Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/46/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215218588
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215218588.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:
Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Oberbank Leasing, s. r. o.,
Bratislava, Prievozská 4, IČO 35 955 015, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Nosko & Partners, s. r.
o., Bratislava, Podjavorinskej 2, proti žalovaným: 1. C. C., nar. XX.XX.XXXX, 2. D. C., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom E. XXX, obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r.

o., Dunajská Streda, Poľná cesta 966/9, o zaplatenie 39.296,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/548/2015-112 zo dňa
23.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejvyhovujúcejčastiavčastináhradytrovkonania
r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 31.694,08 eur s 0,05% úrokom z omeškania denne z
istiny od 16.10.2012 do zaplatenia, do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v
prípade plnenia dlžníka: BAVI, s. r. o., IČO 45 689 440 z rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri Rozhodcovskej a mediačnej, záujmovom združení právnických osôb č. k.
AHC/0914/0003 dňa 08.09.2015 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaných 1 a 2. Druhým

odsekom výroku vo zvyšku súd žalobu zamietol. Tretím odsekom výroku súd žalobcovi priznal voči
žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62%.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 303, § 306 ods. 1, § 307 ods. 1, § 388 ods.
1, § 391 ods. 1, § 397, § 369 ods. 1, § 369b, § 373 Obchodného zákonníka.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalovaní 1/ a 2/ ako ručitelia sú jednoznačne a
nezameniteľne označení na zmluvách o ručení, zmluvu podpísali s tým, že sa s ňou riadne oboznámili
a rovnako že sa oboznámili s obsahom leasingovej zmluvy, vrátane VZP. Zmluva o ručení je platná
(otáznou by mohla byť vykonateľnosť, a teda čiastočná neplatnosť čl. 3, čím sa však súd nezaoberal,
nakoľko sa netýka sporu), obaja žalovaní sa zaviazali splniť záväzok veriteľovi, ak ho nesplní dlžník,
výzvu a špecifikáciu svojej pohľadávky im žalobca doručil. Podmienka výzvy žalobcu dlžníkovi bola

takisto splnená, preto sa môže žalobca úspešne domáhať plnenia aj voči ručiteľom. Leasingové splátky
mali v splátkovom kalendári presne určenú splatnosť a každá z nich bola samostatne uplatniteľná,
splátky splatné v decembri 2010 a v januári až marci 2011 si žalobca osobitne (mimo úverového zostatku
istiny a úrokov ako ušlého zisku) spolu k nim prináležiacim úrokom z omeškania uplatnil vo finančnom
vyúčtovaní, súd tak dospel k záveru, že námietka premlčania tejto časti nároku vznesená žalovanými
bola dôvodná (od splatnosti uvedených štyroch splátok štvorročná premlčacia lehota na ich uplatnenie

uplynula pred podaním žaloby) a preto v tejto časti (na nárokoch vo výške spolu 7.602,02 eur) žalobu
zamietol.4. K žalovanými namietanej znalcom určenej všeobecnej hodnoty predmetu leasingu je potrebné uviesť,
že nákladné vozidlo bolo predané za cenu vyššiu, než bola určená znalcom, pokiaľ sa žalovaným zdala

neprimeraná oproti vstupnej cene, súd poukazuje na stav vozidla v čase predaja (podľa konštatovania
znalca, ktorý vozidlo videl, bolo nepojazdné a predpokladal významné výdavky na jeho opravu v
servise). Súd nemal dôvod skúmať primeranosť určenej vstupnej ceny predmetu leasingu (zmluvná
voľnosť), ani znenie a obsah kúpnej zmluvy (uzavretej žalobcom s treťou osobou) ohľadne označenia
alebo neoznačenia vád vozidla. Znalecký posudok predložený žalovanými k všeobecnej hodnote nemal

relevanciu, nakoľko znalec vozidlo nevidel. V znení splátkového kalendára predstavovali úroky na
poskytnutom leasingu 8.400 eur, z tejto časti (na nároku na ušlý zisk) žalobca odpočítal úrok pripadajúci
na osobitne uplatnených splátkach, preto tu nebol dôvod použiť § 369b OBZ, keďže sa nárok na úrok z
omeškania(zosobitneuplatnenýchsplátok)anároknaušlomziskuvzájomnenekryli.Nakoľkovozvyšku
nároku (zostatok úverovej istiny po odpočte ceny z predaja a ušlý zisk ako náhrada škody pre riadne
nesplácanie lízingu) súd vyhodnotil žalobu ako dôvodnú a zaviazal žalovaných, aby žalobcovi sumu

31.694,08 eur spoločne, súd priznal zároveň žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania (uplatnený v súlade
so zákonom) z priznanej čiastky, odo dňa uplatneného žalobcom (dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty
na zaplatenie dlhu, uvedenej vo finančnom vyrovnaní), keďže žalovaní sa s plnením preukázateľne
dostali do omeškania. Súd priznal podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov žalobcovi ako vo
väčšom rozsahu úspešnejšej strane sporu voči žalovaným v rozsahu 62% (podľa pomeru úspechu

žalobcu a žalovaných 81%:19%).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcej časti, podali odvolanie žalovaní 1 a 2, ktorým
sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti
zamietol, uplatniac si náhradu trov konania, v zmysle odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP.

Žalovaní nesúhlasia s tým, ako sa súd vysporiadal s platnosťou zmlúv o ručení zo dňa 13.12.2010
uzatvorených medzi žalobcom a žalovanými (bod 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaní
v konaní pred súdom prvej inštancie namietali neurčitosť právneho úkonu zmluvy o ručení ako celku
a sú toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec. V zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 640/2014) právny úkon je možné považovať za určitý, ak nie je obsahovo

vnútorne rozporný a jeho predmet je jasne určený. Súčasne sa musí splniť podmienka, že tento rozpor
v obsahu právneho úkonu nie je možné odstrániť ani použitím zákonných interpretačných pravidiel. V
konkrétnom prípade obsah čl. II zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 je protirečiaci obsahu čl. III tej istej
zmluvy. V čl. II sa ručiteľ (žalovaní) zaväzuje, že v prípade omeškania nájomcu (dlžník) so zaplatením
pohľadávky prenajímateľa (žalobca), najmä v prípade predčasného skončenia leasingovej zmluvy, na

vyzvanie žalobcu zaplatí pohľadávku žalobcu z leasingovej zmluvy číslo 12755 uzatvorenej medzi
žalobcom a dlžníkom. Čl. III zmluvy o ručení zas hovorí o prevzatí záväzku dlžníka z leasingovej zmluvy
č. 12755 žalovanými, opäť - rovnako ako v prípade čl. II - na základe výzvy a v prípade predčasného
ukončenia leasingovej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v prípade predčasného ukončenia leasingovej
zmluvy žalobca mal zaslať výzvu žalovaným. Dôsledky takejto výzvy však nie sú zrejmé, nakoľko nie sú

jasne definované v zmysle obsahu zmluvy o ručení. Na základe výzvy žalobcu mali žalovaní plniť ako
ručitelia v súlade s čl. II zmluvy o ručení, alebo mali prevziať záväzky v zmysle čl. III zmluvy o ručení? Je
tu teda jednoznačný vnútorný rozpor v obsahu právneho úkonu zmluvy o ručení. Tento rozpor v prejave
vôle nie je možné odstrániť ani využitím výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka.
Dokazovanie na preukázanie skutočností rozhodných podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka súd

prvej inštancie nevykonal. S poukazom na § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka akákoľvek tretia osoba
v postavení žalovaných vyššie uvedený rozpor odstrániť výkladom nevie, obsah zmluvy o ručení pre
takúto osobu ostáva nejasný. Preto výklad zmluvy o ručení je potrebné použiť na ťarchu osoby, ktorá
prváspornývýrazpoužila(§266ods.4Obchodnéhozákonníka).Toutoosoboubolnepochybnežalobca,
ktorý zmluvu o ručení vyhotovil v rámci zmluvnej dokumentácie k leasingovej zmluve č. 12755. Uvedené

jepodčiarknuté,minimálnevovzťahukažalovanejvdruhomrade,ktoránepochybnevzmluvnomvzťahu
k žalobcovi vystupovala ako spotrebiteľ (nebola ani spoločníčkou, ani konateľkou dlžníka), § 266 ods.
5 Obchodného zákonníka (samotná zmluva o ručení sa spravuje Obchodným zákonníkom v zmysle
§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). Žalovanými v tomto bode načrtnutý rozpor v obsahu zmluvy o
ručení zo dňa 13.12.2010 bol umocnený aj výzvou doručenou žalobcom žalovaným dňa 01.10.2012. Z

tejto výzvy tiež nie je jednoznačné, podľa ktorého z ustanovení zmluvy o ručení žiada žalobca plnenie
od žalovaných, či podľa čl. II, alebo čl. III. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so zmluvami
o ručení z vyššie v tomto bode uvedených hľadísk. Ak bol toho názoru, že zmluva o ručení je jasný,
zrozumiteľný a určitý právny úkon, mal sa vysporiadať s tým, ktorá z ustanovení (čl. II alebo čl. III) máprednosťaprečo.Konštatovanie,žesčl.IIIzmluvyoručenísanezaoberalnakoľkonemávtomtoprípade
relevanciu (bod 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku), nie je postačujúci vzhľadom na vnútorný
rozpor predmetného dokumentu ako celku. Vzhľadom na uvedené žalovaní sú toho názoru, že zmluvy

o ručení zo dňa 13.12.2010 uzatvorené medzi žalobcom a žalovanými, ktoré mali tvoriť právny základ
nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní sú neplatné s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie v tomto rozsahu nesprávne právne posúdil vec a s argumentmi žalovaných sa
nevysporiadal presvedčivo (§ 220 Civilného sporového poriadku). Konanie tak zaťažil vadou podľa §
365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku.

6. Súd prvej inštancie pochybil aj pri posúdení existencie právneho základu nároku žalobcu. Ako
z dokumentu predloženého žalobcom označeného ako „Konečné finančné vyúčtovanie predčasne
ukončenej LZ č. 12755“ - na ktorý sa žalobca odvolával aj vo výzve na plnenie adresovanej žalovaným
- vyplýva, že žalobca si uplatnil svoje údajné nároky zo zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 voči
žalovaným, nakoľko došlo k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy č. 12755 uzatvorenej medzi

žalobcom a dlžníkom. Žalobca však v priebehu konania nevedel preukázať predčasné skončenie
predmetnej leasingovej zmluvy a ani spôsob jej ukončenia. Vyvstáva tak otázka, či leasingová zmluva
bola skutočne ukončená, ak áno, akým spôsobom? Ustálenie týchto otázok má rozhodný význam z
hľadiska dôvodnosti uplatnenia nárokov žalobcu, ich právneho dôvodu (čl. II alebo čl. III. zmluvy o
ručení zo dňa 13.12.2010), ich rozsahu, omeškania leasingového nájomcu (dlžníka), a tým pádom aj

na rozsah povinnosti žalovaných plniť akcesorický záväzok z ručenia. V zmysle samotnej leasingovej
zmluvy predčasné skončenie, či už vo forme výpovede, alebo vo forme odstúpenia, musí mať písomnú
formu. Odkaz na vnútornú evidenciu žalobcu nie je dôkazom preukazujúcim zánik záväzku z leasingovej
zmluvyspôsobomstanovenýmvleasingovejzmluve(vpísomnejforme).Dokoncažalobcahodnoverným
spôsobom nevedel preukázať ani skutočný dátum zániku leasingovej zmluvy: z dokumentu „Konečné

finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ č. 12755“ vyplýva rok 2012, z vyjadrenia žalobcu
zo dňa 16.04.2018 a z vyjadrenia na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.04.2018 zas vyplýva
dátum apríl 2011. Žalovaní sú toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne zániku záväzku dlžníka z leasingovej zmluvy
uzatvorenej s dlžníkom, a následne nesprávne právne posúdil povinnosť žalovaných plniť zo zmluvy o

ručení. Súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu z titulu ručenia voči žalovaným bez toho, aby (okrem
neurčitosti právneho úkonu vytknutého v bode I. tohto odvolania) ustálil zánik a spôsob zániku záväzku
zabezpečeného údajným ručením.

7. Žalovaní - hoci rešpektujú zásadu voľného hodnotenia dôkazov zo strany súdu prvej inštancie -

považujú za nesprávne, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so znaleckým posudkom vypracovaným
Ing. Liščákom, predloženým žalovanými na preukázanie nenáležitej predajnej ceny predmetu leasingu
v zmysle leasingovej zmluvy č. 12755. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným právom súdu, na
druhej strane však musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť svoju úvahu
(§ 220 Civilného sporového poriadku). Odmietnuť vziať do úvahy znalecký posudok vypracovaný

na objednávku niektorej zo strán sporu iba z dôvodu, že znalec nemal priamy prístup k predmetu
posudzovania (v tomto prípade motorového vozidla tvoriaceho predmet leasingu), hoci znalecký
posudok spĺňa všetky zákonné náležitosti, je v rozpore s podstatou § 209 Civilného sporového poriadku.
Znalec poverený žalovanými bol si vedomý pri vypracovaní znaleckého posudku toho, že nebude mať
prístup k posudzovanej veci, napriek tomu vzal na seba zodpovednosť, ktorú ako znalec nepochybne

má, a vyhotovil znalecký posudok. Zrejme totiž usúdil, že dostupné údaje, najmä skorší znalecký
posudok objednaný žalovaným (znalecký posudok Ing. Svoreňa), údaje získané od dovozcu motorových
vozidiel zn. DAF, tvoria dostatočný podklad na vypracovanie hodnoverného a obhájiteľného znaleckého
posudku. Súd mohol v prípade pochybností vypočuť znalca, poprípade oboch znalcov podľa § 208
Civilného sporového poriadku. S poukazom na čl. 11 ods. 3 Civilného sporového poriadku nemohol

bez ďalšieho odmietnuť znalecký posudok objednaný žalovanými a tým de facto spochybniť odbornosť
znalca, ktorý tento posudok vypracoval. Navyše, v spojení s vyššie v tomto bode uvedeným, rozhodol
súd opierajúc sa o tvrdenia žalobcu, najmä o znalecký posudok predložený žalobcom, hoci ten bol
spochybnený nielen znaleckým posudkom predloženým žalovanými (viď vyššie), ale aj ďalšími dôkazmi.
Najmä kúpnou zmluvou predloženou samotným žalobcom, s ktorým sa súd prvej inštancie odmietol

zaoberať (bod 25 napadnutého rozhodnutia). Ide o kúpnu zmluvu zo dňa 12.04.2012 uzatvorenú medzi
žalobcom a VB LEASING SK, spol. s r.o., ktorým predal žalobca motorové vozidlo tvoriace predmet
leasingu po údajnom skončení leasingu, pričom z predmetnej zmluvy vôbec nevplýva, že predmet
leasingu má byť vadný. Vada motorového vozidla bola pritom hlavným argumentom Ing. Svoreňapre určenie nízkej hodnoty motorového vozidla v znaleckom posudku predloženom žalobcom a tiež
argumentom pre predaj motorového vozidla za nízku cenu žalobcom (z čoho zas pramení dôvod
vysokých nárokov žalobcu voči žalovaným z leasingovej zmluvy č. 12755). Tiež však treba poukázať na

neúmerne vyššie kúpne ceny obdobných motorových vozidiel, čo žalobcovia preukázali inzerátmi, ale
čo naznačil aj Ing. Liščák v znaleckom posudku predloženom žalovanými. Súd prvého stupňa teda na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne
posúdil vec, pokiaľ ide o určenie primeranej ceny, za ktorú bolo motorové vozidlo tvoriace predmet
leasingu predané žalobcom a z toho vyplývajúci rozsah nárokov žalobcu. Tiež zaťažil konanie inou

vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď nedostatočným spôsobom
sa vysporiadal so znaleckým posudkom predloženým žalovanými. Vzhľadom na uvedené argumenty
žalovaní navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v akom súd prvej inštancie
vyhovel žalobe žalobcu, zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovaným prizná nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaní 1 a 2 sa písomne vyjadrili k vyjadreniu žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že články II a III
zmlúv o ručení sú samostatnými právnymi inštitúciami, žalovaní sú toho názoru, že práve tieto dva
rozličné právne inštitúty zakomponované bez ďalšej úpravy a podrobností do jedného úkonu vytvárajú
jeho vnútorný rozpor vedúci k neplatnosti celého úkonu. Vôľa zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o
ručení zo dňa 13.12.2010 mohla smerovať k zabezpečeniu záväzku zo zmluvy o finančnom leasingu

uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou BAVI s.r.o., nie je však jedno, akým spôsobom malo dôjsť
k zabezpečeniu záväzku podľa vôle zmluvných strán. V smere aplikácie § 266 ods. 1 Obchodného
zákonníka dokazovanie pred súdom prvej inštancie vykonané nebolo, preto § 266 ods. 1 Obchodného
zákonníka v tomto prípade použiteľný nie je. Súd musel vychádzať z výkladu podľa § 266 ods. 2 a nasl.
Obchodného zákonníka, aplikáciou ktorých ustanovení nie je možné podľa názoru žalovaných odstrániť

vnútorný rozpor predmetného právneho úkonu. Podľa názoru žalovaných aplikáciou § 266 ods. 2 a
nasl. Obchodného zákonníka je možné dospieť jedine k záveru o neplatnosti právneho úkonu zmluvy o
ručení zo dňa 13.12.2010 pre nejasnosť a vnútorný rozpor. V podanom vyjadrení žalobca len potvrdil,
že nie je schopný preukázať zánik záväzku údajne zabezpečeného zmluvami o ručení uzatvorenými
medzi žalobcom a žalovanými. Argumenty žalobcu uvedené aj v rámci konania pred súdom prvej

inštancie, ako aj v podanom vyjadrení žiadnym spôsobom nie sú spôsobilé ospravedlniť žalobcu pri
preukazovaní ukončenia zmluvy o finančnom leasingu platným, zmluvne dohodnutým spôsobom. O
tom ani nehovoriac, že ako môže žalobca tvrdiť, že ukončenie leasingovej zmluvy nie je spornou
skutočnosťou, keď žalovaní nedostatok spôsobu ukončenia zmluvy namietali v konaní pred súdom
prvej inštancie? Argumentácia žalobcu neospravedlňuje jeden z najväčších nedostatkov žaloby žalobcu,

ktorým je nepreukázanie zániku zmluvy údajne zabezpečenej zmluvami o ručení.

9. Žalobca odvolanie nepodal, k odvolaniu žalovaných 1 a 2 proti rozsudku súdu prvej inštancie sa
vyjadril písomne, navrhol ho ako vecne správny potvrdiť. Žalovaní v Odvolaní namietajú spôsob, akým
sa súd vysporiadal s platnosťou zmlúv o ručení zo dňa 13.12.2010, pričom hlavným argumentom

žalovaných je vnútorný rozpor v obsahu právneho úkonu Zmlúv o ručení. Zo Zmlúv o ručení je bez
akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto sú zmluvné strany, čo je ich predmetom a aká pohľadávka sa
zabezpečuje. Žalovaní sa s obsahom Zmlúv o ručení oboznámili a dané potvrdili svojimi podpismi.
Podľa názoru žalobcu zo Zmlúv o ručení jasne a zrozumiteľne vyplýva ručiteľský záväzok žalovaného
1 a žalovaného 2 voči žalobcovi. Článok II. Zmlúv o ručení obsahuje všetky náležitosti, ktoré má

obsahovať ručiteľské vyhlásenie. Platí, že pohľadávku možno zabezpečiť dohodou účastníkov. Ručenie
vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku
uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník (ustanovenie § 546 OZ. V zmysle vyššie spomenutého článku Zmlúv
o ručení sa ručitel' zaviazal, že v prípade omeškania nájomcu so zaplatením akejkoľvek pohľadávky
prenajímateľa-veriteľa,ktorávzniknezvyššieuvedenejleasingovejzmluvy,atoajaktakátopohľadávka

vznikne v budúcnosti, na prvé vyzvanie veriteľa a bez námietok každú takúto pohľadávku veriteľovi bez
omeškania vrátane jej príslušenstva zaplatí, a to až do jej celkovej výšky, najmä v prípade predčasného
ukončenia leasingovej zmluvy. Žalobca uvádza, že článok II. a článok III. Zmlúv o ručení predstavujú
dva samostatné inštitúty. Nakoľko nedošlo k uzavretiu dodatkov Zmluvy o finančnom leasingu podľa
článku III. Zmlúv o ručení, žalovaní zostali v postavení ručiteľov a teda platí, že z dôvodu, že spoločnosť

BAVI si svoj záväzok voči žalobcovi nesplnila riadne a včas, sú povinní ho splniť žalovaní. Žalovaní V
Odvolaní tvrdia, že nimi načrtnutý rozpor v protichodnosti prejavu vôle v článku II. a článku III. Zmlúv
o ručení nie je možné odstrániť ani využitím výkladových pravidiel podl'a ustanovenia § 266 OSZ. Toto
tvrdenie považuje žalobca za absolútne zavádzajúce. Žalobcova vôľa je v danom prípade absolútnenespochybnitel'ná, keď dňa 13.12.2010 došlo k uzavretiu Zmluvy o finančnom leasingu Č. 12755 medzi
žalobcom a spoločnosťou BAVI s.r.o., na základe ktorej si zmluvné strany dojednali práva a povinnosti
pri finančnom prenájme predmetu leasingu - nákladné vozidlo-ťahač návesov DAF XF 105.460, ktorého

vstupná cena bola 67.526,55 EUR; Štandardným postupom v obchodnej praxi žalobou (ako aj iných
subjektov poskytujúcich finančný leasing) je zabezpečenie pohl'adávky zo Zmluvy o finančnom leasingu
pre prípad, že nájomca si nebude riadne plniť zmluvné povinnosti; v tomto konkrétnom prípade došlo
k zabezpečeniu pohl'adávok žalobcu formou ručenia - uzatvorením Zmlúv o ručení - vôl'a žalobcu teda
bola zabezpečit' pohľadávku zo Zmluvy o finančnom leasingu. Ručitelia nie sú úplne cudzie osoby, ktoré

by (teoreticky) nemuseli poznať vôl'u žalobcu. Žalovaný l aj žalovaný 2 boli v čase uzatvorenia Zmluvy
o finančnom leasingu aj Zmlúv o ručení konateľmi spoločnosti BAVI, teda títo boli zároveň oprávnení
za spoločnost' BAVI uzatvorit' aj Zmluvu o finančnom leasingu. Na základe uvedeného im prejav vôle
žalobcu musel byť úplne zrejmý. Naviac, článok l. Zmlúv o ručení obsahuje vyhlásenie ručiteľov, že
poznajú obsah Zmluvy o finančnom leasingu, čo je jej predmetom, ďalej že poznajú obsah všeobecných
zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddelitel'nú súčasť Zmluvy o finančnom leasingu a že sú im

zrejmé všetky záväzky, ktoré pre spoločnosť BAVI zo Zmluvy o finančnom leasingu vyplývajú, najmä
im je známa výška a splatnosť leasingových splátok i spôsob určenia výšky a splatnosť prípadných
budúcich pohl'adávok prenajímateľa (žalobcu) voči nájomcovi (spoločnosti BAVI). Na základe všetkých
vyššie uvedených skutočností je žalobca toho názoru, že Zmluvy o ručení spĺňajú požiadavky stanovené
ustanovením § 37 a § 546 a nasl. OZ a teda platí, že z dôvodu, že spoločnosť BAVI si svoj záväzok voči

žalobcovi nesplnila riadne a včas, žalovaní sú povinní splniť tento záväzok a žalobca je oprávnený toto
plnenie od žalovaných na základe Zmlúv o ručení požadovať.

10. Žalovaní spochybňujú existenciu právneho nároku žalobou z dôvodu, že žalobca v priebehu konania
nevedel preukázať predčasné skončenie Zmluvy o finančnom leasingu a ani spôsob jej ukončenia.

Žalobca odvodzuje svoj právny nárok od predčasného ukončenia Zmluvy o finančnom leasingu ku dňu
02.04.2011 z dôvodu, že spoločnosť BAVI uhradila prvú zvýšenú splátku iba čiastočne (dňa 11.01.2011
uhradila spoločnosť BAVI časť vo výške 1.000,- EUR a dňa 03.03.2011 časť vo výške 500,- EUR) a 1.,
2. a 3. riadnu splátku neuhradila vôbec. Žalobca doručenkou k výpovedi Zmluvy o finančnom leasingu
nedisponuje, nakol'ko výpoveď bola doručovaná osobne, prostredníctvom subjektov splnomocnených

žalobcomnakontroluazaisteniedržbypredmetuleasingu.Vpraxisatátoformadoručovaniavýpovedea
zároveň zaistenia predmetu leasingu v niektorých prípadoch osvedčila, nakoľko žalobca mohol okamžite
zaistiť predmet leasingu do svojej držby. Skutočnosť, že k tomu došlo, je zrejmá z ďalších skutkových
okolností prípadu, t. j. žalobca v súvislosti s predčasným ukončením Zmluvy o finančnom leasingu
predmet leasingu odobral a následne speňažil. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že dostatočne

preukázal vypovedanie (predčasné ukončenie) Zmluvy o finančnom leasingu a z vnútornej evidencie
žalobcu vyplýva, že Zmluva o finančnom leasingu bola ukončená ku dňu 02.04.2011.

11. Žalovaní spochybňujú spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s nimi predloženým
znaleckým posudkom. Súd prvej inštancie správne uviedol, že znalecký posudok nemá v danom

prípade relevanciu, nakoľko znalec vozidlo nevidel, odbornosť znalca súd prvej inštancie žiadnym
spôsobom nespochybňuje. Posudzovanie znaleckého dokazovania je v súlade s princípom voľného
hodnotenia dôkazov predmetom vlastnej úvahy súdu a skutočnosť, že konajúci súd na základe záveru
o nedostatočnej presvedčivosti znaleckého posudku tento súd prvej inštancie nezobral do úvahy je
postupom súladným s ustanoveniami CSP. Naviac žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Ďalej

aj podl'a ustanovenia § 185 ods. 1 CSP platí, že "súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná."
V zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 platí, že "dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo." To, že nezobral do úvahy ohodnotenie predmetu leasingu vykonaného
znaleckým posudkom predloženým žalovanými, odôvodnil skutočnosťou, že tento znalec predsa k

predmetu leasingu nemal prístup a preto tento znalecký posudok nepovažoval za relevantný. Naviac
žalobca dáva do pozornosti, že žalobca predmet leasingu odpredal za kúpnu cenu 27.000,- EUR bez
DPH, teda za sumu vyššiu ako bola určená znaleckým posudkom vyhotoveným znalcom Ing. Jánom
Svoreňom (ten stanovil všeobecnú hodnotu predmet leasingu vo výške 23.865,- EUR bez DPH). Z
uvedeného je nepochybné, že žalobca pri odpredaju predmetu leasingu za účelom poníženia svojej

pohľadávky voči spoločnosti BAVI postupoval s odbornou starostlivosťou a v súlade so všeobecnými
záväznými právnymi predpismi.12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný

skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§
383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1 a 2 je dôvodné,
v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).

13. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané len proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie
a proti výroku o náhrade trov konania, predmetom odvolacieho prieskumu sa stala len táto vyhovujúca
časť a výrok o náhrade trov konania. V zamietajúcej časti sa rozsudok stal právoplatným a nestal sa
predmetom odvolacieho prieskumu.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako prenajímateľ a tretia osoba (BAVI, s. r. o., Kľúčovec)
ako nájomca dňa 13.12.2010 uzavreli „Zmluvu o finančnom leasingu“ pod č. 12755 („LZ“), predmetom
ktorej bolo nákladné vozidlo - ťahač návesov. Za nájomcu - obchodnú spoločnosť podpísal LZ (v
pozícii konateľa) žalovaný 1. Podľa zmluvy bola vstupná cena predmetu leasingu vrátane DPH určená

na 67.526,55 eur, ktorú mal nájomca (obchodná spoločnosť) podľa splátkového kalendára (ktorý v
zmysle bodu 7.5.c/ LZ tvoril prílohu zmluvy) splatiť určenou prvou zvýšenou splátkou vo výške 4.267,67
eur a ďalšími mesačnými splátkami 1. až 60 vo výške 1.136,03 eur (v LZ uvedená v informatívnej
výške 1.134,80 eur) vždy k 25. dňu mesiaca od januára 2011 do decembra 2015 (spolu 77.522,46
eur). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa stali všeobecné zmluvné podmienky (ďalej „VZP“), prílohami

ďalej protokol o odovzdaní a prevzatí predmetu leasingu a poistná zmluva. V zmysle bodu 7.3.c/ VZP
bolo možné LZ predčasne ukončiť výpoveďou zo strany prenajímateľa. Podľa bodu 12.a/ VZP bol
prenajímateľ oprávnený zmluvu vypovedať, ak je nájomca v omeškaní s úhradou splatnej leasingovej
splátky alebo jej časti, resp. inej splatnej pohľadávky zo zmluvy alebo jej časti viac ako 14 dní. Zmluvami
o ručení zo dňa 13.12.2010 sa žalovaní 1 a 2 zaviazali, že v prípade omeškania nájomcu so zaplatením

akejkoľvek pohľadávky prenajímateľa z LZ, na prvé vyzvanie veriteľa vrátane príslušenstva pohľadávky
zaplatia, aj v prípade predčasného ukončenia zmluvy. V čl. 3 zmluvy sa žalovaní zaviazali do 30 dní
od obdržania výzvy prenajímateľa prevziať na seba všetky dovtedy nesplnené záväzky nájomcu voči
prenajímateľovi formou dodatku alebo podpisom novej LZ.

15. Listom zo dňa 02.04.2012 žalobca vyzval obchodnú spoločnosť BAVI, s. r. o. (nájomcu) na zaplatenie
aktuálnej výšky dlhu na leasingových splátkach 6.202,54 eur. Výzva bola doručovaná na aktuálnu
adresu sídla spoločnosti, zároveň ju žalobca doručil aj žalovanému 1. Dňa 15.05.2012 vystavil žalobca
konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ, podľa ktorého vyčíslil svoju pohľadávku zo
zmluvy sumou 39.296,10 eur, ktorú špecifikoval nasledovne: na úrokoch z omeškania 1.399,48 eur,

nezaplatených splátkach 6.202,54 eur, zostatku nesplatenej istiny 51.020,11 eur (bez DPH) a nákladoch
spojených s ukončením LZ 7.674 eur, z čoho odpočítal sumu za odpredaj 27.000 eur (bez DPH).
Finančné vyúčtovanie bolo doručené obom ručiteľom (žalovaným 1 a 2) dňa 01.10.2012 so sprievodným
listom s výzvou, aby konečnú čiastku uhradili do 14 dní.

16. Odvolatelia ako prvé namietali absolútnu neplatnosť zmlúv o ručení zo dňa 13.12.2010 z dôvodu ich
neurčitosti. Odvolací súd túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú.

17. Odvolací súd zhodne s argumentáciou žalobcu dospel k záveru, že z predmetných zmlúv o ručení
je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto sú zmluvné strany, čo je ich predmetom a aká pohľadávka

sa zabezpečuje, zo zmlúv o ručení jasne a zrozumiteľne vyplýva ručiteľský záväzok žalovaného 1
a žalovaného 2 voči žalobcovi. Článok II. zmlúv o ručení, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok
uplatnenývtomtospore,obsahujevšetkynáležitosti,ktorémáobsahovaťručiteľskévyhlásenie.Ručenie
vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávkuuspokojí, ak ju neuspokojí dlžník (ustanovenie § 546 OZ). V zmysle vyššie spomenutého článku Zmlúv
o ručení sa ručitel' zaviazal, že v prípade omeškania nájomcu so zaplatením akejkol'vek pohľadávky
prenajímateľa-veriteľa,ktorávzniknezvyššieuvedenejleasingovejzmluvy,atoajaktakátopohľadávka

vznikne v budúcnosti, na prvé vyzvanie veriteľa a bez námietok každú takúto pohľadávku veriteľovi bez
omeškania vrátane jej príslušenstva zaplatí, a to až do jej celkovej výšky, najmä v prípade predčasného
ukončenia leasingovej zmluvy.

18. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na nejasnosť a zmätočnosť dojednaného ručenia v čl. II. a v čl.

III zmlúv o ručení, je potrebné skonštatovať, že článok II. a článok III. zmlúv o ručení predstavujú
dva samostatné inštitúty, resp. dve odlišné podmienky ručenia. Nakol'ko nedošlo k uzavretiu dodatkov
Zmluvy o finančnom leasingu podľa článku III. zmlúv o ručení, žalovaní zostali v postavení ručiteľov a
teda platí, že z dôvodu, že spoločnosť BAVI si svoj záväzok voči žalobcovi nesplnila riadne a včas, sú
povinní ho splniť žalovaní.

19. Čo sa týka výkladu vôle, zhodne a argumentáciou žalobcu možno konštatovať, že jeho vôľa je v
danom prípade nespochybnitel'ná, keď dňa 13.12.2010 došlo k uzavretiu Zmluvy o finančnom leasingu
č. 12755 medzi žalobcom a spoločnosťou BAVI s.r.o., na základe ktorej si zmluvné strany dojednali
práva a povinnosti pri finančnom prenájme predmetu leasingu - nákladné vozidlo-ťahač návesov DAF
XF 105.460, ktorého vstupná cena bola 67.526,55 EUR; Štandardným postupom v obchodnej praxi

žalobcu (ako aj iných subjektov poskytujúcich finančný leasing) je zabezpečenie pohl'adávky zo Zmluvy
o finančnom leasingu pre prípad, že nájomca si nebude riadne plniť zmluvné povinnosti; v tomto
konkrétnom prípade došlo k zabezpečeniu pohl'adávok žalobcu formou ručenia - uzatvorením Zmlúv o
ručení - vôl'a žalobcu teda bola zabezpečit' pohľadávku zo Zmluvy o finančnom leasingu. Žalovaný l aj
žalovaná 2 boli v čase uzatvorenia Zmluvy o finančnom leasingu aj Zmlúv o ručení konateľmi spoločnosti

BAVI, teda títo boli zároveň oprávnení za spoločnost' BAVI uzatvorit' aj Zmluvu o finančnom leasingu.
Na základe uvedeného im prejav vôle žalobcu musel byť úplne zrejmý. Naviac, článok I. Zmlúv o ručení
obsahuje vyhlásenie ručiteľov, že poznajú obsah Zmluvy o finančnom leasingu, čo je jej predmetom,
ďalej že poznajú obsah všeobecných zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddelitel'nú súčasť Zmluvy o
finančnom leasingu a že sú im zrejmé všetky záväzky, ktoré pre spoločnosť BAVI zo Zmluvy o finančnom

leasingu vyplývajú, najmä im je známa výška a splatnosť leasingových splátok i spôsob určenia výšky a
splatnosť prípadných budúcich pohl'adávok prenajímateľa (žalobcu) voči nájomcovi (spoločnosti BAVI).
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je aj odvolací súd toho názoru, že Zmluvy o ručení
spĺňajú požiadavky stanovené ustanovením § 37 a § 546 a nasl. OZ a teda platí, že žalovaným 1 a 2
vznikol platný ručiteľský záväzok.

20. Odvolatelia však dôvodne namietajú, že súd prvej inštancie pochybil pri posúdení existencie
právneho základu nároku žalobcu, ktorým je ukončenie leasingovej zmluvy. Z dokumentu predloženého
žalobcom označeného ako „Konečné finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej LZ č. 12755“ - na ktorý
sažalobcaodvolávalajvovýzvenaplnenieadresovanejžalovaným-vyplýva,žežalobcasiuplatnilsvoje

nároky zo zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010 voči žalovaným, nakoľko došlo k predčasnému ukončeniu
leasingovej zmluvy č. 12755 uzatvorenej medzi žalobcom a dlžníkom (spoločnosťou BAVI s.r.o.).

21. Odvolatelia dôvodne namietajú, že žalobca v priebehu konania nevedel preukázať predčasné
skončenie predmetnej leasingovej zmluvy a ani spôsob jej ukončenia. Ustálenie týchto otázok má

pritom rozhodný význam z hľadiska dôvodnosti uplatnenia nárokov žalobcu, ich právneho dôvodu (čl.
II alebo čl. III. zmluvy o ručení zo dňa 13.12.2010), ich rozsahu, omeškania leasingového nájomcu
(dlžníka),atýmpádomajnarozsahpovinnostižalovanýchplniťakcesorickýzáväzokzručenia.Vzmysle
samotnejleasingovejzmluvypredčasnéskončenie,čiužvoformevýpovede,alebovoformeodstúpenia,
musí mať písomnú formu. Odkaz na vnútornú evidenciu žalobcu, resp. faktické odobratie predmetu

leasingu nie je dôkazom preukazujúcim zánik záväzku z leasingovej zmluvy spôsobom stanoveným v
leasingovej zmluve (v písomnej forme). Súd prvej inštancie tak na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne zániku záväzku dlžníka z leasingovej zmluvy uzatvorenej
s dlžníkom, a následne nesprávne právne posúdil povinnosť žalovaných plniť zo zmluvy o ručení. Súd
prvej inštancie uznal nárok žalobcu z titulu ručenia voči žalovaným bez toho, aby ustálil zánik a spôsob

zániku záväzku zabezpečeného ručením.

22. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosťrozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

23. Súd prvej inštancie svojím postupom flagrantne porušil základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia ani len neuviedol, nieto ešte aj vyhodnotil, skutkovú a
právnu argumentáciu žalovaných, ktorá vo vzťahu k predmetu sporu bola relevantná. Súd prvej inštancie
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal otázkou platnosti predčasného ukončenia
leasingovej zmluvy, pričom žalovaní túto skutočnosť namietali.

24. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na
rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so
zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za
prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp.

zn. II. ÚS 410/2006).

25. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

27. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné, v odôvodnení rozsudku nie
sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú
nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave. Súd musí potrebné
údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového
stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje.
Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté
rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným
spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných skutkových okolností boli preukázané a ktoré nie. Z celkového

kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia
dôvodov rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal podrobnou argumentáciou žalovaných,
ktorí dôvodne namietali nepreukázanie ukončenia leasingovej zmluvy.28. Pokiaľ žalobca svoj nárok uplatnený žalobou odvíja od predčasného ukončenia leasingovej zmluvy,
tak ako to aj vyplýva z konečného finančného vyúčtovania zo dňa 15.05.2012, zaťažuje ho dôkazné
bremeno preukázania, že došlo k platnému ukončeniu leasingovej zmluvy, ktoré v zmysle zmluvy a

súvisiacich zmluvných podmienok muselo mať písomnú formu (čl. 12. 1 a) VZP). Pokiaľ žalobca nebude
vedieť hodnoverne preukázať platné ukončenie leasingovej zmluvy, nemôže si úspešne uplatňovať
nároky vyplývajúce z tohto ukončenia.

29. Žalobca opakovane tvrdil, že doručenkou k výpovedi Zmluvy o finančnom leasingu nedisponuje,

nakol'ko výpoveď bola doručovaná osobne, prostredníctvom subjektov splnomocnených žalobcom na
kontrolu a zaistenie držby predmetu leasingu. V konaní nebolo sporné, že žalobca v súvislosti s
predčasnýmukončenímZmluvyofinančnomleasingupredmetleasinguodobralanáslednespeňažil,len
z týchto faktických úkonov však nemožno dospieť k záveru, že tým dostatočne preukázal vypovedanie
(predčasné ukončenie) Zmluvy o finančnom leasingu, ktoré pre svoju platnosť vyžadovalo písomnú
formu.

30.Odvolacísúdlenpreúplnosťpoznamenáva,žesúčasťoužalobnéhonárokuboliajleasingovésplátky
splatné v období od 13.12.2010 do 25.03.2011, v tejto časti však súd prvej inštancie žalobu zamietol a
keďže žalobca v tejto časti odvolanie nepodal, toto zamietnutie žaloby sa stalo právoplatným.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt,
že vadou zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý neobsahuje
zdôvodnenie vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, jeho
odôvodnenie nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky
právne a skutkové otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom

na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

32. Odvolatelia tiež dôvodne namietajú, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so znaleckým posudkom
vypracovaným Ing. Liščákom, predloženým žalovanými na preukázanie nenáležitej predajnej ceny
predmetu leasingu v zmysle leasingovej zmluvy č. 12755. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným

právom súdu, na druhej strane však musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť
svoju úvahu (§ 220 Civilného sporového poriadku). Odmietnuť vziať do úvahy znalecký posudok
vypracovaný na objednávku niektorej zo strán sporu iba z dôvodu, že znalec nemal priamy prístup
k predmetu posudzovania (v tomto prípade motorového vozidla tvoriaceho predmet leasingu), hoci
znalecký posudok spĺňa všetky zákonné náležitosti, je aj podľa odvolacieho súdu v rozpore s podstatou

§ 209 Civilného sporového poriadku. Súd mohol v prípade pochybností vypočuť znalca, poprípade
oboch znalcov podľa § 208 Civilného sporového poriadku. S poukazom na čl. 11 ods. 3 Civilného
sporového poriadku nemohol bez ďalšieho odmietnuť znalecký posudok objednaný žalovanými. Súd v
tomtosmererozhodolvýlučneopierajúcsalenotvrdeniažalobcu,najmäoznaleckýposudokpredložený
žalobcom, hoci ten bol spochybnený nielen znaleckým posudkom predloženým žalovanými, ale aj

ďalšími dôkazmi, a to najmä kúpnou zmluvou predloženou samotným žalobcom, s ktorým sa súd prvej
inštancie odmietol zaoberať (bod 25 napadnutého rozhodnutia). Ide o kúpnu zmluvu zo dňa 12.04.2012
uzatvorenú medzi žalobcom a VB LEASING SK, spol. s r.o., ktorým predal žalobca motorové vozidlo
tvoriace predmet leasingu po údajnom skončení leasingu, pričom z predmetnej zmluvy vôbec nevplýva,
že predmet leasingu má byť vadný. Vada motorového vozidla bola pritom hlavným argumentom Ing.

Svoreňa pre určenie nízkej hodnoty motorového vozidla v znaleckom posudku predloženom žalobcom
a tiež argumentom pre predaj motorového vozidla za nízku cenu žalobcom (z čoho zas pramení
dôvod vysokých nárokov žalobcu voči žalovaným z leasingovej zmluvy č. 12755). Súd sa nijako
nevysporiadal s námietkou žalovaných poukazujúcich na neúmerne vyššie kúpne ceny obdobných
motorových vozidiel, čo žalovaní preukazovali inzerátmi, čo naznačil aj Ing. Liščák v znaleckom posudku

predloženom žalovanými. Súd prvej inštancie tak aj v tejto časti na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ ide o určenie
primeranej ceny, za ktorú bolo motorové vozidlo tvoriace predmet leasingu predané žalobcom a z toho
vyplývajúci rozsah nárokov žalobcu. Tiež zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, keď nedostatočným spôsobom sa vysporiadal so znaleckým posudkom

predloženým žalovanými.

33. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania
podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podanýmústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného sporového poriadku) nepodliehajú
znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do
jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými

vykonanými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti
založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov.

34. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo.

35. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku je činnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre
rozhodnutie.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeprávnymipredpismiobmedzovanývtom,akomá
z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie
je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

36. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

nevyhodnotil. Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,
sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie

dokazovaním riadne nezistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie ani celkom presvedčivo neodôvodnil,
tak ako už bolo uvedené vyššie.

37. Vschádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť

v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie
NS SR sp.zn. 7 Cdo 157/2011).

38. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno
hodnotiť správnosť ďalších relevantných právnych otázok, ani prípadné ďalšie vady prvoinštančného
konania, pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre
vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť
žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere

činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum
správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním
dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím ustanovenia § 389 ods.
1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného
sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.40. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok. V
prvom rade bude potrebné posúdiť otázku platného ukončenia leasingovej zmluvy, až po preukázaní

platného ukončenia leasingovej zmluvy prichádza do úvahy skúmanie nárokov vyplývajúcich z tohto
ukončenia, vrátane skúmania a preukazovania primeranosti ceny, za ktorú bolo odobraté vozidlo
predané ďalej Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo
základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného
sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so

sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z
hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť.
V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem,
vysvetlenie,ktorézoskutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetýchtoprávnychnoriemadostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporého poriadku odôvodniť.

41. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku
bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom

práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

42.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a

podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej
inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

43. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).