Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/63/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115208989
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115208989.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Ing. S. U., C.
XX.XX.XXXX, D. S. T. XXX, XXX XX O. D., proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu
a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.03.2017, č.k. 16C/105/2015-191,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu vo výške 3 500 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v zamietajúcom výroku, p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti prisudzujúceho výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy
5 000 eur odo dňa 08.02.2014 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,

z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8 500 eur
spolusúrokomzomeškaniavovýške5,25%ročnezosumy5000eurododňa08.02.2014dozaplatenia,
všetko spolu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok
II) a žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal ( výrok III).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 1, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 9
ods. 1,2,3, § 15 ods. 1,2, § 17 ods. 1,2,34, § 18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 1 ods. 2, § 2 ods.
1,2, § 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z“), § 514 ods. 1,2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.
87/1995Z.z.,ktorýmisavykonávajúniektoréust.Občianskehozákonníka(ďalejlen„Nariadenie“).Vecne
rozhodnutie zdôvodnil tým, že voči žalobcovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva PZ Úrad justičnej
a kriminálnej polície Bratislava - okolie Č.: L.-XXXX/X-L.-S.-XXXX-M. zo dňa 02.12.2008 vznesené

obvinenie v bode č. 1 za úmyselný prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a
v bode č. 2 za úmyselný prečin neoprávnený zásah do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru
podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona. Vo vzťahu k skutku v bode č. 1, za ktorý bol žalobca obvinený
za úmyselný prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 ods. 2 písme. a) Trestného zákona a zaspáchanie, ktorého bola podaná obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Pezinok dňa 08.03.2012
bol žalobca spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 3T 45/2012 zo dňa 27.06.2012
podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre

ktorý bol stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.06.2012. Vo vzťahu k skutku v bode č. 2, za
ktorý bol žalobca obvinený za prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového
priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona bolo trestné stíhanie uznesením Okresnej prokuratúry
Pezinok č.k. 2 Pv 622/08-98 zo dňa 02.08.2011 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
zastavené, pretože nie je tento skutok trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Vzhľadom k

uvedenému mal súd prvej inštancie za preukázané splnenie prvej zákonnej podmienky zodpovednosti
za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. V konaní mal za preukázané, že medzi žalobcom a
jehoobhajcomdošlokdohodeoodmenezazastupovanievtrestnomkonaní,pričomdohodnutáodmena
predstavovala sumu 5 000 eur. Nakoľko ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase
udelenia plnomocenstva advokátovi, neodkazovalo na konkrétne ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
upravujúce tarifnú odmenu, ale na vyhlášku ako takú, ktorá pripúšťala a uprednostňovala tzv. zmluvnú

odmenu,malsúdprvejinštanciezato,ženiejedôvodpreobmedzenienárokunanáhraduškodyvýlučne
do výšky tzv. tarifnej odmeny advokáta. Majúc za to, že takéto obmedzenie nemalo v zákone č. 514/2003
Z.z. platnom v čase uskutočnenia jednotlivých úkonov obhajoby žiaden základ. Vychádzal z toho,
že výška odmeny sa riadi predovšetkým zmluvou medzi advokátom a klientom a jediné obmedzenie
výšky je korektívum dobrých mravov. Rozpor výšky zmluvnej odmeny dohodnutej medzi žalobcom a

obhajcom s dobrými mravmi nebol v konaní tvrdený a súd prvej inštancie nepovažoval dohodnutú
zmluvnú odmenu vo výške 5 000 eur ani za rozpornú s dobrými mravmi. Ustálil, že rozsah náhrady
skutočnej škody v prejednávanej veci nebol obmedzený ani tarifnou odmenou, pretože zodpovedala
právnej úprave účinnej do 31.12.2012, § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ako aj právnej úprave
odmeny advokátov pri poskytovaní právnej pomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2005,

sp. zn. 3Cdo 175/2005). Na základe uvedeného súd prvej inštancie posúdil žalobu žalobcu v časti
náhrady skutočnej škody vo výške 5 000 eur ,spočívajúcej v náhrade nákladoch na obhajobu v trestnom
konaní, v celom rozsahu ako dôvodnú. Ako nedôvodný posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu na
náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť vynaložením nákladov pri účasti na úkonoch trestného
konania (cestovné, administratívne náklady- poštovné, strata času) v sume 587,41 eur. Uviedol, že v

časti nároku na zaplatenie cestovného v sume 80 eur žalobca nepreukázal, že uvedenú sumu uhradil,
nepreukázal a ani neuviedol, ktorých úkonov a kedy sa zúčastnil a odkiaľ a kam mal cestovať za akým
účelom sa úkonov zúčastnil. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nákladov za vyhotovenie kópie súdneho
spisu v sume 97,58 eur súd prvej inštancie uviedol, že kópia trestného spisu bolo vyhotovená až po
právoplatnom skončení trestného konania, preto nesúvisela bezprostredne s trestným konaním. Vo

vzťahu k uplatnenej náhrade nákladov poštovného vo výške 9,83 eur uviedol, že žalobca nepreukázal
úhradu ním uvádzaných vynaložených nákladov na poštovné, nepreukázal, za ktoré zásielky, v akom
počte a kedy a či ich vynaložil. K uplatnenej náhrade za stratu času paušálne vyčíslenej v sume 400
eur doplnil, že žalobca nepreukázal, za účasť na ktorých úkonoch si náhradu uplatňuje, kedy boli tieto
úkony uskutočnené, v akom počte a v akom časom rozsahu si náhradu uplatňuje a na základe akých

právnych predpisov či skutočností má na takto uplatnenú náhradu nárok. Vzhľadom k uvedenému súd
prvej inštancie žalobu žalobcu v časti uplatnenej náhrady škody vo výške 587,41 eur ako nedôvodnú
zamietol. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40 000
eur uviedol, že vznesenie obvinenia a následné trestné stíhanie žalobcu, keď žalobca bol následne
spod obžaloby oslobodený, bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. Ustálil, že

trestným stíhaním žalobcu boli významným spôsobom, v dôsledku nezákonných rozhodnutí, negatívne
dotknuté všetky zložky morálnej integrity žalobcu. Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy
za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval súd predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia
na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho povesť, na pracovnú sféru života žalobcu a zvážil zmeny
spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu. Poukázal na to, že žalobcovi sa kládlo za vinu

spáchanie prečinu úmyselného ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona a hrozil mu trest odňatia slobody na jeden až tri roky. Trestné stíhanie žalobcu trvalo tri a pol
roka. Trestnú činnosť, ktorá bola žalobcovi kladená za vinu teda úmyselné ublíženie na zdraví vtedy
svojej manželke priamo úmerne zvyšovala intenzitu, s ktorou okolie žalobcu negatívne trestnú činnosť
vnímalo. Z výpovede žalobcu ako aj výpovede jeho kolegu U.. W. N. mal za preukázané, že o vedenom

trestnom stíhaní žalobcu v práci jeho kolegovia vedeli a že práve v dôsledku trestného stíhania bol ich
postoj, vzťah k žalobcovi zmenený. Z výsluchu svedkov, najmä matky žalobcu mal za preukázané, že
osobnosť žalobcu a jeho naladenie sa v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania zmenili. V dôsledku
trestného stíhania sa negatívne zmenili aj sociálne vzťahy žalobcu s okolím. Žalobca stratil priazeňniektorých kamarátov a kolegov a došlo k narušeniu vzťahov s maloletým synom. Neprihliadol však na
konanie bývalej manželky žalobcu, poškodenej v trestnom konaní, ktoré v civilnom konaní vo veci úpravy
práv a povinností k maloletému synovi bránila žalobcovi stretávať sa s ním, nakoľko mal za to, že sa

jednalookonaniepoškodenej.Nazákladeuvedenéhoustálil,ževiacakotrirokytrvajúcetrestnéstíhanie
žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho osobnosť, psychiku, správanie, dobré meno žalobcu a jeho rodiny,
rodinný a spoločenský život žalobcu a malo výrazne negatívny dopad na jeho pracovné uplatnenie.
Mal tak za to, že žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom tento zásah
bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný pre

skutky, ktoré sa nestali. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že je dôvodným
priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur za každý rok trestného
stíhania ( 3 a pol roka) , t.j. sumu 3 500 eur, ktorú považoval za primeranú s ohľadom na morálnu
integritu žalobcu, ku ktorej patrí najmä žalobcova dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ako aj ďalšie hodnoty,
premietnuté vo vnútornom prežívaní žalobcu ako rodinný život, neistota, frustrácia, ako aj dôsledky
v jeho pracovnej sfére a vo zvyšku nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Zároveň

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,25% p.a. z priznanej sumy
náhrady majetkovej škody t.j. zo sumy 5 000 eur, to odo dňa 08.02.2014, teda odo dňa nasledujúceho
po uplynutí šesť mesačnej lehoty uvedenej v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., do zaplatenia.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1,2 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „C.s.p.“) a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná si výslovne náhradu trov konania neuplatnila z dôvodu, že jej
žiadne trovy konania nevznikli. Prihliadol na to, že žalobca mal v konaní úspech v priznanej časti istiny
vo výške 8 500 eur a žalovaná bola v konaní úspešná v časti istiny vo výške 37 087,41 eur(zamietnutá
časť). Úspech žalobcu určil v rozsahu 18,65%, úspech žalovanej v rozsahu 81,35%, t.z. čistý úspech

žalovanej bol v rozsahu 62,70% (81,35 - 18,65).

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca, a to z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. Mal za to, že v konaní preukázal,
že jeho majetok sa zmenšil a v tejto časti uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa nároku na náhradu

škody v sume 587,41 eur. Súd prvej inštancie mal k dispozícii celý trestný spis Okresného súdu
Pezinok (3T/45/2012), z ktorého je zrejmé, akých úkonov sa zúčastnil. Nesúhlasil s výškou priznanej
nemajetkovej ujmy, nakoľko jej výšku súd prvej inštancie určil bez riadneho odôvodnenia stanovenia
výšky,bezbližšejšpecifikáciejejurčenia.Poukázalnato,ževroku2010muselvyhľadaťlekárskupomoc
s ohľadom na zdravotný a duševný stav. Pričom dopady a následky nezákonného trestného stíhania

pociťuje doteraz. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal dôkazmi vykonanými v
konaní a nevyhodnotil dopad, rozsah a intenzitu nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho
osobe. Poukázal pritom na judikatúru v obdobných prípadoch. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej
inštancie, že nebol v civilnom konaní oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom
konaní z hľadiska ich účelnosti, rýchlosť a dôvodnosti vykonaných úkonov, nakoľko uvedené vyplýva

z trestného spisu, s ktorým sa súd oboznámil. Poukazujúc na konkrétne úkony v trestnom konaní mal
za to, že došlo k množstvu závažných procesných a hmotnoprávnych pochybení zo strany orgánov
činných v trestnom konaní. Preto sa mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej
ujmy zaoberať aj uvedenými skutočnosťami. Dal do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Bratislava
I sp.zn. 11C/31/2009. Uviedol, že súd prvej inštancie sa mal v konaní zaoberať aj skutočnosťou, že v

dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania proti jeho osobe došlo k narušeniu jeho rodinných
vzťahov s maloletým synom Borisom. Namietal aj výrok o trovách konania, majúc za to, že v časti
priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy táto bola na úvahe súdu. Majetková ujma mu bola
priznaná v rozsahu 89,49 % a nepriznaná mu bola len nemajetková ujmy, ktorej výška závisela na úvahe
súdu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

(zamietajúcom výroku a výroku o trovách konania) zmenil tak, že uloží žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 45 587,41 eur spolu s úrokom 5,25 % ročne zo sumy 5 587,41 eur od 08.02.2014 do zaplatenia
a prizná mu nárok na náhradu trov konania .

5. V zákonnej lehote podala proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie

žalovaná, a to z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Mala za to, že právny názor súdu
prvej inštancie, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia je z dôvodu oslobodenia žalobcu
spod obžaloby nezákonným rozhodnutím, podľa jej názoru nemá oporu v ust. zákona č. 514/2003 Z.z..
V čase vznesenia obvinenia totiž existovali skutočnosti odôvodňujúc záver, že trestný čin spáchalaurčitá osoba. Podkladom pre vznesenie obvinenia bola výpoveď Y.. B. U. a ostatných svedkov a
iné listinné doklady. Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v
rámci procesných štádií trestného konania, do štádia v ktorom sa trestné konanie vedia už pre vyšší

stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchal konkrétna osoba, nemožno považovať za
nezákonné. Z dôvodu neexistencie nezákonného rozhodnutia tak nebola naplnená prvá podmienka
zodpovednosti za škodu, preto žalobcovi nárok nevznikol. Nestotožnila sa so závermi súdu prvej
inštancie, že nezákonne vedené trestné stíhanie malo dopad na osobnostnú sféru žalobcu, na jeho
povesť, pracovnú sféru a spôsob života žalobcu. Z výsluchu rodinných príslušníkov žalobcu vyplýva, že

v období jeho trestného stíhania celá rodina stála pri ňom, podporovala ho, matka sa k nemu na určitý
čas prisťahovala. Mala tak za to, že správa z Obecného úradu zo O. D., s ohľadom na tom, že tam v tom
čase žalobca nebýval, nemôže byť dôsledok zhoršenia vzťahov s kamarátmi z obce. Dala do pozornosti,
že matka žalobcu uviedla, že s kamarátmi sa už stretáva, je to lepšie. Rovnako nedošlo k zhoršeniu
vzťahov žalobcu ani s jeho partnerkou, ktorá s ním vo vzťahu zostala. Pokiaľ sa jednalo o žalobcom
tvrdený dopad na pracovnú sféru uviedla, že žalobcom tvrdená úspešnosť v prípade prihlásenia sa na

pracovnú stáž do Európskej centrálnej banky, je čisto hypotetická. Žalobcom predložený výmenný list,
vystavený všeobecnou lekárkou B.. I.I. dňa 23.01.2015 považovala za účelový a nepreukazujúci príčinnú
súvislosť s trestným konaním. Nesúhlasila s priznaním nároku na náhradu trov obhajoby, nakoľko súd
mal postupovať v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2013, keďže žaloba
bola podaná dňa 30.03.2015 a žalobcom uplatnené finančné prostriedky mal posúdiť z hľadiska nutnosti

ako aj účelnosti. Dala do pozornosti, že namietala, že žalobca nešpecifikoval konkrétne úkony, za ktoré
mala byť suma uhradená. Pričom bolo potrebné ich skúmať z hľadiska nutnosti a účelnosti. Na základe
uvedeného žiadala, aby odvolací súd v prípade ak sa čo do základu stotožní so súdom prvej inštancie
priznaným nárokom na náhradu majetkovej škody, rozsudok súdu v prisudzujúcom výrokom zmenil tak,
že žalobcovi prizná nárok na relevantné a reálne vykonané úkony právnej služby v súlade s ust. § 18

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 s odkazom na vyhlášku Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z.. a uloží mu povinnosť zaplatiť v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná vyjadrila podaním zo dňa 05.06.2017 a poukázala na to, že výška

náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššie ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodených
násilnými trestnými činmi podľa osobitného zákona.

7. Podaním zo dňa 13.06.2017 sa k odvolaniu žalovanej vyjadril žalobca a uviedol, že odvolanie je
tendenčné a nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalovanej ako nedôvodné zamietol.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v

časti priznania nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby je podané dôvodne.

9. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľov, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval splnenie prvej zákonnej podmienky zodpovednosti za škodu, a to
existenciu nezákonného rozhodnutia. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky
prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré
bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody ust. § 6
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. považujeokrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003

Z. z. účinného od 1. júla 2004. Doterajšia
súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,

že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou
v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok NS SR, sp. zn. 4M Cdo 15/2009) a svojou

rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06
, I. ÚS 320/2016 , I. ÚS 395/2016
a iné). Vzhľadom k uvedenému odvolacia argumentácia žalovanej,
že výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v kladené
za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné, tak

nevychádza z ústavno-konformných úvah. Odvolací súd tu pripomína, že v materiálnom právnom štáte
musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných
práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom
konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo

vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a
zasahujúce do základných práv jednotlivca.

11. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď zistiac splnenie prvej zákonnej podmienky, a

to existenciu nezákonného rozhodnutia pristúpil k preskúmavaniu dôvodnosti žalobcom uplatneného
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Bolo tak zásadným posúdenie, či medzi nezákonným
rozhodnutím a žalobcom uplatňovanou škodou je vzťah príčiny a následku, pretože v prípade, ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.

Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne
spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou
ujmoupoškodeného(pokiaľvznikla)akonkrétnymkonanímškodcu(akjeprotiprávne)sazisťujepríčinná
súvislosť. V podanom odvolaní žalobca namietal nesprávne skutkové právne závery súdu prvej inštancie
vo vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu škody z titulu účasti na úkonoch trestného konania vo

výške 587,41 eur, majúc za to, že v tejto časti uniesol dôkazné bremeno. V konaní o náhradu škody
spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady škody mal žalobca bremeno tvrdenia v tom, že mu
vznikla škoda a existuje príčinná súvislosť medzi ním uplatňovanou škodou a nezákonným rozhodnutím.
Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce vznik škody
titulom cestovného v sume 80 eur, nakoľko nepreukázal, že v danej výške sa jeho majetok zmenšil ani

existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Nie je zrejmým, na vykonanie
akých úkonov, a akom období mal žalobca použiť motorové vozidlo za účelom vykonania úkonov v
prípravnom konaní Bratislava - Senec - Bratislava a cesty v konaní pred súdom Bratislava - Pezinok -
Bratislava,aničijedržiteľommotorovéhovozidlaačímodôvodniltvrdenúvýškuškody.Rovnakožalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že uhradil poštovného v sume 9,83 eur, za tvrdené

doručenie poštových zásielok v počte 10 ks. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody v sume 400 eur
titulom straty času žalobca nepreukázal za aké úkony, v akom čase a počte si tento nárok uplatnil.
Nárok na náhradu nákladov spojených s vyhotovením kópie trestného spisu nemožno považovať za
dôvodný, nakoľko tu absentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, nakoľko
k jeho vzniku došlo až po právoplatnom skončení trestného konania. Samotné pripojenie spisu súdom

prvej inštancie nezbavovalo žalobcu dôkaznej povinnosti, práve naopak bolo pomocou pre žalobcu ním
tvrdené skutočnosti preukázať. Vychádzajúc z toho, že dôkaz listinou sa v zmysle § 129 O.s.p. (§ 204
C.s.p.) nevykonáva prečítaním celého spisu, mohol a mal žalobca súdu navrhnúť prečítať z pripojených
spisov podstatné listiny, prípadne žalobca mohol nahliadnuť do pripojených spisov a listinnými dôkazmi(kópiami založenými do spisu) súdu osvedčiť, ním uplatňované nároky. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazujenaskutočnosť,žežalovanáužnaprvompojednávaní(dňa27.06.2016)namietalaneunesenie
dôkazného bremena žalobcom v časti uplatneného nároku na náhradu škody v sume 587,41 eur a keďže

žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce vznik škody
ako aj existenciu príčinnej súvislosti, nenastúpila tak na strane žalovanej povinnosť unesenia tvrdenia
o popretí žalobcom uvádzaných tvrdení.

12. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a individuálnych okolností

prejednávaného prípadu správne rozhodol aj o výške nemajetkovej ujmy, aplikujúc ust. § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z.z.. Trestné stíhanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená
pre neho významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca,
do jeho cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Pričom nezákonné rozhodnutie
zakladajúce neoprávnenosť zásahu, nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv
poškodeného a znamená už samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu. Dlhotrvajúce

trestné stíhanie aj podľa odvolacieho súdu nebolo primerané a spravodlivé „vybaviť“ len deklaráciou
o porušení práv (či inou, nepeňažnou formou kompenzácie). V týchto súvislostiach odvolací súd
poukazuje na (stále aktuálne) východiská formulované ohľadne tejto problematiky Najvyšším súdom
SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/15/2003, podľa ktorého pri vyjadrení miery, akou bola znížená dôstojnosť
alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,

pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Súd prvej inštancie správne prihliadol len na následky
tvrdené žalobcom, ktoré u neho existovali do skončenia trestného stíhania. Odvolací súd preskúmavajúc
správnosť úvah prvoinštančného súdu ako prvoradé konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
vo vzťahu k dôvodnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi podrobne odôvodnil
v bode 16.4 rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ( bod 16.4) vyplýva, že súd

prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadol tak na osobu žalobcu, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a závažnosť následkov,
ktoré žalobcovi vznikli v spoločenskom uplatnení. Prihliadol na to, že v dôsledku trestného stíhania sa
negatívne zmenili aj sociálne vzťahy žalobcu s okolím, žalobca stratil priazeň niektorých kamarátov a

kolegov. Správnosť úvah súdu prvej inštancie je podporená aj tým, trestné konanie proti žalobcovi bolo
následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom (vo vzťahu k skutku v bode č. 1, za ktorý bol žalobca
obvinený za úmyselný prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 ods. 2 písme. a) Trestného zákona),
preto tento zásah možno považovať za ešte citeľnejší. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej
inštancie sa mal pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zaoberať aj tým, že v trestnom konaní

došlo k závažným a hmotnoprávnym pochybenia, ktoré mali dopad na jeho osobu, odvolací súd dáva
do pozornosti, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup v závere vyústil do vydania nezákonného
rozhodnutia, ktoré je spôsobilým titulom na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v
prípade konkurencie nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, môže byť dôvodom
na uplatnenie nároku na náhradu škody len nezákonné rozhodnutie. Preto i keby súd prvej inštancie

podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2012 konštatoval aj existenciu nesprávneho úradného postupu,
jehoexistenciabynebolasamostatnýmdôvodomnaposúdenievýškynemajetkovejujmy,nakoľkobytak
vznikol duplicitný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pri posudzovaní ktorého by sa prelínalo splnenie
rovnakých kritérií uvedených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. I keď súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí priamo nekonštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu v trestnom konaní,

pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, zohľadnil celkovú dĺžku trestného konania, ktorého dĺžka
bola priamo závislá od postupu (úkonov) orgánov činných v trestnom konaní. Vo vzťahu k námietkam
žalobcu, že súd prvej inštancie nevzhliadol na ním tvrdené narušenie jeho vzťahu s maloletým synom
Borisom, je potrebné uviesť, že i keď súd prvej inštancie osobitne nevyhodnocoval konanie bývalej
manželkyžalobcu,priurčovanívýškynemajetkoveumyzohľadnilajzhoršeniejehovzťahovsmaloletým.

Námietky žalobcu, že súd prvej inštancie ako zásadnú v konaní neposúdil skutočnosť, že v roku 2010
vyhľadal lekársku pomoc nie sú dôvodné, nakoľko potvrdenie B.. V. I. z 23.01.2015, v ktorom potvrdila,
že žalobca v apríli 2010 vyhľadal jej ambulanciu, nepreukazuje závažné zdravotné problémy, čo by
spochybňovalo správnosť úvah súdu prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej
inštancie priznal žalobcovi, z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie možno jednoznačne vyvodiť
nazákladeakéhoskutkovéhostavuanazákladeakejúvahyaplikovalsúdzákonnéustanovenieadospel
k určeniu výšky nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje odvolací súdza primeranú na spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením
do pôvodného stavu. V súlade s rozhodovacou praxou súd prvej inštancie zohľadnil pri stanovení
výšky nemajetkovej ujmy dobu trestného stíhania, ktoré trvalo 4,5 roka ( od 07.12.2007 do 27.02.2012)

a voči osobe žalobcu presiahlo 3,5 roka (od 02.12.2008) a preto jeho záver, že 1 000 eur za rok
stíhania predstavuje vo výsledku sumu 3 500 eur možno považovať za spravodlivé zadosťučinenie,
ktoré žalobcovi aspoň takouto formou vykompenzuje vzniknuté zásahy do osobnostnej. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje analogicky na rozsudok ESĽP z 10. novembra 2004 vo veci Apicella vs.
Taliansko, v ktorom ESĽP pri stanovení výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v

primeranej lehote vychádzal z čiastky 1 000 až 1 500 eur za jeden rok trvania konania ako základu pre
stanovenie celkového zadosťučinenia.

13. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovanej vo vzťahu k
prisudzujúcemu výroku v časti priznania nemajetkovej ujmy v sume 3500 eur ako aj odvolacie námietky
žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie ako nedôvodné, preto

rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 500 eur, do troch pracovných dní od právoplatnosti
rozhodnutia ako aj v zamietajúcom výroku, ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil.

14. Vo vzťahu k námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní nároku žalobcu na

náhradu trov obhajoby postupovať podľa ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom v
čase podania žaloby, odvolací súd uvádza. Žalobca si v konaní uplatňoval v rámci nároku na náhradu
škody trovy právneho zastúpenia vo výške 5 000 eur, ktoré mu vznikli počas trestného konania a ktoré
zaplatil obhajcovi za zastupovanie v trestnom konaní za jednotlivé úkony právnej služby v dohodnutej
paušálnejodmene.Hocitrovyprávnehozastúpeniavznikližalobcovipredprijatímprávnejúpravyzákona

č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo
402/2015 zo dňa 28.apríla 2016 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 17/2018), ako aj nadväzujúca súdna prax
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Cdo 198/2017), zaujala taký výklad, že poškodený má nárok
na náhradu účelne vynaložených trov obhajoby, za ktoré treba považovať trovy právneho zastúpenia

vo výške tarifnej odmeny stanovenej za zastupovanie klienta v trestnom konaní osobitným právnym
predpisom (vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Tento právny záver možno uplatniť aj v danej veci pri výklade §
18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.12.2012 (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6Cdo 44/2017). Nie je sporným, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, vo

výške ustanovenej osobitným predpisom. Pričom samotný odkaz na vyhlášku upravujúcu odmeňovanie
advokátov znamenal, že zákonodarca aj podľa znenia § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného
do 01.01.2013 mal na mysli výšku tarifnej odmeny určujúcej odmenu za zastupovanie. Odvolací súd
poukazuje na právny názor vyjadrený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6Cdo 402/2015 zo
dňa 28.04.2016, podľa ktorého pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba považovať za

účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu náklady v
rozsahu tarifnej odmeny. I keď uvedené rozhodnutie NS SR bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou,
túto Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením zo 14. septembra 2016 sp. zn. I. ÚS
543/2016 ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto uznesení konštatoval,
že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu jasne formuluje objektívny a nespochybniteľný spôsob

určenia náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením obvineného a ktorú je povinný zaplatiť štát v rozsahu tarifnej
odmeny advokáta. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno povinnosť náhrady
trov obhajoby vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi obhajcom a jeho klientom prenášať na
štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber obhajcu zvoleného sťažovateľom

ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
402/2015 bolo na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia z 12. decembra 2017 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 17/2018,
právna veta znie: „Aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným)
na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie

voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať
len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej
osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov.“ Právny názor, ktorý je vyjadrený vjudikáte R 17/2018, treba aplikovať aj na daný prípad. Nakoľko súd prvej inštancie pri posudzovaní
nároku žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní neaplikoval správne právne
predpisy a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, odvolací súd dospel k záveru, že iba zrušením

napadnutého rozhodnutia v tejto časti a jeho vrátením na súd prvej inštancie na nové prejednanie,
dôsledne zabezpečí stranám možnosť (v rámci tzv. dvojinštančného konania) reagovať na skutkové
zistenia, avšak i právne závery významné pre rozhodnutie v merite veci a zároveň možnosť náležite
overiť (preskúmať) ich správnosť na základe riadneho opravného prostriedku.

15. V záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu považoval odvolací súd za potrebné
vyjadriť sa aj k odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolací súd dáva
do pozornosti, že v prípade, ak výška plnenia závisí od rozhodnutia súdu, nemožno zaťažiť stranu sporu
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Vychádzajúc z toho, že výška nemajetkovej
ujmy je stanovená na základe úvahy, pri priznávaní nároku na náhradu trov konania je potrebné
osobitne vyhodnotiť úspech v časti nároku na náhradu škody, zatiaľ čo pri posudzovaní úspechu v

časti nemajetkovej ujmy, je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca bol nepochybne úspešný plne čo do
základu, a to bez ohľadu na to, či súd vo zvyšku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

16. Odvolací súd majúc tak na zreteli, aby rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej nebolo
účastníkom odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného

rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. v časti prisudzujúceho
výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 000
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5 000 eur odo dňa 08.02.2014 do
zaplatenia (vrátane závislého výroku o trovách konania) zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť

dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody titulom uplatnených trov obhajoby v sume 5000 eur, riadiac
sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( § 391 ods.2 C.s.p.), a vo veci
opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom
uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
riadil pri nároku uplatnenom žalobcom.

17. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).