Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/103/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614206367
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2614206367.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.
Anton Jaček a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Eva Timár Myjavcová, správca so
sídlom Šaľa, Štúrova 42, ustanovená za správcu úpadcu MLZ invest, s.r.o. so sídlom Trnava, Hlavná 29,
IČO: 43 942 482, zastúpená advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o.,
so sídlom Šaľa, Štúrova 875, IČO: 36 866 296, proti žalovaným: 1. O. Z., nar. XX.XX.XXXX, adresa A., J.

XXXX/XXA,2.Z.Z.,nar.XX.XX.XXXX,adresaA.,J.XXXX/XXA,3.Ing.O.G.,nar.XX.XX.XXXX,adresa
A., Y. XXXX/X, a 4. Z. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa A., Y. XXXX/X, všetci zastúpení advokátom: JUDr.
Ľubomír Vanek, so sídlom Skalica, Potočná 169/85, určenie neplatnosti záložnej zmluvy, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica z 31.08.2020, č. k. 4C/134/2014-504 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal
žalovaným v 1. až 4. rade náhradu trov konania vo výške 100 %, s tým, že o trovách konania súd prvého
stupňa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 3, § 39 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964

Zb. - ďalej len OZ), aj § 137 písm. c), a § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilného sporového poriadku
- ďalej len CSP).

3. Prioritne súd skonštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o
zriadení záložného práva, bolo potrebné skúmať, či je takto podaná určovacia žaloba prípustná v zmysle
§ 137 CSP. V prípade podanej žaloby sa podľa súdu jedná o žalobu podľa ust. § 137 písm. c) CSP,

ktorý určuje, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie
je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplýva z osobitného predpisu. Niet pochýb o tom, že aj keď ide o určovaciu žalobu, teda o žalobu o
určenie neplatnosti právneho úkonu, táto nie je subsumovateľná pod ust. § 137 písm. d) CSP upravujúce
určenie právnej skutočnosti. Nová koncepcia určovacích žalôb kreovaná prijatím Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016 v podobe ustanovenia § 137 písm. c) a písm. d) CSP je totiž založená

na tom, že určovacia žaloba má smerovať k určeniu konkrétneho práva, a to k určeniu jeho existencie
alebo neexistencie, ak na takomto určení je naliehavý právny záujem. Je samozrejme možné aj naďalej
žalovať na určenie právnej skutočnosti, to je ale limitované prípustnosťou takejto žaloby vo väzbe na
osobitný právny predpis, čo však nie je prípad súdenej veci.

4. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil súd právny záver,

že žaloba nebola podaná dôvodne a ako takej súd nemohol poskytnúť právnu ochranu. Pre tento záver
rozhodujúcim a smerodajným v prvom rade zostalo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že je vôbecoprávnený takúto žalobu podať, keď nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobca tvrdil, že má
voči žalovanému v 1.rade pohľadávku v celkovej výške 518.906,81 Eur s príslušenstvom, ktorú žalobca
nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22.02.2013 od postupcu - obchodnej

spoločnosti IK-STAV, s.r.o., Dolný Kubín. Táto pohľadávka bola žalobcom spísaná do súpisu všeobecnej
konkurznej podstaty úpadcu MLZ invest, s.r.o., Trnava. Žalovaní predložením Zmluvy o postúpení
pohľadávky z 19.12.2011 uzatvorenej medzi postupcom IK-STAV s.r.o., Dolný Kubín a postupníkom
spoločnosťou BBK AGRO, s.r.o., Senica, preukázali, že predmetná pohľadávka bola skôr postúpená
medzi inými dvomi subjektmi (č.l. 39-42). Z uvedeného potom súdu vyplynulo, že Zmluvou o postúpení

pohľadávky zo dňa 22.02.2013 nemohla byť predmetná pohľadávka reálne prevedená na úpadcu MLZ
invest, s.r.o. Trnava, nakoľko spoločnosť IK-STAV, s.r.o., Dolný Kubín nebola oprávnená postúpiť viac
práv ako sama mala, keď v roku 2013 už danou pohľadávkou nedisponovala. Túto skutočnosť mal
súd preukázanú tiež dôkazmi predloženými žalovanými, a to výpisy z účtu, ktorými bolo preukázané,
že spoločnosť BBK AGRO, s.r.o. za postúpenie predmetnej pohľadávky preukázateľne zaplatila sumu
188.000,- eur a zároveň obdržala od postupcu originál zmenky zabezpečujúci danú pohľadávku.

Naopak, žalobca, resp. úpadca MLZ invest, s.r.o. Trnava za uvedenú pohľadávku, od ktorej odvíja svoju
aktívnuvecnúlegitimáciu,nezaplatilvôbec,originálomzmenkynedisponuje,kpoznaniučohosúddospel
tým, že na preukázanie tejto skutočnosti žalobca súdu neponúkol žiadny relevantný dôkaz. Už z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bolo na mieste zamietnutie predmetnej žaloby. Súd sa
stotožnil s obranou žalovaných, že doposiaľ nebolo žiadnym autoritatívnym orgánom prejudikované,

že by Zmluva o postúpení pohľadávky z roku 2011 uzatvorená medzi postupcom IK-STAV s.r.o. Dolný
Kubín a postupníkom spoločnosťou BBK AGRO, s.r.o. Senica bola neplatná, preto je nevyhnutné v
zmysle právneho poriadku SR takúto zmluvu považovať za platnú. V neposlednom rade boli žalovanými
súdu predložené rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp.zn. 36K/17/2018 - 287 zo dňa 26.07.2019 (č.l.
449) v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.10.2019, č.k. 1CoKR/64/2019 -

399 a uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave č.k. Obdo/12/2020 zo dňa 12.05.2020, v ktorých
bola pohľadávka, o ktorú žalobca opiera svoju aktívnu vecnú legitimáciu označená za spornú. Súd ďalej
uviedol, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani, že Záložná zmluva a Zmluva o pôžičke sú neplatné.
Vykonaním dokazovaním, a to najmä čestným vyhlásením Mgr. Z. K. zo dňa 02.11.2017 (č.l. 191 spisu)
súd mal preukázané, že Záložná zmluva a Zmluva o pôžičke boli platne uzavreté, keď uvedený advokát,

znalý práva, zrejme súc si vedomý právnych následkov prípadného nepravdivého čestného vyhlásenia
potvrdil, že za jeho osobnej fyzickej prítomnosti bola Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2007 podpísaná
zo strany všetkých zmluvných strán a súčasne prišlo k fyzickému odovzdaniu a prevzatiu finančnej
hotovosti vo výške 4.000.000,- Sk od veriteľov dlžníkmi. Nakoľko išlo v tom čase o vysokú čiastku
s dohodnutým splátkovým kalendárom, s cieľom zabezpečiť poskytnutú pôžičku, poskytol zmluvným

stranám i právne služby spojené s vypracovaním Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam,
ktorá bola následne vyhotovená a datovaná dňa 21.09.2007. Týmto listinným dôkazom boli podporené
a preukázané tvrdenia všetkých žalovaných o okolnostiach pri uzatváraní Záložnej zmluvy a Zmluvy o
pôžičke, ktorej platnosťou sa súd zaoberal v rámci riešenia prejudiciálnej otázky. Súd uzatvoril, že všetky
ostatné listinné dôkazy, a iné dôkazy, ktorými žalobca zahltil súd a sú súčasťou spisu, boli nadbytočné

a ako takými sa súd v ďalšom nezaoberal a nevyhodnocoval ich vplyv na konečné rozhodnutie vo veci.
Nie je povinnosťou súdu vyhodnocovať všetky stranami predložené dôkazy, ale len tie, ktoré postačujú
k tomu, aby vo veci mohlo byť rozhodnuté.

5. V závere odôvodnenia súd poukázal na to, že ak záložní veritelia (žalovaní v 3. a 4.rade) doteraz

neuplatnili svoje právo zo Záložnej zmluvy, a to napriek tomu, že im záložní dlžníci (žalovaní v 1. a
2.rade) doteraz pôžičku nevrátili ani sčasti, by išlo o predčasné uplatnenie práva, pretože medzi veriteľmi
a dlžníkmi prišlo k uzatvoreniu Dodatku k zmluve o pôžičke dňa 01.03.2012, podľa ktorého je pôžička
splatná do 31.03.2022.

6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že
priznal právo na ich náhradu v celom rozsahu žalovaným s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu, podala odvolanie žalobkyňa, pričom uplatnila odvolacie

dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, alt. aby napádaný rozsudok v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, pričom si zároveň uplatnil plnú
náhradu trov konania.8. Žalobkyňa ako prvé uviedla, že nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie o neexistencii
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je zrejmá z toho, že žaloba bola podaná na

okresný súd ešte v roku 2014 t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby bol súd prvej inštancie oprávnený skúmať len a
výlučne podľa OSP (§ 470 ods. 2 veta prvá C. s. p.), čo však neurobil, keď v bode 18 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia odkazuje na úpravu uvedenú v ust. § 137 CSP a novú koncepciu určovacích
žalôb podľa CSP, čo je procesne neprípustné a odporuje ustálenej judikatúre dovolacieho súdu in

concreto napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 15/2017, sp. zn. 6 Cdo 30/2018 a 5 Obo 12/2018. Súd
mal žalobu ako úkon strany sporu podľa ust. § 470 ods. 2 CSP posudzovať podľa účinkov a podmienok
uvedených v OSP v znení účinnom v čase ich uskutočnenia, čo však neurobil. Takýto postup je ústavne
nekonformným výkladom danej normy. Žalobkyňa preukázala vedenie všetkých exekučných konaní,
na ktoré sa odvolávala v žalobnom návrhu, čím zároveň osvedčila aj to, že je majiteľom predmetnej
pohľadávky (tzv. svoju aktívnu vecnú legitimáciu) a aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Naliehavý právny záujem na podanej žalobe je daný tým, že sporná záložná zmluva resp. záložné právo,
ktoré bolo na jej základe zapísané v katastri nehnuteľností, bráni úspešnému vymoženiu pohľadávky
žalobkyne.

9. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa namietala záver súdu o neexistencii aktívnej legitimácie žalobcu.

Otázkou aktívnej legitimácie sa súd prvej inštancie zaoberal už v uznesení, č.k. 4C/134/2014-132, ktoré
bolo potvrdené uznesením odvolacieho súdu, č.k. 24Co/143/2016-151, v ktorých súdy zhodne uviedli,
že dovolávať sa absolútnej neplatnosti právneho úkon môže každý, a teda sám súd už počas konania
v týchto procesných rozhodnutiach ustálil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, a preto jej spochybnenie
v rozsudku v merite veci bez toho, aby boli dané iné podstatné skutkové tvrdenia (zmenil sa skutkový

stav) zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku vo veci samej. Zdôraznila, že tento nesprávny
postup súdu pri hodnotení dôkazov predložených zo strany žalobcu viedol k prijatiu nesprávneho názoru
o neexistencie naliehavého právneho záujmu a o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
Zároveňztejtoskutočnostijezrejmé,žesúdrozhodolnazákladepodkladov,ktoréniesúsúčasťouspisu,
čo z napadnutého rozhodnutia činí arbitrárne rozhodnutie. Ďalej žalobkyňa uviedla, že argumentácia

žalovaných o tom, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2011 sa mala vlastníkom
pohľadávky stať spoločnosť BBK AGRO s.r.o., pričom doposiaľ nebolo v žiadnom konaní určené, že
táto zmluva je neplatná, neobstojí. S touto námietkou sa Okresný súd Senica správne vysporiadal v
uznesení sp. zn. 10Er/434/2014 - 53 zo dňa 12.12.2014 tak, že tieto námietky zamietol ako nedôvodné
(pozn: spis sp. zn. 10Er/434/2014 bol pripojený a listiny z neho vykonané ako dôkaz čítaním).

10. V ďalšom bode odvolania žalobkyňa poukázala, že pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalovaných o
tom, že pohľadávka bola postúpená, potom by celkom iste spoločnosť BBK AGRO s.r.o. podala návrh
na zámenu oprávneného v rámci týchto exekučných konaní, čo do dnešného dňa p. Šedivý ani táto
spoločnosť neurobila. (pozn: v takom prípade, by musela byť k návrhu na zmenu účastníkov predložená

súdu aj listina originál zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2011, ktorý by bolo možné podrobiť
znaleckému dokazovaniu, čo sa však do dnešného dňa nestalo). Neobstojí názor súdu, že ak nebola
žiadnym orgánom vyslovená neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom IK-STAV
s.r.o. a postupníkom spoločnosťou BBK AGRO, s.r.o., je platným právnym úkonom, nemôže obstáť.
Žalobca uvádza, že skutkové súvislosti uvedené vyššie, je potrebné dať do racionálneho kontextu a

vyhodnotiť ich v jednotlivosti a súhrne aj s poukazom na skutočnosť, že takáto zmluva je iba súkromná
listina, ktorej pravosť, ak bola spochybnená, je povinný preukazovať ten, kto si z nej vyvodzuje pre seba
priaznivejšie následky, čo v danom prípade sú práve žalovaní. Súd nekriticky prevzal názor žalovaných
a neskúmal v tejto súvislosti pochybnosti vznesené stranou žalobcu, najmä čo do tvrdenia, že pravosť
tejto listiny bola spochybnená, a v tejto súvislosti sa nevysporiadal s tvrdeniami svedka JUDr. O. na

pojednávaní dňa 04.04.2019, a listinami, ktoré svedok súdu predložil dňa 04.04.2019. Poukázala na
uznesenie NS SR z 24.2.2010 sp. zn. 4Cdo 13/2009 a v tejto súvislosti dodala, že dôkazná povinnosť vo
vzťahu k preukázaniu existencie a pravosti takejto zmluvy o postúpení pohľadávky prešla na žalovaných,
a súd nesprávne aplikoval negatívnu dôkaznú teóriu, a nedôvodne preniesol dôkazné bremeno na
žalobcu.

11.Žalobkyňatiežnamietala,žesúdnekritickyuverilúčelovýmtvrdeniamžalovanýchoexistenciiZmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2011, aj keď títo nikdy nedoložili jej originál, a to žiadnemu súdu,
či orgánu. Nič na tom, nemení ani tvrdenie, že žalovaní mali preukázať zaplatenie odplaty za postúpeniev sume 188 00,- Eur, avšak súd prvej inštancie nesprávne platby priradil ako odmenu za postúpenie
pohľadávky na základe zmluvy predloženej žalovanými, avšak už nezohľadnil, že suma 188 000,- Eur sa
týkaúhradynazákladezmluvyuzatvorenejmedziIK-STAVs.r.o.asFactoringSlovenskejsporiteľne,a.s.

zo dňa 25.11.2011, inak by totiž Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s. musel sumu 188.000,- Eur obdržať
2x (aj od IK_ STAV s.r.o. aj od BBK AGRO s.r.o.), čo sa však nestalo. Žalobca má za to, že pohľadávka
patrí do majetku podliehajúceho konkurzu, pretože bola do konkurznej podstaty spísaná a doposiaľ z
konkurznej podstaty nebola na základe právoplatného súdneho rozhodnutia (ani iného titulu) vylúčená.
Samo vedenie účelového konania na OS Trnava pod sp. zn. 23Cbi/5/2015 nemá akýkoľvek vplyv na

existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v rámci tohto konania. Táto pohľadávka bude vždy patriť
do konkurznej podstaty žalobcu (MLZ INVEST s.r.o.) a to až do jej prípadného vylúčenia súdom, v rámci
osobitného konania - excindačného konania, pričom sa tak doposiaľ nestalo. Zdôraznila tiež, že súd už
bližšie v rozsudku neuvádza prečo nevzal do úvahy listiny predložené žalobcom a svedkom JUDr. O.,
ako aj výpoveď svedka J., ktoré skutočnosti v jednotlivosti a súhrne spochybnili skutočnosti vyplývajúce
len z jedného čestného prehlásenia Mgr. Z. K. (iba z jednej listiny, nakoľko čestné prehlásenie je iba

listina), kde na opačnej strane stojí penzum listín a výpovede svedkov.

12. V závere odvolania zhrnula, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, nakoľko súd v konaní
absolútneprehliadaldôkazyaskutkové(ičasové)okolnosti,ktorésvedčilivprospechžalobcuaprihliadal
len na ničím nepodložené a neosvedčené tvrdenia žalovaných. V odôvodnení rozhodnutia súdu v

napadnutej časti chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu
a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval, a to najmä pri otázke právneho posúdenia veci
(otázke neplatnosti predmetnej zmluvy, otázke NPZ žalobcu a existencie aktívnej vecnej legitimácie na
strane žalobcu) , keď súd arbitrárne rozhodol o zamietnutí žaloby žalobcu. V odôvodnení napadnutého
rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo
vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil (primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27.06.2012, sp. zn. 5 Obo 48/2012).

13. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu žalobkyne navrhli, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok potvrdil, a aby zaviazal žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%. Úvodom odkázali na všetky svoje prednesy a vyjadrenia pred súdom prvej inštancie,
ktorých sa pridržiavajú. Rozhodnutie súdu považujú za vecne správne, a to najmä s poukazom na
evidentnú a súdom správne vyhodnotenú absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu. Súd správne
aplikoval CSP a s nim spojil správne procesnoprávne následky. Poukázali na § 137 písm. d) CSP a

majú za to, že v prejednávanom prípade je nesporné, že žalobca žaluje určenie právnej skutočnosti
(neplatnosti záložnej zmluvy), avšak táto možnosť nie je stanovená v osobitnom predpise, preto je zo
zákona takáto žaloba neprípustná, a bola súdom správne a zákonne zamietnutá. Poukázali tiež na
rozsudok NS SR z 23.05.2019, sp. zn. 5Obo/12/2018, kde súd prijal záver, že správca nemôže mať
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, nakoľko nemôže pociťovať neistotu

svojho postavenia alebo ohrozenia správcu pri zaisťovaní a vykonávaní spisu majetku úpadcu. Dokonca
aj v prípade, keď platí obecná zásada, podľa ktorej ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako
vlastník sporných nehnuteľností a žalobca toto vlastníctvo spochybňuje, má žalobca naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva, v prípade správcu úpadcu túto všeobecnú zásadu použiť
nemožno. Správca totiž vystupuje ako osoba, ktorej úlohou je len speňaženie majetku patriaceho do

podstaty. O to viac v zmysle zhora zmieneného rozhodnutia musí platiť záver, že správca nemôže mať
ani naliehavý právny záujem na určení neplatnosti akéhokoľvek úkonu, keďže jediným relevantným
nástrojom správcu pre zabezpečenie majetku do podstaty je jeho zápis do súpisu konkurznej podstaty.
Náplň činnosti správcu je zistiť majetok, spísať majetok a speňažiť za účelom uspokojenia veriteľov
úpadcu,jeskorejzáujmomveriteľovúpadcuozapísaniečonajviacejvecidomajetkovejpodstatyúpadcu

za účelom čo najväčšieho uspokojenia veriteľov, ale správca nie je zástupca veriteľov, ale úpadcu. K
argumentácii žalobkyne, že prechádza dôkazná povinnosť vo vzťahu preukázania existencie pravosti
zmluvy o postúpení pohľadávok na žalovaných, v prípade keď jej pravosť žalobca poprie len ústne,
ktorý navyše nie je zmluvnou stranou, túto považujeme za mylnú a rozhodnutie, na ktoré poukazuje
(NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009) nepriliehavé. Žalovaní podrobne vysvetlili a preukázali ako platnosť a

reálnosť zmluvy o pôžičke, tak zmluvy o zriadení záložného práva, tak postúpenie pohľadávky a úhradu
za postúpenie.

14. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil podľa obsahu podania (§ 124 ods. 1
CSP) zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1 s výnimkou písm. a), b), d), e), f) a h) CSP],
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť [§ 389 ods. 1 písm. c) CSP] a vec

vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah odvolania a žalobkyňou uplatnenú
odvolaciu argumentáciu, bolo v podstate posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniuprávanaspravodlivýproces.Nesprávnyprocesnýpostupvidížalobkyňavnepreskúmateľnom
odôvodnení,vktoromchýbalogickévysvetlenie,kakýmskutkovýmzisteniamsúdprvejinštanciedospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval, a to najmä pri otázke právneho
posúdenia veci (otázke neplatnosti predmetnej zmluvy, otázke naliehavého právneho záujmu žalobkyne
a existencie aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne).

17. Žalobkyňa napadnutému rozsudku v podstate vytýka, že je v tomto rozsahu nedostatočne
odôvodnený. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného
práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry
Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou

rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu
rozhodnutiu. Je to predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení,
pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri
uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ESĽP) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje

rozhodnutia, zaoberať sa najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody
pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné
s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko,
Kraska v. Švajčiarsko). Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,

ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,
boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Aj najvyšší súd už v minulosti
vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal

stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a
právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto
práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné apresvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia

práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov.

18. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2, ktorý

o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa teda súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne
preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a
prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

19. Napadnutý rozsudok však požiadavkám § 220 ods. 2 CSP nevyhovuje. V preskúmavanej veci došlo
podľa názoru odvolacieho súdu postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 písm. b) CSP, ktorý spočíva v nedostatočnom až nezrozumiteľnom odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie v podstatných otázkach, od zodpovedania ktorých záviselo správne
rozhodnutie veci.

20. Prvoinštančný súd sa nedostatočne vysporiadal s podrobnou argumentáciou žalobkyne, ktorou
odôvodňovala prípustnosť ňou podanej určovacej žaloby. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí
(bod 18) obmedzil len na všeobecné úvahy o prípustnosti žalôb o určenie, či to právo je alebo nie je [§
137 písm. c) CSP], a žalôb o určenie právnej skutočnosti [§ 137 písm. d) CSP]. Konštatoval, že žaloba

o určenie neplatnosti právneho úkonu nie je subsumovateľná pod ust. § 137 písm. d) CSP a uzavrel,
že ide o žalobu § 137 písm. c)
CSP. V súvislosti s týmto druhom žalôb pritom sám zdôraznil, že túto otázku je nevyhnutné skúmať, no
vzápätí svoje všeobecné úvahy nijako neaplikoval na okolnosti posudzovanej veci a nevyvodil z nich v
podstate žiadny právny záver. Navyše, to, že žalobu vyhodnotil ako žalobu podľa § 137 písm. c) CSP,

naráža na ostatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože v tej sa súd prvej inštancie otázkou
naliehavého právneho záujmu vôbec nezaoberá. Jeho odôvodnenie je zmätočné, o čom svedčí aj to, že
aj žalobkyňa v odvolaní vychádzala z predpokladu, že súd prvej inštancie žalobu zamietol (okrem iného)
aj z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti záložnej zmluvy.

21. Odvolací súd považuje za prínosné pripomenúť súvisiacu judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej
novú právnu úpravu prípustnosti žalôb podľa § 137 CSP treba v zmysle § 470 ods. 1 CSP aplikovať aj
na konania začaté a neskončené predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, ak nie je v CSP uvedené
inak (napr. v ust. § 470 ods. 2 CSP). CSP oproti pôvodnej právnej úprave v OSP rozlišuje žaloby na
určenie práva [§ 137 písm. c) CSP] a žaloby na určenie právnej skutočnosti [§ 137 písm. d) CSP]. Pri

žalobách na určenie práva nová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení (s výnimkou, ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu). Pri
žalobách na určenie právnej skutočnosti podmienila nová právna úprava možnosť ich podania vtedy, ak
požadované určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Podľa novej právnej úpravy nie
je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Ak táto právna

úpravanebolavčasepodaniažalobyúčinná,súdmusíúkonystránsporu(§470ods.2CSP)posudzovať
podľa účinkov a podmienok uvedených v OSP v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. V takýchto
prípadoch treba preto osvedčiť naliehavý právny záujem výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému
postupu v ust. § 80 písm. c) OSP (pozri rozhodnutia NS SR 9Cdo/7/2021, sp. zn. 6Cdo/15/2017, sp. zn.
6Cdo/30/2018 , 4Cdo/17/2019 a 5Obo/12/2018).

22. Pri posudzovaní prípustnosti žaloby a danosti naliehavého právneho záujmu treba teda vychádzať
z toho, že žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 10.07.2014, t. j. za účinnosti OSP. Podľa
právnej úpravy platnej do 30.06.2016 bolo podľa § 80 OSP možné žalobou uplatniť, aby sa rozhodlonajmä a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo
nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o
splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či

tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súdna prax pritom
pozná meritórne rozhodovanie žalobách o určenie neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) a považuje ich
za žaloby podľa § 80 písm. c) OSP (pozri. napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/56/2009, či sp. zn.
2Cdo/252/2009).

23. Pre úplnosť treba tiež dodať, že nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu tak,
že tento nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany a teda popretie samej
podstaty základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to zo skutočnosti, že súd rozhodne o žalobe
bez skúmania jej podstaty (ÚS SR sp. zn. II. ÚS 137/2008). Súdy sú preto povinné venovať otázke
naliehavého právneho záujmu ako nevyhnutného procesného predpokladu úspešnosti určovacej žaloby
náležitú pozornosť a posúdiť ju zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk.

24. Žalobkyňa svoj naliehavý právny záujem na podanej žalobe odôvodňovala tým, že sporná
záložná zmluva (resp. záložné právo, ktoré bolo na jej základe zapísané v katastri nehnuteľností)
bráni úspešnému vymoženiu pohľadávky žalobkyne (resp. úpadcu), ktorá je predmetom exekúcie, a
odkazovala pritom na exekúcie vedené u súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa pod sp. zn. EX

262/12, EX 269/12 a EX 47/2014. Súd prvej inštancie ale tieto tvrdenia žalobkyne v napadnutom
rozsudku ignoroval a nijako nevyhodnocoval. Z rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol,
teda nemožno vyvodiť, ako súd prvej inštancie vyriešil otázku naliehavého právneho záujmu. Možno sa
len domnievať, že ju neuzavrel, alebo ju vyhodnotil tak, že nie je daný. Odôvodnenie neposkytuje žiadne
vysvetlenie, prečo súd prvej inštancie takto postupoval.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie si povinnosti,
ktoré mu ukladá § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil. Tým znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva (právo účinne sa proti rozsudku brániť vecnou argumentáciou v odvolaní).
Takéto pochybenie súdu dosahuje už v zmysle citovanej judikatúry takú intenzitu, že ním zároveň

dochádza k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, ako to aj dôvodne namietala v odvolaní
v súlade s § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

26. Z hľadiska procesnej ekonómie považuje odvolací súd za nevyhnutné vyjadriť svoj názor, že
rozsudok NS SR z 23.05.2019, sp. zn. 5Obo/12/2018, na ktorý odkazovali žalovaní vo vyjadrení k

odvolaniu, sa týka posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu správcu v konaní o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti poňatej do súpisu majetku podstát (§ 76 ods. 1 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurzne a reštrukturalizácii). V prejednávanej veci ide ale o špecifickú situáciu. Žalobkyňa sa
totiž nedomáha určujúceho výroku týkajúceho sa majetku poňatého do súpisu - pohľadávky, ale určenia
neplatnosti právneho úkonu - záložnej zmluvy, ktorý založil prekážku brániacu v speňažovaní tohto

majetku v súpise. Závery obsiahnuté v citovanom rozsudku a v rozhodnutiach, na ktoré ďalej odkazuje,
tak nie sú na prejednávanú vec bez ďalšieho uplatniteľné.

27. Prvoinštančný súd ale nezamietol žalobu (zrejme) len z dôvodu neexistencie naliehavého právneho
záujmu, ale pre nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, s čím súvisela aj jej druhá

odvolacia námietka. Hoci naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP už samotné
odôvodňuje v danej veci rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, na účely ďalšieho procesného
postupu súdu prvej inštancie v záujme zachovania hospodárnosti konania považuje odvolací súd za
vhodné vyjadriť sa aj k tejto otázke.

28. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v rozumie oprávnenie
alebo povinnosť strán vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí
stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo
nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých
sa v konaní rozhoduje.

29.Žalobkyňaakosprávkyňapripodávanížalobyvychádzalaztoho,žepohľadávku,ktorájepredmetom
exekúcie, nadobudol úpadca na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22.02.2013 od postupcu
- obchodnej spoločnosti IK - STAV, s.r.o. Žalobkyňa túto pohľadávku poňala do súpisu všeobecnejkonkurznej podstaty úpadcu, ktorý bol zverejnený v OBV č. 98/2014 zo dňa 26.05.2014 s tým, že
dňom vykonania súpisu tejto pohľadávky do súpisu všeobecnej konkurznej podstaty je žalobkyňa
oprávnená s týmto majetkom disponovať a nakladať. Pohľadávka vznikla uplatnením zmenky vystavenej

spoločnosťou C.V.S. Senica, spol. s r.o., ako vystaviteľom a podpísanou avalistami, a to spoločnosťou
Futsalclub Patrik Senica, s.r.o., žalovaným 1 a žalovanou 2 vystavenou v prospech spoločnosti
Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s., ako remitentovi. Žalovaní sa bránili tým, že IK - STAV, s.r.o.,
postúpila predmetnú pohľadávku už skôr a na iný subjekt. Odkázali na zmluvu o postúpení pohľadávky
z 19.12.2011, na základe ktorej túto pohľadávku nadobudla BBK AGRO, s.r.o., ktorá ju následne

(31.12.2011) započítala, takže pohľadávka už ani neexistuje. Súd prvej inštancie sa stotožnil s touto
obranou žalovaných a doplnil, že doposiaľ nebolo v žiadnom konaní určené, že táto zmluva postúpení
pohľadávky z 19.12.2011 je neplatná. Vyvodil z toho záver, že žalobkyňa nepreukázala svoju aktívnu
vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ale nie je vôbec zrejmé,
akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s podstatnými argumentami žalobkyne, ktorými táto
spochybňovala platnosť spornej zmluvy o postúpení pohľadávky z 19.12.2011. Nanajvýš sa možno

z (predposlednej vety bodu 19) rozsudku dozvedieť, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie
„ostatnými listinnými dôkazmi, ani inými dôkazmi, ktorými žalobca zahltil súd a sú súčasťou spisu,
pretože boli nadbytočné“ a „nevyhodnocoval ich vplyv na konečné rozhodnutie vo veci“. Takýto postup
prvoinštančného súdu ale nie je správny. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne vysvetlený
myšlienkový postup súdu vo všetkých, pre posúdenie veci významných otázkach. Ak rozhodnutie súdu

nemá uvedené náležitosti, je nepreskúmateľné.

30. Už z citovaného ustanovenia § 220 ods. 2 CSP plynie súdu povinnosť v odôvodnení o. i. uviesť,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, či prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191
ods. 1 CSP). Napadnutý rozsudok ale neumožňuje spoznať, ktoré žalobkyňou navrhované dôkazy súd
nevykonal, a neobsahuje ani hodnotenie výsluchov svedkov, ktoré súd prvej inštancie v konaní dokonca
vykonal (porov. bod 3 napadnutého rozsudku).

31. Žalovaní predložili zmluvu o postúpení pohľadávok z 19.12.2011, na základe ktorej spochybňovali
aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne odvodenú z neskoršej zmluvy o postúpení pohľadávok z 2013.
Keďže ju predložili vo forme súkromnej listiny, nemožno s ňou spájať rovnaký dôkazný účinok, aký majú
verejné listiny podľa § 205 CSP, takže jej pravosť a pravdivosť sa nepredpokladá. Keďže žalobkyňa
poprela pravosť a pravdivosť (správnosť) tejto zmluvy, dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaných

(neležalo na protistrane, ako by to bolo v prípade verejných listín). V tejto súvislosti žalovaní navrhovali
dokazovanie výsluchom svedka JUDr. O. a B. K.. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom
svedka O. (č. l. 351) a oboznámil aj výpoveď svedka K. (č. l. 402) v inom konaní. Napadnutý rozsudok
ale neobsahuje žiadne hodnotenie poznatkov získaných z týchto výsluchov. Tieto výsluchy súd prvej
inštancie vôbec nepremietol do odôvodnenia svojho rozhodnutia a ani nevysvetlil, z akého dôvodu by

výpovede týchto dvoch svedkov nemali byť pre rozhodnutie podstatné. Títo svedkovia pritom vypovedali
o skutočnostiach, ktoré sú spôsobilé spochybniť platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok z 19.12.2011.
Pre ilustráciu prvoinštančný súd úplne odignoroval tvrdenie svedka O., že túto zmluvu o postúpení
pohľadávok v skutočnosti nepodpísal a ani nemal od postupcu (IK - STAV, s.r.o.) splnomocnenie na
takýto úkon (č. l. 351 rub). Žiadnu pozornosť nevenoval ani výpovedi svedka K., ktorý o. i. vypovedal,

že hoci bol v danom čase konateľom IK - STAV, s.r.o., o postúpení pohľadávky na BBK AGRO, s.r.o.
v roku 2011 nič nevie (č. l. 402).

32. Z odôvodnenia tiež nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou žalobkyne,
že dôkazy o tom, že BBK AGRO s.r.o. zaplatila za postúpenie pohľadávky sumu 188.000,- Eur (č. l.

303), svedčia o tom, že sa týkali úplne inej zmluvy, konkrétne zmluvy z 25.11.2011 (č. l. 403), ktorú
uzavrel Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s., s IK - STAV, s.r.o. Ak platné postúpenie prvoinštančný súd
vyvodzoval aj z okolnosti, že BBK AGRO s.r.o. za postúpenú pohľadávku zaplatila, bolo nepochybne
jeho povinnosťou vysporiadať sa aj s touto námietkou.

33. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu považoval súd prvej inštancie
pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne za rozhodujúcu skutočnosť, že žalobkyňa (resp.
úpadca) originálom zmenky nedisponuje a že za postúpenie pohľadávky nezaplatila. V tejto súvislosti
neučinil žiadne skutkové ani právne závery, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že ide o okolnostirozhodujúce pre posúdenie platnosti žalobkyňou predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok z roku
2013.

34. Odvolací súd nerozumie odôvodneniu napadnutého rozsudku ani v časti, kde prvoinštančný súd
vyslovilnázor,žezmluvuopostúpenípohľadávkyzroku2011jenevyhnutnévzmysleprávnehoporiadku
SR považovať za platnú, pretože doposiaľ nebolo žiadnym autoritatívnym orgánom prejudikované, že by
bolaneplatná.Zodôvodneniarozsudkunevyplýva,čomohlobyťzdrojompretakýtozáver.Prvoinštančný
súd síce odkazuje na „právny poriadok SR“, no konkrétne právne predpisy, prípadne judikatúru, ktorú

pri svojich úvahách použil, neodhalil. Odvolací súd sa domnieva, že dôvodom je, že takého predpisy ani
judikatúra jednoducho neexistujú. Zrejme mal prvoinštančný súd na mysli doktrínu preferencie platnosti
právneho úkonu, ale tá vôbec nebráni tomu, aby platnosť úkonu súd vyhodnotil. Práve naopak, je
prvoradou úlohou súdu podrobiť právny úkon, ktorého platnosť niektorá zo strán namieta, skúmaniu z
hľadiska jeho možnej neplatnosti. Na túto úlohu nemôže jednoducho rezignovať konštatovaním, že veď
neplatnosť právneho úkonu ešte žiadny iný súd alebo orgán neprejudikoval. Takáto úvaha je v rozpore

s § 193 a § 194 CSP a nedáva zmysel aj preto, že súd predsa nemôže byť viazaný neexistenciou iného
rozhodnutia.

35. V tejto súvislosti je opodstatnená aj námietka žalobkyne, že otázkou zmluvy o postúpení pohľadávok
z roku 2011 sa zaoberal už Okresný súd Senica v uznesení z 12.12.2014, č. k. 10Er/434/2014-53.

Prvoinštančný súd úplne opomína toto rozhodnutie, hoci je súčasťou spisu, a v odôvodnení sa s ním
nijako nevysporiadal. Bolo pritom nanajvýš žiaduce, aby tak urobil, ak inde konštatuje, že neplatnosť
zmluvy nebola prejudikovaná.

36. Na zrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku nepridávajú ani nadväzujúce úvahy

prvoinštančného súdu. Kým na jednej strane z neexistencie iného rozhodnutia vyvodzuje domnienku
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú mu akoby neprináležalo vyvrátiť, na druhej strane sa
opiera o rozhodnutia iných súdov, v ktorých bola pohľadávka, o ktorú žalobca opiera svoju aktívnu vecnú
legitimáciu označená za spornú. Odôvodnenie je v tejto časti prinajmenšom nekoherentné. Okrem toho
ale prvoinštančný súd dezinterpretoval závery vyplývajúce z týchto rozhodnutí. Uznesenie Okresného

súdu Trnava z 26.07.2019, sp. zn. 36K/17/2018-287 (č. l. 449), uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 22.10.2019, č. k. 1CoKR/64/2019-399 a uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave 12.05.2020,
č. k. Obdo/12/2020 sa síce týkali spornej pohľadávky a jej právneho základu (zmluvy o postúpení
pohľadávky), ale boli vydané v konkurznom konaní v štádiu, ktorého cieľom je o. i. overiť, či návrh na
vyhlásenie konkurzu nevychádza zo záväzkov dlžníka, ktoré sú sporné [§ 19 ods. 1 písm. c) z. č. 7/2005

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov]. Odvolací súd upriamuje pozornosť na
(správny) názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý konštatoval, že za spornú sa považuje pohľadávka,
ktorú dlžník v konaní účinne spochybní natoľko, že by bolo potrebné v otázke jej právneho dôvodu, výšky
a vymáhateľnosti viesť samostatné dokazovanie, ktoré nemôže viesť konkurzný súd. Ak ide o spornú
pohľadávku označenú veriteľom v návrhu, postačuje dlžníkovi spornosť tejto pohľadávky iba osvedčiť,

aby súd na ňu neprihliadol, t. j. dlžník nemusí spornosť pohľadávky preukázať. Otázka preukázania
alebo nepreukázania spornej pohľadávky je preto vždy predmetom dokazovania v samotnom sporovom
konaní, pričom konkurzný súd nemôže viesť v rámci konkurzného konania dokazovanie ohľadom
preukazovania právneho základu, výšky pohľadávky, ktorej spornosť sa namieta. Inak povedané, to, že
dlžník pred konkurzným súdom osvedčí, že pohľadávka je sporná, neznamená, že jej opodstatnenosť

bola súdne preskúmaná. V prejednávanej veci to je teda práve súd prvej inštancie, komu prináleží
vyriešiť otázku spornosti dotknutej pohľadávky a vykonať na tento účel potrebné dokazovanie. Tejto
úlohy sa nemôže zbaviť odkazom na závery konkurzných súdov o spornosti pohľadávky. Spornosť
nepostačí v tomto konaní konštatovať, treba ju vyriešiť.

37. Žalobkyňa odôvodneniu napadnutého rozsudku správne vytýka aj to, že z neho nemožno vyvodiť,
ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s ďalšími podstatným tvrdeniami žalobkyne, napríklad o tom, že
BBK AGRO, s.r.o. sa ako nesprávala ako majiteľ spornej pohľadávky, ktorú mala nadobudnúť na základe
zmluvy z roku 2011, pretože napriek tvrdenému postúpeniu pohľadávky nenavrhla zmenu oprávneného
v exekučnom konaní, a nesprával sa tak ani žalovaný 1, ktorý sa ako konateľ tejto spoločnosti zúčastnil

dražby hnuteľných vecí vo vlastníctve (spriaznenej) spoločnosti Futsalclub Patrik Senica, s.r.o., ktorej
predmetom bola dražba osobného motorového vozidla Nissan Patrol GR, e.č.: SE445AC a prípojného
vozidla - Debon, e.č.: SE277YD, a ktorá bola uskutočnená v rámci exekučného konania, vedeného naexekútorskom úrade súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa pod sp. zn. EX 262/12, či ďalšej dražby v
exekučnej veci vedenej o toho istého súdneho exekútora pod sp. zn. EX 269/12.

38. Odvolací súd ďalej podotýka, že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili vykonaniu dokazovania
na základe dôkazných návrhov uplatnených žalobkyňou, ktoré boli priamo zamerané na spochybnenie
právnych účinkov zmluvy o postúpení pohľadávky z roku 2011. Ustálenie skutkového stavu aj na základe
tvrdení a dôkazov, s ktorými sa prvoinštančný súd vôbec nevysporiadal, je podľa názoru odvolacieho
súdu nevyhnutné na posúdenie prejednávanej veci v kontexte aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na

úspech v konaní.

39. Odvolací súd teda aj v otázke skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne dospel k záveru, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku nevyhovuje požiadavkám § 220 ods. 2 CSP, a preto znemožňuje
žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (právo účinne sa proti rozsudku brániť vecnou
argumentáciou v odvolaní), čím zároveň dochádza k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces,

ako to odvolací súd už vysvetlil vyššie.

40. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku a nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností je vzhľadom na opísanú mieru zlyhania prvoinštančného súdu takou vadou
konania, ktorú nie je dobre možné napraviť až v odvolacom konaní. V dôsledku toho odvolací súd

napadnutý rozsudok vo výroku I a súvisiacom výroku II o trovách konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSPzrušilavecpodľa§391ods.1CSPvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.

41. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyslovených právnych
názorov odvolacieho súdu a z tohto hľadiska pristúpi k posúdeniu skutkových tvrdení strán a nimi

navrhnutých dôkazov a ak budú na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností súvisiacich s
aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne potrebné ďalšie skutkové tvrdenia, vytvorí stranám priestor na
ich doplnenie (§ 150 ods. 2 CSP). Následne súd prvej inštancie po doplnení dokazovania opätovne
zhodnotí všetky vykonané dôkazy (najmä výsluchy svedkov Poláka a Banyu a listiny predložené
žalobkyňou v súvislosti s jej aktívnou vecnou legitimáciou) v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej

súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o
ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený
skutkový stav potom podrobí právnemu posúdeniu, najmä podľa § 524 OZ a nasl. Svoje závery potom
v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho
odôvodnenie presvedčivé. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).

42. Toto uznesenie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).