Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. február 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/40/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220200261
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8220200261.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne: A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
XX, XXX XX D., právne zastúpená advokátom: JUDr. Svätoslav Vaško, so sídlom Baštová 5/A, 085 01
Bardejov, proti žalovaným: 1/ A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX X.; 2/ A.. C. Z., rod. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. M. XXXX/XX, XXX XX I.; 3/ S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. S. 1, XXX XX
I., všetci traja právne zastúpení advokátom: JUDr. Lukáš Kišeľak, so sídlom Weberova 8, 080 01 Prešov;
4/ L. Z., W., so sídlom Y. XX, XXX XX I., U.: XX XXX XXX, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou:
MGA IURIS s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalovanou

4/ v prospech žalovaných 1/ - 3/, právoplatne im priznanej rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 2
C 71/2010-191 z 28.09.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 262/2016-222
z 19.12.2017, o odvolaní žalobkyne a žalovaných 1/-3/ proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k.
9C/8/2020-136 z 30.06.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“)

I. výrokom žalobu zamietol a II. súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že ich žiadnej zo
strán nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 46 ods. 1 zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, §
137 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 440 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom ku dňu vzniku poistnej udalosti, § 822, § 823 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, 4, § 11 ods. 4, § 12 ods. 1 písm.

a), § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 100 ods. 1,
§ 101, § 104, § 106 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 202 ods. 4, § 212 ods. 1,
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom ku dňu podania odvolania proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 2C/71/2010 z 28.09.2015, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Pritom vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha voči žalovanej 4/ (poisťovni),
aby titulom Z. jej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uhradila za
žalobkyňu škodu a to konkrétne nemajetkovú ujmu, žalovaným 1/ - 3/, ktorí ju ako poškodení utrpeli,
v dôsledku žalobkyňou pod vplyvom alkoholu zavinenej dopravnej nehody, u žalovanej 4/ v rámci Z.poisteným motorovým vozidlom a to tým, že pri tejto dopravnej nehode došlo k usmrteniu oboch rodičov
žalovaných 1/ - 3/ a ktorý nárok na nemajetkovú ujmu bol žalovaným 1/ - 3/ už právoplatne priznaný
(judikovaný) v nimi (rozumej v tomto spore žalovanými 1/ - 3/) iniciovanom spore voči žalobkyni (škodca),

ktoré bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 2C/71/2010 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp.
zn. 6Co/262/2016 z 19.12.2017 (ďalej tiež aj len „pôvodné konanie“).

4. V súdenej veci nebolo medzi stranami sporu rozporovaným jednako to, že osobné motorové vozilo,
prevádzkou ktorého žalobkyňa dopravnú nehodu dňa 01.04.2007 spôsobila, bolo uvedené v poistnej

zmluve o Z. uzavretej so žalovanou 4/ a teda, že na žalobkyňu sa vzťahovalo poistenie zodpovednosti z
tohto Z. a jednako nebolo sporným ani to, že v rámci Z., povinnosť žalovanej 4/, ako poisťovne nahradiť
za poisteného poškodenému škodu na zdraví, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, zahŕňa aj
povinnosť zaplatiť poškodenému nemajetkovú ujmu.

5. Sporným v konaní ostalo jednako to, (i) či sa žalobkyňa domáha žalovaného nároku voči žalovanej

4/ správne a zákonne formulovaným žalobným petitom a pri správnom „obsadení“ sporových strán a
jednako, (ii) či si tento nárok žalobkyňa uplatnila voči žalovanej 4/ (poisťovni) riadne a včas, t.j. tak,
aby aj žalovanej 4/ bolo, ako každej strane sporu, garantované základné ústavné právo na spravodlivý
súdny proces.

6. V tomto smere dôvodnosť podania žaloby (uplatnenie si nároku riadne a včas) žalobkyňa
odôvodňovala v prvom rade odvolávajúc sa na závery vyslovené v rozhodnutí krajského súdu č.k.
6Co/262/2016-222 z 19.12.2017. Krajský súd označeným rozsudkom rozhodoval ako súd odvolací, proti
rozsudku okresného súdu č.k. 2C/71/2010-191 z 28.09.2015, ktorým okresný súd vo výrokovej časti
priznal žalovaným 1/ - 3/ (v konaní sp. zn. 2C/71/2010 boli žalobcami) voči žalobkyni (v konaní sp.

zn. 2C/71/2010 bola žalovanou), nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú im úmrtím oboch rodičov, pri
žalobkyňou zavinenej dopravenej nehode, a to žalovaným 1/ a 2/ v sume po 21 000,- Eur a žalovanému
3/ v sume 24 000,- Eur, ďalej okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a napokon posledným
výrokom rozsudku rozhodol o trovách konania. V uvedených okolnostiach, okresný súd poznamenal,
že aj napriek tomu, že v zmysle cit. § 202 ods. 4 OSP v znení účinnom ku dňu podania odvolania proti

uvedenému rozsudku okresného súdu, nebolo prípustným odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia, a
contrario odvolanie bolo teda prípustným len proti výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, pričom
podľa v tomto rozhodnom čase účinného cit. § 212 ods. 1 OSP bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný a pritom sa v danej veci nejednalo ani o jednu z možností oslobodzujúcu odvolací súd
od tejto viazanosti podľa cit. § 212 ods. 2 OSP, krajský súd napriek tomu, že okresný súd rozsudkom č. k.

2C/71/2010-191z28.09.2015výrokomnerozhodovalovedľajšomúčastníctvežalovanej4/(poisťovne)v
tomto pôvodnom spore a ani o jej povinnosti plniť nemajetkovú ujmu za žalobkyňu (škodcu), ktoré otázky
tak, podľa okresného súdu ani nemohli byť predmetom odvolacieho prieskumu, sa predsa len týmito
otázkami krajský súd zaoberal, pričom konštatoval, že žalovanej 4/, ktorá odmietla vstúpiť do konania
okresnéhosúdusp.zn.2C/71/2010akovedľajšíúčastník,nepochybnesvedčalnaliehavýprávnyzáujem

navýsledkutohtosporuatedaakžalovaná4/chcelaprotiuplatnenémunárokunanáhradunemajetkovej
ujmy uplatniť prostriedky procesnej obrany (napr. premlčanie a iné) mala do tohto konania okresného
súdu ako vedľajší účastník vstúpiť s tým, že krajský súd súčasne judikoval, že ak osoba zodpovedná
za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode bola súdnym rozhodnutím zaviazaná k jej náhrade voči
poškodenému, tak momentom právoplatnosti tohto rozhodnutia je táto osoba „... plne opodstatnená...“ a

môže požadovať splnenie tohto svojho dlhu poisťovňou titulom Z. a to či už cestou dobrovoľného plnenia
alebo cestou súdu. Uvedené závery krajského súdu, ktorými podľa okresného súdu boli do značenej
miery neprijateľne „prejudikované“ (predurčené) závery rozhodnutia okresného súdu v tomto súdnom
konaní, bez ohľadu na právomoc okresného súdu rozhodnúť v tejto veci podľa zákona a Ústavy SR a
nie podľa judikátu v predmetovo inej veci, tak pochopila aj žalobkyňa a žalovaní 1/ - 3/, ktorí uvedené

závery krajského súdu uchopili ako nemennú a danú konštantu a jasný záver, a ako takých sa ich v
tomto konaní aj argumentačne dovolávajú.

7. Vzhľadom na uvedené, však podľa okresného súdu uvedené konštatovania krajského súdu, s
ohľadom na rozsah a obsah ním posudzovaného odvolania v interakcii na výrokovú časť odvolaním

napadnutého rozhodnutia okresného súdu v pôvodnom konaní, môžu byť v tomto súdnom konaní
vzhľadom na jeho predmet, ponímané nanajvýš iba ako „odporúčania“ a nie ako konštatovania
predurčujúce (determinujúce) a zväzujúce rozhodovanie okresného súdu v tejto konkrétnej veci, tak
ako to dôvodia aj žalobkyňa a aj žalovaní 1/ - 3/. Abstrahujúc (odmysliac si) tak závery o tom, čo malači nemala žalovaná 4/ učiniť v skoršom konaní (sp. zn. 2C/71/2010) o náhradu nemajetkovej ujmy,
iniciovanom dopravnou nehodou poškodenými žalovanými 1/ - 3/ voči žalobkyni, ktorá pri tejto dopravnej
nehode škodu spôsobila, si z týchto záverov krajského súdu možno osvojiť iba ak „odporúčanie“ pre, za

škodu zodpovednú žalobkyňu, o „možnosti“ domáhať sa žalobou voči žalovanej 4/ (poisťovni), titulom
Z., nároku na zaplatenie (preplatenie) škody a teda aj nemajetkovej ujmy spôsobenej poškodeným
(žalovaným 1/ - 3/), za ktorú škodu (ujmu) je žalobkyňa v zmysle právoplatného rozsudku vo veci sp.
zn. 2C/71/2010 nepochybne zodpovedná. Uvedené „odporúčanie“ krajského súdu však automaticky
neznamená, že žalobkyňa by mala byť bez ďalšieho, v tomto konaní aj úspešnou tak, ako to poňala

žalobkyňa a aj žalovaní 1/ - 3/. Žalobkyňa uvedené „odporúčanie“ krajského súdu napokon aj využila a
podala žalobu, iniciujúc toto konanie a na okresnom súde bolo, aby vzhľadom na okolnosti veci nezávisle
posúdil, jednako či tento žalobkyňou uplatnený nárok je alebo nie je dôvodným a jednako či bol tento
nárok, hoc aj by bol dôvodným, uplatnený voči žalovanej 4/ (poisťovni) riadne a včas.

8. Pokiaľ ide o dôvodnosť žalobou žalobkyne uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy

právoplatne už v prospech žalovaných 1/ - 3/ voči žalobkyni judikovaného súdnym rozhodnutím zo
skoršieho konania sp. zn. 2C/71/2010, v tomto smere ani okresný súd konajúci v danej veci nemal
žiadne pochybnosti o tom, že tento nárok je dôvodným a to tak z hľadiska jeho právneho základu, ako
aj z hľadiska jeho charakteru. Pokiaľ ide totižto o jeho právny základ, tak okresný súd už aj úvodom
podotkol, že v tomto konaní nebolo sporným, že žalobkyňa v čase vzniku poistnej udalosti (dopravnej

nehody 01.04.2007) nepochybne mala u žalovanej 4/ poistenú svoju zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla označeného v poistnej zmluve, ktorého prevádzkou dopravnú nehodu
žalobkyňa napokon aj spôsobila a teda titulom tohto Z. sa žalobkyňa na právnom základe vyjadrenom
v cit. § 4 ods. 4 zákona o Z., má právo voči žalovanej 4/ (poisťovni) domáhať, aby žalovaná 4/ za
žalobkyňu zaplatila poškodeným škodu, za ktorú je žalobkyňa zodpovedná. Tento žalobkyňou žalobou

uplatnený nárok je dôvodným aj pokiaľ ide o jeho charakter, pretože, ako už aj bolo v tomto rozhodnutí
konštatované titulom Z., je poisťovňa podľa cit. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o Z. povinná za škodcu
zaplatiť poškodenému aj škodu na zdraví, ktorou sa v materiálnom slova zmysle rozumie aj škoda (ujma)
nemajetková, tak ako je tomu aj v tomto prípade.

9. Čo do uvedených parametrov, teda okresný súd považoval žalobou žalobkyne uplatnený nárok voči
žalovanej 4/ (poisťovni) za dôvodný, avšak bolo nutné zaoberať sa ešte otázkou, či tento nárok, hoc aj
je dôvodný, či teda tento nárok bol voči žalovanej 4/ uplatnený riadne a včas, pretože ako to vyplýva aj
zo znenia návestia cit. § 4 ods. 2 zákona o PZP a aj z § 15 ods. 1 zákona o PZP , poistený (v danom
prípade žalobkyňa) má právo, aby v rámci PZP poisťovateľ (čo je poisťovňa, v danom prípade žalovaná

4/) nahradil za neho poškodenému cit. „... uplatnené preukázané nároky ...“. Inými slovami, ak dôjde
k poistnej udalosti a škodca by mal voči poisťovni titulom PZP nárok na nahradenie škody za ktorú
zodpovedá, tak poisťovňa je k takémuto plneniu povinná nie automaticky, ale je povinná takéto plnenie
za škodcu poškodenému nahradiť iba ak, bol tento nárok u poisťovne či už samotným škodcom (§ 4
ods. 4 zákona o PZP) alebo priamo poškodeným (§ 15 ods. 1 zákona o PZP), riadne a včas uplatnený

a súčasne (kumulatívne) aj preukázaný. A z uvedeného dôvodu, ak si dopravnou nehodou poškodení
žalovaní 1/ - 3/, titulom PZP žalobkyne, priamo u žalovanej 4/ (poisťovňa) uplatnili nárok na náhradu
(preplatenie) im, nimi vynaložených nákladov za pohreb pri dopravnej nehode zomrelých ich rodičov a
tento nárok bol nie len uplatnený, ale bol aj preukázaný napr. faktúrami a pod., tak žalovaná 4/ titulom
svojej zákonnej povinnosti im toto plnenie aj poskytla, čo bolo napokon v konaní taktiež preukázané

listinnými dôkazmi, pretože, ako už bolo uvedené tento nárok z PZP bol u žalovanej 4/ nie len uplatnený,
ale bol aj preukázaný faktúrami, t.j. tento nárok bol riadne uplatnený a žalovaná 4/ musela plniť, čo aj
plnila.

10. Nemajetková ujma o náhradu ktorej sa podanou žalobou žalobkyňa v tomto konaní domáha, však

už zo svojej podstaty nie je ľahko merateľnou či preukázanou, napr. faktúrami či bločkami a pod.,
tak ako je tomu pri škode majetkovej, pretože nemajetková ujma sa „odohráva“, resp. odzrkadľuje
na pozadí ujmy majetkovej a to na psychike a v duševnej rovine poškodeného a častokrát je táto
ujma vyššou ako ujma majetková, pričom jej sumu môže a je oprávnený ustáliť svojim právoplatným
rozhodnutím súd, samozrejme za predpokladu, aj keď je to výnimočné, ak by jej výška nebola medzi

poškodeným a poisťovňou spornou, tak by mohla byť suma nemajetkovej ujmy teoreticky ustálená aj
ich dohodou. Inými slovami, aj v tomto prípade, aby si či už žalobkyňa, ako za nemajetkovú ujmu
osoba zodpovedná alebo priamo poškodení žalovaní 1/ - 3/, mohli túto nemajetkovú ujmu uplatniť k
náhrade u žalovanej 4/ (poisťovne), musela byť najsamprv suma, resp. výška tejto nemajetkovej ujmynie len uplatnená, ale aj ustálená, t.j. preukázaná rozhodnutím súdu, keďže v tomto konaní nebolo
preukázaným, žeby sa jej náhrady označené subjekty domáhali u žalovanej 4/ ešte predtým, ako sa
jej priznania a teda ustálenia začali domáhať poškodení žalovaní 1/ - 3/ podanou žalobou v konaní

vedenomokresnýmsúdompodsp.zn.2C/71/2010,t.j.vpôvodnomkonaní.Inýmislovami,predpodaním
žaloby v súdnom konaní sp. zn. 2C/71/2010 nebol ani žalobkyni a ani poškodeným žalovaným 1/ - 3/
známy postoj žalovanej 4/ k sume tejto nemajetkovej ujmy, pretože si ju k náhrade u žalovanej 4/ riadne
neuplatnili a tento postoj žalovanej 4/ nebol a nie je známym ani po rozhodnutí súdu vo veci sp. zn.
2C/71/2010, pretože žalovaná 4/ nebola stranou sporu v tomto označenom súdnom konaní, v ktorom tak

ani nemohla voči sume tohto uplatneného nároku uplatňovať prostriedky svojej procesnej obrany. Ešte
inými slovami, v tomto súdnom konaní sa voči žalovanej 4/ uplatňuje nárok na zaplatenie nemajetkovej
ujmy,avšakžalovaná4/,ajnapriektomu,ževzmyslePZPbyjumalavkončenomdôsledkuzažalobkyňu
(pôvodcu škody) poškodeným zaplatiť, nebola zainteresovaná v pôvodnom súdnom spore, aby mohla
participovať na ustálení sumy tejto nemajetkovej ujmy uplatnením svojich prostriedkov procesnej obrany,
čím podľa okresného súdu došlo na strane žalovanej 4/ k opomenutiu jej práva na spravodlivé súdne

konanie, zhmotneného v jej práve vyjadriť sa k sume nároku o zaplatenie (plnenie) ktorého je už v
tomto konaní žalovanou, t.j. tento nárok nebol voči žalovanej 4/ riadne uplatnený a preukázaný. V
tomto súdnom konaní sa totižto od žalovanej 4/ žiada už iba zaplatenie finančného nároku, ktorého
suma už bola právoplatne ustálená iným súdnym rozhodnutím, závery ktorého však okresný súd už
v tomto konaní nie je oprávnený revidovať či pozmeňovať a žalovanú 4/ by mal už len zaviazať k

úhrade finančného nároku, na ustálení sumy ktorého, resp. včasnosti uplatnenia ktorého, však žalovaná
4/ neparticipovala. Žalovaná 4/ nielenže nemala možnosť sama bezprostredne uplatniť svoje práva v
spravodlivompôvodnomsúdnomkonaníoustaľovanísumynemajetkovejujmy,aletútomožnosťnemala
ani sprostredkovane skrz napr. ňou škodcovi ako poistenému (v tomto konaní žalobkyni, ktorá bola v
pôvodnom konaní žalovanou) ustanoveného právneho zástupcu, skrz ktorého by žalovaná 4/ súdu v

pôvodnom konaní „tlmočila“ svoje stanovisko k dôvodnosti a výške sumy nemajetkovej ujmy, resp. skrz
ktorého by mohla žalovaná 4/ v pôvodnom konaní uplatňovať svoje procesné práva, keďže v rozhodnom
čase vzniku poistnej udalosti účinné znenie cit. § 11 ods. 4 zákona o PZP dokonca nie že poisťovni
dávalo možnosť, ale ukladalo jej dokonca zákonnú povinnosť (imperatív) ustanoviť poistenému na jeho
písomnú žiadosť právneho zástupcu v súdnom konaní o náhradu škody z PZP, ktorý imperatív je aj

plne pochopiteľným vzhľadom na povinnosť poisťovne titulom PZP plniť škodu za poisteného, preto už
zákonodarca majúc toto na zreteli, umožnil citovaným zákonným ustanovením poisťovni, aby sa aspoň
skrzňoupoistenémuustanovenéhoprávnehozástupcu,vprípadochaknebudevsporeonáhraduškody
z PZP poisťovňa priamo žalovanou (čo poisťovňa nemôže ovplyvniť, pretože pánom sporu je žalobca
a nie poisťovňa, ktorá je v týchto súdnych sporoch žalovanou), aby sa teda mohla „spolupodieľať“ na

ustálení dôvodnosti a výšky škody, t.j. aby mohla uplatňovať svoje procesné práva [napokon aj v tomto
konaní uplatnený nárok aj na náhradu trov pôvodného konania voči žalovanej 4/ mohol byť iný, keby
v pôvodnom konaní mala žalovaná (v tomto konaní žalobkyňa) žalovanou 4/ ustanoveného právneho
zástupcu, pozn. súdu]. V danom prípade však v pôvodnom súdnom konaní poistená žalovaná, ktorá
je v tomto konaní žalobkyňou, toto právo nevyužila a žalovanú 4/ o ustanovenie jej právneho zástupcu

písomne nepožiadala. Vzhľadom na uvedené tak žalovaná 4/ nemohla v pôvodnom konaní uplatniť
svoje procesné práva pri kreovaní nároku, ktorý sa od nej teraz žiada uhradiť. Na uvedených záveroch,
že žalovanej 4/ nebol v pôvodnom konaní zaistený spravodlivý súdny proces, podľa okresného súdu,
nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná 4/ nevstúpila, resp. odmietla vstúpiť ako vedľajší účastník na
strane žalovanej (pôvodcu škody) do súdneho konania sp. zn. 2C/71/2010 (pôvodné konanie), v ktorom

sa ustaľovala suma tejto nemajetkovej ujmy, a to bez ohľadu na dôvody ktoré ju v tom čase k tomuto
rozhodnutiu viedli, pretože jednako nikoho (okrem ak nie je žalovaným), nie je možné nútiť do sporu
vstúpiť a jednako je pochopiteľným, že žalovaná 4/ nemusela mať ani naliehavý právny záujem na
výsledku tohto sporu, aby chránila záujmy v pôvodnom konaní žalovanej (pôvodcu škody), pretože
žalovaná (pôvodca škody) bola v súdnom konaní sp. zn. 2C/71/2010 „jediným“ subjektom voči ktorému

bol tento nárok riadne uplatnený a teda v konečnom dôsledku mohlo byť žalovanej 4/ „jedno“ k náhrade
akej sumy bude žalovaná, ako pôvodca škody zaviazaná, pretože, ako už bolo uvedené voči žalovanej
4/ v súdnom konaní sp. zn. 2C/71/2010 tento nárok legitímne uplatnený nebol a aj keby bola žalovaná
4/ iba vedľajším účastníkom, tak rozsudok vo veci by ju ako vedľajšieho účastníka aj tak nezaväzoval,
no a napokon, keďže v pôvodnom konaní žalovaná ako škodca škodu spôsobila pod vplyvom alkoholu,

tak žalovaná 4/ by v zmysle cit. § 12 ods. 1 písm. a) zákona o PZP, mala aj tak voči nej právo regresnej
náhrady (ktoré žalovaná 4/ uplatnila aj v tomto konaní), takže aj z tohto uhla pohľadu je tak pochopiteľný
dôvod žalovanej 4/ do pôvodného konania ako vedľajší účastník konania nevstupovať. Uvedené by sa
však zmenilo, ak by poškodení 1/ - 3/ ako žalobcovia a páni sporu, popri pôvodcovi škody (v tomtokonaní žalobkyňa), v súdnom spore sp. zn. 2C/71/2010 o náhradu tejto nemajetkovej ujmy zažalovali
okrem škodcu aj žalovanú 4/ (poisťovňu), ktorá by sa tak bez ohľadu na svoj nesúhlas, ktorý by bol v
tomto prípade irelevantným, stala a musela stať stranou sporu, čo sa však v danom prípade nestalo,

aj napriek tomu, že žalovaní 1/ - 3/, ktorí v pôvodnom konaní mali dispozičné právo so žalobou, boli
kvalifikovane právne zastúpení.

11. Vzhľadom na uvedené, mal tak okresný súd za to, že na to, aby žalovaná 4/ (poisťovňa) mohla
byť titulom PZP legitímne zaviazaná k úhrade nemajetkovej ujmy poškodeným namiesto pôvodcu tejto

ujmy, mal byť tento nárok voči poisťovni (žalovaná 4/), ako voči „žalovanej“ riadne uplatnený už v
súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 2C/71/2010, v rámci ktorého bol posudzovaný tento nárok z
hľadiska včasnosti, ako aj sumy tejto uplatnenej náhrady tak, aby sa žalovaná 4/ mala možnosť v rámci
procesnej obrany „žalovaného“, t.j. k tejto náhrade povinného subjektu, k týmto okolnostiam riadne
vyjadriť, čo sa však v danom prípade nestalo a to aj napriek tomu, že jednako poškodení žalovaní 1/ -
3/ (v konaní sp. zn. 2C/71/2010 boli žalobcami), ktorí žalobou iniciovali konanie sp. zn. 2C/71/2010 boli

od počiatku kvalifikovane právne zastúpení a jednako aj napriek tomu, že už aj v čase prebiehajúceho
súdneho sporu sp. zn. 2C/71/2010 bola známa judikatúra o tom, že pasívna vecná legitimácia v spore o
náhradu škody z PZP svedčí titulom tzv. nepravej solidarity popri škodcovi aj poisťovni (v danom prípade
žalovaná 4/) s tým, že v rozsahu poskytnutia plnenia nemajetkovej ujmy poškodenému jedným z nich
by zanikol záväzok druhého povinného subjektu. V tomto smere podľa okresného súdu neobstojí ani

argumentácia, že v čase sporu sp. zn. 2C/71/2010, nebola ešte ustálenou judikatúra súdov v oblasti
povinnostipoisťovnetitulomPZPnahradiťnamiestoškodcupoškodenémuajnemajetkovúujmu,pretože
jednako, ako to uviedol aj Ústavný súd SR (I. ÚS 310/2019 z 20.08.2019) aj neskôr formulovaný právny
názor sa aplikuje do minulosti retrospektívne a nie retroaktívne, z dôvodu že súd právo netvorí, ale ho
iba nachádza, preto je neprípustným, aby ani na právne vzťahy z minulosti boli aplikované mylné právne

názory, takže ak by bola v spore sp. zn. 2C/71/2010 ako žalovaná označená aj poisťovňa (žalovaná 4/),
súd by sa už v tomto pôvodnom spore musel vysporiadať s jej pasívnou vecnou legitimáciou, ktorého
záver by bol preskúmateľným vyššou súdnou inštanciou s prípadným uplatnením nároku na náhradu
škody nesprávnym úradným rozhodnutím skrz prizmu neskorších retrospektívne aplikovaných nových
právnych názorov a jednako už v roku 2013 bol známy rozsudok SD EÚ sp. zn. C 22/12 z 24.10.2013

vo veci G., ktorým žalobkyňa, ako aj žalovaní 1/ - 3/ argumentujú aj v tomto konaní, pričom vo veci sp.
zn. 2C/71/2010 bolo rozhodnuté okresným súdom až 28.09.2015 a krajským súdom 19.12.2017, takže
žalobcovia mohli kedykoľvek počas súdneho konania sp. zn. 2C/71/2010 navrhnúť rozšírenie žaloby na
náhradu nemajetkovej ujmy aj voči poisťovni (žalovaná 4/), čo sa však nestalo.

12. Namiesto toho, sa žalobkyňa, ako pôvodca škody domáha podanou žalobou voči žalovanej 4/
(poisťovni), ktorú žalobu žalobkyňa zadefinovala ako „žalobu v prospech tretieho“ a to v prospech
poškodených žalovaných 1/ - 3/, zaplatenia už v inom súdnom konaní právoplatne ustáleného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a to tak, aby žalovaná 4/ túto ujmu, k zaplateniu ktorej bola žalobkyňa
právoplatne zaviazaná rozsudkom sp. zn. 2C/71/2010 z 28.09.2015, zaplatila poškodeným žalovaným

1/ - 3/ namiesto žalobkyne, čím by žalovaná 4/ zbavila žalobkyňu tohto záväzku voči poškodeným
žalovaným 1/ - 3/. Keďže tzv. „žaloba v prospech tretieho“ je procesnou novotou a v tomto smere ešte
nie je rozvinutá ani judikatúra súdov, keďže tento typ žaloby nie je upravený a legislatívne regulovaný ani
civilným procesným kódexom, okresný súd vychádzajúc z prvých rozhodnutí (lastovičiek) naznačujúcich
možnosť využitia tohto inštitútu, ako legitímneho nástroja na ochranu práv žalobcu a tretej osoby

(subjektu) vyvodil (abstrahoval), že tento typ žaloby by aplikáciou analógie legis prichádzal do úvahy
jednako v prípadoch (i) kde by poškodený v pozícii žalobcu, nemal k dispozícii iný právom regulovaný
nástroj ochrany jednako voči nečinnosti (pasivite) poškodenej tretej osoby a jednako voči nečinnosti
k plneniu povinnej poisťovne - žalovanej (Najvyšší súd SR sp. zn. 8 Cdo 100/2017 z 29.11.2018 -
poškodený, ktorému bolo odcudzené ešte ním nesplatené vozidlo sa žalobou proti poisťovni domáhal

namiesto seba zaplatenia plnenia v prospech poškodenej leasingovej spoločnosti, ktorá bola vlastníkom
odcudzeného vozidla a ktorá bola nečinnou domáhať sa sama tohto nároku voči poisťovni), a tiež v
prípadoch (ii) kde by jeden súdny spor mohol v sebe kumulovať viac súdnych sporov týkajúcich sa
tej istej veci, t.j. v prípadoch kde by takáto žaloba napomohla kumulácii viacerých súdnych sporov do
jednéhosúdnehosporu,čímbysaeliminovalodrobenie,resp.násobenieviacerýchsúdnychsporov(viď.

žalobkyňou predložený odborný článok z Bulletinu slovenskej advokácie č. 1 - 2/2020). Inými slovami,
okresný súd mal za to, že aj napriek tomu, že inštitút tzv. „žaloby v prospech tretieho“ je síce novým,
avšak životom vyžiadaným inštitútom, teda aj napriek tomu, že tento inštitút nie je právne regulovaný,
tak v podmienkach aktuálnych spoločenských vzťahov s využitím analógie iuris, je tento inštitút podľaokresného súdu prípustným a vzhľadom na ad hoc okolnosti tej ktorej veci je aj aplikovateľným. Tak
ako bolo uvedené doterajšia skromná súdna rozhodovacia prax vymedzila zatiaľ dva predpoklady
jej uplatnenia a to je (i) neexistencia žiadneho iného právneho prostriedku zjednania nápravy a (ii)

kumulácia viacerých súdnych sporov do jedného.

13. V danom prípade sa však podľa okresného súdu nejedná ani o jeden z uvedených prípadov, pretože
v danom prípade je žalobkyňou zo žiadneho uhla pohľadu nie osoba poškodená, ale je ňou pôvodca
škody, ktorá sa mohla potom, ako by uhradila poškodeným nemajetkovú ujmu samostatnou žalobou

domáhať voči žalovanej 4/ (poisťovni) na zaplatenie tohto nároku (čo samozrejme žalobkyňa neučinila,
súcsipravdepodobnevedomáregresnéhonárokupoisťovnevočinej,keďžedopravnúnehoduspôsobila
pod vplyvom alkoholu) a aj poškodení žalovaní 1/ - 3/ mohli o náhradu tejto ujmy žalovanú 4/ (poisťovňu)
žalovať už v pôvodnom konaní sp. zn. 2C/71/2010, čo však neučinili a v tomto pôvodnom súdnom konaní
žalovaná (v tomto konaní je žalobkyňou) ani v súlade so zákonom nepožiadala poisťovňu (žalovanú
4/) o ustanovenie jej právneho zástupcu. Inými slovami, žaloba v prospech tretieho by mala slúžiť na

„zaplátanie“ medzery v zákone pri neexistencii iného účinného prostriedku ochrany a nie na „zaplátanie“
zanedbaných povinností resp. možností sporových strán v iných súdnych konaniach a taktiež v jej
dôsledku by sa súdne spory mali koncentrovať a nie drobiť, tak ako je tomu v tomto prípade, keďže
jednakožalobkyňasapodanoužalobuaajžalovaní1/-3/vprospechktorýchbolatátožalobapodaná,sa
ňou snažia obísť existujúce a im zákonom priznané prostriedky obrany, ktorými sa mali a mohli legitímne

domáhať od žalovanej 4/ svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a tým sa snažia „zaplátať“ svoje
procesné pochybenia z pôvodného súdneho sporu a jednako v tomto súdnom spore uplatnený nárok
mohol a mal byť komplexne vyriešený už v súdnom spore sp. zn. 2C/71/2010 (koncentrácia sporov).

14. Poukazujúc na uvedené, okresný súd z dôvodu, že žalobou uplatnený nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy nebol voči žalovanej 4/ uplatnený riadne, t.j. tak aby sa k jeho podstate mala možnosť
vyjadriť v spravodlivom procese, ktorý nedostatok nie je podľa okresného súdu možné dodatočne
konvalidovať ani inštitútom tzv. „žaloby v prospech tretieho“, žalobu žalobkyne, ktorou sa v podstate
domáhala voči žalovanej 4/ iba akéhosi výkonu („exekúcie“) právoplatného rozsudku sp. zn. 2C/71/2010
z 28.09.2015, zamietol s tým, že poškodení žalovaní 1/ - 3/ majú voči žalobkyni (pôvodca škody)

exekučný titul v právoplatnom a vykonateľnom rozsudku sp. zn. 2C/71/2010 z 28.09.2015, takže v už
nimi začatých exekučných konaniach sa majú možnosť domôcť zaplatenia im právoplatne priznanej
nemajetkovejujmy,keďžežalobkyňajevproduktívnomveku,jezamestnaná(pracujevČeskejrepublike,
aj keď súdna exekútorka to doposiaľ podľa zoznamu ňou vykonaných procesných úkonov k 30.06.2021
v exekučných konaniach nezistila) a svoju podlžnosť voči žalovaným 1/ - 3/ tak môže splácať buď zo

svojho príjmu, prípadne jednorazovo z úveru pod..

15. Napokon pokiaľ ide o námietku premlčania v danom prípade je nutné rozlišovať, či sa jedná o
nárok na zaplatenie škody (aj nemajetkovej ujmy) alebo o nárok na poskytnutie plnenia z poistenia a
to z dôvodu jednako rôznej dĺžky premlčacích dôb pri týchto dvoch nárokoch, ako aj z dôvodu rôznych

počiatkov ich plynutia. Kým pri nároku na náhradu škody sa tento nárok podľa cit. § 106 ods. 1 a 2
OZ premlčuje v objektívnej (3 alebo 10 rokov pri úmyselne spôsobenej škode) a subjektívnej (2 roky)
premlčacej dobe, ktoré v prípade subjektívnej doby plynú odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá a v prípade objektívnej doby, ktorá plynie odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví, pri ktorej sa uplatňuje iba subjektívna

premlčacia doba. Tak pri nároku na plnenie z poistenia sa uplatňuje všeobecná trojročná premlčacia
doba, ktorá podľa cit. § 104 OZ začína plynúť za rok po poistnej udalosti. V danom prípade, ako už
bolo uvedené si žalobkyňa podanou žalobou uplatnila voči žalovanej 4/ (poisťovňa) nárok na plnenie
z poistenia titulom nemajetkovej ujmy, t.j. na plnenie z PZP a teda, keďže k poistnej udalosti došlo
01.04.2007, tak od 01.04.2008, čo je rok po poistnej udalosti, by tak trojročná premlčacia doba na

uplatnenie si tohto nároku uplynula 01.04.2011, takže z tohto pohľadu, by tak nárok z poistenia uplatnený
v tomto konaní žalobou podanou 10.02.2020 bol premlčaný, avšak premlčaný by nebol, keby si tento
nárok z PZP žalobkyne (pôvodca škody), žalovaní 1/ - 3/, tak ako už bolo uvedené uplatnili aj voči
žalovanej 4/ (poisťovni) už v pôvodnom konaní, ktoré bolo začaté žalobou podanou 30.03.2010. Aj z
uvedeného dôvodu sa tak javí do kontextu veci nezapadajúcou pripomienka žalobkyne a žalovaných

1/ - 3/, podľa ktorej ak žalovaná 4/ chcela namietať premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, mala tak učiniť v pôvodnom konaní ako vedľajší účastník, pretože tak ako to bola uviedla aj
právna zástupkyňa žalovaného 4/ na pojednávaní, žalovaná 4/ nechcela v pôvodnom konaní namietať
premlčanie žalovanými 1/ - 3/ uplatneného nároku, pretože ten v tom čase pôvodného konania anipremlčaný nebol, takže ani toto nebol pre žalovanú 4/ dôvod motivujúci ju k vstupu do pôvodného
konania, ako vedľajšieho účastníka, žalovaná 4/ však v tomto konaní namietala premlčanie nároku
z poistenia, uplatneného žalobkyňou v tomto konaní. Napokon aj vďaka tomu, že žalovaní 1/ - 3/ v

pôvodnom konaní neuplatnili riadne svoje priame nároky z PZP žalobkyne, ako pôvodcu škody aj voči
žalovanej 4/, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, nastala patová situácia aj v otázke premlčania,
pretože, ako už bolo uvedené nemajetková ujma je nemerateľná a je potrebné ju preukázať, resp.
ustáliť, k čomu došlo až právoplatnosťou rozsudku okresného súdu č.k. 2C/71/2010-191 z 28.09.2015,
ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 6Co/262/2016-222 z 19.12.2017 nadobudli

právoplatnosť 10.02.2018, teda na prvý pohľad by sa zdalo, že až od tohto dátumu by mala byť žalovaná
4/ povinnou plniť z PZP, ktorého nároku sa žalobkyňa v tomto konaní domáha a teda až od tohto
dátumu 10.02.2018 by mala byť počítaná trojročná premlčacia lehota na uplatnenie si práv z poistenia,
avšak zákon explicitne v cit. §104 OZ uvádza, že pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť
premlčacia doba už „za rok po poistnej udalosti“ a nie až od preukázania škody, takže nárok na jej
uplatnenie by mal byť uplatnený včas aj keď by jej suma bola ustálená súdnym rozhodnutím až neskôr,

t.j. dôležitý a podstatný je okamih jej uplatnenia a nie konečného jej preukázania. Aj uvedená patová
situácia zacyklenia sa nároku voči žalovanej 4/ na plnenie z PZP, ktorá nastala v dôsledku nie riadneho
nie včasného uplatnenia si tohto nároku tak žalobkyňou ako aj žalovanými 1/ - 3/ voči žalovanej 4/,
svedčí o snahe podaním v ad hoc okolnostiach tejto veci „netradičnej“ žaloby obchádzať označenými
subjektami uvedené svoje skoršie procesné pochybenia, ktoré však nenastali v dôsledku medzery v

zákone, ale v dôsledku konania samotnej žalobkyne a žalovaných 1/ - 3/. Napokon ku krajským súdom
v pôvodnom konaní konštatovanej „nekorektnosti“ námietky premlčania možno poukázať na judikatúru
Najvyššieho súdu SR napr. vo veciach sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17.02.2011; sp. zn. 7 Cdo 226/2016
z 13.12.2017; sp. zn. 7 Cdo 507/2014 z 28.04.2018 a sp. zn. 1 Cdo 85/2017 z 18.10.2018. Podľa
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012 cit. „.... ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany

svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné
vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ“.

16. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto okresný súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov

konania a to podľa cit. § 257 CSP, takže aj keď mala žalovaná 4/ v konaní plný úspech, okresný súd
jej voči v konaní neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že vzhliadol
danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne jednako v tom, že vzhľadom na nie
zanedbateľnú sumu žalovaného nároku, od ktorej by bol tento nárok na náhradu trov odvíjaný, by
priznanie nároku na ich náhradu voči žalobkyni, už aj tak pre jej nepriaznivú finančnú situáciu mohol mať

likvidačné účinky (okresný súd mal za to, že žalobkyňa by si teraz mala radšej plniť svoje záväzky voči
žalovaným 1/ - 3/ a nie vynakladať svoje finančné prostriedky na trovy) a jednako aj v tom, že v danom
prípade si žalobkyňa svoj nárok uplatňovala prostredníctvom nového, resp. ešte doposiaľ vo svojej
podstate nejudikovaného prostriedku ochrany, z ktorého dôvodu je tu vyššia miera neistoty výsledku
sporu. Okresný sú poznamenal, že vzhľadom na uvedené konštatovanie 100 % úspechu žalovanej 4/

v spore, ktorému na druhej strane zodpovedá 100% neúspech žalobkyne, by pri aplikácii cit. § 255
CSP v spojení s cit. § 257 CSP mal výrok o trovách konania snáď znieť „Žalovanej 4/ nepriznáva voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania“, avšak keďže na strane žalovanej boli aj žalovaní 1/ - 3/,
ktorí síce na prvý pohľad boli v konaní na strane úspešnej žalovanej procesnej strany, keďže strana
žaloby bola neúspešnou, avšak keďže rozhodnutie vo veci bolo aj napriek uvedenému procesnému

postaveniužalovaných1/-3/,neúspešnýmajvočinim,okresnýsúdvzhliadnucidentickéokolnostihodné
osobitného zreteľa ako u žalobkyne aj na strane žalovaných 1/ - 3/, rozhodol tak, že žiadnej zo strán
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

17. Označený rozsudok včas podanými odvolaniami napadla žalobkyňa a žalovaní 1/-3/.

18. Žalobkyňa ho napadla v celosti, a to z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Mala za to, že žaloba
v prospech tretieho uplatnená v tomto konaní má slúžiť na ochranu, resp. ochranu žalobkyne ako
poistenej. Touto žalobou sa domáha zbavenia a odbremenia od plnenia, ktoré má za ňu plniť žalovaná

4/ ako poisťovateľ, ktorá od začiatku pristúpila k likvidácii takým spôsobom, že odmietla vstúpiť do
súdneho konania vedeného pod sp. zn. 2C/71/2010 ako vedľajší účastník na strane žalovanej (tu ako
žalobkyňa) a súčasne odmietla plnenie nemajetkovej ujmy dôvodiac, že PZP ju nekryje. Z uvedeného
dôvodu nemôže byť reč o porušení práva na spravodlivý proces vo vzťahu žalovanej 4/ z dôvodu,že nebola účastníkom súdneho konania pod sp. zn. 2C/71/2020, lebo o ňom vedela, mohla a mala
možnosť sa ku nemu pripojiť. Podľa názoru odvolateľky sa mal súd zaoberať jedine otázkami, či
poistený má právo a právny nárok žiadať, aby poisťovňa plnila plnenie za žalovaného a či tu nie sú

dôvody na odmietnutie plnenia poisťovňou, preto sa súd nemal zaoberať dôvodmi, či poškodení v
konaní pod sp. zn. 2C/71/2010 žalovali aj poisteného aj poisťovňu, resp. prečo žalovali iba poisteného
a súčasne nežalovali aj poisťovňu, resp. prečo nežalovali iba poisťovňu. Tým, že poškodení žalovali
iba poisteného, využili jednu z možností, ktoré im zákon o PZP umožňuje a uvedené im iba sťažuje
prístup k plneniu od poisťovne. Avšak skutočnosť, že vzniklo toto konanie, nemôže zabrániť ochrane

poisteného, za ktorého má poisťovňa povinnosť plniť. Žalobkyňa rovnako nesúhlasí so záverom súdu
prvej inštancie o premlčaní jej nároku voči žalovanej 4/. Nemajetkovú ujmu treba subsumovať pod pojem
škoda, preto v danom prípade začala plynúť premlčacia doba najskôr prvým dňom nasledujúcim po
právoplatnom skončení konania pod sp. zn. 2C/71/2010 dňa 10.02.2018, resp. najneskôr uplynutím 15
dní po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi v zmysle § 11
ods. 7 zákona o PZP. Žalobkyňa vyzvala žalovanú 4/ písomne dňa 12.02.2018 na plnenie v zmysle

týchto právoplatných rozhodnutí v prospech poškodených, teda uplynutím 15 dní po doručení tejto výzvy
spolu s rozhodnutiami sa stalo splatným plnenie v prospech poškodených. Pri prijatí právneho názoru,
že pri upletení nároku žalobkyne išlo o škodu, by premlčacia doba bola dvojročná subjektívna, pretože
o tom, kto za škodu zodpovedá (žalovaná 4/) žalobkyňa vedela, ale o výške sa dozvedela až dátumom
právoplatnosti skončenia konania pod sp. zn. 2C/71/2010, t.j. 10.02.2018 a žaloba bola na súde podaná

dňa 10.02.2020. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobnému návrhu vyhovieť a priznať jej trovy
celého konania.

19. Žalovaní 1/-3/ sa vo svojej odvolacej replike k odvolaniu žalobkyne plne stotožnili s jej názormi
prezentovanými v odvolaní. Súhlasili s namietaným nezákonným poskytnutím ochrany práva na

spravodlivýprocesžalovanej4/,ktoréviedlokzamietnutiužalobyavzhľadomnapreukázanénezákonné
nekonanie žalovanej poisťovne vyznelo nielen neudržateľne, ale hlavne krajne nespravodlivo. Jedinou
príčinou iniciovania súdneho konania (vedeného na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 9C/8/2020)
bololenchronickéodmietaniežalovanejpoisťovnesplniťsisvojuzákladnúzákonnúazmluvnúpovinnosť
voči žalobkyni. Takisto sa stotožnili s námietkami o tom, že okresný súd v konaní vedenom pod sp.

zn. 9C/8/2020 nemal zákonné oprávnenie skúmať a posudzovať okolnosti podania žaloby a vedenia
súdneho konania pod sp. zn. 2C/71/2010 a následne vyvodzovať právne závery vedúce k procesnému
neúspechu žalobkyne v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 9C/8/2020. Žaloba, o ktorej sa viedlo
súdne konanie pod sp. zn. 9C/8/2020 procesne zodpovedala inému hmotnoprávnemu vzťahu, ako bol
hmotnoprávny vzťah, ktorému procesné zodpovedala žaloba, o ktorej sa viedlo súdne konanie pod sp.

zn. 2C/71/2010. Tak ako namieta odvolateľka, poškodení ako žalobcovia svojím procesným postupom
voči škodkyni ako žalovanej v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 2C/71/2010 absolútne žiadnym
spôsobom nemohli ovplyvniť a ani neovplyvnili hmotnoprávne povinnosti poisťovne voči poistenej
vyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu medzi poisťovňou a povinne zmluvne poistenou škodkyňou.
Práve len splnenia základnej povinnosti žalovanej poisťovne voči poistenej sa domáhala žalobkyňa a

výlučne k tomuto sa mala vzťahovať rozhodovacia činnosť súdu v súdnom konaní pod sp. zn. 9C/8/2020,
pritom neexistovala žiadna zákonná prekážka brániaca súdu, aby vyhovel žalobe v konaní vedenom pod
sp. zn. 9C/8/2020, keďže len takýmto spôsobom by bol súčasne zabezpečený nielen prístup žalovaných
k plneniu, ale aj ochrana poistenej žalobkyne, za ktorú mala poisťovňa povinnosť plniť. Rovnako sú
zhodného názoru, že právne závery súdu vo vzťahu k údajnému premlčaniu nároku žalobkyne ako

poistenej voči žalovanej poisťovni predstavovali nesprávne právne posúdenie uvedenej hmotnoprávnej
námietky. Navrhli, aby súd vyhovel odvolaniu žalobkyne v celom rozsahu a zmenil rozsudok tak,
že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovanú 4/ k náhrade trov konania v rozsahu l00%,
alternatívne, aby zrušil rozsudok a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

20. Žalovaná 4/ vo svojej odvolacej replike k odvolaniu žalobkyne navrhla napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnila trovy odvolacieho konania. S odvolaním žalobkyne
nesúhlasila, považuje ho za nedôvodné a nie je možné sa súhlasiť ani s jej závermi. Mala za to, na
úspešnú žalobu v prospech tretieho je potrebné kumulatívne splnenie nasledovných požiadaviek: a/
objektívny záujem žalobcu na poskytnutí plnenia medzi žalovanými do takej miery, že tým dôjde k zmene

jeho postavenia, b/ nemožnosť žalobcu domôcť sa ochrany inými prostriedkami, c/ vyriešenie všetkých
vzťahov medzi sporovými stranami súvisiacich s navrhovaným plnením v prospech tretieho. V konaní
pod sp. zn. 2C/71/2010 žalovaní 1/-3/ v postavení žalobcov uplatnili voči žalobkyni v postavení žalovanej
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá im vznikla zásahom do ich osobnostnýchpráv usmrtením ich rodičov pri dopravnej nehode, za ktorú zodpovedala žalobkyňa. Voči žalovanej
4/ však žalovaní 1/-3/ svoje nároky do dnešného dňa neuplatnili, hoci im v tom nič nebránilo, a teda
slobodne prejavili svoju vôľu, aby im vzniknuté nároky v tejto súvislosti uspokojila výlučne žalobkyňa

bez ohľadu na to, či ich k tomu viedli iné vnútorné dôvody, alebo nevhodná voľba prostriedkov ochrany
ich práv. V súčasnosti sú nároky žalovaných 1/-3/ voči žalovanej 4/ (od 03.04.2010) premlčané a sú to
výlučne žalovaní 1/-3/, ktorí svojim postupom pri uplatňovaní svojich práv spôsobili možnosť žalovanej
4/ účinne namietať premlčanie ich nárokov voči nej. Žalovaná 4/ nebola účastníkom konania pod sp.
zn. 2C/71/2010, v ktorom sa posudzovali podmienky vzniku nárokov žalovaných 1/ - 3/ na náhradu

nemajetkovejujmyaichvýška.Postaveniežalobkynebyajtakostalonezmenené,lebovprípadeplnenia
žalovanej 4/ v prospech žalovaných 1/-3/, by žalovanej 4/ vznikol regresný nárok voči žalobkyni, ktorá
dopravnú nehodu spôsobila v stave opitosti. K podaniu žaloby v súdenej veci žalobkyňa pristúpila po
viac ako 13 rokoch, teda k usporiadaniu vzťahov nepristúpila bezodkladne po tom, ako sa dozvedela o
spôsobeuplatnenianárokovžalovaných1/-3/,hocijejvtomničnebránilo. Žalobavprospechtretiehotak
nie je na mieste. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie o premlčaní v tomto spore uplatneného

nároku, lebo ide o právo z poistenia, ktoré sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť
rok od poistnej udalosti.

21. Žalobkyňa sa vo svojej odvolacej duplike stotožnila s názormi, ktoré vo svojej odvolacej replike
k jej odvolaniu prezentovali žalovaní 1/-3/, ktorí zdôraznili/zduplikovali dôvody podaného odvolania

žalobkyňou a potvrdili dôvodnosť a vecnosť ňou podaného odvolania. Navrhla, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobkyni trovy prvoinštančného
aj odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalovanej 4/.

22. Žalobkyňa sa vo svojej odvolacej duplike, ktorou reagovala na odvolaciu repliku žalovanej 4/ uviedla,

že sa nestotožňuje s obsahom jej vyjadrenia a ani s právnou argumentáciou. K otázke premlčania
zotrvala na uvedenom v bodoch 19. až 23. odvolania, rovnako v otázke priamej žalovateľnosti poisťovne
zotrvával na uvedenom v bodoch 16. a 17. odvolania. Neustála argumentácia toho, že žalovaní 1/-3/ mali
v súdnom konaní žalovať priamo poisťovňu a z dôvodu jej nežalovateľnosti došlo k premlčaniu nárokov,
je neopodstatnené. K požiadavkám, ktoré by mali byť podľa názoru žalovanej 4/ splnené pre úspech

žaloby v prospech tretieho uviedla, že žalovaná 4/ tieto požiadavky iba uviedla, bez toho, aby zdôvodnila,
resp. poukázala na to, v čom (v tomto konkrétnom prípade) splnené neboli či už zo strany žalovaných
1/ - 3/, resp. žalobkyne ako poistenej. Zdôraznila, že priama žalovateľnosť poisťovne mala len uľahčiť,
ale nie zamedziť vymáhaniu poistného plnenia v prípade, že poškodení vyzvú poisteného na náhradu
škody a poistený následne bude v tejto veci kontaktovať poisťovňu, aby pristúpila k likvidácii poistnej

udalosti. Za takej situácie mala poisťovňa automaticky povinnosť vstúpiť na stranu svojho poisteného,
pretože ide o subjekt, ktorý má a má mať právny záujem na výsledku konania. Podľa jej názoru musí
byť vždy naplnené v prvom rade hmotné právo, v tomto prípade ustanovenie § 4 zákona o PZP (pokiaľ
si poistený vo vzťahu k poisťovni splnil svoje povinnosti) a procesné právo musí obsahovať riešenie
právneho vzťahu podľa hmotného práva. V opačnom prípade by vo vzťahu k žalobkyni v časti náhrady

nemajetkovej ujmy nemalo toto ustanovenie zmysel, a bolo by obsolétnym ustanovením. Navrhla, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná jej trovy
prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalovanej 4/.

23. Žalovaní 1/-3/ vo svojej odvolacej triplike ku odvolaniu žalobkyne uviedli, že s obsahom podania

žalobkyne sa plne stotožňujú a vyjadrujú s ním súhlas, pričom v ostatnom odkazujú na svoje odvolanie
zo dňa 15.08.2021 a vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne zo dňa 07.09.2021.

24. Žalovaní 1/-3/ ho napadli v I. zamietavom výroku, a to rovnako z dôvodu nesprávnych skutkových
zistení, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

Súčasne napadnutý rozsudok považujú za arbitrárny (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Namietali, že
zamietnutím žaloby došlo k spôsobeniu závažnej majetkovej ujmy na ich strane, keďže nedošlo k
zaviazaniu žalovanej 4/ na peňažné plnenie, ktoré bola povinná zo zákona plniť titulom PZP a tým zbaviť
žalobkyňu jej záväzkov a uspokojiť judikované pohľadávky. Zamietnutím žaloby tak prišli o reálnu šancu
akokoľvek sa dostať k poistnému plneniu, ktoré žalovaná 4/ nezákonne odmietla plniť, pričom nie je

možné prehliadnuť, že od počiatku súhlasili so žalobou, čo však nebolo zohľadnené súdom v meritórnom
rozhodnutí. Súdu prvej inštancie vytýkajú, že im neposkytol, ako slabším subjektom - spotrebiteľom
- ochranu, ale generoval iba dôvody vedúce k zamietnutiu ich žaloby tkvejúce predovšetkým vo
vytknutí ich údajných pochybení ako aj pochybení žalobkyne, pred začatím tohto súdneho konania,a na druhej strane neprehliadnuteľným spôsobom poskytol nezákonnú ochranu žalovanej 4/. Tu
poukázali, že žalovaná 4/ v konaní pod sp. zn. 2C/71/2010 napriek ich výzvam, ako aj výzvam zo
strany súdu, do konania ako vedľajší účastník, hoc jej v tom nič nebránilo, odmietla vstúpiť, tam

si svoje procesné práva neuplatnila a súd prvej inštancie tento jej ničím neodôvodnený odmietavý
postoj v tu súdenej veci prehliadol. Tento odmietavý postoj mal súd vyhodnoť výlučne v neprospech
žalovanej 4/ a na ťarchu ochrany jej práva na spravodlivý proces. Poukázali taktiež na body 22. -
24. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/262/2016, ktoré súd prvej inštancie
neakceptovateľne podľa ich názoru neprijal, čim porušil nie len ich právnu istotu, ale aj právnu istotu

žalobkyne, a to v nezákonnom ochranárskom prístupe k právam žalovanej poisťovne, čo namietajú
ako nezákonné a neprípustné. Uviedli, že potom niet absolútne žiadnej právnej istoty žalobkyne,
pokiaľ táto postupuje dôsledne v súlade s právnym názorom vysloveným krajským súdom očakávajúc
naplnenie jeho záverov, pričom bolo nesporne preukázané, že právoplatné rozhodnutia prvoinštančného
a odvolacieho súdu spolu s výzvou na dobrovoľné plnenie boli poisťovni po právoplatnom skončení
konania preukázateľne riadne a včas doručené tak žalobkyňou ako aj žalovanými, preto závery

súdu prvej inštancie v tomto smere sú rozporné s vykonaným dokazovaním a príslušnou právnou
úpravou. Takéto závery označujú za svojvoľné, bez opory v hmotnom práve a samoúčelné pri
poskytovaní nezákonnej súdnej ochrany žalovanej poisťovni. Namietali, že vykonaným dokazovaním,
ktoré nebolo zohľadnené, bolo preukázané, že žalovaná poisťovňa odmietla dobrovoľne plniť, čím
preukázateľne ukončila akékoľvek prešetrovanie na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť

poistné plnenie. Dôvodom odmietnutia akéhokoľvek plnenia za žalobkyňu bol zo strany žalovanej 4/
prekonaný názor, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá z PZP. Namietali, že záver o absencii
riadneho uplatnenia nárokov neobstojí ani v zmysle správneho právneho posúdenia a ani v zmysle
produkovaného skutkového stavu. Rovnako namietali závery uvedené pod bodom 50.odôvodnenia
a ani úvahy o regresnom nároku poisťovne neboli vôbec na mieste. Uviedli, že k podaniu žaloby o

náhradu nemajetkovej ujmy pristúpili tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby a poukázali na
rozsudok súdneho dvora vo veci Haasová. Súčasne mala byť námietka premlčania vznesená žalovanou
4/ vyhodnotená ako nedôvodná. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovanú 4/ k náhrade trov konania v celom rozsahu,
alternatívne, aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

25. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaných 1/-3/ vyjadrila tak, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s vecnými dôvodmi podaného odvolania. Dôvody podaného odvolania len potvrdzujú opodstatnenosť
žaloby, správnosť postavenia účastníkov ako strán sporu, petitu žalobného návrhu, skutkového aj

právneho zdôvodnenia žaloby.

26. Žalovaná 4/ sa k odvolaniu žalovaných 1/ - 3/ vyjadrila tak, že s týmto ich odvolaním nesúhlasí
z dôvodu, že toto bolo podané neoprávnenými osobami. V tomto prípade pritom súd prvej inštancie
žalobu v celom rozsahu zamietol. Z tohto je zrejmé, že toto rozhodnutie je v neprospech žalobkyne a

už preto nemôže byť v neprospech žiadneho zo žalovaných a to ani žalovaných 1/ - 3/. Ak teda súd
žalobenevyhovel,takzároveňžalovaným1/-3/neuložilpovinnosťprijaťurčitéplnenieodžalovaného4/.
Takéto rozhodnutie je voči žalovaným 1/ - 3/ z procesného hľadiska prijateľnejšie (výhodnejšie) ako bolo
uplatnené žalobou, nakoľko žalovaným 1/ - 3/ nebola uložená žalobkyňou požadovaná povinnosť. Aj
preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané aj v prospech žalovaných 1/ - 3/, preto je na mieste, aby

odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ - 3/ odmietol podľa § 386 písm. b) Civilného sporového poriadku.
Pokiaľ sa týka obsahu „odvolania“, tak je viac ako zarážajúce, že žalovaní 1/ - 3/ opakovane útočia na
žalovanú 4/, že si neplnila riadne svoje povinnosti, pričom sa nebránila ľsťou ale v súlade s v rozhodnom
čase ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority, podľa ktorej
nebola daná vecná legitimácia poisťovateľa. Žiadnym spôsobom nebránila žalobkyni a žalovaným 1/ -

3/ v tom, aby svoje nároky voči nej uplatnili riadne a včas. Žalovaní 1/ - 3/ pritom vytýkajú, že odmietla
vstúpiť do konania vedeného Okresným súdom Bardejov vo veci sp. zn. 2C/71/2010, čo nebola povinná
urobiť, avšak prehliadajú, že ak mali záujem o plnenie od nej, boli to práve oni, kto tak svojou procesnou
aktivitou mohol urobiť. Za tejto situácie nie je na mieste vytýkať, že si riadne chráni svoje práva a
oprávnené záujmy (a to napríklad aj vznesením námietky premlčania), pritom nemožno prehliadnuť, že

žalovaní 1/ - 3/ zmenu rozhodovacej činnosti súdov v priebehu plynutia času vykladajú výlučne na jej
ťarchu. Celé podanie žalovaných 1/ - 3/ pritom vyznieva tak, že subjektom, ktorý spôsobil vzniknutú
situáciu, ktorá viedla k tomuto konaniu, je žalovaná 4/, to však nie je pravda. Na záver uviedla, že
žalovaní 1/ - 3/ si zvýšenú ochranu slabšej strany v sporovom konaní celkom zjavne mýlia s povinnosťousúdu neprihliadať na všetky okolnosti veci v záujme dosiahnutia rozhodnutia priaznivejšieho pre slabšiu
sporovú stranu. Toto hraničí s nepochopením predmetného inštitútu. V ostatnom sa ich argumentácia do
značnej miery „prekrýva“ s argumentáciou žalobkyne v jej odvolaní, ku ktorej sa už podrobne vyjadria,

preto sa k nej nebude opakovane vyjadrovať.

27. Žalovaní 1/ - 3/ k podanému vyjadreniu žalobkyne uviedli, že sa plne stotožňujú s vyjadrením
žalobkyne k ich odvolaniu. Toto jej vyjadrenie považujú za vecne a právne správne. Žalobkyňa sa taktiež
stotožnila s materiálnym poňatím ich postavenia ako osôb nesporne oprávnených na podanie odvolania,

kedy tento prístup, výklad práva na podanie riadneho opravného prostriedku musí mať a má vždy
prednosť pred formálnym, formalistickým výkladom práva, bez naplnenia jeho materiálnej stránky. Aj
vzhľadom na uvedené tak navrhujú, aby bolo ich odvolaniu vyhovené v celom rozsahu v zmysle jeho
písomného vyhotovenia.

28. Žalovaní 1/ - 3/ k podanému vyjadreniu žalovanej 4/ uviedli, že sa vôbec nestotožňujú s jej právnou

argumentáciou, považujú ju za právne neudržateľnú pre prísny formalizmus, bez akéhokoľvek náznaku
poňatia aj materiálnej stránky veci, resp. bez akejkoľvek možnosti pripustenia výkladu predmetných
ustanovení tak, aby boli tieto aplikované v súlade s cieľom naplnenia aj materiálnej stránky zákona.
Namietali, že žalovaná 4/ podáva neprípustný, veľmi zjednodušený výklad príslušných zákonných
ustanovení, a to spôsobom zužujúcim, čím spôsobuje, že jej uchádza podstata veci a dochádza

k jednoznačnému vyprázdneniu práva na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu. Žalovaná 4/
nezohľadňuje pri svojej argumentácii skutočnosť, že hoc žalovaným 1/ - 3/ mala byť v zmysle žaloby
uložená povinnosť, táto povinnosť mala byť uložená v ich ekonomický prospech a prijatím plnenia od
žalovanej 4/ by sa naplnila podstata a zmysel PZP zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, kedy im bola spôsobená preukázateľne nemajetková ujma poistenia. Preto

nemožno hodnotiť výsledok súdneho konania ako výsledok, ktorý je v prospech žalovaných 1/ - 3/, ale
ako výsledok, ktorý je krajne v ich neprospech, to všetko zohľadňujúc materiálnu stránku veci, preto sú
subjekty oprávnené na podanie odvolania. Rovnako namietali správnosť a upotrebiteľnosť argumentácie
žalovanej 4/, ktorá v zásade len predstavuje odkopírovanie toho, čo uviedol prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Uviedli, že už zaujali kritický postoj k predmetnej argumentácii vedúcej

k zamietnutiu žaloby, a to najmä vo svojom odvolaní. Predmetné vyjadrenie žalovanej 4/ neprináša
nič nové či relevantné. Súčasne si dovoľujú vyhodnotiť argumentáciu žalovanej 4/ za nesprávnu aj
odkazomnaargumentyuvedenévodvolanížalobkyne,ktorévyvracajúsprávnosťargumentovžalovanej
4/ uvedených v tomto jej vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ - 3/. S poukazom na uvedené zotrvávajú
na odvolaní v jeho písomnom znení a navrhujú, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie

tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovanú 4/ k náhrade trov konania v rozsahu 100%,
alternatívne zruší rozsudok a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

29. Žalobkyňa vo svojom následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 1/-3/ poukázala podľa jej názoru
na takmer identický spor, v ktorom poistený ako žalobca žaloval poisťovňu ako žalovanú, aby zaplatila

plnenievzmyslezákonaoPZP,ktorébypoistenýžalobcanáslednezaplatilpoškodeným.Totoplnenieuž
bolo predtým poškodeným proti žalovanému poistenému priznané právoplatným rozhodnutím, pričom v
tomto konaní poisťovňa vystupovala ako vedľajší účastník, a odmietala dobrovoľné plnenie (OS SL, sp.
zn. 2C/284/2014). Preto vlastne poistený podal žalobu voči poisťovni, ktorý nárok odvolací súd (KS PO,
sp. zn. 11Co/21/2020) posúdil ako poistné plnenie odvodený od § 4 ods. 1, 2 zákona o PZP. Poisťovňa,

ktorá v základnom konaní nebolo priamo žalovaná, ale vystupovala iba ako vedľajší účastník, bola
nakonieczaviazanánazaplateniepoistnéhoplneniapriamopoistenému.Votázkepremlčaniapoukázala
na bod 25. odôvodnenia cit. rozsudku odvolacieho súdu, ktorý s poukazom na § 11 ods. 7 zákona o
PZP uzavrel, že nárok tam uplatnený nemôže byť premlčaný, lebo ten súvisel s poistným plnením a
zároveň sa jednalo o nárok na náhradu škody, a preto bola na mieste aplikácia všeobecnej premlčacej

doby podľa § 101 OZ. Preto ani jej nárok v tu súdenej veci voči žalovanej 4/ nemôže byť premlčaný,
lebo rozsudkom vo veci sp. zn. 2C/71/2010, právoplatným 10.02.2018, jej bola uložená povinnosť
zaplatiť poškodeným nemajetkovú ujmu do štyroch mesiacov odo dňa jeho právoplatnosti, ktoré uplynuli
11.06.2018, t.j. v nasledujúci deň 12.06.2018 začala plynúť trojročná všeobecná premlčacia doba, ktorá
uplynula dňa 12.06.2021. Žalobkyňa navyše doručila žalovanej 4/ listom z 12.02.2018 právoplatný

rozsudok okresného súdu ako aj odvolacieho súdu (vo veci sp. zn. 2C/71/2010 a 6Co/262/2016) a
označeným listom ako aj listom z 14.09.2018 vyzvala žalobkyňa žalovanú 4/ na plnenie v zmysle
citovaných rozhodnutí súdov. Opätovne navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobnému návrhu
vyhovieť a priznať jej trovy celého konania v plnom rozsahu voči žalovanej 4/.30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne a žalovaných 1/-3/ nie je možné priznať úspech,
keďže rozsudok je vo výroku vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387

ods. 1 CSP).

31. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

32. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok
v kontexte s namietanou arbitrárnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávny právnym

posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri
napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

33. K otázke oprávnenosti žalovaných 1/-3/ na podanie odvolania v zmysle § 359 CSP v súdenej veci
odvolací súd uvádza. Áno, opticky žalovaní 1/-3/ vystupovali na úspešnej strane, lebo žaloba bola
zamietnutá. Zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie je však k žalovaným 1/-3/ svojou podstatou
znevýhodňujúce, lebo v opačnom prípade, teda v prípade kladného rozhodnutia o žalobe, by došlo k

zaviazaniu žalovanej 4/ na peňažné plnenie práve v prospech žalovaných 1/-3/. Žalovaní 1/-3 sú tak
bezpochyby subjektom oprávneným k podaniu odvolania.

34.Odvolacísúdvzmysleustanovení§379a§380CSPviazanýrozsahomadôvodmiodvolaniasaplne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna,

presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré odvolatelia uvádzali vo svojich odvolaniach, vyriešil už
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu
nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

35. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

36. V súdenej veci žalobkyňa a žalovaní 1/-3/ spoločne uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP, žalovaní 1/-3/ aj podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.37. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z

potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného
aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

38. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovanými 1/-3 v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky
oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaní 1/-3/ s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej

inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie
totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie
je arbitrárny.

39. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, na ktorý zhodne poukazujú všetci

odvolatelia, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd
prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo
neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo
vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri

hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

40. Odvolatelia v odvolaniach vychádzajú z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robia
z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa dôvodnosti žaloby. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,

ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia
hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov
by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že

by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní
najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je
logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 192 - § 194 CSP. Odvolacím
dôvodom podľa cit. zák. ust. totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na

ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné
súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho
skutkovými závermi.41. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade

táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného
právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované odvolateľmi, pričom odvolateľmi namietaná
nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre
konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne
vec posúdil.

42. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014). Rozhodnutie iného senátu toho
istého odvolacieho súdu, na ktorý v otázke premlčania poukazovala žalobkyňa (sp. zn. 11Co/21/2020)

nenapĺňa atribúty pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. Nemá ani horizontálnu
záväznú silu pre senát prejednávajúci tento spor. Potom neexistuje žiadna prekážka, pre ktorú by senát
prejednávajúci tento spor, nemohol nezdieľať názory vyslovené vo vyššie označenom rozhodnutí iného
senátu, a naopak, nemohol dať za pravdu názoru vysloveného v preskúmavanom rozhodnutí súdu
prvej inštancie, a to predovšetkým s poukazom na ust. § 15 ods. 2 zákona o PZP, podľa ktorého na

premlčanie nároku na náhradu škody proti poistiteľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku
voči osobe, ktorá škodu spôsobila [(teda ustanovenie § 104 Obč. zák.), Komentár k zákonu o PZP, J.
Krajčo, vydavateľstvo EUROUNION, str. 3516, NS SR, sp. zn. 2MCdo/9/2013]. Polemiku v tomto smere
môže vyvolať navyše i otázka, či ide vôbec o podobnú vec, ak v žalobkyňou označenej veci poistený
škodca žaloval na plnenie priamo poisťovňu, navyše za situácie, ak z jeho strany došlo k určitému

plneniu nemajetkovej ujmy v prospech poškodených, kde v tu súdenej veci sa poistená škodkyňa
domáha plnenia od poisťovne v prospech poškodených, ktorým nateraz titulom nemajetkovej ujmy ani
len čiastočne neplnila.

43. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. zamietavom

výroku ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania II.
výrokom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie v časti trov konania.

44. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, je potrebné uviesť, že v odvolacom konaní bola úspešná

žalovaná 4/, lebo odvolanie žalobkyne a žalovaných 1/-3/ bolo nedôvodné, preto by jej zásadne
patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd však pri rozhodovaní o trovách odvolacieho
konania, rovnako ako i prvoinštančný súd (viď body 57. a 58. jeho odôvodnenia) zohľadňoval okolnosti
tohto prípadu a rozhodol, že stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania aplikujúc
ustanovenie § 257 CSP nepriznáva.

45. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).