Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. február 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/62/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116209081
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4116209081.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu

JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobkyne: Q. P., nar. XX. XX. XXXX,
bytom XXX XX E. - H. XXX, zastúpená: JUDr. Juraj Bilický, advokát, so sídlom Farská 8, 949 01 Nitra,
IČO: 42 210 305, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Cabaj-Čapor, so sídlom 951 17 Cabaj
- Čápor, IČO: 00 198 048, zastúpený: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s. r. o., so
sídlom Farská 25, 949 01 Nitra, IČO: 36 856 282, o zaplatenie sumy 5 423,90 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/176/2016 - 347 zo dňa 05. 08.
2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd m e n í rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 18C/176/2016 - 347 zo dňa 05. 08. 2020
v napadnutej časti I. výroku tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1 905,34 eura,
úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 531,10 eura od 22. 09. 2012 do 16. 03. 2018, úrok
z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 3 157 eur od 05. 11. 2015 do 16. 03. 2018 a zo sumy 1
905,34 eura od 05. 11. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo
zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

II. Odvolací súd m e n í rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 18C/176/2016 - 347 zo dňa 05. 08. 2020 v
napadnutej časti II. výroku tak, že žalovaný m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 24,28 %.

III. Žalovaný m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 29,74 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkynisumuvovýške5423,90eurasúrokomzomeškania9,75%p.a.od17.03.2018dozaplatenia,
úrok z omeškania 9,75 % p. a. zo sumy 9 112 eur od 22. 09. 2012 do 16. 03. 2018 a to do 3 dní od

právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
vo výške 23,34 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 40 ods. 1, § 232 ods. 1, ods. 3, § 233 ods. 1, ods. 4,
ods. 5, § 397, § 261 ods. 3 písm. b/ Obchodného zákonníka, § 149, § 153 ods. 2, § 181 ods. 4 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v časti úroku z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, ods. 2

Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z. a v časti trov konania s poukazom na
§ 255 ods. 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP.3. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predmetom sporu po zrušení veci Krajským súdom v Nitre
je suma 5 423,90 eura s príslušenstvom. Žalovaný naďalej trval na námietke premlčania voči nároku na
vyrovnacie podiely po rodičoch žalobkyne. Tvrdil, že členstvo žalobkyne zaniklo 19. 04. 2012, vyrovnací

podiel podľa stanov žalovaného nie je splatný, nakoľko nárok na vyrovnací podiel je splatný uplynutím
10 rokov od schválenia účtovnej uzávierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo. Súd mal za to, že na
daný právny vzťah bolo potrebné aplikovať stanovy, ktoré boli platné a účinné v čase zániku členstva
žalobkyne, a to ku dňu 19. 04. 2012. Zároveň sa súd zaoberal platnosťou stanov, ktoré sa týkali 10-ročnej
lehoty pre splatnosť vyrovnacieho podielu (čl. 25 bod 3), pričom tieto považoval za neplatné pre rozpor s

dobrými mravmi, a to s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 29Cdo/5272/2014 a
sp. zn. 29Cdo/1633/1999. Mal za to, že na určenie splatnosti vyrovnacieho podielu je potrebné aplikovať
§ 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, a keďže predmetná účtovná závierka bola schválená najneskôr
21. 06. 2012, splatnosť vyrovnacieho podielu nastala uplynutím troch mesiacov od jej schválenia, teda
21. 09. 2012. Nárok na vyrovnacie podiely a anisplatnosť po rodičoch žalobkyne nevznikla právoplatným
skončením dedičského konania, a to s poukazom na § 232 ods. 3 Obchodného zákonníka. V konaní

bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa bola v čase smrti svojich rodičov členkou žalovaného až do
19. 04. 2012, čo podľa názoru súdu nebolo sporné. Z týchto dôvodov preto žalobkyni nárok na vyrovnací
podiel nevznikol predtým, ako zaniklo jej členstvo u žalovaného. Nárok jej vznikol až zánikom jej členstva
u žalovaného. V danom spore platí 4-ročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť dňa 21. 09. 2012, a
keďže žaloba bola podaná na súd 12. 04. 2016, nárok uplatnený žalobkyňou nie je premlčaný.

S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie považoval žalobu v časti, ktorá bola
predmetom sporu po zrušení Krajským súdom v Nitre, za dôvodnú, nakoľko žalobkyni vzniklo právo na
vyplatenie vyrovnacieho podielu po jej právnych predchodcoch, pričom žalobkyňa vstúpila do všetkých
práv a povinností po zomrelých poručiteľoch, čo nebolo sporné. Súd pri rozhodovaní vychádzal z
vyčísleniavyrovnaciehopodielužalovanýmvlistezodňa12.03.2013.Žalovanývyčíslilmajetkovýpodiel

na sumu 5 062,07 eura, vyrovnací podiel stanovil vo výške 4 049,66 eura (majetkový podiel - 20 %).
Zároveň žalovaný špecifikoval majetkový podiel vo výške 5 062,07 eura, ktorý sa skladá zo základného
členského vkladu 663,87 eura, po S.V. 2 597,96 eura, po V. M. 1 824 eur, čo je polovica z celkovej sumy.
Spoukazomnauvedenébolonesporné,ževýškavyrovnaciehopodielubolavsume4049,66eura,ktorý
bol zložený zo základného vkladu žalobkyne vo výške 531,10 eura a z vyrovnacieho podielu po rodičoch

žalobkyne, po S. M. vo výške 2 078,37 eura a po V. M. vo výške 1 440,19 eura. Po zohľadnení toho,
že žalovaný uhradil žalobkyni sumu základného vkladu žalobkyne vo výške 531,10 eura, súd priznal
žalobkyni sumu 3 518,56 eura, čo predstavuje neuhradený vyrovnací podiel po rodičoch žalobkyne, po
S. M. vo výške 2 078,37 eura a po V. M. 1 440,19 eura.
Predmetom sporu bol aj nárok žalobkyne na vyrovnací podiel po zosnulom manželovi W. P., ktorého

členstvo u žalovaného zaniklo ešte pred jeho smrťou. Pri určení výšky vyrovnacieho podielu súd prvej
inštancievychádzalzvyčísleniavyrovnaciehopodielužalovanýmzodňa16.07.2013,vktoromžalovaný
uviedol, že so zánikom členstva za trvania družstva spája zákon jedno z práv člena družstva, a to právo
na vyrovnací podiel. Ide o kogentné ustanovenie, čo vyplýva aj z § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka.
Je to majetkový nárok bývalého člena družstva prípadne dediča po členovi, pričom družstvo trvá ďalej.

Žalovaný vyčíslil majetkový podiel na sumu 6 327,92 eura, z toho vyrovnací podiel na sumu 5 062,34
eura. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na právoplatné osvedčenie o dedičstve sp. zn. XXD/
XXX/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, v ktorom je uvedené, že podľa potvrdenia žalovaného hodnota
vyrovnacieho podielu je vo výške 5 062,34 eura. Keďže žalovaný už plnil v sume 3 157 eur titulom
dedenia nároku na vyrovnací podiel po zosnulom manželovi žalobkyne, ktorého členstvo u žalovaného

zaniklo pred jeho smrťou, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 905,34 eura (5 062,34 eura
mínus 3 157 eur).
Žalovaný dňa 31. 05. 2018 predložil výpočet, na základe ktorého vyčíslil vyrovnací podiel na sumu 3
157 eur. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania
a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu

uvedeného v čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo
konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou
koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku
(medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Na prostriedky,
ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Súd na predložený výpočet vyrovnacieho podielu po W.
P. podľa usmernenia audítorky, ktorý bol predložený dňa 31. 05. 2018, neprihliadol s poukazom na § 153
ods. 2 CSP a § 181 ods. 4 CSP, nakoľko žalovaný mal hneď pri svojom prvom úkone vo veci predložiť
relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré však neuplatnil včas.Súdžalobkynipriznalajúrokzomeškaniaododňa,kedysažalovanýdostaldoomeškania,keďsplatnosť
vyrovnacieho podielu v zmysle § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka nastala dňom 21. 09. 2012 do
zaplatenia, teda do 16. 03. 2018 (kedy zo strany žalovaného došlo k čiastočnému plneniu) a zo sumy

3 518,56 eura od 17. 03. 2018 do zaplatenia.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov konania
pomernerozdelil.Žalobkyňasadomáhalazaplateniasumy14775,68eura(100%),čiastočnéspäťvzatie
žalobkyne v sume 5 663,68 eura súd vyhodnotil podľa § 256 ods. 1 CSP, že práve žalobkyňa zavinila
čiastočné zastavenie konania, ktoré bolo potrebné vyhodnotiť ako jej neúspech. Právny zástupca

žalobkyne v písomnom podaní, ktorým vzal žalobu v tejto časti späť, dôvod späťvzatia neuviedol, až
na pojednávaní dňa 24. 01. 2017 uviedol, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby prišlo z dôvodu, že
až v priebehu sporu sa mali možnosť oboznámiť so stanovami, ktoré boli doložené do spisu. Súd v
tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že stanovy sú verejne prístupné v Zbierke listín, a preto sa
právny zástupca žalobkyne pred podaním žaloby mal možnosť so stanovami oboznámiť. Žalobkyňa bola
úspešná v časti zaplatenia sumy 9 112 eur (61,67 %), úspech žalovaného bol 38,33 %. Čistý úspech

žalobkyne je v rozsahu 23,34 %. Súd preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 23,34 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/

CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písmeno h/ CSP). Poukázal na to, že v konaní ide o druhý rozsudok súdu prvej inštancie po
tom, čo bol prvý rozsudok odvolacím súdom zrušený. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vyslovil
právny názor, že v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje riadne odôvodnenie, keď súd bližšie
nezdôvodnil, z čoho priznaná suma pozostáva, o aký vyrovnací podiel ide, či o podiel žalobkyne alebo

jej zosnulých rodičov a na základe čoho nastala splatnosť tohto podielu práve dňa 21. 09. 2012. V
odvolaním napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie takéto zdôvodnenie opätovne absentuje. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyni vzniklo právo na vyplatenie
vyrovnacieho podielu po jej právnych predchodcoch, pričom žalobkyňa vstúpila do všetkých práv a
povinností po zomrelých poručiteľoch. Na druhej strane však súd uviedol, že priznaná suma pozostáva

zo základného vkladu žalobkyne vo výške 531,10 eura a z vyrovnacieho podielu po jej rodičoch, a to
po S. M. vo výške 2 079,37 eura a po V. M. vo výške 1 440,19 eura. Priznaná suma 3 518,56 eura
má potom predstavovať neuhradený vyrovnací podiel po rodičoch žalobkyne. V 16. bode rozsudku súd
riešil otázku premlčania nároku žalobkyne s tým, že nárok na vyrovnacie podiely, a teda ani splatnosť
po rodičoch žalobkyne nevznikla právoplatným skončením dedičského konania s poukazom na § 232

ods. 3 Obchodného zákonníka. Keďže žalobkyňa bola v čase smrti oboch rodičov členkou žalovaného,
nevznikol jej nárok na vyrovnací podiel predtým, ako zaniklo jej členstvo u žalovaného, ale až zánikom
jej členstva u žalovaného. Z tohto dôvodu považoval súd nárok žalobkyne za nepremlčaný. Žalovaný
v tejto súvislosti poukázal na rozporné tvrdenia súdu prvej inštancie čo do právneho titulu priznania
tejto sumy žalobkyni. Podľa názoru žalovaného nemohlo súčasne ísť o vyrovnací podiel po jej právnych

predchodcoch, keď žalobkyňa mala vstúpiť do všetkých práv a povinností po zomrelých poručiteľoch a
súčasne mať nárok na vyrovnací podiel po skončení svojho členstva aj v časti vyrovnacích podielov po
rodičoch. Súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či sa nárok žalobkyne zo zdedených podielov po rodičoch
transformovalnaďalšíčlenskývklad,aleboišlootransformovanývyrovnacípodielžalobkyne.Žalobkyňa
mala dispozitívne právo zvoliť si uplatnenie vyrovnacích podielov po rodičoch alebo ich započítanie na

svoj ďalší členský vklad. Ide o dobrovoľné zvýšenie členského vkladu, ku ktorému sa člen družstva
musí zaviazať a ide len o možnosť (nie povinnosť) zložiť ho, teda aj započítať zdedený vyrovnací
podiel na ďalší členský vklad. Len v prípade, ak by žalobkyňa požiadala o započítanie vyrovnacích
podielov po rodičoch na ďalší členský vklad, bol by jej vznikol nový transformovaný nárok na vyrovnací
podiel v celom rozsahu až po zániku jej členstva v družstve. Keďže tak neurobila a nevyužila svoje

dispozičné právo, žalovaný nemohol svojvoľne takéto započítanie urobiť. Z uvedeného vyplýva, že
splatnosť vyrovnacích podielov po rodičoch žalobkyne vznikla po predložení dedičských rozhodnutí
po jej rodičoch, resp. právoplatnosťou týchto dedičských rozhodnutí. Nárok žalobkyne na vyplatenie
týchto vyrovnacích podielov je potom nesporne premlčaný a súd mal v dôsledku námietky premlčania
vznesenej žalovaným na túto námietku prihliadnuť.

Pokiaľ ide o časť priznaného nároku žalobkyne týkajúceho sa vyrovnacieho podielu po jej zosnulom
manželovi W. P., súd v napadnutom rozsudku (bod 19. odôvodnenia rozsudku) poukázal na to, že
žalovaný predložil výpočet vyrovnacieho podielu až dňa 31. 05. 2018 a súd naň neprihliadol, takže
žalovaný prostriedok procesnej obrany neuplatnil včas. Žalovaný sa s tvrdením súdu prvej inštancienestotožnil, keďže už od začiatku konania namietal výšku uplatneného nároku žalobkyne a aj vo
vyjadrení zo dňa 23. 02. 2017 uviedol, že pri výpočte vyrovnacieho podielu v zmysle stanov sa malo
vychádzať z čistého imania žalovaného k 31. 12. 2012 a pri zaúčtovaní vkladov členov a počtu

ukončených rokov všetkých členov by vyrovnací podiel W. P. činil 3 157 eur. Bolo preto povinnosťou
súdu pri námietke výšky uplatneného nároku skúmať, či tento nárok žalobkyne zodpovedá ustanoveniu
§ 233 ods. 2, ods. 3 Obchodného zákonníka, keď z vyjadrenia žalovaného bolo zrejmé, že to tak nie
je. Dôkazné bremeno o správnosti výšky uplatneného nároku bolo na žalobkyni, ktorá mala možnosť
navrhnúť aj prípadné znalecké dokazovanie. Ak súd pri stanovení výšky tohto nároku vychádzal z

osvedčeniaodedičstvesp.zn.XXD/XXX/XXXX zodňaXX.XX.XXXX,nemoholpotompriznaťžalobkyni
úrok z omeškania aj z tejto časti nároku od 22. 09. 2012.
V napadnutom rozsudku súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
29Cdo/5272/2014 a sp. zn. 29Cdo/1633/99 zaujal právny názor, že stanovy žalovaného, ktoré boli
platné a účinné v čase zániku členstva žalobkyne, t. j. ku dňu 19. 04. 2012, treba v časti splatnosti
vyrovnacieho podielu považovať za neplatné, pretože stanovenie splatnosti vyrovnacieho podielu na

dobu 10 rokov je v rozpore s dobrými mravmi. Súd nijakým spôsobom nezdôvodnil, prečo neakceptoval
námietku žalovaného, že v danom prípade nebola dĺžka lehoty na splatnosť vyrovnacieho podielu
dostatočne odôvodnená. Súd síce rozhodol s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
29Cdo/5272/2014, toto rozhodnutie však uvádza, že ak určujú stanovy družstva dlhšiu než zákonnú
lehotu splatnosti vyrovnacieho podielu, musí byť dĺžka takejto lehoty vždy odôvodnená objektívnymi

(hoci aj špecifickými) pomermi družstva a nesmie presiahnuť dobu, po ktorú tieto pomery neumožňujú
družstvu vyrovnací podiel doterajšiemu členovi vyplatiť bez toho, aby bola ohrozená existencia alebo
riadne fungovanie družstva. Žalovaný súdu preukázal, že splatnosť podielov podľa stanov v lehote
kratšej ako 10 rokov, resp. v lehote podľa zákona, by bola pre neho likvidačná, keďže takýto nárok by
vznikol bývalým členom v celkovej výške 1 342 669 eur a pokiaľ by žalovaný bol povinný v lehote podľa

§ 233 ods. 4 Obchodného zákonníka (teda nie v lehote podľa § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka)
takéto nároky uspokojiť, muselo by dôjsť k likvidácii družstva. Z tohto dôvodu žalovaný nesúhlasil s
posúdením neplatnosti časti svojich stanov týkajúcej sa splatnosti vyrovnacích podielov súdom a pre
absenciu akéhokoľvek zdôvodnenia súdu v tejto časti rozsudku bol toho názoru, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže žalovaný namieta svoje omeškanie s úhradou vyrovnacieho podielu žalobkyne a premlčanie
nároku na vyrovnacie podiely po jej právnych predchodcoch (rodičoch a manželovi), považuje aj
stanovenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie za nesprávne. Naviac, súd prvej inštancie nijakým
spôsobom nezdôvodnil, prečo za použitia ustanovenia § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z. priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9,75 %, keď podľa

názoru žalovaného takýto úrok nezodpovedá podkladom pre výpočet výšky úroku z omeškania (sadzba
ECB k 22. 09. 2012).
S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobkyni prizná len pomernú časť trov konania.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že podľa jej názoru súd prvej
inštancie riadne uviedol, z čoho priznaná suma pozostáva a o aké vyrovnacie podiely ide, a to v bodoch
17. a 18. odôvodnenia predmetného rozsudku. Poukázala na to, že súd sa správne vysporiadal aj
s právnou otázkou splatnosti vyrovnacích podielov a otázkou premlčania, čo aj náležite odôvodnil.
Žalobkyňa nesúhlasí s právnymi názormi žalovaného uvedenými v jeho odvolaní. Žalovaný v odvolaní

prevažne len opakuje svoje tvrdenia a argumentáciu obsiahnutú v jeho doterajších podaniach a ústnych
prednesoch. Ku všetkým, pre rozhodnutie súdu podstatným tvrdeniam žalovaného, sa žalobkyňa v
konaní už vyjadrila, pričom súd prvej inštancie sa dostatočne a správne vysporiadal s argumentáciou
oboch strán. Odvolaciemu súdu preto navrhla, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP na
odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 CSP, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov a doplnil dokazovanie výsluchom zástupcov sporových strán v zmysle § 384 ods.
1 CSP, pričom zistil, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné, a že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v zmysle § 388 CSP zmeniť tak v jeho vyhovujúcej časti (I. výrok), ako aj v časti trov

prvoinštančného konania (II. výrok).

7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 12. 04. 2016 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14 775,68 eura spríslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že je bývalá členka družstva, ktorej členstvo rozhodnutím
predstavenstva zaniklo u žalovaného ku dňu 19. 04. 2012. Žalobkyňa listom zo dňa 15. 02. 2012
požiadalažalovanéhoozrušeniejejčlenstvavdružstveavyplateniepodielu,ktorýjejzčlenstvavyplýval.

Žalovaný listom zo dňa 19. 04. 2012 žalobkyni oznámil, že na základe rozhodnutia predstavenstva
členstvo žalobkyne končí dňom 19. 04. 2012 a ostatné náležitosti s tým spojené budú vysporiadané v
zmysle platných právnych predpisov. Listom zo dňa 28. 02. 2013 žalobkyňa požiadala žalovaného o
vyplatenie majetkových podielov na základe priloženého osvedčenia o dedičstve po nebohých rodičoch
S. M., zomrelej dňa XX. XX. XXXX, vo výške 2 597,96 eura a V. M., zomrelom dňa XX. XX. XXXX, vo

výške 1 800,24 eura. Zároveň si u žalovaného na základe osvedčenia o dedičstve uplatnila majetkový
podiel ako poručiteľka po nebohom manželovi W. P., zomrelom dňa XX. XX.. XXXX, vo výške 6 327,92
eura.

8. Súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom vydaným dňa 27. 06. 2018 pod č. k.
18C/176/2016 - 274 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3 518,56 eura

spolu s úrokom zo omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 7 206,66 eura od 22. 09. 2012 do 16.
03. 2018, zo sumy 3 518,56 eura od 17. 03. 2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(I. výrok). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (II. výrok). Konanie v časti zaplatenia sumy 5 663,68 eura
s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 01. 10. 2013 do zaplatenia, v časti zaplatenia sumy
3 688,10 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 17. 03. 2018 do zaplatenia zastavil

(III. výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (IV. výrok). Po podaní
odvolania žalobkyňou (proti II. a IV. výroku) a žalovaným (proti I. a IV. výroku) odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti I., II. a IV. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. V časti III. výroku, ktorý nebol sporovými stranami odvolaním napadnutý,
rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Súd prvej inštancie po vrátení veci rozhodol v

poradí druhým rozsudkom, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie.

9. Odvolací súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením
listín tvoriacich súčasť súdneho spisu a výsluchmi zástupcov sporových strán, ktorým v súlade s §
382 CSP oznámil, že na vec sa vzťahujú aj ustanovenia všeobecného právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní ešte neboli použité, a to v časti omeškania ustanovenie § 369 ods. 1, ods. 2
Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., platných v čase omeškania
s plnením peňažného záväzku, v časti posudzovania premlčania aj ustanovenia § 391 ods. 1, § 392
ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj ustanovenie § 232 ods. 1 Obchodného zákonníka, týkajúce
sa členstva fyzickej osoby v družstve. S prihliadnutím na možnosť ich aplikácie odvolací súd umožnil

zástupcom sporových strán vyjadriť sa k ich možnému použitiu priamo na pojednávaní, prípadne v
lehote poskytnutej súdom. Obaja právni zástupcovia túto možnosť využili priamo na pojednávaní, pričom
nepovažovali za potrebné požiadať súd o poskytnutie dlhšej lehoty na svoje vyjadrenie. Na pojednávaní
akcentovali skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, ako
aj z odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobkyne k tomuto odvolaniu. Koncipient právneho zástupcu

žalobkyne záverom zopakoval, že žalobkyňa v priebehu konania špecifikovala uplatnený nárok a sumu
9 112 eur si po prvom späťvzatí nárokovala titulom vyrovnacích podielov, ktorých výška bola stanovená
samotným žalovaným. Žalovaný v priebehu konania neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý by
bol spôsobilý účinne spochybniť stanovenú výšku. Konateľ právneho zástupcu žalovaného k lehote
na vyplatenie vyrovnacích podielov na doplnenie uviedol, že s prihliadnutím na jeho skúsenosti aj u

iných družstiev, ktoré zastupuje, by rigorózne uplatňovanie zákonnej trojmesačnej lehoty bolo pre všetky
družstválikvidačné.To,žesiprvoinštančnýsúdosvojilrozhodnutieNajvyššiehosúduČR,ktorýpovažuje
predlžovanietejtolehotyzanezákonné,považujezaotázkuvýkladutohtoustanovenia.Jetedanaúvahe
konajúceho súdu zvážiť rozsah a možnosti družstva, aby celá záležitosť bola v súlade so zákonom a
dobrými mravmi, ktoré by sa mali vzťahovať nielen na oprávnenú, ale aj povinnú osobu.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.13. Podľa § 261 ods. 3 písm. b/ Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. 01. 2013, touto
časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi

družstva a medzi členom a družstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve, ako aj zo zmlúv o
prevodečlenskýchprávapovinností,záväzkovévzťahymedzičlenomštatutárnehoorgánuakontrolným
orgánom družstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a družstvom pri výkone jeho poverenia.

14. Podľa § 232 ods. 1 Obchodného zákonníka, členstvo fyzickej osoby zaniká smrťou. Dedič členských

práv a povinností poručiteľa môže požiadať družstvo o členstvo. Zákon alebo stanovy môžu určiť, kedy
predstavenstvo nesmie dedičovi členstvo odmietnuť alebo kedy sa nevyžaduje súhlas predstavenstva
s nadobudnutím členských práv a povinností dedičom.

15. Podľa § 232 ods. 3 Obchodného zákonníka, dedič, ktorý sa nestal členom, má nárok na vyrovnací
podiel člena, ktorého členstvo zaniklo.

16. Podľa § 233 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri zániku členstva za trvania družstva má doterajší
člen nárok na vyrovnací podiel.

17. Podľa § 233 ods. 2 Obchodného zákonníka, vyrovnací podiel sa určí pomerom splateného členského

vkladu doterajšieho člena násobeného počtom ukončených rokov jeho členstva k súhrnu splatených
členských vkladov všetkých členov násobených ukončenými rokmi ich členstva.

18. Podľa § 233 ods. 3 Obchodného zákonníka, pre určenie vyrovnacieho podielu je rozhodný stav
čistého obchodného imania družstva podľa riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie,

ktoré predchádza účtovnému obdobiu, v ktorom členstvo zaniklo. Pri určovaní výšky vyrovnacieho
podielu sa neprihliada na imanie, ktoré je v nedeliteľnom fonde, a ak to vyplýva zo stanov, aj v iných
zabezpečovacích fondoch. Takisto sa neprihliada na vklady členov s kratším ako ročným členstvom
predo dňom, ku ktorému sa ročná účtovná závierka zostavuje.

19. Podľa § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné
uplynutím troch mesiacov od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie
predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti, alebo ak takáto
riadna účtovná závierka schválená nebola, tak uplynutím troch mesiacov odo dňa, keď mala byť
schválená. Nárok na podiel na zisku vzniká len za obdobie trvania členstva.

20. Podľa § 233 ods. 5 Obchodného zákonníka, ustanovenia odsekov 2 až 4 sa použijú, len pokiaľ
stanovy neurčujú inak.

21. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť

premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

22. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

23. Podľa § 369 ods. 1 veta prvá a druhá Obchodného zákonníka v znení v účinnom do 31. 01. 2013, ak
je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva.

24. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 01. 2013, výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

25. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení, ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažnéhozáväzkualebojehočasti,vznikáveriteľovi,ktorýsisplnilsvojezákonnéazmluvnépovinnosti,
právopožadovaťznezaplatenejsumyúrokyzomeškaniavovýškedohodnutejvzmluve,atobezpotreby
osobitného upozornenia.26. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v platnom znení, ak výška úrokov z omeškania nebola
dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej

republiky nariadením.

27. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2015, sadzba úrokov z omeškania sa rovná
základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho

polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania
sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.

28. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2015, namiesto úrokov z omeškania podľa
sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná

základnejúrokovejsadzbeEurópskejcentrálnejbankyplatnejkprvémudňuomeškaniazvýšenejodeväť
percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.

29. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že listom zo dňa 15. 02. 2012 žalobkyňa požiadala
o zrušenie jej členstva u žalovaného, ku ktorému na základe vyjadrenia žalovaného došlo dňa 19. 04.

2012. Rovnakým dňom zaniklo členstvo u žalovaného aj manželovi žalobkyne W. P., ktorý listom zo dňa
15. 02. 2012 požiadal žalovaného o vyplatenie svojho členského podielu. Listom zo dňa 28. 02. 2013
žalobkyňa požiadala žalovaného o vyplatenie majetkových podielov po svojich zosnulých rodičoch, a
to matke S. M., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX a po otcovi V.V., ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX.
Žalovaný listom zo dňa 12. 03. 2013 žalobkyni oznámil, že jej majetkový podiel predstavuje sumu 5

062,07 eura, z toho vyrovnací podiel sumu 4 049,66 eura, pričom vyrovnací podiel jej bude vyplatený v
roku 2023 v zmysle článku 25 bod 3 stanov PD E.-H., podľa ktorého nárok na vyrovnací podiel je splatný
uplynutím 10 rokov od schválenia účtovnej uzávierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo.
Žalovaný listom zo dňa 16. 07. 2013 oznámil manželovi žalobkyne, že jeho majetkový podiel predstavuje
sumu 6 327,92 eura, z toho vyrovnací podiel sumu 5 062,34 eura, pričom vyrovnací podiel mu bude

vyplatený v roku 2023 v zmysle článku 25 bod 3 stanov PD E.- H., podľa ktorého nárok na vyrovnací
podiel je splatný uplynutím 10 rokov od schválenia účtovnej uzávierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo.
V priebehu konania bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 14. 05. 2015 adresované
žalobkyni, z ktorého vyplýva, že vyrovnací podiel vo výške 4 049,66 eura sa skladá zo základného
vkladu žalobkyne vo výške 531,10 eura, z vyrovnacieho podielu matky žalobkyne vo výške 2 078,37

eura a z vyrovnacieho podielu po otcovi žalobkyne vo výške 1 440,19 eura. Žalobkyňa sa podanou
žalobou pôvodne domáhala zaplatenia sumy 14 775,68 eura, danej súčtom sumy 2 597,96 eura, sumy
1 800,24 eura, sumy 4 049,56 eura a sumy 6 327,92 eura. S poukazom na list žalovaného zo dňa 14.
05. 2015 vzala žalobkyňa podanú žalobu v časti o zaplatenie 5 663,68 eura späť a predmetom sporu
ostala suma 9 112 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 01. 10.

2013 do zaplatenia. Suma 9 112 eur predstavuje vyrovnací podiel vo výške 4 049,66 eura po žalobkyni
a jej rodičoch a vyrovnací podiel vo výške 5 062,34 eura po jej manželovi, ktorý zomrel dňa 05. 02.
2015. Žalobkyňa vzala žalobu späť v časti majetkových podielov uplatnených samostatným nárokom po
rodičoch, nakoľko tie boli zohľadnené vo vyrovnacom podiely vo výške 4 049,66 eura, keď tento nárok
žalovaný vyčíslil v podaní zo dňa 14. 05. 2015. Žalobkyňa vzala žalobu späť aj v časti rozdielu medzi

uplatneným majetkovým podielom svojho manžela a žalovaným vyčísleným vyrovnávacím podielom jej
manžela, t. j. 6 327,92 eura - 5 062,34 eura = 1 265,58 eura. Žalobkyňa zároveň uviedla, že pokiaľ ide
o nárok na vyrovnací podiel, ktorý si uplatňovala v žalobe vo výške 4 049,56 eura, tento je chybný a má
ísť o sumu 4 049,66 eura zmysle vyjadrení žalovaného zo dňa 12. 03. 2013 a 14. 05. 2015.
Uznesením č. k. 18C/176/2016 - 247 zo dňa 25. 07. 2017 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 9 112 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 %
ročne zo sumy 9 112 od 22. 09. 2012 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia, všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Písomným podaním zo dňa 19. 03. 2018 žalobkyňa vzala žalobu späť v časti žalovanej istiny 3 688,10
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne z tejto sumy od 17. 03. 2018 do zaplatenia,

keďže žalovaný predmetnú sumu pozostávajúcu z vyrovnacieho podielu žalobkyne vo výške 531,10
eura a časti vyrovnacieho podielu po zosnulom manželovi žalobkyne W. P. vo výške 3 157 eur uhradil
žalobkyni formou poštového poukazu dňa 16. 03. 2018.30. Predmetom sporu po čiastočných úhradách žalovaného zostala suma 5 423,90 eura s
príslušenstvom, ktorá predstavuje sumu 3 518,56 eura ako súčet vyrovnacích podielov po zosnulých
rodičoch žalobkyne a vyrovnacieho podielu po manželovi žalobkyne vo výške 1 905,34 eura. Žalovaný

v podaní zo dňa 22. 02. 2017 argumentoval tým, že pri výpočte vyrovnacieho podielu v zmysle stanov
(článok 25, bod 2) sa malo vychádzať z čistého imania žalovaného k 31. 12. 2012, ktoré predstavovalo 1
541 505 eur a pri zaúčtovaných vkladoch členov a počtu ukončených rokov všetkých členov by vyrovnací
podiel manžela žalobkyne činil sumu 3 157 eur, ktorú žalovaný počas konania aj uhradil.

31. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že úprava určenia, ako aj vyplatenia
vyrovnacieho podielu člena družstva, resp. jeho právneho nástupcu v stanovách družstva s uvedením
10-ročnej lehoty splatnosti, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Poukázal pritom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 29Cdo/5272/2014 a sp. zn. 29Cdo/1633/1999. Odvolací súd sa s
týmto záverom súdu prvej inštancie stotožnil, avšak pre úplnosť považuje za potrebné doplniť argumenty
nasvedčujúce tomuto záveru.

Stanovy družstva sa vo všeobecnosti považujú za zmluvu „sui generis“ a zaväzujú všetkých členov
družstva. V stanovách možno upraviť tie vzťahy medzi členmi, ktoré pripúšťa dispozitívna zákonná
úprava, resp. tie vzťahy, ktoré v nej nie sú vôbec upravené. Ustanovenia stanov o splatnosti
vyrovnacieho podielu majú normatívny charakter a členovia družstva, resp. ich právni nástupcovia sú
týmito ustanoveniami viazaní. Medzi všeobecné náležitosti právneho úkonu patrí aj požiadavka jeho

súladu s dobrými mravmi. Pojem dobré mravy síce zákon nedefinuje, ale vo všeobecnosti možno
hovoriť o pravidlách hmotného charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa
uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a rešpekt. Ide teda o úpravu, ktorá predpokladá
vzájomné rešpektovanie výkonu práv a povinností medzi subjektmi, ako aj potrebnú mieru tolerancie
a únosnosti. Odvolací súd zastáva názor, že ak stanovy družstva určujú dlhšiu ako zákonnú lehotu

na vyplatenie vyrovnacieho podielu upravenú v § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, musí byť táto
lehota vždy odôvodnená len objektívnymi, resp. špecifickými pomermi družstva (napr. spôsobom jeho
hospodárenia) a nesmie presiahnuť dobu, po ktorú tieto pomery neumožňujú družstvu vyrovnací podiel
vyplatiť bez toho, aby bola ohrozená existencia alebo riadne fungovanie družstva, čo však žalovaný v
dostatočnom rozsahu nepreukázal. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil s tvrdením žalobkyne, že

argumentáciažalovanéhooohrozeníjehoriadnehofungovaniajeúčelová,keďvychádzazpredpokladu,
že k vyplateniu všetkých vyrovnacích podielov by došlo naraz. Opodstatnenosť stanovami družstva
vymedzenej 10-ročnej lehoty splatnosti vyrovnacieho podielu odvolací súd nepovažuje za primeranú
v pomere k právam, ktorými družstvo disponuje a rizikám, ktorým je, resp. bola vystavená žalobkyňa,
najmäpovinnosťstrpieťnakladaniestoutomajetkovouhodnotouzostranydružstvapočastakdlhejdoby

splatnosti, nemožnosť podieľať sa na úspešnom hospodárení družstva a naopak, v prípade úpadku či
zlej situácie riziko straty tohto vyrovnacieho podielu, bezúročnosť a stratu hodnoty podielu (miera inflácie
a vývoj na finančnom trhu za 10 rokov) nevynímajúc, čo odvolací súd považoval za základ pre ustálenie
rozporu takto dojednanej lehoty s dobrými mravmi.

32. Obchodný zákonník v § 232 ods. 1 presne určuje, kedy zaniká členstvo fyzickej osoby v družstve
v prípade jej smrti a za akých podmienok vstupuje do jej členských práv a povinností dedič. Dedič má
možnosť požiadať družstvo o členstvo a ak nemá záujem stať sa členom družstva, podľa ods. 3 tohto
ustanovenia má nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu po poručiteľovi, ktorého členstvo v družstve
smrťou zaniklo. Z predmetného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že členstvo v družstve po zomrelom

členovi neprechádza automaticky na dediča a tento ho nemôže nadobudnúť výlučne z titulu dedenia.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že členstvo právnych predchodcov žalobkyne zaniklo v zmysle
§ 232 ods. 1 Obchodného zákonníka smrťou (v prípade matky žalobkyne ku dňu XX. XX. XXXX a v
prípade otca žalobkyne ku dňu XX. XX. XXXX). V zmysle stanov žalovaného malo k schváleniu účtovnej
závierky za rok 1995 dôjsť najneskôr k 31. 03. 1996 a za rok 1997 najneskôr k 31. 03. 1998, dokedy

malo družstvo podať daňové priznanie (ak družstvo nepožiadalo o predĺženie lehoty) a po schválení
účtovnej závierky začala plynúť lehota stanovená v Obchodnom zákonníku na vyplatenie vyrovnacích
podielov, t. j. lehota 3 mesiacov a nie 10 rokov, ktorú odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným považoval
za rozpornú s dobrými mravmi. V posudzovanom prípade sa žalobkyňa preukázateľne stala dedičkou
majetkových práv čo do vyrovnacích podielov po svojich zosnulých rodičoch, pričom dňom nasledujúcim

po právoplatnosti osvedčení o dedičstve (F. XXXX/XX-XX, F./N.. XXX/XX zo dňa XX. XX. XXXX po
matke S. M. a D XX/XX, D not. XX/XX zo dňa XX. XX. XXXX po otcovi V. M.) a uplynutí zákonnej
lehoty upravenej v § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, jej vzniklo právo uplatňovať si ich zaplatenie
od žalovaného aj prostredníctvom súdu (§ 391 ods. 1 Obchodného zákonníka).33. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie vzhliadol nárok žalobkyne na vyplatenie vyrovnacích
podielov po jej zosnulých rodičoch za premlčaný. Žalobkyňa ako ich právna nástupkyňa mala

možnosť buď požiadať žalovaného o vyplatenie vyrovnacích podielov po svojich rodičoch alebo
požiadať žalovaného o navýšenie svojho členského vkladu. Z predloženého spisu odvolací súd nemal
preukázané, že by žalobkyňa požiadala žalovaného o navýšenie svojho členského vkladu o tieto podiely,
ktoré by sa stali jej ďalším vkladom v družstve. Žalobkyni preto nič nebránilo v tom, aby si nároky na
vyplatenie vyrovnacích podielov po svojich rodičoch uplatňovala od žalovaného aj za situácie, že ona

sama v rozhodnom čase ešte členkou družstva bola. Právny názor súdu prvej inštancie, že žalobkyni
nárok na vyrovnací podiel po jej rodičoch nevznikol predtým, ako zaniklo jej členstvo u žalovaného (19.
04. 2012), odvolací súd nepovažoval za vecne správny.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že od času, kedy si žalobkyňa mohla svoje nároky titulom vyrovnacích
podielov po svojich zosnulých rodičoch od žalovaného uplatniť, už uplynula všeobecná 4-ročná
premlčacia doba upravená v § 397 Obchodného zákonníka, a keďže žaloba bola na súd podaná až 12.

04. 2016 a žalovaný sa premlčania týchto nárokov vznesenou námietkou premlčania dovolal, odvolací
súd bol ex offo povinný na túto námietku prihliadnuť a podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy 3 518,56
eura spolu s uplatneným úrokom z omeškania ako nedôvodnú zamietnuť. Odvolací súd aplikoval na
právny vzťah sporových strán ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže podľa § 261 ods. 3 písm. b/
Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. 01. 2013, sa záväzkové vzťahy, ktoré vzniknú medzi

družstvom a členom družstva, a to bez ohľadu na povahu účastníkov, spravujú III. časťou Obchodného
zákonníka, ktorá upravuje obchodné záväzkové vzťahy. Obchodný charakter má záväzkový vzťah podľa
úpravy Obchodného zákonníka nielen vtedy, ak ide o vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikaní, ale
aj vtedy, keď obchodný charakter vyplýva z podstaty daného vzťahu, resp. z povahy záväzku. Platí
to aj na vzťahy, ktoré vznikajú medzi zakladateľom družstva a družstvom, na vzťahy medzi členmi

družstva a družstvom a medzi členmi družstva navzájom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve
a zo zmlúv o prevode členských práv a povinností. Člen družstva nemusí byť, a spravidla ani nie
je podnikateľom, avšak ide o vzťah, ktorému zákon priznáva obchodný charakter. Preto na všetky
vzťahy, ktoré vzniknú medzi členom družstva a družstvom je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka.

34. Odvolací súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku žalobkyne na vyplatenie zostávajúcej časti
vyrovnacieho podielu po jej zosnulom manželovi W. P. vo výške 1 905,34 eura s príslušenstvom.
Žalovaný v priebehu konania argumentoval tým, že pôvodné vyčíslenie vyrovnacieho podielu manžela
žalobkyne bolo z jeho strany nesprávne, pretože sa pri jeho výpočte malo vychádzať z čistého imania

družstva k 31. 12. 2012, a preto jeho výška oproti pôvodnému vyčísleniu predstavuje sumu nižšiu
o 1 905,34 eura. Žalovaný pritom v podanom odpore namietal žalovanú sumu ako celok bez jej
bližšej špecifikácie čo do správnosti vyčíslenia jednotlivých nárokov a až s odstupom viac ako dvoch
rokov korigoval svoj vlastný výpočet vo vyjadrení zo dňa 31. 05. 2018. K tomuto výpočtu odvolací
súd poznamenáva, že stanovy družstva spôsob výpočtu vyrovnacieho podielu neupravujú. Výpočet

vyrovnacieho podielu mal byť preto uskutočnený v súlade s § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého je pre určenie vyrovnacieho podielu rozhodný stav čistého obchodného imania družstva podľa
riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie, ktoré predchádza účtovnému obdobiu, v
ktorom členstvo zaniklo. Z uvedeného je zrejmé, že správnosť výpočtu žalovaného viažuceho sa k výške
čistého obchodného imania ku dňu 31. 12. 2012 je prinajmenšom pochybná, keďže členstvo žalobkyne a

aj jej manžela zaniklo dňom 19. 04. 2012 a predchádzajúcim účtovným obdobím bol rok 2011. Odvolací
súd preto pri posudzovaní tejto časti uplatneného nároku vychádzal z pôvodného výpočtu žalovaného
a žalobkyni priznal jeho zostávajúcu časť vo výške 1 905,34 eura.

35. V časti úroku z omeškania prvoinštančný súd zjavne nesprávne aplikoval na právny vzťah sporových

strán občianskoprávnu úpravu (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/95 Z. z.), pričom bližšie nezdôvodnil priznanú výšku úroku z omeškania a ani jeho obdobie vo
vzťahu k jednotlivým uplatneným nárokom. Ako už bolo vyššie uvedené, na právny vzťah sporových
strán je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, t. j. v časti vyrovnacieho
podielu žalobkyne ustanovenie § 369 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

v znení účinnom do 31. 01. 2013 a v časti vyrovnacieho podielu po zosnulom manželovi žalobkyne
ustanovenie § 369 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. v platnom znení.
S prihliadnutím na už vyplatené sumy zo strany žalovaného (531,10 eura, ktorá bola vyplatená žalobkyni
dňa16.03.2018titulomjejvlastnéhovyrovnaciehopodieluasumy3157eur,ktorájejbolavyplatenádňa16. 03. 2018 titulom vyrovnacieho podielu po jej zosnulom manželovi), ako aj priznanú sumu 1 905,34
eura zodpovedajúcu zostávajúcej časti vyrovnacieho podielu po W. P., odvolací súd priznal žalobkyni
zákonný úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne (8 % bodov + 0,75 % základnej úrokovej sadzby

ECB) zo sumy 531,10 eura odo dňa nasledujúceho po splatnosti jej vyrovnacieho podielu, t. j. od 22. 09.
2012 do 16. 03. 2018. Začiatok omeškania odvolací súd určil na deň 22. 09. 2012, keďže k schváleniu
účtovnej závierky za rok 2011 u žalovaného došlo najneskôr dňom 21. 06. 2012, čo vyplýva zo zápisnice
z jednania čiastkovej členskej schôdze žalovaného zo dňa 21. 06. 2012 a zákonná lehota na vyplatenie
vyrovnacieho podielu podľa § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka bola 3 mesiace.

V časti vyrovnacieho podielu po W. P. odvolací súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9,05 %
(9 % bodov + 0,05 % základnej úrokovej sadzby ECB) zo sumy 3 157 eur od 05. 11. 2015 do 16. 03.
2018 a zo sumy 1 905,34 eura od 05. 11. 2015 do zaplatenia. Nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu
po W. P. titulom dedenia vyplýva žalobkyni z osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. XXD/XXX/XXXX, F.
XX/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, právoplatného dňom XX. XX. XXXX. Začiatok omeškania odvolací súd
určil na deň nasledujúci po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej právnym zástupcom žalobkyne v

poslednej výzve na vyplatenie vyrovnacích podielov (do 04. 11. 2015), ktorá bola žalovanému doručená
dňa 28. 10. 2015.

36. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti I. výroku zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 905,34 eura, úrok

z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 531,10 eura od 22. 09. 2012 do 16. 03. 2018, úrok z
omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 3 157 eur od 05. 11. 2015 do 16. 03. 2018 a zo sumy 1
905,34 eura od 05. 11. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol.

37. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú i
na odvolacie konanie.

38. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

41. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

42. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

43. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 a § 255
ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalobkyňa sa podanou žalobou pôvodne domáhala zaplatenia
sumy 14 775,68 eura s príslušenstvom (100 %), úspešná bola v časti o zaplatenie sumy 1 905,34

eura s príslušenstvom (12,90 %), neúspešná v časti o zaplatenie sumy 3 518,56 eura s príslušenstvom
(23,81 %). V časti o zaplatenie sumy 3 688,10 eura (24,96 %) vzala žalobu späť z dôvodu jej uhradenia
žalovaným až po podaní žaloby na súd (16. 03. 2018), v dôsledku čoho zastavenie konania v tejto
časti zavinil žalovaný a v časti o zaplatenie sumy 5 663,68 eura (38,33 %) ju vzala späť z dôvodu, že
až v priebehu konania sa mala možnosť oboznámiť so stanovami, ktoré boli predložené žalovaným.

V tejto časti mal odvolací súd za to, že zastavenie konania zavinila žalobkyňa, pretože sa mohla so
stanovami žalovaného oboznámiť v Zbierke listín, kde sú tieto verejne prístupné. Odvolací súd preto
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku tak, že žalovanému priznal nárok
na pomernú náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobkyni v rozsahu 24,28 % (62,14 % mínus
37,86 %).

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP. Predmetom odvolacieho konania bolo zaplatenie sumy 5 423,90 eura s príslušenstvom,
pričom žalobkyňa bola úspešná v časti o zaplatenie sumy 1 905,34 eura s príslušenstvom (35,13 %) ažalovaný v zamietnutej časti žaloby o zaplatenie sumy 3 518,56 eura s príslušenstvom (64,87 %). Pomer
úspechu žalovaného v odvolacom konaní tak prestavuje 29,74 % (64,87 % mínus 35,13 %). Odvolací
súd preto priznal žalovanému nárok na pomernú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v

rozsahu 29,74 %.

45. O výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

46. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.