Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. január 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/237/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818203212
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3818203212.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., Š. XXX/
X, zastúpeného JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Hlohovec, Železničná č. 4/A, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752,
zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho č.
16, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prievidza pod č. k. 12 Csp 64/2018-65, konajúc o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 30. mája 2019 č. k. 17 Co 322/2018-111, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. mája 2019 č. k. 17 Co
322/2018-111 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. septembra 2018 č. k. 12 Csp
64/2018-65 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 200 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,3 %.
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že sa nestotožnil s právnym názorom
žalovaného, a síce, že „len porušenie ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa zakladá potenciálny
nárok na primerané finančné zadosťučinenie“. Podľa prvostupňového súdu všeobecným právnym
predpisom, upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník, ani zákon č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ale zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vo vzťahu k tomuto
právnemu predpisu Občiansky zákonník, ale i zákon č. 129/2010, Z.z. o spotrebiteľských úveroch
majú povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňajú všeobecnú úpravu danú
zákonom č. 250/2007 Z.z. o ďalšie osobitné ustanovenia, zamerané na ochranu spotrebiteľov. Vyplýva
to aj z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z., podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke 1 k tomuto
ustanoveniu je uvedený odkaz na ustanovenie § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
1.2. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými
predpismi, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z
ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z., pričom podľa názoru prvostupňového
súdu z neho nijako nevyplýva tvrdenie žalovaného, že „v podmienkach ,,úspešného uplatnenia
porušeného práva“ musí vychádzať z konkrétneho rozhodnutia o tom, že určité konkrétne právo bolo
porušené; vyžaduje sa teda logicky rozhodnutie vo výroku súdu o tom, že došlo k takémuto porušeniu“.
1.3. Podľa okresného súdu novšie znenie ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007
Z.z., účinné od 10.6.2013, zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,
ktoré sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013
právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke
preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších

predpisov alebo osobitnými predpismi. Účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú
ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená.
1.4. Prvostupňový súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 5 Csp 95/2017-56, zo dňa
4.10.2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co 10/2018-73, zo dňa 26.3.2018,
bola žalovanému, ktorý v zmluvnom vzťahu so žalobcom vystupoval ako dodávateľ, uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi, ktorý v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ, žalovanú sumu
469,77 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, keď súd zistil, že žalovaný ako dodávateľ
pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval v zmysle platných právnych predpisov a na základe
neplatnej spotrebiteľskej zmluvy poskytol žalovanému, v postavení spotrebiteľa, peňažné prostriedky
v sume 1.350 eur, ktoré žiadal vrátiť spolu aj s navýšením, spolu vo výške 2.142,06 eur. Rovnako,
ako to tvrdil v priebehu konania právny zástupca žalobcu, aj podľa právneho názoru súdu, došlo
k zásahu do práv a majetkovej sféry žalobcu tým, že najskôr bol zo strany žalovaného nepravdivo
informovaný o podmienkach úveru (nebola žalovanému žalobcom poskytnutá schválená suma úveru
1.500 eur ale len suma 1.350 eur), následne žalovaný bez právneho dôvodu, aj napriek absolútne
neplatnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, zaplatil žalobcovi o sumu 614,76 eur viac, než ktorú mu
žalovaný v skutočnosti poskytol, resp. na ktorú mal tento zo zákona nárok a napokon bol žalobca
ešte aj nútený, napriek tomu, že žalovaný si bol, resp. mal byť vedomý toho, že mu žalovaná suma
nepatrí, podstúpiť súdne konanie za účelom ochrany svojich práv, keďže žalovaný sa aj napriek svojmu
nezákonnému postupu (neplatné uzavretie zmluvy), ktorého si musel byť vedomý, odmietol akýmkoľvek
spôsobom so žalobcom mimosúdne dohodnúť. Žalobca bol takýmto konaním žalovaného navyše viac
ako rok nedôvodne vystavený psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty /minimálne od času spísania
predsporovej výzvy dňa 13.4.2017 (č. l. 21 spisu sp. zn. 12 Csp 64/2018) až do času právoplatného
skončenia konania vo veci sp. zn. 5 Csp 95/2017 (2.5.2018)/. Žalobca sa v tomto konaní úspešne
domohol svojho práva, ktoré mu bolo zo strany žalovaného odopreté, resp. bolo ním porušené a boli
teda splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi vo vzťahu
k žalovanému.
1.5. Podľa okresného súdu pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať
z toho, že toto zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú i sankčnú tak, aby dostatočne odradilo
dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a takisto treba
zohľadniť aj to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepoctivým, ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Na tomto mieste je potrebné takisto uviesť, že
žalobca sa v postavení spotrebiteľa na tunajšom súde vo viacerých ďalších konaniach domáha voči
žalovanému v postavení dodávateľa vydania bezdôvodného obohatenia (body 7, 8 a 9 odôvodnenia
tohto rozhodnutia), pričom výška finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa
zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a podobne. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z
ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s nezákonnou odplatou, ktorú žalovaný od neho požadoval, hoci na
ňu nemal nárok, o čom vedel, resp. musel vedieť a túto odplatu na žiadosť žalovaného odmietal tomuto
dlhodobo vydať. Až právoplatným rozhodnutím súdu v konaní pod sp. zn. 5 Csp 95/2017 získal žalovaný
exekučný titul na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného v žalovanej výške 469,77
eur, hoci sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 614,76 eur, a teda v tomto rozsahu
zasiahol do majetkových práv žalobcu, v ktorej výške boli majetkové práva žalobcu ohrozené.
1.6. Okresný súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 200 eur. Žalobcovi súdom
priznaná táto suma finančného zadosťučinenia predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú náhradu za
diskomfort z dôvodu, že spotrebiteľ bol nútený domáhať sa ochrany práv na súde (aby tak naďalej
neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so zákonom) a zároveň táto
výška finančného zadosťučinenia bude v dostatočnej miere plniť aj „odradzovaciu“ funkciu pre prípadné
budúce porušenie práv zo strany žalovaného. Takto určené finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy
žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi sankciou za stav, ktorý musel v dôsledku
konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej
zmluvy so žalobcom konal v rozpore so zákonom. Nakoľko súd považoval vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti za primerané priznať žalobcovi voči žalovanému finančné zadosťučinenie v sume 200 eur, v
prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.
1.7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalovaný bol v konaní v rozsahu 66,6
% úspešný a neúspešný v rozsahu 33,3 %. Čistý úspech žalobcu v spore potom predstavuje 33,3 % a
preto v tomto rozsahu súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. mája 2019 č. k. 17 Co 322/2018-111
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu.
2.1. Odvolací súd konštatoval, že v prejednávanom prípade žalobca odvodzoval nárok na primerané
finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vo výške 300 eur od
skutočnosti, že žalovaný porušil povinnosť, ktorú mu ukladá zákon č. 129/2010 Z.z. - neuviedol
obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, ďalej, že ako spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde
porušenie predmetných povinností, keďže o nich bolo právoplatne rozhodnuté súdom v jeho prospech,
a nakoniec že existuje príčinná súvislosť, pretože bol v predmetnom konaní úspešný, práve v dôsledku
toho, že žalovaný porušil právne predpisy a vyhotovil zmluvu v rozpore s výslovným znením právnej
úpravy. V žalobe tiež uviedol, že je bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy (odkazujúc pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
zo dňa 7.12.2017, sp. zn. 3 Co 101/2017). Uviedol však ešte v podanej žalobe, že zásah do jeho sféry je
zrejmý z toho, že najskôr bol zo strany žalovaného zavedený (nepravdivo informovaný) o podmienkach
úveru, následne bol nútený plniť na účet žalovaného prostriedky, na ktoré tento nemal zo zákona nárok,
a napokon bol nútený podstúpiť súdne konanie za účelom ochrany svojich práv, keďže žalovaný sa aj
napriek svojmu nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek spôsobom mimosúdne dohodnúť.

3. Z citovaného § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravený nárok na
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje
zistenie porušenia práva (a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná
aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné
uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia
tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná ako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že keď
žalovaný nepravdivo informoval žalobcu o podmienkach poskytnutého úveru, ďalej, že žalobca zaplatil
žalovanému o 614,76 eur viac než bol povinný a napokon musel žalobca postúpiť súdne konanie, čím
bol viac ako rok vystavený psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty, čo výrazne zasiahlo do práv
žalobcu, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez
ďalšieho neznamenajú ujmu na strane žalobcu.

4. V konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by
preukazovali fakt, že utrpel porušením povinností žalovaného ujmu; navyše, žalobca sa z vlastnej
vôle nezúčastnil nariadeného pojednávania, kde by mohol preukázať vznik ujmy. Je nutné dodať, že
inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je prostriedok slúžiaci okrem iného (možno uvažovať
i o sankčnom pôsobení) k reparácii ujmy. Odvolací súd v prejednávanom prípade nemal preukázané,
akú konkrétnu ujmu žalobca utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal, a teda nebolo by možné
následne ani primerane určiť konkrétne finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii (k zhojeniu,
odčineniu) vzniknutej ujmy na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov preto treba uzavrieť, že žalobca v
tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej ujmy, keďže dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010).

5. Následkom vyššie uvedeného odvolaciemu súdu nezostávalo iné, než zmeniť napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamieta.

6. Nakoľko od rozhodnutia vo veci samej je závislý výrok o trovách konania, odvolací súd v zmysle § 396
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov pred súdom prvej
inštancie i odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobcovi, nakoľko v oboch štádiách konania bol
plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

7. Žalobca proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzoval z § 420 písm. f/ CSP.
7.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ žalobca uviedol, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní
vydal prekvapivé rozhodnutie, keď jeho rozhodnutie bolo založené na iných právnych záveroch, ako
súdu prvej inštancie, pričom proti týmto právnym záverom odvolacieho súdu sa nemohol vyjadriť, právne

argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré z doterajších právnych záverov sa javili ako
nevýznamné.
7.2. Podľa dovolateľa princíp predvídateľnosti rozhodnutí je považovaný za základný komponent
právneho štátu, pričom je nepochybné, že existencia ujmy a jej výška sa súdu prvej inštancie nejavili ako
okolnosti významné pre rozhodnutie, nakoľko § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. takéto predpoklady
ani nevyžadoval.
7.3. Naopak odvolací súd považoval túto otázku, existenciu nemajetkovej ujmy, za zásadnú. Podľa
dovolateľa by účastníci konania nemali byť zaskočení možným iným právnym výkladom a následne
prekvapivým rozhodnutím vo veci.
7.4. Preto žalobca navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.

8. Žalovaný sa napriek výzve súdu zo dňa 23.08.2019, ktoré mu bolo doručené elektronicky dňa
28.08.2019 o 15:48 hod. nevyjadril.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie
žalobcu je prípustné a súčasne tiež dôvodné.
10. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo
1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).

12. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
[porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz
na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)].

13. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V
zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a podmienky prípustnosti dovolania, sú uvedené
v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

14. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (por. § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom
dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

18. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ CSP.

19. Žalobca v dovolaní vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP videl v tom, že žalobca
nemal možnosť namietať správnosť nového právneho názoru zaujatého až po vyhlásení napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu.

20. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

21. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno
vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom
súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré
majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

23. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na
vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
23.1. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho
štátu, osobitne princípu právnej istoty.

23.2. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.
23.3. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval
skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom
prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych
záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“
dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej
procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v
odvolacom konaní (porovnaj 5 Cdo 46/2011).
23.4. Aj Ústavný súd SR vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide
predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných
právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní
vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne
argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu
prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016).

24. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci z § 382 CSP (tiež por. § 171
ods. 1 CSP) teda súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu
dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol
predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010, 4 Cdo 22/2017).

25. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná v zmysle § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., keď sa ňou žalobca domáhal finančného zadosťučinenia ako nemajetkovej
ujmy. Prvostupňový súd mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy 200 €. Odvolací súd na rozdiel od
súdu prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko podľa jeho názoru žalobca o vzniku nemajetkovej ujmy
nepredložil žiadne dôkazy. Odvolací súd však nezoznámil strany so svojím odlišným právnym názorom
a nedal im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť. Strany tak nevedeli, že odvolací súd bude na vec
nazerať inak a nemohli tomu prispôsobiť svoje právne a skutkové námietky.

26. Z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie odvolací súd založil svoje rozhodnutie
„nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch než súd prvej inštancie, pričom odvolateľ
v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až
v odvolacom konaní. Zo spisu totiž nevyplýva, že by odvolací súd postupoval podľa § 382 CSP, že by si
splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia, čím porušil právo strany na spravodlivý proces
(§ 420 písm. f/ CSP).

27. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru,
že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie,
alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného
ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce.

28. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov
konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“; odo dňa účinnosti CSP §
382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal
účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ OSP.

29. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o tak
závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo žalobcovi uskutočňovať mu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/
CSP. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej

vade podľa § 420 písm. f/ CSP je treba dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť; najvyšší súd v týchto
prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých
právnych záverov (por. napr. rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 44/2015, 2 Cdo 111/2014, 3 Cdo 4/2012, 4 Cdo
263/2013, 5 Cdo 241/2013, 6 Cdo 591/2015, 7 Cdo 212/2014, 8 Cdo 137/2015). Vzhľadom na to sa
dovolací súd ani v preskúmavanej veci nezaoberal ďalšou dovolacou argumentáciou žalobcu.

30. Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné, ale aj
opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v
spojení s § 450 CSP).

31. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

32. V novom rozhodnuti´ odvolaci´ su´d rozhodne znovu o trova´ch po^vodne´ho konania a o trova´ch
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.