Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/146/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610211097
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6610211097.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 proti povinnému E. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., P. XX/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský
úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 4937/10, na vymoženie pohľadávky

oprávneného vo výške 882,68 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 17Er/736/2010-18, IČS: 6610211097, zo dňa 12.12.2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 17Er/736/2010-18, IČS: 6610211097, zo dňa 12.12.2011 p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom

je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 22791/09
zo dňa 03.02.2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 24.09.2008 (ďalej len „Zmluva“), ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru („VPPÚ“). Tieto v bode 17 ustanovili, že
všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným

rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v
závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh na začatie konania. S odkazom na ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) okresný súd ex offo preskúmal rozhodcovskú
doložku, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Zmluvu o úvere vyhodnotil ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, a to s prihliadnutím na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti
oprávneného ako aj na samotný obsah zmluvy. Poukázal na povinnosť súdov dodržiavať komunitárne

právo a v tejto súvislosti aj ochranu spotrebiteľa v Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho
poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý
nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej
únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Konkrétne okresný súd poukázal na ust. čl. 6 ods. 1 a čl.
3 ods. 1 a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod

1 písm. q) spomínanej prílohy. Podporne poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej
systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom
alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o
úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941). Ďalej okresný súd uviedol, že rozhodcovská doložka

nebola v Zmluve individuálne dojednaná, čo jasne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok
Zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenúv písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané
ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je
aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo

nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom -
podmienkou. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 OZ v súčasnom
znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským
súdom alebo všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený
(veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného

(dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje
dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej
doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde,
ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia
spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv. V konečnom dôsledku k závažnému narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami dochádza už samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je daná možnosť v

prípade podania žaloby na rozhodcovský súd domáhať sa konania na všeobecnom súde v mieste
jeho bydliska. Podpisom takejto zmluvy sa spotrebiteľ vzdáva práva na účinnú právnu ochranu, čo je
neprijateľným javom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je
exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože rozhodcovská
doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere je už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a preto

je ako taká už od počiatku neplatná Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie, preto okresný súd s poukazom na ust. § 57 ods.
2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 ZoRK exekúciu zastavil.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie

okresného súdu z nasledovných dôvodov:
1) Oprávnený poskytol úver povinnému na účel zamestnania, preto nejde o spotrebiteľský úver.
Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na ust. § 269 ods. 1
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorých nemožno jednotlivé ustanovenia zmluvy o úvere posudzovať
ako neprijateľné podmienky podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

2) K časti týkajúcej sa rozhodcovskej doložky poukázal odvolateľ na to, že v tomto prípade ide o tzv.
nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá dáva spotrebiteľovi možnosť, vždy sa pred podaním žaloby
proti dodávateľovi rozhodnúť, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo všeobecnom súde. Z obsahu
rozhodcovskej doložky vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv kedykoľvek obrátiť
na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. Tiež poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej
právomoci súdu na riešenie sporov. Alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to tak
podľa vnútroštátneho práva, ako aj práva európskeho.
3) Namietol tiež, že ani aktuálna judikatúra ESD nechráni spotrebiteľa, ktorý bol vo veci úplne pasívny.
Svojou pasivitou povinný len potvrdil existenciu svojho záväzku voči oprávnenému.

4) Pokiaľ okresný súd aplikoval Smernicu, táto má len nepriamu záväznosť a do nášho právneho
systému bola implementovaná ešte v rámci „prístupového obdobia“, preto ju súd nemôže používať ako
prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica
obsiahnutá.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný ako dlžník uzatvorili dňa 24.09.2008
Zmluvu úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške
663,88 Eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 12ich mesačných splátkach po 108,21 Eur. Odvolací súd

poukazuje na skutočnosť, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje 634,67 Eur, čo je 95,60
% z výšky poskytnutého úveru. V bode 17 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú
riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestoupríslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému 882,68 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 324,63 Eur od

12.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 227,72 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka;). Odvolací súd
preskúmaním rozhodcovskej doložky ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru, že predmetný
rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, a to vzhľadom
na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako absolútne neplatný
právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci. Oprávnený uzavrel s

povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy
a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na tento úverový
vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou

formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov
v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových
znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v
Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne ustanovuje,
ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej

právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy.
Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového
vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa
spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na
okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu; s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa;

lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť
zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje
mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je Smernica
implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom, ktorý novelizoval Občiansky zákonník,
ale Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako

interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako
neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba
v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky
ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých

dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z
nasledovných dôvodov:
1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
VPPÚ ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Podmienky v bode 17 zmluvných dojednaní stanovili,
že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred príslušným

súdom v súdnom konaní, alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky
uvedenej bode 17 zmluvy, pričom výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi. Spôsob,
akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu
1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto

doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti
vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Vychádzajúc
z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že
subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo
všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený (veriteľ),

nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného (dlžníka),
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody
na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky
sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sanachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa
pri uplatňovaní jeho práv.
2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu

(oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou
platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto
prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol
povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej
zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza,

alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice

ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej
zmluvyjedosiahnuťprejednanieprípadnéhosporuarbitromakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvné

strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje o právach
a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať

podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so
zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru
Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie
sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z
dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v
kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne
rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3
a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a

v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,
C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa.
Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, čo
z pohľadu odvolacieho nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil

práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. Záver o
spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno
aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon
o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi

mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky
normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený
v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným
a povinným Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci

odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvoreniazmluvy,akoajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkazaoberajúcesaproblematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria

aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd. Pokiaľ
oprávnený namietal, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, lebo úver bol povinnému poskytnutý na
účel zamestnania, odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Aplikácia ust. § 2 písm. d) zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov odvolací súd

považuje za účelové zo strany oprávneného, pretože tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľa pri
finančných službách poskytovaných dodávateľom prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie
na základe zmluvy na diaľku a uzavieranie zmluvy na diaľku. Okresný súd preto správne aplikoval
všeobecné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa zakotvené v Občianskom zákonníku.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne

spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského
súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §
45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.