Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/335/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211204119
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2211204119.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: UniCredit Leasing
Slovakia a.s., Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO: 35 730 978, zastúpená advokátom: Mgr. Urban Wolf,
Tallerova 4, Bratislava a splnomocnenkyňou: Nosko & Partners s.r.o., Podjavorinskej 2, Bratislava, IČO:
36 860 107, proti žalovanej: W. Z., nar. XX.XX.XXXX, B. S., S. G. XXX/XX, zastúpená advokátkou:

JUDr. Eva Skačániová, Advokátska kancelária Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda, o zaplatenie
7.276,93 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 4C 65/2011-160 zo dňa 20. februára 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 4C 65/2011-193 zo dňa 26. júla 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením r u š í a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol a navrhovateľovi uložil
povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania k rukám jej právnej zástupkyne JUDr. Evy
Skačániovej 2.516,73 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 52 ods. 2, § 100 a § 112 veta prvá OZ vecne

odôvodnil tým, že z obsahu zmluvy ako aj z pripojeného výpisu z Obchodného registra navrhovateľa
(pôvodný obchodný názov CAC Leasing Slovakia a.s.) vyplýva, že navrhovateľ pri uzavretí predmetnej
zmluvy konal v rámci predmetu svojho podnikania. Odporkyňa uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba
nepodnikateľ pre svoje súkromné účely. Odporkyňa pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa obsahu zmluvy a pripojených všeobecných
obchodných podmienok sa dá posúdiť, že ide o tzv. typovú zmluvu, vyhotovenú pre širší neurčený

okruh spotrebiteľov s minimálnou možnosťou zasiahnuť do obsahu podmienok zmluvy a tak podstatným
spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Po preskúmaní obsahu a predmetu zmluvy ako aj postavenia
účastníkov zmluvy súd dospel k záveru, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné
považovať za vzťah spotrebiteľský a to za vzťah zo spotrebiteľského úveru. Zmluva o prenájme s
následnou kúpou veci leasingovej zmluvy, ktorú veriteľ uzatvoril so spotrebiteľom spadá do pôsobnosti
zákona o spotrebiteľských úveroch, ak zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva s poukazom

aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžo 106/2007 zo dňa 26.02.2008. Na predmetný právny vzťah je
preto nutné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách bez
ohľadu na dohodu strán vždy, ak je to v prospech odporkyni. Súd prvej inštancie znovu dospel k záveru,
že nárok navrhovateľa na náhradu škody je premlčaný. Premlčacia doba začala plynúť 21.05.2005.
Do plynutia premlčacej doby v súlade s citovanou zákonnou úpravou sa nepočíta čas tzv. adhézneho
konania, t.j. čas od 20.02.2006 (od uplatnenia náhrady škody navrhovateľom v trestnom konaní) do

25.11.2008 (do právoplatnosti uznesenia Krajského súdu Trnava č.k. 3To/66/2008 v trestnom konaní),
kedy spočívala premlčacia doba (zastavilo sa dočasne jej plynutie). Aj napriek tomuto spočívaniu všaktrojročná premlčacia doba, ktorá po právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní opäť pokračovala
(začala znova plynúť), napokon uplynula 28.02.2011 a stalo sa tak ešte pred podaním žaloby na súd,
ktorú navrhovateľ podal 17.03.2011, kedy sa začalo konanie v tejto právnej veci. Podľa názoru súdu

desaťročná premlčacia doba v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko uznanie dlhu zo dňa
06.08.2005 nemá všetok zákonom predpísané náležitosti, predovšetkým neobsahuje výšku uznanej
pohľadávky a z uvedeného dôvodu teda pre rozpor so zákonom je absolútne neplatným právnym
úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd vzhľadom na tieto skutočnosti návrh navrhovateľa
v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 odsek 1 a 149 odsek 1 O.s.p. Podľa vyčíslenia trov
konania právnou zástupkyňou odporkyne spolu trovy konania predstavujú 2.516,73 Eur.

Opravnýmuznesenímsúdprvejinštanciedoplnilzáhlavierozsudkuvčastioznačeniaprávnehozástupcu
žalobkyne.

3.Protitomutorozsudkupodalaodvolaniežalobkyňa,rozhodnutienapadlavcelomrozsahuzodvolacích
dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. S názorom súdu prvej inštancie týkajúcej sa dĺžky
plynutia premlčacej doby nesúhlasí, nakoľko zmluva bola uzavretá dňa 28.09.2004, pričom zmluvné
strany si dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že leasingový vzťah založený zmluvou
sa bude riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Poukázala na znenie § 52 platného 28.09.2004.

Dňa 01.01.2008 vstúpila do platnosti novela Občianskeho zákonníka č. 568/2007, ktorá nahradila
dovtedajšie znenie § 52 ods. 2 novým znením pričom prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
01.01.2008 uvádzajú, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.
januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. januárom 2008
sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Preto odvolateľka má za to, že súd vo svojom rozhodnutí

nesprávne posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, keďže svoje rozhodnutie o dĺžke premlčacej doby a
premlčací nároku žalobcu oprel o ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré začalo byť účinné od
01.01.2008, pričom k začatiu plynutia premlčacej doby zo zmluvy došlo dňa 21.01.2005 ako ustálil súd,
teda za účinnosti Občianskeho zákonníka, ktorý v tom čase stanovoval v zmysle § 52 ako spotrebiteľské
zmluvyibakúpnuzmluvu,zmluvuodieloakoajinéodplatnézmluvyupravenévôsmejčastiObčianskeho

zákonníka a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Preto odvolateľka má za to, že súd nesprávne
právne posúdil vec a označil zmluvu a právny vzťah ňou založený ako spotrebiteľský napriek tomu, že
v čase jej uzavretia ako aj v čase vzniku nároku ju Občiansky zákonník nepoznal a zmluva zakladajúca
nárok žalobcu nesie pritom znaky inominátneho kontraktu podľa Obchodného zákonníka, s výslovnou
voľbou Obchodného zákonníka ako rozhodného právneho predpisu. S touto voľbou súvisí aj premlčacia

doba v trvaní 4 rokov, teda nárok žalobkyne premlčaný nie je. Podľa názoru žalobkyne sa súd nesprávne
vysporiadal aj s uznaním dlhu podpísaným žalovanou dňa 20.05.2005, ktorý má všetky náležitosti v
zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretože dlh žalovanej je určený čo do dôvodu a výšky, pričom
žalovaná nespochybnila ani nikde následne počas celého súdneho konania platnosť tohto právneho
úkonu, ktorý v čase uznania trval. Súd pochybil, keď predložený dôkaz nesprávne vyhodnotil ako

absolútne neplatný právny úkon. Ďalej poukázala na to, že žalovaná hrubo porušila zmluvne dohodnutú
povinnosť platiť leasingové splátky a žalobkyňa preto dňa 06.05.2005 odstúpila od zmluvy, ktoré sa stalo
účinným 20.05.2005 a súčasne vyzvala žalovaného na jej vrátenie. Žalovaná však predmet leasingu
nevrátila, pričom tento prenechala do užívania tretej osobe bez písomného súhlasu žalobkyne, teda
si prisvojila cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak väčšiu škodu na cudzom majetku, čím

spáchala trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 01.01.2006
za ktorý bola žalovaná aj právoplatne odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s
podmienečným odkladom na jeden rok, pričom žalobkyňa bola odkázaná so svojim nárokom na náhradu
škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Teda žalobkyňa bola právoplatne uznaná vinnou zo
spáchania trestného činu sprenevery a dopustila sa úmyselného konania a tým spôsobila škodu na

cudzom majetku. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 3T 144/07 zo dňa
21.05.2008. Má preto za to, že poskytnutie právnej ochrany žalovanej, ktorá ako dlžník neplatila riadne
a včas svoje záväzky voči žalobkyni ako veriteľovi a následne sa dopustila právoplatného trestného činu
sprenevery spôsobom, že jej konanie bolo súdom označené ako právne závadné iba z titulu, že je súdom
považovaná za spotrebiteľa považuje za absolútne neprimerané. Takéto rozhodnutie súdu podkopáva

právnu istotu, neposkytuje spotrebiteľom právnu ochranu ba priam napáda spotrebiteľku ku konaniu,
ktoré má znaky trestného činu. Domáhala sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 7.276,93 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 19.06.2009
do zaplatenia a náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.4. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom advokátky, ktorá odvolanie považuje
za nedôvodné, stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom. Poukázala na to, že novela Občianskeho

zákonníka vykonaná zákonom č. 150/2004 zaviedla do právneho poriadku nový pojem spotrebiteľská
zmluva. Takýmito zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, ale aj podľa
Obchodného zákonníka a sú charakteristické tým, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zvýšená ochrana spotrebiteľa bola
zvýšená ešte pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, preto právne postavenie otázky

premlčania podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka považuje za správne. Za správne považuje aj
posúdenie právneho úkonu a to uznanie dlhu z 20.05.2005, ktorý nespĺňa podmienky kvalifikovaného
uznávacieho prejavu dlžníka, neobsahuje presne označený dôvod a ani určenú výšku dlhu. Hoci uznanie
dlhu je právnym úkonom jednostranným, právny úkon z 20.05.2005 možno posudzovať ako právny
úkon dvojstranný, uzavretý medzi žalovanou a neznámou osobou, ktorej oprávnenie takto za žalobkyňu
konať žalobkyňa nepreukázala. Argumentácia žalobkyne neobstojí, pretože je v rozpore s obsahom

tohto úkonu. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a súčasne
si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1
Civilnéhosporovéhoporiadku),oprávnenouosobou-účastníkom(§201Občianskehosúdnehoporiadku
účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie

má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku účinného
včasepodaniaodvolania,ktorémajúekvivalentv§365ods.1písm.f),h)Civilnéhosporovéhoporiadku),
preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379Civilnéhosporovéhoporiadku)a

dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného
sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku čoho
je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť (§ 389 ods. 1 písm.

b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

7. Predmetom konania je nárok žalobkyne voči žalovanej v sume 7.276,93 eur s príslušenstvom
uplatňovaný na základe finančného vysporiadania kúpnej zmluvy/leasingovej zmluvy v súvislosti s

predčasným ukončením leasingu z dôvodu odstúpenia žalobkyne od zmluvy. Vzhľadom na rozsah
a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nárok
žalobkyne.

8.Vprejednávanejvecisažalobkyňadomáhalaodžalovanejzaplateniasumy7.276,93eurs9%úrokom
z omeškania od 19.6.2009 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že žalobkyňa (vystupujúca v tom
čase pod obchodným menom - CAC LEASING Slovakia, a.s.) uzatvorila so žalovanou dňa 28.9.2004
Kúpnu/Leasingovúzmluvuč.59950849nazákladektorejžalobkyňaakoleasingovýprenajímateľformou
finančného leasingu prenajala žalovanej ako leasingovému nájomcovi motorové vozidlo zn. Peugeot

206, číslo karosérie VF32AHFXF44172074, rok výroby 2004, ktorého kúpna cena bola 301.588,- Sk
bez DPH, dohodnutá doba trvania leasingu bola 60 mesiacov. Žalovaná sa v zmysle leasingovej
zmluvy zaviazala počas tejto doby predmet leasingu užívať a platiť žalobkyni mesačné leasingové
splátky vo výške 1,2927 % z kúpnej ceny bez DPH. Žalovaná zároveň zaplatila žalobkyni zálohu naleasingové splátky vo výške 40% z kúpnej ceny. Po ukončení doby leasingu sa žalobkyňa zaviazala na
žalovanú previesť vlastnícke právo k predmetu leasingu za zostatkovú predajnú cenu 0 Sk. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaná si nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce mu z leasingovej zmluvy, neuhrádzala

predpísané leasingové splátky riadne a včas, žalobkyňa v zmysle čl. 4 písmena a) obchodných
podmienok prenajímateľa odstúpila od leasingovej zmluvy v súlade s čl. 6. písmena b) obchodných
podmienok. V zmysle čl. 11 písmena d) obchodných podmienok je pre prípad odstúpenia od zmluvy
žalovanápovinnáuhradiťžalobkynivšetkysplatnépohľadávky,náhraduškody,všetkynákladyvzniknuté
v súvislosti s predčasným ukončením leasingu, zmluvnú pokutu, administratívny poplatok za predčasné

ukončenie leasingovej zmluvy a skutočne vynaložené náklady na spracovanie agendy predčasného
ukončenia leasingovej zmluvy. Žalobkyňa si uplatňuje nárok vo výške 7.276.93 eur, podrobný rozpis je
uvedený vo finančnom vysporiadaní leasingovej zmluvy. Žalobkyňa listom zo dňa 11.06.2009 vyzvala
žalovanú na úhradu nedoplatkov po finančnom vysporiadaní leasingovej zmluvy. Žalovaná túto výzvu
prevzala 12.06.2009, avšak v stanovenej 7 dňovej lehote od doručenia svoj záväzok dobrovoľne
nesplnila. Žalovaná listom zo dňa 5.8.2005 uznala svoj záväzok voči žalobkyni. K písomnému uznaniu

dlhu za strany žalovanej došlo aj dňa 20.5.2005. V uvedenom písomnom právnom úkone žalovaná
(označená menom, priezviskom, rodným číslom, trvalým bydliskom) uviedla, že dlhuje k dnešnému
dňa 20.5.2005 spoločnosti CAC LEASING Slovakia a.s. so sídlom v Bratislave, Hurbanovo nám. 1,
na základe lesingovej zmluvy číslo 59950849 čiastku 35.001 Sk, slovom tristopäťtisícjeden Sk, so
splatnosťou do dňa 27.5.2005 spôsobom vkladom v hotovosti. Ďalej žalovaná uviedla, že uznáva výšku

tejto sumy, ktorú dlhuje spoločnosti CAC LEASING Slovakia, a.s., z titulu neuhradených leasingových
splátok a zaväzuje sa k jej úhrade, vrátane záväzkov vzniknutých službami tretích subjektov, ktoré
sú prenajímateľom poverené inkasovať neuhradené platby nájomcu, resp. odobrať vozidlo. Uznanie
dlhu bolo vyhotovené v Dunajskej Strede dňa 20.5.2005, obsahuje podpis žalovanej a splnomocnenca
žalobkyne.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznanie dlhu zo dňa 6.8.2005 nemá všetky zákonom predpísané
náležitosti, nakoľko neobsahuje výšku uznanej pohľadávky a preto je v rozpore so zákonom a ide o
absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z obsahu spisu vyplýva, že uznanie
pohľadávky zo dňa 6.8.2005 sa v ňom nenachádza, súd prvej inštancie zrejme posudzoval uznanie

žalovanej zo dňa 5.8.2008, doručené žalobkyni 8.8.2005 (č.l. 16). V spise sa však nachádza uznanie
dlhu žalovanou zo dňa 20.5.2005, ktorý právny úkon súd prvej inštancie nevyhodnotil. Spornou je potom
otázka či sa súd prvej inštancie vôbec uznaním zo dňa 20.5.2005 zaoberal, resp. pokiaľ súd prvej
inštancie posudzoval uznanie zo dňa 6.8.2005 (ktoré sa takto datované v spise nenachádza) mal na
mysli uznanie zo dňa 20.5.2005. Tu je potom potrebné dať za pravdu žalobkyni, že z odôvodnenia

napadnutého rozsudku nie je jednoznačne zrejmé, prečo súd prvej inštancie považoval uznanie dlhu
podpísané žalovanou dňa 20.5.2005 za neplatné.

10. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom
prvej inštancie, akt. § 191 Civilného sporového poriadku), pričom vyhodnotenie vykonaných dôkazov
uvedie súd v odôvodnení rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
konania pred súdom prvej inštancie, akt. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Voľné hodnotenie
dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov zakladá vadu konania podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. Práve touto vadou trpí aj konanie pred
súdom prvej inštancie.

11. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkovýcha právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Zmätočnosť súdneho rozhodnutia zakladá vadu
konania podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Odvolací súd z obsahu
preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej

inštancie nielenže nevykonal správne vyhodnotenie vykonaných dôkazov (ako bolo už konštatované
v odseku 17. tohto rozhodnutia), ale neodôvodnil rozsudok v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie (akt. § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku).

12. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt,
že práve opísanou vadou zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý
neobsahuje zdôvodnenie vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej
inštancie, jeho odôvodnenie nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede
na všetky právne a skutkové otázky a samotné rozhodnutie nie je logickým a právnym vyústením
priebehu konania a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na

prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

13. Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancievodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalazakýchdôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a

rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie),
pričom účastníkovi / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce

závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného
aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka / strany na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci
García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých jezaložené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle
okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý
argument účastníka / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že
„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

17. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti s vyššie

uvedenýmikritériamijezrejmé,žesúdprvejinštanciesanimidôsledneneriadil.Zodôvodneniarozsudku
súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu
relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby z dôvodu
premlčania, keď je nepochybné, že súd mal posúdiť aj uznanie dlhu žalovanej zo dňa 20.5.2005, ktoré
vyhodnotenie právneho úkonu sa však v napadnutom rozhodnutí nenachádza a to za situácie, že pokiaľ

súd prvej inštancie posudzoval uznanie zo dňa 6.8.2005 tak takto datovaný právny úkon ani nebol
žalovanou vyhotovený a preto nie je zrejmé či súd prvej inštancie posudzoval list žalovanej zo dňa
5.8.2005 alebo uznanie dlhu zo dňa 20.5.2005. Za týchto okolností rozsudok súdu prvej inštancie nie
je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie (akt. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), keďže súd prvej inštancie svoje

rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal stranám možnosť konať pred súdom.

18. Žiada sa dodať vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci, že
u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani
vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie

procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.
Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie
v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho
súdu je prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením
alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou

platnosťou.

19. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku zrušil a podľa § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vec vrátil v zrušenom
rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, súc pritom viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne komplexne i s
prihliadnutím na argumenty predostreté v odvolacom konaní posúdiť uplatnený nárok žalobkyne, za tým
účelom v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť

a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, výsledky dokazovania posúdiť z hľadiska všetkých na
vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie
je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť.21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia
zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

22. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).