Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. november 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/57/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120205743
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2120205743.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v Trnave,
so sídlom: Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpený: UNITED LAWYERS,
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekárenská 2, Bratislava, IČO: 36 662 291, proti žalovanému:
Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený: Advokátska
kancelária SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
11Csp/42/2020-231 zo dňa 1. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie s a p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. rozhodol o
náhrade trov konania tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%.

2. Rozsudok súd prvej inštancie po citovaní § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 3 písm. i), § 53 ods. 1, 2, 3,

4, 5, 6, § 53 od. 12, § 53a ods. 1 § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ), § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 1 ods. 2 písm. a) zák. č. 258/2001
Z. z o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 24a zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 8b ods. 1, 3, §
9 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len ZoVB) vecne
odôvodnil tým, že medzi stranami nebolo sporným, že žalovaná ako banka (pod obchodným menom
Dexia banka Slovensko a.s.) a žalobca - správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v bytovom dome H. cesta X-XX, F. uzavreli dňa 09.05.2007 Zmluvu o termínovanom úvere
č. 06/030/07, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000.000,- Sk za účelom obnovy
bytového domu a odstránenia systémových porúch bytového domu. V konaní sa žalobca ako správca
bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná
neoprávnene zvýšila od 01.07.2011 úrokové rozpätie z 0,9 % p.a. na 2,50 % p.a.. Žalobca pritom
žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 21.07.2018 do dňa podania žaloby (t.j. do
20.07.2020), keď na obdobie do 20.07.2018 (vrátane splátky zo dňa 20.07.2018) sa vzťahoval rozsudok

Okresného súdu Trnava č. k. 22C/78/2017-381 zo dňa 17.04.2019. Suma bezdôvodného obohatenia
mala predstavovať sumu 385,66 eura ako rozdiel medzi sumou, ktorú vlastníci bytov žalovanej zaplatili
po zvýšení úrokovej sadzby, a sumou, ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby.
Nebolo pritom sporným, že úver bol splácaný v zmysle Prehľadu splátok úveru na č. l. 46 spisu.3. Vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a ZoVB zmluvu o výkone správy,
predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v zákone o vlastníctve bytov. V zmysle
ustanovenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) je správca je
povinný vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome. Podľa § 9 ods. 2 ZoVB právne úkony týkajúce sa domu, spoločných
častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú všetkých vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome. Uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva
a povinnosti z právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.
Pokiaľ ide o charakter uzavretej zmluvy o úvere, súd mal za to, že zmluvu o úvere uzavrel správca z titulu
svojho oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy), ako aj zo znenia článku III. bod 5. Zmluvy o výkone správy č. 77 pre bytový dom H. cesta X, X,
X, X, XX v F.. Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov na ulici H.

cesta X-XX v F., tak ako to vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch,
kým správca je ich zákonným zástupcom, s tým, že v úverovej zmluve je označený ako klient, avšak
v tom čase konajúci vo svojom mene a na účet vlastníkov. Právny vzťah založený zmluvou o úvere
je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré

upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ). Žalovaná pri uzatváraní zmluvy
vystupovala ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako
veriteľ, ktorý poskytol úver v rámci svojho podnikania. Daný úver pritom nebol poskytnutý v súvislosti
s podnikateľskou činnosťou bytového družstva, ale v súvislosti s vykonaním nevyhnutných opráv na
bytovom dome, a teda za účelom zveľadenia majetku fyzických osôb - spotrebiteľov. Na strane dlžníka

tak vystupovali spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na ich spotrebiteľskom postavení nič nemení skutočnosť, že za nich na základe zákonného
splnomocneniakonalsprávcabytovéhodomu,pretožesubjektomzákladnéhohmotnoprávnehovzťahus
bankounebolsprávcabytovéhodomu,alejednotlivívlastnícibytovanebytovýchpriestorov.Spoukazom
na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna

právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má
prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, súd vyhodnotil zmluvný vzťah podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.

4. Hoci v prípade zmluvy o termínovanom úvere nejde s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a) zák. č.

258/2001 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pozn. v
súčasnosti uvedené vylučuje § 1 ods. 3 písm. r) zák. č. 129/2010 Z. z.), vzťah medzi vlastníkmi bytov ako
dlžníkmi a bankou ako veriteľom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho
zákonníka. Na zmluvu sa tak vzťahuje spotrebiteľská ochrana vrátane ochrany pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami v zmysle ustanovenia § 53 OZ. Súd mal za to, že zastúpenie vlastníka bytu

naplňujúceho zákonnú definíciu spotrebiteľa osobou nenaplňujúcou definíciu spotrebiteľa pri právnom
úkone uzatvorenia zmluvy nemôže spotrebiteľa zbaviť spotrebiteľskej ochrany garantovanej právnym
poriadkom. Nakoniec, záujem na osobitnej ochrane vlastníkov bytov a nebytových priestorov vyplýva aj
z ustanovenia § 24a ZoSÚ (v súčasnom znení), ktorý im priznáva špeciálny právny režim. Z uvedených
dôvodov je potrebné všetky osoby na strane dlžníka považovať za spotrebiteľov.

5. Žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok
(skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje
jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet konania po
skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore tvrdiť,

vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno považovať
za podstatné a rozhodujúce.

6. V tu prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak, že ide o
bezdôvodné obohatenie žalovanej získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaná zvýšila úrokové

rozpätie na základe neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), ktoré je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.7. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho považoval za určité a zrozumiteľné, a teda v tomto
smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario). Zo znenia bodu 5.5. zmluvy, za použitia
interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť

úrokovú sadzbu (resp. úrokové rozpätie), ak dôjde k zmene miery rizika klienta, ktorá zmena miery rizika
klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta,
pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta s aktuálnymi
skutočnosťami. Pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú pritom ekonomickými pojmami, ktorých
význam musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý. Pojem „miera rizika klienta“

pritom znamená pravdepodobnosť zlyhania klienta pri splácaní úveru a tento pojem sa nepoužíva
len v uvedenom bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery
rizika na žiadosť klienta. „Rating klienta“ predstavuje interné hodnotenie banky a hovorí o schopnosti
splácať dlhy, pričom konkrétne hodnotiace postupy sú súčasťou know-how banky alebo ratingovej
agentúry a preto ich podrobnosti nebývajú zverejňované (viď. E.(financie)). Zároveň je potrebné brať
do úvahy aj skutočnosť, že kontraktácia prebiehala medzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi,

pričom správca ako profesionál v danej oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu
zmluvných dojednaní. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu
zrozumiteľné a určité. Z uvedeného ustanovenia 5.5. je zrejmé, že správca si bol vedomý toho, že banka
môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení. Tejto vedomosti
zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a správcu o uzavretí

zmluvy vrátane pripomienkovania (viď odseky 35. a 43. rozsudku), ako aj následné správanie sa,
keď správca nakoniec aplikáciu uvedeného ustanovenia zo strany banky akceptoval (viď odsek 48.
rozsudku).Naurčitostizmluvnéhodojednanianičnemeníanito,ževbode5.5.zmluvysahovoríozmene
úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia. Sadzbu EURIBOR (predtým
BRIBOR)neurčujetotižžalovaná,alepríslušnáeurópskainštitúcia,apretoustanoveniebodu5.5.možno

aplikovaťibanazmenuúrokovéhorozpätia,nienazmenuzákladnejsadzby,avšakvkonečnomdôsledku
došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. Uvedené je zrejmé aj z bodu 12.1.1.1. zmluvy, z ktorého
vyplýva, že k zvýšeniu úrokovej sadzby dôjde práve zvýšením úrokového rozpätia. Súd poukazuje na to,
že pri skúmaní platnosti a určitosti zmluvy je potrebné preferovať výklad v prospech jej platnosti, pričom
poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015, v zmysle ktorého

„úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych
úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov
jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má
byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre
výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho

úkonu.“

8. V čase uzatvorenia zmluvy bol prokuristom správcu Ing. W. O., ktorý zmluvu, ako aj viaceré obdobné
zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie prokuristu (podľa ORSR v období od 26.08.1994 do
01.02.2014) podpísal. Skutkové tvrdenie žalovanej, že zmluva o úvere bola medzi stranami individuálne

dojednaná, keď k uzavretiu zmluvy došlo po vzájomných rokovaniach, pričom žalovaná prostredníctvom
svojho zamestnanca Ing. D. L. umožnila žalobcovi pred podpisom zmluvy oboznámiť sa s textom zmluvy
a pripomienkovať ho, poprel žalobca iba v tom rozsahu, že individuálne dojednávanie neprebehlo ku
konkrétnej Zmluve o termínovanom úvere č. 06/030/07, pričom všeobecné výpovede ku kontraktačnému
procesu k prvým zmluvám uzatváraným v roku 2006 nemožno podľa žalobcu aplikovať na rok 2007 a

konkrétnu zmluvu. Z uvedeného vyplýva, že nebolo medzi stranami sporným, že minimálne k prvým
zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť
pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy. Tohto procesu sa pritom zúčastnili dvaja podnikatelia -
banka a správca. Je potom potrebné vychádzať z predpokladu, že správca ako profesionál v oblasti
uzatvárania úverových zmlúv nemal dôvod podpísať ustanovenie, ktorého význam by mu nebol zrejmý,

resp. ktoré ustanovenie by považoval za neurčité. Je to potom práve žalobca, kto by mal preukázať,
že správcovi význam predmetného ustanovenia nebol zrejmý, keďže vzhľadom na jeho podnikateľské
postavenie a skúsenosti v danej oblasti sa predpokladá, že podpíše iba takú zmluvu, ktorej obsahu
rozumie.

9. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti článku 5.5. zmluvy
uviedol, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie že je ustanovenie neurčité. Až v replike dôvodil
žalobcatým,žeustanoveniejeneurčitéanezrozumiteľné.Uvedenésivšakodporuje,pretožeakžalobca
vžalobetvrdí,žeuvedenéustanoveniejeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou,tvrdí,žetotoustanoveniespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Uvedený záver však nevyhnutne predpokladá, že žalobca bol schopný pochopiť význam uvedeného
ustanovenia, čo vyplýva aj z jeho vyjadrenia v žalobe, a síce, že už pri samotnom koncipovaní bodu

5.5. musela žalovaná vedieť, že dané zmluvné ustanovenie umožňuje jednostranné zvýšenie úrokového
rozpätia na základe vlastného uváženia žalovanej ako banky. Z uvedeného vyplýva, že pôvodne žalobca
v žalobe určitosť predmetného ustanovenia ani nespochybňoval a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho
význam zrejmý, a preto neskoršie spochybňovanie určitosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy považoval
súd za účelové.

10. Žalobca v konaní svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením
na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a
to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 (č. l. 54),
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 124/2020-21 zo dňa 15.04.2020 (č. l. 61) a stanovisko
Národnej banky Slovenska zo dňa 28.04.2016 (č. l. 21). Pokiaľ ide o vyššie uvedené rozhodnutia, tieto sú

natuprejednávanúvecneaplikovateľné,keďževychádzajúzinýchskutkovýchokolnosti.Predovšetkým,
v uvedených konaniach nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy
bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení správcom; v uvedených
konaniach bola posudzovaná zmluva o hypotekárnom úvere (odsek 2. rozsudku NSSR), t.j. iný typ
úverového produktu, v ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo

o iný typ zmluvy ako v tu prejednávanej veci. Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. ani nie je totožné, keďže je
inak definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolnosti oboch
prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky prihliadať na to, že ustanovenie
bodu 4.6. Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa 10.05.2005 je neprijateľnou podmienkou a
je neplatné, t.j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o stanovisko Národnej

banky Slovenska (NBS), súd poukazuje na skutočnosť, že NBS sa v stanovisku (ktoré pre súd ani nie
je záväzné) žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1.
zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového
rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo.

11.Neprijateľnázmluvnápodmienkajetakéustanoveniespotrebiteľskejzmluvy,ktoréspôsobujeznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie
zákonsankcionujeabsolútnouneplatnosťou.Neprijateľnépodmienkyniesútaxatívnevypočítané,keďže
ustanovenie § 53 ods. 3 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) obsahuje len ich demonštratívny
výpočet. Zákon upravuje výnimku z uvedeného pravidla neprijateľnosti zmluvných podmienok, a síce,

že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde vtedy, ak ide o predmet plnenia alebo cenu plnenia (§ 53
ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). V prípade zmluvy o úvere je pritom úrok odplatou
za poskytnutie peňažných prostriedkov, je cenou kapitálu, je teda hlavným predmetom plnenia resp.
cenou plnenia. Keďže zmluvná podmienka uvedená v bode 5.5. zmluvy sa týka predmetu plnenia resp.
ceny plnenia, je zo zákona vylúčené jej určenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd mal pritom za

to, že prijateľnosť alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky je potrebné posudzovať podľa ustanovenia
účinného v čase, keď sa zmluva uzatvárala.

12. O neprijateľnú zmluvnú podmienku by však nešlo ani v prípade, že by bola posudzovaná podľa §
53 ods. 1 až 3 OZ v súčasnom znení. Uvedené ustanovenie ako výnimku z neprijateľnosti zmluvných

podmienok určuje ich týkanie sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané, pričom za individuálne dojednané sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, s tým, že individuálne dojednanie
preukazuje dodávateľ. Súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 12 OZ (v aktuálnom znení), v zmysle

ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na povahu služieb, na ktoré bola
zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy
a na všetky ostatné podmienky zmluvy.

13. Ak by teda aj bola v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutá taká podmienka, ktorá by svojim

charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
pričom individuálne dojednanie preukazuje dodávateľ. Súd v tejto súvislosti opätovne (ako v odseku 35.
rozsudku) poukazuje na skutkové tvrdenie žalovanej nesporné v tom rozsahu, že minimálne k prvýmzmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť
pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorého kontraktačného procesu sa zúčastnili banka a
správca, obaja ako podnikatelia. Z uvedeného vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník

nemá možnosť zasiahnuť, ale správca ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah
zmluvy. Ustanovenie bodu 5.5. bolo v zmluvách z roku 2006 a z roku 2007 totožné, čo vyplýva zo
sťažnosti správcu zo dňa 18.01.2016 adresovanej NBS (č. l. 25 - kde sa pri väčšine zmlúv o.i. aj z rokov
2006 a 2007 odkazuje na rovnaký bod 5.5 zmluvy a zmenu úrokovej sadzby v prípade zmeny miery rizika
klienta), ako aj z oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 08.06.2011 (č. l. 20 - kde sa odkazuje

na bod 5.5 pri zmluvách z roku 2006 aj z roku 2007), pričom totožnosť znenia bodu 5.5 zmlúv je súdu
známa aj z jeho úradnej činnosti. Ak sa potom uskutočnil kontraktačný proces k zmluvám z roku 2006,
ktoré obsahovali totožné znenie bodu 5.5. týkajúce sa zmeny úrokovej sadzby, je možné považovať
uvedené zmluvné dojednanie za individuálne dojednané aj pre prípad tu prejednávanej zmluvy z
roku 2007. Keďže išlo o uzatváranie obdobných zmlúv za obdobným účelom, ktorým bola obnova
bytového fondu toho-ktorého bytového domu, pričom vlastníkov bytov vždy zastupoval ten istý správca,

je prirodzené, že znenia viacerých zmlúv boli viac-menej totožné. Rozhodujúce je, že kontraktačný
proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a žalobcom ako správcom (odborne spôsobilou osobou),
ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť, do tohto aj minimálne v procese tvorby vzorovej zmluvy
v roku 2006 zasahoval.

14. Súd pritom poukazuje na zápisnice z pojednávaní v konaniach tunajšieho súdu, ktoré ako dôkazy
predložili žalobca aj žalovaná s tým, že obe strany sa zhodne vyjadrili, aby sa výsluch svedkov Ing. W. O.
a Ing. D. L. nevykonal a zároveň strany zhodne vyjadrili súhlas s tým, aby sa vychádzalo z predložených
zápisníc (žalovaná sa tak vyjadrila vo vyjadrení k žalobe a žalobca v replike, ako aj na pojednávaní).

15. K možnosti vychádzať z predložených zápisníc so zachytenými výpoveďami svedkov v iných
konaniach týkajúcich sa obdobných sporov, súd podporne poukazuje na ustanovenie § 205 CSP
(zápisnica z pojednávania je verejnou listinou) v spojení s ustanovením § 191 CSP (vyhodnotenie v
zápisniciach zachytených výpovedí svedkov v zmysle voľného hodnotenia dôkazov). Uvedený záver
podporuje napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2020 zo dňa 25.02.2021, v ktorom

dovolací súd uviedol, že „zápisnica o súdnom pojednávaní má vo všeobecnosti v zmysle ustálenej
judikatúry povahu verejnej listiny (pozri napr. 2Cdo/119/2011, II.ÚS/333/2014). Zápisnica o súdnom
pojednávaní spísaná v inom súdnom konaní, a ako dôkaz vykonaná v ďalšom (napr. tu posudzovanom)
súdnom konaní, z hľadiska úpravy dokazovania v Civilnom sporovom poriadku (§ 185 až § 211) vo
svojej podstate predstavuje jeden z dôkazných prostriedkov - listinu, a to verejnú listinu. ..... Verejná

listina je listina vydaná súdom alebo iným štátnym orgánom v medziach ich právomoci alebo listina,
ktorá bola osobitným predpisom za takú vyhlásená; je považovaná za dôkazný prostriedok veľmi
preukazný (presvedčivý, evidentný, nesporný). Pokiaľ nie je pochybná jej pravosť (napr., že bola
sfalšovaná), potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo prehlásenie orgánu, ktorý listinu vydal. V tomto smere
sú potom súdy aj iné štátne orgány takouto listinou viazané. ..... Inými slovami, zápisnica o pojednávaní

zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa § 205 CSP), potvrdzuje existenciu a priebeh
daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal. .....
Z uvedeného, na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej zachytenia v zápisnici zo
súdneho pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 CSP ako na
objektívne pravdivé a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Zároveň nemožno

zo žiadneho z ustanovení CSP vyvodiť, že súd nemôže vyhodnotiť svedeckú výpoveď zaprotokolovanú
v zápisnici v inom konaní v rámci voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP). V prípade dokazovania
obsahom svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo zápisnice o pojednávaní spísanou (iným)
súdom, do ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd v podstate zaoberá popri sebe dvomi
dôkaznými prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej výpovede, ktorým je listina - zápisnica o

pojednávaní ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah výpovede svedka a samotnou svedeckou
výpoveďou z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti, či súladnosti s inými dôkazmi.“

16. Vzhľadom na uvedené súd dokazovanie výsluchmi svedkov nevykonal, ale vykonal dokazovanie
zápisnicami obsahujúcimi ich výpovede v iných konaniach pred tunajším súdom. Z predložených

zápisníc pritom vyplýva, že pokiaľ sa svedkovia Ing. D. L. a Ing. W. O. v rámci výsluchov vyjadrovali ku
kontraktačnému procesu, zhodne vypovedali v tom zmysle, že sa rokovalo a podrobne sa prechádzali a
pripomienkovali najmä prvé zmluvy a potom v prípade, že sa v nich niečo vplyvom zmeny právnej úpravy
menilo, aj ďalšie zmluvy. Uvedené vyplýva zo zápisníc predložených žalobcom, a síce zo zápisnice zodňa 28.07.2020 sp. zn. 11C/21/2017 (č. l. 124) - strana 2, 4, 6; zo zápisnice zo dňa 22.09.2020 sp. zn.
11C/25/2017 (č. l. 139) - strana 2, 4; zo zápisnice zo dňa 09.07.2020 sp. zn. 11C/33/2017 (č. l. 144) -
strana 2, 4, 5; zo zápisnice zo dňa 04.02.2020 sp. zn. 11C/51/2017 (č. l. 147) - strana 5; zo zápisnice

zo dňa 04.08.2020 sp. zn. 11C/51/2017 (č. l. 153) - strana 2, 4; zo zápisnice zo dňa 28.01.2020 sp. zn.
11C/33/2017 (č. l. 162) - strana 7.

17. Pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä na vnútornú štruktúru výpovede
svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, na logické súvislosti

o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, a či jeho výpoveď je v súlade aj s ostatnými dôkazmi,
tiež na vzťah k stranám sporu, či sú v príbuzenskom, priateľskom, nepriateľskom, susedskom, či
zamestnávateľskom vzťahu, príp. v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti, na existenciu
vlastnéhozáujmusvedkanavýsledkukonania.Jeúlohousúdu,abypozváženívšetkýchtýchtookolností
prípadu rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je (viď napr. rozsudok NS
ČR sp. zn. 30Cdo/3577/2008 zo dňa 27.10.2010).

18.Spoukazomnacitovanérozhodnutiemalsúdzato,ževýpovedeobochsvedkovjemožnépovažovať
za vierohodné, keď výpovede svedkov ohľadom kontraktačného procesu si neodporovali v podstatných
okolnostiach a neboli ani v rozpore s ostatnými dôkazmi. Hoci svedkovia boli v minulosti zamestnancom
žalovanej (Ing. L.) a prokuristom žalobcu (Ing. O.), v súčasnosti k nim nie sú v žiadnom vzťahu

podriadenosti alebo nadriadenosti a nemajú žiaden záujem na výsledku konania. Hoci žalobca v replike
uviedol, že svedecká výpoveď Ing. D. L. je rozporuplná, uvedené žiadnym spôsobom nekonkretizoval,
pričom výpoveď Ing. W. O. nespochybnil vôbec.

19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade zmluvy o úvere, ktorá je predmetom tohto konania, nešlo

o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca zároveň ako odborne
spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Skutočnosť, že sa znenie ustanovení neskôr
dojednaných zmlúv väčšinou zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.), nie
je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie,
a preto nejde o formulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali. Rozhodujúce je, že

kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou
osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol,
iba z vlastného rozhodnutia, nie preto, že by bola zmluva formulárová. Súd dodáva, že vzhľadom na
veľký časový odstup od uzavretia konkrétnej zmluvy č. 06/030/07 dňa 09.05.2007 a veľké množstvo
uzatváraných obdobných zmlúv je ťažko očakávať, že bude preukázaný konkrétny priebeh uzatvárania

tejto konkrétnej zmluvy, ako to požadoval žalobca v replike. Súd mal s poukazom na vyššie uvedené
za to, že zmluvné dojednanie v bode 5.5. zmluvy je potrebné považovať za individuálne dojednané
aj v prípade tu prejednávanej zmluvy. Zároveň je (rovnako ako v prípade otázky určitosti zmluvného
dojednania) dôvodné očakávať, že správca ako profesionál v oblasti uzatvárania úverových zmlúv za
vlastníkov bytov by formulárovú zmluvu ani nepodpísal. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené dospel

súd k záveru, že spotrebitelia mali prostredníctvom žalobcu ako správcu možnosť zmluvné podmienky
si dohodnúť, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich (a teda ani
bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Opätovne však súd
zdôrazňuje, že otázku neprijateľnosti zmluvnej podmienky je predovšetkým potrebné posudzovať podľa
ustanovenia účinného v čase, keď sa zmluva uzatvárala, pričom podľa znenia § 53 ods. 2 OZ účinného v

čase uzavretia zmluvy, pre vylúčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky postačovalo, aby išlo predmet
plnenia alebo cenu plnenia, čo v tu prejednávanej veci bolo splnené, bez ohľadu na individuálnosť
dojednania (čo však bolo naplnené tiež).

20. Odhliadnuc od všetkého vyššie uvedeného, ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu

úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa, keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen
zvýšiť, úrokové rozpätie (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/58/2019-398 zo dňa
30.06.2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/185/2019-503 zo dňa 28.9.2020), a preto tu
chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd
tiež dodáva, že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 01.06.2010)

umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ.21. Žalobca skutkovo vymedzil predmet konania tak, že namietal aplikáciu bodu 5.5. zmluvy s
odôvodnením, že ide o neplatné ustanovenie pre neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zo žaloby v spojení
s prílohou (odpoveď NBS zo dňa 28.04.2016) je možné vyvodiť, že žalobca do uvedenej odpovede

NBS nepovažoval plnenie žalovanej vo forme zvýšeného úroku za neoprávnené. S poukazom na text
oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 08.06.2011 (kde sa uvádza, že k zvýšeniu dochádza
na základe predchádzajúcich rokovaní k uvedenej problematike) mal súd za to, že žalobca vedel
o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia, pričom žalobca netvrdil ani nepreukázal, že
by po rokovaniach so žalovanou proti tomuto postupu nejako nenamietal, hoci mal viacero možností

riešiť situáciu inak (nesplácanie úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku; predčasné
splatenie úveru; prechod do inej banky; uplatnenie bodu 5.7. zmluvy). Z uvedeného potom vyplýva, že
žalobcapouskutočnenýchrokovaniachmedzinímažalovanouzvýšenieúrokovéhorozpätiavroku2011
akceptoval a úvery boli ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku. Uvedené potvrdzujú aj výpovede svedka
Ing. W. O. zachytené v zápisniciach predložených žalobcom, a síce v zápisnici zo dňa 28.07.2020 sp.
zn. 11C/21/2017 (č. l. 124) - strana 3; v zápisnici zo dňa 22.09.2020 sp. zn. 11C/25/2017 (č. l. 139) -

strana 3, 6; v zápisnici zo dňa 09.07.2020 sp. zn. 11C/33/2017 (č. l. 144) - strana 3, 6; v zápisnici zo
dňa 04.08.2020 sp. zn. 11C/51/2017 (č. l. 153) - strana 3.

22. Súd dodal, že čo sa týka oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na znenie bodu
5.5. zmluvy, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti

zvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia však bolo žalobcovi oznámené, a to listom zo dňa 08.06.2011
(č. l. 20), ktorý žalobca priložil k žalobe, a teda ním disponoval. Žalobca neuviedol žiadne skutkové
tvrdenie, kedy mu malo byť oznámenie doručené, a prečo by to malo byť inokedy ako v období, ako je
oznámenie datované (t.j. v júni 2011). Súd pritom poukazuje na sťažnosť žalobcu adresovanú NBS (č. l.
25), kde žalobca na strane 15 uvádza, že v niektorých prípadoch banka neoznámila zmenu úrokového

rozpätia, z ktorého dôvodu musel žalobca požiadať banku o vystavenie potvrdenia. Uvedené dodatočné
vystavenie potvrdenia sa však netýka bytového domu H. cesta X-XX v F., pri ktorom sa v sťažnosti
uvádza, že dňa 08.06.2011 adresovala banka správcovi oznámenie, pričom sa nič neuvádza o tom, že
by malo byť doručené oneskorene alebo až na vyžiadanie správcu. Keďže v konaní nebol tvrdený ani
preukázaný opak, súd vychádzal z toho, že list zo dňa 08.06.2011 bol s prihliadnutím na všeobecne

známu dobu prepravy doručený správcovi najneskôr do jedného týždňa po jeho spísaní, t.j. v prvej
polovici mesiaca jún 2011. Okrem toho, v zmysle bodu 13.2.3. zmluvy o úvere sa zásielka doručovaná
doporučenou poštou považuje za doručenú tretí kalendárny deň po dni odoslania. Odoslanie pritom
preukazuje kópia z knihy odoslanej pošty (č. l. 108), ktorý dôkaz žalobca nespochybnil, a z ktorého
vyplýva odoslanie oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia žalobcovi dňa 08.06.2011. Z uvedeného

potom s poukazom na bod 13.2.3. zmluvy vyplýva doručenie oznámenia žalobcovi dňa 11.06.2011,
t.j. ešte pred dňom zvýšenia úrokového rozpätia. Predovšetkým však súd poukazuje na skutočnosť,
že uvedený list bol priložený k žalobe, t.j. správcovi bol preukázateľne doručený, pričom v žalobe ani
neskôr nebolo uvádzané žiadne skutkové tvrdenie o dátume jeho doručenia, preto možno vychádzať
zo všeobecne známej doby prepravy poštových zásielok, resp. z bodu 13.2.3. zmluvy (porovnaj napr.

rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.06.2020). Pokiaľ ide o námietku
neurčitosti uvedeného oznámenia vznesenú žalobcom, nie je zrejmé, od absencie akých zákonných
náležitostí žalobca neurčitosť oznámenia odvodzoval, keďže podľa zmluvy (bod 5.5. veta posledná)
postačuje oznámenie samotnej zmeny bez stanovenia náležitostí oznámenia. Zároveň list odkazuje na
predchádzajúce spoločné rokovania týkajúce sa problematiky zvýšenia úrokového rozpätia podľa bodu

5.5.zmluvy,apretojeakceptovateľné,žesadôvodyvoznámeníužneuvádzajú.Uskutočnenieosobných
rokovaní, na ktorých bolo ústne oznámené zvýšenie úrokového rozpätia, pritom potvrdzujú aj výpovede
svedka Ing. W. O. (viď odsek 48. rozsudku).

23. K dôvodnosti použitia bodu 5.5. súd odkazuje skutkové tvrdenie žalovanej vo vyjadrení k žalobe, a

síce, že sa tak stalo v dôsledku zmeny ratingu klienta, pretože v rokoch 2008-2009 došlo k rozsiahlej
ekonomickej kríze, v dôsledku ktorej sa celosvetovo sprísnilo posudzovanie rizikovej váhy klientov
bankového sektora, keď zároveň s účinnosťou k 01.01.2009 došlo k zániku sadzby BRIBOR a jej
nahradeniu sadzbou EURIBOR, ktorá v rokoch 2006-2011 výrazne znížila svoju hodnotu, čím sa
stala pôvodná dohodnutá úroková sadzba, s ohľadom na určený rating klienta, neadekvátnou, pričom

žalovaná v dôsledku porušenia povinností podľa bodu 10.1.4. zmluvy nemala k dispozícii všetky
podklady na určenie výhodnejšieho ratingu klienta. Uvedené skutkové tvrdenie žalovanej žalobca
nepoprel, a preto sa stalo nesporným. Uvedené je v súlade so skutočnosťou, že je všeobecne známe, že
v druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k spomaleniu resp. k poklesuekonomického rastu (viď. napr. Výročná správa Európskej centrálnej banky za rok 2011 zverejnená na
stránke T.. V uvedenom období sa pritom miera rizika dlžníkov zhoršila vo všeobecnosti a zvýšilo sa
riziko nesplácania úverov. Od 01.01.2009 bol BRIBOR (Bratislava Interbank Offered Rate) nahradený

sadzbou EURIBOR (Euro Interbank Offered Rate), pričom došlo k jej výraznému zníženiu, čím sa stala
pôvodná úroková sadzba s ohľadom na určený rating klienta neprimerane nízkou. Dôvod zvýšenia
úrokového rozpätia (zmena refinančných nákladov na EURIBOR, zhoršenie ratingu klienta a zvýšenie
rizika nesplácania úverov) možno mať za preukázaný aj z výpovedí svedka Ing. D. L., zachytených v
zápisniciach predložených žalobcom, a síce v zápisnici zo dňa 12.12.2019 sp. zn. 11C/21/2017 (č. l.

118) - strana 4, 5; v zápisnici zo dňa 28.07.2020 sp. zn. 11C/21/2017 (č. l. 124) - strana 7; v zápisnici
zo dňa 30.01.2019 sp. zn. 22Csp/86/2017 (č. l. 130) - strana 4; v zápisnici zo dňa 21.01.2020 sp. zn.
11C/25/2017 (č. l. 133) - strana 5; v zápisnici zo dňa 04.02.2020 sp. zn. 11C/51/2017 (č. l. 147) - strana
2, 3; v zápisnici zo dňa 27.06.2019 sp. zn. 11Cp/134/2016 (č. l. 157) - strana 2, 5. V tu prejednávanej veci
teda došlo k zmene miery rizika klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov,
ktorý si banka a správca ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5.

zmluvy. Zmenou úrokového rozpätia (ktoré je jednou dvoch zložiek revizibilnej úrokovej sadzby) došlo
v konečnom dôsledku aj k zmene úrokovej sadzby ako takej. Zároveň je možné zvýšenie úrokového
rozpätia považovať za adekvátne, a to vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré žalovaná
neaplikovala) umožňuje za určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 6,85 % p.a. Bod
5.5. zmluvy pritom ani nemá hornú hranicu zvýšenia, napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila

iba na hodnotu 2,50 % p.a., čo ani zďaleka nedosahuje úroveň možného zvýšenia dojednaného podľa
bodu 12.1.1.1. zmluvy. Súd dodáva, že nebolo preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia
žalobca namietal neadekvátnosť zvýšenia. Súd tiež poukazuje na priemerné úrokové miery z úverov
bánk zverejnené na internetovej stránke NBS (T., z ktorých vyplýva, že úročenie úveru po zvýšení
úrokového rozpätia bolo porovnateľné s priemerom, a teda zvýšenie bolo adekvátne.

24. Súd však opätovne zdôrazňuje, že žalobca žalobu skutkovo vymedzil tak, že tvrdil bezdôvodné
obohatenie žalovanej z dôvodu, že jej bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v bode
5.5. zmluvy, s tým, že do doručenia stanoviska NBS žalobca nevedel, že žalovaná nemá na zvýšené
úrokové rozpätie nárok. Znamená to teda, že žalobca voči použitiu ustanovenia bodu 5.5. zmluvy

namietalažoniekoľkorokovpotom,čodošlokpostupužalovanejpodľazmluvy.Avšakužvčasepoužitia
tohto ustanovenia žalobca (ako je vyššie uvedené) o použití bodu 5.5. zmluvy vedel a zmieril sa s jeho
použitím, hoci mal aj iné možnosti riešenia. Ak potom žalobca voči jeho použitiu namietal až o niekoľko
rokov neskôr, možno to považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe prokuristu.

25. Je potrebné tiež poukázať na povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods. 3 ZoVB (v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), a síce pri obstarávaní služieb dojednať čo najvýhodnejšie
podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Súd
poukazuje na to, že žalobca je tou istou právnickou osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri
uzavretí predmetnej zmluvy v roku 2007, pričom žalobou podanou o cca 10 rokov neskôr (berúc do

úvahy skôr prebiehajúce konanie týkajúce sa totožnej zmluvy sp. zn. 22C/78/2017) namieta znenie
zmluvy, s ktorým v roku 2007 súhlasil a použitie bodu 5.5., ktoré v roku 2011 nakoniec akceptoval. Ak
žalobca spochybňuje výhodnosť dojednania zmluvy pre vlastníkov bytov, spochybňuje tým paradoxne
splnenie si svojej povinnosti uloženej mu citovaným ustanovením. V súvislosti zo zmluvou o úvere boli
vlastníci bytov zastúpený žalobcom ako správcom, za ktorého pri uzatváraní zmluvy o úvere, ako aj pri

rokovaniach o zmene úrokového rozpätia konal prokurista. Skutočnosť, že následne došlo k zmene v
osobe prokuristu, nič nemení na tom, že išlo stále o toho istého správcu, ktorý bol povinný dodržiavať
ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Ak tak neurobil, je namieste
otázka zodpovednosti správcu za škodu, ktorú tým prípadne vlastníkom bytov a nebytových domov
spôsobil (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/185/2019-503 zo dňa 28.09.2020,

rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/179/2019-458 zo dňa 23.09.2020, rozsudok Krajského
súdu v Trnave č. k. 26Co/66/2019-393 zo dňa 23.09.2020). Nárok na náhradu škody má pritom v
zásade prednosť oproti subsidiárnemu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podanie žaloby v
tu prejednávanej veci je tak potom možné považovať aj za obchádzanie vyššie citovaného ustanovenia
ZoVB a za neprípustné zbavovanie sa zodpovednosti správcu zneužitím inštitútu spotrebiteľa v právnom

poriadku.

26. Keďže vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie naúkorvlastníkovbytov,pretožejejboloplnenénazákladeuvedenéhoplatnéhoustanovenia.Zuvedeného
dôvodu súd žalobu vo výroku I. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania, keďže
žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala.

27. Súd ešte dodal, že ak sa žalobca v replike domáhal aplikácie § 298 ods. 1 CSP, nešlo podľa
názvu podania ani podľa jeho obsahu o návrh na pripustenie zmeny petitu, keď žalobca poukazoval na
možnosť, že súd môže aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Keďže však dospel
súd k záveru, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku v bode 5.5. zmluvy nejde, nevyslovil jej neplatnosť.

28. Keďže súd žalobu zamietal pre neexistenciu nároku žalobcu, je nadbytočné sa bližšie zaoberať
otázkou výšky prípadného bezdôvodného obohatenia. Súd k tomu len stručne uvádza, že v časti
sumy 20,75 eura bola žaloba nepreskúmateľná, keďže za obdobie od 21.07.2018 do 20.07.2020 (deň
doručenia žaloby na súd) vyplýva z Prehľadu splátok úveru (č. l. 46) rozdiel medzi sumou zaplatenou
po zvýšení úrokového rozpätia a sumou majúcou byť zaplatenou bez zvýšenia úrokového rozpätia vo

výške 364,91 eura. Nie je preto zrejmé, prečo sa žalobca domáha zaplatenia aj sumy 20,75 eura,
ktorá je zrejme navýšením úroku pri splátke splatnej dňa 20.07.2018, z ktorej však žalobca bezdôvodné
obohatenie nežiadal. Z uvedeného dôvodu je žaloba v časti sumy 20,75 eura nepreskúmateľná.

29. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo v konečnom dôsledku
znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu
100 %, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.

30. Civilné sporové konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok

konania, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 255 CSP. Aj v prípade plného úspechu niektorej zo
strán však musí súd skúmať, či nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Ustanovenie
§ 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu trov konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto
ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov, ktorá výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach

danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu, pričom ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobcom neboli tvrdené a súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom
pritom nemôže byť skutočnosť, že na strane neúspešného v konaní ide o správcu zastupujúceho
spotrebiteľov. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci, dospel k záveru, že tu nie sú žiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov
konania celkom alebo sčasti nepriznať.

31. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

tvrdeniam - § 365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom
a účinnom znení (ďalej len ako „CSP“), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci - § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 CSP, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces - § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci-§ 365 ods. 1 písm. d) CSP.

32. Súd sa nevenoval neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nezaoberal sa ani zrozumiteľnosťou a
určitosťou čl. 5.5 Zmluvy, zmluvu vykladal, a to i napriek tomu, že súd konštatuje, že sa jedná o
spotrebiteľský vzťah, súd sa však obšírne zaoberal aplikáciou výkladového pravidla zachovania platnosti

právneho úkonu, pričom platnosť "en block“ celej Zmluvy o termínovanom úvere nikto nespochybňoval,
žalobca spochybňoval platnosť len ustanovenia čl. 5.5 Zmluvy. Súd neaplikoval zákonné výkladové
pravidlá vôbec, rozhodol vo veci v rozpore § 266 ods. 4 OBZ (contra proferentem) a § 266 ods. 5
OBZ) a najmä § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda súd použil najmä svojvôľu a nie relevantnú
právnu argumentáciu opretú o konkrétne právne predpisy. Rozhodnutie je preto nejasné, právne

neudržateľné, svojvoľné, formalistické, vykonštruované bez akejkoľvek opory v platnej legislatíve. Súd
sa však podrobne zaoberal interpretáciou pojmu „rating klienta“ za pomoci citácie Wikipédie, hoci zmluva
obsah „rating klienta“ (tak ako aj iné neurčité pojmy napr. „miera rizika klienta“) ani nevysvetľovala jej
definíciu v časti Definície Zmluvy. Súd sa zaoberal aj vzdelávaním z iných oblastí, napr. dohľadávaním aštudovaním Výročných správ ECB (zverejnená na stránke T., čo je neobvyklé a súd z vlastnej iniciatívy
dohľadával informácie v prospech žalovaného. Súd zjavne nevykonal právnu analýzu čl. 5.5 a logicky a
konzistentne nevysvetlil, prečo považuje čl. 5.5 za určitý a zrozumiteľný, teda ako si spotrebitelia mohli

vyložiť toto ustanovenie a či mali vedomosť v každom čase, v akom rozsahu je žalovaný ako banka
oprávnený pristúpiť k zmene úrokového rozpätia a na základe akých skutočností a podmienok.

33. Súd popiera § 24a zákona č. 129/2010 Z. z, hoci v odôvodnení bodu 31 Rozsudku ním argumentuje.
Ak by sme vychádzali z hypotézy súdu, tak v prípade hypotekárneho úveru, zabezpečeného finančným

agentom (napr. hypotekárny dom, pričom dnes až 90 % hypotekárnych úverov sa zabezpečuje týmto
systémom) by došlo k potlačeniu spotrebiteľského prvku, nakoľko finančný agent ako profesionál v danej
oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu zmluvných dojednaní.

34. Súd sa nezaoberal ani listinnými dôkazmi : Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, spisová značka:
6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, spolu s Uznesením Ústavného súdu SR, spis. zn.: III. ÚS

124/2020-21 zo dňa 15.04.2020, pričom v celom rozsahu poukázali na argumentáciu vyššie
menovaných súdov.

35. S odkazom na konštatovanie súdu v čl. 34 Odôvodnenia Rozsudku považuje postup súdu za
zmätočný, nakoľko súd svojvoľne nedodržal predmet konania určený žalobou a písomnými podaniami

žalobcu, ktorý sa opakovane domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, hoci tak súd mal
učiniť „ex offo“ aj bez návrhu. Súd neposúdil článok 5.5 s ohľadom jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti
podľa § 37 ods. 1 OZ, vychádzal z výsluchu Ing. W. O. z iných súdnych konaní, avšak jeho výpoveď
nemá žiadny vplyv na neurčitosť resp. nezrozumiteľnosť článku 5.5. Zmluvy. Z absolútne neplatného
právneho úkonu právne následky nemôžu nastať, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani

odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou), resp. konsenzuálnym súhlasom. Na túto neplatnosť musí
súd prihliadať aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti.

36. Prvostupňový súd teda vykonával svojou činnosťou procesnú obranu žalovanej, ktorá viedla k
porušeniu princípu „rovnosti zbraní“, nakoľko neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej

podmienky sa ani nevenoval.

37. Následne sa prvoinštančný súd otázkou neplatnosti ustanovenia zmluvy z dôvodu neurčitosti a
nezrozumiteľnosti už nezaoberal, v tomto smere nevykonal žiadne právne posúdenie, pričom v kontexte
s rozhodcovskou doložkou sa zrozumiteľnosťou a určitosťou zmluvného ustanovenia zaoberal ( bod

42. Odôvodnenia rozsudku), v ostatných častiach súd skonštatoval , že čl. 5.5 zmluvy „považoval za
určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario)“ (bod 34.
Odôvodnenia rozsudku), hoci sa súd ani racionálne nepokúsil svoje rozhodnutie odôvodniť, ako vykladá
jednotlivé ustanovenia, kedy a za akých okolností vzniká žalobcovi právo jednostranne zvýšiť úrokové
rozpätie.

38. Súd sa zároveň nezaoberal ani rozporom s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, na ktorý sme v rámci
procesnej obrany upozorňovali opakovane. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo
96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť
právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho

sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený.

39. Súd neaplikoval § 53d Občianskeho zákonníka, hoci v čase rozhodovania existovali právoplatné
rozhodnutia iných súdov, na ktoré žalobca už v podanej žalobe odkazoval. Hoci žalovaná, okrem
všeobecnej a tendenčnej výpovede bývalého zamestnanca nepredložila žiadny relevantný dôkaz, ktorý

by preukázal individuálne dojednávanie zmluvy o termínovanom úvere č. 06/030/07 zo dňa 09.05.2007,
súd mal za preukázané individuálne dojednanie zmluvy, pričom súd vyslovene porušil ustanovenie §
53 ods. 3 OZ. („Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.“) Hoci dôkazné bremeno je v zmysle
Občianskeho zákonníka nesené žalovanou, a žalovaná - banka nepredložila žiadny dôkaz, súd túto

skutočnosť preklenul nejasným spôsobom cez iné zmluvy, u ktorých sám súd tvrdí, bez opory vo
vykonanom dokazovaní, že prebehol kontraktačný proces, pričom je evidentné, že žiadny vlastník -
spotrebiteľ túto zmluvu pred podpisom nevidel, nemal o nej žiadnu informáciu a nepoznal jej obsah.Tvrdenie Ing. Kullifafya ako bývalého zamestnanca banky je v súdnych konaniach rozdielne, s čím sa
súd nevyporiadal vôbec.

40. Dokazovanie vykonanými výsluchmi trpí zásadnými vadami. Ing. O. na pojednávaní dňa 09.07.2020
(str. 3 Zápisnice 11/C/33/2017 zo dňa 09.07.2020) skonštatoval: „my sme podpísali zmluvu, podmienky
sme si preštudovali v začiatkoch (pozn. rok 2006), potom to bola štandardná zmluva, nevstupovali sme
do toho, podmienky sme si preštudovali v začiatkoch, potom to bola štandardná zmluva, nevstupovali
sme do toho. Dexia si povedala podmienky, na dome to odsúhlasili, my sme podpísali zmluvu.“ Zároveň

svedok uviedol, že: „aspoň tie prvé zmluvy (pozn. rok 2006) sme čítali celé, potom už možno tie ďalšie
zmluvysmetakdetailnenečítali.“NaotázkusvedkoviO.,čivedel,žetázmluvasadájednostrannemeniť
zo strany banky, svedok uviedol, že : „NIE.“ (str. 5 Zápisnice 11/C/33/2017 zo dňa 09.07.2020). Až pri
rokovaniach v roku 2012 svedok uviedol, že „to tak nejako bolo v zmluve písané, že môže prísť k úprave,
na základe toho sme neuspeli, keď sme to rozporovali. (str. 6 Zápisnice)“ Teda z výsluchov vyplýva, že
vedomosť svedka o možnosti zvýšenia úrokového rozpätia bola až následná, po neúspešných rokovania

so žalovanou, teda v roku 2012, kedy boli žalovaným upozornený na existenciu čl. 5.5.

41. Zo samotných výsluchov je zrejmé, že prvá zmluva sa uzatvárala v roku 2006, pričom táto zmluva
sa dojednávala hlavne čo sa týka podmienok poskytnutia a formálnych náležitostí, nakoľko sa jednalo
vôbec o nový bankový produkt, pripomienky žalobcu boli akceptované v minimálnom rozsahu a dotýkali

sa maličkostí nie podstatných častí zmluvy. Podľa výpovede pána O. (str. 2, Zápisnica z pojednávania
spis. zn: 11C/21/2017 zo dňa 28.07.2020) prvé zmluvy boli poskytnuté na kontrolu, kde právnik ( Dr. G.)
vykonal len minimálne úpravy, ktoré banka akceptovala, pričom svedok opisuje časovo, že sa jednalo
o obdobie roka 2006 „Dexia bola prvá banka, ktorá dokázala poskytnúť úvery bytovým domom. Potom
neskôr prišli ďalšie banky, ktoré poskytovali tento úver.“

42. Následne sa zmluvy kvôli veľkému počtu čítali sporadicky a ak bolo podpisovaných viac zmlúv v
krátkom čase, tak sa im nevenovala žiadna pozornosť a automaticky sa podpisovali, pri podpise sa
skontrolovali len základné parametre úveru. Z výsluchu pána L. vyplýva, že zmluvy sa sprísňovali a
najjednoduchšie boli v roku 2006, tie ani neobsahovali možnosť zvýšenia úrokového rozpätia, pretože

neobsahovali článok 5.5 Zmluvy. Pán O. síce tvrdí, že zmluvy „zbežne čítali“, ale je zásadné, že si
túto zmenu nevšimol a nevedel o tom, že sa dá jednostranne navýšiť úrokové rozpätie žalovaným.
(str. 5, Zápisnica z pojednávania spis. zn: 11C/21/2017 zo dňa 28.07.2020) „Nevedeli sme to, ani sme
nepočítali, že by sa to tak jednostranne zvýšilo“) To sa dozvedel až následne v roku 2012 po aplikácii
daných ustanovení bankou a po faktickom zistení, „že sa niečo na účtoch domov deje“ ekonomickou

námestníčkou.

43. Svedok Ing. L. potvrdil, že boli minimálne tri varianty zmluvy, pričom svedok O. tvrdil, že zmluvy
boli rovnaké (str. 3, Zápisnica z pojednávania spis. zn: 11C/21/2017 zo dňa 28.07.2020). Svedok Ing.
L. následne na pojednávaní dňa 28.07.2020 tvrdil, že: „Vždy, keď sa vypracoval nejakým spôsobom

nový text úverovej zmluvy, bol klientovi zaslaný na prečítanie, následne sme mali rokovanie, kde sme
si vysvetlili všetky náležitosti, zmluva bola detailne prebratá.“ Následne však tieto tvrdenia popiera, keď
sám svedok hovorí: „V roku 2008 sa poskytovali ročne desiatky úverov, rokovanie bolo ku každej zmluve,
hlavne pri podpise, ak bolo skonštatované, že táto zmluva je taká istá ako včera, predvčerom, minulý
týždeň, boli prebraté základné ustanovenia: na čo je úver použitý, účel úveru, výška úveru, úroková

sadzba, aký typ úrokovej sadzby, podmienky splácania..., zmluva sa prešla v hlavných bodoch pred
každým podpisom.“ (str. 6, Zápisnica z pojednávania spis. zn: 11C/21/2017 zo dňa 28.07.2020) Ak by
mal žalovaný dôkazy o pravidelnom zasielaní návrhov zmlúv emailovými správami, nebol by problém
ich určite predložiť a žalovaný by ich v rámci procesnej obrany určite predložil. Vzhľadom k tomu, že
táto komunikácia neprebiehala, nie je možné o tom predložiť listinné dôkazy.

44. Aj vzhľadom na osobu pána O., ktorý pôsobil vo funkcií viac ako 25 rokov, nemožno predpokladať,
že by zmluvy podrobne čítal, nakoľko si variantnosť zmlúv ani nevšimol. Dokonca svedok Ing. O. ani
nevedel, že úrokové rozpätie bolo dojednané fixne a že zmluva obsahovala rozhodcovskú doložku.
Zmluvy chodili podpisovať na pobočku banky alebo na Bytové družstvo so sídlom v Trnave, pričom vzťah

s bankou bol priateľský. Zmluva preto nebola individuálne dojednaná vôbec, ak boli nejaké jednania
ohľadom zmluvy, tak len ohľadom prvej zmluvy v roku 2006 bez právneho odborného posúdenia, pretože
„iná možnosť nebola“ a podľa vyjadrenia pána O. „bytové domy chceli zatepľovať“. Podľa vyjadrenia
pána O. sa procesu pripomienkovania zmluvy zúčastnil aj pán Dr. G., ktorého podľa vyjadrenia pána L. „vživotenevidel“,ibavedelžepôsobívovrcholovommanažmente,tedaniezjavneakoprávnik,ktorýviedol
kontraktačný proces. Ak teda Dr. G. mal vstupovať do procesu, tak je zrejmé, že do týchto procesov
nikdy nevstupoval, nakoľko so žalovaným sa osobných stretnutí nezúčastnil. Zároveň uvádzajú, že Dr.

G. nebol ani advokát a ani neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného, pôsobil v predstavenstve
žalovaného od roku 1971 a vzhľadom na svoj dôchodkový vek ťažký zdravotný stav a mozgovú mŕtvicu
prekonanú v roku 2006 vykonával len čestnú funkciu, teda jeden krát mesačne sa zúčastnil na zasadnutí
predstavenstva. Od 1.8.2006 do 30.6.2009 zastával funkciu predsedu Slovenského zväzu Bytových
družstiev, kde mal aj trvalý pracovný pomer, teda sa ani nemohol zúčastňovať kontraktačného procesu,

ako sa snaží naznačiť Ing. O.. Nakoľko Dr. G. zomrel v roku XXXX, nikto nepotvrdí tieto skutočnosti,
preto Ing. O. uviedol osobu Dr. G. ako osobu zodpovednú za kontraktačný proces.

45.ZvýsluchuIng.L.(str.6,Zápisnicazpojednávaniaspis.zn:11C/21/2017zodňa12.12.2019)vyplýva,
že žalobca nenamietal zvýšenie marže (pozn. úrokového rozpätia) „a nie je o tom ani písomný záznam“
a zároveň že sa „ani neviedli rokovania o potencionálnom zvýšení úrokového rozpätia“.

46. Z výsluchu Ing. L. (str. 3, Zápisnica z pojednávania spis. zn: 11Csp/134/2016 zo dňa 27.06.2019)
vyplýva, že žalobca nenamietal zvýšenie úrokového rozpätia: „Celkove si pamätám že tam došlo k
zhoršeniu rizika a bolo treba prispôsobiť maržu. Nebol som pri tom rozhodnutí, pri rokovaní. Ja som to
dostal, že treba zavolať pána riaditeľa a oznámiť mu. Bytové družstvo neprotestoval o neprotestoval z

toho dôvodu že úroková sadzba nebola vyššia ako predchádzajúcich šesť mesiacov“.

47. Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovaného.
Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia, pretože
skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného podrobne vysvetlil Ing. L. na

výsluchu dňa 04.04.2020 (str. 3, Zápisnica z pojednávania spis. zn: 11C/51/2017 zo dňa 04.02.2020).
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že napriek neexistencií dôkazov preukazujúcich individuálne
dojednanie konkrétnej zmluvy, súd sa priklonil v celom rozsahu ku všeobecným skutkovým tvrdeniam
bývaléhozamestnancabankyIng.D.L..Súdmôžezvlastnejiniciatívybeznávrhuvykonaťlentiedôkazy,
ktoré budú v prospech spotrebiteľa.

48. Žalobca sa domáhal žalobou neplatnosti z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky v žalobe v
súlade s § 53d OZ. Hoci žalobca predložil k samotnej žalobe rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
7Co/563/2015 zo dňa 10.02.2016, ktorým bola podmienka podľa čl. 5.5 vyhlásená za neprijateľnú, súd
odignoroval v rozpore s § 305 ods. 3 účinnosť individuálneho rozhodnutia súdu „erga omnes“, rozhodol

v rozpore s § 306 CSP. Dokonca neskúmal, či neexistujú aj iné individuálne rozsudky ( napr. rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015 zo dňa 28.06.2016), ktoré by vyhlasovali neprijateľnosť
daného dojednania. Súd zároveň porušil ustanovenia § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka a neskúmal
existenciu iných rozsudkov, ktoré by sa týkali danej neprijateľnej podmienky.

49. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 24. septembra 2015 sp. zn.
14C/295/2014 druhým výrokom určil, že bod 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 z 10. mája
2005 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovanou v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť
úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery
rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených

Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej
zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k
Úverovej zmluve“.

50. V prejednávanom prípade zmluva obsahuje čl. 5.5 s nasledovným znením: „Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena
miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou,
alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.
Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného

posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu
v primeranej lehote oznámi Klientovi.“.51. Rozdiely sú v tom, že podľa bodu 5.5. Zmluvy je možné dokonca alternatívne meniť úrokovú
sadzbu aj z dôvodu „zmeny ratingu Klienta stanoveného Bankou“), pričom na rozdiel od vyhláseného
neplatného ustanovenia čl. 4.6 obsahuje ešte najurčitejšie a nezrozumiteľnejšie pojmy („v čase ich

ostatného posúdenia“ alebo „s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami“). Zmluva neobsahuje definíciu
pojmov „miera rizika klienta“ a ani „zmena ratingu klienta“.

52. Zmluvná podmienka podľa čl. 5.5 sa netýka predmetu plnenia alebo ceny plnenia (§ 53 ods. 2 OZ
platný v čase uzatvorenia zmluvy) a hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (§ 53 ods. 1 OZ

platný v čase rozhodnutia súdu), ale týka sa jednostrannej možnosti jej zmeny dodávateľom (§ 53 ods.
3 písm. j) OZ platný v čase uzatvorenia zmluvy; (§ 53 ods. 3 písm. i) a § 53 ods. 15 a) a B) OZ platný
v čase rozhodnutia súdu), a tento prípad aj nastal.

53. Aj napriek tomu, že žalobca opakovane navrhoval, aby súd vyslovil neprijateľnosť zmluvnej
podmienky uvedenej v čl. 5.5 Zmluvy, súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal, hoci je pre tento

súdny spor podstatná.

54. Právny úkon tak neurčitý a nezrozumiteľný, že sa nedá logicky zdôvodniť argumentácia súdu o
zrozumiteľnosti a určitosti čl. 5.5 Zmluvy, ktorej laik, spotrebiteľ v žiadnom prípade rozumieť nemôže. Z
výpovede pána Ing. O. je jasné, že nevedel, že úrokové rozpätie sa dá meniť, ani za akých podmienok,

a prvé zmluvy, ktoré možno boli posudzované (čo však popierame) ani zmluvné dojednanie čl. 5.5
neobsahovali. Dokonca sa Ing. O. ani nevšimol, že existovali rôzne varianty zmlúv (minimálne 3). Je
preto jasné, že v tejto časti je výpoveď pána O. tendenčná a účelová s cieľom vyviniť svoju osobu zo
zodpovednosti za prípadnú škodu.

55. Je nepochybné, že žalovaná nepreukázala individuálne dojednávanie zmlúv a nepredložila žiadny
dôkaz, že by „uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo takým spôsobom, že žalobcovi ako správcovi
bol zaslaný návrh na pripomienkovanie.“ Banka nepredložila ani jednu mailovú správu alebo záznam
z rokovania, že by vôbec kontraktačný proces prebiehal, dokonca v tomto smere žalovaná sa ani
nevyjadrila, že by navrhovala dôkaz a tvrdila, že zmluva bola individuálne dojednaná. Túto skutočnosť

popreli samotné protichodné vyjadrenia Ing. O. a Ing. L. uvedené vyššie v ich svedeckých výpovediach.

56. Konštatovanie súdu, že chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, je zjavne nesprávne, nakoľko značná nerovnováha je spôsobená tým, že
alternovať úrokové rozpätie prislúcha výhradne žalovanej ako banke, na základe nepredvídateľných

parametrov a vopred neurčitej výške závislej od slobodnej úvahy banky ako dodávateľa služieb. Vlastníci
nemôžu jednostranne zmeniť výšku úrokového rozpätia vôbec. V tom je značná nerovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán. Hoci žalobca opakovane žiadal žalovanú o prehodnotenie
úrokového rozpätia, žalovaný sa už nikdy nevrátil na pôvodne dohodnutú výšku úrokového rozpätia.

57. „Súd tiež dodáva, že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od
01.06.2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho
za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ.“

58. Tvrdenie súdu je zjavne nesprávne, nakoľko zmluva o termínovanom úvere by musela súčasne

obsahovať záväzok dodávateľa o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu a zároveň
ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Zmluva o
termínovanom úvere neobsahuje možnosť spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu bezodplatne.

59. Súd v odôvodnení Rozsudku bod 49 tvrdí, že mal za preukázané doručenie Oznámenia o zmene

úrokového rozpätia v roku 2011. Už však toto skutkové tvrdenie neobstojí, ak sám zamestnanec Ing. L.
potvrdil vo svojich výpovediach, že sa Oznámenia dorábali na popud pána N., keď sa začal zaoberať
zvýšeniami úrokového rozpätia dodatočne v roku 2014. Teda nemohli byť vyhotovené v roku 2011, čo si
logicky odporuje. Aj napriek nezrovnalostiam v hárku „Odoslaná pošta“, existencií dvoch variantov hárku
„Odoslaná pošta“, pričom nesedia ani číselné označenia Oznámení o zvýšení úrokového rozpätia, súd

nevenoval pozornosť.

60. Súd v odôvodnení Rozsudku v bode 50 sa vo všeobecnosti snaží potvrdiť oprávnenosť zvýšenia
úrokového rozpätia, teda aplikácie čl. 5.5 Zmluvy. Skutkové tvrdenia súdu sú však zjavne nesprávne.Nie je potrebné poukazovať na spomalenie resp. pokles ekonomického rastu EÚ ale na vývoj ekonomiky
SR, ktorý bol pozitívny v zmysle správy Ekonomického ústavu SR: T., hlavný faktor, ktorým je rast
nezamestnanosti nastal už v roku 2009, teda nie je možné reflektovať na tvrdený rast nezamestnanosti

v roku 2011 a 2012, kedy bola miera nezamestnanosti stabilná, dokonca klesala. Poukazujú na oficiálne
štatistiky Ústredia práce, sociálny vecí a rodiny SR: T., teda reálne dôvody na prehodnotenie miery rizika
a zmenu ratingu neexistovali, nakoľko v čase poskytnutia úveru (2009) bola hospodárska situácia a
nezamestnanosť v SR horšia , ako v čase prehodnotenia (2011 a 2012). Súd a ani žalovaný nevysvetlil,
čo sa pod zmenou ratingu klienta rozumie a termín „zmena ratingu“ nie je nikde v zmluve vysvetlený.

Poukazujú na výpovede samotného Ing. L., ktorý poukazuje na rôzne dôvody resp. príčiny zmeny
úrokového rozpätia (zmena ratingu, zmena rizika klienta, pokles EURIBOR, sankcia za neplnenie
povinností žalobcu), teda sám „tápa“ v dôvodoch, pre ktoré banka pristúpila k zvýšeniu úrokového
rozpätia.

61. Ak by aj reálne dôvody existovali, otázne je, prečo ich žalovaný neposudzoval v roku 2009, ale

pristúpil k prehodnoteniu miery rizika až v roku 2011 (po 4 rokoch !!!!!). Súd poukazuje na adekvátnosť
zvýšenia úrokového rozpätia, ktoré spotrebiteľom narástlo o 100 % tým, že po zmene úrokovej sadzby
z BRIBOR na EURIBOR sa stala „pôvodná úroková sadzba s ohľadom na určený rating klienta
neadekvátnou.“ Súd túto zjavnú nesprávnosť uviedol, nakoľko nerozumie výkladu sadzby EURIBOR,
žalovaný získava peniaze na finančnom trhu na základe sadzby EURIBOR, teda keď klesol EURIBOR,

klesli aj žalovanému náklady na zaobstaranie peňazí na finančnom trhu.

62. Poukazujú zároveň na rozpor tendenčnej a zavádzajúcej svedeckej výpovede svedka Ing. L. a
tvrdení žalovaného, ktoré opakovane uvádzal v správnych konaniach s NBS samotný žalovaný a z
ktorým aj NBS v konaní so žalovaným vychádzala.

63. Súd v odôvodnení Rozsudku v bode 51 uvádza:

64. „Súd však opätovne zdôrazňuje, že žalobca žalobu skutkovo vymedzil tak, že tvrdil bezdôvodné
obohatenie žalovanej z dôvodu, že jej bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v bode

5.5. zmluvy, s tým, že do doručenia stanoviska NBS žalobca nevedel, že žalovaná nemá na zvýšené
úrokové rozpätie nárok. Znamená to teda, že žalobcu voči použitiu ustanovenia bodu 5.5. zmluvy
namietalažoniekoľkorokovpotom,čodošlokpostupužalovanejpodľazmluvy.Avšakužvčasepoužitia
tohto ustanovenia žalobca (ako je vyššie uvedené) o použití bodu 5.5. zmluvy vedel a zmieril sa s jeho
použitím, hoci mal aj iné možnosti riešenia. Ak potom žalobca voči jeho použitiu namietal až o niekoľko

rokov neskôr, možno to považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe prokuristu.“

65. Súd list NBS nemohol vykonať ako dôkaz vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia. Konštatuje, že
správca pri dojednaní samotnej zmluvy dojednal v prospech vlastníkov najvýhodnejšie podmienky, aké
sadalodosiahnuťnamedzibankovomtrhuvrozhodnomčase,avšakažaplikáciouzvýšenéhoúrokového

rozpätia jednostranne zo strany financujúcej banky, došlo k zmene dohodnutých zmluvných podmienok;
teda z vôle banky došlo k naplneniu predmetu sporu, nie z dôvodov na strane správcu.

66. Súd sa nezaoberal predmetom konania, porušoval v priebehu súdneho konania „princíp rovnosti
zbraní“, nevykonal právne posúdenie veci vôbec a namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli

nadbytočné. Sám sudca viedol procesnú obranu žalovanej a svojím procesným postupom spôsobil aj
inú vadu, ktorá je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

67. Žalobca namieta porušenie „princípu rovnosti zbraní“ súdom prvej inštancie a to tým že súd prvej
inštancie neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovaného. Žalobca poukazuje na

tú skutočnosť, že súd porušil tzv. princíp rovnosti zbraní, pretože vlastnými úvahami a nad rámec
navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného - a to
najmä neúčinným popretím skutkových tvrdení žalovaným.

68. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý

okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s.
2928 a pod.). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo 122/2010).69. Žalobca napáda predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti II. Rozsudku, ktorým súd
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu. Žalobca v tejto

súvislosti má za to, že je v rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcu
povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 100% žalovanému, najmä z dôvodu, že koná vo vlastnom
mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov - spotrebiteľov, a v danom súdom konaní háji
ich práva v súlade s § 8a a nasl. s poukazom na § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov a je ich v zmysle zákona zákonným zástupcom.

70. Žalobca má za to, že z pozície zákonného zástupcu slabšej strany - spotrebiteľov, je rozhodnutie
súdu prvej inštancie o nároku žalovaného týkajúcej sa náhrady trov konania v plnom rozsahu, za
nespravodlivé.

71. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktorého uplatnenie prichádza do úvahy

výnimočne, a táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán
sporu. Žalobcovia sú toho názoru, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré práve odôvodňujú použitie vyššie uvedeného ustanovenia § 257 CSP. Na strane žalobcu - ktorý
koná a vo svojom mene ale na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov - ide o fyzické osoby -
spotrebiteľov, na strane žalovaného sa jedná o podnikateľský subjekt - banku, ktorej majetková sféra by

nebola použitím ustanovenia § 257 CSP výrazným spôsobom dotknutá.

72. Súd skonštatoval, že právo žalobcov je premlčané a preto nie sú úspešní. Avšak súd nebral
do úvahy reálne poškodenie spotrebiteľov, ktorí žalovanému banke plnili viac ako mali a naturálne
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ostalo, hoci nie v žalovateľnej forme (ak by však súd

neakceptoval a nebral do úvahy v celom rozsahu našu argumentáciu). V tom prípade by spotrebitelia
znášali okrem bezdôvodného obohatenia aj trovy konania, čo by bolo zjavne nespravodlivé aj vzhľadom
na dĺžku súdneho konania a na prieťahy spôsobené konaním súdu a žalovaným, ktorý vznášal množstvo
procesných námietok, na ktoré súd prihliadal (hoci v zmysle čl.5 CSP na ne prihliadať nemusel a nemal)
a ktoré sa ukázali ako neopodstatnené.

73. Na druhej strane podľa názoru žalobcu, úlohou súdu prvej inštancie nie je len mechanicky rozhodnúť
o náhrade trov konania podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti
majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov.
Takýmito okolnosťami môžu byť aj konania vo veciach ochrany spotrebiteľa resp. v sporoch s ochranou

slabšej strany, v ktorých sú uplatňované pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv, pri ktorých je spotrebiteľ
vylúčený z možnosti dohodnúť zmluvu s iným obsahom, ako je to v danom prípade a závažnosť konania
žalovaného, ktorý poškodzoval spotrebiteľov i s ohľadom na vedenie súdneho konania, ktoré sa pre
neskutočné množstvo procesných námietok žalovaného (na ktoré súd podľa čl 5 CSP nemal prihliadať a
nemal ich ani vykonávať). V prípade ak vychádzame z účelnosti vynaložených právnych prostriedkov na

právnu ochranu, žalovaný, ktorý disponuje celým právnym oddelením z desiatkami interných právnikov,
zamestnancov, používa aj externú advokátsku kanceláriu, pričom nič mu nebránilo na uvedené spory
využiť vlastné kapacity, preto považujeme doteraz vzniknuté náklady na právnu obranu žalovaného za
zbytočné; ak tieto náklady majú znášať spotrebitelia.

74. V súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami má žalobca za to, že z hľadiska priznania nároku na
náhradu trov konania žalovanému, existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v súlade s § 257 CSP, a
teda rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle §
365 ods. 1 písm. h) CSP.

75. Na základe vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu žalobca žiada, aby odvolací súd zmenil
Rozsudok Okresného súdu Trnava, zo dňa 01.06.2021, sp. zn.: 11Csp/42/2020 - 231, tak, že prizná
žalobcovi žalobou vznesený nárok, prípadne aby rozsudok Okresného súdu Trnava, zo dňa 01.06.2021,
sp. zn.: 11Csp/42/2020 - 231, zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

76. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne a domáha sa, aby ho odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacím dôvodom uviedol, že
výhrady sú nedôvodné, keďže so žalobcovými námietkami sa súd v rozsudku dostatočne vysporiadal, ato predovšetkým v ods. 30, 31,34 - 40,46,47 a 53. To, že žalobca s názorom súdu nesúhlasí, nepostačuje
na záver, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces alebo došlo k inej procesnej vade.

77.Žalobcatiežnamieta"porušenieprincípurovnostízbranísúdomprvejinštancie,atotým,žesúdprvej
inštancie viedol procesnú obranu žalovanej“, pretože vykonával výklad zmluvy v prospech jej platnosti
a nezaoberal sa neplatnosťou čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

78. Prvoinštančný súd neporušil rovnosť zbraní a spor rozhodol zákonne, na základe riadne vykonaných

dôkazov a relevantnej právnej úpravy. Obom stranám dal rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov,
dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov.

79. Rozhodnutie súdu bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu. Súd bral v
súlade s čl. 11 ods. 4 CSP do úvahy všetko, čo vyšlo v spore najavo. Listiny a svedecké výpovede, z
ktorýchsúdprirozhodnutívychádzal,bolipredloženéresp.navrhnutéstranami.To,žeznichabstrahoval

skutkový dej inak, ako ho prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú vadu ani porušenie
rovnosti zbraní. Navyše sa musel vysporiadať aj s nekonzistentnými tvrdeniami žalobou, ku ktorým sám
nedokázal predložiť žiaden relevantný dôkaz.

80. Odvolací dôvod má spočívať v tom, že súd sám "viedol procesnú obranu žalovanej", nezaoberal

sa právnym posúdením a názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a nevzal do úvahy
rozhodovaciu prax v obdobnej veci súdov vyšších inštancií. Žalobca namieta aj spôsob interpretácie
jednotlivých dôkazov, osobitne svedeckých výpovedí svedkov Ing. O. a Ing. L., aj keď ju súd
vyčerpávajúco vysvetlil v ods. 43 - 45 rozsudku.

81. Súd pri rozhodnutí konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti. Jednoznačne
zdôvodnil, prečo sa nezaoberal názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v sporoch, ktoré
sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom znení. Správne
pritom poukázal na relevantnú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trnave, ktorý opakovane považoval
uplatnený nárok žalobcov za nedôvodný.

82. V tomto spore bolo predmetom dokazovania a právneho posúdenia iba to, či:

- je ustanovenie určité a zrozumiteľné alebo je daný dôvod jeho absolútnej neplatnosti v zmysle § 37
ods. 1 OZ, ktorú súd skúma ex offo,

- je ustanovenie neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

83. Súd uvedené skutočnosti posúdil správne a svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Pri riadnom
odôvodnení nie je nutné, aby dal súd podrobnú odpoveď na každú námietku, ale len na takú, ktorá je pre
rozhodnutie relevantná (napr. judikáty ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria

A, Č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, Č. 303-B; Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998 alebo ÚS SR, sp. zn. l. ÚS 226/03,
III. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 95/06, sp. zn. III. ÚS 260/06, sp. zn. III. ÚS 36/2010, sp. zn. l. ÚS 114/08,
NS SR, sp. zn. 5 Cdo 106/2010 a ďalšie).

84. Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijatel'nou zmluvnou podmienkou, pretože bolo
individuálne dojednané (čo potvrdil svedok Ing. W. O., bývalý zamestnanec žalobou), nie je daný základ
nároku. V tomto prípade nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenia žalovaného, ktorý postupoval v
súlade so zmluvou. Preto ani nemusel posudzovať ďalšie námietky strán (ods. 55 rozsudku).

85.Žalobcaakonesprávneskutkovézistenia(vspojenísnesprávnymprávnymposúdením)namieta,že:
a) zmluva o terminovanom úvere nebola individuálne dojednaná, pretože žalobca zmluvy "nečítal" a
nemohol robiť do textu zásadné úpravy,
b) čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere považoval súd za určité a zrozumiteľné ustanovenie, ktoré bolo
výsledkom kontraktačného procesu,

c) čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere je totožný s čl. 4.6 zmluvy o úvere, ktorý bol určený za
neprijateľnú podmienku v rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 24.9.2015 sp. zn. 14C/295/2014 a
ďalších sporoch uvádzaných žalobcom.86. Žalobca namieta, že banka nepredložila žiaden relevantný dôkaz o priebehu kontraktácie. V
dôsledku toho údajne nebola zmluva o terminovanom úvere individuálne dojednaná. Tvrdenia žalobcu
však nemajú oporu v zistenom skutkovom stave. Bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že žalobca

mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli.
Nepredloženie žalobcom vymienenej komunikácie o priebehu kontraktačného procesu neznamená, že
kontraktácia nebola preukázaná. Naopak, vzhľadom na výpovede jej účastníkov nemožno o jej priebehu
pochybovať.

87. To, či došlo počas kontraktácie k vzneseniu závažných alebo menej závažných pripomienok a či boli
akceptované, nebolo predmetom dokazovania. Preto sú tvrdenia žalobcu, smerujúce k týmto záverom,
špekulatívne.Ustanovenie§53OZnevyžaduje,abybolizmluvnéustanoveniavýsledkomprocesuzmien
zmluvy. Pre individuálnu dohodu stačí potvrdenie skutočnosti, že žalobca reálne zasiahol do zmluvných
rokovaní a mohol ovplyvniť obsah zmluvy. Ak táto možnosť bola jednoznačne potvrdená svedeckými
výpoveďami, súd správne považoval zmluvu a jej jednotlivé ustanovenia za individuálne dojednané.

88. Vo vzťahu k obsahu výpovedí svedkov sa žalovaný plne stotožňuje s hodnotením súdu, ktorý
relevantne posúdil všetky odpovede vo všetkých sporoch, v ktorých boli svedkovia opakovane
vypočúvaní. To, že výpovede svedkov neboli pri každom výsluchu rovnaké, neznižuje ich relevantnosť,
ale podporuje ich autenticitu. Je zrejmé, že svedkovia reagovali priamo a bezprostredne, neboli nikým

pripravení ani vzájomne dohodnutí, čo budú vypovedať. Ich výpovede však treba hodnotiť ako celok,
nie podľa viet, ktoré žalobca účelovo vytrhol z kontextu a následne dezinterpretoval.

89. Žalobca nedôvodne namieta, že súd neskúmal určitosť a zrozumiteľnosť čl. 5.5 zmluvy o úvere.
Naopak, aj z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že námietku považoval za relevantnú. Preto vykonal

dokazovanie zápisnicami o výsluchoch svedkov W. O. a D. L., ktorí konali za strany pri podpise zmluvy.
Obaja svedkovia potvrdili, že žalobca mal možnosť zmluvu pripomienkovať a pýtať sa na obsah zmluvy
a to, že ustanovenia v čase podpisu za určité nepovažoval. V konkrétnom prípade tak súd nemal dôvod
sám nahrádzať vôľu strán výkladom a skúmaním, či je alebo nie je ustanovenie určité, keďže určitosť a
zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej podpisu bola potvrdená samotnými zmluvnými stranami.

90. Súd odmietol argumentáciu žalobou, aby prihliadal na rozhodnutia v iných sporoch z dôvodu, že čl.
5.5 zmluvy o terminovanom úvere je odlišný od týchto ustanovení a bol uzavretý za iných okolností, na
čo poukazoval žalovaný aj vo svojej záverečnej reči.

91. Žalobca nerozlišuje, že čl. 4.6 zmluvy o úvere (ktorý uvádza ako príklad) bol dohodnutý v zmluve
o úvere na bývanie, uzavretej medzi fyzickými osobami - spotrebiteľmi, ktorí neboli pri uzavretí zmluvy
zastúpení správcom ani iným kvalifikovaným subjektom. Práve zastúpenie kvalifikovaným subjektom
(správcom) vytvára podstatné rozdiely pri okolnostiach uzavretia spornej zmluvy. Súd v tomto prípade
nemohol skúmať, ako by obsah zmluvy interpretoval "neskúsený" spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval

skúsený a odborne spôsobilý správca, teda profesionál. Ten mal navyše možnosť zasiahnuť do obsahu
zmluvy z pozície zástupcu množstva klientov. Pri rokovaniach tak reálne absentovala slabšia strana.
Absurdne vyznieva argument žalobou, že vlastníkov bytov treba ako spotrebiteľov chrániť viac, pretože
ich je viac ako dlžníkov v individuálnych zmluvných vzťahoch. Aj ZoSÚ pritom túto kategóriu dlžníkov
chráni v menšom rozsahu, keďže ochranu spotrebiteľov v kontraktačnom procese má zabezpečiť

odborne spôsobilý správca.

92. Čo sa týka totožnosti znenia čl. 4.6 a čl. 5.5 úverových zmlúv, žalobca v nich v podanom odvolaní
sám označil rozdiely, z ktorých vyplýva, že nejde o rovnaké ustanovenia. Je medzi nimi rozdiel napríklad
aj v dôvode zmeny úrokovej sadzby (ktorý môže navyše súvisieť aj so zmenou ratingu klienta). Je preto

zrejmé, že uvedené rozhodnutia aplikovať nemožno.

93. Väčšina ďalších tvrdení žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach (ktorými sa vzhľadom na
rozsah námietok žalobcu nebude osobitne zaoberať) nevyplýva z vykonaného dokazovania, ale z jeho
interpretácie posudzovaných udalostí. Účelová "verzia" žalobcu pritom nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní a nie je potvrdená (ani potvrditeľná) žiadnym vykonaným ani potenciálne navrhnutým
dôkazom. Naopak, dokazovanie vykonané súdom, vrátane svedeckých výpovedí zamestnancov resp.
bývalých zamestnancov žalobou, potvrdilo stav, ktorý prezentoval súd v rozsudku.94. Žalobca sa domáha predloženia takých dôkazov, ktoré neexistujú, a to s absurdným tvrdením, že
ak by ich žalovaný mal k dispozícii, predložil by ich. Ide o údajnú e-mailovú komunikáciu právneho
predchodcu žalovaného z rokov 2006 - 2010 (ktorú nebol povinný archivovať).

95. Súd riadne preskúmal všetky predložené listiny a skutkové tvrdenia. To, že čiastočne našiel ďalšie
dôvody nad rámec argumentácie žalovaného, pre ktoré považoval nárok žalobcov za nedôvodný,
nemožno považovať za vadu rozhodnutia, svojvôľu súdu alebo porušenie rovnosti zbraní. Súd totiž musí
postupovať pri dokazovaní na základe princípu voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 ods. 1 CSP). Aj

keď sa v spore vyskytuje spotrebiteľský prvok, neznamená to, že by súd mal interpretovať predložené
dôkazy len v prospech spotrebiteľa (nevyžaduje to ani osobitná úprava v spotrebiteľských sporoch). Z
uvedeného dôvodu konal súd prvej inštancie pri dokazovaní aj hodnotení dôkazov správne.

96. Nesprávne právne posúdenie sa má týkať:

a) výhrady, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere už bol opakovane určený za neprijateľnú zmluvnú
podmienku v rozsudku NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017, spolu s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 124/2020, pretože má ísť o rovnaké ustanovenie,
b) posúdenia, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je
neurčité a nezrozumiteľné.

97. Ako sme uviedli v bode III vyššie, sporné ustanovenie nie je rovnaké ako zmluvná podmienka
posudzovaná súdmi v rozsudku NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017, spolu s uznesením Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 124/2020. Článok 5.5 zmluvy o terminovanom úvere doposiaľ nebol vyhlásený za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Navyše jediným správcom, ktorý požaduje vydanie bezdôvodného

obohatenia na jeho základe, je žalobca.

98. V spore sa pritom celkom jednoznačne preukázalo, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere nie je
neprijateľnou podmienkou s poukazom na § 53 ods. 1, 2 a 3 OZ. Bolo preukázané, že ustanovenie je
individuálne dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta

(ako to bolo medzi stranami dohodnuté). V čase uzavretia zmluvy aj v čase zvýšenia úrokovej sadzby
ho žalobca považoval za určité a zrozumiteľné.

99. Na margo rozporu so zisteniami NBS žalovaný dodáva, že súd správne deklaroval, že ide o
irelevantné skutočnosti, keďže záver NBS sa týka aplikácie čl. 12.1.1 zmluvy o terminovanom úvere, na

základe ktorého žalobca bezdôvodné obohatenie nežiadal. Záver NBS pritom nie je pre súd záväzný,
pretoniejedôvodnato,abymalvtomtosporeakúkoľvekrelevanciu.Vsporesanavyšebezpochybností
preukázalo, že žalobca o oprávnenosti zvýšenia úrokového rozpätia vedel a akceptoval ho.

100. Ani pokiaľ by súd dospel k záveru, že čl. 5.5 nebol individuálne dohodnutý, nemohol žalobcovi

priznať bezdôvodné obohatenie, čo v zásade konštatoval Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa
30.6.2020 č. k. 11 Co/58/2019-398, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 7.9.2018
č. k. 33Csp/168/2017-303, ktorým žalobu žalobcu v obdobnej veci zamietol.

101. "V roku 2006, keď sa zmluva uzatvárala a žalovaný ako banka formuloval článok 5.5 nebolo

možné vyhlásiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky a ani nebolo možné predpokladať, že k takémuto
následku v budúcnosti dôjde. Postup žalovaného v danom prípade nebol svojvoľný, vychádzal zo zmluvy
koncipovanej na základe zaužívanej bankovej praxe. Žalovaný proti takémuto zvýšeniu úrokovej sadzby
pristúpil päť rokov po uzavretí úverovej zmluvy. Žalobca vedel, že má dohodnutý úver s nefixnou, teda
nie pevne stanovenou výškou úrokovej sadzby, že táto sa môže v priebehu úverového vzťahu menil:

Nebolo vylúčené, že sa mohli meniť aj v prospech spotrebiteľa, takže pri takomto koncipovaní zmluvy
nie je možné posúdiť úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. Navyše zmenu
úrokovej sadzby predpokladá aj smernica Rady 93/13/EHS.II (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo
dňa 30.6.2020 č. k. 11 Co/58/2019-398).

102. Okrem námietok voči právnemu základu nároku sa žalobca domáha uplatnenia moderačného
práva súdu ohľadom trov konania a žiada, aby súd rozhodol podľa § 257 CSP a náhradu trov konania
nepriznal žiadnej strane. Dôvodom má byť to, že ak súd prizná žalovanému nárok na náhradu trov
konania, negatívne tým zasiahne do práv spotrebiteľov s tým, že žalovaný sa nemusel dať právnezastúpiť advokátom, pretože má vlastné právne oddelenie. Iné relevantné dôvody, na ktoré by mal súd
osobitne prihliadnuť, neuviedol.

103. Aj keď je žalovaný právnickou osobou, ktorá disponuje určitým počtom právnikov, má právo nechať
sa zastúpiť advokátom (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR). V konkrétnom prípade navyše správca podal voči nemu
spolu 50 žalôb (!). Na riešenie takéhoto počtu sporov je potrebné vyčleniť samostatného zamestnanca,
ktorým žalovaný nedisponuje. Povinnosť zamestnať ďalšieho zamestnanca len preto, aby súd nemusel
uložiť žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania, nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať.

104. "Záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných odvolací súd
vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy
konania pozostávajú cez odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na
zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný
právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v

konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním
alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je
podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením§ 25 ods. 1 OSP, ale aj v rozpore s
ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania." (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7 Cdo 93/2012, obdobne aj Ústavný súd SR sp. zn. IV. ÚS 84/2014 a ďalšie).

105. Návrh žalobcu na výnimočné uplatnenie § 257 CSP je vzhľadom na hromadné podanie vel'kého
počtu žalôb jedným subjektom nedôvodný. O tom, že na aplikáciu § 257 CSP nie je v tomto prípade
dôvod, rozhodol aj Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa 30.6.2020 č. k. 11Co/58/2019-398.

106. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie za nesprávne z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu zo dňa 19.07.2021, pričom poukazuje
na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.4.2019 č. k. 22C/78/2017-381, ktorý
rozhodoval o časti bezdôvodného obohatenia do 20.07.2018, týkajúce sa predmetnej veci.

107. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je nelogické. Súd neaplikoval zákonné výkladové pravidlá vôbec,
rozhodol vo veci v rozpore § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda súd použil najmä svojvôľu a
nie relevantnú právnu argumentáciu opretú o konkrétne právne predpisy. Ak by súd aplikoval správne
interpretačné pravidlá (výklad na ťarchu strany, ktorá ako prvá v zmluve tento výraz použila § 266 ods.
4 OBZ (contra proferentem), výklad pre spotrebiteľa priaznivejší § 266 ods. 5 OBZ) a najmä § 54 ods. 2

Občianskeho zákonníka, dospel by k opačnému záveru ohľadom výkladu zmluvy resp. čl. 5.5 Zmluvy,
pričom by malo zásadný dopad na vedenie celého súdneho konania.

108. Odvolacie dôvody sú jasne konkretizované v tomto Odvolaní a nejedná sa len o porušenie
princípu rovností zbraní, hoci z celkového kontextu vedenia súdneho konania je porušenie tohto princípu

evidentné, nakoľko sa jedná o spotrebiteľský spor podľa § 290 a nasl. CSP, najmä § 295 CSP v spojení s
§305a306CSP.Rozhodnutiejepretonejasné,právneneudržateľné,svojvoľné,formalistické,arbitrárne
a vykonštruované, bez akejkoľvek opory v platnej legislatíve.

109. Žalobca poukázal aj na konkrétne pochybenia súdu prvej inštancie pri vedení dokazovania

svedeckých výpovedí Ing. L. a Ing. O., pričom rozpory vo výpovediach súd preklenul vytvorením vlastnej
konštrukcie, ktorá však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

110. Prvoinštančný súd opomenul posúdiť všetky rozhodujúce skutočnosti v súlade s § 54 ods. 1 OZ,
nepostupoval pri hodnotení judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR konformne s § 305 a

306 CSP, ako aj nekonformne s rozsudkami SD EÚ ( najmä rozsudok C-415/11 „Aziz“) ako aj koncept ex
offo ochrany spotrebiteľa (rozsudok C-240/98 až C-244/98 „Oceáno Grupo Editorial“, C-243/08: „Pannon
GSM“, C-472/11 „Banif Bank Plus“) . Teda, ak by aj bola neprijateľná zmluvná podmienka individuálne
dojednaná (čo však popiera), mala podstúpiť súdnemu prieskumu, či zmluvná podmienka upravená
spotrebiteľskou zmluvou sa neodchyľuje od ustanovení OZ v neprospech spotrebiteľa.

111. Hoci žalovaný nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukázal individuálne dojednávanie
zmluvy o termínovanom úvere č. 06/030/07 zo dňa 09.05.2007, súd mal za preukázané individuálnedojednanie zmluvy, pričom súd vyslovene porušil ustanovenie § 53 ods. 3 OZ ako aj § 53a zákona
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

112. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že „určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej
podpisubolapotvrdenásamotnýmizmluvnýmistranami.“,avšakprvoinštančnýsúdpostupovalvrozpore
s platnou legislatívou a judikatúrou SE EÚ ( rozsudok RWE Vetrieb“(C-92/11): „na účely posúdenia,
či štandardná zmluvná podmienka, ktorou si dodávateľ vyhradí právo meniť poplatky ...., spĺňa alebo
nespĺňa požiadavky dobrej viery, rovnováhy a transparentnosti stanovené v týchto ustanoveniach,

má zásadný význam: - či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny týchto
poplatkov, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné
zmeny týchto poplatkov. Nedostatok informácií ... v zásade nemožno nahradiť len tým, že spotrebitelia
budú v priebehu realizácie zmluvy v dostatočnom predstihu informovaní o zmene poplatkov a o ich práve
zmluvu vypovedať, ak s touto zmenou nesúhlasia, a - či spotrebiteľ môže za konkrétnych podmienok
skutočne zrealizovať možnosť výpovede“, rozsudok C-26/13: „Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 smernice

93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, ako je tá, o ktorú ide vo veci
samej, požiadavka, podľa ktorej zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne, sa
má chápať tak, že stanovuje nielen to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná
a zrozumiteľná, ale aj to, aby zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu zmeny
cudzej meny, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom

a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby bol tento
spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z
toho pre neho vyplývajú. Musí byť schopný posúdiť efekt na spotrebiteľa nie zverejniť hospodárky účel
pre podnikateľa.“)

113. Argumentácia žalobcu o zastúpení spotrebiteľov „skúseným a odborne spôsobilým správcom,
profesionálom“ je irelevantná, nakoľko nemá oporu v § 24a ZoSÚ a ani v iných právnych predpisoch a
nemá žiadny vplyv na skutkový stav veci, teda stále sa jedná o spotrebiteľský vzťah, pričom žalovaný
žiadnym spôsobom nezosúladil zmluvný vzťah s požiadavkami aktuálneho znenia ZoSÚ.

114. K rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.6.2020 č. k. 11Co/58/2019-398, ktorým potvrdil
rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 7.9.2018 č. k. 33Csp/168/2017-303, uvádza, že argumentácia
Krajského súdu v Trnave je v príkrom rozpore s rozsudkom NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 a uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020, nakoľko právna úprava nekalých zmluvných podmienok
bola do Občianskeho zákonníka transponovaná novelou (§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.) účinnou

od 28. 10. 2004, preto žalovaný mal rátať s touto zákonom predpokladanou sankciou.

115. Na základe vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu žalobca žiada, aby odvolací súd zmenil
Rozsudok Okresného súdu Trnava, zo dňa 01.06.2021, sp. zn.: 11Csp/42/2020 - 231, tak, že prizná
žalobcovi žalobou vznesený nárok, prípadne aby rozsudok Okresného súdu Trnava, zo dňa 01.06.2021,

sp. zn.: 11Csp/42/2020 - 231, zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

116. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

117. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 385,66 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 03.07.2020 do zaplatenia titulom

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že žalovaný zmenil úrokové rozpätie na 2,5 % ročne
od 1.7.2011 v súlade s článkom 5.5 Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/030/07 zo dňa 09.05.2007.
Žalobcovia si uplatňujú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od 21.07.2018 do dňa podania
žaloby, 20.07.2020.118. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom

rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu
dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. K odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd dodáva už len nasledovné:

119. Žalobca v odvolaní namietal, že odôvodnenie rozsudku súdu I. inštancie nespĺňa požiadavky
ustanovené v § 220 ods. 2 a 3 CSP na riadne odôvodnenie meritórneho rozhodnutia. V zmysle
ust. § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne

odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a
spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení
rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,
aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne

posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa § 220 ods. 3 CSP ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia
súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom

poznaniaúvahsúdu,takvotázkezisťovaniaskutkovéhostavuveci,akoajvprávnomposúdeníveci.Inak
povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí
byť preskúmateľné.

120. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu I. inštancie je vyčerpávajúco,
správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd I. inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi
uvedenými v rozhodnutí súdu I. inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté
nie sú správne. Súd I. inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu
zamietol.

121. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňaťparametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), pričom strane musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je
základnou náležitosťou každého rozhodnutia.

122. Odvolacia námietka žalobcu sa týkala ne/platnosti dojednaného ustanovenia čl. 5.5 Zmluvy.
Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho považoval za určité a

zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario) a bližšie sa k
uvedenému vyjadril v bode 34, 35 svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že pojmy, ktoré žalovaný uvádzal
v danom ustanovení žalobca nepoznal neznamená, že iba z tohto dôvodu je dané dojednanie neurčité
a z tohto dôvodu neplatné. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca ako právnická osoba založená
výlučne za účelom správy bytových domov a je povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone

správy (§ 8b ods. 2 písm. a) ZoVB. Preto sa možno dovolávať aj odbornej starostlivosti (a teda aj
očakávať, že pokiaľ uzatváral Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/030/07 zo dňa 09.05.2007, mal
určité vedomosti a vedel čo podpisuje) a pokiaľ táto objektívna starostlivosť správcom dodržaná nebola,
vytvára to zodpovednostný vzťah medzi ním a vlastníkmi. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na
rozhodnutie v inej veci Krajského súdu v Trnave pod č. k. 23Co 185/2019-503 zo dňa 28/.09.2020, kde

súd uviedol, že v konaní bolo preukázané, že za vlastníkov koná žalobca ako správca, u ktorého sa
predpokladajú určité vedomosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o pojem ekonomický a k záveru o
jeho nezrozumiteľnosti bolo vhodné vykonať primerané dokazovanie aj napríklad s poukazom na bod
5.7. zmluvy, v ktorom sa používa rovnaký pojem s odkazom na možnosť klienta raz ročne požiadať
banku o prehodnotenie jeho miery rizika a s tým súvisiace prehodnotenie úrokovej sadzby. Z uvedeného

vyplýva, že samotná zmluva predpokladala, že v istých prípadoch mohol byť uvedený faktor (podľa
názoru súdu prvej inštancie nezrozumiteľný) pre klienta banky výhodný.

123. ZoVB v § 8 ods. 5 ustanovuje, že „Správca zodpovedá vlastníkom bytov a nebytových priestorov v
dome za všetky škody vzniknuté v dôsledku neplnenia alebo nedostatočného plnenia svojich povinností

vyplývajúcich z tohto zákona, alebo zo zmluvy o výkone správy.“ A na margo uvedeného je potrebné
uviesť, že od 1. júna 2016 je správca v zmysle § 6 zák. č. 246/2015 Z. z. o správcoch bytových domov a
o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov ,,povinný mať uzavreté poistenie zodpovednosti za
škodu, za vznik ktorej zodpovedá pri výkone správy podľa osobitného predpisu,6) v rozsahu primeranom

počtu spravovaných bytových domov a miere rizika spojeného s výkonom správ“.

124. Výklad právneho úkonu je potrebné urobiť, ak je obsah právneho úkonu sporný či pochybný a
domáhasahoniektorýzjehoúčastníkov.Účelomvýkladuniejeformalistickývýkladprávnehoúkonu,ale
zistenie skutočnej vôle jeho účastníkov, ak táto vôľa nie je zjavná z obsahu právneho úkonu. Súčasne je

potrebné chrániť dobrú vieru druhého účastníka právneho, voči ktorému právny úkon smeroval. Právne
úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa obsahu vôle toho, kto
právny úkon urobil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon
určený (viď Ro NS SR sp. zn. 2 Cdo 281/2005).

125. Odvolací súdu opäť poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave pod č. k. 23Co
185/2019-503 zo dňa 28/.09.2020, kde „podľa názoru odvolacieho súdu ide o pojem ekonomický a k
záveru o jeho nezrozumiteľnosti bolo vhodné vykonať primerané dokazovanie aj napríklad s poukazom
na bod 5.7. zmluvy, v ktorom sa používa rovnaký pojem s odkazom na možnosť klienta raz ročne
požiadať banku o prehodnotenie jeho miery rizika a s tým súvisiace prehodnotenie úrokovej sadzby. Z

uvedeného vyplýva, že samotná zmluva predpokladala, že v istých prípadoch mohol byť uvedený faktor
(podľanázorusúduprvejinštancienezrozumiteľný)preklientabankyvýhodný.“Suvedenýmnázoromsa
odvolacísúdstotožňujeamožnopretouzavrieť,žedojednaniebodu5.5zmluvyodvolacísúdnepovažuje
za neplatné pre jeho nezrozumiteľnosť a nejednoznačnosť. Význam daného ustanovenia bol stranám
zrejmý a tu je treba prihliadnuť tiež aj na okolnosti uzatvorenia zmluvy, keď vlastníkov bytov zastupoval

správca bytov, ale i to, že zmluva bola dojednaná individuálne, pričom ovplyvniť jej obsah mohli obe
strany. Možno len súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca pôvodne určitosť daného
ustanovenia nespochybňoval a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho význam zrejmý, pričom uvedené
namietal až neskôr, čo možno považovať z jeho strany za účelové.126. Odvolací súd nevidí dôvod neplatnosti ani pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Ako bolo
konštatované tak súdom prvej inštancie, ale aj odvolacím súdom vyššie, zmluva bola uzatváraná

správcom vlastníkov bytom, u ktorého sa predpokladajú určité vedomosti, odvolací súd má za to, že
zmluva bola dojednaná individuálne (k tomu viď nižšie) a ani výška zmeny úrokového rozpätia s ohľadom
na okolnosti, za ktorých k nej banka pristúpila nebola v takej výške, ktorá by bola neprimeraná.

127. Odvolateľ namietal i neprijateľnosť zmluvnej podmienky dojednanej v bode 5.5 Zmluvy a nesprávne

vyhodnotenie výpovedí svedkov, ktoré sa uskutočnili na iných pojednávaniach ohľadom kontraktácie
predmetnej zmluvy. Výpoveď svedka Kulifaia považoval za účelovú a svedka Ing. O. za zmätočnú a tiež
za tendenčnú a účelovú s cieľom vyviniť svoju osobu zo zodpovednosti za prípadnú škodu.

128. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

129. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich

vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré
boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisujepravidlá,zktorýchbymalovychádzaťhodnoteniejednotlivýchdôkazovaichhodnotenievo

vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

130. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť

určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov

je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

131. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

132. Súd prvej inštancie sa vyjadril k výpovedi oboch svedkov v bode 45 a 46 rozsudku, pričom k
samotnému kontraktačnému procesu sa vyjadril tak, že skutočnosť, že sa znenie ustanovení neskôr
dojednaných zmlúv väčšinou zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.), nie
je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie,
a preto nejde o formulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali. Rozhodujúce je, že

kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou
osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol,
iba z vlastného rozhodnutia, nie preto, že by bola zmluva formulárová. Vzhľadom na veľký časový
odstup od uzavretia konkrétnej zmluvy č. 06/030/07 dňa 09.05.2007 a veľké množstvo uzatváraných
obdobných zmlúv je ťažko očakávať, že bude preukázaný konkrétny priebeh uzatvárania tejto konkrétnej

zmluvy, ako to požadoval žalobca v replike. Súd mal s poukazom na vyššie uvedené za to, že
zmluvné dojednanie v bode 5.5. zmluvy je potrebné považovať za individuálne dojednané aj v prípade
tu prejednávanej zmluvy. Zároveň je (rovnako ako v prípade otázky určitosti zmluvného dojednania)
dôvodnéočakávať,žesprávcaakoprofesionálvoblastiuzatváraniaúverovýchzmlúvzavlastníkovbytovby formulárovú zmluvu ani nepodpísal. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ by aj výpoveď
svedka L. mala byť tendenčná, výpoveď svedka Ing. O. zo strany žalobcu spochybnená pred súdom
prvej inštancie nebola. Z jeho výpovedí je zrejmé, že rokovania medzi stranami prebiehali ohľadom

zmluvy, uviedol, že štandardným spôsobom úverovú zmluvu si prešli, odkonzultovali s právnikom, prvé
zmluvy čítali celé, tie ďalšie zmluvy tak detailne nečítali. Vyjadril sa tiež tak, že návrhy zmlúv dostávali
aj na pripomienkovanie, aby sa vyjadrili. K úrokovej sadzbe sa vyjadril tak, že si úplne nepamätal, ale
myslí si, že nebola dohodnutá ako fixná. Uviedol tiež, že s prvými zmluvami sa viacej pohrali, dohadovali
o úverových podmienkach, o výške úrokov, bolo viacej jednaní na prvých zmluvách, tie ostatné čo

bežali boli opisy predchádzajúcich zmlúv, týmto sa toľko nevenovali, kde získali nejaký úspech, ale
väčšinou ťahali za kratší koniec. Vedel, že došlo k nejakým úpravám úrokov v období, keď Dexiu kúpila
Penta. Z obsahu výpovedí svedka Ing. O. je zrejmé, že kontraktačný proces prebiehal, žalobca mal
možnosť pripomienkovať návrh zmluvy, preto odvolací súd má za to, že zmluva a zmluvné podmienky
boli dojednané individuálne.

133. Závery súdu prvej inštancie o individuálne dojednanej zmluve sú správne a odvolací súd sa s nimi
stotožňuje. Z výsluchu svedka Ing. N. naviac vyplynulo, že žalobca so žalovaným komunikoval o úprave
úrokovéhorozpätia,pričompoukazovalnalistzroku2012,vktorombankaoznámilazvýšenieúrokového
rozpätia. Žalobca vedel, že má dohodnutý úver s druhom úrokovej sadzby: Revizibilná, základnou
sadzbou hodnota 6 mesačného BRIBOR a úrokovým rozpätím 0,9 % p.a. Ďalej bolo dojednané, že

celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 6 mesačného BRIBOR + úrokové rozpätie 0,9 % p.a.
Dojednanie v bode 5.5, v zmysle ktorého má banka právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú
sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie. Nebolo vylúčené, že
sa mohli meniť aj v prospech spotrebiteľa. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená

uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve a takúto zmenu písomne v primeranej lehote
oznámi klientovi. Uvedené znamená, že výška úrokovej sadzby sa môže v priebehu úverového vzťahu
meniť. Ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) napríklad žalobcovi
pri obstarávaní služieb a tovaru ukladá povinnosť dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali
dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Bolo preto na žalobcovi, aby

takýmto spôsobom i konal.

134. Dňa 25.08.2016 doručila NBS žalobcovi stanovisko k predmetnej veci (na podnet žalobcu) v ktorom
vyjadrila názor, že zmena úrokovej sadzby v dôsledku údajnej zmeny miery rizika klienta (žalobcu) je v
rozpore s právnymi predpismi. Súd nie je viazaný názorom NBS a treba tiež uviesť, že táto sa k bodu

5.5 Zmluvy nevyjadrovala.

135. Žalovaný žalobcu o zvýšení úrokového rozpätia informoval listom zo dňa 08.06.2011 odoslaným
správcovi. Správne súd prvej inštancie skonštatoval, že oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia
žalovaný preukázal výpisom z knihy odoslanej pošty žalovaného zo dňa 08.06.2011, pričom písomné

podanie adresované druhej zmluvnej strane v súlade so zmluvou sa považuje za riadne podané a včas
uskutočnené ak bude doručené osobne, kuriérskou poštou alebo doporučenou poštou, ak sa zmluvné
strany nedohodnú inak. Tieto sa však v prípade doručovania oznámenia o zmene úrokovej sadzby v
súlade s bodom 5.5 inak nedohodli. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že by im
uvedená zásielka nebola doručená a odvolací súd sa taktiež stotožňuje s bližším odôvodnením súdu

prvej inštancie.

136. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením súdu prvej inštancie pokiaľ
posudzoval rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca. Zdôvodnil, prečo na tieto neprihliadal (bod
37 rozsudku) a uvedenému zdôvodneniu nie je možné nič vytknúť. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že

v danom prípade má za preukázané, že rokovania ohľadom uzatvorenia zmluvy a ich zmien boli
dojednané individuálne a za vlastníkov bytov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou osobou, a
ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, iba z vlastného
rozhodnutia, nie preto, že by bola zmluva formulárová.

137. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý
okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhýúčastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s.
2928 a pod.). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo 122/2010)

138. Nemožno vytknúť súdu prvej inštancie ani tú skutočnosť, že by porušil princíp kontradiktórnosti
ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania
musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť
jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne
súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař,

D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H.
Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom
Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo
súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces
nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného
konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že

nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv
na výsledok konania pred nimi.

139. Argumentácia žalobcu stála na tom, že dojednanie bodu 5.5 Zmluvy považuje za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, neskôr že ide o neplatne dojednané ustanovenie pre jeho neurčitosť a

nezrozumiteľnosť. Žalovaný vo svojich vyjadreniach uviedol, z akého dôvodu nie je možné považovať
predmetné dojednanie bodu 5.5 za neprijateľnú zmluvnú podmienku, vyjadril sa aj k jeho určitosti a
zrozumiteľnosti a zdôvodnil tiež za akých okolností mohol pristúpiť k zmene úrokového rozpätia. Vo
veci boli ako dôkaz zo strany žalovaného navrhnuté výsluchy svedkov Ing. D. L. a Ing. W. O., keď
žalovaný zároveň doložil i zápisnice z pojednávania z konania vedeného Okresným súdom Trnava sp.

zn. 11C/51/2017 zo dňa 04.02.2020 a sp. zn. 11C/33/2017 zo dňa 09.07.2020, kde zo strany svedka
Ing. L. boli tiež vysvetlené okolnosti, za ktorých sa zmluvy uzatvárali, ale vyjadril sa aj k pojmom a
okolnostiam za ktorých mohol žalovaný pristúpiť k zmene úrokového rozpätia a tým aj k zmene úrokovej
sadzby, ktoré žalobca nevyvrátil pred súdom prvej inštancie. K uvedeným záverom sa mohol žalobca
vyjadriť, pričom súd rozhodol iba v zmysle vykonaného dokazovania (viď bod 50 rozsudku). Pokiaľ i

uviedol argumentačne niečo navyše, uvedené už vplyv na vec samú nemalo.

140. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09

a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

141. Odvolateľ napadol i výrok o náhrade trov konania. Poukazoval na tú skutočnosť, že na strane
žalobcu ide o fyzické osoby - spotrebiteľov a na strane žalovaného ide o podnikateľa.

142. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

143. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

144. Podľa § 256 ods. 1, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

145. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

146.Obsahomzákladnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1a4ÚstavySRjeajto,žeúčastník
konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetkytrovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od
tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné
právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

147. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej
strane náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo
bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom.

148. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou úspechu v spore, ktorá
je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Ak mala strana sporu plný úspech v konaní,
prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak mala strana v spore úspech len čiastočný, potom sa náhrada
trov konania pomerne rozdelí. V prípade, ak strana zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Súd je však povinný vždy vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a zohľadňovať

všetky relevantné skutočnosti z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania. Ustanovenie § 257
CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie.
Aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP,
avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom

alebo sčasti neprizná. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu naplnenie
dvoch podmienok a to, musí ísť v danom prípade o dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne musí
ísť o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia.
Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť
dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môže týkať celkom špecifických skutkových

či sociálnych aspektov strán sporu. V zásade však je nutné zdôrazniť, že aplikácia moderačného
oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia § 257 CSP by mala mať charakter ojedinelosti a výnimočnosti.
Nakoľko použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania, musí aplikácia predmetného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (viď. R 34/1982). Nepriznať trovy konania je

teda prípustné len výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane strán,
pričom má súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností v danej veci.

149. Po oboznámení sa s obsahom spisu i odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú
splnené podmienky na aplikáciu ust. § 257 CSP, v zmysle ktorého by žalovanému nemal byť priznaný

nárok na náhradu trov konania.

150. Iba tá skutočnosť, že ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ nestačí k tomu, aby súd
mechanicky aplikoval v jeho prípade ust. § 257 CSP v prípade jeho neúspechu. Pri ustanovovaní
zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska

jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov
neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať
vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018)

151. Súdny dvor už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných
lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie
(rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18,
EU:C:2020:537,bod56,akoajzo16.júla2020,CaixabankaBancoBilbaoVizcayaArgentaria,C-224/19
a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 82, ako aj citovanú judikatúru).

152. Odvolateľ uviedol, že právo žalobcov považoval za premlčané a preto nie sú úspešní. Z tohto
dôvodu sa im zdá nespravodlivé, aby okrem toho, že znášali bezdôvodné obohatenie, znášali aj
trovy konania, čo by bolo zjavne nespravodlivé aj vzhľadom na dĺžku súdneho konania a na prieťahy
spôsobené konaním súdu a žalovaným, ktorý vznášal množstvo procesných námietok, na ktoré súd

prihliadal.

153. Uvedený dôvod však nemožno akceptovať, keďže dôvodom pre zamietnutie žaloby nebolo tvrdenie
súdu o premlčanom nároku a odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom o prieťahoch spôsobenýchkonaním súdu a žalovaným, ktorý mal podľa žalobcu vznášať množstvo procesných námietok, na ktoré
súd prihliadal. Súd vo veci konal plynulo a zo strany žalovaného neboli vznesené žiadne účelové
procesné námietky.

154. Odvolací súd nesúhlasí ani s názorom žalobcu, ktorý sa týka právneho zastúpenia právnickej
osoby, ktorá disponuje vlastným právnym oddelením. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR má každý právo
na právnu pomoc v konaní pre súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od
začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Predchádzajúci procesný kódex (zákon

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - § 25), ako aj súčasná úprava Civilného sporového poriadku
(§ 89) priznáva strane sporu právo zvoliť si v súdnom konaní právneho zástupcu - advokáta. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 264/2016 - 39 zo dňa
17.08.2016, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že „zo žiadnych ustanovení ústavy ani Občianskeho
súdneho poriadku (teraz CSP - pozn. odvolacieho súdu) nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi
konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má zamestnancov s

právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada
trov konania. (....) Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné
zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v
celkomvýnimočnýchsituáciách,najmävprípadezneužitiaprávanazastúpenieadvokátom,bymohloísť
o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne.“ Odvolací súd zároveň upriamuje

pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/16/2014 zo dňa 29.09.2015, podľa ktorého
„ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá
alebo nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tiež kým. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli
účastníka, a to bez ohľadu na to, či by sa bol schopný zastupovať sám. Dôvody rozhodnutia účastníka
nechať sa v konaní zastúpiť advokátom nemožno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale

napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, jeho konkrétnej špecializácie na danú problematiku a
podobne. Účastník konania si musí byť vedomý toho, že v prípade neúspechu ponesie náklady konania,
prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane mu však príslušné procesné
predpisy (§ 142 OSP; teraz § 255 ods. 1 CSP - pozn. odvolacieho súdu) garantujú, že jeho náklady budú
v prípade úspechu nahradené. Súdy nepriznali náhradu trov konania žalovanému s odvolaním sa na to,

že neboli účelne vynaložené vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný disponuje viacerými pracovníkmi,
ktorí majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený aj právny odbor. Pojem „účelný“ je ale nevyhnutné
chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či
nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania,
nepotrebné konzultácie s klientom, atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc

nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady) vymedziť kategóriu
subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto
právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať.
Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca
výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám.“ Podľa názoru odvolacieho súdu

vzhľadom na citované rozhodnutia najvyšších súdnych autorít nie je možné považovať skutočnosť,
že sa dal žalovaný disponujúci vlastným právnym oddelením, v spore právne zastúpiť advokátskou
kanceláriou za nehospodárne a uvedené nevidí ako dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Odvolací súd
preto považoval námietky uplatnené žalobcom za neopodstatnené.

155. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, i
vrátane napadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

156. Úspešný žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní celom rozsahu

úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

157. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).