ustálenej praxe návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia másubsidiárnu povahu a možno sa ho domáhať len vtedy, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie
uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. Názor žalovaného, že je obhospodarovateľom lesného
pozemku - dielca č. 199b, (ktorého súčasťou je aj KN-E parc. č. 1126/2 patriaca žalobcovi), a preto

sa vo vzťahu k nemu nejedná o cudziu vec, ktorú by nebol oprávnený užívať ako obhospodarovateľ
celého lesného pozemku, je jednostranný a zmätočný. Pasienkové a lesné spoločenstvo žalovaného
tvoria v drvivej väčšine vlastníci pozemkov ako členovia tohto spoločenstva, ktorí sa podieľajú na
hospodárení spoločenstva podľa veľkosti svojich podielov. V prípade, ak vlastníci pozemkov patriacich
do vymedzeného lesného porastu nie sú členmi spoločenstva žalovaného, ich práva a povinnosti sú

vymedzené nájomnou zmluvou, ktorú žalovaný s takýmito vlastníkmi uzavrel. Vychádzajúc z údajov
uvedených v katastri nehnuteľností, má žalovaný povinnosť evidovať všetkých vlastníkov i pozemky
nachádzajúce sa v lesnom poraste, ktorý obhospodaruje. Žalobca nesúhlasil s názorom odvolateľa, že
v rámci starostlivosti o riadne obhospodarovanie lesného porastu bolo povinnosťou žalobcu navrhnúť
žalovanému uzavretie nájomnej zmluvy ohľadne sporného pozemku a pokiaľ medzi stranami nedošlo
k dohode, vznikol žalovanému k predmetnej nehnuteľnosti zákonný nájom. Žalobca pritom zdôraznil,

že žalovaný až do vzniku sporu nemal vedomosť, že pozemok parc. č. KN-E 1126/2
patrí do majetku lesného porastu, ktorý obhospodaruje. Tvrdenie žalovaného, že v danom prípade je
spornou vecou celý lesný porast, vrátane dotknutého pozemku patriaceho žalobcovi, je mylné v tom, že
cudzou vecou boli pre žalovaného stromy, ktoré vlastnícky patrili žalobcovi. Žalobca totiž nebol členom
lesnéhoapasienkovéhospoločenstvaažalovanýsnímnemalaniuzavretúnájomnúzmluvukspornému

pozemku. Jednoznačne teda išlo o zásah do vlastníctva žalobcu. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že „starostlivo
eviduje a obhospodaruje“ zverený lesný porast, žalobca dňa 10.06.2016 zistil, že z jeho pozemku boli
vyrúbané ďalšie stromy, z ktorého dôvodu podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa na OO PZ
Žilina - okolie. Šetrením v tejto veci bolo zistené, že výrub uskutočnil žalovaný a v priestupkovom konaní
bola vec odložená, nakoľko podozrivý Ján Coloň - predseda spoločenstva Urbariát pasienkové a lesné

spoločenstvo Vranie, uviedol, že k ťažbe dreva na pozemku žalobcu došlo omylom, nakoľko pozemok
žalobcu nie je vyznačený bodmi, podľa ktorých by sa dalo v teréne orientovať. Predseda spoločenstva
zároveň vtedy uviedol, že spoločenstvo dodržiava všetky zákonné postupy, o čom predložil odvolanie
žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 24.05.2016 v vydaného v tejto
veci. Na jeho základe priestupkový orgán vec odložil. I toto je dôkazom, že žalovaný nemá potrebný

prehľad o stave pozemkov patriacich do spravovaného lesného porastu a jeho vlastníckych vzťahoch.

16. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 23.01.2017 namietal, že predaj legálne vyťaženej drevnej
hmoty nemôže byť nezákonným predajom. Podstatou nájomnej zmluvy nie je totiž iba holé užívanie
prenajatej veci, ale aj branie úžitkov z prenajatej veci, ktoré v danom prípade predstavujú vyťaženú

drevnú hmotu. Za daných okolností nie je rozhodujúce, či sa jedná o zmluvný alebo nútený zákonný
nájom. V konaní bolo preukázané, že žalovaný sa nedopustil žiadneho protiprávneho úkonu a všetka
jeho činnosť spojená s vyťažením kalamitnej drevnej hmoty a jej speňažením i následným zalesnením
ťažbou odkrytej plochy bola vykonaná v súlade so zákonom. Výťažok z predaja drevnej hmoty preto
nemožnokvalifikovaťakoškoduvzniknutúnamajetkužalobcu.Tentonepredstavujeanibezdôvodnýzisk

žalovaného, pretože z tohto výťažku je potrebné odpočítať náklady, ktoré mal žalovaný na jej vyťaženie
a ďalšie náklady, ktoré mu vznikli na zalesnenie plochy, ako aj tie, ktoré mu vzniknú v budúcnosti v
súvislosti s výchovou a ochranou novozaložených lesných porastov. Žalovaný zotrval na svojom tvrdení,
že ak žalobcovi vznikla nejaká majetková ujma, tak sa jedná o ujmu z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia, ktorého výška by mala predstavovať zákonné nájomné. V danom prípade by išlo o typický

príklad plnenia bez právneho dôvodu, ktorá je pokrytá skutkovou podstatou bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný opätovne akcentoval, že je primárnym právom, no
aj zodpovednosťou žalobcu, aby sa on sám od žalovaného domáhal uzavretia nájomnej zmluvy ohľadne
sporného pozemku. Žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že predseda výboru žalovaného
sa vyjadril k ďalšej kalamitnej ťažbe tak, že k nej na pozemku žalobcu došlo vraj omylom. Práve naopak,

tvrdil,žeťažbabolanevyhnutná(predpisujejuzákon),pričompotrebnédokladyonejmásprávnyorgánk
dispozícii. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca je iba podielovým spoluvlastníkom parcely tvoriacej
príslušný lesný porast, na ktorom bola vykonaná kalamitná ťažba, ktorá však nie je v
teréne vytýčená bodmi. Aj v prípade, že by predmetná nehnuteľnosť bola riadne vyznačená,
žalovaný mohol vykonať predmetnú kalamitnú ťažbu, čo mu aj zákon o lesoch ukladá. Pokiaľ pozemok

v spoluvlastníctve žalovaného tvorí súčasť dielca, ktorý nie je v teréne vymedzený bodmi, neznamená
to, že žalovaný nemá prehľad o stave pozemkov, ktoré obhospodaruje s poukazom na definíciu dielca v
zákone o lesoch. V ostatnom žalovaný zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v opravnom prostriedku.17. K uvedenému vyjadreniu žalovaného žalobca nepodal odvolaciu dupliku.

18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a
contrario) medzitýmny rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového

procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov
strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové
konanie.

20. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, (až na výnimku v časti argumentácie a právneho
posúdenia okresným súdom uvedenú ďalej), ktorá však nemala vplyv na správnosť napadnutého
rozhodnutia a nemala ani za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Okresný
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o

žalobežalobcumedzitýmnymrozsudkomavecnesprávnerozhodol,pričomsvojerozhodnutieodôvodnil
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, aktuálne sú kritériá
odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 až § 222 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

21 Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalovaného uvedené v jeho opravnom prostriedku a po
ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

22. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a

právnymi závermi okresného súdu tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnuté rozhodnutia.

23. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
KN-E parc. č. 1126/2 - trvalé trávne porasty o výmere 946 m2 nachádzajúcej sa v k.ú. E. zapísanej
na LV č. XXX pre k.ú. E., obec a okres Žilina, s výškou spoluvlastníckeho podielu 1. Predmetný

pozemok je súčasť lesného porastu - dielca č. 199b, ktorý obhospodaruje žalovaný. Tento pozemok
však nie je súčasťou spoločnej nehnuteľnosti pozemkového spoločenstva Urbariát pasienkové a lesné
spoločenstvo Vranie a žalobca nie je členom tohto pozemkového spoločenstva. Začiatkom mesiaca
marec 2014 žalovaný uskutočnil so súhlasom odborného lesného hospodára výrub stromov, (okrem
iných), aj na pozemku žalobcu, ktorým likvidoval kôrovcovú kalamitu. Žalobca sa v tomto

konaní voči žalovanému domáha náhrady škody za stromy (ihličnaté i listnaté) vyrúbané žalovaným
na jeho pozemku, tvrdiac, že ako vlastníkovi pozemku mu patrili aj predmetné stromy. Žalovaný však
stromy po ich vyrúbaní neodovzdal žalobcovi, a ani mu za ne nevyplatil finančnú náhradu v sume
zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu. Žalovaný svoju obranu v spore založil na tvrdení, že
je nájomcom pozemku patriaceho žalobcovi a z tohto nájomného vzťahu mu vyplýva aj oprávnenie

ponechať si vyrúbané stromy, keďže tieto mu patria. Žalovaný však v konaní pred súdom prvej inštancie
nepreukázal ním tvrdenú existenciu nájomného vzťahu k nehnuteľnosti, ktorej (spolu)vlastníkom je
žalobca. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva, že medzi stranami nebola uzavretá
nájomná zmluva, ktorou by žalobca dal žalovanému do nájmu spornú nehnuteľnosť. Zároveň žalovaný
v súdenej veci nepreukázal, že by mu k uvedenej nehnuteľnosti (od roku 1992 až doposiaľ) vznikol

zákonný, prípadne zmluvný nájom, ktorý by ho v čase likvidácie kôrovcovej kalamity v roku 2014
oprávňoval užívať nehnuteľnosť patriacu žalobcovi.

24. Z ust. § 2 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku jednoznačne vyplýva, že okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné

osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom, alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým
fondom, alebo pri náhradných pozemkoch pridelených fyzickej osobe do bezplatného náhradného
užívania do vykonania pozemkových úprav, na základe zmluvy s touto osobou.25. V zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona je vlastník pozemkov vlastníkom porastov, ktoré na ňom
vzišli; tým nie je dotknuté vlastnícke právo poľnohospodárskych družstiev k porastom na pozemkoch
ich členov podľa predpisov o poľnohospodárskom družstevníctve. Pri pozemkoch daných zmluvne do

užívania je vlastníkom porastov užívateľ, pokiaľ sa s vlastníkom nedohodne inak, ak nie je zákonom
ustanovené inak.

26. S účinnosťou od 01.01.2004 upravuje otázku nájmu lesných pozemkov zákon č. 504/2003
Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o

zmene niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj zákon č. 504/2003 Z. z.). Podľa jeho
ust. § 1 ods. 1 nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely sa spravuje
ustanoveniami osobitného predpisu o nájomnej zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak; rovnako sa
to vzťahuje na podnájom. V zmysle poznámky pod čiarou č. 1 k textu tohto ustanovenia sa osobitným
predpisom o nájomnej zmluve rozumejú ust. § 663 až 683 Občianskeho zákonníka.
27. Nájomná zmluva o nájme lesného pozemku na hospodárenie v lesoch sa spravuje ustanoveniami

prvejadruhejčastitohtozákona,akniejevtejtočastizákonauvedenéinak(ust.§20zákonač.504/2003
Z. z.).

28. Je potrebné zdôrazniť, že ak by pôvodný vlastník prenajal nehnuteľnosť žalovanému (či už formou
zmluvného alebo zákonného nájmu), v prípade prevodu vlastníctva k prenajatej veci na žalobcu, by

žalobca ako jej nadobúdateľ vstúpil do postavenia prenajímateľa z pôvodnej nájomnej zmluvy a všetky
práva a povinnosti zmluvných strán z nej vyplývajúce by zostali zachované. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 343/2009 zo dňa 23.02.2011,
ako jednej z najvyšších súdnych autorít, z ktorého vyplýva, že „pri zmene vlastníctva prenajatej
veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa

svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom
preukázaná.Akdôjdekuzmenevlastníctvaknehnuteľnejveci,môžeztohtodôvoduvypovedaťnájomnú
zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať
v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené (§ 680 ods. 2 a
3 Občianskeho zákonníka). Citované ustanovenie upravuje zvláštny prípad právneho nástupníctva,

s ktorým je spojený ten dôsledok, že na nadobúdateľa prechádzajú práva a
povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu priamo zo zákona (ex lege), ak nastane skutočnosť, s
ktorou zákon uvedený dôsledok spája, t.j. nadobudnutie vlastníckeho práva k prenajatej veci. Zmyslom
tohto ustanovenia je zaistiť kontinuitu nájomného vzťahu na strane prenajímateľa pre prípad, ak nastane
právna skutočnosť - zmena vlastníctva k prenajatej veci. Nájomcovi sa týmto poskytuje právna ochrana

v situáciách, ktoré nemohol ovplyvniť. Osobitne pri nájme poľnohospodárskych a lesných
pozemkov, ako sa uvádza aj v dôvodovej správe k zákonu č. 504/2003 Z. z., toto nájomné právo je
zamerané hlavne na využitie predmetu nájmu v podnikaní nájomcu.“

29. Žalovaný v konaní tvrdil, že k pozemku spoluvlastnícky patriacemu žalobcovi mu vznikol zákonný

nájom v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a tento doposiaľ trvá. Uvedené zákonné ustanovenie
riešilo vznik zákonného nájmu ku dňu vzniku účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., t.j. ku dňu 30.12.1991 pre
prípad, že medzi doterajším užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku, (ktorému
bol tento majetok vydaný), nedošlo k inej dohode. Na preukázanie svojho tvrdenia žalovaný predložil
do spisu Dohodu o vydaní majetku Bývalého urbáru Vranie zo dňa 29.07.1992 a Zápisnicu z fyzického

odovzdávania majetku Lesného spoločenstva Rochovnica a Bývalého urbáru Vranie zo dňa 03.08.1992.
Prvoinštančnýsúdvšaknazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveruonepreukázaníexistencie
nájomného vzťahu žalovaného k predmetnému pozemku, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací
súd. Pokiaľ žalobca nadobudol sporný pozemok kúpno-predajnou zmluvou (č. V 5128/95) od pôvodného
vlastníka až v roku 1995 a popieral existenciu akéhokoľvek nájomného vzťahu so žalovaným, bolo na

žalovanom, aby v konaní preukázal, že ku dňu uzavretia predmetnej kúpno-predajnej zmluvy existoval
medzi ním a pôvodným vlastníkom pozemku (predávajúcim z tejto zmluvy) nájomný vzťah, vzniknutý na
základe nájomnej zmluvy alebo zo zákona. Z dôkazov produkovaných žalovaným v tomto konaní však
takáto skutočnosť nevyplýva.

30. Zároveň bolo v konaní preukázané, že žalovaný nemá predmetný pozemok v nájme od žalobcu ani
na základe nájomnej zmluvy o nájme lesného pozemku uzavretej podľa § 20 a § 21 zákona č. 504/2003
Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o
zmene niektorých zákonov v platnom znení. Len takáto zmluva by žalovaného ako nájomcu lesnéhopozemku prenechaného na hospodárenie v lese oprávňovala využívať ho a brať z neho úžitky v súlade
s osobitnými predpismi a s lesným hospodárskym plánom a inými opatreniami podľa týchto osobitných
predpisov, a to po dobu najmenej 30 rokov. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplýva, že

ani jedna zo strán sporu nepodnikla kroky k uzavretiu nájomnej zmluvy ohľadne pozemku patriaceho
žalobcovi, ktorý však žalovaný napriek tomu užíva. Je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 504/2003 Z.
z. upravuje postup vlastníka pozemku v prípade, že je jeho pozemok užívaný bez nájomnej zmluvy a
umožňuje vlastníkovi doručiť užívateľovi pozemku návrh na uzatvorenie nájomnej zmluvy v ust. § 12
ods. 4 uvedeného zákona. Nejedná sa však o povinnosť vlastníka, tak ako to prezentoval odvolateľ vo

svojom opravnom prostriedku. Žalovaný mal možnosť riešiť vzniknutú situáciu zákonom aprobovaným
spôsobom. Akoužívateľ,ktorýspornýpozemokužívalbeznájomnejzmluvy,moholpostupovaťv
zmysle ust. § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. a navrhnúť žalobcovi ako (spolu)vlastníkovi predmetnej
nehnuteľnosti uzavretie nájomnej zmluvy. Ak by v danom prípade žalobca uzatvorenie nájomnej zmluvy
neodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, až v takom prípade sa
predpokladá, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol nájomný vzťah podľa tohto

zákona; avšak len za predpokladu, ak by vlastník pozemku (žalobca) neuzatvoril nájomnú zmluvu s inou
osobou, ako je užívateľ pozemku. Žalovaný však v konaní netvrdil, a ani nepreukázal, že by vo vzťahu k
žalovanému postupoval spôsobom upraveným v ust. § 12 ods. 5 zákona č. 504/2003 Z. z. Nakoľko ani
žalobca nevyzval žalovaného na uzavretie nájomnej zmluvy, záver okresného súdu o tom, že žalovaný
užíva spornú nehnuteľnosť bez nájomnej zmluvy, je správny.

31. Súčasťou pozemku patriaceho žalobcovi boli aj listnaté a ihličnaté stromy, ktoré žalovaný ako
obhospodarovateľ lesa evidovaný na Okresnom úrade v Žiline v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. o
lesoch a likvidácii kôrovcovej kalamity vyrúbal. Žalovaný však neodovzdal žalobcovi odstránený lesný
porast, a ani mu nezaplatil peňažný ekvivalent, ktorý by zodpovedal jeho cene.

32.Spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciuacitovanúprávnuúpravusaodvolacísúdnestotožnils
tvrdenímokresnéhosúdu,ženájomnázmluvabysamaosebelenumožnilažalovanémuužívaťpozemok
vo vlastníctve žalobcu, v súvislosti s obhospodarovaním lesného porastu, ktorého je pozemok žalobcu
súčasťou, no nezakladala by žalovanému žiaden právny nárok na vyťaženú drevnú hmotu v prípade
kalamity.

33. Argumentácia žalovaného, že nehnuteľnosť, ktorej je žalobca spoluvlastníkom, je súčasťou dielca
č. 199b, ktorý je spoločnou vecou, rovnako neobstojí. Ustanovenie § 39 zákona o lesoch totiž definíciu
dielca upravuje „len na účely hospodárskej úpravy lesov.“ Žalovaný nemôže ignorovať práva žalobcu
ako vlastníka nehnuteľnosti KN-E parcely č. 1126/2 - trvalé trávne porasty o výmere 946

m2 nachádzajúcej sa v k.ú. E., zapísanej na LV č. XXX pre k.ú. E., obec a okres Žilina. Aj v prípade,
že nehnuteľnosť patriaca žalobcovi je súčasťou dielca 199b, žalovaný je oprávnený túto nehnuteľnosť
užívať len ak má na to právny titul (t.j. nájomnú zmluvu uzavretú s jej vlastníkom, prípadne jeho právnym
predchodcom;aleboakbymuvznikolktejtonehnuteľnostizákonnýnájom).Akoužbolouvedenévyššie,
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v spore, nakoľko nepreukázal existenciu nájomného vzťahu k

nehnuteľnosti (spolu)vlastnícky patriacej žalobcovi.

34. Rovnako neobstojí ani tvrdenie žalovaného o minoritnom spoluvlastníckom podiele žalobcu k
dielcu obhospodarovaným žalovaným s poukazom na ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s
tým, že o hospodárení so spoločnou vecou sa dohodli majoritní spoluvlastníci predmetného dielca.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru, z ktorej vyplýva, že pokiaľ zákon
ustanovuje, že o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa
veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, potom z toho vyplýva, že nerozhoduje len väčšina bez toho,
aby menšinovému spoluvlastníkovi bola daná akákoľvek možnosť, aby sa pre otázku týkajúcu sa
hospodárenia so spoločnou vecou, mohol tiež rozhodnúť, či sa k nej vyjadrí. Ak by menšinovému

spoluvlastníkovi vôbec nebola daná možnosť vyjadriť sa k zamýšľanej zmene o hospodárení so
spoločnou vecou, potom aj za situácie, kedy s takou zmenou súhlasí väčšina spoluvlastníkov počítaná
podľa veľkosti podielov, nejde o rozhodnutie väčšiny v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. V takom prípade ide z hľadiska hospodárenia spoluvlastníkov so spoločnou vecou o
neplatný právny úkon (k tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 27Cdo/4178/2009,

vychádzajúce z rovnakej právnej úpravy).

35. Žalovanému zrejme unikla skutočnosť, že predmetom sporu je náhrada škody za
vyrúbaný lesný porast (stromy), ktorých vlastníkom bol žalobca a ktoré si po výrube žalovaný prisvojila žalobcovi ani nezaplatil za ňu primeranú finančnú náhradu. Žalovaný preto zodpovedá žalobcovi za
škodu, ktorú mu protiprávnym konaním (prisvojením si drevnej hmoty) spôsobil. V danom prípade teda
správne konštatoval okresný súd naplnenie všetkých atribútov zodpovednosti žalovaného za škodu

upravenú v ust. § 420 Občianskeho zákonníka.

36. Pokiaľ však okresný súd pri rozhodovaní súdenej veci aplikoval aj ust. § 35 zákona 326/2005 Z. z.
o lesoch, odvolací súd tento jeho postup vyhodnotil ako nesprávny. V danom prípade sa totiž nejedná o
náhradu za obmedzenie vlastníckych práv žalobcu vyňatím, obmedzením využívania alebo osobitným

režimom hospodárenia, ktorý predpokladá administratívne rozhodnutie orgánu štátnej správy lesného
hospodárstva podľa § 7 ods. 1 a 2 o lesoch za podmienok stanovených v § 5 a § 35 zákona o lesoch.

37. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že v danom prípade si žalobca mohol svoj nárok voči
žalovanému uplatniť z titulu ušlého nájomného ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Predmetom občianskeho súdneho konania je v konaní uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý

vymedzuje žalobca, a to nielen určením predmetu, teda žalobného petitu, ale i určením rozhodujúcich
skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Žalobca svoj nárok vymedzil v žalobe ako nárok na
náhradu škody, ktorá mu vznikla na základe vyrúbania lesného porastu žalovaným
na pozemku, ktorého je žalobca vlastníkom. Žalovaný teda odstránil z pozemku žalobcu drevnú hmotu,
ktorá mu nepatrí a neposkytol žalobcovi za ňu ani adekvátnu finančnú náhradu. Žalobca sa teda v

žalobe nedomáha voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu užívania
pozemku žalovaným bez právneho dôvodu (ktorej skutočnosti si je žalovaný zrejme vzhľadom na jeho
argumentáciu uvádzanú v priebehu tohto konania aj vedomý).

38. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okrem náhrady škody za vyrúbaný lesný porast sa však

žalobca žalobou domáha aj náhrady nákladov spojených s uplatňovaním jeho nároku vo výške 346,00
Eur (náklady za vypracovanie geometrického plánu geodetom Ing. T. v sume 304,00 Eur, zakúpenie
kolkov pre správu katastra v sume 27,00 Eur a za posudok znalca Ing. Greguša v sume
15,00 Eur), ktorý nárok opomenul súd prvej inštancie vo svojom rozsudku právne kvalifikovať. Túto jeho
nedôslednosť odstránil odvolací súd v tomto rozhodnutí, keďže rozhodnutie súdu prvej a druhej inštancie

v súdenej veci tvorí jeden celok. V danom prípade sa jedná o nárok, ktorý žalobcovi prináleží v zmysle
ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

39. Pre úplnosť krajský súd poznamenáva, že postupom v súlade s ust. § 382 CSP boli obidve procesné
strany odvolacím súdom poučené o možnosti aplikácie ust. § 39, § 7 ods. 1 písm. a), d), § 5 zákona č.

326/2005 Z. z. o lesoch v platnom znení, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 1 až § 14 a § 20 až
21 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
neboli súdom použité
40. K tomuto podaniu súdu sa vyjadril žalovaný, ktorý k vyššie uvedeným ustanoveniam zákona č.

504/2003 Z. z. uviedol, že ich aplikácia bude možná mimo tohto sporového konania, keď strany sporu
uzavrú nájomnú zmluvu, ktorej uzavretie mal iniciovať žalobca bezprostredne po nadobudnutí jeho
nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou lesného porastu - dielca č. 199b LHC Dubeň o výmere 7.200 m2. Vo
vzťahu k ostatným právnym predpisom uvedeným vo výzve odvolacieho súdu uviedol, že tieto nie sú
na prejednávanú vec aplikovateľné.

41. Žalobca sa k tejto výzve súdu písomne nevyjadril.

42. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj základ pre rozhodnutie vo veci
medzitýmnym rozsudkom. Odvolacie dôvody žalovaného vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené,
pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z
úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom

a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle v
tom čase účinného ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo odôvodnil. V dôsledku toho krajský
súd medzitýmny rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.43. Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z ust. § 262 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 396 ods.
1 CSP.

44. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)