Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/57/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311212937
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8311212937.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobkyne: C. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom B. XXX, XXX XX I., právne zastúpenej JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátom, Štúrova 20, 040
01 Košice, proti žalovanej: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX, XXX XX I., právne zastúpená
JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, Floriánska 16, 040 01 Košice, o zaplatenie 553.500,- eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 11C/37/2011-377
zo dňa 31.3.2017 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:
„Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 553.500,- eur spolu s 9 %-ným ročným úrokom z

omeškania zo sumy 135.000,- eur od 08.09.2011 až do zaplatenia, s 9 %-ným ročným úrokom z
omeškania zo sumy 121.500,- eur od 12.06.2013 až do zaplatenia a to všetko v lehote do 3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Žalovaná je povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za žalobu vo výške
16.596,50 eur a to v lehote do3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa pôvodne domáhala zaplatenia sumy 135.000,- eur
spríslušenstvomzdôvodu,žekúpnouzmluvouz26.11.1991nadobudlaodžalovanej4/10nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX k. ú. I., pričom ide o V. U., súp. číslo XX v I. a parcelu č. XXXX - zastavaná
plocha o výmere 538 m2. Na liste vlastníctva je žalobkyňa zapísaná ako podielová spoluvlastníčka,
avšak žalovaná ohľadne vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam viedla proti žalobkyni súdny

spor. Od 1.3.2010 žalobkyňa na výzvu žalovanej odovzdala svoj spoluvlastnícky podiel a táto sa ujala
jeho užívania, pričom tento stav trvá doposiaľ. Žalovaná mala na užívanie spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne právny dôvod, ktorý odpadol, a preto s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka sa domáhala bezdôvodného obohatenia v sume 180,- eur ročne za m2 s poukazom na
konanie vo veci 17C/185/2010 na tamojšom súde. Pri výmere 450m2 je to čiastka 6.750,- eur mesačne.
Prvotnou žalobou preto požadovala nájomné za obdobie marec 2010 až október 2011, teda za 20

mesiacov,spoluvsume135.000,-spolusúrokomzomeškaniaod7.9.2011,keďžalovanáneodpovedala
navýzvuanásledneporozšírenížalobypožadovalabezdôvodnéobohatenieod1.3.2010do31.12.2016
v celkovej sume 553.500,- eur s príslušenstvom.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na stanovisko realitnej kancelárie E.,
s.r.o., jednotlivé zmluvy o nájme sporných nebytových priestorov s využitím sudcovskej koncentrácie s

poukazom na ust. § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2, 3, § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len OZ) uzavrel, že strany sú podielovými spoluvlastníkminehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. I., a to V. U. súp. č. XX v I. a parc. č. XXXX o výmere
538 m2. Žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou podielu 4/10 a žalovaná o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 6/10. Medzi stranami sporu nebola uzavretá dohoda o hospodárení a o nakladaní s touto

spoločnou vecou, pričom nehnuteľnosti v žalovanom období od 1.3.2010 do 31.12.2016 užívala výlučne
žalovaná. Nakoľko medzi stranami sporu nebola uzavretá žiadna dohoda o hospodárení s vecou podľa
§ 139 OZ, jedná sa o plnenie bez právneho dôvodu. Hoci medzi spoluvlastníkmi ide o osobitný vzťah
vzhľadom na ust. § 853 ods. 1 (analógia legis), súd na tento vzťah použil ustanovenia o bezdôvodnom
obohatení (vzhľadom na neexistujúcu dohodu spoluvlastníkom o hospodárení veci a užívanie budovy

výlučne žalovanou), ktoré upravuje vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Keďže žalobkyňa nemohla
užívať a neužívala spoluvlastnícky podiel o veľkosti 4/10 a užívala ho len žalovaná, resp. o jeho užívaní
rozhodovala výslovne žalovaná ako väčšinový spoluvlastník bez spoločnej dohody o hospodárení s
vecou,došlonastranežalovanejkbezdôvodnémuobohateniunaúkoržalobkyne.Pokiaľideokonkrétnu
výmeru, ku ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu, súd prvej inštancie vychádzal zo zhodných tvrdení
strán, a teda z výmery 450 m2, ktoré uvádza žalobkyňa v žalobe, a to s poukazom na pripojený spis

17C/185/2010,kdenaopakžalovanáakožalobkyňapodalažalobuovydaniebezdôvodnéhoobohatenia,
z ktorého vyplýva, že tam Q. Q. žiadala vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 180 eur za 1 m2, a to
z výmery 450 m2 užívanej spoločnej nehnuteľnosti. Rovnako aj v tomto konaní žalobkyňa vychádzala z
tejto výmery a sumy a tieto tvrdenia stranami spochybnené ani neboli. Súd prvej inštancie mal za to, že v
tomto prípade je potrebné vychádzať z ceny obvyklého nájomného za nebytové priestory nachádzajúce

sa v I., v centre na pešej zóne, pričom suma 180 eur za 1 m2 je obvyklá, a to s poukazom na zhodné
tvrdenia strán, keď žalovaná ako žalobkyňa v konaní 17C/185/2010 sama požadovala sumu 180 eur za
1 m2 od žalobkyne, ako aj s poukazom na stanovisko realitnej kancelárie, podľa ktorého za obdobnú
obchodnú prevádzku bolo v rokoch 2012 až 2013 nájomné vo výške 180 až 220 eur za 1 m2 ročne
a v rokoch 2014 až 2016 v rozsahu 170 až 210 eur za 1 m2 ročne. Súd prvej inštancie mal za to, že

žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila tvrdenia žalobkyne ohľadom rozsahu 450 m2, ohľadom
spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 4/10 a ohľadom obvyklého nájomného vo výške 180 eur za 1 m2
ročne. Súd prvej inštancie poukazoval na sudcovskú koncentráciu a výzvu súdu doručenú stranám
sporu, keď žalovaná v stanovenej lehote nereagovala a nevyjadrila sa. Z toho vyplýva, že žalobkyňa
uniesla dôkazné bremeno, preukázala, že v uvedenom období užívala nehnuteľnosť v spoluvlastníctve

oboch strán výlučne žalovaná a bolo na žalovanej ako väčšinovej podielovej spoluvlastníčke v súlade
s § 139 OZ, aby rozhodla, v akom rozsahu a v akej výške bude sama užívať predmetnú nehnuteľnosť,
resp., či ju bude užívať formou prenájmu tretím osobám. Súd prvej inštancie vychádzal z ceny obvyklého
nájmu za uvedené nehnuteľnosti a nie zo skutočnej prenajímanej plochy, pretože žalovaná sa mohla
rozhodnúť, že nehnuteľnosti nebude prenajímať nikomu, resp. za mimoriadne nízky nájom.

4. Napokon súd prvej inštancie skonštatoval, že aj napriek vykonaniu sudcovskej koncentrácie a
skutočnosti, že konanie prebieha od 18.11.2011, žalovaná nedoložila súdu žiadne listinné dôkazy
a neoznačila žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, nepreukázala a ničím nešpecifikovala
svoju všeobecnú kompenzačnú námietku, a preto jej súd nemohol vyhovieť. Žalovaná do skončenia

dokazovania vo veci samej neuniesla bremeno tvrdenia a svoju dôkaznú povinnosť.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 a § 255 CSP a úspešnej
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

6. Napokon zavial žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu z dôvodu, že žalobkyňa
bola viackrát oslobodená od platenia súdnych poplatkov.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, a to v celom rozsahu
s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie rozhodoval o zmenenej žalobe, ktorú
zmenou pripustil uznesením zo dňa 20.2.2017, ktoré bol žalovanej doručené 23.2.2017. Po tom, ako
ustálil a stranám sporu oznámil, o čom bude konať a rozhodovať, však žalovanej neurčil žiadnu lehotu na
vyjadrenie sa k zmenenej žalobe, ani na navrhnutie dôkazov, a preto žalovaná nemohla „nereagovať“, či

„nevyjadriť sa v stanovenej lehote“. Výzva zo dňa 12.1.2017 (doručená žalovanej 17.1.2017) sa netýkala
žaloby, o ktorej súd rozhodol, ale žaloby pred pripustením jej zmeny. Navyše žalovaná v podaní zo
dňa 31.1.2017 uviedla niektoré tvrdenia na svoju obranu a zaslala tiež súdom požadované nájomné
zmluvy. Rovnako na pojednávaní žalovaná predniesla ďalšie tvrdenia a návrhy, súd prvej inštancie všakodmietol tieto dôkazy vykonať. Na tomto pojednávaní zároveň žalovanej doručené podanie žalobkyne
(súdu doručené 28.3.2017), s ktorým žalovaná nemala čas sa oboznámiť a naňho reagovať. Súd prvej
inštancie spočiatku reagoval tak, že z toho dôvodu bude musieť pojednávanie odročiť (dôkazom je

zvuková nahrávka pojednávania, keďže v zápisnici to uvedené nie je), avšak neskôr svoj názor zmenil
a vo veci unáhlene rozhodol.

8. Konanie pred súdom prvej inštancie má tiež iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a touto vadou je, že napadnuté rozhodnutie vychádza z neúplne a nesprávne

zisteného skutkového stavu veci. Dôkazné bremeno totiž v prvom rade spočíva na žalobkyni a nie je
preto potrebné, aby žalovaná navrhovala dôkazy na vyvrátenie takých tvrdení žalobkyne, ktoré dôkazmi
neboli preukázané. Ak súd vec nesprávne právne posudzuje, potom nesprávne zisťuje i skutkový
stav veci. Tak pôvodná, ako aj zmenená žaloba je postavená na mylných právnych predpokladoch a
neobsahuje také dôkazy, ktoré by umožňovali pri správnej aplikácii práva tejto zmenenej žalobe bez
ďalšieho vyhovieť. Samotná žalobkyňa postupne si uvedomujúc dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažuje,

navrhla vykonanie i ďalších dôkazov, ale súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.3.2017 uviedol, že
žiadne dôkazy stranami neboli navrhnuté, a preto súd žiadne dôkazy vykonávať nebude. Toto tvrdenie
súdu prvej inštancie však nie je pravdivé, pretože stranami boli navrhnuté dôkazy. Napríklad žalobkyňa
podaním z 12.7.2016 navrhla vyžiadať od žalovanej všetky nájomné zmluvy a tiež účtovné doklady o
úhradách nájomného na zistenie skutočnej výšky (prijatého) bezdôvodného obohatenia. Za situácie,

kedy nebol dôkazmi (a to ani dôkazmi navrhovanými žalobkyňou) preukázaný ani vznik, ani rozsah
bezdôvodného obohatenia na žalovanej strane, súd prvej inštancie nemohol žalobe vyhovieť. Pokiaľ súd
prvej inštancie uplatnený nárok posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, potom
sa mal dôsledne zaoberať otázkou splnenia predpokladov pre vznik tohto nároku a na túto otázku
zamerať dokazovanie. V zmysle § 451 ods. 2 a § 456 OZ základnou otázkou bolo, či žalovaná získala

majetkový prospech na úkor žalobkyne. Podľa ustálenej judikatúry, je nevyhnutným predpokladom
nároku na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu (§ 137 ods.
1 OZ) užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Nakoľko
žalovaná vo svojom podaní zo dňa 31.3.2017 (poznámka odvolacieho súdu: správne má byť z 31.1.2017
- č.l. 300), teda ešte pred pripustením zmeny žaloby uviedla, že užívala spoločnú nehnuteľnosť iba v

rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to formou nájmu časti nebytových priestorov (žalovaná
nikdy osobne sama neužívala žiadnu časť spoločnej nehnuteľnosti), a toto svoje tvrdenie preukazovala
predložením všetkých nájomných zmlúv, pričom toto jej dôkazmi podložené tvrdenie nebolo ničím
vyvrátené. Potom je mylný a nepodložený skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že spoločnú
nehnuteľnosť užívala v celom rozsahu žalovaná. Majetkový prospech, ktorý sa má vydať, musí byť

reálny a nie hypotetický, a keďže v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaná buď osobne alebo
prostredníctvom tretích osôb užívala spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu,
nemožno akceptovať ani záver o tom, aby žalovaná vydala žalobkyni majetkový prospech, o ktorom ani
nevedno, či a ako ho získala. Totiž práve z nájomných zmlúv mohol súd zistiť rozsah užívania spoločnej
nehnuteľnosti žalovanou i výšku ňou takto získaného majetkového prospechu. Súd prvej inštancie v

odôvodnení svojho rozsudku síce tieto nájomné zmluvy uviedol, avšak neuviedol, aké skutkové, či
právne závery z nich vyvodil, a preto jeho rozhodnutie je v tomto smere nepreskúmateľné. Napadnutý
rozsudoksaopieraoúdajné„zhodnétvrdeniastrán“,avšaktvrdeniažalovanejvinomkonaní,atovoveci
17C/185/2010, nie sú tvrdeniami v tomto konaní, a preto súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. §
151CSP,akotietotvrdeniaoprelsvojrozsudok.Neohovoriacotom,žetietotvrdeniaboliúčinnézaúplne

inej skutkovej i právnej situácie (medzičasom došlo okrem iného k prestavbe spoločnej nehnuteľnosti
a zväčšeniu jej podlahovej plochy), ale hlavne v uvedenom konaní nešlo o spor spoluvlastníkov, ale o
spor vtedy výlučnej vlastníčky s treťou osobou užívajúcou časť jej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

9. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré strany

sporu navrhovali. Žalobkyňa navrhovala vykonať dôkaz, napr. účtovnými dokladmi žalovanej o úhradách
nájomného na zistenie skutočnej výšky prijatého bezdôvodného obohatenia (podanie z 12.7.2016) a tiež
buď projektovou dokumentáciou alebo znaleckým posudkom ustáliť podlahovú plochu (výmeru) celej
nehnuteľnosti a túto porovnať s podlahovou plochou prenajímanou (a touto formou užívanou) žalovanou
na zistenie, či žalovaná užívala spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Iba po

zistení, že žalovaná užívala spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, bolo by na
mieste zaoberať sa a preukazovať jej kompenzačnú námietku spočívajúcu v investíciách vynaložených
výlučne žalovanou na zhodnotenie spoločnej nehnuteľnosti. Tieto dôkazy však súd prvej inštancie
nevykonal vôbec. Žalovanou predložené nájomné zmluvy na návrh žalobkyne súd prvej inštancie síce vrozsudku uviedol, neuviedol však, aké skutkové a právne závery z nich vyvodil a tak je výsledok rovnaký,
ako keby tieto dôkazy vôbec nevykonal.

10. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pretože napriek tomu, že mal k dispozícii všetky nájomné zmluvy, ktorými v rozhodnom období žalovaná
prenajímala časť spoločnej nehnuteľnosti a z ktorých je zrejmé, že neužívala spoločnú nehnuteľnosť
nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, dospel k záveru, že žalovaná spoločnú nehnuteľnosť nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu užívala. Rovnako z týchto nájomných zmlúv bolo zrejmé, aký

bol majetkový prospech z týchto nájmov za 1 m2 podlahovej plochy, avšak súd prvej inštancie dospel k
nesprávnemu skutkovému zisteniu, že majetkový prospech žalovanej bol 180,- eur za 1 m2. Skutkové
zistenia vyplývajúce zo skutočných nájomných zmlúv teda súd prvej inštancie nahradil bez rozumného
vysvetlenia nesprávnym skutkovým zistením opierajúcim sa o stanovisko jednej realitnej kancelárie.

11.Napokonodvolateľkauvádzala,žesúdprvejinštancievychádzalznesprávnehoprávnehoposúdenia

veci, keď nárok uplatnený žalobkyňou posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s
použitím „analógie legis“. Tento vzťah spoluvlastníkov však nie je možné posúdiť podľa žiadnej skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia (nález ÚS ČR č. II. ÚS 471/2005, uznesenie NS SR sp. zn.
6Cdo/184/2010), ale predovšetkým preto, že aj samotný inštitút bezdôvodného obohatenia súd prvej
inštancie aplikoval nesprávne, keď na roveň skutočného užívania spoločnej veci dal rozhodovanie o

užívaní spoločnej veci. Nebolo však súdom prvej inštancie vysvetlené, ako mohol žalobkyni vzniknúť
„majetkový prospech“ samotným rozhodovaním, bez skutočného užívania spoločnej veci. Súd prvej
inštancie to nedokázal vysvetliť práve preto, že „majetkový prospech“ môže vzniknúť iba prijatím
reálneho (skutočného) plnenia, ktoré má majetkovú hodnotu. Preto žalovaná v priebehu celého
konania a i v tomto odvolaní namieta, že neužívala (ani osobne, ani prostredníctvom tretích osôb)

spoločnú nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, a teda že nezískala žiaden
majetkový prospech na úkor žalobkyne. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby sa zameral na
zisťovanie pravdivosti tohto tvrdenia, uviedol, že postačuje, ak žalovaná rozhodovala o užívaní spoločnej
nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či získala alebo nezískala majetkový prospech. Tento právny názor je
mylný a neudržateľný (pre úplnosť aj rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/2608/2000).

12. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať

jej náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná svoju staronovú argumentáciu podporila rozsudkom
NS ČR 25Cdo/2608/2000, ktorého právna veta však jednoznačne nerieši právny vzťah totožný s
týmto prípadom. Žalobkyňa jednak nežiada náhradu škody, predovšetkým však najmarkantnejší rozdiel
spočíva v rozdielnej motivácii „väčšinového spoluvlastníka“. Kým v predmetnej veci žalovaná rozhodnúc
o práve nakladať s celou nehnuteľnosťou prenajala - ako tvrdí jej časť za odmenu, nemala právo

znemožniť žalobkyni získať rovnaký prospech zo svojho podielu, čo je v rozpore so všeobecne známym
obsahom vlastníckeho práva, väčšinoví spoluvlastníci v citovanom rozsudku boli na tom rovnako ako
menšinoví - nezískali nič. Nebránili mu ale jeho podiel reálne užívať. Rovnako ani uznesenie NS
SR 6Cdo/184/2010 neposudzuje rovnaký skutkový stav ako v súdenej veci. Spontánne užívanie nad
spoluvlastnícky podiel za „prizerania“ ďalšieho spoluvlastníka vytvára celkom odlišnú situáciu od tej,

keď sa žalobkyňa domáhala neúspešne, aby jej žalovaná užívať jej podiel umožnila (viď výzvy založené
v spise). „Oznámenie o výsledku hlasovania“ zo 16.9.2013 zaslané žalobkyni zástupcom žalovanej
obsahuje na záver vetu „... že nehnuteľnosti ... bude užívať výlučne spoluvlastníčka Q. Q.“. Teda nie svoj
spoluvlastnícky podiel ako sa teraz snaží tvrdiť. Žalovaná berie na vedomie variabilitu právnych vzťahov
spoluvlastníkov, z ktorých však žiaden nemôže mať za následok, aby spoluvlastníkovi ostalo iba tzv. holé

(spolu) vlastníctvo. Ústavná ochrana vlastníctva sa vzťahuje aj na právo „bratia z neho úžitky“. Napokon
v § 139 ods. 2, 3 OZ zakotvená (i keď v miere obmedzenej) právomoc súdu je korigujúcim prvkom
nepochybne aj vo vzťahu k právam vyplývajúcim z ods. 1 citovaného ustanovenia. Podriadenie sa
rozhodnutiu majoritného spoluvlastníka neznamená automaticky vzdanie sa práv zo spoluvlastníctvom
spojených. Treba tiež pripomenúť, že výsledkom „hlasovania“ nebolo rozhodnutie o prenájme iným

subjektom, a to robí relevantným tvrdenie o rozsahu užívania nehnuteľnosti.

14. K vyjadreniu žalobkyne zaslala vyjadrenie žalovaná, v ktorom uviedla, že žalobkyňa svojim
vyjadrením nespochybňuje odvolacie dôvody uvedené žalovanou v I. až IV. časti odvolania a reagujeiba na poslednú časť vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobkyňa vo svojom
vyjadrení síce neuvádza právny titul, o ktorý opiera svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy, zdôrazňuje
však, že nežiada náhradu škody. Súd prvej inštancie posúdil predmetný nárok ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Takéto právne posúdenie potom nevyhnutne malo smerovať k zisteniu, aký
majetkový prospech a v akej výške vznikol na strane žalovanej, ktorý by mala vydať žalobkyni. Musí
ísť ale o reálne existujúci majetkový prospech. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné zisťovať
existenciu, ani rozsah majetkového prospechu vzniknutého na strane žalovanej, a k tejto zásadnej
otázke sa žalobkyňa vo svojom vyjadrení nevyjadrila. Nesprávne právne posúdenie veci viedlo súd

prvej inštancie k nevykonaniu navrhnutých dôkazov a k nesprávnym skutkovým zisteniam. Považujúc
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne nesprávne navrhla, aby ho odvolací súd zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Na vyjadrenie žalovanej zaslala žalobkyňa odpoveď, v ktorej uviedla, že je pravda, že pôvodné
prvé vyjadrenie žalobkyne sa vyhlo reakcii na odvolacie dôvody v časti I. až IV. podania, z čoho však

nemožnovyvodzovaťakýsitichýsúhlassvýznamomtamuvedenýchargumentov.Počasceléhokonania
sa ani skutkový, ani právny základ žaloby nezmenil. Keďže išlo a ide o opakujúce sa dávky, bolo,
aj je prirodzené, že plynutie času má vplyv na rozsah žaloby. Žalovaná nemohla žiadnym spôsobom
ovplyvniť uvedené základy. Naopak, z jej konania - či nekonania - vysvitá, že nevyužila žiadne efektívne
prostriedky procesnej obrany v merite veci okrem paušálneho popierania porušenia práva. Keďže

konečné právne posúdenie veci prináleží výlučne súdu, je irelevantná námietka žalovanej ohľadne ich
postoja k tejto otázke. Je nespochybniteľné, že žalovaná spôsobila žalobkyni ujmu. Ak súd po stránke
právnej aproximatívne uprednostnil ustanovenia OZ o bezdôvodnom obohatení, nepochybil, pretože
žalovaná sa na úkor žalobkyne obohatila, a to aj vtedy, ak svojim konaním spôsobila „škodu“ porušením
„právnej povinnosti“ vyplývajúcej z ustanovení o vlastníctve. Výšku vydať sa majúceho bezdôvodného

obohatenia žalovaná špekulatívne spochybňuje. Doterajšie dôkazy na jeho výpočet postačujú. Žalovaná
odignorovala výzvu súdu, pretože nájomné zmluvy sú dôkazom strany žalujúcej. Na tom nič nemení,
že ich predložila žalovaná. Žalovaná ani po rozsudku nie je ochotná poukazovať alikvotnú časť zisku
žalobkyni.Sumanarastá,úrokypribúdajú.Jepretonepochopiteľnásnahapredlžovaťspornezmyselným
odvolaním.

16. Aj k tomuto vyjadreniu zaslala žalovaná svoje vyjadrenie s tým, že tvrdenie žalobkyne, že počas
celého konania sa ani skutkový, ani právny základ žaloby nemenil, je mylné. V priebehu konania došlo
niekoľkokrát k zmene žaloby, o ktorej musel súd rozhodnúť. Dôvodom pre zmenu žaloby ako uvádza
sama žalobkyňa bolo plynutie času, ktoré je významnou skutkovou okolnosťou. I keď doteraz nie je

zrejmé, o aký právny titul žalobkyňa svoj nárok opiera, je už teraz zrejmé, že pri jeho posudzovaní
má plynutie času zásadný význam tak z hľadiska jeho existencie, ako aj z hľadiska jeho rozsahu
(výšky). Poslednú zmenu žaloby pripustil súd prvej inštancie uznesením z 20.2.2017 a dňa 31.3.2017
o takto zmenenej žalobe rozhodol bez toho, aby vykonal už v tom čase navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Konečné právne posúdenie veci patrí súdu, avšak musí byť

správne. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na ustálenú judikatúru. „Obohatenie“ musí byť reálne,
nie hypotetické, vyvodené z potvrdenia nejakého realitného agenta. A „škoda“ musí byť následkom
porušenia konkrétnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona alebo zo zmluvy. Žalovaná však žiadne
bezdôvodné obohatenie nezískala a neporušila ani žiadnu právnu povinnosť.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1, 2 CSP,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozsudok vo vyhovujúcom výroku, ako aj v
súvisiacom výroku o trovách konania a tiež vo výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, je potrebné

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k. ú. I. užívala výlučne žalovaná, pričom žiadna dohoda o
hospodárení s vecou medzi stranami uzavretá nebola, preto sa jedná o plnenie bez právneho dôvodu.

19. Podľa § 136 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len OZ), (1) vec môže byť
v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. (2) Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové.
Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi.20. Podľa § 137 OZ, (1) podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. (2) Ak nie je právnym predpisom

ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

21. Podľa § 139 OZ, (1) z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci
spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. (2) O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci
väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda

nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. (3) Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej
veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

22. Ak vlastníctvo k tej istej veci patrí dvom alebo viacerým osobám, ide o spoluvlastníctvo. Podstatným
znakom podielového spoluvlastníctva je spoluvlastnícky podiel vymedzujúci ideálnu mieru účasti
spoluvlastníka na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva. V § 139 ods. 1 OZ sú

upravené práva a povinnosti spoluvlastníkov týkajúce sa celej veci voči tretím osobám. V § 139 ods.
2 OZ sú upravené práva a povinnosti spoluvlastníkov navzájom. Novelou Občianskeho zákonníka
uskutočnenouzákonomč.509/1991Zb.bolod1.1.1992zavedenýnový-väčšinovýprincíp(majorizácie)
v súvislosti s rozhodovaním o spoločnej veci, podľa ktorého je rozhodujúce stanovisko väčšiny. Táto
väčšina je determinovaná veľkosťou ich spoluvlastníckych podielov. Ak o hospodárení so spoločnou

vecou rozhodli spoluvlastníci s väčšinovým podielom, platí ich rozhodnutie a ostatní - menšinoví - sa mu
musia podrobiť aj bez súdneho rozhodnutia, ak však nejde o dôležitú zmenu spoločnej veci.

23. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že strany sporu sú podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. I., a to V. U. súp. č. XX v I. a parc. č.

XXXX o výmere 538 m2, pričom žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou podielu 4/10 a žalovaná 6/10.
Žalobkyňa sa domáha zaplatenia po úpravách žaloby sumy 553.500,- eur s príslušenstvom, ktorý nárok
súd prvej inštancie žalobkyni priznal titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko medzi stranami sporu
nebola uzavretá dohoda o hospodárení s vecou, a preto sa jedná o plnenie bez právneho dôvodu.

24. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v

takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či
ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok

na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože
v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento
spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné

ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však
nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže
byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne
okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010 sp.
zn. 6Cdo/184/2010).

25. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil ust.
§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nerešpektoval ani právnu vetu v uznesení Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 6Cdo/184/2010 vyššie citovanú. V predmetnej právnej veci žalobkyňa ani v žalobe a ani v
priebehu konania neuviedla právny titul, o ktorý opiera svoj nárok na zaplatenie požadovanej istiny. Súd

prvej inštancie uplatnený nárok posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože
sporné nehnuteľnosti užívala výlučne žalovaná a žiadna dohoda o hospodárení s vecou medzi stranami
uzavretá nebola. Hoci medzi spoluvlastníkmi ide o osobitný vzťah, súd prvej inštancie s poukazom naust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka analógiou legis vec posúdil podľa ustanovení o bezdôvodnom
obohatení. V danom prípade sa však javí, že ide o nárok v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka.

26. S poukazom na sudcovskú koncentráciu súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhované stranami
sporu, a to tak dôkazy navrhované žalobkyňou, ako aj žalovanou. Po oboznámení sa s uznesením súdu
prvej inštancie zo dňa 12.1.2017 č.k. 11C/37/2011-287 odvolací súd zistil, že na predmetom uznesení
v súvislosti so sudcovskou koncentráciou nie je ani vyznačená právoplatnosť a chýba doručenka od
žalovanej, resp. jej právneho zástupcu. Naviac až po vydaní tohto uznesenia bola pripustená zmena

žaloby, o ktorej súd rozhodoval, a to uznesením zo dňa 20.11.2017 z č.l. 360. Z tohto dôvodu mal súd
prvejinštancieprihliadaťajnažalovanouuvádzanéprostriedkyprocesnejobranyvrátanehmotnoprávnej
námietky spočívajúcej v kompenzačnej námietke a tiež v procesnej obrane spočívajúcej v popretí
skutkových tvrdení v žalobe, keď žalovaná od počiatku konania namietala skutočnosť, že by predmetné
nehnuteľnosti užívala nad rozsah svojho podielu.

27. Nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, keď strany sporu poučil o sudcovskej
koncentrácii a uložil im lehotu na označenie dôkazov, avšak ešte pred zmenou žaloby, a tiež
nevykonanímstranamisporunavrhovanýchvšetkýchdôkazov,došloajkporušeniuprávanaspravodlivý
súdny proces, čo je rovnako dôvodom na zrušenie rozhodnutia v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

28. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti

je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto

právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní, v priebehu sporu sa však môže meniť a dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu.

29. Vykonanie dôkazu neznamená akékoľvek jeho vykonanie, ale len také, ktorý splní cieľ sledovaný

kódexom. Inak sa stále dôkaz považuje za nevykonaný, čo zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie s poukazom na ust. § 389 písm. c) CSP.

30. Rovnako súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať aj na
jeho celkovú presvedčivosť. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí

byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad
(princípov) spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové
náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych
dôvodov vo vzťahu k výroku (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/212/2010).

31. Súd prvej inštancie v rozhodnutí náležite nevysvetlil akými úvahami sa riadil a z akých dôvodov
konštatuje „zhodné“ tvrdenia strán sporu, napriek skutočnosti, že išlo o tvrdenia žalovanej v inom konaní,
a to vo veci 17C/185/2010 na Okresnom súde Humenné.

32. Vydaním nepresvedčivého, a preto nepreskúmateľného rozhodnutia súd prvej inštancie odňal

stranám sporu možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

33. Predovšetkým bude potrebné dôsledne sa vysporiadať s otázkou, či žalovaná ako podielová
spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností užívala spoločnú vec nad rozsah jej spoluvlastníckeho
podielu s poukazom na ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak bude vec posudzovať v

zmysle ustanovení o bezdôvodnom obohatení, bude potrebné zistiť, či žalovaná vôbec nejaký majetkový
prospech na úkor žalobkyne získala, a ak áno, v akom rozsahu. Súd prvej inštancie sa neuspokojí
iba s jednoduchým konštatovaním o zhodnosti tvrdení strán sporu v súvislosti s rozsahom a plochou
užívanej nehnuteľnosti v rozsahu 450 m2, ako aj ohľadom obvyklého nájomného vo výške 180 eur za1 m2 ročne, t.j. 15 eur mesačne za 1 m2, nakoľko ide o tvrdenia strán v rôznych sporoch a rovnako
bude potrebné vychádzať aj z nájomných zmlúv, ktoré skutočne boli medzi žalovanou a nájomcami
uzavreté a neuspokojiť sa len s tzv. obvyklým nájomným. Vychádzajúc z nájomných zmlúv obsiahnutých

v spise bolo napríklad s nájomníčkou J. Z. dohodnuté nájomné za 40 m2 na 9.500,- Sk mesačne
(t.j. 7,88 eur za 1 m2), ktoré bolo následne zvýšené na 15.000,- Sk mesačne (t.j. 12,45 eur za 1 m2
mesačne). S nájomkyňou M. A. bolo nájomné za 30 m2 znížené zo sumy 15.000,- Sk na 5.000,- Sk
mesačne (t.j. 5,526 eur za 1 m2 mesačne). Nájomca Falco Engineering Slovakia s.r.o. mal dohodnuté
nájomné za nebytové priestory o výmere 538 m2 a 24,4 m2 vo výške 100 eur za 1 m2, t.j. 8,33 eur

za 1 m2 mesačne a podobne. Bude preto potrebné dôsledne sa vysporiadať s nájomnými zmluvami,
ktoré žalovaná na návrh žalobkyne v priebehu konania do spisu aj doložila. Rovnako bude potrebné
vykonať za účelom spravodlivého rozhodnutia všetky stranami sporu navrhované dôkazy, a to tak
dôkazy navrhované žalujúcou stranou, ako aj stranou žalovanou - predložiť účtovné doklady žalovanej
o úhradách nájomného na zistenie skutočnej výšky prijatého plnenia, projektovou dokumentáciou alebo
znaleckýmposudkomustáliťpodlahovúplochucelejnehnuteľnostiatútoporovnaťspodlahovouplochou

prenajímanou na zistenie, či žalovaná užívala spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah jej spoluvlastníckeho
podielu. Rovnako bude potrebné zaoberať sa aj kompenzačnou námietkou žalovanej spočívajúcej v
investíciách vynaložených žalovanou na zhodnotenie spoločnej nehnuteľnosti a tiež vysporiadať sa s
tvrdením žalovanej strany, že medzičasom došlo aj k prestavbe spoločnej nehnuteľnosti a zväčšeniu
jej podlahovej plochy, zistiť, či sa tak stalo a kedy - či k tomu došlo v období, ktoré je predmetom

konania. Javí sa, že v priebehu konania došlo k zmene skutkových okolností, z ktorých vychádzal
súd prvej inštancie pri vyhlasovaní napadnutého rozhodnutia, ktoré môžu mať vplyv na posúdenie
rozsahu uplatneného nároku, a to v súvislosti s naznačovanou prestavbou nehnuteľnosti a zväčšením
podlahovej plochy, ako aj v súvislosti s kompenzačnou námietkou, pričom náležité zistenie aktuálneho
skutkovéhostavusivyžadujevykonanieďalšiehodokazovania.Vďalšomkonaníbudeúlohousúduprvej

inštancie zistiť aktuálny skutkový stav veci a opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby vo vyššie naznačených
intenciách s tým, že sa vysporiada so všetkými námietkami žalovanej.

34.PonadobudnutíprávoplatnostirozsudkuKrajskéhosúduvPrešove15Co/32/2012zodňa22.4.2013,
ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 4.6.2013, a ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie zo

dňa 12.7.2012 č.k. 5C/24/2012-65 tak, že žaloba terajšej žalovanej o určenie vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam bola zamietnutá, už bolo zrejmé, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou
predmetných nehnuteľností. V tejto súvislosti bude potrebné zisťovať, či žalobkyňa svoje vlastnícke
(spoluvlastnícke) právo efektívne využívala, nakoľko vlastníctvo zaväzuje. Žalobkyňa totiž zužuje celú
svoju aktivitu vlastníka (spoluvlastníka) len na aritmetický výpočet z hrubého príjmu žalovanej. Javí sa,

že žalovaná vynakladala na získanie príjmu (paradoxne aj pre žalobkyňu) nezanedbateľné prostriedky,
a teda mala s tým spojené výdavky, náklady. Príjem z prenájmu má síce relevanciu, ale bolo by v rozpore
s princípom spravodlivosti, ak by mal byť priznaný podiel čisto aritmetickým výpočtom z dosiahnutého
nájomného.

35. V prejednávanej veci došlo podľa názoru odvolacieho súdu postupom súdu prvej inštancie k
naplneniuvadyvyplývajúcejzust.§389ods.1písm.b)CSP,ktoráspočívavnedostatočnomodôvodnení
rozhodnutia vo vzťahu k podstatnej otázke týkajúcej sa rozsahu užívania spoločných nehnuteľností
žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, od ktorej záviselo správne rozhodnutie vo veci. V
dôsledku toho nemožno považovať napadnuté rozhodnutie za presvedčivé a táto skutočnosť sama o

sebe je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách konania a o
súdnom poplatku zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rovnako odvolací súd pre nesprávne právne posúdenie veci
a nevykonanie adekvátneho dokazovania zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP).

36. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby vo vyššie
naznačených intenciách s tým, že sa vyrovná aj s odvolacími námietkami. Úlohou súdu prvej inštancie
bude preto opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť s poukazom na ust. § 220 CSP

tak, aby pôsobilo presvedčivo.

37. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP.38. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).