Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. september 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/305/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1390899787
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1390899787.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ RNDr. N. T., bytom v H., I. XX, zastúpeného
JUDr. Petrom Muríňom, Csc., advokátom so sídlom v Bratislave, Žarnovická 1, 2/ RNDr. U. Y., bytom
v H., M. XX, 3/ RNDr. N. R., bytom v H., F. XX, 4/ RNDr. D. M., bytom v H., H. XX, 5/ Ing. C. D.,
bytom v H., N. XX, 6/ RNDr. D. N., bytom v H., Q. XX, 7/ RNDr. C. C., CSc., bytom v H., G. XX a
8/ RNDr. N. Y., bytom v H., W. 8, proti žalovanému Slovenskému hydrometeorologickému ústavu, so

sídlom v Bratislave, Jeseninova 17, IČO: 156884, zastúpeného: JUDr. Michalom Mudrákom, advokátom
so sídlom v Bratislave, Hurbanovo námestie 1, o vyplatenie autorskej odmeny, vedenom na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/145/1990, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 25. októbra 2017 sp. zn. 3Co/118/2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. októbra 2017 sp. zn. 3Co/118/2012 vo vzťahu k žalobcovi
1/, v celom rozsahu z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave v rozsahu zrušenia na

ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 15. novembra 2011 č. k.
11C/145/1990-738 rozhodol tak, že:
I. Žalovaný je povinný žalobcovi 1/ sumu 1.194,98 €, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1.062,21 €, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 863,04 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 663,88 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5/ sumu 1.062,21 €, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol.
VI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 6/ sumu 863,04 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol.
VII.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovi7/sumu663,88€,atodotrochdníodprávoplatnostirozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol.

VIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 8/ sumu 265,55 €, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku sa návrh zamieta.
IX. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom 1/ až 8/ spoločne a nerozdielne trovy konania v sume
6.638,78 eur.
1.1. Súd prvej inštancie v zmysle § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu po doplnení
dokazovania a zistení, že žalobcovia 1/ až 8/ boli vyslaní na inštalovanie programu do NDR ako

pracovníci žalovaného, konštatoval, že dielo bolo dané na použitie žalovaným. V danom prípade sa
žalobcovia,hocideklarovaliporušenieichautorskýchpráv,nedomáhalisankciezaporušenieautorskéhopráva v zmysle ustanovenia § 32 autorského zákona, návrhom na začatie konania sa však domáhali
vyplatenia autorskej odmeny za použitie diela. Súd prvej inštancie sa preto zameral na stanovenie výšky
autorskej odmeny, pričom podľa právneho názoru odvolacieho súdu nie je možné hodnotu diela určiť

cenou tak, ako to navrhujú žalobcovia, cenou za ktorú mali byť realizované hospodárske zmluvy, ale je
potrebné prihliadnuť na spoločenský význam diela, jeho prínos a zohľadniť náklady žalovaného, ktorý
umožnil žalobcom vytvoriť dielo.
1.2. Konštatoval, že neprihliadal na závery znaleckého posudku Ing. Juraja Antalíka, nakoľko vo svojom
vyjadrení z 22. októbra 2002 uviedol, že jeho úlohou nebolo stanoviť autorskú odmenu, ale vyjadriť sa k

nej. Súd prvej inštancie sa priklonil k záveru znalca, že autorská odmena za šírenie programu by sa mala
pohybovať na úplne spodnej strane odhadnutého intervalu, teda na úrovni 5 % z hodnoty počítačového
programu (teda 5 % zo sumy 4.000.000 Kčs, čo predstavuje 200.000 Kčs).
1.3. Nakoľko majetkové právo na autorskú odmenu je deliteľné a žalobcovia si vyčíslili presné
percentuálne podiely na autorskej odmene, súd prvej inštancie priznal výšku autorskej odmeny
jednotlivo, vo výške nimi uplatneného podielu a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovia si uplatnili

návrhom na začatie konania aj zaplatenie úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že autorský zákon neupravuje subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka a samotný autorský zákon
úroky z omeškania ako inštitút nepozná, súd prvej inštancie zamietol návrh na zaplatenie úrokov z
omeškania, ako návrh nemajúci oporu v zákone.
1.4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého aj keď mal účastník

vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v
pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia. Konštatoval, že v prejednávanom prípade boli žalobcovia zastúpení zástupcom,
ktorý v čase udelenia plnej moci nebol advokát a sám sa v priebehu konania vyjadril, že žalobcov

zastupuje ako zvolený zástupca. Po zmene, keď bol zapísaný do zoznamu advokátov, zvolený právny
zástupca nepredložil súdu plnú moc, ktorá by ho oprávňovala v konaní zastupovať navrhovateľov ako
advokát, preto mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalobcov 1/ až 8/ rozsudkom z 25.

októbra 2017 sp. zn. 3Co/118/2012 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil
tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcom 1/ až 8/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške
6.638,78 €, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanému priznal proti žalobcom 1/ až 8/ nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania.

2.1. Uviedol, že súd prvej inštancie v rozhodnutí dostatočne a presvedčivo zdôvodnil myšlienkový
postup vedúci ho k záveru o tom, že žalobca 1/ je jedným zo spoluautorov počítačového programu
pre fungovanie meteorologického systému. Pokiaľ ide o námietky žalobcu 1/ týkajúce sa nepriznania
úrokov z omeškania, odvolací súd konštatoval, že žalobca 1/ si v danej veci uplatňuje nároky na autorskú
odmenu, súvisiace s vytvorením počítačového programu pre fungovanie meteorologického systému

ARMS a s tvrdeným porušením jeho autorských práv, ku ktorému malo dôjsť pred rokom 1990, kedy pre
ochranuautorskýchprávplatilzákonč.35/1965Zb.oliterárnych,vedeckýchaumeleckýchdielach,ktorý
neobsahoval ustanovenie umožňujúce subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka (a teda
ani ustanovenia § 121 ods.3, § 517 citovaného predpisu). Počnúc 1. januárom 2004 je účinný zákon č.
618/2003 Z. z. o ochrane autorských práv, z ktorého ustanovenia § 87 ods. 2 vyplýva, že ustanoveniami

tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti; vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa
však posudzujú podľa doterajších predpisov. Citované ustanovenie je prechodným (intertemporálnym)
ustanovením, ktorým je určená zásada tzv. nepravej spätnej retroaktivity znamenajúca, že nová zákonná
úprava autorských práv realizovaná zák. č. 618/2003 Z. z. sa použije odo dňa účinnosti tohto zákona aj

na právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2004. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, t.j.
vdanomprípade podľa ustanovenízákonač.35/1965Zb.(takakotosprávneurobilsúdprvejinštancie).
2.2. Odvolací súd konštatoval, že obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalobcovia 1/ až 8/ udelili
podľa § 28 ods. 2 O.s.p. všeobecnú (pre celé konanie) písomnú plnú moc z 10. novembra 1992 - čl.

105 spisu JUDr. Petrovi Muríňovi, CSc. ako zástupcovi - fyzickej osobe. Z obsahu spisu nevyplýva,
že túto plnú moc v priebehu konania odvolali a JUDr. Petrovi Muríňovi CSc. podľa § 25 ods.1 O.s.p.
udelili plnomocenstvo na zastupovanie v konaní v postavení advokáta. Vychádzajúc z uvedeného,
pri zohľadnení, že ustanovenie zástupcu v občianskom súdnom konaní je v dispozičnej právomociúčastníka konania, je bez významu to, že v priebehu konania bol JUDr. Peter Muríň CSc. je v písomných
rozhodnutiach súdu nesprávne označovaný ako zástupca - advokát. Na základe uvedeného, kedy tento
nedostatok vytýkaný v rozhodnutí súdu prvej inštancie nebol zástupcom žalobcov 1/ až 8/ odstránený

ani v priebehu odvolacieho konania, je podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie o
nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobcom 1/ až 8/ vecne a právne správne. K zmene
rozhodnutia súdu v uvedenej časti postupom podľa § 388 CSP odvolací súd pristúpil len v záujme
formálnej správnosti tohto výroku, v ktorom absentuje uvedenie lehoty na plnenie povinnosti uloženej
žalovanému (§ 160 O.s.p., resp. od 1. júna 2016 § 232 CSP).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 1/ dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť
vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Namieta, že odvolací súd
bezprecedentne neuznal zástupcu žalobcu 1/ za advokáta, a to aj napriek tomu, že v súdnom spise
zástupca žalobcu 1/ je označovaný ako právny zástupca, čo v žargóne sudcov znamená advokát.
Naviac má za to, podľa § 90 ods. 2 CSP mal odvolací súd vyzvať odvolateľa na zvolenie si advokáta

a určiť mu na tento úkon primeranú lehotu. Žalobca nebol od 1. júla 2016 do 25. októbra 2017 (deň
rozhodnutia odvolacieho súdu) v odvolacom konaní zastúpený v súlade s kogentným ustanovením §
90 ods. 1 CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi, aby uskutočňoval jeho
procesné práva v takej miere, že to malo za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu ohľadom nepriznania časti autorskej

odmeny, nepriznania úrokov z omeškania s nevyplatením autorskej odmeny a nepriznania súdnych trov
zastupovania advokátom.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd" resp. ,,najvyšší súd") príslušný na rozhodnutie
o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana
sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so
zákonom advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či
dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa §

429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je podané dôvodne.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v ustanoveniach §
420 a § 421 CSP.

7. Žalobca 1/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby nakaždý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

10. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

11. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

12. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v preskúmavanej veci
nie je možné považovať za súladné s vyššie uvedenými kritériami, keď toto je nedostatočné, závery

odvolacieho súdu nemajú dostatočnú oporu v zistení rozhodujúcich skutkových okolností a ani právne
posúdenie nemožno považovať za konzistentné a komplexné, zohľadňujúce všetky relevantné okolnosti
prejednávanej veci.

13. Odvolací súd dospel k záveru, žalobca 1/ nebol v odvolaní zastúpený advokátom a tak nepriznal

odvolateľovi náhradu súdnych trov zastupovania advokátom. Právny zástupca žalobcu 1/ však v
čase podania odvolania advokátom bol a naviac podľa § 90 CSP strana v spore pred súdom
zastúpenáadvokátommuselabyť,nakoľkovuvedenýchkonaniachsavyžadujepovinnosťobligatórneho
zastúpenia.

14. V zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 CSP strana musí byť zastúpená advokátom v sporoch vyvolaných
alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, v sporoch z ochrany hospodárskej súťaže, v
sporoch z nekalého súťažného konania, v sporoch z ohrozenia alebo porušenia práva na obchodné
tajomstvo a v sporoch súvisiacich s ochranou práva duševného vlastníctva. To neplatí, ak je a/ stranou
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ stranou právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 90 ods. 2 CSP ak si strana nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom, na jej úkony
sa neprihliada; o tom súd stranu poučí.15. Najvyšší súd poukazuje na to, že nie je na mieste reštriktívny výklad ustanovenia § 90 ods. 2 CSP, ale
naopak extenzívny výklad, pričom odvolací súd tak nepostupoval. Ak neakceptoval právneho zástupcu
žalobcu 1/ v odvolacom konaní ako advokáta, nemal akceptovať ani ním podané odvolanie, nakoľko by

tým pádom išlo o odvolanie podané neoprávnenou osobou.
15.1. Obligatórne zastúpenie je procesnou podmienkou na strane strán sporu. V prípade jej nesplnenia
dochádza k vade konania, ktorá je však odstrániteľná. Ak takúto vadu súd v konaní indikuje, musí
využiť postup podľa ustanovenia § 161 ods. 3 CSP, „Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v

konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej
podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.". V prípadoch obligatórneho zastúpenia podľa ustanovenia §
90 CSP sa vhodným opatrením rozumie výzva súdu strane, ktorá nie je zastúpená, aby si v primeranej
lehote zvolila zástupcu. Súd musí v tomto prípade najneskôr s výzvou poučiť stranu aj o tom, že v
prípade, že si advokáta v určenej lehote nezvolí, nebude na jej úkony prihliadať, čo explicitne vyplýva z
ustanovenia § 90 odsek 2 CSP, „Ak si strana nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom,

na jej úkony sa neprihliada; o tom súd stranu poučí."
15.2. V prípade, že si strana v súdom určenej lehote advokáta dodatočne zvolí a preukáže túto
skutočnosť súdu formou písomného splnomocnenia, bude súd nedostatok procesnej podmienky
považovať za odstránený. V takomto prípade bude prihliadať aj na tie úkony, ktoré strana urobila ešte
v čase trvania nedostatku obligatórneho zastúpenia. Prihliadať bude na tieto úkony však iba v takom

prípade, že si strana dodatočne zvolila zástupcu v súdom určenej lehote. Ak by strana odstránila
nedostatok tejto procesnej podmienky, avšak až po uplynutí lehoty na zvolenie si zástupcu, na úkony
urobené voči súdu pred vznikom zastúpenia sa nebude prihliadať.

16. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je nepreskúmateľné, v dôsledku čoho je potrebné konštatovať, že zo strany odvolacieho súdu došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces žalobcu 1/ v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.
Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy
zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považovanézasprávne.Pretodovolacísúdrozsudokodvolaciehosúduzrušilvcelomrozsahuvovzťahu

k žalobcovi 1/, ktorý podal dovolanie (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

17. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku dovolací súd nepristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti ďalšej argumentácie žalobcu 1/. Postupoval v súlade s rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady

zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie
meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018,
5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f/ CSP,
pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal
žalobcom 1/ namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

18. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania bude rozhodnuté odvolacím súdom prvej inštancie
v novom rozhodnutí vo veci samej v súlade s ustanovením § 453 ods. 1, 3 CSP.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.