Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2013

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 3C/278/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811211549
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Vaľuš

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2013:8811211549.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Milanom Vaľušom v právnej veci žalobkyne: I.. B.

H., M.. S., T.. XX.X.XXXX, H. Ž. Č.. XX, zast.: JUDr. Stanislavom Kaščákom, advokátom, AK ul. 1. mája
1246, Vranov n.T. proti žalovanému: Slovenská republika, zast.: Slovenský pozemkový fond, Búdkova
cesta 36, 817 47 Bratislava 11 o určenie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam do dedičstva t
a k t o

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že spoluvlastnícky podiel v pomere 1/74 k parcele E-KN č. XXX/XXX - trvalé trávnaté
porasty o výmere 4769 m2, zapísanej na LV č. XXX, k.ú. B. I. a spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/74
k parcele E-KN č. XXX/XXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 289148 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX

- orná pôda o výmere 3233 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 19864 m2, parcele E-
KN č. XXX/XXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 6355 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX - trvalé trávnaté
porasty o výmere 4442 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 22035 m2, parcele č. XXX/
XXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 525227 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX - lesné pozemky o výmere
47192 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 11019 m2, parcele E-KN č. XXX/XXX -
trvalé trávnaté porasty o výmere 166216 m2, zapísaným na LV č. XXX, k.ú. B. I. patria do dedičstva po
neb. U. S., rod. G., nar. XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX, naposledy bytom Ž. Č.. XX, XXX XX.

O trovách konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala rozhodnutia, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku
z toho dôvodu, že jej nebohá matka U. S., rod. G. sa stala vlastníčkou všetkých pozemkov, ktoré mali
v katastri Ž. a B. I. manželia I. na svojom mene, predtým než sa natrvalo odsťahovali a žili v USA.
Matka žalobkyne U. S., rod. G. bola vlastná sestra I. I., rod. G. s tým, že sestra nebohej matky spolu
aj s manželom darovali svoje nehnuteľnosti a podiely na nehnuteľnostiach nebohej matke U. S., rod.
G.. Takto jej darovali všetky pozemky, ktoré vlastnili na Slovensku a to aj vrátane ich pasienkových

podielov. Žalobkyňa uviedla, že nemá k dispozícii darovaciu zmluvu zo dňa 11.9.1948, ktorou v USA
darovali I. svoje pozemky a podiely v pasienkovej spoločnosti nebohej matke žalobkyne. Tak sa stalo,
že podiely I. I. sú zapísané v prospech Slovenskej republiky a spravuje ich Slovenský pozemkový fond.
Nebohý I. I. daroval svoje nehnuteľnosti a podiely na nehnuteľnostiach v katastri v Obci Ž. a B. I. nebohej
matke žalobkyne z toho dôvodu, že boli blízki príbuzní, bol to jej švagor a keďže sa chcel odsťahovať
do USA a vedel, že sa už nikdy nevráti, tak preto došlo k darovaniu. Žalobkyňa sa pokúšala vykonať
nápravu vrámci konania o registri obnovenej evidencie pozemkov a žiadala, aby spoluvlastnícky podiel

vo veľkosti 1/74, ktorý má zapísaný I. I., bol zapísaný ako vlastníctvo nebohej matky žalobkyne. Správa
katastra Vranov n.T., rozhodnutím zo dňa 4.4.2007 jej návrh zamietla.Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s tým, že ju považuje ne nedôvodnú a s tým, že žalobkyňa
nepreukázala naliehavý právny záujem na podanie takejto žaloby. Ďalej poukázal na to, že v nevyužití
možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote, podľa uvedených reštitučných predpisov,

došlo k nezvratnému zániku (preklúzii) práva a tým k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu,
urobených v rozhodnom období.

Okrem výsluchu účastníkov súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou na čl. 1 - 5 ako aj
jej prílohami na čl. 6 - 43, písomným vyjadrením zástupkyne žalovaného zo dňa 23.4.2012 na čl. 58 -

61, správou Katastra D. T..U.. zo dňa 27.6.2012 ako aj jej prílohami na čl. 70 - 83, vyjadrením zástupcu
žalobkyne na čl. 85 - 89, vyjadrením žalovaného zo dňa 5.12.2012 na čl. 98 - 99, správou Národnej
banky Slovenska z 22.4.2013 ako aj jej prílohami na čl. 121 - 123, správou Ministerstva vnútra SR,
Slovenský národný archív zo dňa 23.4.2013 ako aj jej prílohami na čl. 124 - 147.

Ďalej súd vykonal dokazovanie, oboznámením sa s obsahom spisu Obvodného pozemkového úradu vo

D. T..U.. č. 15/96, súčasťou ktorého je rozhodnutie zo dňa 29.3.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
3.5.1996, kde sú uvedené oprávnené osoby Urbárskej a pasienkovej spoločnosti Obce Ž., matričnými
dokladmi Obce Ž. ako aj s obsahom dedičského spisu Okresného súdu Vranov n.T. po nebohej matke
žalobkyne sp. zn.: 2D/2846/1993 a D/725/1988.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd žalobe žalobkyne vyhovel.

Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom.

Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
3 rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo

pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Najdôležitejšou podmienkou vydržania je dobrá viera držiteľa, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia
držby, ale aj spôsobu nakladania s držanou vecou. V tomto konaní žalobkyňa preukázala, že podiely
I. I. užívala ako vlastníčka jej nebohá matka U. S., rod. G., spolu aj s otcom od dávnej minulosti
až do založenia družstva, niekedy v roku 1950 s tým, že družstvo sa rozpadlo a tieto nehnuteľnosti
opätovne užívala nebohá matka U. S., rod. G. a keď vzniklo ďalšie družstvo v roku 1971, tak pasienky

a ďalšie nehnuteľnosti začalo družstvo užívať. Nebohá matka - rodičia podpísali vstup do družstva aj s
nehnuteľnosťami s tým, že družstvo to užívalo až do deväťdesiatych rokov.

Pokiaľ sa týka námietok žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem a ďalšie
námietky, tak tieto súd nemohol uznať, z týchto dôvodov:

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.4.2012 tvrdila, že nie je možné vyhovieť žalobe
žalobkyne z dôvodu, že nepreukázala naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nakoľko žalobkyňa
ako oprávnená osoba sa nemôže domáhať ochrany svojho práva ani formou určenia vlastníckeho
práva či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa

reštitučných predpisov.

Súd v tomto ohľade poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 249/2011, v zmysle ktorého
aj keď mohla osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe pre reštitúciu žiadať o vydanie
týchto nehnuteľností podľa špeciálneho predpisu (napr. podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991

Zb. alebo podľa § 6 ods. 2 zákona 87/1991 Zb.) môže sa úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva
podľa všeobecných predpisov (§126 Občianskeho zákonníka), a to aj formou určenia vlastníckeho práva
podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.Súd nepovažuje žalobkyňu za osobu, ktorá by nepreukázala naliehavý právny záujem na vedení
tohto konania. Aj z iných listín a tvrdení prednášaných žalobkyňou v tomto konaní totiž vyplýva, že
žalobkyňa sa už dlhú dobu snažila revidovať stav zápisov v katastri nehnuteľností ohľadne konkrétne

tých nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, svoje tvrdenia a vysvetlenia nemenila, ale
konzistentne počas doby mnohých rokov tvrdila stále tie isté skutočnosti.

Z listín, ktoré súdu zaslali dožiadané štátne inštitúcie a archívy a to najmä zo zoznamu pôvodných
podielnikov (označeného ako Menoslov členov pasienkového spoločenstva v Ž.) a tiež aj z

rozhodnutia Pozemkového úradu D. T.. U.. zo dňa 29.3.1996, č.j. Rozh.15/96- 10 U vyplýva, že
porovnanímtýchto listín sa dá bezakýchkoľvekpochybnostíurčiť, že spoluvlastníckypodiel žalovanej
vo veľkosti 1/37 sa skladá z dvoch podielov vo veľkosti 1/74, ktoré prináležia týmto osobám : N.
R. a I. I.. Tento záver vyplýva aj z matematického výpočtu veľkosti podielov vydaných rozhodnutím
Pozemkového úradu D. T.. U.. dotknutým fyzickým osobám ako aj z porovnania menných zoznamov
minulých aj súčasných. V tomto ohľade súd uznal za dôvodné tvrdenia žalobkyne o tom, že podiel

neb. I. I. sa stal súčasťou spoluvlastníckeho podielu vo vlastníctve žalovanej Slovenskej republiky.

Žalobkyňa od začiatku súdneho konania tvrdila, že svoju žalobu o určenie podielu do dedičstva po neb.
svojej matke odôvodňuje tým, že matka bola obdarovanou zo strany svojich príbuzných : manželmi
I. Z. I. I.. Títo sa mali natrvalo vysťahovať do USA.

Súd preto skúmal, či existuje niekde zápis o darovacej zmluve medzi spomínanými osobami. Súd
zistil z pozemkoknižnej vložky č. X, pozemkovej knihy pre obec Ž., že pod H. sú zapísaní I. I. a
jeho manželka I. rod. G. v spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 3/16. Nasledujúcim zápisom pod H.
bol spoluvlastnícky podiel menovaných I. Z. I. I. prevedený do vlastníctva matky žalobkyne : U. H.,

rod. G., a to na základe darujúcej zmluvy danej v Pittsburghu PA dňa 11.9.1948, schválenej Národnou
bankou v Bratislave dňa 19.5.1950, j.č. XXXXX.

Súd preto zisťoval priamo dožiadaním od Národnej banky Slovenska, či takúto listinu evidujú vo
svojich archívoch. Z odpovede Národnej banky Slovenska zo dňa 22.4.2013, doručenej súdu, súd

zistil, že v archívnom fonde Štátnej banky československej, oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave
našli dva dokumenty týkajúce sa uvedenej záležitosti, a to kópiu listu Slovenskej U. H., filiálky vo D.
T. U. z 8. mája 1950, na centrálu Slovenskej U. H. v Bratislave o prevode nehnuteľností darovacou
zmluvou. Rovnako bola vyhľadaná aj informácia centrály Slovenskej U. H. v Bratislave z 22. mája 1950
o poplatkoch týkajúcich sa medzi iným aj devízového povolenia Národnej banky Československej č. XX

XXX „Nemovitosti“ zo dňa 18. mája 1950 na Kčs 40.000,- vystaveného na meno U. H., Ž.. Obe tieto
listiny aj NBS pre potreby súdneho konania zaslala.

Súd týmto mal za hodnoverne preukázané, že skutočne v roku 1948 existoval právny vzťah medzi
manželmi I. a matkou žalobkyne, kedy matke žalobkyne boli darované nehnuteľnosti nachádzajúce

sa obvode okresu D. T. U.. Jedná sa o písomnú darovaciu zmluvu, ktorá bola z USA doručovaná do
bývalej Československej republiky, kde bola skúmaná vtedajšou národnou bankou, ako aj miestnou
pobočkou U. H. D. D. T..U.. centrálou U. H. D. H., boli podľa tejto darovacej zmluvy pripravené aj
devízové povolenia, boli zaplatené príslušné verejné dávky, a následne sa táto darovacia zmluva
doručovala aj miestne príslušnej pozemkovej knihe, kde na základe tejto listiny (darovacej zmluvy)

boli vykonávané aj zmeny v pozemkovej knihe, nepochybne vo vložke č. X v pozemkovej knihe pre
Ž.. Súd nemá žiadne pochybnosti o existencii darovacej zmluvy zo dňa 11.9.1948.

Nedostatkom na strane žalobkyne je skutočnosť, že nedokáže predložiť originál alebo opis tejto
darovacej zmluvy. Tento nedostatok však nie je možné pričítať na ťarchu žalobkyne. ktorá nebola

priamo účastníčkou tohto právnehoúkonu a narodila saaž5rokov pouzavretítohto právnehoúkonu.

Súd vyhodnocuje dôkazy v občianskom súdnom konaní jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti.
Dokazovanie v občianskom súdnom konaní nie je proces mechanický, kedy by nebolo možno z
viacerých súčasne existujúcich nepriamych dôkazov potvrdzujúcich isté zistenie, vyvodiť presvedčivý

záver o existencii tvrdenej skutočnosti. Súd navyše zohľadňuje najmä tú okolnosť súdeného prípadu,
žesajedná o neprítomnosťpísomného právnehoúkonu uzavretéhodňa11.9.1948vPittsburghu,USA.
Ak by žalobkyňa nedokázala predložiť v tomto konaní zmluvu uzavretú ňou samou na Slovensku
napríklad v roku 1995, tak by súd považoval za správny postup ten, aby súd pre neudržaniedôkazného bremena žalobu žalobkyne zamietol. V tomto konkrétnom prípade, však nič nenasvedčuje
tomu, že žalobkyňa vôbec niekedy takúto listinu u seba v dispozícii mala a teda ak žalobkyňa nebola
nikdy držiteľkou takejto listiny, nemožno jej vyčítať, že ju v súdnom konaní nedokáže ani predložiť.

Povinnosť vydať (predložiť) vec alebo listinu v akomkoľvek konaní (súdnom, správnom, daňovom,
priestupkovom a podobne) vždy viaže iba takú osobu, ktorá ma danú vec alebo listinu u seba.
Žalobkyňa takouto osobou, vo vzťahu k darovacej zmluve zo dňa 11.9.1948, rozhodne nie je.

Žalobkyňa sama v tomto konaní vypovedala, že predmetné nehnuteľnosti osobne pozná, vie kde sa

v prírode nachádzajú, a navyše, že už od svojho detstva so svojou matkou na týchto nehnuteľnostiach
pracovali a starali sa o ne. Žalobkyňa už dlhodobo sa snaží o zmenu stavu zápisov vlastníckych
práv k predmetným nehnuteľnostiam, a svoje tvrdenia nemení.

Súd v tejto súvislosti záverom poukazuje na ustanovenie § 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova
na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Vyhovením žalobe žalobkyne súd nachádza rešpektovanie a naplnenie základnej zásady občianskeho
súdneho konania, ktorým je spravodlivá ochrana práv účastníkov konania. Ak by mal súd vyhovieť

požiadavke žalovanej Slovenskej republiky a zamietnuť žalobu žalobkyne len z toho dôvodu, že
žalobkyňa nie vlastnou vinou nemôže predložiť súdu jednu listinu, ktorú nikdy u seba ani nemala,
taký postup by bol práve súdom označovaný za nespravodlivé poškodenie práv žalobkyne.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobe žalobkyne vyhovel s tým, že o trovách konania

rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 OSP, nakoľko v danej veci ide o zložitý prípad, až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.