Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/70/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2620201135
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:2620201135.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Turzu, členov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu: L. L., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom P. XXX, zastúpeného JUREK, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová
2, Bratislava, IČO: 47 253 983, proti žalovanému: U. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. B. XXX, C.,
zastúpenému Advokátska kancelária M2 Legal, s.r.o. so sídlom Zvolenská 4014/31, Martin, IČO: 53 057

368, o zaplatenie 10 750,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Martin, č.k. 17C/24/2020-91 zo dňa 22. 10. 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v anárok na náhradu trov celého konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 499, § 507 ods. 1, § 588, § 597 ods. 1,
§ 599 ods. 1 OZ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10 750,- eur s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne od 23. 12. 2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Súčasne
rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na 100 % náhradu trov konania (II.). Na základe
vykonaného dokazovania mal preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca na strane
kupujúceho a žalovaný na strane predávajúceho 07. 10. 2019 uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej
bolo motorové vozidlo zn. GAZ, typ GAZELA 4x4 za kúpnu cenu 10 750,- eur. V novembri 2019 sa
vyskytli na vozidle prvé závady, čo bolo preukázané stanoviskom servisného technika, ktorý zistil, že

brzdy namontované na motorovom vozidle nie sú s ním kompatibilné, v dôsledku čoho bolo z dôvodu
bezpečnosti a funkčnosti absolútne nevyhnutné brzdy vymeniť. Ďalej bolo zistené, že došlo k rozpadu
prídavnej prevodovky s následným roztrhnutím jej plášťa a zistený vážny zásah do motorovej časti
spočívajúci v jeho pretesnení, čo bolo viditeľné na prvý pohľad. Tvrdenie o vadách bolo preukázané
aj fotodokumentáciou zhotovenou žalobcom a predloženou do spisu samotným žalovaným. Vzhľadom
na uvedené mal súd vady preukázané, pretože žalovaný žiadny dôkaz, ktorým by existenciu týchto
vád vyvrátil, neprodukoval. Žalobca na základe zmluvného dojednania v čl. VI. bod 4 kúpnej zmluvy

písomným podaním z 13. 12. 2019, ktoré bolo doručené žalovanému 19. 12. 2019 od zmluvy odstúpil.
Pokiaľ žalovaný vytýkal, že vady mu neboli oznámené včas, v tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 599
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého základnou podmienkou uplatnenia práv zo zodpovednosti za
vady na súde je, aby kupujúci predávajúcemu vytkol vady v záručnej dobe, ktorú si zmluvné strany v
uvádzanom článku dohodli 6 mesiacov od okamihu podpísania zmluvy. Keďže vady boli žalovanému
oznámené zhruba po uplynutí dvoch mesiacov v rámci šesťmesačnej záručnej doby, pričom v zmysle

citovaného článku sa mohlo jednať o akékoľvek vady na predmete kúpy, a preto žalobca ako kupujúci
splnil základnú podmienku uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady na súde. Odstúpenie od zmluvy
vyhodnotil ako platné, vzhľadom na čo následne vznikla žalovanému ako predávajúcemu povinnosťvrátiť žalobcovi kúpnu cenu 10 750,- eur, ktorú povinnosť si však žalovaný nesplnil, a preto súd ho k tejto
povinnosti zaviazal. Súčasne mal za to, že žalovaný sa so splnením svojho peňažného záväzku dostal
do omeškania podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka, ktoré mu priznal v zmysle dojednaní čl. IV. bod

4, podľa ktorého mal žalovaný povinnosť vrátiť kúpnu cenu v lehote 3 dní od doručenia odstúpenia od
zmluvy od 23. 12. 2019, kedy sa dostal do omeškania, a to vo výške podľa § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal plný
úspech vo veci, ho priznal proti žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá
a priznaný mu nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že rozhodnutie
prvostupňového súdu má vadu, nakoľko žalobcom navrhnutý petit žaloby neobsahuje synalagmatický
záväzok v zmysle § 457 OZ. Pokiaľ žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy, zaniklo mu vlastnícke právo

k motorovému vozidlu a medzi ním a žalovaným vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
synalagmatickej povahy, obsahom ktorého je v zmysle § 457 OZ povinnosť každého z účastníkov zmluvy
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, teda na jednej strane povinnosť žalobcu vrátiť mu predmetné
motorové vozidlo a na druhej strane jeho povinnosť vrátiť žalobcovi kúpnu cenu. Žalobca sa nemôže
voči nemu účinne domáhať samotného plnenia, ale bol povinný túto vzájomnosť a podmienenosť práv

a povinností účastníkov primerane a jasne vyjadriť v petite podanej žaloby, čo však neučinil, keďže
petit žaloby neobsahuje synalagmatický záväzok v zmysle § 457, v dôsledku čoho bol súd viazaný
jeho žalobným návrhom povinný žalobu zamietnuť, a to bez vykonávania dokazovania na technický
stav vozidla, či zmluvné dojednania. Pokiaľ súd priznal zo synalagmatického právneho vzťahu plnenie
len jednej zo zmluvných strán, odchýlil sa tak od kogentného ustanovenia OZ bez toho, aby takéto

rozhodnutie primerane odôvodnil.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Poukázal na ustanovenie čl. IV. kúpnej zmluvy, v ktorom bolo dojednané, že uplatnením
práva na odstúpenie od zmluvy zo strany kupujúceho sa táto zrušuje a kupujúci je povinný vrátiť vozidlo

predávajúcemu a predávajúci je povinný vrátiť kupujúcemu kúpnu cenu. Súčasťou jeho odstúpenia od
zmluvy adresovaným žalovanému bola aj výzva v zmysle uvedeného článku na zaplatenie uhradenej
kúpnej ceny do 3 dní od doručenia listu na uvedený účet a oznámenie spôsobu a miesta, akým bude
prebiehať odovzdanie motorového vozidla. Napriek tejto výzve žalovaný finančné prostriedky neuhradil
a ani mu neoznámil spôsob a miesto, akým bude prebiehať odovzdanie motorového vozidla, v dôsledku

čoho sa dostal do omeškania s plnením svojich povinností. Ihneď po odstúpení od kúpnej zmluvy žiadal
od žalovaného informácie, akým spôsobom bude prebiehať odovzdanie auta, čím poskytol žalovanému
všetku potrebnú súčinnosť. Uvedené informácie žalovaný žalobcovi neposkytol. Opakovane žalovaného
vyzýval na prevzatie motorového vozidla, umožnil mu podrobne ho prehliadnuť, pričom ani jednu z
možností žalovaný nevyužil. Ak mal žalovaný za to, že jeho právo na vrátenie motorového vozidla je

ohrozené, mal sa svojho práva domáhať na súde prostriedkami ochrany práva, napr. mal možnosť
uplatniť vzájomnú žalobu. Z obsahu spisu je však zrejmé, že žalovaný sa svojho práva nikdy nedomáhal
a medzi stranami uvedené právo ani nebolo sporné. Preto nevidel dôvod na to, aby sa v žalobnom
návrhu domáhal určenia povinnosti sám sebe, navyše v prípade, ak v omeškaní je žalovaný, pretože
takáto povinnosť mu nevyplýva zo žiadneho zákona. Poukázal na zásadu, že právo patrí bdelým.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní
a poukázal na rozhodnutia krajského a najvyššieho súdu, ktoré potvrdzujú aj ním uvedené skutočnosti.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ak by aj nesplnil svoju povinnosť

vydať vec (čo sa nestalo a v konaní to nebolo ani sporné), súd nie je viazaný žalobným návrhom
a túto skutočnosť posúdi v závislosti od skutkového stavu v súlade s hmotným právom za aplikácie
procesnoprávnej normy (riadnosť a včasnosť skutkových tvrdení, zákonná a sudcovská koncentrácia
konania). Poukazoval na to, že napriek výzve žalovaný finančné prostriedky neuhradil, ani mu neoznámil
spôsob a miesto, akým bude prebiehať odovzdanie motorového vozidla, v dôsledku čoho sa dostal

do omeškania s plnením svojich povinností. Žalovaný odmietol prijať riadne ponúknuté plnenie a táto
skutočnosť v konaní nikdy ani sporná nebola. Svojej povinnosti sa zbavil po tom, čo riadne ponúkol
plnenie (protiplnenie) a žalovaný ho bezdôvodne odmietol prijať. Poukázal na to, že právna teória
splnenie dlhu definuje ako právny úkon, ktorým dlžník alebo iná oprávnená osoba poskytne veriteľovialebo inej oprávnenej osobe, s úmyslom splniť dlh, predmet plnenia, ktorý zodpovedá obsahu ich
vzájomného záväzkového vzťahu, z čoho vyplýva, že plnil. Poukázal na to, že postup, ktorý žiada
žalovaný, je rozporný aj s atribútom spravodlivosti, keďže jeho správanie je v rozpore s jedným

zo základných princípov občianskeho hmotného práva, že nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti. Situácia, kedy žalovaná strana sa správa obštrukčne, účelovo a špekulatívne s následným
aspektom úspechu vo veci a nemožnosti opätovného žalovania nároku, je problematická aj z hľadiska
ochrany iných súkromnoprávnych princípov, ktoré predstavujú pozitívny príkaz súkromnoprávnych
odvetví a ktorým je v úprave OZ definovaný dôraz na súlad výkonu práv súkromnoprávnych vzťahov

s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich zo
súkromnoprávnych vzťahov je zákaz aplikácie práv spôsobom, ktorý by mohol spôsobiť ujmu druhej
strane právneho vzťahu. Súčasne poukázal na ust. § 522 OZ posledná veta, v zmysle ktorej je dlžník
oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných škôd, spôsobených mu omeškaním, ak možno veriteľovi
pripočítať zavinenie. V danom prípade nie je sporné, že ak žalovaný ako veriteľ je v omeškaní s
prevzatím svojho plnenia, má žalobca nárok aj na náhradu iných škôd, pričom takouto škodou je aj

prípadné „oslabenie“ peniazmi oceniteľného práva žalobcu pre správanie žalovaného. Takýmto plnením,
resp. právom môže byť aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda plnenie uplatnené
žalobcom možno právne kvalifikovať aj titulom uvedeného, pričom aj v tomto konaní je uvedený nárok
nesporný. Uvedené však nezbavuje povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie oproti plneniu
žalobcu, ak by ho vydať odmietol. Vzhľadom na uvedené preto možno mať za to, že bolo v záujme

žalovaného sa dohodnúť a nie sa vykrúcať s cieľom zbaviť sa dlhu. Ďalej mal za to, že podľa § 457 OZ
dochádza zo zákona k určitému spôsobu vyporiadania subjektov hmotnoprávneho vzťahu. Preto súd
môže prekročiť návrhy strán a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (ust. § 216 ods. 2 CSP). Takýmto
stavom je potom aj stav, kedy žalobca požaduje od žalovaného ničím nepodmienené plnenie, a to aj
napriek tomu, že by mal podľa práva požadovať plnenie podmienené. Logicky potom z toho vyplýva,

že požadovaním nepodmieneného plnenia paradoxne žaluje „viac“, ako mu podľa práva náleží, keďže
podmienené plnenie je vždy „menej“ ako plnenie nepodmienené. Tým pádom súd pri prejednávaní
veci s absentujúcim vyjadrením podmienenosti v žalobe môže, ba priam musí identifikovať, či toto
žalobcom požadované plnenie je alebo nie je podmienené. Pokiaľ zistí, že v dôsledku ust. § 457 je
podmieneným, je povinný priznať žalobcovi „menej“ ako žaluje a do výroku rozsudku vložiť doložku

vyjadrujúcu synalagmaticitu (oproti), a to všetko aj bez osobitného návrhu žalovaného. Preto vzhľadom
na uvedené je potrebné konštatovať, že ak v žalobnej žiadosti neformuloval synalagmatickosť obidvoch
právnych povinností, bol súd napriek tomu povinný poňať túto synalagmatickosť do príslušného výroku
svojho rozsudku. Ďalej poukázal na zákonnú koncentráciu konania, z ktorej vyplýva, že procesné
úkony strán sporu (alebo ich časti), ktoré koncentrácii podliehajú (teda prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany) nespôsobujú ex lege procesnoprávne účinky (súd na ne neprihliada), ak
sú uplatnené po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ak teda za danej hmotnoprávnej
situácie predkladá žalovaný „rozhodovaciu prax“, ktorá vychádza z iného skutkového stavu (žalobca
odmietol plniť) a zároveň z odlišného právneho predpisu (O. s. p. nepoznalo usporiadacie žaloby),
nemožnotakútoargumentáciupovažovaťzasúladnúsprávomaprávnymipredpismi.Súčasnepoukázal

na to, že súd uviedol právny názor v zmysle § 181 ods. 2 CSP, pričom žalovaný proti nemu nenamietal
a neargumentoval skutkovo, ani právne, ani žiadne dôkazy nenavrhol. V prípade, že toto svoje právo
žalovaný nevyužil, má to právne následky v podobe prehry v spore. Svoje tvrdenia a argumentáciu
žalovaný zmenil v odvolacom konaní, a preto dodatočná aplikácia právneho názoru žalovaného
by bola rozporná s princípom kontradiktórnosti konania, pretože aktívne procesné správanie je na

žalovanom ako strane sporu a nie na súde. Ak strana neuniesla dôkazné bremeno, prípadne netvrdila
a nepreukázala súdu skutočnosť podstatnú pre jeho správne rozhodnutie, znamená to, že sa tak v
konaní stať už nemôže, a to vzhľadom na procesnú preklúziu práva v dôsledku zákonnej a sudcovskej
koncentrácie.

6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na to, že práve žalobca
nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a obozretnosťou v rozpore so zásadou „vigilantibus
iura scripta sunt“, keďže ako iniciátor súdneho konania bol od samého počiatku zastúpený advokátom
ako kvalifikovaným právnym zástupcom a neposkytol predmetnému synalagmatickému záväzku
zodpovedajúcu ochranu podľa ustáleného výkladu ust. § 457 OZ, podľa ktorého už vo svojom žalobnom

petite mal vyjadriť synalagmatickú podmienenosť vzájomných plnení. Ďalej poukázal na to, že tvrdenia
žalobcu, že predložil rozhodovaciu prax vychádzajúcu z iného skutkového stavu odlišného právneho
predpisu, sú v rozpore so skutočnosťou, keďže aplikoval skutkovo aj právne takmer identickú judikatúru
v identických sporoch, pričom ust. § 216 ods. 2 CSP bolo obsiahnuté už aj v ust. § 153 ods. 2 O. s. p. avzájomná synalagmatickosť strán neplatne „zrušenej“ kúpnej zmluvy nie je stotožnená s ust. § 153 ods.
2 O. s. p. s danou možnosťou prekročiť návrhy účastníkov. Už len z dôvodu, že žalobný petit žalobcu
neobsahuje vzájomné plnenia, t. j. synalagmatický záväzok podľa § 457 Občianskeho zákonníka,

nebolo možné žalobe vyhovieť a nebolo potrebné ani vo veci vykonávať dokazovanie na technický stav
vozidla a na jeho cenu, pričom z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že osobné motorové vozidlo mu
vrátené nebolo. Za daného skutkového stavu nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala §
457 OZ, ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si
poskytnuté plnenia. Súčasne poprel špekulatívne tvrdenia žalobcu o údajnej nepoctivosti jeho konania,

jeho údajnej pasivite v prvoinštančnom konaní, ktorých jediným cieľom je odvrátiť pozornosť súdu od
procesných pochybení žalobcu, nesprávnej formulácii jeho žalobného návrhu a domáhania sa plnenia z
vadne formulovaného žalobného petitu. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich
tvrdeniach ohľadne nepoctivého konania, pasivite a špekulatívnosti konania žalovaného, poukázal
na ust. § 520 OZ, podľa ktorého veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie, alebo
neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu, čo v priebehu konania opakovane

uvádzal a k čomu sa žalovaný nevyjadril. Žalovanému umožnil a vyzýval ho na uskutočnenie osobnej
prehliadky motorového vozidla a jeho prevzatia, ktorú žalovaný nevyužil, prehliadky sa nezúčastnil a
motorové vozidlo si neprevzal. Poukázal na to, že právna teória splnenie dlhu definuje ako právny úkon,
ktorým dlžník alebo iná oprávnená osoba poskytne veriteľovi alebo inej oprávnenej osobe s úmyslom
splniť dlh, predmet plnenia, ktorý zodpovedá obsahu ich záväzkového vzťahu, z čoho vyplýva, že plnil,

v dôsledku čoho nemusela byť v petite žaloby vyjadrená synalagmatickosť záväzku. Žalovaný ho pritom
ani raz nevyzval na vrátenie plnenia. Ďalej uviedol, že je naďalej pripravený odovzdať motorové vozidlo
žalovanému, pričom doposiaľ k súčinnosti z jeho strany nedošlo. Ďalej uviedol, že podľa obsahu možno
z argumentácie žalovaného mať za to, že sa domáha synalagmatického plnenia, a teda v podstate ide
z jeho strany o protinávrh (domáha sa uloženia povinnosti vydať motorové vozidlo). Pri týchto typoch

konaní je súd viazaný hmotnoprávnou normou, čo do spôsobu, akým má daný vzťah usporiadať a
pritom sa môže pohybovať v rámci pravidiel danej hmotnoprávnej normy. To znamená, že nie je viazaný
jeho návrhom a môže daný vzťah usporiadať aj inak ako navrhuje (ak toto iné usporiadanie vyplýva
z hmotného práva alebo dokonca mu priznať viac ako sám navrhuje). Preto ak mení žalobu podanú
podľa § 137 písm. b/ CSP, nejde o zmenu žaloby podľa § 139 CSP. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom v prípade, ak sa stotožní s právnym názorom
žalovaného, v záujme hospodárnosti konania a spravodlivom a primeranom usporiadaní vzájomných
práv navrhol eventuálne aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného
zaviaže zaplatiť žalovanú sumu spolu s požadovaným úrokom z omeškania oproti jeho povinnosti vydať
žalovanému predmetné motorové vozidlo do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne žiadal

priznať nárok na náhradu trov konania.

7. Na prejednanie odvolania súd nariadil pojednávanie na 24. 03. 2022, z ktorého sa zástupca
žalovaného, ako aj žalovaný ospravedlnil a súhlasili s uskutočnením pojednávania v ich neprítomnosti.

8. Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na svojich vyjadreniach a žiadal žalobe vyhovieť a priznať
nárok na náhradu trov konania.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a na nariadenom pojednávaní odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP).

10. Podľa § 48 ods. 1 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

Podľa ods. 2 cit. paragrafu odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

11. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

12. Podľa § 559 ods. 1 OZ splnením dlh zanikne.
Podľa ods. 2 cit. paragrafu dlh musí byť splnený riadne a včas.13. Podľa § 522 OZ veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v
čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V týchto prípadoch je veriteľ najmä povinný nahradiť
dlžníkovi náklady, ktoré mu tým vznikli. Ďalej na neho prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy.

Okrem toho je dlžník oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných škôd spôsobených mu omeškaním,
ak možno veriteľovi pripočítať zavinenie.

14. Podľa § 568 OZ ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo
je v omeškaní, alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom alebo veriteľa nepozná,

nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do úradnej úschovy. Vynaložené
potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ.

15. Vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení, odstúpením od kúpnej zmluvy sa táto od začiatku
zrušuje (ex tunc) a obnovuje sa vlastnícke právo k veciam, ktoré si účastníci zmluvy pred odstúpením
navzájom poskytli. Preto ak strany podľa zmluvy plnili, dochádza k osobitnej reštitučnej právnej

povinnosti vo vzťahu k účastníkom zrušenej kúpnej zmluvy, ktorá má synalagmatickú, teda vzájomne
podmienenú povahu, čo znamená, že domáhať sa plnenia záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto
sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana. Splnenie dlhu je pritom právny úkon, ktorým dlžník (v tomto
spore žalobca) s úmyslom splniť dlh poskytne veriteľovi to, čo je predmetom záväzku a veriteľ plnenie
príjme, čo má za následok zánik dlžníkovej povinnosti.

Odmietnutím riadne ponúknutého plnenia alebo neposkytnutím súčinnosti potrebnej na splnenie dlhu
sa veriteľ pritom dostáva len do omeškania, avšak k splneniu záväzku nedochádza. Preto v prípade, ak
dlžník nemôže splniť svoj záväzok, pretože veriteľ je v omeškaní, zbaví sa svojho záväzku, resp. účinky
splnenia záväzku nastávajú vtedy, ak predmet záväzku dlžník uloží do úradnej úschovy.
Nakoľko v prejednávanej veci nemožno konštatovať, že žalobca splnil svoj záväzok vyplývajúci z § 457

Občianskeho zákonníka (vrátil žalovanému predmet plnenia, a to motorové vozidlo) a ním navrhovaný
petit, ktorým je súd viazaný (§ 216 ods. 1 CSP), nevyjadroval vzájomnú podmienenosť plnenia, žalobu
žalobcu bolo potrebné zamietnuť.

16. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd považoval žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní

vzťahujúce sa k námietke nesplnenia záväzku žalobcu vyplývajúceho z § 457 Občianskeho zákonníka
za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, pretože
len samotná okolnosť, že žalobný petit nerešpektoval synalagmatický záväzok účastníkov zrušenej
zmluvy vyplývajúci z § 457 OZ, bola dôvodom na zamietnutie žaloby bez potreby zaoberať sa ďalšími
odvolacími námietkami žalovaného v podanom odvolaní. Vzájomná synalagmatická povinnosť strán

zrušenej kúpnej zmluvy pritom nie je stotožniteľná s ust. § 216 ods. 2 CSP s danou možnosťou prekročiť
žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu (rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 119/2014, ktoré je pre
praktickú totožnosť ust. § 216 ods. 2 CSP s § 153 ods. 2 O. s. p. na vec aplikovateľné).

17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k ďalšej odvolacej námietke žalovaného
krajský súd dopĺňa, že civilné sporové konanie je založené na zásade iura novit curia, t. j. súd pozná
právo, z ktorého dôvodu právne posúdenie je vecou súdu napriek kontradiktórnosti a koncentrácii
konania a medzi prostriedky procesnej obrany nepatrí. Súčasne neobstojí ani námietka žalobcu, že by
jeho nárok mal súd možnosť posúdiť aj podľa ust. § 522 OZ ako inú škodu spôsobenú mu omeškaním,

keďže táto predmetom sporu nebola a žalobca ju ani netvrdil, ani preukazoval.

18. O nároku na náhradu trov konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako plne úspešnému v spore ho priznal voči žalobcovi za celé
konanie v plnom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).