Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 30. január 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/12/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208599
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2214208599.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o, so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: Remedium Legal
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: Z. U., nar. XX. H. XXXX,
trvale pobytom H.. D. XXX/XX, N. Z., o zaplatenie 2.477,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 3. decembra 2020 č.k. 9C/64/2015-230, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. nepriznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Dôvodil, že predmetom žaloby je nárok
žalobcu na zaplatenie istiny 2477,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25, % ročne od 20.
novembra 2013 do zaplatenia. Nárok žalobca odvodzuje zo zmluvy o úvere č. 00-0000753814 zo
dňa 15. mája 2007, uzavretej medzi Tatra banku a.s. so sídlom v Bratislave, právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 19. novembra 2013. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 5. novembra 2010

urobil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti spolu s výzvou na zaplatenie pohľadávky, a to
„okamžite“. Zároveň vyhlásil mimoriadnu splatnosť ku dňu 5. novembra 2010. Právne dôvodil § 4 osd.1
až 8 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoSÚ“). Dôvodil, že ako prejudiciálnu otázku súd potreboval preskúmať a vyriešiť si vecnú legitimáciu
žalobcu, či už aktívnu alebo pasívnu, ktorú súd skúma vždy aj bez návrhu, teda aj v prípade, že žiaden
z účastníkov konania ju nenamieta. Postúpenie pohľadávky (cesia) je všeobecne upravené v § 524

a násl. z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a spočíva v tom, že do existujúceho
záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ na základe zmluvy uzatvorenej medzi nimi.
Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky
nutné dodržiavať podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej
len „ZoB“), podľa ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením, čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a
to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust.
§ 92 ods. 8 ZoB teda môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a to za predpokladu
prechádzajúcej písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní vomeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky
a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti a výzvy na zaplatenie zo dňa 5. novembra 2010, bez preukázania doručenia žalovanému

vyplýva, že žalovaný bol upozornený na zaplatenie sumy vo výške 2794,11eur lehotou: „po doručení
okamžite zaplatili pohľadávku banky“ zároveň došlo ku dňu 5. novembra 2010 k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok platného
postúpenia pohľadávky. Je zrejmé, že právny predchodca postúpil pohľadávku, ktorá nebola splatná.
Pôvodný právny predchodca vyhlasoval mimoriadnu splatnosť úveru, ktorý nedodržal ustanovenie §

53 ods. 9 OZ, ktorým by upozornil spotrebiteľa na zaplatenie dlhu avšak v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva. V upozornení právny predchodca žalobcu si určil lehotu „okamžite od
doručenia“, nebolo preto preukázané, že by právny predchodca žalobcu- banka, preukázateľne vyzvala
preduzavretímzmluvyopostúpenípohľadávkypísomnežalovanéhonasplneniedlhuzúverovejzmluvy,
a zároveň že následne zostal žalovaný v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. Keďže zákon pre
platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje súčasne splnenie oboch podmienok v zmysle § 92 ods. 8

ZoB, pričom ich splnenie žalobca nepreukázal súd je toho názoru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej
žalobou bolo neplatné v zmysle § 39 OZ. Žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Preto
súd prvej inštancie žalobu v plnom rozsahu zamietol. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky
ku dňu 5. novembra 2010, k postúpeniu pohľadávky došlo ku dňu 19. novembra 2013 bez vyzvania
žalovaného pred postúpením pohľadávky a preto nie sú splnené podmienky pre platné postúpenie

pohľadávky a možno konštatovať, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá dňa 19. novembra 2013
je neplatná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a aj preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. O
náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že nepriznal nárok žalovanému na náhradu trov konania voči žalobcovi
podľa zásady úspechu a neúspechu, lebo žalovanému v tomto konaní žiadna trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; z dôvodu, že súd
nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnépráva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca sa nestotožňuje s právnym
posúdenímsúduprvejinštancie,vzmyslektoréhovkonanínebolopreukázané,žedošlokzosplatneniuv
súlade so zákonom. Žalobca vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru považuje za platné a plne v súlade
s ust. § 53 ods. 9 OZ nakoľko pred uplatnením práva podľa § 565 OZ postupca vyzval žalovaného na
zaplatenie omeškaných splátok v lehote nie kratšej ako 15 dní, pričom žalovaný bol zároveň upozornený

na možnosť uplatnenia tohto práva a zároveň v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol žalovaný v
omeškaní so zaplatením splátky viac ako tri mesiace. Napriek uvedenému žalobca však poukazuje na
to, že bez ohľadu na platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dňa 5. novembra 2010 bola pohľadávka
v čase postúpenia v celom rozsahu splatná. V zmluve bola totiž dojednaná konečná splatnosť úveru
na 6 rokov od splatnosti prvej splátky, t. j. konečná splatnosť úveru nastala dňa 17 júna 2013 pričom

k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo až dňa 19 novembra 2013, čiže v čase, keď pohľadávka
bola už v celom rozsahu splatná aj zo zmluvy. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ považoval pohľadávku
žalobcu za nesplatnú v čase jej postúpenia. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo podľa
jeho názoru preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré

mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá. Žalobca poukazuje na to, že postupca platne podaním zo
dňa 5. novembra 2010 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu svojho peňažného
záväzku, a to okrem iného aj výzvou zo dňa 5. novembra 2010 označenou ako „Oznámenie o vyhlásení

mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“. Žalobca teda v konaní tvrdil (a naďalej tvrdí), že žalovaný
bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len
časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Keďže tieto
skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo v konaní podľa
názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo potrebné

uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že postupca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru
a žalovaný bol postupcom riadne vyzvaný na zaplatenie omeškaných splátok a v čase postúpenia
pohľadávky bol žalovaný napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Na základe uvedenéhožalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky
napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči

postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu
nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoCsp/40/2020 z 21. októbra 2020 a na uznesenie Krajského súdu v
Trnave, sp. zn. 24Co/124/2018 zo dňa 4. decembra 2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.
zn. 3Co/84/2019 z 29. mája 2020, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/295/2019 z 10.

augusta 2020, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/152/2018 zo dňa 19. decembra 2018.
Žalobca sa ďalej nestotožňuje s právnym názorom súdu, podľa ktorého v zmysle § 92 ods. 8 ZoB je
na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením
čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota
začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením
poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v

ustanovení § 92 ods. 8 ZoB výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu, ktorým si súd „upravil“
zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB a nad rámec zákona „upravuje“, že omeškanie dlžníka nastáva až
doručením výzvy banky (t. j. v rozpore s § 517 ods. 1 OZ podľa súdu nenastáva omeškanie okamihom,
kedy dlžník neplní svoj záväzok riadne a včas) je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia
moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej). V

súvislosti s predloženou výzvou zo dňa 5. novembra 2010 označenou ako „Oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“, žalobca uvádza, že obsahom tohto podania bolo nielen
oznámenie o predčasnej splatnosti úverovej pohľadávky, ale zároveň aj výzva postupcu, aby žalovaný
uhradil dlžnú sumu vo výške 2.794,11 eur a teda uvedené podanie je nepochybne kvalifikovanou výzvou
v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB totiž pojednáva len o písomnej výzve banky

(bez akýchkoľvek osobitých náležitostí tejto výzvy) voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade
omeškaných splátok úveru, resp. akejkoľvek časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť vykonaná
kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Keďže v súdenom prípade si zmluvné strany navyše dojednali
plnenie v splátkach, dlžník sa ocitol v omeškaní ihneď po tom, čo nezaplatil splátku v dohodnutej dobe
splatnosti (§ 517 ods. 1 OZ). Žalobca v súvislosti s odôvodnením napadnutého súdneho rozhodnutia

poukazuje na skutočnosť, že v tomto konaní už o odvolaní voči rozhodnutiu Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 7. júna 2016 rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením zo dňa 29. septembra
2020 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V
bode 19. odôvodnenia predmetného uznesenia Krajský súd v Trnave uviedol: „Povinnosťou súdu prvej
inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP

viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, zamerajúc pozornosť na
ex offo kontrolu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, výsledky celého konania zhodnotiť a až
potom o veci rozhodnúť. Žalobca má na základe uvedeného za to, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej inštancie svojvoľne, a navyše v priamom

rozporesust.§391ods.2CSP,nerešpektovalprávnynázorsúduvyššejinštancievtejistejveciažalobu
zamietol,pričomsanevysporiadalsoskutočnosťami,ktorémuuložilKrajskýsúdvTrnave.Takýtopostup
súdu prvej inštancie považuje žalobca za absolútne porušenie princípu právnej istoty, kedy súd odmietol
rešpektovať právny názor, ktorým je z vôle zákonodarcu podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. Žalobca
mal legitímne očakávanie (vyplývajúce z ust. § 391 ods. 2 CSP), že súd z dokazovania vyvodí skutkové

zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie sporu
v zmysle podanej žaloby žalobcu a opätovne vo veci rozhodne, čo však neurobil a skutkové zistenia
sú tak v dôsledku nesprávneho procesného postupu nedostatočné a nesprávne. Žalobca navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s
ust. § 390 písm. a) a b) CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu v celom rozsahu a prizná žalobcovi

nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
poskonštatovaní,že podanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutiev medziach daný rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 381 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§
387 ods. 1 CSP).

5. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.477,19 eur s úrokom z omeškania 8,25 %
ročne zo sumy 2.477,19 eur od 20. novembra 2013 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobu zamietol
z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi, nakoľko
banka postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB v odôvodnení okrem iného uviedol, že
žalobca v konaní nepreukázal, že právny predchodca žalobcu ako banka žalovaného písomne vyzval
na zaplatenie peňažného záväzku, s ktorým bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní

v omeškaní.

6. Predmetom odvolacieho konania je v zmysle odvolacích námietok žalobcu posúdiť, či súd prvej
inštancie správne posúdil nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, neplnenie všetkých zákonných
predpokladov žalobcu domáhať sa zaplatenia uplatnenej sumy s príslušenstvom v zmysle podanej

žaloby, či vyvodil správne závery zo zisteného skutkového stavu a či vec správne právne posúdil.
Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobcu a preto pristúpil odvolací súd najskôr k skúmaniu tejto
otázky.

7. Súd prvej inštancie postupoval síce správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej
vecnej legitimácie, avšak jeho posúdenie splnenia zákonných podmienok stanovených v § 92 ods.
8 ZoB je zmätočné. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, pričom súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky

dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach však nevyhodnotil správne . Podľa odvolacieho
súdu relevantným v danej veci bolo, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy na zaplatenie dlhu
žalovanému.

8. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného

veriteľa Tatra banka, a.s. zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným. Je preto potrebné, aby
žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od
pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie predložil žalobca
súdu prvej inštancie kópiu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 19. novembra 2013 uzavretú
medzi Tatra bankou, a. s. a žalobcom; Oznámenie pôvodného veriteľa zo dňa 26. novembra 2013

adresované žalovanému o postúpení pohľadávky a Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a
výzva na zaplatenie z 5. novembra 2010. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade
sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).
Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z

ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré
sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska
posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická
osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou

objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca
tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti,
o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

9. Podľa § 92 ods. 8 ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnejbanky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

10. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by
sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto

druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a nasl. ZoB, ako aj
obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. ZoB). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku
zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá
týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi

veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a
dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB dovoľuje
banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného

ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto
pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto
predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie §
525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a

ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o
postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods.
2 OZ účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525 OZ, ani prípadné

oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie
je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

11. Z obsahu spisu, z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je nepochybné, že žalobca
nepreukázal že by žalovaného písomne vyzval na splnenie dlhu, resp. že by takúto výzvu žalovanému

doručil.

12. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

13. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

14. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

15. Citované ustanovenie § 132 ods. 1 CSP zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní,
teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonanéhodokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

16. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí
vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu

pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti
musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

17. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 ZoB, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto

postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať
predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia.
Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a
dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho
záväzku a klient napriek tomu zostal nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením,

čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Pokiaľ žalobca tvrdil, že k postúpeniu pohľadávky
došlo dňa 19. novembra 2013, t. j. celkom jednoznačne po nepretržitom omeškaním s plnením čo
len časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, čo znamená, že žalobca dodržal všetky
podmienky uvedené v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB, je jeho úvaha nesprávna.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že Tatra banka, a. s. bola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom,
ak by bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade,
že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo),

bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie
by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení
pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym
úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba
uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda

nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť.

19. Bez ohľadu na interpretáciu zvolenú žalobcom, je podľa názoru odvolacieho súdu požiadavka
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky jasná, a to jednak
písomná výzva banky na plnenie a jednak 90 kalendárnych dní trvajúce omeškanie dlžníka. Žalobca

v odvolaní poukazoval na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke posúdenia podmienok platného
postúpenia pohľadávky je rôznorodá a citoval z rozhodnutia Krajských súdov Na podporu svojho
záveru odvolacísúd uvádza, že existuje množstvo rozhodnutí s vyslovením rovnakého právneho názoru,
napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/14/2019 z 22.5.2019, sp. zn. 11Co/211/2018
z 17.9.2019, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/331/2018 z 30.10.2019,

rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/119/2019 z 3.10.2019.

20. Nenáležitá je aj odvolacia argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s
ustanovením § 151 ods. 1 CSP, keď jeho tvrdenia, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v
omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90

kalendárnych dní a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu dlhu z úveru, nepovažoval za
nesporné. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či právny predchodca žalobca
pred postúpením pohľadávky na žalobcu vyzval žalovaného na plnenie dospel k negatívnemu záveru
o tejto otázke. Je nesporné, že napokon túto podmienku nesprávne vyhodnotil a zmätočne odôvodnil.
Uvedený postup súdu prvej inštancie hodnotí odvolací súd za súladný s ustanovením § 295 CSP

(Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.) a zásadami, na ktorých spočíva
konanie s tzv. slabšou stranou. Posúdenie splnenia podmienok na postúpenie pohľadávky bankou
podľa ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je nevyhnutné pre vyhodnotenie právneho úkonu postúpeniaz hľadiska jeho platnosti, resp. absolútnej neplatnosti, čo má priamy vplyv na posúdenie aktívnej
legitimácie žalobcu, teda na výsledok samotného sporu. Za stavu, kedy v spotrebiteľskom súdnom spore
dodávateľ, resp. jeho právny nástupca nepreukáže existenciu ním tvrdenej skutočnosti, ktorá má byť

dokazovaním preukázaná, ustanovenie § 151 ods. 1 CSP o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení
sa neuplatní. Navyše odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že skúmanie vecnej legitimácie (aktívnej
alebo pasívnej) je základnou povinnosťou súdu, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy ex offo a
taktiež je ex offo povinný poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade,
že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie

všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 92 ods.
8 ZoB, postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné. Preto pokiaľ súd prvej inštancie
žalobu zamietol, rozhodol správne. Napriek zmätočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie i keď z iných dôvodov,
že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne
legitimovaný.

21. Záverom odvolací súd dodáva, že ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri
postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 1Cdo 147/2017). Súd prvej
inštancie sa dôvodne zaoberal aplikáciou ust. § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad (i keď došlo k nesprávnej

aplikácii), keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba
pohľadávkaalebojejčasť,ktorájesplatná,atozapredpokladupredchádzajúcejpísomnejvýzvy,napriek
ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady
sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v
čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013).

Nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB,
malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka).

22. Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient

banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia
pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013).

23. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92

ods. 8 ZoB, a to písomnú výzvu banky dlžníkovi, ktorá je prvoradým predpokladom pre cesiu bankovej
pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca takýto dôkaz v konaní nepredložil, keď síce listiny
predložil ale nepreukázal ich doručenie žalovanému. Žalobca v odvolaní nesprávne uviedol, že v konaní
na súde prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu
úveru. Žalobca dospisudoložillenoznámenieoukončenízmluvnéhovzťahu aopostúpenípohľadávky

z 26. novembra 2013 a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a výzvy na zaplatenie z 5. novembra 2010,
ktorých doručenie žalovanému však nepreukázal.

24. S poukazom na vyššie uvedené, keď nedošlo zo strany žalobcu k preukázaniu existencie
kvalifikovanej písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB je nutné uzavrieť, že žalobca dôkazné bremeno

preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8
ZoB neuniesol a v dôsledku toho bola žaloba súdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá, pre nedostatok
vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v konaní.

25. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok

súduprvejinštancievovecisamej akovecnesprávnypotvrdil.Týkalosatoajrozhodnutiaonáhradetrov
prvoinštančného konania, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého vznikol v konaní
plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, súd prvej inštancie mu
však náhradu trov konania správne nepriznal, nakoľko podľa obsahu spisu mu v konaní žiadne trovy
nevznikli, v konaní zostal po celú dobu nečinný, žiadnu náhradu trov konania si neuplatnil a je v súlade

s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu
náhrada trov konania nepriznáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).26. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd
považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny

a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku
súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu v spojitosti s princípom rýchlosti a
hospodárnosti konania nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody
jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

27. S poukazom na uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil aj v časti trov konania.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods.
1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario CSP tak, že plne úspešnému žalovanému nepriznal
voči žalobcovi nárok na náhrada trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v

odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil
a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal
z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku zakotvujúceho procesnú ekonómiu,
keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 <.najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom

prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
sporového konania.

29. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).