Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815202524
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5815202524.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Vajnorská č. 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou,
PhD., so sídlom Bratislava, Martinčekova č. 13, proti povinnej: G. N., bytom S., X. č. XXX/XX, o
vymoženie 1.788,90 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Námestovo č. k. 1Er/302/2015-48 zo dňa 14. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 1Er/302/2015-48 zo dňa 14. októbra 2015 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj
ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a smernice Rady 93/13/EHS žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

V dôvodoch svojho rozhodnutia sa súd prvého stupňa v podrobnostiach zaoberal obsahom
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorú si spotrebiteľ
osobitne nedojednal a nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, keďže bola vopred pripravená veriteľom.
Povinná si nemohla byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú spojené s dojednaním rozhodcovskej
doložky. Okresný súd spochybnil objektívnosť konania pred rozhodcovským súdom a výsledné
rozhodnutie považoval za odporujúce dobrým mravom.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo
súd konajúci o opravnom prostriedku. Zdôraznil, že exekučný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie
rozhodcovského súdu v širšom rozsahu ako je to umožnené v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“). Poukázal na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/159/2009, z ktorého
vyplýva, že po podaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť
o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom.
Najvyšší súd vyslovil názor, že v exekúcii môže vzniknúť spor medzi oprávneným a povinným, nie však
medzi oprávneným a súdom. Ďalej odvolateľ zdôraznil, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už

nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa § 159 O.s.p. Exekučný súd nemôže
prejednávaťvecznova,nanovoskúmaťskutkovýstav,vykonávaťdôkazyatienásledneprávnehodnotiť,
navyšebezúčastioprávneného.Oplatnostirozhodcovskejdoložkyrozhodujerozhodcovskýsúd,apreto
prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vyjadril presvedčenie, že exekučný
súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské

konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Z dôvodu prekážky res iudicata nemohol
prvostupňový súd preskúmať rozhodcovský rozsudok; ak tak učinil, postupoval v rozpore s článkom2 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený v súvislosti s rozsahom preskúmavania rozhodcovského rozsudku
upriamil pozornosť na nález ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012; k otázke právnej istoty zasa poukázal
na ďalší nález sp. zn. PL. ÚS 21/08. Súdne konanie nie je nadradené rozhodcovskému konaniu a

účastník konania má právo brániť sa proti výsledku rozhodcovského konania len vo vymedzených
prípadoch. Odvolateľ naviac spochybnil oprávnenie vyššieho súdneho úradníka rozhodnúť o otázkach,
ktoré boli riešené v napadnutom rozhodnutí. Právny predchodca oprávneného (banka) bol navyše
povinný postupovať podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré ukladalo banke povinnosť
ponúknuťklientovinávrhrozhodcovskejzmluvy.Vďalšejčastiodvolaniaoprávnenýpoukazovalnarôzne

rozhodnutia Ústavného súdu SR zaoberajúce sa otázkami výkladu právnych noriem, princípu právnej
istoty, práva na súdnu ochranu a pod. Okresný súd nevysvetlil, v čom malo rozhodcovské konanie
inú kvalitu ako by malo konanie pred všeobecným súdom a v čom došlo k zásahu do práv povinnej.
Kreovanie rozhodcovského súdu bolo zabezpečené súčinnosťou oboch sporových strán, čo znamenalo
zabezpečenie práv povinnej. Okresný súd okrem uvedeného odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom, ak vychádzal pri svojom rozhodnutí z nového dokazovania a dospel k odlišným právnym

záverom ako rozhodcovský súd. Použitie európskej smernice nebolo v posudzovanej veci možné,
pretože táto zaväzuje štát, nie fyzické a právnické osoby. Oprávnený tiež poukazoval na rozdielnu
rozhodovaciu činnosť slovenských súdov o daných otázkach, ako aj na neprimerané zvýhodňovanie
povinnej pred exekučným súdom. Napokon odvolateľ poukázal na fakt, že zriaďovateľ rozhodcovského
súdu, ktorý vydal exekučný titul, je držiteľom povolenia na rozhodovanie sporov v spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní.

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Materiálny prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku bol v posudzovanej veci možný v zmysle
ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na základe ktorého mohol súd preskúmať, či
plnenie priznané rozhodcovským súdom je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Žiada sa uviesť, že preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia podľa uvedeného

ustanovenia znamenalo istý „bonus“ pre účastníka, keď mu umožnilo v štádiu výkonu rozhodnutia, ktoré
je primárne určené na realizáciu uloženej povinnosti, nie na prieskum rozhodnutia v ďalšej inštancii,
zvrátiť nedostatky pri postupe rozhodcovského súdu. S účinnosťou zákona č. 336/2014 Z. z. (1.1.2015)
prestalo byť ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súčasťou nášho právneho poriadku. V
zmysle dôvodovej správy k uvedenej novelizácii „v nespotrebiteľskej arbitráži sa posilňuje úloha strán

na úkor súdnej ingerencie. Účastníci konanie musia v prvom rade chrániť svoje práva prostredníctvom
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Naopak, v spotrebiteľskej arbitráži sa právna úprava
presúva do osobitného zákona.“
Ustanovenie§45zákonaorozhodcovskomkonaníupravovalopostupsúdu,išlotedaoprocesnúnormu,
ktorá regulovala všetky prípady v čase rozhodovania. Vo všeobecnosti platí, že procesná norma sa má

použiť od momentu jej účinnosti, a to aj na už začaté konania. Jej vypustenie z nášho právneho poriadku
(bez stanovenia osobitných prechodných ustanovení) naopak znamená nemožnosť súdu aplikovať
túto normu na prebiehajúce konanie. Za problematické však považoval odvolací súd použitie týchto
pravidiel v situácii, keď zákonodarca ponechal bez legislatívneho „ošetrenia“ rozhodcovské rozsudky
vydané pred účinnosťou zákona č. 336/2014 Z. z. novelizujúceho zákon o rozhodcovskom konaní a

tiež pred účinnosťou zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (rovnako
1.1.2015). Pravidlo formulované v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní znamenalo totiž pre účastníka
rozhodcovského konania poslednú možnosť nebyť postihnutý nezákonnou exekúciou v prípade, ak v
postupe rozhodcovského súdu došlo k nedostatkom formulovaným v § 45 zákona o rozhodcovskomkonaní. V spotrebiteľských sporoch sa od 1.1.2015 sprísnila regulácia spotrebiteľských súdov, čo logicky
viedlo aj k odstráneniu § 45 zo zákona o rozhodcovskom konaní. Vo vzťahu k rozsudkom vydaným pred
účinnosťou novej úpravy zákona č. 335/2014 Z. z., ale doposiaľ ešte nevykonaným, však legislatívna

zmena spočívajúca vo vypustení spomínaného § 45 nebola v dôvodových správach nijako vysvetlená.
Posudzujúc uvedený stav ako istý legislatívno-technický nedostatok vychádzal krajský súd aj napriek
absencii prechodného ustanovenia výslovne zakotveného v zákone o rozhodcovskom konaní z
ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,

ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (pozn. zákon č. 335/2014
Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú
predpisy účinné do 31. decembra 2014. Použitie ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
v posudzovanej veci tak bolo plne v súlade so zmyslom i obsahom právnej úpravy, a to aj po vyššie
uvádzaných legislatívnych zmenách.

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne

právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak
odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti;

spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj
procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do
rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Napadnuté rozhodnutie nebolo založené na aplikácii
európskej smernice, ale na vnútroštátnej úprave, ktorá jednoznačne umožňuje vykonať v spotrebiteľskej

veci prieskum ohľadom zákonnosti priebehu rozhodcovského konania a zákonnosti rozhodcovského
rozsudku.

Ďalej považoval krajský súd za nevyhnutné poukázať na správnosť záverov okresného súdu, ktorý
posúdil predmetnú rozhodcovskú zmluvu za neplatnú, a to z dôvodov podrobne špecifikovaných v

napadnutom uznesení. Rozhodcovská zmluva formulovaná vo všeobecných obchodných podmienkach
obsahujúca náležitosti rovnaké ako v množstve ďalších prípadov, ktoré sú odvolaciemu súdu známe
z jeho rozhodovacej činnosti, nijako nespĺňa kritéria individuálnosti, či jednotlivého prístupu s ohľadom
na potreby konkrétneho spotrebiteľa. Je zjavné, že ide o formulárovú zmluvu opakovane uzatváranú
so spotrebiteľmi, s vopred určenými podmienkami, ktorá jednoznačne podlieha skúmaniu existencie

neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o posúdenie samotného obsahu rozhodcovskej zmluvy z hľadiska jej prijateľnosti v
spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu, aj krajský súd považoval za rozhodujúci fakt, že táto dohoda bola
uzavretá s iniciatívy veriteľa, v jeho záujme a v snahe zabezpečiť svoj vlastný prospech. Aj pri existencii
deklarovanej alternatívy riešenia súdnych sporov (v súdnom i rozhodcovskom konaní), táto bola len

zdanlivá, pretože núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským súdom
vybraným zo strany veriteľa (oprávneného). Je pritom evidentné, že spory z úverových zmlúv sú vedené
takmer výlučne na základe návrhu veriteľa, nie dlžníka, a to rozhodcovským súdom majúcim povahu
súkromnoprávneho subjektu. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov
fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu,

v danom prípade nebol naplnený.
Krajský súd navyše dopĺňa, že pri uzavretí rozhodcovskej zmluvy nebola dodržaná jej písomná
forma (je obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach; stručný odkaz v zmluve bez určenia
rozhodcovského súdu nebol postačujúci pre konštatovanie splnenia písomnej formy doložky), ktorá
skutočnosť, je aktuálne v rámci judikatúry Najvyššieho súdu SR posudzovaná ako vada v zmysle § 4

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (napr. uznesenie NS SR 2 Cdo 245/2010).

V tejto súvislosti sa žiada tiež poukázať na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.8.2008, podľa ktorého Banky a pobočky zahraničných bánksú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa

odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri
uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom
podľa osobitných predpisov. Z obsahu uvedeného ustanovenia je zjavné, že dojednanie rozhodcovskej

doložky malo byť v zmysle zákona výsledkom individuálneho rokovania a nie produktom nanútenia vo
forme zakomponovania rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení všeobecných obchodných
podmienok.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Európskeho súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet
Sustikné Gyórfi, odsek 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v

zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa
v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo

spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný
zákonný súd spotrebiteľa.

Ak odvolateľ namietal, že boli porušené jeho procesné práva, nakoľko sa mohol k myšlienkovému
postupu exekučného súdu vyjadriť až v podanom odvolaní, krajský súd dodáva, že v danom prípade

(keďže nešlo o rozhodnutie vo veci samej) bolo oprávnenie odvolateľa argumentovať proti napadnutému
rozhodnutiu z hľadiska obsahového neobmedzené (§ 205a ods. 1 O.s.p. a contrario). Jeho odvolacie
námietky boli v celom rozsahu predmetom preskúmania druhostupňovým súdom, z ktorého dôvodu, boli
práva účastníka na spravodlivý proces plne rešpektované. K možnosti rozhodovať o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyšším súdnym úradníkom odkazuje krajský súd na úpravu zákona

č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch a tiež na skutočnosť, že rozhodnutie súdneho úradníka vždy
podlieha preskúmaniu zo strany sudcu (§ 374 O.s.p.).

Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatnosti (z dôvodu
nedodržania písomnej formy) a neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol

spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.