Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. september 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/102/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119208707
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4119208707.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkyne:
Q. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. W. č. XXX, zastúpená Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s.
r. o., so sídlom Prešov, Puškinova 16, IČO: 36 855 928, proti žalovaným: 1. X. O., nar. XX. XX. XXXX,
bytom K., I. XXX/XX, 2. S. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., E. XXX/X, 3. I. V., nar. XX. XX. XXXX,

bytom K., Y. XXX/XX, 4. H.. P. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., Y. XXX/XX, všetci zastúpení JUDr.
Kamil Beresecký, advokát, so sídlom Nitra, Farská 33, o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. februára 2020
č. k. 10C/63/2019-221 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku I. p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku II. a III. z r u š u
j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o určenie, že kúpna zmluva uzavretá
medzi žalovaným v 1. a žalovanou v 2. rade ako predávajúcimi a žalovaným v 3. rade ako kupujúcim
zo dňa 18. 05. 2015 a darovacia zmluva medzi žalovaným v 3. rade ako darcom a žalovaným v 4. rade

ako obdarovaným sú absolútne neplatné, zastavil (I.). Žalobu vo zvyšnej časti zamietol (II.). Rozhodol,
že žalovaní v 1. až 4. rade majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (III.).
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 144 CSP, § 145 ods. 2, § 124 ods. 1, čl. 11
ods. 1, 2 a 3, § 137 písm. c), § 262 ods. 1 a 2, § 255 ods. 1, § 257 CSP, § 39 Občianskeho zákonníka a
uviedol, že žalobkyňa žalobou požadovala, aby súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva, ktorú uzavreli
žalovaní v 1. a 2. rade ako predávajúci a žalovaní v 3. a 4. rade ako kupujúci dňa 18. 05. 2015 a

darovacia zmluva, ktorú uzavrel žalovaný v 3. rade ako darca a žalovaný v 4. rade ako obdarovaný
sú absolútne neplatné a že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
stavby so súpisným číslom XXX, druh stavby dom, postavený na parcele KN-C druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria o výmere 151 m2 v celosti 1/1, pozemok KN-C parcelné číslo 1958 druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria o výmere 151 m2 v celosti 1/1 a pozemok KN-C parcelné číslo 1959 druh
pozemkuzastavanéplochyanádvoriaovýmere838m2vcelosti1/1.Žalobuodôvodnilatým,žeOkresný

súd Nitra rozsudkom sp. zn. 10C/651/2015 zo dňa 19. 10. 2016 zaviazal žalovaného v 1. rade, aby
jej zaplatil 6 638,78 eura s úrokom z omeškania, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 25. 11. 2016,
pričom splatnosť pohľadávky nastala 01. 02. 2014. Dňa 15. 02. 2017 ho Okresný súd Nitra rozsudkom
sp. zn. 12C/648/2015 zaviazal, aby jej zaplatil 64 700,- eur s úrokom z omeškania, ktorý nadobudol
vykonateľnosť dňa 21. 04. 2017, pričom splatnosť nastala dňa 31. 07. 2015. Keďže žalovaný v 1. rade
svoj dlh nesplnil, uplatnila si svoj nárok prostredníctvom exekúcie, ktorá je však nevymožiteľná. Žalovaný

v 1. a 2. rade tesne po tom, ako uznali voči nej ako žalobkyni svoj dlh, previedli uvedené nehnuteľnosti na
základe kúpnej zmluvy z 18. 05. 2015 na žalovaného v 3. rade za kúpnu cenu 205 836,60 eura, ktorá sarovnalavšetkýmpohľadávkam,ktorémalivočiveriteľom,ktorímalinanehnuteľnostiachzabezpečovacie
práva. Žalovaní v 1. a 2. rade tesne po tom ako žalovaný v 1. rade uznal voči nej dlh, previedli uvedené
nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy na žalovaného v 3. rade. Žalovaní v 1. až 3. rade ju uvedeným

spôsobom zámerne ukrátili. Žalovaný v 3. rade následne, a to len necelý mesiac po prvom prevode,
daroval darovacou zmluvou nehnuteľnosti žalovanému v 4. rade, ktorý je jeho otcom. Žalovaný v 3. rade
nehnuteľnosti preto previedol vedome a cielene v úmysle ukrátiť ju a tento úmysel mu musel byť známy.
Právnym následkom takéhoto právneho úkonu však nie je jeho odporovateľnosť podľa § 42s OZ, ale
pretože ide o protiprávny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, nastáva jeho neplatnosť podľa § 39 OZ.

1.1. Žalovaní v 1. až 4. rade vo vyjadrení k žalobe tvrdili, že záväzok žalobkyne na liste vlastníctva nebol.
Žalovaní v 1. a 2. rade neinformovali žalovaných v 3. a 4. rade o svojich ďalších záväzkoch, pretože hoci
sa poznajú bolo im to trápne. Žalovaní v 3. a 4. rade nemali žiadnu vedomosť o záväzkoch žalovaných
v 1. a 2. rade voči žalobkyni. Namietali, že žalobný návrh je v časti určenia neplatnosti zmluvy neurčitý,
a teda nevykonateľný a aj nadbytočný, vzhľadom na žalobný návrh v časti o určenie vlastníctva, a preto

nie je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Namietali, že žalobkyňa nepreukázala, že by
bol prevod na základe kúpnej zmluvy v rozpore so zákonom.

1.2. Žalobkyňa v replike namietala tvrdenia žalovaných v 1. až 4. rade o tom, že spôsob uspokojenia
je daný § 240 Trestného zákona v spojení s § 69 a nasl. Zákona o konkurze. Žalovaní mali pri predaji

postupovať s odbornou starostlivosťou. Namietala aj tvrdenia žalovaných, že by sa mali prednostne
uspokojovať pohľadávky zapísané na liste vlastníctva. Trvala na tom, že kúpna zmluva z 20. 05. 2015 je
neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázala na časovú následnosť a koordinovaný postup
všetkých žalovaných, najmä na to, že prevod nastal medzi známymi, k návrhu na vklad prišlo po uznaní
dlhu, kúpna cena sa rovnala výške záväzkov, následný rýchly prevod darovaní a trvanie tohto procesu,

a teda podľa nej išlo o účelový predaj. Záverom uviedla, že vzhľadom na to, že platnosť zmluvy súd
posudzuje ako predbežnú otázku, spresnila procesný návrh tak, že požaduje, aby súd určil iba, že
žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností.

1.3. Súd prvej inštancie nariadil predbežné prejednanie sporu, na ktoré predvolal právneho zástupcu

žalobkyne a právneho zástupcu žalovaných. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že na požadovanom
určení vo výroku I. netrvá, aj keď by nepovedal, že žalobu berie v tejto časti späť, ale chce, aby sa
súd s touto otázkou zaoberal ako s otázkou predbežnou. Tvrdil, že žalovaní porušili bližšie neoznačené
ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z., ktoré sa týkali zákazu nakladania s majetkom dlžníka, pretože sa
viedli tri exekučné konania, ktoré sa síce netýkali žalobkyne, ale boli so skorším poradím, o čom predložil

súdu informáciu z Centrálneho registra exekúcií. Žalovaní porušili aj § 6 a § 7 zákona č. 7/2005 Z. z.,
pretože sa nachádzali v stave platobnej neschopnosti, aj keď neboli v konkurze. Namietal, že dlžník
uznal svoje pohľadávky voči žalobkyni ešte pred prevedením nehnuteľností a potvrdil, že pohľadávky
neboli zabezpečené. Predaj nehnuteľností nepovažoval za predaj v dobrej viere, pretože bol vysoko
rizikový, vzhľadom na uvedené exekúcie a cenotvorba bola ponechaná na kupujúcich, nebol urobený

znalecký posudok, hoci mal byť. Navrhol nariadiť pojednávanie, vypočuť na ňom žalobkyňu a dať mu
možnosť sa vyjadriť.

1.4. Právny zástupca žalovaných namietal, že na tvrdenia žalobkyne prednesené na predbežnom
prejednaní sporu by súd nemal prihliadať, pretože ich žalobkyňa skôr netvrdila, pričom na ich

preukázanie ani neoznačila žiadne dôkazy. Namietal, že zo Zákona o konkurze nevyplýva, že by bol
predaj nehnuteľností zakázaný. V prípade, ak žalobkyňa nevzala žalobu v časti späť, je predmetom
konania, a pretože na nej nie je naliehavý právny záujem, navrhol ju zamietnuť a rozhodnúť na
predbežnom prejednaní sporu.

1.5. Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, oboznámil
sa s listinami, ktoré strany sporu predložili, vypočul žalovaných a oboznámil sa s pripojeným spisom sp.
zn. 18C/89/2016 a za preukázané považoval nasledovné skutočnosti: zo zmluvy o prevode obchodného
podielu z 14. 01. 2014 vyplýva, že žalobkyňa previedla na žalovaného v 1. rade obchodný podiel za 6
638,78 eura, ktorú sumu sa jej žalovaný v 1. rade zaviazal zaplatiť do 3 dní od nadobudnutia účinnosti

prevodu. Z rozsudku Okresného súdu Nitra z 19. 10. 2016 č. k. 10C/651/2015-71 vyplýva, že súd
rozhodol, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni 6 638,78 eura s úrokom z omeškania, na
základe uvedenej zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť
22. 11. 2016. Z upovedomenia o začatí exekúcie z 04. 07. 2017 sp. zn. 415 EX 230/17 vyplýva, že nazáklade návrhu žalobkyne sa vedie proti žalovanému v 1. rade exekúcia na vymoženie priznanej sumy.
Zo správy o stave exekúcie z 25. 09. 2017 a 01. 03. 2019 vyplýva, že pohľadávka je nevymožiteľná.
Z uznania dlhu z 22. 05. 2015 vyplýva, že žalovaný v 1. rade uznal, že má voči žalobkyni dlh 64 700,-

eur, ktorý sa zaviazal zaplatiť do 31. 07. 2015. Z rozsudku Okresného súdu Nitra z 19. 10. 2016 č.
k. 12C/648/2015-49 vyplýva, že súd rozhodol, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni 64
700,- eur s úrokom z omeškania, na základe uvedeného uznania dlhu, pričom rozsudok nadobudol
právoplatnosť 18. 04. 2017. Z upovedomenia o začatí exekúcie z 17. 07. 2017 sp. zn. 415 EX 233/17
vyplýva, že na základe návrhu žalobkyne sa vedie proti žalovanému v 1. rade exekúcia na vymoženie

priznanej sumy. Zo správy o stave exekúcie z 15. 02. 2018 vyplýva, že pohľadávka je nevymožiteľná.

1.6. V konaní nebolo sporné, že žalovaní v 1. a 2. rade boli bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXXX (boli zapísané na liste vlastníctva č. XXXX)
k.ú.G.atostavbasosúpisnýmčíslomXXX,druhstavbydom,postavenýnaparceleKN-Cdruhpozemku
zastavané plochy a nádvoria o výmere 151 m2 v celosti 1/1, pozemok KN-C parcelné číslo 1958 druh

pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 151 m2 v celosti 1/1 a pozemok KN-C parcelné číslo
1959, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 838 m2 v celosti 1/1, pričom v časti C ťarchy
bolo zapísané záložné právo pre Istrobanku a. s., pre Y. B. a K. B. a H.. O. Q.. Z kúpnej zmluvy z 20.
05. 2015 vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade ako predávajúci predali tieto nehnuteľnosti žalovanému v
3. rade ako kupujúcemu. Z čl. I bod 4 zmluvy vyplýva, že zmluvné strany berú na vedomie, že predmet

kúpy je podrobne špecifikovaný v znaleckom posudku č. 24/2014 zo dňa 10. 03. 2014 vyhotovenom
znalcom z odboru Odhad hodnoty nehnuteľností Ing. Jozefom Račekom, ev. č. 912885. Z čl. II bod 1
zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že kúpna cena predmetu kúpy je vo výške 205
836,60 eura a z čl. II bod 2 zmluvy, že žalovaný v 3. rade sa zaviazal prvú časť kúpnej ceny vo výške 50
000,- eur uhradiť žalovaným v 1. a 2. rade na inkasný účet záložného veriteľa H., druhú časť vo výške

100 000,- eur na inkasný účet záložných veriteľov Y. B. a K. B. a tretiu časť vo výške 55 836,60 eura na
inkasný účet záložného veriteľa Československá obchodná banka a. s. (právny predchodca Istrobanka
a. s.). Z výpisu z listu vlastníctva z 15. 01. 2016 a 01. 08. 2019 vyplýva, že výlučným vlastníkom týchto
nehnuteľností je žalovaný v 4. rade, ktorý ich nadobudol na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol
povolený pod V 5533/15, pričom časť C ťarchy je bez zápisu.

1.7. Z výsluchu žalovaného v 3. rade vyplynulo, že mal záujem kúpiť nehnuteľnosti čisté a preto si
pozrel list vlastníctva, o ďalších záväzkoch alebo problémov ohľadne nehnuteľnosti ho predávajúci
neinformovali, pričom sa ich na to pýtal a preto nehnuteľnosti kupoval v dobrej viere, zmluvu pripravoval
právnik a hodnotu nehnuteľností odhadol na 200 000,- eur, ktorá cena sa zvýšila po zistení výšky

záväzkov a žalovaný v 1. rade je jeho strýko. Z výsluchu žalovaného v 1. rade vyplýva, že na
predmetných nehnuteľnostiach boli zapísané ťarchy, o ktorých žalobkyňa vedela, pretože ho sama
nabádala k ich predaju a predal ich preto, aby sa týchto dlhov zbavil, pričom súdnych exekútorov
neinformoval, pretože o exekúciách označených žalobkyňou nevedel a neinformoval ani žalovaného v 3.
rade, pretože to nepovažoval za potrebné, pričom žalobkyňu mienil uspokojiť z iných zdrojov. Z výsluchu

žalovaného v 4. rade vyplýva, že žalovaný v 3. rade je jeho syn, pričom v čase darovania nevedel o tom,
že by vlastnícke právo žalovaného v 3. rade mohlo byť nejakým spôsobom obmedzené a že žalovaný
v 3. rade si nehnuteľnosť kúpil pre seba na bývanie, následne sa jeho pomery zmenili a keďže pri jeho
dome sa začala realizovať významná finančná investícia, ktorá mohla mať vplyv na kvalitu jeho bývania,
navrhol mu, aby mu ju daroval.

1.8. Žalobkyňa žalobou a jej doplnením požadovala, aby súd určil, že kúpna a darovacia zmluva sú
neplatné a že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností. Žalobkyňa v
podaní z 29. 10. 2019 uviedla, že spresňuje svoj procesný návrh tak, že požaduje určiť už iba to, že
žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľnosti. Hoci v uvedenom

podaní žalobkyňa, zastúpená právnym zástupcom a ani jej právny zástupca na predbežnom prejednaní
sporu 05. 02. 2020 neuviedli, že žalobkyňa berie žalobu v časti o určenie neplatnosti oboch zmlúv späť,
súd toto jej podanie z 29. 10. 2019 posúdil v súlade s § 124 ods. 1 CSP a čl. 11 ods. 1 CSP podľa
jeho obsahu ako späťvzatie žaloby podľa § 144 CSP v časti o určenie neplatnosti oboch zmlúv. Súd
prvej inštancie preto konanie v časti o určenie neplatnosti kúpnej a darovacej zmluvy podľa § 145 ods.

2 CSP zastavil.

1.9. Žalobkyňa žalobou po jej čiastočnom späťvzatí požaduje, aby súd určil, že žalovaní v 1. a 2. rade sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa má napožadovanom určení naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne,
že otázka platnosti, resp. neplatnosti uvedených zmlúv sa má posudzovať ako predbežná otázka a aj
obranou žalovaných, že na takejto žalobe by ani nebol naliehavý právny záujem podľa § 137 písm.

c). Žalovaní sa však v konaní bránili tvrdením, že žalovaný v 3. rade nadobudol vlastnícke právo od
žalovaných v 1. a 2. rade dobromyseľne, a tak ho nadobudol aj žalovaný v 4. rade od žalovaného v 3.
rade. Žalovaní v 1. a 2. rade už vo vyjadrení k žalobe tvrdili, že žalovanému v 3. rade neoznámili, že
sú dlžníkmi žalobkyne, a že sa proti žalovanému v 1. rade vedú exekučné konania, v ktorých nebola
pohľadávka žalobkyne uspokojená a aj žalovaní v 3. a 4. rade tvrdili, že o tom nevedeli.

1.10. Žalobkyňa tieto tvrdenia žalovaných v replike k vyjadreniu účinne nenamietala, hoci bola súdom
poučená a vyzvaná vyjadriť sa k nim výzvou z 03. 10. 2019 a neoznačila ani žiadne prostriedky
procesného útoku na preukázanie nedobromyseľnosti žalovaných. Žalobkyňa až po vyjadrení súdu
podľa § 171 ods. 1 CSP na predbežnom prejednaní sporu navrhla k tomu vypočuť žalovaných. Súd
jej návrhu vyhovel, pretože žalovaní v 1. až 4. rade sa zúčastnili predbežného prejednania sporu.

Výsluchom žalovaných v 1., 3. a 4. rade nebolo v konaní preukázané, že by žalovaní v 3. a 4. rade neboli
dobromyseľní pri nadobúdaní nehnuteľností, naopak, ich výsluchom bolo preukázané, že žalovaný v 3.
rade sa pýtal žalovaných v 1. a 2. rade, či nie sú nehnuteľnosti problematické, čo mu žalovaní v 1. a 2.
rade nepotvrdili, čo potvrdil aj žalovaný v 1. rade.

1.11. Za stavu, že v konaní nebolo sporné, že vedomosť o uvedených skutočnostiach nemohli žalovaní
v 3. a 4 . rade získať ani z výpisu z príslušného listu vlastníctva, pretože z časti C ťarchy boli zistiteľné
iné pohľadávky žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré aj boli z kúpnej ceny nehnuteľností uspokojené, čo
bolo preukázané výsluchom žalovaných a aj kúpnou zmluvou, nemal súd prvej inštancie pochybnosti o
dobromyseľnosti žalovaných v 3. a 4. rade pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy.

1.12. Žalobkyňa tvrdila, že nedobromyseľnosť žalovaných spochybňuje dohoda o výške kúpnej ceny,
ktoré tvrdenia však súd prvej inštancie nemal za preukázané, pretože pri určení kúpnej ceny neboli
porušené žiadne zmluvné ustanovenia, Ďalej tvrdila, že ju spochybňuje blízky príbuzenský vzťah
žalovanéhov1.radekžalovanémuv3.rade,ktoráskutočnosťvšakmôžemaťvplyvnarozhodnutiesúdu

v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu, ktoré sa vedie na súde pod sp. zn. 18C/99/2016, ale nie
v tomto konaní. Namietala aj to, že žalovaný v 3. rade nehnuteľnosti krátko po ich nadobudnutí daroval
žalovanému v 4. rade, čo však nie je zákonom zakázané, žalovaní to rozporovali a žalobkyňa v tomto
smere neuniesla dôkazné bremeno na spochybnenie ich dobromyseľnosti. Zo všetkých uvedených
skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný v 3. rade nadobudol nehnuteľnosti v

dobrej viere, že ich nadobúda od žalovaných v 1. a 2. rade na základe platnej kúpnej zmluvy a žalovaný
v 4. rade ich nadobudol od žalovaného v 3. rade rovnako v dobrej viere, že ich nadobúda na základe
platnej darovacej zmluvy, pretože žalovaný v 3. rade je ich vlastníkom.

1.13. Žalobkyňa na predbežnom prejednaní sporu navrhla svoj výsluch a aby jej súd prvej inštancie

umožnil sa písomne vyjadriť. Predmetom výsluchu a aj vyjadrenia malo byť preukazovanie toho, ktoré
povinnosti žalovaní v 1. a 2. rade pri uzatváraní kúpnej zmluvy porušili. Pretože súd prvej inštancie
mal z horeuvedených dôvodov za preukázané, že žalovaní v 3. a 4. rade pri nadobúdaní sporných
nehnuteľností konali v dobrej viere a je preto dôvodné poskytnúť ochranu ich vlastníckemu právu, je
navrhnutý dôkaz a aj vyjadrenie neúčelné, a pretože to bolo možné a aj účelné, rozhodol súd prvej

inštancie podľa § 171 ods. 2 CSP o žalobe na predbežnom prejednaní sporu tak, že ju z horeuvedených
dôvodov zamietol.

1.14. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP, a pretože žalovaní
boli v konaní celkom úspešní, majú proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania podľa §

255 ods. 1 CSP. Nikto v konaní netvrdil a ani súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP, pre ktoré by súd žalovaným nemal túto náhradu priznať. Súd prvej inštancie preto
rozhodol, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Mala za to,
že pokiaľ sa súd prvej inštancie rozhodoval aplikovať ust. § 171 ods. 2 CSP a vec z hľadiska možnostia účelnosti rozhodnúť spôsobom vo veci samej na predbežnom prejednaní sporu, mal zároveň brať
do úvahy skutočnosť, že ustanovenie § 168 ods. 2 CSP garantuje pre strany sporu rovnaký rozsah
práv ako v prípade nariadeného pojednávania. V tomto ohľade súd prvej inštancie pochybil, keď pred

vynesením rozsudku jej neumožnil ani jedno z procesných práv podľa ustanovenia § 182 CSP. Nič z
vyššie uvedenej zákonnej dikcie jej ako žalobkyni umožnené nebolo, čím došlo k zásahu do jej práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru a zásahu do princípu rovnosti strán v zmysle čl. 6 ods. 1 CSP. K uvedenému záveru
dospel vo svojej rozhodovacej praxi aj Najvyšší súd SR prostredníctvom rozhodnutia 2 Cdo 6/1998,

kde konštatoval odňatie možnosti konať pred súdom v prípade, ak je strane sporu odmietnuté v závere
pojednávania právo zhrnúť návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci /§ 420 písm.
f) CSP/. Uviedla, že odvolaním napadnuté skutočnosti sú potvrdené na zvukovom zázname o úkone
predbežného prejednania veci, ktorý bol vyhotovený v predmetnej veci dňa 05. 02. 2020 a vyžiadaný
jej právnym zástupcom v kópii na nosiči dát. S poukazom na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili žalovaní a žiadali, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň žiadali priznať právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedli, že podané odvolanie neobsahuje žiaden skutkový, ani právny argument,
v dôsledku ktorého by bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. Žalobkyňa podala dňa 29.

07. 2019 žalobu. V tejto žalobe označuje ako dôkazy listiny týkajúce sa uznania dlhu, rozsudok sp.
zn. 10C/651/2015, 12C/648/2015, zmluvu o prevode obchodného podielu. Vo vyjadrení zo dňa 17.
09. 2019 neoznačuje žiaden dôkaz týkajúci sa skutkových okolností. Počas predbežného prejednania
sporu dňa 05. 02. 2010 právny zástupca žalobkyne navrhol vypočuť strany sporu - žalovaných,
vypočuť žalobkyňu. V rámci podaného odvolania neoznačuje žiadne dôkazy, ktoré by bolo potrebné

vykonať, ale ani nepoukazuje na to, aké dôkazy vykonané neboli. Uviedli, že v predmetnej veci podali
rozsiahle vyjadrenie zo dňa 17. 09. 2019. Podstatou tohto vyjadrenia je právne posúdenie dôvodnosti,
či nedôvodnosti podanej žaloby. Dodali, že z hľadiska právneho sa v plnom rozsahu tohto vyjadrenia
pridržiavajú. Uviedli, že počas predbežného prejednania sporu ich právny zástupca žalobkyne navrhol
vypočuť. Tvrdili, že ich výsluch bol zrealizovaný a právny zástupca žalobkyne im kládol rad otázok. Na

všetky otázky mu dali relevantnú odpoveď. Ich výpovede právny zástupca žalobkyne nespochybnil. V
rámci predbežného prejednania sporu právny zástupca žalobkyne mal možnosť na záver sa vyjadriť
ku skutkovým okolnostiam, nič mu nebránilo vyjadriť sa k právnej stránke veci a navrhnúť prípadné
dôkazy. Toto právo právny zástupca využil tak, ako uznal za vhodné. Navrhol vypočuť žalobkyňu k
okolnostiam, že žalovaný v 1. rade ju mal uspokojiť z iných zdrojov. V tejto súvislosti uviedli, že oni ako

žalovaní sa predbežného prejednania sporu zúčastnili. Bolo právo žalobkyne zúčastniť sa predbežného
prejednania sporu. Pokiaľ takto nespravila, je to jej právo a musí rátať s príslušnými dôsledkami.
Domnievalisavšak,žeanivýsluchžalobkynebyneviedolkspoľahlivémuzisteniuokolností,ktorébymali
za následok, že žalovaní v 1. a 2. rade by boli určení za bezpodielových spoluvlastníkov predmetných
nehnuteľností. Žaloba ako už bolo uvedené, bola podaná 29. 07. 2019. Následne žalobkyňa vyhotovila

vo veci vyjadrenie. Počas predbežného prejednania sporu bol prítomný právny zástupca žalobkyne. Vo
veci bolo vyhotovené odvolanie. Ani počas jedného z týchto úkonov žalobkyňa neoznačila relevantný
dôkaz na podporu svojich tvrdení. Súd prvej inštancie veľmi podrobne a rozsiahlo odôvodnil svoje
rozhodnutie. Dodali, že nie sú dané skutkové okolnosti, ale ani právne dôvody na postup, ktorý označuje
žalobkyňa vo svojom odvolaní. Nedostatok reálneho postoja žalobkyne k veci je zrejmý aj z toho, že

sa jednoznačne nevyjadrila k tomu, aký má postoj k žalobe v časti výroku I. Tento výrok smeroval k
tomu, že žalobkyňa sa domáhala absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalovanými v 1. a 2. rade
a žalovaným v 3. rade. Na otázku súdu, či na podanej žalobe v časti výroku I. trvá, odpovedala neurčito,
bez toho, aby sa dalo zistiť, čo tým chcela povedať. Takto je možné hodnotiť argumentáciu žalobkyne,
či už v žalobe, vo vyjadrení, v odvolaní, ale aj v rámci predbežného prejednania sporu. Z uvedených

dôvodov žiadali vo veci rozhodnúť v zmysle ich vyjadrenia.

4. K vyjadreniu žalovaných sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila žalobkyňa, ktorá
uviedla, že napriek obsahu vyjadrenia žalovaných zo dňa 05. 05. 2021 naďalej trvá na celej právnej
interpretácii uvedenej v odvolaní, na základe ktorej navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok

a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Odvolacia duplika nebola podaná.6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa

náležitosti podľa (§ 127 a § 363 CSP), viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) vec prejednal a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutom výroku I. je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť
a v jeho napadnutom výroku II. a III. je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa
1. augusta 2019 domáhala, aby súd určil, že kúpna zmluva, ktorú uzavreli žalovaní v 1. a 2. rade ako
predávajúci so žalovaným v 3. rade ako kupujúcim dňa 18. 05. 2015 a darovacia zmluva, ktorú uzavrel
žalovaný v 3. rade ako darca a žalovaný v 4. rade ako obdarovaný sú absolútne neplatné a že žalovaní

v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností stavby so súpisným číslom 581, druh
stavby dom, postavený na parcele KN-C druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 151 m2
v celosti 1/1, pozemok KN-C parcelné číslo 1958 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere
151 m2 v celosti 1/1 a pozemok KN-C parcelné číslo 1959 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o
výmere 838 m2 v celosti 1/1. Žalobkyňa v žalobnej replike zo dňa 29. októbra 2019 uviedla, že vzhľadom

na to, že platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 20. 05. 2015 súd posudzuje ako predbežnú otázku, spresňuje
procesný návrh žaloby s tým, že navrhla, aby súd určil, že žalovaný v 1. a 2. rade sú spoluvlastníkmi
predmetných nehnuteľností. Súd prvej inštancie doručil predvolanie na predbežné prejedanie sporu,
ktoré sa malo uskutočniť dňa 5. februára 2020 právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 23. decembra 2019
a právnemu zástupcovi žalovaných dňa 10. decembra 2019. Dňa 5. februára 2020 sa v predmetnej

veci uskutočnilo predbežné prejednanie sporu, na ktorom sa okrem právnych zástupcov strán sporu
osobne zúčastnili aj žalovaní. Následne súd prvej inštancie na predbežnom prejednaní sporu rozhodol
napadnutým rozsudkom.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Podľa § 168 ods. 1 a 2 CSP, ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné

prejednanie sporu. Ak nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na predbežné prejednanie sporu ustanovenia
o pojednávaní.

10. Podľa § 171 ods. 1 a 2 CSP, ak sa spor nepodarilo vyriešiť zmierom, súd uloží stranám povinnosti
potrebné na dosiahnutie účelu konania, najmä v súvislosti s prípravou pojednávania. Zároveň určí,

ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci a
predpokladaný termín pojednávania. Ak je to možné a účelné, súd môže na predbežnom prejednaní
rozhodnúť vo veci samej.

11. Podľa § 177 ods. 1 a 2 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Pojednávanie nie je
potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia
strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím
vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.

12. Podľa § 182 CSP, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli
svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje
za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

13. Podľa § 188 ods. 1 a 2 CSP súd vykonáva dôkazy na pojednávaní. Súd vykonáva dôkaz mimo

pojednávania, ak je to možné a účelné. Strany majú právo byť prítomné na takto vykonávanom
dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania súd stranám oznamuje spravidla päť dní vopred. Ak
bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní.14. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

15. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04).

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za účelom
obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

17. Odvolací súd konštatuje, že zmyslom predbežného prejednanie sporu, je predovšetkým
zefektívnenie a zrýchlenie sporového konania. Účelom je ujasnene predmetu sporu a vydiskutovanie
si procesných možností, čím môže dôjsť k zrýchleniu súdneho konania. Ide o fakultatívny inštitút,
ktorý môže súd nariadiť a uskutočniť vždy iba pred prvým pojednávaním. Jeho účel smeruje jednak k
odstráneniu prípadných nedostatkov vo vzťahu k procesným podmienkam a k zmierlivému vyriešeniu

sporu (§ 170 CSP), ale aj k zásadným procesným úkonom, ktoré bezprostredne súvisia s prejednaním
veci a meritórnym rozhodnutím. Úlohou súdu v tomto smere je najmä dosiahnuť medzi stranami zmier,
prípadneodporučiťmediáciu,pričomsúdtakmáurobiť,akjetomožné(§148CSP)aúčelné.Akkzmieru
nedôjde, prichádza do úvahy najpodstatnejšia časť predbežného prejednania sporu, kedy súd: uloží
stranám povinnosti potrebné na dosiahnutie účelu konania, najmä v súvislosti s prípravou pojednávania

(i.). Určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za
nesporné, (ii.) ktoré dôkazy vykonaná a ktoré dôkazy nevykoná (iii.) a uvedie svoje predbežné právne
posúdenie veci (iv.) a predpokladaný termín pojednávania (v.).

18. Uvedené povinnosti, resp. úkony sú obligatórne, a teda, ak súd nariadi predbežné prejednanie

sporu a nedôjde k uzavretiu zmieru, musí súd uskutočniť všetky vyššie enumerované úkony tak, aby
nedochádzalo k vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, t. j. ak strany sporu nemali možnosť reagovať
na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany, tak aj na právne hodnotenie zistenej skutkovej situácie súdom.
Odvolací súd dodáva, že za nesporné môže súd považovať tie skutočnosti, na ktorých sa strany zhodnú,
okrem prípadov, že existuje dôvodná obava o ich pravdivosti. Odvolací súd konštatuje, že účelom

predbežného prejednania sporu je kontinuálne a plynulé pokračovanie v spore, ak sú pre to splnené
procesné podmienky. Ustanovenie § 171 ods. 2 CSP normuje stav, v ktorom môže súd, ak je to možné a
účelné rozhodnúť vo veci samej už na predbežnom prejednaní sporu. Nakoľko sa v zmysle § 168 ods.
2 CSP ustanovenia o pojednávaní vzťahujú primerane, môže sa vykonať elementárne dokazovanie a v
týchto prípadoch v zmysle zásady hospodárnosti aj rozhodnúť, čo je plne v súlade s nosným princípom

rekodifikovaného CSP, teda princípom arbitrárneho poriadku. Bude to však situácia ojedinelá, keďže sa
preferuje skončenie konania vo fáze predbežného prejednania sporu zmierom.

19. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené konštatuje, že na rozhodnutie veci „in merito“ na
predbežnom prejednaní sporu neboli splnené podmienky. Na úvod treba uviesť, že pred rozhodnutím

veci na predbežnom prejednaní sporu, hoc ide o fakultatívny právny inštitút, je povinnosťou súdu sa
pokúsiť medzi stranami sporu o dosiahnutie zmieru za predpokladu, že je to možné a účelné, pričom
aspektom „možnosti“ sa rozumie stav podľa § 148 CSP, ktorý stanovuje, že súd rozhodne o tom, či
uzavretýzmierschvaľuje;neschváliho,akjevrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi.Na
druhej strane, aspekt „účelnosti“ je potrebné vykladať „materiálne“, kedy sa má súd vždy pokúsiť svojím

konaním poskytnúť stranám reálnu možnosť zvážiť potrebu mediačného, resp. zmierlivého spôsobu
riešenia ich sporu, a k tomuto ich nabádať, resp. viesť. Za situácie, ak bola snaha súdu o zmier
neúspešná, môže v zmysle vyššie uvedeného, ako určitú formu výnimky, v zmysle ust. § 168 ods. 2 CSP
rozhodnúť na predbežnom prejednaní sporu vo veci samej, a to len za predpokladu, že je to „možné“ a„účelné“.Vtomtosmerejepotrebnénauvedenépostulátynazeraťcezzásaduhospodárnostiregulovanú
zásadou arbitrárneho poriadku.

20. Zásadu hospodárnosti, resp. účelnosti v tomto ohľade treba vykladať v spojení s ustanoveniami
§ 168 ods. 2 a § 188 CSP, v zmysle čoho je stanovené generálne pravidlo, podľa ktorého sa dôkazy
môžu vykonávať len na pojednávaní, ktoré sa nariaďuje za účelom prejednania veci (zásada priamosti
a ústnosti), kedy nariadenie pojednávanie na prejednanie veci je konštituované ako pravidlo (§ 177
ods. 1 CSP). Ustanovenie § 188 ods. 2 CSP normuje, že mimo pojednávania sa môže vykonať dôkaz,

len ak je to možné a účelné, čo však nie je možné v tomto význame viazať na fázu predbežného
prejednania sporu. Odvolací súd však v tomto smere dodáva, že súd za istých podmienok môže
rozhodnúť aj bez toho, aby nariadil pojednávanie, avšak to neznamená, že v týchto prípadoch sa
nedokazuje (napr. § 177 ods. 2, § 297, § 304, § 314, § 322 CSP a pod). Dokazovanie sa tzv.
vykonáva „od stola“, bez prítomnosti strán sporu, v rámci čoho sa dokazovanie kvalitatívne približuje
skôr k osvedčovaniu nároku, t. j. v značne obmedzenom rozsahu, v rámci čoho môže súd vykonať určité

„elementárne“ dôkazy, t. j. listinné dôkazy (písomné vyjadrenia strán a pod.). Ak však nie sú splnené
zákonné podmienky, ktoré oprávňujú súd rozhodnúť vo veci samej bez nariadenia pojednávania (napr.
§ 177 ods. 2 CSP), je súd povinný na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie a vykonať
riadne dokazovanie, pričom vychádzajúc zo zákonného ustanovenia § 177 ods. 2 CSP je zrejmé, že
pojednávanie netreba nariaďovať v zásade, ak je naplnená (kumulatívne) podmienka, že predmetom

sporujeotázkajednoduchéhoprávnehoposúdeniaveci,skutkovétvrdeniastránniesúspornéahodnota
sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000,- eur. Rovnako platí, že súd nemusí na prejednanie sporu
nariadiť pojednávanie, ak s tým strany sporu súhlasia, alebo to ustanovuje zákon (CSP). Osobitne k
tomu odvolací súd uvádza, že určitou „osobitnou“ výnimkou z uvedeného pravidla je situácia, keď by
súd ináč mal povinnosť vo veci nariadiť pojednávanie, avšak v situácii, ak je z predbežného prejednania

sporu zrejmé, že konanie bude zastavené iným spôsobom ako „in merito“, t. j. v aspekte procesného
rozhodnutia (t. j. odmietnutím alebo zastavením), v danom prípade nie je potrebné za uvedenej situácie
prejesť kontinuálne z fázy predbežného prejednania sporu do fázy pojednávania, aby v prezentovanom
spôsobe o danej „procesnej“ otázke súd zákonným spôsobom rozhodol.

21. Vo vzťahu k ustanoveniu § 171 ods. 2 CSP vyššie explikované znamená, že vychádzajúc
z charakteru inštitútu predbežného prejednania sporu, by súd vo všeobecnosti nemal vykonávať
(riadne) dokazovanie, pretože dokazovanie súd vykonáva len na pojednávaní a len výnimočne mimo
pojednávania. Účelom predbežného prejednania sporu, ako bolo už uvedené, je rozhodnúť spor bez
dokazovania, spravidla uzavretím zmieru, na základe uznania nároku, alebo na základe zhodných

tvrdení strán sporu. Za situácie, ak je potrebné vykonávať dokazovanie, môže predbežné prejednanie
sporu prejsť kontinuálne vyhlásením uznesenia o otvorení pojednávania vo veci samej do fázy
pojednávania, alebo súd za týmto účelom nariadi pojednávanie na iný termín.

22. Vo svetle vyššie uvedeného odvolací súd opakuje, že súd prvej inštancie na to, aby vo fáze

predbežnéhoprejednaniasporurozhodolvovecisamej(§171ods.2CSP),nemalsplnenépodmienky.V
predmetnejveciišloourčenievlastníckehoprávakpredmetnýmnehnuteľnostiamvspojenísposúdením
neplatnosti scudzovacích právnych úkonov ako predbežnou otázkou. Z obsahu súdneho spisu, zo
zreteľom najmä na hodnotu sporu a spornosť tvrdení strán v aspekte namietanej dobrej viery žalovaných
a ich konania „in fraudem“, nemožno vyvodiť záver, že by súd nebol povinný na prejednanie veci

nariadiť pojednávanie, keďže nedošlo k naplneniu zákonnej výnimky (§ 177 ods. 2 CSP). Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie, majúc za sporné, či žalovaní porušili zákon a či ich konanie bolo
v rozpore s dobrými mravmi, nemôže žalobu v tejto časti zamietnuť bez pojednávania len vyhlásením
rozsudku bez toho, že by vo veci nariadil pojednávanie a následne postupoval v súlade s ustanoveniami
§ 181 a nasl. CSP, keďže v zmysle vyššie uvedeného takýto postup súdu prvej inštancie nemožno

hodnotiť ako „možný a účelný“ v aspekte ustanovenia § 171 ods. 2 CSP.

23. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietla, že zo strany súdu nebol na predbežnom prejednaní sporu
dodržaný procesný imperatív vyjadrený v ustanovení § 182 CSP s poukazom na ustanovenie § 168 ods.
2 CSP, podľa ktorého, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli

svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje
za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.24. K uvedenému odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 168 ods. 2 CSP konštituuje, že ak nie je
ustanovené inak, vzťahujú sa na predbežné prejednanie sporu ustanovenia o pojednávaní (§ 173 a nasl.
CSP). Ide o vyjadrenie vzťahu špeciality zákonnej úpravy predbežného prejednania sporu vo vzťahu k

zákonnej úprave fázy pojednávania. Uvedené vo vzťahu k ustanoveniu § 171 ods. 2 CSP znamená, že
súd je už vo fáze predbežného prejednania sporu povinný postupovať subsidiárne podľa procesných
ustanovení upravujúcich fázu pojednávania (§ 173 a nasl. CSP).

25. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd uvádza, že i keď sa vo všeobecnosti v rámci

predbežného prejednania sporu dokazovanie nevykonáva, resp. len v obmedzenom rozsahu, to aj s
poukazom na subsidiárnu aplikáciu ustanovení o pojednávaní nevylučuje, naopak, predpokladá ich
primeranú aplikáciu (§ 177 a nasl.) aj vo fáze predbežného prejednania sporu, a teda dodržanie
všetkých procesných úkonov s touto fázou spojených (najmä otvorenie predbežného prejednania sporu,
vyhlásenia dokazovania za skončené, vyhlásenie rozhodnutia). Odvolací súd dodáva, že zo zápisnice
o predbežnom prejednaní sporu zo dňa 5. februára 2020 (č. l. 204) nie je zrejmé, či stranám, resp.

žalobkyni bola daná možnosť v zmysle ustanovenia § 182 CSP. Jedná sa pritom o právo strany, ktoré
môže, ale i nemusí využiť. Z obsahu zápisnice však nie je zrejmé, či súd prvej inštancie v tomto smere
postupoval v súlade so zákonom a zvolil správny procesný postup a im takúto možnosť poskytol.
Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s otázkou, či je v predmetnej veci potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie, pričom aj absentuje vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania.

26. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd dodáva, že skončenie dokazovania je významný procesný
okamih, ktorý v rámci zákonnej koncentrácie konania ohraničuje moment, dokedy môžu strany sporu
uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany, pričom súd vyhlási dokazovanie za skončené iba za
predpokladu, ak po záverečných rečiach nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy. Odvolací súd

dodáva, že súd síce nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, musí však odôvodniť,
prečo konkrétny navrhovaný dôkaz nevykoná. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že strany sú v intencii
zákonnej koncentrácie konania oprávnené uplatňovať prostriedky procesnej obrany a útoku najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pričom sudcovská koncentrácia konania je v
tomto ohľade normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl. 5 CSP, podľa ktorého

môže súd odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Paragraf 153 ods.
1 veta druhá pritom definuje, kedy predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany nie
je včasné a to vtedy, ak ho strana mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo
(subjektívne hľadisko). Ak na to neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových
tvrdení alebo dôkazov až na pojednávaní nie je včasné. Uvedené však neznamená, že strana sporu

nemá právo uplatňovať prostriedky procesnej obrany a útoku až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí, kedy na druhej strane v aspekte sudcovskej koncentrácie konania je pre „nevčasné“
predloženie prostriedku procesnej obrany alebo útoku pripisovaná sankcia v podobe, že súd nemusí na
takto uplatnené prostriedky prihliadnuť, čo však musí odôvodniť v rozhodnutí vo veci samej.

27. Vo svetle vyššie uvedeného je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie tiež pochybil,
čo vyplýva aj zo zápisnice o predbežnom prejednaní sporu, keď za primeranej subsidiárnej aplikácie
ustanovení o pojednávaní (§ 173 a nasl. CSP) mal v rámci štádia predbežného prejednania sporu vyzvať
strany na prednesenie záverečnej reči v zmysle § 182 CSP, následne na čo mal pristúpiť k vyhláseniu
uznesenia o skončení dokazovania a až následne vyhlásiť napadnutý rozsudok. V tomto smere odvolací

súd zdôrazňuje, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý na predbežnom prejednaní sporu nevyzval
žalobkyňu, resp. jej právneho zástupcu, aby zhrnul svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci a bez toho, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal s navrhovaným dôkazným prostriedkom
(výsluchom žalobkyne) a bez toho, aby vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené, následne na čo
vyhlásil napadnutý rozsudok, porušil procesné práva žalobkyne, t. j. nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

28. Tým, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s procesnými ustanoveniami, vzťahujúc sa
na predbežné prejednanie sporu a ustanoveniami o pojednávaní, postupoval v rozpore so zásadou

ústnosti, priamosti a bezprostrednosti civilného procesu, čím došlo zo strany súdu k odňatiu práva
na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd, sumarizujúc vyššie uvedené len zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie pochybil, keď v rozpore s požiadavkou „možnosti a účelnosti“ na predbežnom prejednaní sporu
rozhodol vo veci samej, keď bez splnenia zákonných podmienok vykonal dokazovanie bez nariadeniapojednávania, nevyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej
stránke veci, následne na čo súd prvej inštancie bez vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania
rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý so zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti možno hodnotiť ako

prekvapivý.

29. Vo vzťahu k otázke čiastočného späťvzatia žaloby odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
správne posúdil a vyhodnotil úkon právneho zástupcu žalobkyne ako čiastočné späťvzatie žaloby v
súlade s ustanovením § 145 ods. 2 CSP, a to aj s poukazom na to, že žalobkyňa v podanom odvolaní

z hľadiska odvolacích námietok žiadnym spôsobom napádaný výrok o čiastočnom zastavení konania
nenamietala, ani iným relevantným spôsobom nespochybnila, a z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

30. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné v jeho napadnutom výroku II. a III. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec

vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP. Povinnosťou súdu prvej inštancie
bude v ďalšom konaní sa riadiť právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), opätovne
vec prejednať za dodržania vyššie opísaného postupu, výsledky celého konania náležite zhodnotiť a
následne o veci rozhodnúť.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).