Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. február 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/16/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113012240
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2113012240.3

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnave,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyBatisovejasudcovJUDr.
Martina Žovinca a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci proti obžalovanému K. O., nar. XX.XX.XXXX v
O., trvale bytom B. XXX, t. č. na neznámom mieste, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207
ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, o
odvolaní obžalovaného protirozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 30.11.2020, č. k. 4T/85/2013-525,

na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.02.2022 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného K. O. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 30.11.2020, č. k. 4T/85/2013-525 bol obžalovaný K. O.
uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

v období od 16.04.2011 až doposiaľ si ako otec maloletých B. P., nar. XX.XX.XXXX, Q. P., nar.
XX.XX.XXXXaM.O.,nar.XX.XX.XXXX,vmiestetrvaléhobydliskavobciBakoajvmiesteprechodného
bydliska v meste Z. L., T. Z. XXX a na iných miestach, riadne neplnil vyživovaciu povinnosť aj napriek
tomu, že mu vyplýva zo Zákona o rodine, a ktorej rozsah mu bol určený rozsudkom Okresného súdu
v Trnave, sp. zn. 16C/98/2004 zo dňa 17.08.2004, právoplatným dňa 03.09.2004, v sume 109,54 eur
(pôvodne 3.300,- Sk) mesačne rovnako na každé z detí, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci

vopred k rukám matky B. O., hoci vedel o existencii svojej vyživovacej povinnosti a túto povinnosť si
riadne neplnil, napriek tomu, že bol v tomto období zamestnaný, čím za obdobie od 16.04.2011 až
doposiaľ vznikol dlh na výživnom v celkovej výške 22.839,09 eur.

Za to obžalovanému okresný súd uložil podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37
písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Na výkon tohto

trestu bol obžalovaný podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že o obžalobe okresný súd rozhodol postupom podľa
§ 358 a nasl. Trestného poriadku, keď proti obžalovanému konal ako proti ušlému z dôvodu, že
obžalovanému sa opakovane nepodarilo doručiť predvolanie na hlavné pojednávanie, z čoho vyvodil

záver, že obžalovaný sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému konaniu, pričom ešte pred vykonaním
hlavného pojednávania na základe žiadosti súdu o vypátranie pobytu obžalovaného bolo súdu
oznámené, že obžalovaný sa mal naposledy zdržiavať na území Mexika.

Okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že obžalovaný si svoju
vyživovaciu povinnosť na svojich synov B., Q. a M. neplnil od 16.04.2011 až do dňa vyhlásenia rozsudku.

Okresný súd pritom vychádzal z výpovedí svedkov, a to B. Q. ako aj z výpovedí synov obžalovaného,ktorí zhodne uvádzali, že obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť neplnil, o deti záujem nejaví a na ich
výživu neprispieva ani iným spôsobom.

Okresný súd výpoveď obžalovaného a svedkyne A. G. vyhodnotil ako nevierohodné a zdôraznil, že vo
výpovediach B. Q., ako aj svedkov B., M. a Q. O. nezistil žiadnu motiváciu nehovoriť pravdu.

Pokiaľ ide o sumu zameškaného výživného a obdobie, za ktoré obžalovaný výživné neuhradil, okresný
súd vychádzal z rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.08.2004, sp. zn. 16C/98/04, ktorým súd

obžalovaného zaviazal prispievať na výživu maloletých detí sumu 3.300,- SKK mesačne na každé dieťa
s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám B. O., čo v
prepočte predstavuje sumu 109,54 eur mesačne na každé dieťa.

Okresný súd pri výpočte výšky zameškaného výživného vychádzal z potvrdení o štúdiu jednotlivých
synov obžalovaného, t. j. za čas, kedy sú títo schopní sa samostatne živiť považoval ukončenie štúdia

v spojení so skutočnosťou, do kedy je deti možné považovať za študentov (t. j. do augusta príslušného
roka, v ktorom ukončili sústavnú prípravu na povolanie), čo je v prípade M. mesiac august 2014 a v
prípade B. mesiac august 2015. Q. stále študoval (bol študentom vysokej školy), pričom bolo nutné tohto
považovať za študenta do dosiahnutia veku 26 rokov, takže v jeho prípade je toto obdobie ohraničené
mesiacom november 2020, t.j. posledným mesiacom splatnosti výživného v čase vyhlásenia rozsudku.

Suma zameškaného výživného ku dňu vyhlásenia rozsudku tak u M. podľa názoru okresného súdu
predstavovala 4.436,37 eur, u B. 5.750,85 eur a u Q. 12.651,87 eur, čo spolu predstavuje zameškané
výživné vo výške 22.839,09 eur.

K výroku o treste okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žiadna

poľahčujúca okolnosť, pričom z odpisu registra trestov obžalovaného mal za preukázanú jednu
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, a to že obžalovaný už bol za trestný čin
odsúdený. Vzhľadom na prevahu priťažujúcich okolností tak okresný súd zvýšil dolnú hranicu trestu
odňatia slobody z jedného roka na dva roky a štyri mesiace a obžalovanému ukladal trest v upravenej
trestnej sadzbe v rozpätí dva roky a štyri mesiace až päť rokov.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval okresný súd zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť
ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienkynajehovýchovuktomu,abyviedolriadnyživotasúčasneinýchodradíodpáchaniatrestných

činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Vychádzajúc z uvedených
zásadakritériíokresnýsúdobžalovanémuuložiltrestodňatiaslobodyvovýmere3roky,pričomnezistiac
podmienky na odklad výkonu uloženého trestu upravené v § 49 ods. 1 Trestného zákona okresný súd
tento trest obžalovanému uložil ako trest nepodmienečný a obžalovaného na jeho výkon podľa § 48
ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,

pretože obžalovaný v posledných desiatich tokoch pred spáchaním prejednávaného prečinu nebol vo
výkone trestu odňatia slobody, ktorý by mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal obžalovaný odvolanie čo do výroku o vine a
treste prostredníctvom svojho obhajcu a uviedol v ňom, že za obdobie od 16.04.2011 do júna 2014 si

svoju vyživovaciu povinnosť plnil, pričom trvá na výpovedi aj v časti, že výživné zaplatil vopred. Navrhol
napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku zrušiť a podľa § 322
ods. 1 Trestného poriadku vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal
a rozhodol.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.Krajský súd vo veci vykonal dňa 10.02.2022 verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej
prokuratúry a obhajca obžalovaného. Verejné zasadnutie sa konalo v neprítomnosti poškodených a
obžalovaného,protiktorémusavediekonanieakoprotiušlému,nakoľkojezrejmé,žepobytomvcudzine

sa vyhýba trestnému konaniu (termín verejného zasadnutia na odvolacom súde bol tiež zverejnený na
úradnej tabuli súdu, na internetovej stránke MS SR, na úradnej tabuli obcí B. a Z. L.). Predsedníčka
senátu krajského súdu vydala aj medzinárodný zatýkací rozkaz, avšak bez výsledku a zároveň MV SR,
PPZ, Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce, Národná ústredňa Interpol dňa 07.02.2022 oznámilo,
že obžalovaný nebol lokalizovaný a ani zadržaný.

Prokurátor v konečnom návrhu žiadal odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako
nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava písomne zdôvodneného
odvolania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal

postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Po uvedenom
prieskume krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal všetky

dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy následne v súlade s ust. § 2
ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru
o vine obžalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku
uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol
právneúvahy,ktorýmisaspravovalprihodnotenívykonanýchdôkazov,najmäaksinavzájomodporovali.

Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona.
Krajský súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa
tvoria jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové

a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutia o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní.
Z hľadiska posúdenia viny v tejto trestnej veci je kľúčové správne vyhodnotenie vierohodnosti svedkov

B. Q., B. O., M. O. a Q. O.. Z ich výpovedí jednoznačne vyplýva, že obžalovaný si svoju vyživovaciu
povinnosť na svojich synov v rozhodnom období neplnil.
Pokiaľ ide o plnenie vyživovacej povinnosti obžalovaným treba uviesť, že obžalovaný nepredložil žiaden
dôkaz, ktorý by jeho tvrdenie podporil. Výpovede obžalovaného a svedkyne G. treba vyhodnotiť (ako to
urobil správne okresný súd) ako výpovede účelové.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu zisteného skutku, okresný súd správne právne posúdil tento skutok ako
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, keďže obžalovaný najmenej tri mesiace v období dvoch rokov
úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a taký čin spáchal po dlhší čas a na viacerých
osobách (závažnejším spôsobom konania).

Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný ho síce odvolaním napadol, ale v písomnom odôvodnení
odvolania mu žiadne chyby nevytýkal. Pri prieskume tohto výroku sa preto krajský súd zameral na
všeobecné posúdenie zákonnosti a primeranosti uloženého trestu, keďže chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku nezistil.
Čosatýkatrestu,krajskýsúdpovažujezapotrebnépripomenúťniektoréteoretickévýchodiskározhodné

pre ukladanie trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií
rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má

postihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.
Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému
činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a
možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základehodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný
zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu

a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných
členov spoločnosti.
Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a
nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,

pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer
a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a
výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania
trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i

spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v
spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne
tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým

predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom
v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného.

Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd správne
u obžalovaného preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a správne
zistil len priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Správne tiež pri prevahe
priťažujúcich okolností aplikoval ust. § 38 ods. 4 Trestného zákona a zvýšil dolnú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby 1 rok o jednu tretinu, t. j. na 2 roky a 4 mesiace. Obžalovanému potom

správne okresný súd ukladal za súdený trestný čin trest odňatia slobody v rozpätí od 2 rokov a 4
mesiacov do 5 rokov.
Pokiaľ ide o okresným súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky nepodmienečne, tento
je podľa názoru krajského súdu vzhľadom na osobu obžalovaného a dobu páchania trestnej činnosti,
trestom primeraným a spravodlivým, ktorý u obžalovaného aj podľa názoru krajského súdu splní svoju

funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň aj morálne odsúdi jeho
konanie.
Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom
podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.