Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. jún 2019

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 3C/287/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515205184
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bitalová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2019:8515205184.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Oľgou Bitalovou v súkromnoprávnom spore žalobcu EOS

KSI Česká republika, s.r.o. so sídlom Novodvorská 994/138, Braník, 142 00 Praha 4, Česká republika,
IČO: 25 117 483, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO:
36 613 843, proti žalovanému X. S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X. XXX, XXX XX X., právne zast.
JUDr. Martou Konkoľovou, advokátkou, AK so sídlom Jarmočná 79, 064 01 Stará Ľubovňa, o zaplatenie
188.693,77 Kč s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v časti povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu 188.693,77 Kč a úroku z omeškania z a m i e t a.

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s
tým, že ich výšku určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 29.5.2012 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo
výške 188.693,77 Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 194.504,29 Kč od
25.11.2009 do 24. 3. 2010, 8,00 % ročne zo sumy 191.251,56 Kč od 25.3.2010 do 22.4.2010, 8,00
% ročne zo sumy 188.767,06 Kč od 23.4.2010 do 28.5.2010, 8,00 % ročne zo sumy 186.247,26 Kč
od 29.5.2010 do 23.7.2010, 8,00 % ročne zo sumy 168.931,36 Kč od 24.7.2010 do 25.8.2010, 8,00 %
ročne zo sumy 165.755,20 Kč od 26.8.2010 do 25.9.2010, 8,00 % ročne zo sumy 162.604,52 Kč od

26.9.2010 do 10.10.2010, 8,00 % ročne zo sumy 159.470,48 Kč od 11.10.2010 do 30.11.2010, 8,00
% ročne zo sumy 156.307,06 Kč od 1.12.2010 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že žalovaný dňa 22.11.2007 uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu - spoločnosťou
Česká spořitelna, a.s. so sídlom Olbrachtova 1929/62 Praha 4, Česká republika, IČO: 45 244 782,
Zmluvuoúvereč.XXXXXXXXXX,predmetomktorejbolžalovanémuposkytnutýúvervovýške200.000,-
Kč s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 14,10 % ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v
pravidelných mesačných splátkach po 4.137,- Kč vždy k 11. dňu každého mesiaca. Žalobca nadobudol

pohľadávku, ktorá je predmetom konania, Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.11.2009, pričom
ku dňu postúpenia pohľadávky bola dlžná suma vo výške 226.891,- Kč, z toho istina bola vo výške
194.504,- Kč a splatný úrok vo výške 32.386,71 Kč. Žalobca poukázal na to, že pred postúpením
pohľadávky žalovaný uhradil zo zosplatnenej dlžnej sumy sumu 33.096,- Kč (dňa 8.9.2008 sumu 4.137,-
Kč, dňa 11.9.2008 sumu 2.000,- Kč, dňa 3.10.2008 sumu 4.137,- Kč, dňa 1.11.2008 sumu 2.137,-
Kč, dňa 8.12.2008 sumu 4.137,- Kč, dňa 9.1.2009 sumu 4.137,- Kč, dňa 4.3.2009 sumu 4.137,- Kč,
dňa 6.3.2009 sumu 4.137,- Kč, a dňa 15.4.2009 sumu 4.137,- Kč) a po postúpení pohľadávky sumu

38.170,23 Kč (dňa 24.3.2010 sumu 3.252,73 Kč, dňa 22.4.2010 sumu 2.484,50 Kč, dňa 28.5.2010 sumu
2.519,80 Kč, dňa 23.7.2010 sumu 17.315,90 Kč, dňa 28.8.2010 sumu 3.176,16 Kč, dňa 25.9.2010 sumu
3.150,68 Kč, dňa 10.10.2010 sumu 3.134,04 Kč a dňa 30.11.2010 sumu 3.136,42 Kč).2. Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu sp. zn. 4Ro/64/2012-58 zo dňa
26.6.2012, ktorý následne uznesením sp. zn. 1C/58/2012-66 dňa 16.7.2012 zrušil, pretože platobný
rozkaz nebolo možné žalovanému doručiť do vlastných rúk.

3. Podaním doručeným súdu dňa 17.9.2012 žalobca predložil súdu špecifikáciu žalobou uplatnenej
istiny, z ktorej vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 200.000,- Kč, riadny úrok bol v
celkovej výške 19.734,80 Kč a poplatky za upomienky a ich zasielanie boli spolu vo výške 1.772,20 Kč.
Žalovaný uhradil na istinu v pravidelných splátkach sumu 26.693,21 Kč, pričom celková výška úhrad

za upomienky bola vo výške 309,50 Kč. Úhrady žalovaného po 8.9.2008 žalobca započítal na úhradu
istiny zo dňa 11.9.2008 vo výške 1.595,41 Kč a zo dňa 3.10.2008 vo výške 1.253,93 Kč. Na
úroky z omeškania žalobca po 8.9.2008 započítal z úhrady: zo dňa 8.9.2008 sumu 3.873,- Kč, zo dňa
11.9.2008 sumu 404,59 Kč, zo dňa 3.10.2008 sumu 2.883,07 Kč, zo dňa 1.11.2008 sumu 2.137,- Kč, zo
dňa 8.12.2008 sumu 4.137,- Kč, zo dňa 9.1.2009 sumu 4.137,- Kč, zo dňa 4.3.2009 sumu 4.137,- Kč,
zo dňa 6.3.2009 sumu 4.137,- Kč, zo dňa 15.4.2009 sumu 4.137,- Kč. Na iné poplatky za vedenie účtu

a prístup k rámcovému poisteniu sumu 264,- Kč z úhrady zo dňa 8.9.2008.

4. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 1.10.2012, ktorým taktiež
vzniesol námietku premlčania pohľadávky uplatnenej žalobou. Na pojednávaní dňa 18.4.2013 následne
poukazoval na dôvody, pre ktoré nesplácal úver riadne a včas, na jeho invaliditu, ako aj na to, že mal

snahu o splácanie úveru, avšak boli od neho požadované neprimerane vysoké splátky.

5. Podaním doručeným súdu dňa 17.10.2012 (písomný originál podania bol doručený 22.10.2012)
žalobca k podanej námietke premlčania uviedol, že na posudzovanie premlčania nemožno aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, nakoľko predmetná zmluva je absolútnym obchodom

a je potrebné použiť právnu úpravu českého Obchodného zákonníka bez ohľadu na spotrebiteľský
charakter zmluvy. Ustanovenie o premlčacej dobe nie je ustanovením, ktoré by smerovalo k
ochrane spotrebiteľa, a preto nie je možné pre otázku premlčania vyvodzovať použitie ustanovení
Občianskeho zákonníka. Ustanovenie českého Obchodného zákonníka o premlčaní nie je ustanovením
diskriminujúcim dlžníka (spotrebiteľa), len preto, že premlčacia doba k uplatneniu práva zo zmluvy podľa

českéhoObchodnéhozákonníkajedlhšiaakopodľaObčianskehozákonníka.UstanovenieObchodného
zákonníka o premlčaní je ustanovením vyváženým vo vzťahu k obom zmluvným stranám, nejde o
ustanovenie diskriminujúce spotrebiteľa vo vzťahu k veriteľovi v tom zmysle, že by v dôsledku aplikácie
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní povinnosti dlžníka mnohonásobne prevážili
nad jeho právami. Rovnako poukazoval na dôvody, pre ktoré v danom prípade treba uvažovať o

štvorročnej premlčacej lehote, aj v podaní doručenom súdu 1.10.2012, ktorým taktiež spochybňoval
právo vedľajšieho účastníka na vznesenie námietky premlčania. Žalobca pritom vo vzťahu k dĺžke
premlčacej doby poukazoval na rozhodnutia súdov Českej republiky, ktoré k vyššie uvedeným podaniam
pripojil.

6. Rozsudkom sp. zn. 1C/58/2012-153 zo dňa 9.5.2013 súd žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie súd
odôvodnil tým, že žalovaná pohľadávka (vrátane príslušenstva v podobe úrokov z omeškania) je
premlčaná a vznesené námietky premlčania v zmysle Občanského zákoníka sú dôvodné.

7. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove

rozsudkom sp. zn. 5Co/122/2013-194 zo dňa 10.4.2014 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil.

8. Proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove v spojení s rozsudkom tunajšieho
súdu podal generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že konajúce súdy

mali na uplatnené nároky žalobcu vrátane premlčacej doby aplikovať právny poriadok Českej republiky,
konkrétne ustanovenie § 262 ods. 4 a § 397 Obchodního zákoníka Českej republiky. Najvyšší súd SR
uznesením č. k. 2 M Cdo 16/2014 zo dňa 27. 8. 2015 o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora SR rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5Co/122/2013-194 zo dňa
10. 4. 2014 v spojení s rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 1C/58/2012-153 zo dňa 9. 5. 2013 zrušil a

vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na
právny vzťah medzi stranami sporu vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je potrebné aplikovať
úpravu premlčania obsiahnutú v Obchodním zákoníku Českej republiky, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu
v zmysle ustanovenia § 397 Obchodního zákoníka Českej republiky.9. Uznesením sp. zn. 3C/287/2015-30 zo dňa 10.2.2016 súd prerušil konanie do právoplatného
skončenia veci vedenej na Ústavnom súde SR na základe sťažnosti žalovaného vedenej pod sp. zn. Rvp

16378/2015. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.3.2016. Uznesením sp. zn. I. ÚS 109/2016-9
zo dňa 17.2.2016 Ústavný súd SR sťažnosť žalovaného ako podanú oneskorene odmietol.

10. Súd po doplnení dokazovania opäť rozhodol o nároku žalobcu a zobral do úvahy tú skutočnosť, že
ku dňu podania žaloby neuplynula premlčacia lehota 4 rokov a návrhu žalobcu vyhovel.

11. Žalovaný voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, a to proti výroku rozsudku vo vyhovujúcej časti a
Krajský súd Prešov uznesením 21Co/154/2017 zo dňa 27.11.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
okrem výroku o zamietnutí nároku.

12. V novom konaní bolo úlohou súdu preskúmať zmluvu medzi predchodcom žalobcu a žalovaným v

zmysle ustanovenia § 52 a nasl. OZ účinného v čase uzavretia zmluvy, teda 22.11.2007. Zároveň sa mal
zaoberať legitimáciou žalobcu s tým, že je potrebné jeho aktívnu legitimáciu riadne odôvodniť, pričom
aj platnosť pohľadávky je potrebné posudzovať v súlade s ustanoveniami právneho poriadku platného
v čase uzavretia zmluvy dňa 22.11.2007 v ČR, teda súd prvej inštancie sa mal zaoberať najmä tým, či
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré nespôsobujú výrazný nepomer v právach a

povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa, čo je základným znakom neprijateľnosti zmluvnej podmienky
podľa § 53 OZ. Odvolací súd zároveň uviedol, že nevykonaním dôkazu navrhnutého žalovaným,
ktorým sa domáhal preverenia, či pri uzatvorení zmluvy došlo k riadnemu posúdeniu bonity klienta bolo
žalovanému odňaté právo na spravodlivý súdny proces.

13. Na pojednávaní dňa 22.5.2019 právna zástupkyňa žalobcu k námietke žalovanej strany ohľadom
aktívnej legitimácie žalobcu uviedla, že žalobcu považujú za aktívne vecne legitimovaného v tomto
konaní. Splatnosť dlhu nastala 11.8.2008 ako to vyplýva z oznámenia o postúpení pohľadávky zo
dňa 10.12.2009 adresovanej žalovanému, ktorým už bola postúpená zosplatnená pohľadávka, ako sa
to konštatuje vo výzve adresovanej žalovanému, avšak dôkazom o doručení tejto výzvy žalovanému

nedisponuje. Podľa nej boli splnené všetky zákonné predpoklady na postúpenie dlhu, keďže došlo ku
postúpeniu zosplatneného dlhu. Možnosť postúpenia a súhlas klienta s takouto možnosťou spravidla
je obsiahnutý vo VOP a preto považuje toto postúpenie za platné. Úverová zmluva obsahuje všetky
zákonom požadované náležitosti a neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, povinnosti klienta sú v
nej podrobne špecifikované a je zrozumiteľná, pokiaľ ide o to, koľko má dlžník vrátiť.

Právny zástupca žalovaného opätovne uviedol, že žalobca ani doposiaľ nepreukázal, aby došlo ku
platnému zosplatneniu úveru, a to vzhľadom k tomu, aby preukázal, že predmetná výzva bola vôbec
spôsobilá dostať sa do dispozičnej sféry žalovaného. Zmluvou o postúpení pohľadávky možno previesť
len jednotlivé pohľadávky, predmetom postúpenia nemôže byť celý záväzkový vzťah. Postupník v
danom prípade nevstupuje do práv a povinností postupcu v celom rozsahu a z toho dôvodu nie je

oprávnený na vyhlásenie predčasnej splatnosti, resp. na iné práva a povinnosti, ktoré mu vyplývajú.
Česká právna úprava síce neobsahuje ustanovenie, ktoré by bolo obdobné nášmu ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách, ale aj z hľadiska dodržiavania bankového tajomstva, resp., aby nedochádzalo ku
svojvoľnému postupovaniu pohľadávok, kde nedošlo ku ukončeniu daného právneho vzťahu je dôležité,
aby banka pred postúpením pohľadávky ukončila predmetný zmluvný vzťah. Tým, že nedošlo ku

platnému odstúpeniu od zmluvy, resp. vyhláseniu predčasnej splatnosti, banka nemala právo predmetný
úver v celosti postúpiť. Voľba práva dohodnutá medzi stranami sporu je obsiahnutá v čl. 29 VOP na č.l.
43,alevzhľadomktomu,žedohodaopoužitírozhodnéhoprávaboladojednanávoVOPanievsamotnej
zmluve, nejde podľa práv. zástupcu žalovaného o individuálne dojednanú podmienku vzhľadom k jej
významu. Obdobný právny názor bol vyslovený v rozhodnutí KS PO sp. zn. 17Co/61/2017 zo dňa

23.1.2018, kde v podstate KS PO uzatvára, že je s ohľadom na č.l. 5 ods. 3 Rímskeho dohovoru na vec
nutné aplikovať právny poriadok SR. Žalobca predložil podklady, na základe čoho posudzoval klienta,
ale z podkladov doložených súdu, nie je možné vyvodiť, aby právny predchodca žalobcu posudzoval
celkovú ekonomickú situáciu žalovaného, a to predovšetkým na strane výdavkov. V danom prípade, aj
napriek skutočnosti, že v rámci mesačných platieb je uvedená nula, je logické, že každý musí mať nejaké

výdavky súvisiace s bežnými výdavkami, strava, oblečenia atď. a takisto na bývanie, pričom poukázal
na skutočnosť, že forma bývania je uvedený nájom bytu vo vlastníctve inej osoby, teda právnemu
predchodcovi muselo byť zrejmé, že žalovaný má isté výdavky a nezisťoval, o aké konkrétne výdavky
ide vo vzťahu ku príjmovej stránke žalovaného.14. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom podanej žaloby, oznámením o postúpení
pohľadávky zo dňa 10.12.2009, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.11.2009 vrátane

overovacích doložiek, prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok - výpis pohľadávky voči
žalovanému, výpisom právneho predchodcu žalobcu z príslušného obchodného registra, výpisom
žalobcu z príslušného obchodného registra, zmluvou o úvere zo dňa 22.11.2007, výzvou na zaplatenie
dlhu zo dňa 9.7.2008, potvrdením o čerpaní úveru, všeobecnými obchodnými podmienkami Českej
sporiteľne, a.s., prehľadom obratov na úverovom účte (označené ako podklady pre súdne konanie),

správou REGOB SR o pobyte žalovaného podanej súdu 13.7.2012, podaním žalobcu doručeného súdu
27.7.2012, oznámením vedľajšieho účastníka o vstupe do konania a jeho vyjadrením zo dňa 23.8.2012,
podaním žalobcu doručeného súdu dňa 17.9.2012 a k nemu pripojeného prehľadu obratov na úvere
(označené ako podklady pre súdne konanie), podaním žalobcu doručeného súdu dňa 1.10.2012 k nemu
pripojených rozsudku Vrchného súdu v Prahe a rozsudku Krajského súdu v Ústí nad Labe, vyjadrenia
žalovaného doručeného súdu dňa 1.10.2012, podaním žalobcu doručeného súdu dňa 17.10.2012,

odvolaním žalobcu zo dňa 29.5.2013, vyjadrením vedľajšieho účastníka a žalovaného k podanému
odvolaniu zo dňa 28.6.2013, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/122/2013-194 z 10.4.2014,
mimoriadnym odvolaním generálneho prokurátora zo dňa 20.11.2014, Uznesením NS SR č.k. 2 M Cdo
16/2014z27.8.2015,UznesenímÚstavnéhosúduSRč.k.I.ÚS109/2016-9zodňa17.2.2016,odvolaním
žalovaného zo dňa 15.8.2017, vyjadrením žalobcu k odvolaniu doručeného dňa 23.11.2017, Uznesením

Krajského súdu v Prešove č.k. 21Co/154/2017-122 zo dňa 27.11.2018 a výsluchmi účastníkov konania
na jednotlivých pojednávaniach, na základe čoho ustálil tento skutkový stav:

15. Žalovaný a právny predchodca žalobcu dňa uzatvorili 22.11.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX,
na základe ktorej bol žalobcovi zo strany práv. predchodcu žalobcu poskytnutý úver vo výške 200.000,-

Kč a ten sa z neho zaviazal platiť úroky vo výške 14,10 % ročne, zaplatiť cenu za prijatie, posúdenie
a vyhodnotenie žiadosti o úver vo výške 1.600,- Kč, cenu za správu a vedenie úverového účtu po
49,- Kč za každý začatý kalendárny mesiac, RPMN bola určená vo výške 15,64 %, úver sa zaviazal
žalovaný splácať v splátkach po 4.137,- Kč vždy k 11. dňu každého kalendárneho mesiaca. V zmysle
časti I bodu 6. zmluvy o úvere prvá splátka úveru mala byť zaplatená dňa 11.12.2007, pri vyčerpaní

úveru v plnej výške ku dňu 22.11.2007 a pri dodržaní podmienok splácania mala byť posledná splátka
vo výške 4.088,- zaplatená dňa 11.11.2013, ktorý je dňom konečnej splatnosti úveru, teda celkový
počet splátok predstavoval 72 splátok. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné obchodné podmienky
právneho predchodcu žalobcu; uzavretím zmluvy o úvere pristúpil žalovaný zároveň k poisteniu podľa
bodu 17. časti I zmluvy o úvere. V bode 13. časti I zmluvy o úvere bolo upravené právo právneho

predchodcu žalobcu žiadať zaplatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom v prípade, ak by bol
žalovaný v omeškaní so zaplatením jednej splátky úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace alebo v omeškaní
so splatením viac než dvoch splátok v dohodnutej lehote. Žalovaný nedodržal svoje zmluvné záväzky a
prestal poskytnutý úver riadne a včas splácať, pričom ku dňu 6.7.2008 bol v omeškaní s úhradou sumy
16.548,- Kč, pričom podľa predloženého prehľadu obratov na úverovom účte na splátkach samotného

úveru v tom čase dlhoval 12.411,- Kč, čo sa rovná trom nezaplateným splátkam po 4.137,- Kč. Právny
predchodca žalobcu ho podaním zo dňa 9.7.2008 vyzval na zaplatenie uvedenej pohľadávky najneskôr
do 10.8.2008 s tým, že ak v uvedenej lehote pohľadávka nebude zaplatená, stane sa splatným celý
zostatok úveru s príslušenstvom dňom nasledujúcim po márnom uplynutí uvedenej lehoty. Žalovaný
vyššie uvedenú dlžnú sumu v určenej lehote nezaplatil.

16. Následne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.11.2009 postúpil pôvodný veriteľ pohľadávku
zo zmluvy o úvere vrátane jej príslušenstva žalobcovi. V oznámení o postúpení pohľadávky zo dňa
10.12.2009 adresovanom žalovanému bolo uvedené, že ku dňu účinnosti postúpenia pohľadávky
(1.12.2009 - čl. II. bod 1. zmluvy o postúpení pohľadávok) bol dlh vo výške 188.693,77 Kč, a to vrátane

príslušenstva. Žalobca však v žalobe uviedol, že ku dňu postúpenia pohľadávky predstavuje nedoplatok
z predčasne ukončenej zmluvy sumu vo výške 226.891,- Kč, z čoho je istina vo výške 194.504,29 Kč a
splatný úrok vo výške 32.386,- Kč (tak ako bolo uvedené v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok,
pričom podľa tejto prílohy išlo o vyčíslenie úroku z omeškania). Žalovaný po zosplatnení dlžnej sumy a
pred oznámením o postúpení pohľadávky uhradil právnemu predchodcovi žalobcu spolu sumu 33.096,-

Kč, po postúpení pohľadávky žalovaný uhradil žalobcovi spolu sumu 38.170,23 Kč. V tomto konaní
žalobca požadoval zaplatenie istiny vo výške 188.693,77 Kč a úrokov z omeškania ako je uvedené v
úvode tohto odôvodnenia. Z týchto uplatnených nárokov žalovaný žalobcovi doposiaľ nič nezaplatil.17. Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára:

18. Keďže v tomto prípade ide o konanie s cudzím prvkom, s poukazom na sídlo žalobcu, ktoré je v

Českej republike a bydlisko žalovaného, ktoré je na území Slovenskej republiky, súd opätovne riešil
otázku aplikácie právneho poriadku, ktorý má byť použitý na posúdenie nároku žalobcu uplatneného
žalobou. Pri voľbe rozhodného práva súd vychádzal z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č.k.
17Co/61/2017 z 23.1.2018, ktorým poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie a ktorým ustálil, že
dojednanieorozhodnomprávezakotvenévovšeobecnýchpodmienkachnemožnopovažovaťzaplatné,

ak takáto podmienka nebola dojednaná individuálne v konkrétnej úverovej zmluve, čo má za následok,
že na vec je potrebné aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky s ohľadom na čl. 5 ods. 3
Rímskeho dohovoru, v zmysle ktorého pri absencii voľby rozhodného práva sa zmluva spravuje právnym
poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. žalovaného. Všeobecné obchodné podmienky by
mali predovšetkým obsahovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, voľbu rozhodného
práva v zmysle Rímskeho dohovoru možno nepochybne dať na úroveň dojednaní o rozhodcovskej

doložke, resp. zmluvnej pokute. Ide o dôležité dojednanie s ďalekosiahlymi následkami pre spotrebiteľa,
ktorému je súd povinný poskytnúť ochranu ex offo. V predmetnom spore bola voľba práva dohodnutá
v čl. 29 VOP ale nie v úverovej zmluve a preto s poukazom na vyššie citované rozhodnutie KS PO je
také dojednanie neplatné. Vzhľadom k neplatnosti dojednaného zmluvného ustanovenia o rozhodnom
práve sa súd riadil právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom pri svojom rozhodovaní vychádzal

z nižšie uvedených zákonných ustanovení účinných v čase uzavretia zmluvy.

19. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

20. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

22. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

23. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo

zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia.

24. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „cit.zákon“) tento zákon upravuje niektoré
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob

výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

25. Podľa § 2 cit. zákona na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

26. Podľa § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „bankový zákon“), ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy neplatný je právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

28. Ustanovenie § 92 ods. 7 bankového zákona (k 1. januáru 2009 prečíslovaného na odsek 8) celkom

jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke
buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý bankou nie je. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto
podmienky - písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky
klientovi, aby pohľadávku splnil a nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo
i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta obsahuje úpravu

situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť
nebude môcť - ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu
vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie
banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta

vymedzuje povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život
právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho
prelomenia.

29. Súd posudzoval žalobcov nárok v zmysle slovenskej právnej úpravy bankového zákona, ktorý jasne

špecifikuje podmienky, za ktorých môže byť pohľadávky banky postúpená a ktorá sa značne líši od
českej právnej úpravy. Nakoľko v tomto konaní postúpenie pohľadávky nebolo riadne preukázané,
mal súd za to, že k postúpeniu vôbec nedošlo čo zakladá neplatnosť tohto postúpenia. Uvedenú
situáciu ustálil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, podľaktorého „podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka
postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých
k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok

neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“ Žalobca síce disponoval
výzvou s oznámením o zosplatnení úveru, počas celého konania však nepreukázal, že táto výzva bola
žalovanému doručená, resp. že sa dostala do jeho dispozičnej sféry. Nakoľko postúpenie na žalobcu je
v zmysle uvedeného neplatným právnym úkonom, pohľadávka na žalobcu vôbec neprešla a teda ten v
konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou.

30. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide.
Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho
konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a zistenie jej nedostatku má za
následok zamietnutie žaloby. Na základe uvedeného súd žalobu v dôsledku uvedených skutočností v

celom rozsahu zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Keďžesúdžalobuakotakúzamietoljeprávneirelevantnézaoberaťsaotázkouplatnostiresp.neplatnosti
poplatkov, úrokov...

31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

33.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255 ods. 1
CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný bol v spore
v plnom rozsahu úspešný a teda žalobca mu je povinný nahradiť vzniknuté trovy konania vo výške tak,

ako o nej rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (§
262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie

len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Odvolanie môže podať intervenient,
ak tvorí so stranou podľa
§ 359 nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie
so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360 ods. 1, 2 CSP). Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie
začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 361 ods. 1 CSP).

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).

1./ Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniupráva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

2./ Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

3./ Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona.