Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. január 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/252/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314205938
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1314205938.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: T. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XX, F.,
zastúpená advokátkou: JUDr. Ivana Hutňanová, Krížna č. 17D, Bratislava, proti žalovanému: Y. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. č. X, F., zastúpený advokátom: Mgr. Martin Majerčík, Krajinská č. 30, Bratislava,
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľnej veci, vedenom na Okresnom súde
Bratislava III sp. zn. 17 C 6/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

26. apríla 2018 sp. zn. 10 Co 448/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou 12. marca 2014 domáhala, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo

k motorovému vozidlu zn. Fiat, Linea 1,4 77, VIN: ZFA32300003121572, číslo motora: 350A1000, farba:
šedá metalíza, dátum prvej evidencie vozidla: 29.04.2011, evidenčné číslo: F. XXX F. a prikázal ho
do výlučného vlastníctva žalovaného s tým, že by bol tento povinný zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie
spoluvlastníckych podielov sumu 3.250,- Eur. Zároveň žiadala, aby bol žalovaný zaviazaný povinnosťou
vyplatiť jej náhradu za neužívanie motorového vozidla v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu za
obdobie od 18.06.2012 do 12.03.2014 v sume 2.954,- Eur a za obdobie od 13.03.2014 do zániku

(zrušenia) podielového spoluvlastníctva denne v sume 9,35 Eur. Alternatívne žiadala, aby súd podielové
spoluvlastníctvo účastníkov k predmetnému motorovému vozidlu zrušil a nariadil jeho predaj tak, aby sa
výťažok z predaja rozdelil medzi žalobkyňu a žalovaného podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov,
každému v jednej polovici k celku a vyplatil jej vyššie špecifikovanú náhradu za neužívanie motorového
vozidla.

2. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd prvej inštancie” alebo „okresný súd“) rozsudkom zrušil
podielové spoluvlastníctvo k motorovému vozidlu zn. Fiat Linea 1,4 77, VIN: ZFA32300003121572,
číslo motora: 350A1000, farba: šedá metalíza, dátum prvej evidencie vozidla: 29.04.2011, evidenčné
číslo: F. XXX F. a prikázal ho do výlučného vlastníctva žalovaného s tým, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov sumu 3.250,- Eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V časti týkajúcej sa náhrady za neužívanie motorového vozidla žalobkyňou,

súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania. Rozhodnutie právne posúdil a rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 137
ods. 1, § 139 ods. 1, § 141 a § 142 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že v danej veci je nesporné
nadobudnutie predmetného motorového vozidla dňa 04.05.2011 pred uzavretím manželstva strán sporu
(18.06.2011), pričom najmä z listinných dôkazov mal preukázané, že motorové vozidlo strany nadobudli
do podielového spoluvlastníctva, nakoľko napriek tomu, že v technickom preukaze je ako jeho vlastník

uvedený žalovaný, keďže spôsob evidencie motorových vozidiel neumožňuje uvádzanie viacerých osôb
ako vlastníkov motorových vozidiel, žalobkyňa si na jeho kúpu brala zamestnanecký úver v sume 8.000,-Eur, ktorý dňa 09.03.2012 bol v celom rozsahu vyplatený a záväzok žalobkyne z úveru tak zanikol.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyhodnotil argumenty žalovaného, že pred
svadboumalpeniazenakúpuautanašetrené,akoúčelovúobranu,keďpotombysaakonelogickýmjavil

dôvod brania úveru žalobkyňou v čase rozhodnom pre kúpu auta. Svoj záver podporil aj tým, že súčet
sumy 2.000,- Eur, získanej žalovaným za predaj predchádzajúceho motorového vozidla zn. VW a sumy
8.000,- Eur ako výšky úveru získaného žalobkyňou, tvorí sumu 10.000,- Eur, ktorá bola zaplatená ako
kúpna cena za predmetné motorové vozidlo. Z vyjadrenia žalovaného bolo zrejmé, že chce auto ďalej
užívať, preto súd prvej inštancie predmet vysporiadania prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného a

zaviazal ho povinnosťou zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie spoluvlastnícky podiel v sume 3.250,- Eur a
pri určení výšky náhrady vychádzal súd z určenia všeobecnej (objektívnej) ceny, za ktorú možno predať
rovnaké alebo porovnateľné vozidlo v danom mieste a čase, keď podľa inzerátov o predaji obdobných
vozidiel priemerná cena je vo výške cca 6.500,- Eur, pričom žalobkyňou určenú výšku všeobecnej ceny
vozidla žalovaný nerozporoval. Vo vzťahu k nevyhovujúcej časti žalobného návrhu, týkajúcej sa náhrady
za neužívanie motorového vozidla žalobkyňou, mal súd prvej inštancie najmä mailovou komunikáciou

medzi stranami sporu preukázané, že žalovaný mal záujem prenechať auto žalobkyni na užívanie za
účelom zabezpečenia komfortu maloletej I. a dôvod, pre ktorý sa tak nestalo, nemožno podľa súdu
účelovo použiť voči žalovanému v konaní a žiadať od neho aj náhradu za neužívanie motorového vozidla
popri náhrade na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil
právne ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na pomerný úspech strán v konaní.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd”) rozsudkom z 26. apríla
2018 č. k. 10 Co 448/2015-215 napadnutý rozsudok potvrdil a stranám náhradu trov konania a
odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 142 a § 420, § 420 Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd konštatoval, že jej odvolacie dôvody týkajúce sa nevyhovujúceho výroku

rozsudkusúduprvejinštancie,ktorýmnepriznalžalobkynináhraduzajejneužívaniemotorovéhovozidla,
sú neopodstatnené tak z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia,
keď mal preukázaný záujem žalovaného prenechať užívať vozidlo žalobkyňou, ale odvolací súd zároveň
považoval za potrebné dodať, že súd prvej inštancie rozhodol o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva
k motorovému vozidlu v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď prihliadol

na veľkosť podielov (1/2) a účelné využitie veci, a preto vo vzťahu k prikázaniu vozidla do výlučného
vlastníctva žalovaného, proporčne k tomuto právu žalovaného tohto zároveň zaviazal vyplatením
spoluvlastníckeho podielu žalobkyni vo výške 3.250,- Eur, čím nastolil právny stav žiaduci inštitútom
zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Odvolací súd považoval žalobkyňou uplatnený nárok na
náhradu za neužívanie motorového vozidla za nenárokovateľný a nadbytočný k náhrade na vyrovnanie

spoluvlastníckych podielov. Preto neobstojí obrana žalobkyne, že pre jej nárok je rozhodujúcim fakt,
že vozidlo v rozhodnom období preukázateľne neužívala, hoci na užívaní mala záujem, a že žalovaný
počas celého konania túto skutočnosť žiadnym spôsobom nerozporoval, nakoľko tento fakt nezakladá
jej právo domáhať sa popri vyrovnacieho podielu zo spoluvlastníctva k spoločnej veci aj ňou uplatneného
nároku, ktorý má povahu nároku na náhradu škody, ktorú utrpela tým, že nemohla v špecifikovanom

období užívať predmetné vozidlo. Predmetom posudzovaného sporu totiž nie je nárok na náhradu škody
podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva podľa § 142
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa preto stotožnil so zrejmými úvahami súdu prvej inštancie a
tiež zastal názor, že skutočnosť reálneho neužívania vozidla žalobkyňou, resp. dôvod, pre ktorý nedošlo
k prenechaniu vozidla žalobkyni na jeho užívanie, nie je kvalifikovanou obranou žalobkyne a predstavuje

duplicitný „nárok“ k nároku na spoluvlastnícky podiel. Odvolací súd potvrdzuje správnosť záveru súdu
prvej inštancie o nedôvodnosti jej nároku na náhradu za neužívanie motorového vozidla i tým, že na
rozdiel od súdu prvej inštancie konštatuje, že aj prípadné splnenie dôkaznej povinnosti žalobkyne v
súvislosti s jej snahou získať auto prechodne do užívania a odmietavým postojom žalovaného, by
nemalo relevanciu pre priznanie tejto žalobkyňou požadovanej náhrady. O trovách odvolacieho konania

rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že
vzhľadom na čiastočný úspech strán v spore žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

4. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
Dovolateľka uviedla, že s právnymi závermi vyslovenými odvolacím súdom sa nie je možné za žiadnych
okolností stotožniť. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za neužívanie vozidla v rámci vyporiadania
podielového spoluvlastníctva v tzv. širšom zmysle, ktorý bol takto označený v žalobnom návrhu v bodeII. návrhu a kde žalobkyňa jasne a zrozumiteľne, aj s odkazom na príslušné zákonné ustanovenia
a príslušnú judikatúru uviedla, že si uplatňuje nárok vyplývajúci z podielového spoluvlastníctva, nie
náhradu škody. Vychádzajúc z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a Ústavného

súdu SR ako aj zo znenia zákonného ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danej
veci nepochybne vyplýva, že nie je možné nárok uplatnený žalobkyňou kvalifikovať ako nárok na
náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka a už vôbec nie ako nárok nenárokovateľný,
duplicitný a nadbytočný popri nároku na spoluvlastnícky podiel (nemáme vedomosť, že by niekedy
v minulosti bol nárok na náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu kvalifikovaný ako nárok

na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, tak ako to vyslovil odvolací súd). Nárok
na vyplatenie peňažnej sumy titulom vyrovnania spoluvlastníckych podielov a nárok na náhradu za
neužívanie spoluvlastníckeho podielu sú dva odlišné nároky majúce svoj právny základ v existencii
podielového spoluvlastníctva. Jedným je nárok uplatnený žalobkyňou na vyplatenie finančnej náhrady
za spoluvlastnícky podiel na motorovom vozidle, ktoré bolo prikázané do vlastníctva žalovaného a ide
o finančnú náhradu predstavujúcu finančný ekvivalent hodnoty vozidla. Druhým je nárok uplatnený

žalobkyňou ako peňažná náhrada za neužívanie motorového vozidla ako spoločnej veci predstavujúcou
ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vrátené, t. j. nárok vyplývajúci z „nadužívania” spoločnej
veci. Obidva nároky majú svoj právny základ v existencii podielového spoluvlastníctva k spoločnej
veci a zo spoluvlastníctva tieto nároky priamo vyplývajú. Pri vyporiadaní spoločnej veci bola hodnota
vozidla súdom prvej inštancie ustálená sumou 6.500 Eur, pričom vozidlo bolo prikázané do výlučného

vlastníctva žalovaného a žalobkyni pripadla na vyrovnanie jej spoluvlastníckeho podielu suma 3.250
Eur predstavujúca 1/2 z tejto sumy. Na hodnote vozidla sa tak pri vyporiadaní obe strany sporu ako
spoluvlastníci vozidla podieľali v rovnakom rozsahu, keďže aj žalovaný „získal” spoluvlastnícky podiel v
hodnote 3.250 eur tým, že mu vozidlo bolo prikázané do výlučného vlastníctva. Na užívaní motorového
vozidla ako spoločnej veci sa však už strany sporu nepodieľali v rovnakom rozsahu, keďže spoločnú

vec užíval výlučne len žalovaný, a teda nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci za danej
situácie nemôže byť nárokom duplicitným. Taktiež nie je možné súhlasiť so záverom odvolacieho
súdu, že reálne neužívanie vozidla žalobkyňou je v prejednávanej veci nepodstatnou skutočnosťou.
Práve faktický stav zodpovedajúci neužívaniu spoločnej veci jedným zo spoluvlastníkov zakladá nárok
na náhradu za neužívanie spoločnej veci a právne významnou skutočnosťou nie je dôvod, pre ktorý

tento spoluvlastník spoločnú vec neužíva (v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa reálne spoločnú vec
neužívala, žalovaný túto skutočnosť nikdy nepopieral, naopak túto ako nespornú potvrdil). Máme za to,
že v tomto smere nerozhodol správne ani súd prvej inštancie, keď nepriznanie náhrady za neužívanie
spoločnej veci odôvodnil nepreukázaním dôkazného bremena a ani odvolací súd, ktorý faktický stav
neužívania spoločnej veci žalobkyňou nepovažoval v spore vôbec ani za podstatný.

Máme za to, že odvolací súd sa pri riešení otázky týkajúcej sa právnej kvalifikácie nároku na náhradu
za neužívanie spoločnej veci uplatneným jedným zo spoluvlastníkov v rámci tzv. širšieho vyporiadania
podielového spoluvlastníctva odklonil od rozhodovacej praxe súdov, čo zakladá prípustnosť dovolania.
Odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 393 ods. 3 CSP povinný v prípade, ak sa odkloní od ustálenej

rozhodovacej praxe, dôkladne tento odklon odôvodniť.

Odvolací súd však rozhodol vo veci svojvoľne, keď sa argumentačne vôbec nevyporiadal s už
existujúcimi konkrétnymi právnymi závermi vo vzťahu k uplatnenému nároku a závery odvolacieho súdu,
že tento nárok je nenárokovateľný, nadbytočný a duplicitný k nároku za spoluvlastnícky podiel, že je to

nárok na náhradu škody, ktorý nebol predmetom sporu, a že reálne neužívanie spoločnej veci jedným
zo spoluvlastníkov nezakladá vznik tohto nároku, je v úplnom rozpore s doterajšou súdnou praxou a
jej právnymi závermi, ktoré sú jednoznačné v tom, že ide o nárok nárokovateľný a legitímny, majúci
svoj základ v existencii podielového spoluvlastníctva, t. j. v ustanovení § 137 ods. 1 v spojení s § 123
Občianskeho zákonníka, ktorý je možné uplatniť na súde v rámci tzv. širšieho vyporiadania podielového

spoluvlastníctva, pričom právne významným je faktické, reálne neužívanie spoločnej veci jedným zo
spoluvlastníkov a nepodstatným je dôvod, pre ktorý spoluvlastník vec neužíva.

Vzhľadom na uvedené dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v
zmysle ustanovenia § 449 ods. 1 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu, t. j. rozsudok Krajského súdu v

Bratislave č. k. 10 Co 448/2015-215 zo dňa 26. apríla 2018 v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, t.
j. rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 17 C 6/2014-139 zo dňa 02. júna 2015 v rozsahu výroku
III., ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na priznanie náhrady za neužívanie motorového vozidla
ako aj na to nadväzujúci výrok o trovách konania a v zmysle ustanovenia § 450 CSP v tomto rozsahuvrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie s tým, aby odvolací súd rozhodol o trovách
pôvodného konania ako aj o trovách dovolacieho konania v zmysle ustanovenia § 453 ods. 3 CSP.

5. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ustanovenie § 35 CSP) po zistení, že dovolanie
podala v stanovenej lehote (ustanovenie § 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s ustanovením
§ 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Stručné odôvodnenie (ustanovenie § 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je
uvedené v nasledovných bodoch.

7. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP možno odôvodniť iba tým, že ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov sporových strán, čo však v danom prípade žalobkyňa

(dovolateľka) žiadnym konkrétnym spôsobom v podanom dovolaní nešpecifikovala. Na uplatnenie tohto
dovolacieho dôvodu nestačí len uviesť a citovať rozhodnutia najvyššieho prípadne ústavného súdu,
ale je potrebné uviesť, akým konkrétnym nesprávnym procesným postupom znemožnil súd strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími

dôvodmi viazaný (ustanovenie § 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(porovnaj ustanovenie § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (sp. zn. 1 Cdo 17/2019, sp. zn. 2 Cdo 225/2018, sp.

zn. 3 Cdo 142/2018, sp. zn. 4 Cdo 10/2018, sp. zn. 5 Cdo 9/2019, sp. zn. 7 Cdo 1/2018, sp. zn. 8 Cdo
94/2018).Vdôsledkuspomenutejviazanostineskúmadovolacísúdsprávnosťnapadnutéhorozhodnutia
odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne

vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným
predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Len
konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje
dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ustanovenie

§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421
ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako
aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť
výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným,
určitým a zrozumiteľným spôsobom.

10. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický
odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach
sp. zn. 4 Cdo 95/2017 a sp. zn. 7 Cdo 140/2017) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje
z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu aleborozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.

11. V dovolaní, prípustnosť, ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou
konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval

k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 písm. a) CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť
na domnienkach o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ
na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť
k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne)

novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. BECK 2016, str. 1382).

12. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (sp. zn.
2 Cdo 167/2017, sp. zn. 3 Cdo 235/2016, sp. zn. 5 Cdo 13/2018, sp. zn. 7 Cdo 114/2018, sp. zn. 8

Cdo 78/2017). Žalobca (zastúpený v dovolacom konaní kvalifikovaným právnym zástupcom) v danom
prípade túto (procesnú) povinnosť nesplnil. V dovolaní vytkol súdom nižšej inštancie nesprávnosť
právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu,
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobil kritike a polemizoval s jeho závermi. Poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR z 10. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 329/2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

zo 6. marca 2017 sp. zn. 3 Cdo 6/2017, ktoré sa venuje len výkladu spomenutého spojenia „ustálená
rozhodovacia prax najvyššieho súdu“.

13. Dovolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení dovolania podaného z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky zásadného právneho

významu, ktorú odvolací súd riešil nesprávne, ako aj konkretizácia dovolacieho dôvodu, t. j. odôvodnenie
odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP). Žalobkyňa,
ktorá sa v dovolaní všeobecne nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu,
taktiež neoznačila ani jedno relevantné rozhodnutie v kontexte riešeného sporu dovolacieho súdu,
ktoré by v zmysle právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v judikáte R 71/2018 bolo možné

zaradiť do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/
CSP). Uvedené tak obsahovo a významovo nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie dovolacieho
dôvodu v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP. Ako už bolo zmienené sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné
uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto
stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k
posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa

nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj
konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom
prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(sp. zn. II. ÚS 172/03).

14. Najvyšší súd dospel k záveru, že argumentácia dovolateľky (žalobkyne), týkajúca sa ustanovenia §
421 ods. 1 CSP, je nedostatočná a nie je v podanom dovolaní vymedzená spôsobom zodpovedajúcim
ustanoveniam § 431 až § 435 CSP. Uzavrel preto, že na podklade dovolania žalobkyne nebolo možné
uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd v tejto časti odmietolpodané dovolanie podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne
dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

15. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že nemohla predmetné motorové vozidlo využívať, tak túto
skutočnosť žiadnym spôsobom v konaní nepreukázala a ani nerozporovala tvrdenie žalovaného z
15.08.2015 (č. l. 188 spisu), že vlastnila kľúče od vozidla, mala aj technický preukaz spoločne so
servisnou knižkou, teda motorové vozidlo v podielovom spoluvlastníctve užívať mohla.

16. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli
(R 72/2018).

17. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.