Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. marec 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 9C/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116200250
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Hadrbulcová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1116200250.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci

žalobcu: V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Z. XXX/X, XXX XX R., zastúpený advokátkou: JUDr. Alexandra
Skybová so sídlom Záhradnícka 46, 821 08 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej strane súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.01.2016 domáhal sa žalobca proti žalovanej Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, zaplatenia sumy vo výške 13 700.- € z titulu

náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania na základe Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v období od 04.01.2013 do 06.05.2014 vykonával trest
odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P. K. B. (ďalej iba ÚVTOS). ÚVTOS vtom
čase prekračoval ubytovaciu kapacitu odsúdených, preto došlo k situácii, že žalobca sa v období od
04.04.2013 do 13.08.2013 (t. j. 137 dní) nachádzal v cele o výmere 60 m2, kde bolo umiestnených
celkovo 28 väzňov. Na jedného väzňa teda pripadala ubytovacia plocha 2,1 m2. Uvedený stav, tak

podľa žalobcu predstavoval zásah do jeho práv, porušenie Zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu
odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 475/2005 Z. z.) a to s
poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej iba ESĽP) a
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba Dohovor). Žalobca svojou žiadosťou
zo dňa 11.02.2015 požadoval od Ministerstva spravodlivosti náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená
ujmou na jeho právach prekročením ubytovacej kapacity odsúdených. Ministerstvo spravodlivosti SR
predbežne prerokovalo nárok na náhradu škody a vyhodnotilo jeho žiadosť ako nedôvodnú. Žalobca

doručil Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a niektorých predpisov. Žiadosti žalobcu nebolo vyhovené z dôvodu, že nebolo
preukázané naplnenie všetkých predpokladov na vznik škody. Žalovaná uviedla, že je pravdou, že ústav
prekračoval ubytovacie kapacity do dňa 30.06.2013, avšak dňa 01.07.2013 nadobudol účinnosť Rozkaz
generálneho riaditeľa č. 20/2013, v ktorom bola upravená zvýšená ubytovacia kapacita zo 480 na 516
odsúdených. K uvedenému vyjadreniu žalobca uviedol, že znížením ubytovacej kapacity v cele žalobcu

boli porušené žalobcove práva zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd
a toto konanie bolo v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Je irelevantné, že
dňa 01.07.2013 nadobudol účinnosť Rozkaz generálneho riaditeľa č. 20/2013, v ktorom bola upravená
zvýšená ubytovacia kapacita zo 480 na 516 odsúdených, pretože vnútroštátne právo musí byť v súlades medzinárodným právom, rešpektovať ho. V tomto prípade došlo k porušeniu medzinárodného práva,
(viď rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva W. B.. H.). Žalobca uviedol, že mu bola spôsobená
nemajetková ujma, pretože počas 137 dni bol znížený jeho ubytovací priestor, a to je v rozpore s

ľudskými právami, čo potvrdila aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Došlo tak k zníženiu
dôstojnosti jeho osoby, žalobca utrpel psychickú ujmu. Preto žalobca žiadal, aby mu žalovaná nahradila
nemajetkovú ujmu vo výške 13 700 eur (100 eur x 137 dní), 100 eur za každý deň strávený v týchto
ubytovacích podmienkach.
2.Žalovanástranasakvecivyjadrilapísomnýmpodanímdoručenýmsúdudňa 07.06.2016.Ministerstvo

spravodlivosti SR, ktoré žalobca označil v žalobe ako orgán zastupujúci v tejto veci štát, uviedlo, že
napriek tomu, že žalobca to nikde vo svojom žalobnom návrhu neuvádza, žalovaná z jeho obsahu
vyvodila, že ten sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch domáha z titulu nesprávneho úradného
postupu (nenapáda žiadne rozhodnutie vydané orgánom verejnej moci). Predpokladom preukázania,
že v tom ktorom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak musí byť porušenie určitej napr.
zákonom stanovenej povinnosti alebo iný nezákonný zásah do práv fyzickej osoby. V danom prípade

došlo k situácii, že ÚVTOS nezabránil dočasnému prekročeniu ubytovacej kapacity odsúdených, čo
podľa žalobcu malo za následok, že ubytovacia kapacita klesla na 2,1 m2 na jedného odsúdeného.
Žalovaná nespochybnila fakt, že v ÚVTOS bola dočasne prekročená kapacita ústavu, uvedené však
nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Poukázala na ustanovenie § 18 ods. 1 zák. č.
475/2005 Z. z. podľa ktorého, odsúdenému sa poskytne ubytovanie v cele alebo izbe. Ubytovacia plocha

v cele alebo izbe pre odsúdeného je najmenej 3,5 m2. Ak sa nadmerne zvýši počet odsúdených v
ústave, možno ubytovaciu plochu na nevyhnutne potrebný čas znížiť. Z citovaného ustanovenia zák. č.
475/2005Z.z.jezrejmé,žezákonodarcastanovilminimálnuhranicuubytovacejplochypreodsúdeného,
ktorá by nemala klesnúť pod 3,5 m2. Z uvedenej minimálnej ubytovacej plochy pre odsúdeného existuje
ale výnimka, ktorá je uvedená v druhej vete tohto ustanovenia. Podľa nej možno ubytovaciu plochu na

nevyhnutne potrebný čas znížiť v prípade, ak sa nadmerne zvýši počet odsúdených v ústave. K takejto
(zákonom predpokladanej) situácii došlo i v prípade žalobcu, kedy ten uvádza, že v určitom období
bola ubytovacia kapacita v jeho cele znížená, t. j. bola menšia než 3,5 m2. Podľa žalovanej bol teda v
prípade žalobcu aplikovaný postup podľa § 18 ods. 1 druhej vety zák. č. 475/2005 Z. z., keďže z dôvodu
nadmerného počtu odsúdených v ÚVTOS bola ubytovacia plocha niektorých odsúdených prechodne

znížená. Dodržanie zákonom predpokladaného postupu nemožno nikdy považovať nesprávny úradný
postup. V danom prípade tak nedošlo k porušeniu povinnosti ani k inému nezákonnému zásahu zo
strany ÚVTOS. Vzhľadom na uvedené žalobcom namietaný postup ÚVTOS v súvislosti s dočasným
znížením ubytovacej plochy týkajúcich sa niektorých odsúdených nemožno považovať za nezákonný a
teda ani za nesprávny úradný postup na účely Zák. č. 514/2003 Z.z. K dôvodnosti nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume l3 700.- € žalovaná strana uviedla, že žalobcom tvrdená a
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je podľa žalovanej v celom rozsahu nedôvodná.
Žalobca namietal, že k porušovaniu jeho práv malo dochádzať v období od 04.04.2013 do 13.08.2013 (v
tom čase mala byť znížená ubytovacia plocha na jeho cele). Žalovaná v prvom rade uviedla, že žalovaný
musí toto tvrdenie aj relevantnými dôkazmi osvedčiť (preukázať). Aj v prípade, že toto tvrdenie bude

bez pochybností preukázané, žalovaná je toho názoru, že v danej veci bolo prípadné porušenie práv
dostatočne reparované úpravou ubytovacej kapacity ÚVTOS od 01.07.2013. V danom prípade úpravu
ubytovacej plochy ÚVTOS od 01.07.2013 možno vnímať ako dostatočnú satisfakciu v prospech žalobcu
a preto nie je potrebné pristúpiť k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre prípad, že
by sa súd s touto argumentáciou nestotožnil, je potrebné pripomenúť, že ak chce pristúpiť k priznaniu

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné prihliadať na špecifické okolnosti na strane žalobcu
podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. v tejto súvislosti žalovaná poukázala na žalobcu ako na
osobu, ktorá bola v minulosti odsúdená na trest odňatia slobody, ktorý vykonávala na území Slovenskej
republiky. Zo žalobného návrhu je tiež zrejmé, že žalobca sa toho času opäť nachádza vo výkone trestu
odňatia slobody v Českej republike, pričom možno mať podozrenie, že sa jedná o osobu dopúšťajúcu

sa recidívy páchania trestnej činnosti na území rôznych štátov Európskej únie. Žalovaná preto vyjadrila
presvedčenie, že všetky okolnosti uvedené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. svedčia v neprospech
žalobcu a ako také v prípade ich aplikácie na jeho prípad znamenajú, že žalobcovi by mohla byť priznaná
nanajvýš symbolická náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. K záväznosti rozhodnutí ESĽP žalovaná
strana uviedla, že žalobca svoj nárok primárne opiera o ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom svoju

argumentáciu doplnil i o poukaz na rozhodovaciu činnosť ESĽP (W. proti I.). V tejto súvislosti žalovaná
poukázala na článok 46 (Záväznosť a vykonávanie rozsudkov) Dohovoru, kde sa v bode 1 uvádza,
že vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých
prípadoch, ktorých sú stranami. Prvé ohraničenie záväznosti rozhodnutí ESĽP je teda možné vyvodiťuž z uvedeného článku Dohovoru, podľa ktorého tieto rozhodnutia sú záväzné len pre procesné strany
v konaní, pričom ostatné štáty (ako v tomto prípade Slovenská republika) ním viazané nie sú (rationnae
personnae). Ďalej je podľa žalovanej účinok rozsudku obmedzený len na konkrétne prejednávanú vec

predESĽPanevzťahujesaautomatickynainýprípad(rationnaemateriae).Napokontiežplatí,žeprávna
sila rozsudkov ESĽP je ohraničená len na čas vydaním rozhodnutia, t. j. nevzťahuje sa na okolnosti
prípadu, ktoré nastali po jeho vydaní a ktoré sa môžu časom meniť (rationnae temporis). Možno teda
zhrnúť, že rozhodnutie ESĽP (W. proti I.) je záväzné len pre ten štát, ktorý bol v tomto prípade procesnou
stranou. Je teda záväzný pre Taliansko, nie pre Slovenskú republiku. Rovnako sú účinky uvedeného

rozhodnutia obmedzené len na danú prejednávanú vec a nevzťahujú sa na inú (v tomto prípade žaloba
o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. ktorú podal žalobca). Záverom je tiež potrebné poukázať na
to, že v prípade Sulejmanovič proti Taliansku bol vydaný rozsudok v roku 2009, závery z neho plynúce
teda nemožno automaticky stotožňovať s prípadom žalobcu, kde k porušeniu práv žalobcu malo dôjsť v
priebehu roku 2013. Časovo skorší rozsudok ESĽP z roku 2009 teda nemožno automaticky a záväzne
aplikovať na viac či menej odlišné okolnosti, ku ktorým došlo v priebehu roku 2013.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie vyjadreniami sporových strán, listinnými dôkazmi: Výzvou
na doplnenie žiadosti zo dňa 11.02.20185 a jej doplnenia zo dňa 05.03.2015 zo dňa 07.04.2015,
Oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 05.08.2015,
Potvrdením Vězenské služby Českej republiky B. Z. zo dňa 28.07.2015, rozhodnutím Centra právnej
pomoci v Bratislave zo dňa 16.10.2015 ČRZ: XXXXX/XXXX o priznaní nároku na poskytovanie právnej

pomoci a určení advokáta a zistil skutkový stav zhodne s tvrdeniami sporových strán.
4. Súd na danú vec aplikoval Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení Zákona č. 412/2012 Z.z. účinného od 1. januára
2013.
5. Podľa § 3 Zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého novela nadobudla účinnosť 01.01.2013

(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
6. Podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013
(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.

b) Ústavy Slovenskej republiky.
(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.
(3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správyspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správy prokurátorom.(4) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.
7. Podľa § 17 Zák.č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013

(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)

8. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, odsúdenému sa poskytne ubytovanie v cele alebo izbe. Ubytovacia plocha v cele
alebo izbe pre odsúdeného je najmenej 3,5 m2. Ak sa na nadmerne zvýši počet odsúdených v ústave,
možno ubytovaciu plochu na nevyhnutne potrebný čas znížiť.
9. Základnými zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

jeho orgánmi pri výkone verejnej moci v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia nesprávneho
úradného postupu orgánom štátu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť
splnené súčasne. Ustanovenie § 17 ods. 2 citovaného zákona priznáva poškodeným, ktorým vznikla
ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné
túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením
rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Z ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 citovaného zákona
vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy na súde je

predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na základne písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom.
10. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany

na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Strany majú povinnosť pravdivo a
úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných
a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1,2
CSP). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak
strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia

o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 1,2 CSP). Strany
sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí

súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP).
11. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda ako aj nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú dané

len vtedy, ak vznikli v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci musí byť bez pochybností preukázaný. V právnej
teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti
ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/ resp. nesprávnym úradným postupom a škodou resp.

vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočívaškoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná
súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,

ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V
postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.(rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009)
12. Podľa § 17 ods. 2/ Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej

ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život,
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho
súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky

tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Preto
bolo na žalobcovi preukázať existenciu vzniku škody, nemajetkovej ujmy ako aj príčinnú súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom súdu.
13. Súd sa v danom prípade stotožnil s obranou žalovanej, že v prípade žalobcu aplikovaný postup
podľa § 18 ods. 1 druhej vety Zák. č. 475/2005 Z. z., keďže z dôvodu nadmerného počtu odsúdených

v ÚVTOS bola ubytovacia plocha niektorých odsúdených prechodne znížená. Dodržanie zákonom
predpokladaného postupu nemožno nikdy považovať nesprávny úradný postup. V danom prípade tak
nedošlo k porušeniu povinnosti ani k inému nezákonnému zásahu zo strany ÚVTOS.
14. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 ods. 1/ definuje nesprávny úradný postup . Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.

b) Ústavy Slovenskej republiky.
15. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady.
Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho
zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného,
b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,

predovšetkým peňažného.
16. Podľa ustanovenia § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
17. Podľa § 17 ods. 2/ Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej
ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.

Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život,
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho
súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky
tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Pri

gramatickom a logickom výklade § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z, z. je možné dospieť k záveru a to
k takému, že priznanie náhrady nemajetkovej v peniazoch j v obdobných prípadoch nie je a ani byť
nemôže automatické. Žalobca preto musí bezpečne preukázať, že spôsobenú ujmu nie možné odčiniť
inak než priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade žalobcu podľa žalovanej nie je
namieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže v jeho prípade hol poskytnutý dostatočný

satisfakčný prostriedok.
18. Súd sa stotožnil s obranou žalovanej strany, že v zmysle článku 46 (Záväznosť a vykonávanie
rozsudkov) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kde sa v bode 1 uvádza, že vysoké zmluvné
strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sústranami. Prvé ohraničenie záväznosti rozhodnutí ESĽP je teda možné vyvodiť už z uvedeného článku
Dohovoru, podľa ktorého tieto rozhodnutia sú záväzné len pre procesné strany v konaní, pričom ostatné
štáty (ako v tomto prípade Slovenská republika) ním viazané nie sú (rationnae personnae). Ďalej je podľa

žalovanej účinok rozsudku obmedzený len na konkrétne prejednávanú vec pred ESĽP a nevzťahuje sa
automaticky na iný prípad (rationnae materiae). Napokon tiež platí, že právna sila rozsudkov ESĽP je
ohraničená len na čas vydaním rozhodnutia, t. j. nevzťahuje sa na okolnosti prípadu, ktoré nastali po jeho
vydaní a ktoré sa môžu časom meniť (rationnae temporis). Možno teda zhrnúť, že rozhodnutie ESĽP
(W. proti I.) je záväzné len pre ten štát, ktorý bol v tomto prípade procesnou stranou. Je teda záväzný pre

Taliansko, nie pre Slovenskú republiku. Rovnako sú účinky uvedeného rozhodnutia obmedzené len na
danú prejednávanú vec a nevzťahujú sa na inú (v tomto prípade žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. ktorú podal žalobca). Záverom je tiež potrebné poukázať na to, že v prípade W. proti I. bol
vydanýrozsudokvroku2009,záveryznehoplynúcetedanemožnoautomatickystotožňovaťsprípadom
žalobcu, kde k porušeniu práv žalobcu malo dôjsť v priebehu roku 2013. Časovo skorší rozsudok ESĽP z
roku 2009 teda nemožno automaticky a záväzne aplikovať na viac či menej odlišné okolnosti, ku ktorým

došlo v priebehu roku 2013.
19. Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca v konaní pred súdom
nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma v ním požadovanej výške, teda žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
20. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1/ v spojení s ust. § 262

ods. 1/ CSP , v zmysle zásady úspechu strany vo veci . Žalovaná mala v konaní úspech v rozsahu 100
%, náhradu trov konania si neuplatnila, lebo jej žiadne nevznikli, súd preto žalovanej strane náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis