Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. január 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/32/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217203382
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8217203382.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcov: 1/ T. Q., W.. XX.XX.XXXX, F.
T. XX, XXX XX F., 2/ Š. Q., W.. XX.XX.XXXX, F. T. XX, XXX XX F., obaja žalobcovia právne zastúpení:
JUDr. Matúš Hríb, advokát so sídlom Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: Y. Z., W..
XX.XX.XXXX, F. H. XXX, XXX XX U. W. M., právne zastúpený: JUDr. Michal Kizák, advokát so sídlom
Masarykova 2, 080 01 Prešov, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/5/2017-221 zo dňa 21.05.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa predmetnou žalobou domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1
k nehnuteľnosti kat.úz. F., zapísanej na LV č. X ako rodinný dom č.s. XXXX stojaci na parc. č. XXXX a
parcely registra C, parc. č. XXXX/X záhrady o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/X záhrady o výmere XX
m2, parc. č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2. Svoju žalobu odôvodnili tým, že k
predmetným nehnuteľnostiam v súčasnosti svedčí vlastnícke právo v prospech žalovaného na základe

zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka, ktorá bola písomne
vyhotovená dňa 18.10.1999, podľa ktorej medzi žalobcami a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o
pôžičke dňa 18.10.1999, ktorou veriteľ vypožičal dlžníkom sumu 800.000,- Sk.

2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5C/5/2017-221 zo dňa 21.05.2021 tak, že cit.:

„I. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1/2 k nehnuteľnostiam

zapísaným na LV č. X, kat. úz. F. a to rodinný dom súpisné číslo XXXX stojaci na parcele č. XXXX,
parcela CKN č. XXXX/X - záhrady o výmere XXX m2, parcela CKN č. XXXX/X - záhrady o výmere XX
m2, parcela CKN č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere X.XXX m2.

II. Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 137; § 391 ods. 1 - 3 zákona č.

160/2015 Zb. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), § 34; § 39; § 129 ods. 1; § 130 ods. 1; § 134
ods. 1, 4; § 391 ods. 1 až 3; § 553 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ).4. Konštatoval, že žalobcovia v 1. a 2. rade majú na požadovanom určení vlastníckeho práva naliehavý
právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP, keďže v prípade vyhovenia žalobe by dosiahli zosúladenie
právneho stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, teda uvedené súdne rozhodnutie by

bolo podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Rovnako tak odvolací súd vo
svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 14.05.2020 č.k. 22Co/14/2019-156 v odseku 32. odôvodnenia
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o preukázanom naliehavom právnom záujme žalobcov
na požadovanom určení ich vlastníckeho práva, nakoľko predmetnou žalobou je možné dosiahnuť
odstránenie spornosti práva. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru

o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999 pre obchádzanie
zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
V čase uzavretia Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa XX.XX.XXXX upravoval Občiansky
zákonník zabezpečenie záväzkov prevodom práva výlučne v § 553 ods. 1 a 2. V zmysle ods. 1
tohto ustanovenia splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa
(zabezpečovací prevod práva). Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zmluva o zabezpečovacom prevode

práva sa musí uzavrieť písomne. Až novelizáciou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 s
účinnosťou od 01.01.2008 bolo toto ustanovenie novelizované a doplnené ustanoveniami 553a až 553d.
Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2008 potom v § 879j Občianskeho zákonníka
zakotvili, že ustanoveniami novely sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008, avšak
vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa posudzujú podľa

doterajších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že na vznik predmetnej zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom práva k nehnuteľnosti a posúdenie nárokov z tejto zmluvy plynúcich je potrebné aplikovať §
553 Občianskeho zákonníka v znení pred uvedenou novelou.
Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka, postupuje dlžník
veriteľovi podmienene svoje právo na veriteľa s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok

bude splnený, teda že splnením dlhu prevedené právo prechádza späť na dlžníka. Účelom
zabezpečovacieho prevodu práva, je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (zabezpečovacia
funkcia), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v
spojitosti s touto formou zabezpečenia (uhradzovacia funkcia). Zo znenia § 553 Občianskeho zákonníka
možno uzavrieť, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí mať písomnú formu, ktorá musí

obsahovať podstatné náležitosti: a) označenie zmluvných strán, b) záväzok, ktorý je zabezpečovaný,
c) majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, d) že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o
zabezpečovacom prevode práva, teda že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa
za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní
pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo,

stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka, e) ako aj to,
ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a
včas neuhradí.
Občiansky zákonník v § 553 výslovne nerieši situáciu, ak dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas
nesplní, teda ak nenastane rozväzovacia podmienka. V danom prípade Zmluva o zabezpečovacom

prevode práva obsahovala v Čl. IV ods. 2 dojednanie, že ak dlžníci nesplnia svoj zabezpečený dlh voči
veriteľovi, veriteľ sa týmto stáva výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda požičaný dlh /
čiastka/ je kúpnou cenou nehnuteľností. Súd má za to, že zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného
dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím obsahom a

účelom obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, resp.
že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov,
ktoré samé o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho
práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto
správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.

Uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva môže byť naplnená len jeho primeraným
výkonom. Za platný spôsob výkonu tohto zabezpečovacieho inštitútu (naplnenie uhradzovacej funkcie)
sa považuje napríklad speňaženie zálohu na dobrovoľnej dražbe, či speňaženie iným spôsobom a
následne uspokojenie pohľadávky veriteľa z tohto speňaženia zálohu. V žiadnom prípade za platný
spôsob naplnenia uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu nie je možné považovať

naplnenie prepadnej klauzuly a to aj v prípade, ak bola účastníkmi zmluvy dohodnutá. Práve naopak,
veriteľ, ktorý postupuje podľa prepadnej klauzuly, vytvára protiprávny stav.
Výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva na základe prepadnej klauzuly, podľa ktorej
sa veriteľ stáva definitívne vlastníkom veci splatnosťou pohľadávky alebo porušením povinnostidlžníka, neprimerane sťažuje postavenie dlžníka, pretože mu popiera oprávnený záujem na čo
najvýhodnejšom speňažení veci. Otázka prepadného zálohu bola viackrát riešená v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp.zn. 3Cdo/446/2012 z 20.03.2014, sp.zn. 10Sžr/11/2010

zo dňa 16.03.2011, sp.zn. 1Cdo/48/2010 zo dňa 29.02.2012. Keďže v dôsledku toho je neplatné
dojednanie, ktoré, ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného
obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), je podľa názoru súdu1. inštancie neplatná celá zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Absolútna neplatnosť právneho úkonu

(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí
na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva
jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný na
základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999 nenadobudol vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam a to napriek tomu, že L. pod U. bol povolený vklad vlastníckeho práva na
základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobe žalobcov v 1. a 2. rade v celom rozsahu vyhovel, keďže na
základe absolútne neplatného právneho úkonu, t.j. zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa
18.10.1999 podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam zo žalobcov na žalovaného. Žalobcovia v podanej žalobe argumentovali
absolútnou neplatnosťou Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Aby súd mohol konštatovať absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj podľa § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka, bolo by potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. S poukazom na zásadu
účelnosti a hospodárnosti súdneho konania, súd od tohto dokazovania upustil, keďže má za to, že

ochranaprávžalobcovjedostatočnezabezpečenáajspoukazomnakonštatovanúabsolútnuneplatnosť
zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Na základe vykonaného dokazovania, ako aj skutkových tvrdení strán, ktoré druhá strana nepoprela
mal prvoinštančný súd za to, že žalovaný, ktorému na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva zo dňa 18.10.1999 bol Správou katastra F. povolený vklad vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam dňa 19.01.2000, najskôr týmto dňom mohol vstúpiť do oprávnenej držby predmetných
nehnuteľností. Žalobcovia v 1. a 2. rade podali dňa 28.02.2000 na tunajší súd voči žalovanému
žalobu (konanie sp.zn. 8C/540/2000), ktorou sa domáhali určenia (absolútnej) neplatnosti Zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999, pričom predmetná žaloba bola žalovanému
doručená dňa 05.12.2000. Z uvedeného pre súd 1. inštancie jednoznačne vyplynulo, že najneskôr

dňom 05.12.2000 žalovaný stratil dobrú vieru o vlastníctve predmetných nehnuteľností, keďže vzhľadom
na obsah žaloby a žalobný návrh musel vedieť, že žalobcovia namietajú jeho vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam. Teda, žalovaný nebol oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností
po celú zákonnú desaťročnú vydržaciu dobu. Uvedené rovnako platí, pokiaľ žalovaný odvodzuje
vstup do oprávnenej držby predmetných nehnuteľností dňom uzavretia mimosúdnej dohody dňa

25.10.2006. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobcovia v konaní sp.zn. 8C/540/2000
popierali uzavretie tejto dohody, čo bolo do súdneho spisu oznámené podaním doručeným súdu dňa
13.03.2007, pričom uvedené bolo oboznámené na pojednávaní konanom dňa 30.01.2008 a to za
účasti právneho zástupcu žalovaného a syna žalovaného. Rovnako tak z ďalšieho priebehu konania
sp.zn. 8C/540/2000, napr. vykonávanie znaleckého dokazovania ohľadne podpisov na mimosúdnej

dohode je zrejmé, že žalobcovia v ďalšom priebehu súdneho konania popierali uzavretie tejto dohody
a naďalej trvali na žalobe podanej voči žalovanému. K zastaveniu konania sp.zn. 8C/540/2000 došlo
až uznesením zo dňa 18.08.2016. Teda, aj v tomto prípade bolo preukázané, že žalovaný nebol
oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností po celú zákonnú desaťročnú vydržaciu dobu, keďže
ak táto začala plynúť dňom 25.10.2006, skončila najneskôr dňa 30.01.2008, keď súd na pojednávaní

oboznámil popretie žalobcov o uzatvorení mimosúdnej dohody so žalovaným. Z uvedených dôvodov
súd pri rozhodovaní nezohľadnil uvedenú procesnú obranu žalovaného, keďže nemal za preukázané
nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania podľa §
134 Občianskeho zákonníka.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1; § 262 ods. 1; § 396 ods.
3 CSP a rozhodol tak, že v celom rozsahu úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.
Žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd

prvej inštancie pri právnom posúdení veci neúmerným spôsobom vybočil z rámca extenzívneho výkladu
ustanovenia § 553 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31.12.2007. Súd prvej inštancie pri
posudzovaní platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999 túto skúmal z
hľadiska splnenia takých náležitostí, ktoré ustanovenie § 553 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom
do 31.12.2007 neobsahovalo a nebolo ich o možné z tohto ustanovenia ani vyvodiť (pri prípadnom

použití extenzívneho výkladu). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999 v takom
znení, v akom bola uzatvorená a predložená súdu prvej inštancie, spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce
z ustanovenia § 553 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31.12.2007. Žalovaný preukázal, že
ustanovenie § 553 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31.12.2007 nevyžadovalo pre platnosť
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva žiadnu náležitosť v podobe „určenia spôsobu vysporiadania
zmluvných strán pre prípad čiastočnej úhrady zabezpečenej pohľadávky" a výslovne pripúšťalo, aby

sa veriteľ stal vlastníkom veci pre prípad neuhradenia zabezpečenej pohľadávky zo strany dlžníka.
Vytváranie akýchkoľvek ďalších neprimeraných podmienok či náležitostí pre zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva preto neúmerne ukracuje jeho práva ako veriteľa a naopak neprimerane a bez opory
v zákone zvýhodňuje dlžníka (v danom prípade žalobcov). V tejto súvislosti preto vyznieva doslova
absurdným a zjavne arbitrárnym konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že „V žiadnom prípade

za platný spôsob naplnenia uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu nie je možné
považovať naplnenie prepadnej klauzuly a to aj v prípade, ak bola účastníkmi zmluvy dohodnutá.
Práve naopak, veriteľ, ktorý postupuje podľa prepadnej klauzuly, vytvára protiprávny stav.". Takéto
konštatovanie nemá podľa žalovaného žiadnu oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky účinnom
do 31.12.2007 a jedná sa o svojvoľný výklad, resp. doslova dotváranie práva. Súd prvej inštancie svojim

konštatovaním citovaným v predchádzajúcom odseku de facto celkom poprel samotný zmysel a účel
vtedajšej právnej úpravy inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorý bol t. č. skutočne výhodným
inštitútom pre veriteľov a nevýhodným pre dlžníkov, avšak jednalo sa o platnú právnu úpravu, ktorá
nemôžebyťsjednoduchýmpoukazomnajej„neprimeranosť"vsúčasnostizostranysúduprvejinštancie
vyhodnocovaná ako „obchádzanie zákona". Žalovaný opätovne upriamuje pozornosť odvolacieho súdu

na to, že žalovaný poskytol žalovaným pôžičku v sume 800.000 Sk a jeho právo na vrátenie tejto pôžičky
bolo po dohode strán sporu riadne zabezpečené vtedajším inštitútom zabezpečovacieho prevodu
práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov. Strany sporu sa riadne a v súlade s vtedajšou
právnou úpravou dohodli na tom, že pre prípad, ak žalobcovia žalovanému pôžičku nevrátia, žalovaný
nadobudne vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam natrvalo. Predmetné nehnuteľnosti mali

pritom t. č. preukázateľne (na základe t. č. vypracovaného znaleckého posudku) trhovú hodnotu
vo výške 1.060.994 Sk, čo vylučuje tiež akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi pre nepomer hodnoty
zabezpečenej pohľadávky a hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetnom zabezpečovacieho prevodu
práva. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999 obsahuje všetky t. č. zákonom
požadované náležitosti a skutočnosť, že sa žalovaný v dôsledku nesplnenia dlhu zo strany žalobcov

stal vlastníkom príslušných nehnuteľností, je rovnako tak v súlade s obsahom, zmyslom a účelom
vtedajšej právnej úpravy, ktorá takého nadobudnutie vlastníckeho práva pripúšťala (na rozdiel od
súčasnej právnej úpravy). Vyžadovanie akýchkoľvek ďalších neprimeraných náležitostí pre obsah
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva so sankciou (pre prípad ich nedojednania) v podobe
absolútnej neplatnosti takejto zmluvy, nevníma žalovaný nijak inak, len ako snahu súdu prvej inštancie

pomôcť žalobcom, ktorí „prišli o svoju nehnuteľnosť“. Žalovaní (správne žalobcovia) síce prišli o svoju
nehnuteľnosť t. č. v hodnote 1.060.994 Sk, avšak jedine kvôli tomu, že si nesplnili svoju povinnosť vrátiť
žalovanému pôžičku vo výške 800.000 Sk, ktorú od žalovaného riadne prevzali a doposiaľ mu ju ani
z časti nevrátili.

7. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov odvolania
žalovaného v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, a to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v

opravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(Ústavný
súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Zo spisu vyplýva, že žalobcovia sa svojou žalobou domáhali určenia, že sú podielovými
spoluvlastníkmi každý v 1 k nehnuteľnosti kat.úz. F., zapísanej na LV č. X ako rodinný dom č.s. XXXX
stojaci na parc. č. XXXX a parcely registra C, parc. č. XXXX/X záhrady o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/

X záhrady o výmere XX m2, parc. č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2.

12. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5C/5/2017-80 zo dňa 03.10.2018.

13. V dôsledku odvolania podaného žalovaným odvolací súd uznesením č.k. 22Co/14/2019-156 zo

dňa 14.05.2020 zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokzdôvodovpodľaust.§365ods.1písm.b)CSP,keďžerozsudok
bol vyhlásený bez toho, aby sa mohli sporové strany vyjadriť k „novému“ právnemu posúdeniu, ktoré zo
žaloby nevyplývalo a ktoré ani žalujúca strana netvrdila, a ktoré ex offo uplatnil súd prvej inštancie až v
napadnutom rozsudku, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces.

14. Odvolací súd zároveň vo svojom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie o preukázanom naliehavom právnom záujme žalobcov na požadovanom určení
ich vlastníckeho práva, nakoľko predmetnou žalobou je možné dosiahnuť odstránenie spornosti práva,
pretože v prípade vyhovenia žalobe žalobcovia dosiahnu zosúladenie právneho stavu so stavom

zapísaným v katastri nehnuteľností a vyhovujúci rozsudok môže byť podkladom na vykonanie zmeny
zápisu v katastri nehnuteľností.

15. Vychádzajúc z prechodných ustanovení k právnym úpravám po novelizácii Občianskeho zákonníka
zákonom č. 568/2009 s účinnosťou od 1.1.2008 je potrebné vznik zmluvy o zabezpečení záväzku zo

dňa 18.10.1999, ako aj nároky z nej vyplývajúce posudzovať podľa § 553 OZ v znení pred novelou.

16. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva môže byť uzavretá iba medzi veriteľom a dlžníkom, nie
aj treťou osobou. Písomná forma zmluvy je obligatórna. Právo prevedené zabezpečovacím prevodom
má povahu práva prevedeného s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok sa splní.

Zabezpečovacia funkcia tohto prostriedku spočíva vtom, že nevýhoda z dočasnej straty prevedeného
práva pôsobí na dlžníka, aby splnením záväzku opäť získal predchádzajúce právne postavenie. Pri
splnení zabezpečeného záväzku je veriteľ povinný dlžníkovi opäť umožniť výkon práva v rozsahu
jeho prevodu a vydať dlžníkovi všetko, čo z prevedeného práva získal. Ako náhle dlžník splní svoj
zabezpečený dlh, zaniká aj zabezpečenie prevodom práva, teda dlžník opäť nadobúda právo prevedené

na veriteľa. Predmetom prevodu práva môže byť akékoľvek právo, aj vlastnícke. Na rozdiel od záložného
práva pri tomto zabezpečení záväzku sa prevádza vlastníctvo v prípade, ak predmetom prevodu je
takéto právo.

17. Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva sa strany sporu v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka

(v znení do 31.12.2007) dohodli na zabezpečovacom prevode sporných nehnuteľností s tým, že
zabezpečenie zanikne úplným a včasným splnením dlhu. Ak dlžníci nesplnia svoj zabezpečený dlh
voči veriteľovi, veriteľ sa týmto stáva výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, teda požičaný dlh
(čiastka) je kúpnou cenou sporných nehnuteľností. Dlžník berie (dlžníci) na vedomie, že po uplynutí
určenej doby na vyrovnanie pohľadávky uvoľnia rodinný dom a súhlasia s deložáciou - vysťahovaním.

Súd prvej inštancie pri posudzovaní spornej zmluvy z hľadiska jej súladu so zákonom vychádzal z
výsledkov vykonaného dokazovania a na ich podklade dospel k záveru, že sporná zmluva je absolútne
neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojim obsahom a účelom obchádza zákon. V
žalobe tvrdeným dôvodom neplatnosti zmluvy o ZPP spočívajúcom v absencii prejavu vôle žalobcov sasúd prvej inštancie nezaoberal a ďalšie navrhované dokazovanie nevykonal s poukazom na účelnosť
a hospodárnosť konania.

18. Žalovaný v podaní zo dňa 23.10.2020 poukázal na to, že zabezpečovací prevod práva tak, ako bol
upravený zákonom č. 40/1964 Zb., plnil až do prijatia novely č. 568/2007 Z. z. účinnej od 01.01.2008
nielen zabezpečovaciu, ale aj uhradzovaciu funkciu. Preto žalovaný nemá žiadne pochybnosti o tom,
že takéto dojednanie v zmluve o zabezpečovacom prevode práva, ktoré pripúšťa trvalý prevod práva
na veriteľa pri neuhradení dlhu zo strany dlžníka podľa právnej úpravy platnej do 27.12.2007 nie je v

rozpore so zákonom.

19. Predmetom opätovného prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného
rozsudku bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na dané skutkové okolnosti pre vyhovenie
žalobe žalobcov, pričom konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zozistenýchskutočnostíprijalsprávnyprávnyzávervovzťahukzisteniamodôvodnostižaloby.Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu 1. inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) a
len na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku konštatuje:

20. Správny je záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva, nakoľko predmetnou žalobou je možné dosiahnuť odstránenie spornosti práva

a zosúladenie právneho stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Správne postupoval
prvoinštančný súd, aj pokiaľ riešil otázku platnosti právneho úkonu, a to zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, ktorá bola písomne vyhotovená dňa 18.10.1999 medzi žalobcami a žalovaným.

21. Súd prvej inštancie dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode

práva pre obchádzanie zákona podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, keď uzavrel, že zmluvné
dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu
na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane
nepodmieneným, svojím obsahom a účelom obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatné, resp. že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla

zámerným použitím prostriedkov, ktoré samé o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho
vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“
predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou
normou nepredvídaný a nežiaduci. Uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva môže byť
naplnená len jeho primeraným výkonom. Za platný spôsob výkonu tohto zabezpečovacieho inštitútu

(naplnenie uhradzovacej funkcie) sa považuje napríklad speňaženie zálohu na dobrovoľnej dražbe, či
speňaženie iným spôsobom a následne uspokojenie pohľadávky veriteľa z tohto speňaženia zálohu.
V žiadnom prípade za platný spôsob naplnenia uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu
nie je možné považovať naplnenie prepadnej klauzuly a to aj v prípade, ak bola účastníkmi zmluvy
dohodnutá. Práve naopak, veriteľ, ktorý postupuje podľa prepadnej klauzuly, vytvára protiprávny stav. S

uvedeným konštatovaním sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

22. Podľa § 553 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení k 18.10.1999, splnenie záväzku sa môže
zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva).
Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

23. Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/446/2012 „o zabezpečovací prevod práva
ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že
zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom tak dochádza k („dočasnej“) zmene v
subjekte práva do momentu splnenia záväzku; V prípade jeho splnenia sa obnovuje jeho stav (porovnaj

rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/98/2004). Ako už uviedol Najvyšší súd v rozsudku 1Cdo/58/2008 z
25.6.2009, až do novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z.z. bola úprava
zabezpečovacieho prevodu práva veľmi stručná. Výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý
bol obsiahnutý v jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka treba podať so zreteľom na zmysel a účel
daného ustanovenia. Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh

voči veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri
riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formu
zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu).“24. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka účinného
do 31.12.2007 odvolací súd konštatuje, že ust. § 553 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 upravovalo zabezpečovací inštitút, ktorý má akcesorickú povahu a dlžníka motivuje k

splneniu záväzku, pričom veriteľovi dáva pre prípad nesplnenia dlhu možnosť ťažiť z prevedeného
práva. Tento spôsob zabezpečenia je založený na tom, že dlžník prevedie svoje právo na veriteľa s
rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Splnením dlhu prevedené právo
prechádza späť na dlžníka. Zabezpečovací prevod práva teda spočíva v podmienenom prevode práva
z dlžníka na veriteľa. Právna skutočnosť, na základe ktorej môže dôjsť k prevodu práva, je zmluva

uzatvorená medzi veriteľom a dlžníkom záväzkového vzťahu, z ktorého vyplývajúci záväzok dlžníka má
byť prevodom práva zaistený.

25. Pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 v ust.
§ 553 neustanovoval žiadne zvláštne obsahové náležitosti. Avšak i takáto zmluva musela vyhovovať
všeobecným požiadavkám, najmä musela byť dostatočne určitá. Platí totiž ust. § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je
neplatný. Neplatný v zmysle ust.§ 39 Občianskeho zákonníka je i právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

26. Hoci ustanovenie § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 na

rozdiel od iných konkrétnych hypotéz pre zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka v
zmysle ich zákonných náležitostí neuvádzalo výpočet zákonných náležitostí pri uzatváraní zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva, je nepochybné, že ani pri posudzovaní platnosti tohto druhu zmlúv
nemohli byť obchádzané všeobecné náležitosti uvedené v ust. § 37 ods. 1 a v ust. § 39 Občianskeho
zákonníka.

27. Prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch
zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že si veriteľ ponechá
predmet zabezpečenia, odporuje účelu ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka v znení pred
01.01.2008.

28. Nepochybne článok IV. ods. 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva obsahuje zmluvné
dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu
na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane
nepodmieneným, a preto tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, svojím obsahom a účelom

obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.

29. „Smlouva (dohoda, ujednání), jejímž skutečným smyslem je sjednání tzv. propadné zástavy
(uspokojení pohledávky zástavního věřitele tím, že mu pripadne zástava do vlastnictví), je v rozporu s
účelem zástavního práva tak, jak jej stanoví zákon, a tedy pro rozpor s účelem zákona neplatná podle

ustanovení § 39 obč. zák. (Rozhodnutie NSČR č.: 21 Cdo 2535/99).

30.Pokiaľžalovanývodvolanínamietal,žepredmetnénehnuteľnostimalipreukázateľne(nazákladet.č.
vypracovaného znaleckého posudku) trhovú hodnotu vo výške 1.060.994 Sk, čo vylučuje tiež akýkoľvek
rozpor s dobrými mravmi pre nepomer hodnoty zabezpečenej pohľadávky a hodnoty nehnuteľností,

ktoré boli predmetnom zabezpečovacieho prevodu práva, odvolací súd odkazuje na samotnú Zmluvu
o zabezpečovacom prevode práva, podľa ktorej v článku II. odsek 3 hodnota nehnuteľností je podľa
znaleckého posudku znalca K.. R. Y. zo dňa 17.12.1996 suma 1.118.580,- Sk, nie 1.060.994,- Sk, ako
to tvrdí žalovaný.

31. Rozdiel medzi výškou požičanej sumy a hodnotou nehnuteľnosti je teda 318.580,- Sk, ktorý rozdiel
nepochybne vzbudzuje pochybnosť o približnom vyrovnanom pomere hodnoty nehnuteľnosti a hodnoty
zabezpečenej pohľadávky.

32. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 18.10.1999

obsahuje všetky t. č. zákonom požadované náležitosti, odvolací súd konštatuje, že právny úkon musí
byť možný (§ 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a dovolený (§ 39 Občianskeho zákonníka).33. Nedovolenosť právneho úkonu je daná vtedy, ak je úkon v rozpore so zákonom alebo zákon
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V rozpore so zákonom sú tie právne úkony, ktorých vznik
alebo ich plnenie je výslovne zakázané, resp. ktoré sa svojim obsahom alebo účelom priečia zákonnému

zákazu. Právnymi úkonmi, ktoré zákon obchádzajú, sú také právne úkony, ktoré síce neodporujú
výslovnému zákazu zákona, avšak svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý zákonu odporuje.

34. Na vyššie uvedené správne poukázal aj súd prvej inštancie, ktorý konštatuje, že konanie „in fraudem
legis“ predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok

právnou normou nepredvídaný a nežiadúci. Takýto postup je potrebné pričítať žalovanému a z tohto
dôvodu nemôže požívať právnu ochranu.

35. Tak ako vyplýva zo zmyslu a účelu zabezpečovacieho prevodu práva vrátane zabezpečovacieho
prevodu vlastníckeho práva, je určený na zabezpečenie pohľadávky. Uvedené platí aj pri zmluvách
uzavretých podľa Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, teda pred jeho novelou vykonanou

zákonom č. 568/2007 s účinnosťou od 01.01.2008, teda pred rozsiahlou novelizáciou tohto inštitútu
(§ 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007). Akonáhle ešte nebola platným spôsobom
naplnená jeho uhradzovacia funkcia, splnením dlhu zároveň zaniká aj zabezpečovací prevod práva.
Za platný spôsob výkonu tohto zabezpečovacieho inštitútu (naplnenie uhradzovacej funkcie) nie je
možné považovať naplnenie prepadnej klauzuly. Práve naopak veriteľ, ktorý postupuje podľa prepadnej

klauzuly, vytvára protiprávny stav, naviac za situácie, kedy už v súčasnosti žalobcovia majú obavu o
stratu obydlia.

36. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva
uzatvorenú medzi žalobcami a žalovaným nemožno považovať za zmluvu, ktorá by bola v súlade so

zákonom, pretože došlo k naplneniu hypotézy právnej normy obsiahnutej v ust. § 39 Občianskeho
zákonníka.

37. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný neuviedol vo svojom odvolaní žiadnu takú relevantnú
skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.

38. Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.

V odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia v 1. a 2. rade, preto im vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).