Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/220/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234490
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113234490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov

senátu JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobkyne: K. V. D., R.. XX.X.XXXX,
J. A. W., zastúpenej advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske nám. 31, Žilina, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,
Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I č.k. 18C/202/2013-90, zo dňa 27.10.2016, v spojení s opravným uznesením č.k.
18C/202/2013-122, zo dňa 16.8.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť

žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 327,20 eura a vo zvyšku žalobu zamieta.

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu
trov konania. V odôvodení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 16.10.2013 domáhala od
žalovanej zaplatenia 20.000 eur titulom náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vychádzal

zo zisteného skutkového stavu, v zmysle ktorého bola žalobkyňa na základe rozhodnutia o zaistení
Č.p. PPZ-HCP-S011-73-12/2012, zo dňa 22.3.2012, oddelením hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou
pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku zaistená z dôvodu, že za účelom preukázania
svojej identity použila cestovný doklad s povolením na pobyt v D. J. ktorý vykazoval znaky falšovania
a to na čas nevyhnutne potrebný najdlhšie na dobu 6 mesiacov. Nedisponovala žiadnym povolením,
ktoré by ju oprávňovalo k legálnemu pobytu na území Slovenskej republiky. Platný cestovný doklad
a povolenie k pobytu na území Ukrajiny za účelom štúdia ju oprávňoval k legálnemu pobytu mimo

schengenský priestor. Súčasne správny orgán zistil, že žalobkyňa nemá na území Slovenska žiadne
rodinné väzby ani finančné prostriedky, zabezpečené ubytovanie a zamestnanie; dospel k záveru, že
boli splnené podmienky pre administratívne vyhostenie žalobkyne na územie Ukrajiny podľa § 81 ods.
1, ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov. V dôsledku odvolania žalobkyne bolo rozhodnutie o zaistení
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Sp/6/2012-37, zo dňa 5.4.2012 zrušené; Krajský súd v
Košiciach vytýkal správnemu orgánu, že vo svojom rozhodnutí neuviedol dostatočne presne všetky
skutočnosti ktoré mali vplyv na jeho rozhodovaciu činnosť s tým, že rozhodnutie nebolo zrušené z

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej inštancie vychádzal ďalej z toho, že Rozhodnutím
o zaistení Č.p. PPZ-HCP-S011-007/2012, zo dňa 18.4.2012 bolo opätovne rozhodnuté o zaistení
osoby žalobkyne najviac do 15.9.2012 z totožných dôvodov. Predmetné rozhodnutie bolo opätovne
zrušené na základe odvolania rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/7/2012 z dôvodunedostatočného odôvodnenia. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo následne potvrdené
rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sp 7/2012- 62. Z obsahu odôvodnenia Krajského súdu v
Košiciach súd prvej inštancie zistil, že podľa vyjadrenia Migračného úradu Ministerstva vnútra SR zo

dňa 22.4.2012 je žalobkyňa od 30.3.2012 evidovaná ako žiadateľka o azyl; žiadosť o azyl bola zo
strany žalobkyne podaná po vydaní rozhodnutia o zaistení, čo malo za následok prerušenie konania
o administratívnom vyhostení. Následne na základe žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p.. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 31.5.2012, sp. zn. 5Sž
1/2012 uložil Ministerstvu vnútra SR bez zbytočného odkladu prepustiť zaistenú žalobkyňu z dôvodu,

že rozhodnutie o zaistení bolo krajským súdom v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zrušené
a tým odpadli dôvody na obmedzenie jej osobnej slobody. Skonštatoval, že na základe rozhodnutí o
zaistení bola žalobkyňa obmedzená na osobnej slobode v čase od 22.3.2012 do 6.6.2016.

3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že v čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je upravený právny základ nároku v prípade, ak k obmedzeniu osobnej slobody

žalobkyne dôjde na základe rozhodnutí o obmedzení osobnej slobody vydaných v správnom konaní,
pričom tieto rozhodnutia boli vykonané bez ohľadu na právoplatnosť a následne na základe riadneho
opravného prostriedku, zrušené odvolacím orgánom. Vychádzal z toho, že toto ustanovenie predstavuje
osobitnú právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú obmedzením osobnej slobody, ktorá
sa posudzuje nezávisle od § 8 zákona 514/2003 Z.z., ktorý upravuje zodpovednosť štátu a náhradu

škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o nariadení výkonu trestu, väzby, ochranného opatrenia.
Argumentoval tým, že v prípade preukázania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
pozbavení osobnej slobody podľa § 6 ods. 3 a § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. má poškodený nárok na
náhradu škody podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. za predpokladu, že k pozbaveniu osobnej slobody
v zmysle Dohovoru nedošlo zo zákonných dôvodov. Súd prvej inštancie napokon zhrnul, že právny

zástupca žalobkyne uplatnil v mene poškodenej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na
nezákonné obmedzenie jej osobnej slobody v trvaní 77 dní, t.j. od 22.3.2012 do 11.6.2012. Podľa výpisu
zevidencieMigračnéhoúraduMVSRalezistil,žežalobkyňabolauž6.6.2012prevedená dozáchytného
tábora H., ktorý má charakter prvotného azylového záchytného tábora.

4. Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že primárnym dôvodom
zaistenia žalobkyne bol jej neoprávnený vstup na územie Slovenskej republiky; žalobkyňa po zaistení v
rámci svojho výsluchu sama uznala svoj protiprávny skutok. V zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo
dňa 23.3.2012 uviedla, že si je vedomá toho, že nemá platné povolenie na pobyt, ktoré by ju oprávňovalo
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, nakoľko jej povolenie na pobyt v D. J. Č.. D. je falošné. To

znamená, že si žalobkyňa bola plne vedomá toho, že svojím konaním úmyselne porušuje zákon a teda
musela počítať aj z následkami, ktoré sú s takýmto konaním spojené. Vec po právnej stránke posúdil
tak, že postup orgánov v konaní o zaistení osoby žalobkyne zodpovedal za daných okolností zákonu o
pobyte cudzincov s tým, že aj v samotnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp. zn.
10SZa 5/2012 bolo konštatované, že zaistenie žalobkyne bolo v súlade s čl. 5 ods.1 písm. f) Dohovoru.

5. Dôvodil ďalej, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že na územie Slovenskej republiky prišla za účelom
poskytnutia azylu, a z tohto dôvodu rozhodnutia o zaistení je potrebné posudzovať ako výsledok
nesprávneho úradného postupu, tak tomuto tvrdeniu podľa názoru súdu prvej inštancie nenasvedčuje
konanie žalobkyne, ktorá o azyl požiadala až po vydaní rozhodnutia o zaistení a začatí konania o

administratívnom vyhostení na územie Ukrajiny ako i opustenie republiky žalobkyňou pred tým, ako bolo
o jej žiadosti o poskytnutie azylu rozhodnuté, nakoľko po prepustení žalobkyne zo zaistenia na základe
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp. zn. 5Sžz 1/2012 a jej umiestnení do azylového
tábora, žalobkyňa svojvoľne tento opustila a dňom 13.6.2012 bola vyradená z evidencie Migračného
úradu MV SR bez toho, aby uviedla adresu aktuálneho pobytu na území Slovenskej republiky resp.

v rámci územia schengenských hraníc. V tejto súvislosti pripomenul, že žalobkyňa opustila územie
Slovenskej republiky pred vydaním rozhodnutia Migračného úradu MV SR o jej žiadosti o udelenie
azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany. Vzhľadom na túto skutočnosť mal dôvodné pochybnosti o
skutočnom záujme žalobkyne o udelenie politického azylu, príp. poskytnutie doplnkovej ochrany na
území Slovenska. Mal za to, že z konania žalobkyne je možné usudzovať, že žiadosť o azyl bola podaná

za účelom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie z územia schengenských hraníc.

6. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobkyňa svojím zavineným konaním
prispela k tomu, že konanie o zaistení bolo začaté a teda jej konanie bolo dôvodom k začatiu konaniao zaistení jej osoby a obmedzenia jej osobnej slobody. Záverom dodal, že štát prostredníctvom ústavy
ako základného prameňa práva garantuje práva a slobody občanom a cudzincom nachádzajúcim sa na
území Slovenskej republiky ale za predpokladu dodržiavania právnych noriem prijatých za účelom ich

ochrany. Jedným z prostriedkov ochrany je aj monitorovanie a stanovenie podmienok vstupu cudzincov
na územie Slovenskej republiky a ich identifikácia za účelom eliminácie javov, ktoré by mohli viesť k
ohrozeniu bezpečnosti spoločnosti a preto liberalizácia prístupu štátu voči ilegálnym pokusom o prechod
hraníc je neprijateľná. Zastával názor, že právo na ochranu proti zásahom zo strany verejnej moci
nemôže byť primárne založené na úmyselnom porušovaní zákona.

7. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 3 ods. 1 písm. a), písm. d), ods. 2, § 4 ods.
1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 3, § 7, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a čl. 5 ods.1 písm. f)
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uplatnený nárok žalobkyne posúdil
ako neoprávnený a žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p..

8. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci; žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu
vyhovieť. Po stručnom zrekapitulovaní obsahu žaloby pripomenula, že sa svojou žalobou domáhala

náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená tým, že bola v rozpore so zákonom pozbavená
osobnej slobody 77 dní na základe nezákonných rozhodnutí Oddelenia cudzineckej polície Čierna nad
Tisou: (1) sp. zn. PPZ-HCP-S011-73-002/2012, zo dňa 22.3.2012 (ďalej aj ako "rozhodnutie o zaistení č.
1"),ktoréboloakonezákonnézrušenérozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.2Sp/6/2012zodňa
5.4.2012,(2)sp.zn.PPZ-HCP-S011-73-007/2012,zodňa18.4.2012(ďalejajako"rozhodnutieozaistení

č. 2"), ktoré bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.4.2012, sp.
zn. 5Sp/7/2012 (potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa 5/2012, zo dňa 31.5.2012).
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola
námietka,žejejnebolrozhodnutímsprávnehoorgánuuloženýtrest,ochrannéopatrenie,ataktiežnebola
v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu vzatá do väzby. Z citovaného ustanovenia § 8 ods. 6 písm.

a) zákona č. 514/2003 Z.z. vyvodila, že zavinenie poškodenej osoby vo vzťahu k pozbaveniu osobnej
slobody je potrebné skúmať len pri rozhodnutí o treste, ochrannom opatrení a rozhodnutí o väzbe. Keďže
bola v dôsledku oboch rozhodnutí zaistená podľa zákona č. 404/2011 Z.z., mala za to, že aplikácia § 8
ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. nie je na mieste. Súdu prvej inštancie vyčítala nesprávne právne
posúdenie veci aplikovaním cit. ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z..

9. Zdôraznila, že sa svojou žalobou nedomáhala náhrady nemajetkovej ujmy za to, že bolo voči nej
začaté konanie o zaistení, ale z dôvodu, že toto konanie vyústilo do vydania dvoch nezákonných
rozhodnutí, na základe ktorých bola v rozpore so zákonom pozbavená osobnej slobody. Mala za zrejmé,
že nemôže byť daná príčinná súvislosť medzi tým, že údajne nezákonne prekročila štátnu hranicu a

tým, že správne orgány Slovenskej republiky vo vzťahu k jej osobe postupovali v rozpore so zákonom a
vydali dve nezákonné rozhodnutia, v dôsledku ktorých bola pozbavená osobnej slobody v trvaní 77 dní.

10. Na margo konštatovania súdu prvej inštancie v odseku 23. napadnutého rozsudku, že postup
orgánov v konaní o zaistení osoby žalobkyne zodpovedal za daných okolností zákonu o pobyte

cudzincov a aj v samotnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp. zn. 10 Sza 5/2012
bolo uvedené, že zaistenie žalobkyne bolo v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd namietala, že vyššie uvedené závery v predmetnom
rozsudku Najvyššieho súdu SR konštatoval na strane 9 v 3. odseku správny orgán (t.j. strana sporu)
a nie súd. Naopak, poukázala na to, že Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku na strane 10 v 1. a

2. odseku uviedol, že "považuje odvolacie námietky odporcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. So všetkými relevantnými námietkami odporcu sa vysporiadal
už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude
opakovať odôvodnenie rozsudku krajského súdu."

11. K deklarovanému nesprávnemu úradnému postupu s odkazom na druhú časť odseku 23.
napadnutého rozsudku žalobkyňa poznamenala, že v konaní netvrdila, že si uplatňuje nemajetkovú
ujmu v dôsledku nesprávneho úradného postupu; v podaní zo dňa 26.10.2016 poukazovala na postupsprávneho orgánu v súvislosti s jej žiadosťou o azyl len ako na jednu z okolností, za ktorej došlo k zásahu
do jej základných práv a slobôd v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z..

12. K splneniu podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy upriamila pozornosť na to, že už v podaní
zo dňa 26.10.2016 uvádzala skutočnosti týkajúce sa splnenia podmienok pre priznanie nemajetkovej
ujmy, poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci E. C.. H., opísala okolnosti, za
ktorých došlo k zásahu do jej práva na osobnú slobodu, ale aj na to, že svojich práv sa musela domáhať
až žalobou na nezákonný zásah, v dôsledku ktorej bol vydaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Sžz 1/2012 zo dňa 31.5.2012, na základe ktorého bola prepustená zo zaistenia. Súd prvej inštancie
však na skutočnosti, ktoré boli uvedené v tomto podaní v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec
nereflektoval. Namietala, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevyjadril ani k rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci E. C.. H., v zmysle ktorého nezákonné pozbavenie osobnej
slobody zakladá priamy nárok na odškodnenie. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak mala
za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné; z odôvodnenia vyplýva, že žaloba bola zamietnutá z dôvodu,

ktorý nemá oporu v zákone. Z uvedeného mala za zrejmé, že v konaní nepochybne preukázala nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v zmysle vyššie uvedeného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva jej v dôsledku nezákonného pozbavenia osobnej slobody vznikol priamy nárok na odškodnenie.

13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil a
rozhodol v súlade so zákonom. Mala za to, že žalobkyňa zavinila sama situáciu, v ktorej bolo iniciované
konanie o zaistení, nakoľko sama priznala, že vstúpila na územie Slovenskej republiky protiprávne. Jej
ďalšie konanie taktiež nenasvedčuje tomu, že mala záujem na území Slovenskej republiky požiadať o
azyl, nakoľko žalobkyňa o azyl požiadala až po tom, ako bolo vydané rozhodnutie o zaistení žalobkyne;

bola názoru, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými tvrdeniami a predloženými
dôkazmi, tieto správne posúdil a rozhodol v súlade s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych
predpisov. Zopakovala, že žalobkyňa si zavinila konanie o zaistení svojím vlastným konaním, nakoľko
vedome vstúpila na územie Slovenskej republiky bez platných dokladov, pričom ani jej následné konanie
nenasvedčovalotomu,ženaúzemieSlovenskejrepublikyvstúpilasúmyslompožiadaťoazyl.Žalobkyňa

bola počas celého konania právne zastúpená a mala si byť dostatočne vedomá následkov svojho
konania.

14. Žalobkyňa v odvolacej replike v celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii uvedenej v podanom
odvolaní s tým, že pokiaľ žalovaná stavia procesnú obranu na skutočnosti, že žalobkyňa si situáciu

ohľadom jej zaistenia zavinila sama, takúto obranu považovala za nelogickú. Nie je zrejmé, ako si
žalobkyňa mohla sama zapríčiniť vydanie nezákonného rozhodnutia; považovala za neprijateľné, aby
žalovaná argumentovala tým, že nezákonný postup z jej strany a následne vydanie nezákonného
rozhodnutia bolo spôsobené konaním žalobkyne. Žalovaná je správny orgán, ktorý musí postupovať
v súlade so zákonom. Ak takto správny orgán nepostupuje, jeho rozhodnutie je možné preskúmať v

konaní pred súdom, kde súd rozhodne, či napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, alebo
je nezákonné. Dôvodila, že v danom prípade bolo rozhodnutie o zaistení žalobkyne vydané žalovanou
zrušené pre nezákonnosť, z čoho vyplýva, že žalovaná pochybila v konaní o zaistení žalobkyne a v
rozpore so zákonom obmedzila jej osobnú slobodu po dobu 77 dní. Na tomto základe mala za to, že
boli splnené všetky podmienky na priznanie náhrady škody.

15. Žalovaná v duplike zotrvala na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyni.

16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len "C.s.p.") preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne podľa § 385

ods. 1 C.s.p. na pojednávaní konanom dňa 26.5.2020, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením sa
so založenými listinami, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C.s.p. veta za bodkočiarkou a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.).

17. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť za škodu spôsobnú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.18. Podľa § 2 písm. a) na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup
orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb; orgánom
verejnej moci je štátny orgán [§ 2 písm. b), bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.].

19. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa
nemožno zbaviť.

20. Podľa 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

21. Podľa 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré

je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie); o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,

príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

23. Kľúčovým pre iné právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy oproti súdu prvej inštancie, bola v konaní preukázaná existencia rozhodnutia Oddelenia hraničnej

kontroly PZ Čierna nad Tisou Č.p. PPZ-HCP-S011-73-007/2012, zo dňa 18.4.2012 o zaistení žalobkyne
a jej umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov I. na čas nevyhnute potrebný, najviac
do 15.9.2012 s tým, že lehota jej zaistenia plynula už od 22.3.2012; a súčasne, že toto rozhodnutie
správneho orgánu bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Sp/7/2012-41, zo dňa 26.4.2012
zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 2501 ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods.

2 písm. a), písm. c), písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., ďalej len O.s.p.),
t. j. okrem iných aj z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach v rámci preskúmania zákonnosti na základe
podaného opravného prostriedku Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 31.5.2012, sp. zn. 10SZa 5/2012
ako vecne správny potvrdil.

24. Je nepochybné, že v prípade rozhodnutia o zaistení žalobkyne ide o také rozhodnutie, ktoré bolo na
nej vykonané bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Na vec sa tak vzťahuje ustanovenie § 6 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. a preto možno uzavrieť, že nebolo potrebné, aby predmetné rozhodnutie o zaistení
žalobkyne bolo zrušené až po tom, ako nadobudne právoplatnosť.

25. Tiež nie je namieste, aby otázku nezákonnosti riešil odvolací súd v konaní o náhradu škody ako
predbežnú, keďže tú už vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi, ktorého autoritu musia
rešpektovať ostatné súdy rozhodujúce v konaní o náhradu škody. Ak v preskúmavanom prípade
príslušný orgán (Krajský súd v Košiciach v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR) zrušil

administratívne rozhodnutie o zaistení žalobkyne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci,
dokázateľne ho zrušil z dôvodu jeho nezákonnosti, pretože rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci je v rozpore s objektívnym právom, s právnymi predpismi a preto je ako také
nezákonné.

26. V preskúmavanej veci bola teda splnená podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť na základe riadneho opravného prostriedku. Pre odvolací
súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo potom takéto rozhodnutie
záväzné; vychádzal zo zistení rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Sp/7/2012-41, zo dňa26.4.2012, ktorý konštatoval nezákonnosť rozhodnutia o zaistení žalobkyne tým, že napadnuté
rozhodnutie zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je tak daný nezákonným rozhodnutím
Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou zo dňa 18.4.2012 o zaistení žalobkyne, ktorým bola
pozbavená osobnej slobody od 22.3 do 6.6.2012, t. j. 75 dní.

27.1. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že až na základe žaloby na ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p.. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 31.5.2012,
sp. zn. 5Sžz 1/2012 uložil žalovanej - Ministerstvu vnútra SR, aby bez zbytočného odkladu prepustila
zaistenúžalobkyňuzútvarupolicajnéhozaisteniaprecudzincovzdôvodu,žerozhodnutieozaisteníbolo
krajskýmsúdomvspojenísrozhodnutímnajvyššiehosúduzrušenéatýmodpadoldôvodnaobmedzenie
jej osobnej slobody.

28. Názor odvolacieho súdu neboli spôsobilé zmeniť ani námietky žalovanej, že to bola žalobkyňa, ktorá
svojím vlastným (zavineným) konaním dala dôvod k obmedzeniu jej osobnej slobody a preto jej podľa
zákona nevzniklo právo na odškodnenie; v zmysle § 8 ods.6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. totiž právo
na náhradu škody nevznikne iba vtedy, ak si osoba väzbu, uloženie trestu alebo ochranného opatrenia
zavinila sama. Odvolací súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci žiadne pochybnosti o tom, že

žalobkyni rozhodnutím správneho orgánu nebol uložený ani trest, ani ochranné opatrenie a nebola v
dôsledku nezákonného rozhodnutia vzatá ani do väzby, preto takáto argumentácia neobstojí.

29. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov,

pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ktorým je zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti
ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

29.1. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa bola v dôsledku nezákonného rozhodnutia

o zaistení pozbavená osobnej slobody od 22.3.2012 do 6.6.2012, t. j. 75 dní, že zrušené nezákonné
rozhodnutie o zaistení žalobkyne ipso iure zasiahlo do jej práva na osobnú slobodu a že tento zásah
predstavoval pozbavenie jej osobnej slobody, čím jej bola spôsobená ujma; išlo teda o vážny zásah do
osobnej slobody a integrity jednotlivca. Podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto

článku, má nárok na odškodnenie. To znamená, že už samotné pozbavenie osobnej slobody zakladá
nárok dotknutej osoby na odškodnenie; ak by súd nárok na odškodnenie dotknutej osobe nepriznal
aj napriek tomu, že zistí nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, jednalo by sa o porušenie čl. 5 ods. 5
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

30. K splneniu podmienky, že táto nemajetková ujma je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
odvolací súd uvádza, že ak by neexistovalo nezákonné rozhodnutie o zaistení, žalobkyňa by nebola
pozbavená osobnej slobody a nemusela byť zo zaistenia prepúšťaná až na zásah Najvyššieho súdu SR.

31. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd dôsledne vychádzal

zo znenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého, v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch,
ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Zároveň platí, že výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.).

32. Je predovšetkým na súde, aby výšku zadosťučinenia stanovil so zreteľom na špecifické okolnosti
konkrétneho prípadu s tým, že základné kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú
uvedené v cit. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bolapozbavená osobnej slobody v zariadení, ktoré možno prirovnať k ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Samotná žalovaná pri vstupe na územie SR uviedla, že na I. nemá
žiaden príjem, nebola tu nikdy zamestnaná, nemá finančné prostriedky, nemá žiadne rodinné väzby a

ani zabezpečené bývanie. V útvare policajného zaistenia pre cudzincov jej bolo poskytnuté bezodplatne
zo strany žalovanej ubytovanie, strava, hygienické potreby ako i ďalšie potreby potrebné k životu. S
ohľadom na uvedené, s prihliadnutím na osobu poškodenej, jej doterajší život a prostredie, v ktorom
žila a pracovala, nemožno nemajetkovú ujmu žalobkyne v jej spoločenskom, pracovnom a rodinnom
životespôsobenúnezákonnýmrozhodnutímžalovanejoznačiťzaextrémnezávažnú,ajkeďvjejprípade

došlo k pozbaveniu osobnej slobody. Preto po starostlivom zvážení všetkých okolností veci dospel
odvolací súd k záveru, že práve suma minimálnej mzdy v čase vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá v roku
2012 činila 327,20 eura (4,36 eura/za jeden deň) je náhradou, ktorá môže efektívne zmierniť žalobkyni
následky,ktoréjejbolispôsobenénezákonnýmrozhodnutímžalovanej.Tátosumajesúčasneprimeraná
vzhľadom na výšku "odškodnenia" zásahu do práv žalobkyne v porovnaní s "odškod-ňovaním" zásahov
do iných základných práv zaručených Ústavou SR.

33. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd s ohľadom na svoju
podrobnú právnu argumentáciu (odseky 22 až 32) neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli
súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby a napadnutý rozsudok z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 327,20 eura a žalobu vo zvyšku
uplatňovanej náhrady zamietol.

34. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu

trov konania a to v súlade s doktrinálnymi stanoviskami ako aj judikatúrou súdnych autorít Slovenskej
republiky, ktoré sa zhodujú, že v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí
výlučne od úvahy súdu je nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú
strana žiadala priznať. Z ustanovenia § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ani z osobitných
právnych predpisov pritom nevyplýva žiadny objektívny kľúč pre výpočet sumy nemajetkovej ujmy. S

ohľadom na uvedené odvolací súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., ktoré (ako vyplýva aj zo
samotnej dôvodovej správy) je nutné vykladať extenzívne, t.j. zásada úspechu v spore je síce esenciálne
kritérium priznania náhrady trov konania, avšak podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov
konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške; ide
o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu (predtým výslovne ustanovené v § 142 ods. 3 O.s.p.).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).