Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. marec 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 40C/491/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115229443
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Miháliková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5115229443.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie, v konaní pred sudkyňou Mgr. Annou Mihálikovou, v právnej

veci žalobcu: Ľ. V., W.. XX.XX.XXXX, F. C. XXX, XXX XX C., zastúpený splnomocneným zástupcom:
Advokáti Müller & Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti
žalovanej: L. C., U. A.: J. T. L., Š. X, XXX XX F., v zastúpení: prokurátorky Okresnej T. Ž., o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.892,53 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 4.892,53 Eur od 23.05.2015 do zaplatenia, titulom vynaložených trov trestného
konania a sumu 3.000,-Eur titulom nemajetkovej ujmy, všetko v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti

rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v pomere 79,88 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 07.10.2015, sa žalobca domáhal, aby súd uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť mu sumu 22.939,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 22.939,64 Eur odo dňa 23.05.2015 až do zaplatenia ako náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 5.439,64 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 17.600,-Eur, t. j. náhradu majetkovej
ujmy, ako aj nemajetkovej ujmy z dôvodu vedeného trestného stíhania voči jeho osobe a zásahom
do jeho základných práv priznaných ústavou. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva najmä, že
dôvodom uplatneného nároku na náhradu škody je začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia
voči žalobcovi vedeného Špecializovaným trestným súdom v Pezinku pod sp. zn. XK-XT/XX/XXXX-
XXX pre zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev a zločin subvenčného
podvodu podľa §-u 261 ods. 1, ods. 3, §-u 14 ods. 1, §-u 255 ods. 1, ods. 4 písm. a), §-u 14 ods.

1 Trestného zákona. Dňa 02.02.2010 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a dňa 08.12.2010
vznesené obvinenie pre označený zločin, ktorého sa mal žalobca dopustiť tým, že dňa 14.12.2009 ako
zástupca podnikateľského subjektu - Ľ. V., K.: XX XXX XXX, C. XXX, prostredníctvom I. V. úmyselne
predložil k preplateniu nesprávne nadhodnotené účtovné doklady o výšku 70.999,55 Eur na Ministerstvo
výstavby a regionálneho rozvoja SR v Bratislave, čo nemalo zodpovedať reálne dodanému materiálu
v súvislosti s realizáciou projektu. Riadne a včas podaná sťažnosť proti označenému uzneseniu bola
zamietnutá prokurátorkou úradu Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR ako nedôvodná.

Dňa 21.07.2011 Úrad Špeciálnej prokuratúry oznámil žalobcovi, že voči nemu podal na Špecializovaný
trestný súd v Pezinku obžalobu za zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
v štádiu pokusu podľa §-u 14, §-u 261 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku T.-XT/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.11.2011 uznal žalobcu za vinného z trestnéhočinu tak, ako mu kládla obžaloba za vinu, na základe podaného odvolania voči označenému rozsudku
obžalovaným bol tento rozsudok uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2013 zrušený v plnom
rozsahu a vec bola vrátená súdu I. stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.

Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku T.-XT/XX/XXXX-XXX zo dňa 09.01.2014 bol
žalobca oslobodený spod obžaloby, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný.
Poukázal na to, že súdna prax dospela k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa
aj nárok na náhradu nákladov konania vynaložených na obhajobu v súvislosti s prevzatím právneho
zastúpenia, a to za účelom dosiahnutia zrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, pričom nemusí ísť

o trovy nutnej obhajoby, v prílohe predložil vyúčtovanie trov právneho zastúpenia za 18 úkonov právnej
pomoci, výška ktorých predstavuje sumu 5.439,64 Eur. Trestné stíhanie voči žalobcovi trvalo viac ako
47 mesiacov, počas ktorých bol v podstatnej miere ovplyvnený nielen súkromný život, ale aj pracovný
a spoločenský život žalobcu, v dôsledku čoho pociťuje morálnu ujmu. Napriek tomu, že bol žalobca
oslobodený pod obžaloby, informácia o obvinení sa dostala do povedomia jeho okolia a žalobcove
dobré meno dlhodobo budované, reputácia poctivého podnikateľa a dôvera okolia voči jeho osobe boli

teda nezákonným rozhodnutím narušené. Dôležité je pripomenúť, že konanie začalo a bolo postavené
na nelegálnom odpočúvaní, ktoré predstavovalo hrubý zásah do práv žalobcu. Žalobca bol nútený
podstupovať procesné úkony trestného konania, to ho obmedzovalo v bežnom živote, zaberalo mu
čas, energiu a spôsobovalo stres. Konanie na Špecializovanom trestnom súde vyvoláva u všeobecnej
verejnosti osobitý rešpekt, čo podvedome ovplyvnilo i žalobcových aktuálnych investorov a viedlo k

ukončeniu spolupráce. Zdĺhavé konanie a stres nepriaznivo ovplyvnilo aj rodinné prostredie žalobcu a
boli jedným z faktorov, ktoré viedli k rozvratu manželstva žalobcu. Napriek presvedčeniu o nespáchaní
uvedeného trestného činu, bol žalobca vystavený psychickému tlaku a napätiu, ktoré by z rešpektu
pred orgánmi činnými v trestnom konaní pociťoval na jeho mieste každý jeden slušný občan. Zásah
do žalobcových osobnostných práv bol teda nielen intenzívny, ale aj dlhodobý. Takáto dĺžka trestného

konania je absolútne neprijateľná, obzvlášť, keď je konanie vedené voči nevinnej osobe. Podľa názoru
ESĽP: „Neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto
ohľade nevyžadujú.“ V rozhodnutí Apicella verzus Taliansko ESĽP uviedol, že nemajetková (morálna
ujma) sa nepreukazuje, vzniká samotným porušením základných práv a slobôd a súd špecificky v
prípade neprimeranej dĺžky konania iba celkom výnimočne nepriznáva zadosťučinenie v peniazoch. Z

týchto dôvodov si žalobca uplatnil škodu v podobe nemajetkovej ujmy. Žalobca splnil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z §-u 15 ods. 1 Z. č. 514/2003 Z. z., a u žalovanej si uplatnil nárok prostredníctvom
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Ministerstvu vnútra SR doručená dňa
22.12.2014, ktoré postúpilo žiadosť na predbežné prerokovanie Generálnej prokuratúre a tá túto žiadosť

dňa 23.01.2015 postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré listom zo dňa 02.02.2015 postúpilo
žiadosť späť Generálnej prokuratúre, medzi ktorými poslednými dvoma orgánmi táto žiadosť bola
opätovne postúpená listom zo dňa 25.02.2015 Generálnej prokuratúre SR. Lehota 6-tich mesiacov
odo dňa podania žiadosti uplynula, dotknuté orgány sa k uplatnenému nároku nevyjadrili a nedošlo
ani k vyriešeniu sporu o príslušnosť, nastúpila zákonná fikcia odmietnutia uplatneného nároku, ktorá

zakladáoprávneniepreuplatnenienáhradyškodynasúde.Uplatnenýnárokžalobcazdôvodnilnavecsa
vzťahujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR predovšetkým uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/15/2009
s dôrazom na to, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca. V takejto situácií mierou zhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné

podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súdna judikatúra systematickým a
logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia, resp. vedenia trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného stíhania. Z uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/64/2008 vyplýva, že ten,
kto bol oslobodený spod obžaloby, prípadne voči komu bolo trestné stíhanie zastavené, má právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal vtedy, ak by si
vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin trestne

zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. V konkrétnom
prípade nebola naplnená ani jedna z uvedených negatívnych podmienok. Podľa uznesenia NS SR sp.
zn. 7Cdo/27/2011 rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci,
z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu vady konania,je nezákonné. Z uvedených dôvodov žalobca má za to, že preukázal, že návrh na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je dôvodný a vo veci sú splnené všetky zákonom požadované
podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to vydané nezákonné

rozhodnutie - rozhodnutie o začatí trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodením žalobcu
spod obžaloby. To, že žalobcovi vznikla škoda a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vzniknutou škodou. Vzhľadom na skutočnosť, že dotknutý orgán sa k uplatnenému nároku nevyjadril,
nastúpila zákonná fikcia odmietnutia nároku uplatneného v návrhu na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, uplynutím 6-tich mesiacov odo dňa doručenia návrhu, teda dňa 22.05.2015, z tohto

dôvodu žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania, a to vo výške 5,05 % zo sumy 22.939,64 Eur odo dňa
23.05.2015 až do zaplatenia.

2. Na preukázanie skutkových tvrdení žalobca označil a predložil nasledovné dôkazné prostriedky:
Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. T.-XT/XX/XXXX-XXX zo dňa 09.01.2014
právoplatný a vykonateľný dňa 09.01.2014, vyúčtovanie trov právneho zastúpenia zo dňa 14.01.2014,

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
adresovanú Ministerstvu vnútra SR.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 23.02.2016 žiadal tento návrh v
celom rozsahu zamietnuť. Neuznal ho v celom rozsahu, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o

existencii nezákonného rozhodnutia. Žalobca za nezákonné rozhodnutie, od ktorého odvodil svoj nárok
na náhradu škody označil uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe zo dňa 08.12.2010 pre
zločin označený v tomto uznesení z dôvodu, že uvedené trestné konanie skončilo rozsudkom, ktorým
bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Žalovaný má za to, že neskoršie rozhodnutie o oslobodení
obžalovaného spod obžaloby v žiadnom prípadne nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení

obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné s poukazom na § 6 ods. 1 Z. č. 514/2003, že takýto nárok
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Konštrukcia uvádzaná žalobcom nemá oporu v
žiadnom ustanovení citovaného zákona a žalobca odkazuje výlučne na závery niektorých rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR opomínajúc, že tieto závery v právnom poriadku SR nemajú právnu záväznosť,

a preto nemôže byť základom pre uplatnenie nároku, ktorý nemá žiadnu oporu v zákone. Citovaný
zákon vymedzuje striktne a jednoznačne (nie exemplárne), aké rozhodnutie možno považovať za
nezákonné. V právnom poriadku SR neexistuje zákon, ktorý by za orgán príslušný na zmenu, resp.
zrušenierozhodnutiaovzneseníobvineniaorgánučinnéhovtrestnomkonaníurčovalsúd,aužvôbecnie
extenzívnym výkladom tohto zákona, ktorý je vzhľadom na znenie citovaného zákonného ustanovenia

vylúčený. Neprípustnosť extenzívneho výkladu vyvodil z prísnej absolútnej objektívnej zodpovednosti
štátu za spôsobenú škodu, preto rozširovanie skutkových podstát, ktoré sú základom pre priznanie
nároku na náhradu škody, by bolo zásahom súdnej moci do tvorby práva, ktorá v právnom poriadku
SR nie je zverená súdom, ale zákonodarnej moci. Prípadné rozhodnutie súdu, ktorý by legitimizovalo
takúto konštrukciu nezákonného rozhodnutia, by bolo v rozpore so všetkými zásadami trestného práva

účinného na území SR, pretože uznesenie o vznesení obvinenia nepredpokladá istotu, že skutok sa
stal, a že ho skutočne spáchal obvinený, ale vyjadruje istú mieru pravdepodobnosti o jeho spáchaní
touto osobou. Preto nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania, existujúca pravdepodobnosť
o spáchaní trestného činu sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdí
(II ÚS 163/2013). Iný záver by nepochybne viedol k popretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii

neviny, k popretiu účelu samotného trestného konania, resp. jeho časti, t. j. prípravného konania, ktoré
by de facto stratilo svoj význam a viedlo by k záveru, že o tom, že stíhať možno len osoby, ktorých vina
je v čase vznesenia obvinenia bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Akékoľvek spájanie, resp.
spoločné posudzovanie dvoch typov rozhodnutia, a to rozhodnutia o vznesení obvinenia (§ 206 Tr. por.)
a rozsudku o vine, resp. nevine obvineného (§ 284 a nasledujúce Tr. por.), je neprijateľné a nelogické a

nemožno k nemu dospieť ani extenzívnym výkladom tohto zákona, na každé z týchto rozhodnutí kladie
zákon iné nároky, kým pri vznesení obvinenia postačuje dôvodné podozrenie o spáchaní trestného
činu určitou osobou, pri rozhodnutí o vine, musí byť vina obžalovaného preukázaná bez akýchkoľvek
pochybností. Orgány činné v trestnom konaní majú zákonnú povinnosť stíhať osobu, ktorá je dôvodne
podozrivá zo spáchania trestného činu. Hoci má žalovaný vedomosť o rozhodnutiach Najvyššieho súdu

SR, z ktorých niektoré prijali záver o tom, že pri posudzovaní tohto typu nároku má oslobodzujúci
rozsudok rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť, k čomu dospeli tzv. extenzívnym výkladom citovaného zákona s takýmto záverom
nesúhlasí, nakoľko popiera základný účel trestného konania a vytvára neprípustný nátlak súdnej mocina činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Sankcionovanie orgánov činných v trestnom konaní
civilnými súdmi za ich činnosť uskutočňovanú na základe a v medziach zákona, je preto neprípustným
zásahom do ich právomoci a je nepochopením systému trestného konania v právnom poriadku SR. S

poukazom na vyššie uvedené a článok 144 ods. 1 Ústavy SR - požiadal súd, aby vzal tieto argumenty
do úvahy a nenasledoval bezvýhradne tieto rozhodnutia. Keďže v tomto prípade nie je splnená základná
z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia, nie je
daný v tejto veci už samotný základ nároku uplatňovaného žalobcom, z tohto dôvodu žiada žalobu v
celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Súčasne z opatrnosti pre úplnosť poukazuje, že pokiaľ ide o

nárok žalobcu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, tento je v celom rozsahu nepreukázaný.
V súlade s vyššou argumentáciou s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, požiadal súd o
rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom o tom, či je základ nároku navrhovateľa daný.

4. Strany sporu a ich zástupcovia zotrvali na vyššie uvedených tvrdeniach aj v priebehu pojednávania.

5. Zástupca žalobcu na preukázanie výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy navrhol vypočuť žalobcu a
svedkov: Y.. E. U., R. Y., V. Š..

6. Z výpovede žalobcu vyplynulo najmä, že počas takmer 4 rokov prebiehajúceho trestného stíhania,
mu zrušili nejaké zákazky, pretože sa rozšírili reči, že je zatvorený alebo má byť zatvorený, takže obrat

z roku 2011 cca 2.000.000,- Eur mu v roku 2012 klesol na cca. 1.000.000,- Eur, ďalší rok mu tento
príjem klesol ešte cca o 200.000,- Eur. V tom čase bol najväčším dodávateľom pre firmu Q., L..C..I..
so sídlom V. W. Y., kde pracoval pán K.. Š., práve táto firma mu nedávala zákazky (stavebné zákazky),
a pretože si mysleli, že tieto už nedokončí, lebo bude zatvorený. Tieto skutočnosti sa rozšírili aj medzi
jeho zamestnancami, ktorí sa osobne chodili pýtať do firmy Q., L..C..I.. o zamestnanie. V tom čase mu

volali aj ďalší starostovia a informovali sa, či dokončí rozbehnuté veci a nerozbehnuté veci mu všetky
zrušili. Tieto skutočnosti vo veľkej miere prispeli k tomu, že po cca 18 rokoch manželstva sa rozviedol.
Bol na tom psychicky zle, asi po roku veľkých nezhôd s manželkou odišiel zo spoločnej domácnosti z
rodinného domu. Boli to aj finančné problémy, musel založiť rodinný dom, zobrať si úver, aby mohol
splatiť niektoré veci, teda rodinný komfort už nebol taký ako býval. Tesne predtým, ako ho obvinili alebo

potomsizobralhypotekárnyúverdo140.000,-Eur,ktorýpoužilnavyplateniedlhovzostavebnejčinnosti.
Odstupom času mal ťažkosti na hrudi a po odborných vyšetreniach bol medicínsky záver taký, že
mu zistili srdcovú vadu, ktorá mohla byť spôsobená aj extrémnym stresom. Tieto vyšetrenia podstúpil
pre rokom alebo dvoma. Mal povesť nedôveryhodného človeka, ktorý podvádza a má problémy so
zákonom. Cez známych sa mu dostávalo veľa vykonštruovaných vecí, proti ktorým sa nevedel brániť.

Psychické a zdravotné ťažkosti, ktoré je ťažko opísať, nimi trpí doteraz. Na preukázanie tvrdení predložil
súdu daňové priznania za r. 2011, 2012, 2013, vyšetrenie z magnetickej rezonancie zo dňa 02.03.2016,
kópiu rozsudku o rozvode manželstva zo dňa 24.10.2014. Z hypotekárneho úveru financoval dlhy zo
stavebnej činnosti, ktoré vznikli aj na základe inkriminovanej stavby - prístavba Základnej školy V., ktorú
celú prefinancoval a následne mu boli zadržované výplaty faktúr, ktoré musel prispôsobovať a nemal

dostatok finančných prostriedkov. Pred daným trestným stíhaním nemal finančné problémy, rozbiehal i
ďalšie podnikateľské aktivity, ktoré musel pribrzdiť. V čase trestného stíhania býval v C.. Či malo trestné
stíhaniedopadnajehorodinnýchpríslušníkov,nevedeluviesť,aledávalimuvtejtosúvislostiveľaotázok,
predtým bol v obci pozývaný na rôzne akcie, športové turnaje, firemné posedenia, po tejto udalosti to
bolo obmedzené. Hospodársku krízu v roku 2011 nepociťoval, určite sa to neprejavilo v stavebníctve,

pretože v tom období sa rekonštruovali školy, telocvične a robil aj stavebný dozor na tých stavbách. Mal
aj iné zákazky, ale tieto boli so štátnymi zákazkami neporovnateľné. Na pojednávaní sa zúčastňovali aj
ľudia z verejného života - starosta obce V., obce Q. Q., osoby z prostredia ministerstva, ktorí vypovedali
v jeho neprospech a automaticky ho vylúčili z ďalších súťaží. Celkový dopad na jeho podnikateľský a
súkromný život mal samotný proces. Reči sa šírili nielen v C., ale aj v Ž.K., konkrétne nevedel, ktorá

osoba ich rozširovala. Na ukončení manželstva nemal záujem, návrh podal on len z finančných dôvodov.

X. L. Y.. E. U. - sestra žalobcu - vo všeobecnosti uviedla, že sa zhoršila situácia v rodine, žalobca
obmedzil kontakt s ostatnou rodinou, bol nervózny, podráždený, pracovne zaneprázdnený. Od jeho
manželky sa dozvedela, že sa nevenuje rodine. Okolie bolo zvedavé, kládli jej nepríjemné otázky

ohľadom jeho trestného stíhania, po dedine sa šírili nepríjemné reči. Zhoršilo sa mu zdravie.

X. L. R. Y. - kamarát a spolupracovník, v súvislosti s trestným stíhaním pre stavbu, ktorej sa týkalo,
pôsobil na tejto stavbe ako stavebný dozor, a v tomto trestnom konaní bol vypočúvaný ako svedok,bol v čase prebiehajúceho trestného konania so žalovaným v priamom kontakte, uviedol, že ťažko sa
s ním v tom období komunikovalo, pracovalo, mal strach, či spoločnú prácu dotiahnu dokonca. Pôsobil
ako stavebný dozor aj na iných stavbách a pri jednaniach s investormi, väčšinou išlo o starostov obcí,

už bol žalobca pre nich nezaujímavý, stavali sa k nemu negatívne, ďalšiu spoluprácu mu neponúkli.
Konkrétne nevedel povedať, či sa zaujímal o nejakú zákazku v tom čase. Povedomie rečí, ktoré sa šírili,
spôsobovali jeho nedôveryhodnosť, bol odsúvaný aj v obci, aj svedkova matka sa zaujímala ako je to s
V. (reči na dedine sa rýchlo šíria); v obci sa to premieľalo, pýtali sa ho na to aj jeho zamestnanci, stratil
v obci dôveryhodnosť. Vedel, že problémy má aj v rodinnom živote, žalobca mu spomínal, že možno

skončí manželstvo rozvodom.

X. L. V. Š. - poznal sa so žalobcom len pracovne, žalobca ako subdodávateľ pracoval pre firmu
Q. E. L.. L..C..I.. , v ktorej bol svedok zamestnaný do konca roku 2012. Žalobca bol ich najväčším
subdodávateľom. Keď sa začalo hovoriť o jeho trestnom stíhaní, tým, že bol najväčším subdodávateľom
museli zbystriť pozornosť a rozmýšľať, či mu zveria aj ďalšie zákazky a dôsledne kontrolovať jeho

zákazky. Pre nedôveru a ostražitosť z ich strany nedostal od nich už žiadnu zákazku, napr. išlo o školu
A.. Mali obavu, či pre trestné stíhanie dokončí zákazky, ktoré už dostal. Pri týchto zákazkách dostávali
otázky od jeho zamestnancov, či by mohli neskôr pre nich pracovať.

10. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovných listinných dôkazov: - z obsahu pripojeného spisu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. T.-XT/XX/XXXX, predovšetkým rozsudku č.k. T.-XT/
XX/XXXX-XXX zo dňa 09.01.2014, právoplatného a vykonateľného dňa 09.01.2014, ktorým bol žalobca
podľa § 285 písm. a) Tr. por oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,
Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. U. J. XX/XX zo dňa 19.07.2011 pre skutok kvalifikovaný ako zločin
poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., v

štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm.
a) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., ktorý mal spáchať na skutkovom základe uvedenom
v označenom rozsudku, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný;
- žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
zo dňa 22.12.2014 - podľa ktorej bol nárok predmetnou žalobou uplatnený v rovnakom rozsahu, čo do

základu a výšky ako v predmetnej žalobe;
- vyúčtovania trov právneho zastupovania voči žalobcovi - náklady za poskytnuté úkony právnej služby
v súvislosti s vedením trestného konania vyplývajúce z trestného spisu v rozsahu 18 úkonov právnej
pomoci v celkovej výške 3.247,27 Eur s DPH ako tarifnú odmenu za právne služby v sume 2.571,88 Eur
a paušálnu náhradu v sume 134,18 Eur + 20 % DPH v sume 541,21 Eur, pri základnej sadzbe tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby pri obhajobe v trestnom konaní ako 1/8 výpočtového základu, t.j.
v sume 92,63 Eur na rok 2011, v sume 95,37 Eur na rok 2012, v sume 97,62 Eur na rok 2013, v sume
86,93 Eur od 01.07.2013, v sume 90,17 Eur na rok 2014, nakoľko sa jedná o trestný čin pri zákonom
stanovenej trestnej sadzbe s hornou hranicou neprevyšujúcou 10 rokov a paušálnej náhrade za každý
úkon podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. sumou 7,41 Eur na rok 2011, sumou 7,63 Eur na rok 2012, sumou 7,81

Eur na rok 2013, sumou 6,95 Eur od 1.7.2013, sumou 7,21 Eur na rok 2014. Cestovné výdavky podľa
§ 15 cit. vyhl. boli vyčíslené sumou 926,97 Eur bez DPH, náhrada za stratu času sumou 900,- Eur bez
DPH. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v celkovej sume 5.439,64 Eur s DPH;
- príjmového pokladničného dokladu zo dňa 13.01.2011 - prijatá záloha za právne služby v sume 5.500,-
Eur;

- Rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. XXP XXX/XXXX-XX zo dňa 24.10.2014 právoplatného
10.11.2014, ktorým bolo manželstvo žalobcu rozvedené a obsahom označeného spisu, najmä výpovedí
účastníkov konania a vyjadrenia manželky k návrhu na rozvod manželstva k dôvodom rozvratu
manželstva;
- daňových priznaní k dani z príjmov fyzických osôb k deklarovaniu príjmov žalobcu za rok 2013 v sume

891.529 Eur a výdavkov v sume 885.331,- Eur, za rok 2012 príjmy v sume 1.079.528,- Eur a výdavkov
1.198.006,- Eur, za rok 2011 príjmy v sume 2.043.820,- Eur a výdavkov v sume 2.077.929,- Eur;
- žiadanky o vyšetrenie magnetickou rezonanciou zo dňa 12.02.2016, ktoré podľa tvrdenia žalobcu aj
absolvoval.

10. Námietky žalovaného proti správnosti vyúčtovania trov právneho zastúpenia uvedené na prvom
pojednávaní (dňa 14.06.2016) sa týkali predovšetkým nedostatkov preukázania realizácie porád dňa
31.03.2011 (úkon pod č. 2.), z dňa 02.08.2011 (úkon pod č. 4.), zo dňa 19.09.2011 (úkon pod č. 7.),
zo dňa 24.10.2011 (úkon pod č. 10.), zo dňa 12.12.2012 (úkon pod č. 14.). V tejto súvislosti poukázal,že porada s klientom je účelná len v tom prípade, ak na jej podklade je následne realizovaný nejaký
procesný úkon v prospech klienta, ktorá otázka je však sporná. Namieta potrebu, ako aj dĺžku týchto
porád. Namietal úkon označený ako nahliadnutie do spisu - pod bodom č. 5. Zo dňa 08.08.2011 v

čase od 11.00 hod. do 11.45 hod., ktorý nemožno považovať za úkon právnej služby, ktorý by bolo
možné subsumovať pod niektorý z úkonov právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., v ktorej sa označený len úkon ako oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania, a
preto rozporuje aj uplatnené cestovné výdavky s týmto úkonom súvisiace, t. j. podľa vyúčtovania v
sume 102,02 Eur. V ďalšej časti rozsah poskytovanej právne služby, tak ako bol žalobcom vyúčtovaný,

žalovaný nerozporoval.

11. Nedostatočnosť preukázania porád žalobca preukázal predložením jednotlivých záznamov o
realizácii porád v dňoch: 31.03.2011 v čase od 10.00 hod. - 14.00 hod., 02.08.2011 v čase od 09.30 do
12.30 hod., 19.09.2011 v čase od 10.00 hod. do 12.00 hod., 24.10.2011 v čase od 09.00 hod. do 11.00
hod., 12.12.2012 v čase od 10.15 do 11.30 hod., a záznam o porade zo 14.01.2011 v čase od 09.00 hod

do 11.30 hod. - túto poradu účtoval v rámci prípravy a prevzatia veci - úkon pod bodom č. 1. K vznesenej
námietke voči úkonu označenému ako nahliadnutie do spisu (úkon č. 5) poukázal na ustanovenie cit.
vyhlášky, o odmenách a náhradách advokátov v zmysle ktorého pokiaľ vyhláška neupravuje určitý úkon
právnej služby, možno použiť ustanovenie o obdobnom úkone právnej služby. Ďalej doplnil jednotlivé
doklady týkajúce sa cestovných náhrad výpisom evidencie X.: A.-XXX-Z., (s predložením kópie

osvedčenia o jeho evidencii) v dňoch 08.08.2011, 10.08.2011, 26.09.2011, 27.09.2011, 07.11.2011,
29.10.2012, 09.01.2013, 18.03.2013, 09.01.2014 s uvedením začiatku a konca jazdy s príslušným
vyčíslením náhrad; pri nároku za stratu času tento bol určený podľa trvania cesty do miesta úkonu z
miesta sídla advokáta a späť väčšinou sumou 98,80 Eur, pokiaľ bola táto suma vyššia o niekoľko Eur,
resp. nižšia, bolo to v závislosti od ceny pohonných hmôt v danom období; kópiu osvedčenia o registrácií

pre daň z pridanej hodnoty od 12.10.2009; doklady preukazujúce cenu pohonných hmôt (č.l. 95-101).

12. K nesplneniu základných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody - nedostatok
nezákonného rozhodnutia - ako hlavnej námietke žalovaného, súd uvádza nasledovné:
Právny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené

oslobodením obžalovaného/žalobcu spod obžaloby, treba vo všeobecnej rovine odvodiť z princípov
právneho štátu. Štát je povinný niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré svojou
činnosťou priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní viesť vyšetrovanie a stíhať trestnú činnosť, na strane druhej sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukáže ich postup ako mylný a tým zasahujúci do

základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili svoje pôvodné podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Toto je
podstatný rozdiel od ponímania uplatneného nároku žalovaným.

13.Vposudzovanomprípadesavýsledoktrestnéhostíhaniavpodobeprávoplatnéhoodsúdeniažalobcu

v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania -
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi skutku kvalifikovaného v podanej obžalobe
ako trestný čin (jednočinný súbeh dvoch zločinov). Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie trestného
stíhania proti žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

14. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len cit. zák.), zakladá objektívnu zodpovednosť štátu,
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutí jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Základným predpokladom zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 prvá veta cit. zákona je zrušenie alebo
zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným
orgánom.

15. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho gramatického

výkladu. V tomto smere súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej
gramatický výklad právnej normy slúži len na prvotné priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej
nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti výkladu, resp. na jej doplnenie alebo
spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na úroveň gramatického výkladu,najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v
kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.

16. Z hľadiska teleologického výkladu, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právnej normy, ktorým je
v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa § 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno formálne
(doslova) trvať na zrušení /zmene takéhoto rozhodnutia, ale splnenie tejto zákonnej podmienky
treba vykladať extenzívne. Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, je nenaplnením predpokladu o

spáchaní trestného činu obžalovaným, a takýto výsledok trestného konania má rovnaké dôsledky ako
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je potrebné
konštatovať, že trestné stíhanie bolo nedôvodné a v konečnom dôsledku nezákonné.

17. Ustálená judikatúra súdov v prípadoch uplatnených nárokoch na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením vychádza zo zmyslu

právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym,
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. V danej súvislosti možno poukázať na
rozhodnutia - uznesenie Najvyššieho súdu SR sp- zn. XM Z. XX/XXXX, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. X Z. XXX/XXXX, ale aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 25/2011

18. Uzatvárajúc súd mal splnený základný predpoklad k uplatneniu práva na náhradu škody podľa
osobitného zákona. Ďalej súd len konštatuje, že v danom konaní sú splnené aj ďalšie zákonné
predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu - okrem už uvádzaného nezákonného rozhodnutia,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. S
argumentáciou žalovaného, pokiaľ ide o nedostatok základu pre uplatnenie žalovaného nároku, ktorú

podporil jednotlivými rozhodnutiami všeobecných súdov, sa súd nestotožnil. Ide o odklon od ustálenej
judikatúry na posudzovanú otázku a v tejto súvislosti súd poukazuje aj na čl. 2 C.s.p. - princíp právnej
istoty.

19. Pokiaľ ide o uplatnenú škodu, ako majetkovej ujmy: Podľa § 18 ods. 1, 3 cit. zák. náhrada

škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v
ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne
vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie. Trestné konanie vedené proti žalobcovi si
v záujme odvrátenia nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného a neskôr obžalovaného vynútili
procesné úkony a tieto procesné úkony si vyžiadali náklady spojené s odmenou zvoleného advokáta

podľa tarify určenej osobitným predpisom - teda sú príčinou vzniku trov obhajoby. Náklady vynaložené
na trovy obhajoby sú tak v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Obhajca
vyúčtoval trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. účinnej ku dňu vykonania
jednotlivých úkonov v zmysle § 12 ods. 3 písm. b/, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3, § 18 ods.
3. S dôrazom na účelnosť trov právneho zastúpenia námietka žalovaného bola v časti odôvodnená,

pretožesúdnepriznalnáhraduzanasledovnéúkonyprávnejpomocioznačené: podč.2)ďalšiaporadas
klientom dňa 31.03.2011 v sume 247,- Eur + režijný paušál v sume 7,41, pod č. 3) žiadosť o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa zo dňa 21.04.2011 v sume 92,63 Eur a režijný paušál v sume 7,41 Eur (túto
žiadosť si žalobca písal sám), pod č. 4) ďalšia porada s klientom dňa 02.08.2011 v sume 185,25 Eur a
režijný paušál 7,41 Eur. Pri týchto úkonoch vychádzal súd z toho, že plnú moc na zastupovanie prevzal

obhajca v trestnom konaní dňa 02.08.2011. Teda úkony právnej pomoci v trestnom konaní účtované
pred týmto dátumom neboli dôvodné. V bode 4/ si tak mohol účtovať prvú poradu s klientom pri prevzatí
obhajoby (tento úkon bol účtovaný samostatne v bode 1/ v sume 92,63 Eur + 7,41 Eur), ale v inej sume,
namiesto toho si účtoval už ďalšiu poradu s klientom v trvaní 3 hodín v sume 185,25 Eur a režijný paušál
v sume 7,41 Celkovo súd nepriznal trovy právneho zastúpenia v sume 547,11 Eur.

20. K jednotlivým namietaným úkonom právnej pomoci s poukazom na ich účelnosť súd uvádza
nasledovné: súd mal preukázané vykonanie všetkých úkonov právnej pomoci uvedených vo vyúčtovaní
vrátane namietaných právnych úkonov a mal preukázané príjmovým pokladničným dokladom zaplatenie
odmeny obhajcovi v sume 5.500,- Eur, t.j. viac ako bolo vyúčtované. Účelnosť vynaložených trov

právneho zastúpenia/obhajoby v trestnom konaní je zvláštna podmienka osobitného zákona, ktorú súd
jepovinnýskúmať.Nepostačujelen,žesamajetokpoškodenéhozmenšilvpríčinnejsúvislostisvydaním
nezákonného rozhodnutia (§18 ods. 3 cit. zák.)21. Pokiaľ ide o ďalšie namietané úkony právnej služby: - nahliadnutie do spisu pod bodom 5), tento súd
považoval za účelne vynaložené náklady (odmena, cestovné výdavky, náhrada za stratu času), keďže
po prevzatí obhajoby v trestnom konaní v záujme zabezpečenia kvalitnej obhajoby bolo nevyhnutnosťou

sa oboznámiť s obsahom spisového materiálu, ktorý v tom čase mal vo svojej dispozícií Špecializovaný
trestný súd v Pezinku (v štádiu po podaní obžaloby). Rovnako súd považoval za účelné úkony právnej
služby za ďalšie porady označené ako právne úkony pod bodom 7, 10, 14, pretože každá porada bola
realizovaná v krátkom časovom úseku pred konaním hlavného pojednávania, na ktorom prebiehalo
dokazovanie výsluchom jednotlivých svedkov, a vždy išlo o väčší počet svedkov, teda tieto úkony viedli

k príprave obhajoby na hlavnom pojednávaní v súčinnosti s obžalovaným, preto súd ich akceptoval, a
nemal výhrady ani voči dĺžke ich trvania.

22. K uplatnenej nemajetkovej ujme. Súd v tomto smere vychádzal z vykonaného dokazovania -
z výpovede žalobcu, výpovedí svedkov, obsahu spisu o rozvode manželstva, listín preukazujúcich
dosahovaný príjem žalobcu v rozhodnom období jeho trestného stíhania, lekárskeho potvrdenia.

Dôkazy z nich získané vo všeobecnosti, ktoré možno považovať za zníženie kvality života jednotlivca
podporovali všeobecné kritéria, ktoré sú podľa názoru súdu spôsobilé zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu, do osobnostnej sféry fyzickej osoby - závažnosť vzneseného obvinenia a s tým spojená
hrozba vysokého trestu v rozpätí trestnej sadzby 3 roky - 10 rokov, dĺžku trestného konania -
od vznesenia obvinenia - december 2011 do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku - január 2014,

predovšetkým do jeho práva na súkromný, rodinný, pracovný život, dobrého mena a povesti. Je
dôvodné konštatovať, že žalobca nepriaznivým dôsledkom vedeného trestného konania bol vystavený
po dlhší čas, čo sa negatívne prejavilo v jednotlivých oblastiach jeho súkromného života. Ochrana
osobnostnej sféry jednotlivca vychádza z toho, že je chránená pred akýmkoľvek zásahom, ktorý by bol
spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv spojených s touto ochranou; pričom je postačujúce,

ak zásah je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv, nevyžaduje sa vyvolanie
následkov. Pretože takéto následky nie je možné zvrátiť, je podľa názoru súdu dôvodná aj náhrada
nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím podľa § 17 ods. 2, 3, 4 cit. zák.,
keďže samotné konštatovanie, že bol spôsobený zásah do osobnostnej sféry žalobcu, v konečnom
dôsledku nezákonným trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi, nie je postačujúce. Výšku tejto

nemajetkovej ujmy súd ustálil v súlade s princípom spravodlivosti a primeranosti, s prihliadnutím na
všetky okolnosti prípadu, ktoré vyplynuli z dokazovania vzťahujúceho sa k tejto časti uplatneného
nárokuazadostatočnéodškodnenienemajetkovejujmyspôsobenejtrestnýmkonanímstanovilpeňažné
odškodnenie vo výške 3.000,- Eur. Podkladom pre ustálenie výšky nemajetkovej ujmy bola rozhodovacia
činnosť Ústavného súdu SR o ústavných sťažnostiach pre porušenie základných práv alebo slobôd,

ktorá je založená na zásadách, z ktorých vychádza aj Európsky súdny dvor pre ľudské práva, teda
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu. Vo zvyšku presahujúcom takto priznaný nárok súd žalobu zamietol.

23. Vo vzťahu k priznanej majetkovej ujme - náhrady trov právneho zastúpenia, súd priznal žalobcovi

aj príslušný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995
Zb., v platnom znení, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v zákonnej
výške k prvému dňu omeškania s plnením, ktorý stanovil od 23.05.2015 ako nasledujúci deň po
uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty po podaní žiadosti na predbežné prerokovanie nároku. Vo vzťahu
k nemajetkovej ujme podľa názoru súdu žalobcovi tento nárok nevznikol.

24. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. a čl. 4 ods. 2 C.s.p. Pretože
absentuje právna norma, ktorá by dal odpoveď na úspech alebo neúspech strany, ak ide o nárok, ktorý
je závislý od posúdenia súdu (nemajetková ujmy a tento si žalobca uplatnil v maximálnej výške (§ 17
ods. 4 osobitného zákona). Za rozhodné považoval súd, že konštatoval aj dôvodnosť akéhoto nároku.

Súd preto v tejto súvislosti aplikoval čl. 4 ods. 2 C.s.p., a o nároku na náhradu trov konania v tejto
časti rozhodol podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom s prihliadnutím na princípy
všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie vzťahov. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že neúspech v konaní spojil
len s uplatnenou majetkovou ujmou a tento vyčíslil v pomere čistého úspechu žalobcu proti žalovanému

v pomere 79,88 %.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.