Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/268/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613202620
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1613202620.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: K. Y. Z., W..S.., IČO: 35 937
874, A. XX, I., proti žalovanému: A. I., Z. XX, A., zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Šašinkom,
Exnárová 19, Bratislava, o zaplatenie 7.952,89 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 06.12.2017, č.k. 4C/52/2016-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 11.03.2013, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 7.952,89 eura s príslušenstvom.

2. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca skutkovo žalobu odôvodnil tým, že žalovanému,

ktorý je jeho poistencom, bola poskytnutá urgentná odborná zdravotná starostlivosť, nakoľko dňa
02.03.2010 užil návykové látky; náklady za jej poskytnutie žalobca uhradil poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti v celkovej sume 8.102,89 eura. Vzhľadom na to, že v zmysle § 42 ods. 4 písm. a) zákona
č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného
poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon
č. 577/2004 Z.z.“) patrilo žalobcovi ako zdravotnej poisťovni právo uplatniť si voči poistencovi nárok na

úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia
liečebnéhorežimualebovdôsledkuužitiaalkoholualeboinejnávykovejlátky,žalobcavyzvalžalovaného
listom zo dňa 29.11.2012 na úhradu vynaložených liečebných nákladov, ako aj nákladov doručenej
výzvy. Žalovaný síce list žalobcu prevzal, avšak v stanovenej lehote do 27.12.2012 na neho nereagoval.
Na osobnom stretnutí, o ktoré žalovaný požiadal žalobcu listom zo dňa 19.12.2012, neuzavrel dohodu
o uznaní dlh, ani nepristúpil k úhrade svojho záväzku. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi spolu sumu

150 eur (dňa 27.12.2012, 18.01.2013 a 13.02.2013 sumu á 50 eur) domáhal sa žalobca v konaní už len
uhradenia pohľadávky v sume 7.952,89 eura (rozdiel medzi 8.102,89 eura a 150 eur).

3. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu zistil, že
L. E. S. Z. B. E., I. poskytla žalovanému v dňoch 02.03.2010 až 04.03.2010 zdravotnú starostlivosť
ústavnouformou,zdôvodupoškodeniazdraviaužitímnávykovejlátky,kuktorémudošlodňa02.03.2010,

s predbežnou diagnózou „bezvedomie, intoxikácia omamnou látkou a liekmi, podchladenie, R40.2.“
Predbežná diagnóza pod kódom R40.2 je pritom klasifikovaná ako kóma, bližšie neurčená. Keďže
žalovaný v dotazníku žalobcu, ktorým zisťoval podklady k ošetreniu zo dňa 25.01.2011, uviedol ako
príčinu vzniku úrazu predávkovanie Tramalom, za ktorú zodpovedá, žalobca, požiadal poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti o informáciu o návykovej látke a jej množstvo v krvi v čase vyšetrenia
žalovaného.Voznámenízdravotnejpoisťovnioposkytnutízdravotnejstarostlivostivdôsledkuporušenia

liečebného režimu, užitia návykovej látky, úrazu, choroby z povolania alebo iného poškodenia zdravia
zo dňa 15.10.2012, s predbežnou diagnózou R40.2 a F15.0, poskytovateľ zdravotnej starostlivostidoplnil údaje z toxikológie žalovaného zo dňa 02.03.2010, a to o žalúdočnom obsahu (Tramal na
4+), moči (Tramal viac ako na 4+, Teophylin 1+, Citalopram 4+, Cerucal stopy, Amfet/Metamfetamíny
3267 ng/ml), hladine liekov v krvi (Teophylin 4,67 ug/ml). Revízny lekár Krajskej pobočky žalobcu

vyčíslil náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť žalovaného sumou 8.102,89 eur, pozostávajúce
1/ zo spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek v dňoch 02.03.2010 až 04.03.2010 vo výške
289,14 eura, uhradených poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti dňa 18.05.2010, 2/ nákladov na
špecializovanú ambulantnú starostlivosť v sume 4,50 eura, uhradených poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti dňa 14.05.2010, 3/ spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek zo dňa 03.03.2010 v

sume 9,50 eura, uhradených poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti dňa 14.05.2010 a 4/ nákladov
ústavnej (lôžkovej) starostlivosti vynaložených v dňoch 02.03.2010 až 04.03.2010 v sume 7.799,75 eura,
uhradených poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti dňa 14.05.2010. Žalobca žalovaného vyzval na
úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v sume 8.102,89 eura, ktorá mu bola doručená
dňa 11.12.2012.

4. Následne súd prvej inštancie skúmal skutkový a právny základ nároku žalobcu s ohľadom na
žalovaným uplatnenú námietku premlčania jeho práva odôvodnenú uplynutím subjektívnej premlčacej
dobypodľa§106ods.1a2zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník(ďalejlen„Občianskyzákonník“).
Konajúci súd v tomto smere ustálil, že nárok, ktorý si žalobca v konaní uplatňoval ako nárok na
náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť jeho poistencovi v dôsledku preukázateľného

užitia návykovej látky, upravený v ustanovení § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. je svojim
charakterom škodovým nárokom, a preto je potrebné ho posudzovať v zmysle § 853 Občianskeho
zákonníka analogicky podľa § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre vznik zodpovednosti
za škodu je nevyhnuté kumulatívne splnenie predpokladov, a to 1. protiprávny úkon, 2. vznik škody, 3.
príčinnásúvislosťmedziprotiprávnymúkonomavznikomškodya4.zavinenie.Vdanejvecikonajúcisúd

považoval za protiprávny úkon žalovaného užitie návykových látok, nakoľko ním žalovaný porušil právnu
povinnosť upravenú v § 415 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi z tohto dôvodu vznikla majetková ujma
vyjadrená v peniazoch, za ktorú konajúci súd považoval náklady vynaložené na zdravotnú starostlivosť
žalovaného; tie by neboli vznikli nebyť porušenia právnej povinnosti žalovaným, a preto považoval za
danú aj príčinnú súvislosť medzi týmito dvoma skutočnosťami. Zavinenie žalovaného v konaní nebolo

sporné a vyplývalo i z jeho vyjadrenia v dotazníku, ktorý zaslal žalobcovi. Na základe týchto skutočností
dospel súd prvej inštancie k záveru, že pokiaľ si žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu
majetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá vznikla na základe zavineného protiprávneho konania
žalovaného, a medzi touto majetkovou ujmou a zavineným konaním žalovaného existovala príčinná
súvislosť, boli naplnené základné predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, a

preto nárok žalobcu podľa § 42 zákona č. 577/2004 Z.z., vyhodnotil síce za osobitný nárok zdravotnej
poisťovne, avšak svojou povahou a charakterom obdobný nároku na náhradu škody. Keďže zákon
č. 577/2004 Z.z. neupravoval osobitne premlčanie práva zdravotnej poisťovne na uplatnenie nároku
podľa § 42 citovaného zákona, súd prvej inštancie posudzoval námietku premlčania analogicky podľa
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúceho vzťahy obsahom aj účelom najbližšie, t.j. podľa §

106 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že žalobca sa už z oznámenia zdravotnej poisťovni o poskytnutí
zdravotnej starostlivosti v dôsledku porušenia liečebného režimu, užitia návykovej látky, úrazu, choroby
z povolania alebo iného poškodenia zdravia zo dňa 11.03.2010 preukázateľne dozvedel o vzniku škody
a o tom, že za ňu zodpovedá žalovaný, pričom vedomosť o výške škody získal v dňoch 14.05.2010
a 18.05.2010, kedy uhradil poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti jej náklady (dňa 14.05.2010 sumu

7.812,75 eura a dňa 18.05.2010 sumu 289,14 eura). Predmetné dni považoval zároveň za začiatok
plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže
táto premlčacia doba uplynula dňa 14.05.2012, resp. 18.05.2012, a žalobca podal preukázateľne žalobu
na súd dňa 11.03.2013, svoje právo síce uplatnil v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka), avšak po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Takto prijatý záver

podľa mienky konajúceho súdu neodporoval právnemu názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 2Cdo 343/2009, keďže jeho predmetom nebola
otázka posúdenia premlčania takéhoto nároku, len vyriešenie legislatívnej medzery pri posudzovaní
poškodení zdravia poistenca zavineným protiprávnym konaním tretej osoby a ani názoru prijatému v
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.01.2010, sp zn. 1Cdo 70/2009, v ktorom

sa najvyšší súd nezaoberal právnym režimom premlčania práva podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č.
577/2004 Z.z.5. Konajúci súd sa pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby nestotožnil s argumentáciou žalobcu,
že až dňom doručenia v poradí druhého oznámenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti sa dozvedel
o užití návykovej látky žalovaným. Pre uplatnenie nároku žalobcu podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona

577/2004 Z.z. nebola rozhodná vedomosť žalobcu o množstve užitej návykovej látky; tento pritom už z
prvého oznámenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, doručeného žalobcovi dňa 14.04.2010, získal
poznatok, že dôvodom poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanému bolo užitie návykovej látky, a
teda intoxikácia omamnou látkou a liekmi. Obsah tohto oznámenia považoval súd prvej inštancie za
dostačujúci pre prijatie záveru o porušení právnej povinnosti žalovaným.

6. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 2 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných
poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 42
ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z., § 100, § 106 ods. 1, 2, § 415, § 420 ods. 1, 3 a § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka posúdil námietku premlčania práva žalobcu vznesenú žalovaným za dôvodnú
a žalobu žalobcu z tohto dôvodu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania voči žalobcovi.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že pri posúdení
námietky premlčania podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprihliadal na jeho argumentáciu o
uplatnení regresného práva, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. 1Cdo 205/2012 a v ňom uvedenú argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie
nijako nevysporiadal. Premlčacia doba na uplatnenie jeho práva na zaplatenie nákladov zdravotnej
starostlivosti začala plynúť odo dňa vynaloženia, t.j. zaplatenia konkrétnych nákladov zdravotnej
starostlivosti poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Keďže k tejto udalosti došlo dňa 14.05.2010,
koniec premlčacej doby pripadol na 14.05.2013; preto pokiaľ si za tohto stavu uplatnil právo žalobou

podanou na súd prvej inštancie dňa 11.03.2013, uplatnil ho viac ako dva mesiace pred uplynutím
premlčacej doby.

9. Žalobca súdu prvej inštancie rovnako vytýkal nesprávne právne posúdenie základu (dôvodu) ním
uplatňovaného práva. Regresné právo zdravotnej poisťovne vzniká z troch základných dôvodov, a to

v prípade 1/ užitia alkoholu alebo inej návykovej látky poistencom, 2/ porušenia liečebného režimu
poistencom a 3/ zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Podľa mienky žalobcu konajúci súd
úplne ignoroval, že si voči žalovanému uplatnil právo na plnenie z dôvodu užitia návykovej látky
poistencom,pričomhonesprávnenahradilúplneinýmdôvodom,atoprotiprávnymkonanímtretejosoby.
V prípade zavineného protiprávneho konania však vzniká regresné právo zdravotnej poisťovni len voči

tretej osobe, a teda nie voči jej poistencovi, na rozdiel od situácie, kedy jej patrí regresné právo na
zaplatenie úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť z dôvodu užitia návykovej látky, ktoré možno
uplatniť len voči poistencovi. Žalobcovi potom nebolo zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s
týmito skutočnosťami. V tomto smere mal za to, že súd prvej inštancie konal v protiklade so všeobecnou
právnou zásadou lex specialis derogat lex generali, keď namiesto špeciálnej právnej úpravy § 42 ods.

4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. uprednostnil úpravu všeobecnú, zakotvenú v ustanovení § 415 a §
420 Občianskeho zákonníka.

10. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne vedomosti o vzniku regresného práva
voči žalovanému, žalobca poukázal na to, že žalovaný v dotazníku, ktorý mu zaslal, uviedol ako

dôvod poskytnutia zdravotnej starostlivosti „predávkovanie Tramalom“, t.j. nadmerné užitie jedného
lieku. Žalobca až na základe doplňujúcich informácií zistil, že zdravotná starostlivosť bola žalovanému
poskytnutá z dôvodu užitia kombinácie liekov, vrátane návykovej látky, čo viedlo k zmene stavu veci;
len samotné nadmerné užitie jedného lieku, aj keď na lekársky predpis, totiž nezakladá regresné právo
zdravotnej poisťovne. Žalobca sa teda dozvedel o vzniku jeho regresného práva až dňom 05.11.2012,

kedy mu poskytovateľ zdravotnej starostlivosti písomne oznámil, aké konkrétne návykové látky a v akom
množstve žalovaný užil.11.Záveromžalobcauviedol,ževoveciposúdeniapremlčaniaregresnéhoprávazdravotnejpoisťovneje
irelevantné, z akého konkrétneho dôvodu toto právo vzniklo, a teda či jeho dôvodom bolo užitie alkoholu
aleboinejnávykovejlátky,porušenieliečebnéhorežimualebozavinenéprotiprávnekonanietretejosoby;

vzhľadom na obsah a charakter tohto práva, ide totiž o nárok zdravotnej poisťovne voči zodpovednému
subjektu na spätnú náhradu vynaložených nákladov zdravotnej starostlivosti o jej poistenca.

12. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
ktorý, aplikujúc ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, posúdil právo žalobcu ako

premlčané. Pokiaľ žalobca túto skutočnosť namietal, poukazujúc pritom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1Cdo 205/2012, mal za to, že toto sa týkalo inej právnej veci.
Žalovaný dodal, že príčinou jeho úrazu dňa 02.03.2010 bolo iba predávkovanie liekom Tramalom, čo
žalobcovi potvrdil i písomne dňa 01.03.2011. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

13. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v písomnom podaní zo dňa 19.06.2018 uviedol,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vo veci sp. zn. 1Cdo 205/2012 riešil otázku
úplne identickú ako v prejednávanej veci, a to premlčanie práva na úhradu za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. Vyslovil pritom, že regresné právo
zdravotnej poisťovne sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

I keď dôvod vzniku regresného práva zdravotnej poisťovne bol odlišný v porovnaní s prejednávanou
vecou, mal žalobca za to, že v oboch prípadoch išlo o uplatňovanie identického práva vychádzajúceho
z ustanovenia § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. Súd prvej inštancie preto na posúdenie
premlčania jeho práva nedôvodne aplikoval ustanovenie § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobca pritom v konaní netvrdil a ani nepreukazoval splnenie podmienok nároku na náhradu škody.

Práve naopak, uvádzal, že žalovaný bol jeho poistencom, preukázateľne užil konkrétne návykové
látky, čo si vyžiadalo nutnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ktorej náklady žalobca uhradil
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyvodil, že si žalobca
uplatňoval regresné právo v dôsledku údajného protiprávneho konania žalovaného, ktorý by však v
takom prípade musel byť tzv. treťou osobou, ktorej protiprávnym konaním vznikla nutnosť vynaloženia

nákladov zdravotnej poisťovne, čo však žalovaný rozhodne nebol. Žalobca zdôraznil, že ak aj poistenec
zdravotnej poisťovne spôsobí svojim protiprávnym konaní nutnosť vynaloženia nákladov zdravotnej
starostlivosti, zdravotnej poisťovni voči tomuto poistencovi regresné právo nevzniká. Pri posudzovaní
premlčaniaregresnéhoprávapodľa§42ods.4písm.a)zákonač.577/2004Z.z.je vzásadeirelevantné,
či boli náklady zdravotnej starostlivosti vynaložené v dôsledku úrazu alebo iného poškodenia zdravia

spôsobeného zavineným protiprávnym konaním tretej osoby alebo následkom užitia alkoholu alebo
inej návykovej látky poistencom alebo následkom porušenia liečebného režimu, pretože vo všetkých
prípadoch je právny nárok vyvodzovaný z citovaného zákonného ustanovenia, o ktorom Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyslovil, že sa premlčuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

14. Žalobca vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o príčine vzniku úrazu uviedol, že ním bolo užitie
kombinácie rôznych liekov na lekársky predpis a návykovej látky (drogy) v objektívne zistenom
množstve, a preto jeho tvrdenie o predávkovaní (len) liekom Tramalom považoval za nepravdivé.

15. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.07.2018 namietal nepravdivosť tých tvrdení žalobcu týkajúcich sa

posúdenia jeho nároku ako nároku na náhradu škody. Mal za to, že žalobca v písomnom podaní zo dňa
10.06.2014, okrem iného, skutkovo odôvodňoval podanie žaloby včas, t.j. tak v subjektívnej dvojročnej
premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v objektívnej trojročnej premlčacej
dobe podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím sám potvrdil existenciu nároku zo zodpovednosti
za škodu. Za nepravdivé považoval i tvrdenia o príčine úrazu dňa 02.03.2010. Výsledky skríningu liekov

a drog zachytené v lekárskej správe A.. D. G. totiž potvrdili negatívne výsledky na AMF a BZDm, SDRM,
OPla, KOKa, CANa, EXta, AMF, a teda, že v rozhodnom čase neužil žiadne návykové látky.

16. Žalobca v reakcii, v písomnom podaní zo dňa 05.09.2018 zotrval na dôvodoch uvádzaných v
odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Mal za to, že žalovaný sa zameral len na podružné výhrady

týkajúce sa vyjadrení k použitiu ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka, ktoré vytrhol z kontextu jeho
komplexnej argumentácie. Vo vzťahu k výsledkom toxikologických vyšetrení predložených žalovaným
oneskorene v odvolacom konaní uviedol, že k užitiu návykových látok žalovaným, ktoré založilo vznik
jeho regresného práva, došlo dňa 02.03.2010, a nie 03.03.2010, a ani nasledujúce dni; o presnom dniužitia návykových látok pritom svedčili dôkazy založené do spisu spolu so žalobou. Žalobca považoval
za logické, že dňa 03.03.2010 už žalovaný nebol pod vplyvom návykových látok, pretože absolvoval
intenzívnu a komplexnú detoxikáciu v nemocničnom zariadení, a teda bol odborne dezoxidovaný po

prijatí v stave bezvedomia, po akútnej intoxikácii návykovými látkami.

17. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto je

potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu, na tom základe, že žalovaný
s úspechom uplatnil námietku premlčania práva žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady za uhradenú
zdravotnú starostlivosť poskytnutú žalovanému. Z hľadiska hmotnoprávneho považoval nárok žalobcu
uplatnený podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. za škodový nárok, ktorý treba analogicky

(§ 853 Občianskeho zákonníka) posudzovať podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, so súčasnou
aplikáciou úpravy premlčania podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa preukázateľne
dozvedel o vzniku škody a o tom, že za ňu zodpovedá žalovaný z oznámenia zdravotnej poisťovni
o poskytnutí zdravotnej starostlivosti v dôsledku porušenia liečebného režimu, užitia návykovej látky,
úrazu, choroby z povolania alebo iného poškodenia zdravia zo dňa 11.03.2010, doručeného žalobcovi

dňa 14.04.2010, pričom vedomosť o výške škody získal v dňoch 14.05.2010 a 18.05.2010, kedy uhradil
poskytovateľovi náklady zdravotnej starostlivosti. Počnúc od týchto dátumov začala podľa konajúceho
súdu žalobcovi plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na súde, ktorá uplynula dňa
14.05.2012, resp. 18.05.2012. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie dňa 11.03.2013,
uplatnil ju po uplynutí premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S týmto právnym

názorom súdu prvej inštancie, ktorý v odvolaní napadol žalobca, sa nemožno stotožniť.

19. Podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. zdravotná poisťovňa má právo uplatniť voči
poistencovi nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne
v dôsledku porušenia liečebného režimu alebo v dôsledku užitia alkoholu alebo inej návykovej látky,

alebo voči tretej osobe, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným
protiprávnym konaním.

20. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré

vykonávajúzdravotníckipracovníci,vrátaneposkytovanialiekov,zdravotníckychpomôcokadietetických
potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života
a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,
diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.

21. Podľa § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou, zdravotná poisťovňa uhrádza poskytovateľom zdravotnej starostlivosti
úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

22. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

23. Pokiaľ ide o samotný žalobou uplatnený nárok, odvolací súd udáva, že zo skutkových tvrdení
uvedených žalobcom je zrejmé, že si uplatňuje nárok na zaplatenie tých nákladov, ktoré on sám
uhradil za zdravotnú starostlivosť poskytnutú žalovanému v dňoch 02.03.2010 až 03.03.2010. Z

hľadiska hmotnoprávneho ide o právo postihu, tzv. regresné právo žalobcu ako zdravotnej poisťovne
voči žalovanému ako svojmu poistencovi na zaplatenie tých nákladov, ktoré uhradil poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti, za zdravotnú starostlivosť poskytnutú žalovanému v dôsledku užitia inej
návykovej látky ako alkoholu. Súdna judikatúra v tomto smere dovodila, že tento nárok, upravený v
ustanovení § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. nemožno považovať za nárok, resp. právo

na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka; ide totiž o osobitný regresný nárok zdravotnej
poisťovne na náhradu nákladov vynaložených zdravotnou poisťovňou na zdravotnú starostlivosť (k tomu
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 2Cdo 343/2009). Takto
uplatnený regresný nárok zdravotnej poisťovne sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe v súlades ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka, keďže ho nemožno podriadiť pod žiadne z ustanovení §
102 až § 110 Občianskeho zákonníka, upravujúce osobitné prípady premlčacej doby (k tomu uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.06.2017, sp. zn. 1Cdo 205/2012).

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného pokiaľ súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu, uplatnený podľa
§ 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z., ako nárok svojou povahou a charakterom obdobný
nároku na náhradu škody a následne ho posudzoval i z aspektu splnenia predpokladov zodpovednosti
za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, jeho postup nemožno považovať za správny. Právo

postihu alebo regresné právo má vo všeobecnej rovine povahu osobitného a originálneho nároku, ktorý
vzniká v prípade zákonom stanovených predpokladov (v danom prípade zakotvených v § 42 ods. 4
písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z.); nemožno ho preto stotožniť s nárokom na náhradu škody. Odvolací
súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalobcu, že regresné právo zdravotnej poisťovne voči
poistencovi vzniká už v prípade preukázaného užitia návykovej látky poistencom, a nie ako dôsledok
jeho zavineného protiprávneho konania; v takom prípade vzniká právo postihu zdravotnej poisťovne voči

tretej osobe, a teda osobe odlišnej od poistenca.

25. Za nesprávny treba považovať i následný záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu v
zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Regresný nárok zdravotnej poisťovne uplatnený podľa §
42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. sa totiž premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe v súlade

s ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka, nakoľko nespadá pod úpravu premlčania zakotvenú v
ustanoveniach § 102 až 110 Občianskeho zákonníka. Pre posúdenie námietky premlčania žalovaného
bolo potom rozhodujúce zaoberať sa otázkou vzniku nároku na náklady na zdravotnú starostlivosť,
nakoľkostoutoskutočnosťoubolspojenývznikprávadomáhaťsataktovynaloženýchnákladov.Zatento
deň treba považovať deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti (k tomu uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.01.2010, sp. zn. 1Cdo 70/2009), ku ktorému malo
podľa tvrdení žalobcu dôjsť dňa 14.05.2010 ( v sume 7.812,75 eura) a dňa 18.05.2010 (v sume 289,14
eura). Vznik práva na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť nemôže byť daný
ani udalosťou majúcou za následok poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ani dňom, kedy sa zdravotná
poisťovňa dozvedela o tom, že zdravotná starostlivosť bola poistencovi poskytnutá z dôvodu požitia inej

návykovej látky ako
alkoholu.

26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie pochybil, keď dospejúc k
záveru, že právo na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť žalovaného v zmysle §

42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. je právom na náhradu škody, aplikoval na premlčanie tohto
práva ustanovenia § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Následne, majúc za to, že žalobca sa
dozvedel o škode, ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá dňa 14.05.2010, resp. 18.05.2010, kedy mu
začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ podal žalobu na súd prvej inštancie dňa 11.03.2013, podal ju oneskorene. Právo žalobcu ako

zdravotnej poisťovne na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalovanému ako jeho poistencovi,
ak sa mu táto poskytla preukázateľne v dôsledku užitia alkoholu alebo inej návykovej látky, je regresným
právom zdravotnej poisťovne, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §
101 Občianskeho zákonníka; začiatok jej plynutia je spojený s dňom úhrady nákladov za zdravotnú
starostlivosť jej poskytovateľovi. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil námietku premlčania práva

žalobcu ako dôvodnú, keď na jej ustálenie nezisťoval okolnosti rozhodné z hľadiska ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka a následne sa dôvodnosťou samotnej žaloby ani nezaoberal a túto zamietol;
jeho záver treba preto považovať za predčasný. Vzhľadom na to, že tieto nedostatky rozhodnutia súdu
prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom konaní sa bude súd prvej inštancie riadiť vyššie
uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný a
opätovneposúdinámietkupremlčaniavznesenúžalovanýmpodľa§101Občianskehozákonníka.Pokiaľ
vyhodnotí námietku premlčania ako nedôvodnú, bude sa zaoberať dôvodnosťou žaloby z hľadiska veci
samej,atedaskúmanímpreukázaniapredpokladovnauplatnenieregresnéhoprávavočižalovanémuna

úhradu nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z.,
zohľadniac aj tie skutočnosti, ktoré žalovaný v rámci procesnej obrany namietal (samotné vynaloženie
nákladov na zdravotnú starostlivosť, ich výšku). Svoje závery o skutkových zisteniach a právnomposúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok
dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

27. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).