Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. august 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119200123
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1119200123.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: E. V., nar. X.X.XXXX, bytom G.
XXXX/X, V., proti žalovanému: Panorama byty, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava,
IČO: 46 627 596, zastúpenému: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A,
Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 400 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 16Csp/1/2019-305, zo dňa 28.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou
doručenou súdu dňa 2.1.2019 domáhal proti žalovanému zaplatenia 400 eur titulom finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobu odôvodnil
tým, že je spotrebiteľ v spotrebiteľskom vzťahu so žalovaným na základe uzavretej zmluvy o prevode
vlastníctva bytu zo dňa 3.3.2016. Dňa 19.3.2018 si uplatnil právo zo zodpovednosti za vady voči
žalovanému spôsobom, akým to určil žalovaný v zmluve o prevode vlastníctva zo dňa 3.3.2016.

Žalovaný reklamáciu žalobcu prevzal dňa 20.3.2018. Dňa 1.6.2018 bol žalobcovi doručený list
žalovaného zo dňa 30.5.2018 s označením vyjadrenie k reklamácii a žiadosti o odstránenie vád zo dňa
19.3.2018. Žalovaný reklamáciu žalobcu nevybavil ihneď, ani v lehote 3 pracovných dní stanovenej pre
zložité prípady a dokonca ani v maximálnej 30 dňovej lehote stanovenej pre odôvodnené prípady, hoci
podľa vlastných stanovísk žalovaného minimálne vady č. 2, 3, 4 nevyžadovali žiadne náročné technické
posúdenie, pri ktorých by bola opodstatnená maximálna 30 dňová lehota na vybavenie reklamácie,
čím porušil povinnosti stanovené v § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a z

toho dôvodu žiadal, aby súd skonštatoval porušenie povinností žalovaným. K vybaveniu reklamácie pri
reklamovaných vadách č. 1, 2, 4 došlo až po 43 dní po maximálnej 30 dňovej lehote a pri reklamovanej
vade č. 3 žalovaný telefonicky požadoval realizovať opravou ihneď ako sa ozval 25.4.2018, čo bolo 5 dní
po uplynutí maximálnej 30 dňovej lehoty, navyše v rozpore s požiadavkou žalobcu na spôsob vybavenia
reklamácie.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie

základ uplatneného nároku posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po
právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku
voči žalovanému na zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 400 eur a preto žalobu v zmysle§ 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 písm. a) písm. b), § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie
posúdil záväzkový právny vzťah žalobcu a žalovaného založený Zmluvou o prevode vlastníctva č. X

XX XX „. N. uzatvorenej dňa 3.3.2016 ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko predmetná zmluva spĺňa
zákonné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Predmetom zmluvy o
prevode vlastníctva bol prevod vlastníckeho práva okrem iného k bytu č. X-XXXX žalovaným na žalobcu.
Žalovaný označený ako predávajúci deklaroval v zmluve, že ako stavebník nadobudol na základe
výstavby vlastnícke právo k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom nachádzajúcim sa v bytovom

dome „. N. a ku dňu uzavretia zmluvy bol výlučným vlastníkom predmetu prevodu a bol oprávnený
s predmetom prevodu podľa zmluvy disponovať/nakladať. Žalovaný uzatvoril predmetnú zmluvu so
žalobcom ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Žalovaný má podľa zápisu v príslušnom obchodnom
registri predmet činnosti okrem iného predaj nehnuteľnosti. Žalovaný pri uzatváraní predmetnej zmluvy
naplnillegálnudefiníciudodávateľa(§52ods.3Občianskehozákonníka)ažalobcadefiníciuspotrebiteľa
(§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na povahu subjektov, ktoré zmluvu uzatvorili ako aj

na predmet a obsah zmluvy, mal súd prvej inštancie za to, že zmluvu je potrebné posúdiť ako zmluvu
spotrebiteľskú. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobca ako vlastník bytu č. X-
XXXX písomne listom zo dňa 19.3.2018 u žalovaného ako dodávateľa reklamoval vady bytu. Písomná
reklamácia žalobcu bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 20.3.2018. Žalovaný ako dodávateľ
oznámil žalobcovi vybavenie reklamácie listom zo dňa 30.5.2018.

3. Žalobca sa voči žalovanému, v dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na vybavenie
reklamácie žalovaným, lehoty 30 dní, domáhal podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 400 eur. Žalobca listom zo dňa 19.3.2018
reklamoval štyri vady a voči žalovanému sa domáhal finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur

za každú včas nevybavenú reklamovanú vadu. Žalobca uplatnený nárok na zaplatenie finančného
zadosťučinenia a ani ním vyčíslenú výšku však nijakým spôsobom neodôvodnil, uviedol len, že pri
posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia sa vychádza z toho, že primerané finančné
zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú a tiež funkciu sankčnú, aby bol dodávateľ dostatočne
odradený od nekalého konania. Žalobca mal za to, že žalovaný mal vybaviť reklamáciu všetkých

štyroch vád oveľa skôr a to v príslušnej zákonnej lehote. Žalovaný však vybavil reklamáciu s výrazným
oneskorením. Žalobca sa voči žalovanému teda domáhal zaplatenia finančného zadosťučinenia
v dôsledku oneskorene vybavenej reklamácie žalovaným; predmetom konania nebolo posúdenie
správnosti vybavenia reklamácie žalobcu žalovaným, ale len uplatnený nárok za jej oneskorené
vybavenie.

4. Za stavu, keď predmetom prejednávanej veci bol nárok žalobcu na zaplatenie finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v dôsledku
skutočnosti, že žalovaný ako dodávateľ nevybavil žalobcom uplatnenú reklamáciu vád predanej veci
včas, v zákonom stanovenej lehote 30 dní súd prvej inštancie posudzoval, či zo strany žalovaného

ako dodávateľa došlo k porušeniu práva žalobcu ako spotrebiteľa. Poukázal na to, že ustanovenie § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané
finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho,
kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je ochrana porušeného
práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Súd prvej inštancie mal v konaní

za preukázané, že žalovaný reálne vybavil reklamáciu žalobcu po uplynutí 30 dňovej lehoty, keď
písomná reklamácia žalobcom vytýkaných vád bola žalovanému doručená dňa 20.3.2018 a žalovaný
oznámil vybavenie reklamácie žalobcovi listom zo dňa 30.5.2018. Lehota na vybavenie reklamácie
uplynula dňom 20.4.2018. Súd prvej inštancie však žalobcom uplatnené finančné zadosťučinenie
nepovažoval z dôvodu oneskoreného vybavenia reklamácie za dôvodné. Pri rozhodovaní o priznaní

žalobcom požadovaného finančného zadosťučinenia vyhodnocoval konkrétne okolnosti prejednávanej
veci a dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia za žalobcom namietané porušenie
jeho práva nie je dôvodné, nakoľko jeho priznanie nie je primerané povahe a rozsahu porušenia
práv žalobcu a ani nezodpovedá svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie. V prejednávanej veci súd
prvej inštancie zistil, že žalobca sa voči žalovanému domáha priznania finančného zadosťučinenia za

oneskorené vybavenie jeho reklamácie iných obdobných vád opakovane i v iných ďalších konaniach.
Súd prvej inštancie nepovažoval bez ďalšieho za opodstatnené priznať zo žalobcom deklarovaných
dôvodov žalobcovi finančné zadosťučinenie, keď naviac žalobca nijakým spôsobom ani neuviedol aké
prípadné následky vyvolalo u žalobcu žalovaným oneskorené vybavenie reklamácie a či vôbec nejakénásledky nastali. Súd prvej inštancie tiež vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný v rámci vyjadrenia k
reklamácii žalobcu, v liste zo dňa 30.5.2018 sa žalobcovi ospravedlnil za možné zjavné časovo dlhšie
intervaly na prešetrenie vytýkaných nedostatkov a vysvetlil žalobcovi, že časové odozvy korešpondovali

s povinnosťami predávajúceho v závislosti od detegovania problému a ukončenia technických analýz a
vyjadrení kompetentných odborníkov v predmetnej veci.

5. Sumarizáciou uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v dôsledku ním vytýkaného
porušenia jeho práva na vybavenie reklamácie v 30 dňovej lehote nepreukázal, že konaním žalovaného

pri vybavení reklamácie mu vznikla ujma, resp. že tu existovala vôbec možnosť vzniku ujmy za daného
stavu. Dodal, že sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že na prejednávanú vec nie je možné aplikovať
zákon o ochrane spotrebiteľa, nakoľko nehnuteľná povaha a nespotrebný charakter bytu sami o sebe
vylučujú uplatnenie ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Argumentáciu, že sa
nejedná o spotrebiteľský vzťah, nepovažoval za akceptovateľnú, pričom uviedol, že ustanovenie § 52
v ods. 1 Občianskeho zákonníka definuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom považoval za nepochybné, že v danom
prípade žalobca je spotrebiteľom, pretože pri uzatváraní predmetnej zmluvy so žalovaným nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je dodávateľom,
pretože pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, pretože túto obchodnú aktivitu má zapísanú v obchodnom registri. Citované ustanovenie

predpokladá na strane dodávateľa jeho aktívnu činnosť, a to pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ale aj
pri plnení spotrebiteľskej zmluvy. O spotrebiteľský vzťah pôjde iba vtedy, ak samotné plnenie dodávateľa
bude dôsledkom uzavretej spotrebiteľskej zmluvy, nestačí, že vo všeobecnosti bude mať dodávateľ
charakter osoby, ktorá inak môže byť dodávateľom. Vyžaduje sa, aby sa tento charakter prejavil v
konkrétnom posudzovanom vzťahu. Pojmovým znakom definovania pojmu dodávateľ je, že táto osoba

koná v rámci predmetu svojej činnosti. Žalovaný je dodávateľom a žalobca spotrebiteľom v zmysle §
52 Občianskeho zákonníka a potom podľa odseku 1 ide o spotrebiteľskú zmluvu. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p., podľa úspešnosti žalovaného v spore, keď žalovaný bol v konaní
plne úspešný a preto priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania t. j. náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.

s. p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným rozhodnutím.

6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) písm. g), písm. e),
písm. h) C. s. p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie
a rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393

ods. 2 C. s. p.) bola námietka, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Namietal že rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádza z aktuálneho znenia

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa hoci ho v predmetnom rozsudku v bode 8
(na strane 9) aj citoval. Bol názoru, že súd prvej inštancie správne priradil súdom zistený skutkový stav
pod príslušnú právnu normu, avšak súd nesprávne, v rozpore s aktuálnym znením § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyvodil závery o právach a povinnostiach účastníkov konania,
pretože pri svojich úvahách vychádzal z predchádzajúceho už neplatného znenia § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal pritom na text relevantnej časti § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný od 10.6.2013, t. j. už takmer 6,5 roka, z ktorého jasne
vyplýva, že preukazovanie ujmy, resp. spôsobilosti privodiť ujmu spotrebiteľovi zo strany spotrebiteľa v
súvislosti s posudzovaním výšky primeraného finančného zadosťučinenia zákon o ochrane spotrebiteľa
od spotrebiteľa zjavne nevyžaduje. Požiadavka súdu prvej inštancie na preukazovanie spôsobilosti

porušenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa privodiť ujmu spotrebiteľovi a preukazovanie
výšky tejto potenciálnej ujmy považoval za prekvapivé a v rozpore so zákonom.

7. Mal za to, že ak nedôjde k vybaveniu reklamácie v lehote podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z podstaty veci vyplýva, že spotrebiteľ tým vždy utrpí ujmu, minimálne

na práve spotrebiteľa na riadne vybavenie reklamácie spôsobom ustanoveným zákonom. Poukázal
pritom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/33/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Sžo/203/2010, uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 229/2017-15, zo dňa 4.4.2017. Pre
účely preukázania ako rozhodujú vyššie súdy vo veci priznania primeraného finančného zadosťučineniapodľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. poukázal na rozsudky rôznych senátov Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 13Co/80/2016, 2Co/118/2017, 19Co/164/2018, podľa ktorých je možné ustáliť, že
účelom primeraného finančného zadosťučinenia je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie

dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov; cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany; je vyrovnaním ujmy
žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku
konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý nekonal v súlade so zákonom;
treba ho chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky

a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov
v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči
ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Jediným predpokladom pre
uplatnenieprávanaprimeranéfinančnézadosťučineniejeporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné
zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu

práva alebo povinnosti dôjde. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy
súdu; pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania,
satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Naproti tomu v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave sa stále
objavuje hypotéza o tom, že samotné porušenie práva alebo povinnosti nestačí a je nutné skúmať a
vyhodnotiť, či existovala aspoň spôsobilosť privodiť ujmu spotrebiteľovi.

8. Bol názoru, že ujma na práve spotrebiteľa na riadne vybavenie reklamácie spôsobom ustanoveným
zákonom by mala byť východiskom pre ďalšie úvahy súdu o spôsobnej ujme žalobcovi pri nedodržaní
práv a povinností podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov rovnako,
ako to súdy bežne akceptujú v správnych konaniach o uložených pokutách od Slovenskej obchodnej

inšpekcie. Nakoľko aktuálne znenie ustanovenia § 3 ods. 5 cit. zákona vyžaduje už len samotné
porušenie práva a povinnosti podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a osobitných
predpisov, čo pravdepodobne zohľadňuje fakt, že týmto porušením automaticky vzniká ujma na práve
spotrebiteľa na riadne vybavenie reklamácie spôsobom ustanoveným zákonom. To bol dôvod, prečo
žalobca v pozícii spotrebiteľa nevenoval tejto problematike dostatočnú pozornosť a ani nerozumel, prečo

bolo pojednávanie súdom vedené smerom k preukazovaniu spôsobenej ujmy a jej výšky, keďže zákon
takúto požiadavku v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa výslovne neukladá a
takejto povinnosti si ani nebol vedomý.

9. Ak existoval iný zákonný dôvod, prečo súd prvej inštancie považoval preukazovanie ďalšej ujmy

alebo hrozby vzniku ujmy za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, potom mal v záujme naplnenia
princípu ochrany slabšej strany v rámci spotrebiteľského sporu využiť ustanovenie § 295 C. s. p. a
mohol žalobcovi aspoň umožniť doplniť podľa súdu prvej inštancie rozhodujúce skutkové tvrdenia.
V tejto súvislosti v odvolacom konaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. g) C. s.
p. a osobitne poukázal na to, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal žalobcom navrhnutými a

predloženými dôkazmi, týkajúcimi sa preukázania existencie v reklamácii uplatnených vád. V tejto
súvislosti potom uplatňuje aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. e) C. s. p. Bol názoru, že
súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj tým, či reklamované vady existovali. Ak reklamované vady
existovali a žalovaný ich bol povinný odstrániť, potom ich nevybavením v lehote podľa § 18 ods. 4
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bola žalobcovi spôsobená zjavná ujma, ktorú je možné

vyčísliť alebo aspoň odhadnúť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že „predmetom konania
nebolo posúdenie správnosti vybavenia reklamácie žalobcu žalovaným, ale len uplatnený nárok za jej
oneskorené vybavenie“, čím akceptoval žalovaným prezentované vybavenie reklamácie uplatnených
vád „ich odôvodneným zamietnutím“, ktoré však žalobca dôrazne namieta ako nesprávne, neoprávnené
a v rozpore so skutočným stavom.

10. Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že „daný stav“ ani neumožňoval vznik ujmy,
čo taktiež poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa priklonil k tvrdeniam žalovaného o neexistencii
reklamovaných vád, za ktoré by žalovaný zodpovedal, s čím opätovne dôrazne nesúhlasí. Uviedol,
že predložil dôkazy, ktoré priamo a jednoznačne potvrdzujú existenciu uplatnených vád; za situácie,

keď súd prvej inštancie zamietol žalobcom uplatnený nárok pravdepodobne na základe toho, že
nejakýmspôsobomnadobudolpresvedčenie,žereklamovanévadyanineexistovali,potomproblematika
existencie reklamovaných vád, za ktoré žalovaný zodpovedá je zásadnou otázkou, ktorú musí súd v
konaní prejednať a svoje rozhodnutie následne primerane odôvodniť. Tým, že sa súd prvej inštancie bezdokazovania stotožnil s tvrdením žalovaného o neexistencii reklamovaných vád, následne ani nevidel
možnosť vzniku ujmy.

11. S poukazom na § 366 C. s. p. (novoty v odvolacom konaní) písm. c) uviedol, že nemajetková ujma,
v dôsledku naďalej pretrvávajúceho vadného stavu v tomto konkrétnom prípade spočíva aj v tom, že
žalobca z dôvodov podľa § 623 Občianskeho zákonníka („nárok na výmenu veci vzniká aj v prípade,
ak ide o odstrániteľné vady, ak však kupujúci nemôže pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave
alebo pre väčší počet vád vec riadne užívať“) uplatnil u žalovaného právo na výmenu predanej veci;

svojvoľný postup žalovaného pri vybavovaní reklamácie, keď nevybavil reklamáciu výmenou predanej
veci a neskôr už po uplynutí maximálnej 30 dňovej lehoty, po podaní písomnej reklamácie na vybavenie
reklamácie, ponúkal len opravy reklamovaných vád č. 2 a 3 a to aj napriek tomu, že „právo volí
spotrebiteľ“, je vážnou ujmou na právach žalobcu, pričom bližšie opísal v čom spočívala ujma v dôsledku
nevybavenia jednotlivých reklamovaných vád.

12. Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko mal vyhodnotiť zmluvnú podmienku „... nároky kupujúceho z vád bytu zanikajú, ak nie
sú uplatnené u predávajúceho písomne, a to doporučeným oznámením doručeným predávajúcemu...“,
zo zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 3.3.2016 ako neplatnú a to jednak z dôvodu, že neprimerane
obmedzuje spotrebiteľa v spôsobe, akým môže u predávajúceho uplatniť reklamáciu a zároveň táto

podmienka nebola individuálne dojednaná, pretože zmluvu bolo možné buď podpísať alebo odmietnuť
ako celok. Zároveň uviedol, že v praxi k podávaniu reklamácií osobne alebo prostredníctvom emailu
vyzýval samotný žalovaný a argumentoval tým, že ide o operatívnejší postup, v porovnaní so zasielaním
doporučených listov. To, že žalovaný takto bežne postupoval vyplýva aj priamo zo zoznamu vád,
ktorý predložil samotný žalovaný - počet žalovaným evidovaných a následne odstraňovaných vád u

žalobcu významne prevyšuje počet žalobcom písomne uplatnených vád v reklamáciách zaslaných
žalovanému doporučeným listom. Ak by súd prvej inštancie túto zmluvnú podmienku vyhodnotil za
neplatnú, na základe jej neprijateľnosti a tým, že nebola individuálne dojednaná a následne by sa
zaoberal predloženými dôkazmi o prvom uplatnení reklamácie predmetných vád u žalovaného, potom
by bolo zrejmé, že reklamácia týchto vád zo dňa 19.3.2018 bola opakovanou reklamáciou už pred

troma mesiacmi uplatnených a neodstránených vád, tak ako popísal už v žalobnom návrhu. Takto
zistený skutkový stav by zásadným spôsobom prispel k celkovému obrazu situácie prejednávanej
v tomto súdnom konaní, keď sa u žalovaného opakovane a opakovane, no stále bezvýsledne,
domáhal odstránenia predmetných vád. To by následne pozitívne prispelo k posudzovaniu primeranosti
navrhovaného finančného zadosťučinenia - kritérium „časové trvanie závadného konania“.

13. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie automaticky bez akéhokoľvek relevantného dokazovania
prevzal tvrdenie žalovaného o časových odozvách v dôsledku detegovania problému a ukončenia
technických analýz a vyjadrení kompetentných odborníkov v predmetnej veci, pričom mal za to, že
ospravedlnenie žalovaného nie je primeraným finančným zadosťučinením. Prípadná nízka intenzita

porušenia práv a povinnosti podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nesmie byť
dôvodom na zamietnutie priznania primeraného finančného zadosťučinenia a môže byť zohľadnené
len pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia, pričom nesmie byť len symbolická.
Žalovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako normu, ktorou sa má riadiť jeho vzťah so
spotrebiteľom vôbec neuznáva a tak hovoriť o nízkej intenzite porušenia práv a povinností podľa tohto

zákona v spojitosti so žalovaným nie je na mieste. Bol názoru, že jeho práva nesmú byť len iluzórne.

14. Poukázal na bod 10.3 napadnutého rozsudku k čomu uviedol, že žalovaný eviduje 85 reklamovaných
vád, z ktorých približne 40 vád urovnal Dohodou o urovnaní, ktorú sám inicioval. Pri ostatných vadách
podľa jeho vlastnej evidencie len 3 vady neuznal. Žalovaný počas celej reklamačnej doby nemal

problém odstrániť len jednoducho odstrániteľné banálne vady, no vady ktoré od žalovaného vyžadovali
náročnejšie opravy maril, čo je vidieť aj na evidencii samotného žalovaného, kde sú uvedené dátumy
nahlásenia a dátumy opravy jednotlivých vád. Často sa rovnaké vady opakovane vyskytli aj po oprave
žalovaným a to aj tri krát. Od prevzatia bytu namiesto pokojného užívania bytu bol nútený sústavne sa
prácne domáhať odstránenia vád. Napriek početným upozorneniam a v minulosti aj snahe o zmierlivé

riešenie. Žalovaný dlhodobo a opakovane doslova ignoruje svoje zákonné povinnosti, čo vyústilo až
do súdnych konaní. Súdnych konaní je viacej práve preto, že pre tak veľký počet porušení zákona
bolo nutné toto dlhotrvajúce porušovanie práv žalobcu rozdeliť do ucelených celkov a to logicky
podľa jednotlivých písomne doporučeným listom podaných reklamácií. Zákonné povinnosti, ktoré musípredávajúci plniť nie je tak veľa a preto sa samozrejme žaloby vo svojej podstate opakujú, aj keď sa
vždy jedná o inú situáciu, vzniknutú na základe inej písomne doporučeným listom podanej reklamácie.
Ku dnešnému dňu súdy vydali právoplatné rozhodnutie len v dvoch upomínacích konaniach, kde

uplatnil právo na náhradu nákladov na uplatnenie reklamácie podľa § 598 Občianskeho zákonníka.
Toto jasné a jednoduché právo žalobcu na náhradu vynaložených doslova ničotných nákladov žalovaný
odmieta uznať v ďalších dvoch prípadoch a radšej angažoval advokáta, ktorý uplatnil 40 násobne vyššie
palmáre, ako by mal spotrebiteľovi priznať právo na náhradu nákladov spojených s reklamáciou, čo mu
jednoznačne ukladá § 598 Občianskeho zákonníka.

15.Žalovanývovyjadreníkodvolaniužalobcužiadalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieakovecne
správne potvrdiť; zotrval na svojom stanovisku o neexistencii žalovaného nároku. Mal za to, že vo svojich
vyjadreniach v priebehu súdneho konania s poukazom na aktuálnu judikatúru a platné právne predpisy,
bezpochybyvyvrátilmožnosťuplatňovaniaakýchkoľveknárokovuvedenýchžalobcomvpodanejžalobe,
a to z dôvodu, že uplatnenie nárokov z domnelých vád bytu nemožno považovať za právne relevantné

uplatnenie nárokov z vád z dôvodu neurčitého a zmätočného opisu údajných vád, eventuálne z dôvodu,
že samotná podstata opisovaných skutočností nasvedčuje, že o vady bytu sa vôbec nejedná; žalobca
sa v žalobe odvoláva na zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v danom prípade
nie je možné aplikovať, keďže žalobcom tvrdené vady, v súvislosti s ktorými sa domáha priznania
primeraného finančného zadosťučinenia, môžu byť považované len za vady nehnuteľnosti (bytu) a

nie konkrétneho výrobku; žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore, keďže nie je v postavení
spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil práva alebo povinnosti na súde; žalovaný už ku dňu podania žaloby
žalobcom dobrovoľne poskytol žalobcovi plnenia vo výške niekoľkonásobne prevyšujúcej uplatnený
nárok a tieto plnenia je možné nepochybne považovať za primerané zadosťučinenie, ktoré vylučuje
nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie, ako taký.

16. Zastával názor, že súd prvej inštancie správne priradil súdom zistený skutkový stav pod príslušnú
právnu normu, pričom poukázal na dôvodovú správu k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ktorou sa menilo znenie § 3 ods. 5 cit. zákona. Zo znenia tejto dôvodovej správy nijakým
spôsobomnevyplýva,ženiejepotrebnépreukázanievznikuujmy,takakohovykladávodvolanížalobca.

Výklad predmetného ustanovenia, tak ako ho vykladá Krajský súd v Prešove nevyplýva ani z rozhodnutí
iných súdov, vrátane odvolacích. Poukázal aj na to, že v žalobcom uvádzaných prípadoch (na rozdiel
od prejednávanej veci), je jasne badať aktívnu legitimáciu žalobcov. Žalobca v odvolaní argumentuje
judikatúrou v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorú však nemožno aplikovať na prejednávaný prípad. Ide
napríklad o rozhodnutia v prípade žalôb, predmetom ktorých je preskúmanie zákonnosti správnych

orgánov, teda meritom je preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánom a nie vzťah spotrebiteľ -
dodávateľ (6 Sžo 203/2010).

17. Pokiaľ sa žalobca v bode 3 odvolania odvoláva aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 229/2017-15, zo dňa 4.4.2017, potom nesprávne uvádza, že ide o názor ústavného súdu - z

predmetného rozhodnutia je pritom zrejmé, že Ústavný súd SR posudzoval, či došlo k zásahu do práva
sťažovateľky na spravodlivý súdny proces (teda či nevykazuje sťažovateľkou tvrdené znaky arbitrárnosti
súdneho rozhodnutia), pričom konštatoval, že do rozhodovania všeobecných súdov nezasahuje.
Samotný Ústavný súd SR sa teda otázkou vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ nezaoberal.

18. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na rozsudky rôznych senátov Krajského súdu v Prešove
uviedol, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že jediným predpokladom pre uplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi, ako tvrdí žalobca v odvolaní. Pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je potrebné kumulatívne naplnenie viacerých podmienok, najmä (avšak

nielen úspešné uplatnenie nároku na súde) - k čomu v prejednávanom prípade nedošlo. Rovnako platí,
že v danom prípade neboli splnené základné podmienky pre uplatnenie žalovaného nároku.

19. Žalobcovi bol zo strany súdu, aj v priebehu pojednávania dňa 28.10.2019 poskytnutý priestor
na dodatočné predloženie dôkazov a použitie prostriedkov procesného útoku nad rámec povinností

súdu, preto tvrdenia o povinnosti doplnenia dokazovania považuje za neodôvodnené; argumentácia o
novotách v odvolacom konaní podľa § 266 C. s. p. je preto neopodstatnená. Rovnako sa žalobca v
odvolanídožadujedokazovaniaaodvolávasanaskutočností,ktorénemôžubyťpredmetomodvolacieho
konania.20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadovalanidôležitýverejnýzáujem;dospelkzáveru,ženapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieje
vo výroku správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 31.8.2021
(§ 219 ods. 3 C. s. p.).

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013,
proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa
spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a

to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen"kolektívnezáujmyspotrebiteľov").
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

23. Predmetom konania bol nárok žalobcu na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia,
ktorého sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že žalovaný nedodržal zákonom stanovenú 30
- dňovú lehotu na vybavenie reklamácie uplatnenej u žalovaného listom zo dňa 19.3.2018.

24. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že cieľom finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je ochrana porušeného práva spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, pričom skonštatoval, že žalobca neuviedol, aké
konkrétne následky vyvolalo u žalobcu žalovaným oneskorené vybavenie reklamácie a či vôbec nejaké

následky nastali. Súčasne vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný v rámci vyjadrenia k reklamácii
žalobcu sa v liste zo dňa 30.5.2018 ospravedlnil za možné zjavné časovo dlhšie intervaly na prešetrenie
vytýkaných nedostatkov a vysvetlil žalobcovi, že časové odozvy korešpondovali s povinnosťami
predávajúceho v závislosti od detegovania problému a ukončenia technických analýz a vyjadrení
kompetentných odborníkov v predmetnej veci; sumarizáciou uvedeného dospel k záveru, že žalobca v

dôsledku ním vytýkaného porušenia práva na vybavenie reklamácie v 30 dňovej lehote nepreukázal, že
konaním žalovaného pri vybavení reklamácie mu vznikla ujma, resp. že tu existovala vôbec možnosť
vzniku ujmy za daného stavu.

25. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že cieľom finančného zadosťučinenia podľa § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.

26. Súčasne však hodno zdôrazniť, že ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje vyšší
stupeň ochrany je daná tým, že predpokladom pre priznanie nároku na finančné odškodnenie podľa

citovaného zákonného ustanovenia je, že spotrebiteľ na súde ú s p e š n e u p l a t n í porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. V súvislosti s ustanovením § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Najvyšší súd SR už v rozhodnutí zo 14.9.2016, sp. zn. 6 Cdo 389/2015
a tiež v rozhodnutí z 28.3.2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018 uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia
práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho

nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného
obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle cit.
ustanovenia potom treba rozumieť to, že súd judikuje (prizná) v prospech spotrebiteľa konkrétny nárokz porušenia práva alebo povinnosti (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.1.2019,
sp. zn. 6Cdo 127/2017). Podmienka úspešnosti v konaní je potom splnená len vtedy, ak súd vydal
meritórnerozhodnutievovecisamej,ktorýmzáväznýmspôsobomvyriešilspormedzistranamiažalobou

uplatnený nárok posúdil podľa hmotného práva.

27. Inak povedané pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie nepostačuje iba zistenie
porušenia objektívneho práva (zákona); porušenie zákona sa musí nevyhnutne prejaviť v právnej sfére
spotrebiteľa a v porušení takých jeho subjektívnych práv, ktorých obsahom je konkrétny hmotnoprávny

nárok, ktorý z takéhoto porušenia práva vznikol a ktorého ochrany sa aj úspešne domohol na súde,
t. j. úspešne realizoval (uplatnil) svoje právo na súde a súd judikoval (priznal) v prospech spotrebiteľa
konkrétny právny nárok z porušenia práva alebo povinnosti.

28. V okolnostiach prejednávanej veci to potom znamená, že ak ide o reklamáciu podľa zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nedodržanie lehoty na vybavenie reklamácie zakladá

spotrebiteľovi právo od zmluvy odstúpiť alebo právo spotrebiteľa požadovať výmenu výrobku za nový
výrobok podľa § 18 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. Tieto subjektívne práva spotrebiteľa
zakladajú právny nárok, t. j. právnu možnosť domáhať sa ochrany týchto práv na súde.

29. Žalobca si reklamáciou zo dňa 19.3.2018 uplatnil celom 4 vady bytu č. X - XXXX, v polyfunkčnom

objekte P. vo vchode G. X, X. V.. S ohľadom na množstvo doteraz uplatnených reklamácií, na opakovane
sa objavujúce rovnaké vady, spôsob vybavovania reklamácií predávajúcim resp. ním poverených
osôb, úplné nevybavenie reklamácie zo dňa 19.4.2017 a 26.6.2017, opätovné podstatné nedodržanie
zákonom stanovenej maximálnej lehoty ma odstránenie vád, pričom k prieťahom došlo bez vážneho
dôvodu, žiadal výmenu veci za bezvadnú, t. j. výmenu tohto bytu za bezvadný byt.

30. Pokiaľ potom žalobca nevyužil právo podľa § 18 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa ale zotrval na už zvolenom práve zo zodpovednosti za vady (právo na výmenu bytu), zo
samotného nedodržania lehoty na vybavenie reklamácie už nemôže uplatňovať žiadne práva; ak však
chcel uspieť v konaní o tejto žalobe, bol povinný preukázať, že súdom bol v jeho prospech judikovaný

nárok, ktorý si uplatnil reklamáciou zo dňa 19.3.2018, t. j. právo na výmenu bytu.

31. Súčasne hodno zdôrazniť, že reklamácia je jednostranný právny úkon kupujúceho adresovaný
predávajúcemu, ktorým kupujúci vytýka určitú vadu (vady) predanej veci. Sama o sebe nemá právne
účinky; až na základe uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady, t. j. jednostranného právneho

úkonu kupujúceho adresovaného predávajúcemu, ktorým kupujúci dáva predávajúcemu na vedomie,
aké právo v súvislosti s reklamovanou vadou zvolil, vzniká predávajúcemu v rámci zodpovednostného
vzťahu konkrétna povinnosť zodpovedajúca uplatnenému právu. Až uplatnením dôvodne podanej
reklamácie vzniká žalobcovi konkrétny právny nárok.

32. V zmysle súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, márne uplynutie 30 dňovej lehoty stanovenej
na vybavenie reklamácie v § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nezakladá
domnienku existencie reklamovanej vady a nároky zo zodpovednosti za takúto vadu má kupujúci len
vtedy, ak vada objektívne existuje, pričom spotrebiteľom uplatnené právo zo zodpovednosti za vady je
dôvodné len za splnenia určitých predpokladov, a to že (i) reklamovaná vada je skutočne vadou, (ii)

vyskytuje sa u predajnej veci v dobe uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady, (iii) je takej povahy,
ktorá je pre uplatnenie kupujúcim uplatneného práva vyžadovaná. Preto je nevyhnutné, aby sa súd
vždy zaoberal samotnou existenciou vady, určením, či v konkrétnej veci ide o tzv. „reklamačnú vadu“.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11.10.2018, sp. zn. 3Cdo/220/2017). Tieto závery rovnako platia aj
v prípade, keď spotrebiteľ právo (na odstúpenie od zmluvy alebo výmenu výrobku) podľa § 18 ods.

4 zákona č. 250/2007 Z. z. nevyužije a po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie zotrvá na svojej
pôvodnej požiadavke, t. j. súd sa vždy musí zaoberať tým, či v konkrétnej veci ide o tzv. „reklamačnú
vadu“.

33. Odvolací súd akcentuje, že zodpovedanie otázky, či v súdenej veci vady reklamované žalobcom

majú povahu reklamačných vád, je pre toto konanie celkom irelevantné, nakoľko posúdenie dôvodnosti
nároku, ktorý si žalobca uplatnil podanou reklamáciou musí byť pre účely priznania finančného
zadosťučinenia predmetom meritórneho rozhodovania súdu; skúmanie tejto otázky, ktorú by súd v tomto
konaní riešil iba ako prejudiciálnu, je nad rámec predmetu sporu. Ak žalobca tvrdí, že mu vzniklo právona výmenu bytu na základe reklamácie zo dňa 19.3.2018, t. j. reklamáciu považuje za dôvodnú, musí
sa v samostatnom súdnom konaní domáhať ochrany tohto svojho práva. Ak potom v konaní, v ktorom
si žalobca uplatní/uplatnil právo, ktoré mu vzniklo podanou reklamáciou (právo na výmenu bytu), súd

záväzným spôsobom vyrieši spor medzi stranami a žalobou uplatnený nárok posúdil podľa hmotného
práva v prospech žalobcu, žalobcovi vznikne právo (bude aktívne legitimovaným) na podanie žaloby o
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa.

34. A pretože súdne rozhodnutie, ktorým súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, je zákonným predpokladom priznania finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, súd v tomto konaní z jeho záverov
vychádza a nezaoberá sa už tým, či právo spotrebiteľa porušené bolo, ani tým, či v dôsledku takéhoto
porušenia vznikol spotrebiteľovi konkrétny nárok, ale len okolnosťami, ktoré by mohli mať vplyv na
posúdenie primeranosti požadovaného finančného zadosťučinenia a to v závislosti od okolností a

závažnosti porušenia práv spotrebiteľa, ktoré z rozhodnutia, ktorým súd judikoval konkrétny nárok v
prospech spotrebiteľa, vyplýva.

35. Žalobca v podanej žalobe netvrdil ani nepreukazoval, že ako spotrebiteľ úspešne uplatnil ochranu
svojho porušeného subjektívneho práva, t. j. že súd rozhodol v jeho prospech o konkrétnom právnom

nároku, ktoré mu z porušenia práva žalovaným vzniklo; v súdenej veci teda nebola splnená požiadavka
na úspešné uplatnenie práva na finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/20017 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa.

36. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská, odvolací súd, bez vplyvu na výrokovú správnosť

napadnutéhorozsudku,vsúladesprocesnouobranoužalovaného,uzatvára,žežalobcaniejenositeľom
práva, o ktoré v konaní ide, pretože nie je v postavení spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil ochranu
porušeného práva na súde. A nakoľko uvedené, samo osebe, bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby,
otázka vzniknutej ujmy, výšky požadovaného finančného zadosťučinenia, či kritérií podľa ktorých má
alebo nemá byť priznávaná, je pre vyriešenie sporu celkom nadbytočná.

37. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť aj o tom, že zmluvné dojednanie podľa
bodu 11.2 zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, odvolací súd uvádza, že žalobca sa v konaní
takéhoto určenia nedomáhal; žalobca predmet sporu vymedzil tak, že sa domáhal zaplatenia 400 eur
titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. z dôvodu, že

žalovaný nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vybavenie reklamácie.

38. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd tvrdenia uvádzané
v odvolaní žalobcu nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade
preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.),
aj keď z iných dôvodov, pričom v celom rozsahu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel
opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

39. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s .p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).