Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. január 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/74/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111010457
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7111010457.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.Martina Michalanského, sudcov

JUDr. Miroslava Osifa a JUDr. Daniely Mitterpákovej v trestnej veci proti obžalovanému F. J. pre
pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 1T/37/2011 zo dňa 17. 9. 2018 na verejnom zasadnutí
konanom v Košiciach dňa 20. januára 2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu.

Obžalovanému F. J., nar. XX. XX. XXXX v A.,
trvale bytom V. D. XXX

u k l a d á

podľa § 276 ods. 4, § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 39 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere

2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 Tr. por. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Tr.
zák. určuje skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. ukladá obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú
činnosť, na ktorú je potrebné oprávnenie podľa Živnostenského zákona v trvaní 5 (päť) rokov.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 1T/37/2011 zo dňa 17. 9. 2018 uznal obžalovaného F. J.
vinným z pokračovacieho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Tr. zák. v bodoch
1/ a 2/ rozsudku na tom skutkovom základe, že

1/ v dobe od augusta 2006 minimálne do 31.12.2006 ako konateľ spoločnosti Steel Slovakia, s.r.o. a
po zmene právnej formy od 1.9.2006 ako predseda predstavenstva Stell Slovakia, a.s., Košice- Šaca,

Učňovská 10, IČO: 30 206 172, vlastným konaním, resp. priamymi pokynmi vydávanými podriadeným
pracovníkom v súvislosti s riadením spoločnosti pri vyhotovovaní a evidencii dokladov o obchodných
vzťahoch a toku finančných prostriedkov, vystavil a osobne podpísal prvotné účtovné a iné súvisiace
doklady, ktoré fiktívne preukazovali predaj betonárskej ocele v podobe vývozu tovaru z tuzemska doiného členského štátu Európskej únie pre odberateľov F. X.- MIPA, Rovná 445, ,Slušovice, Česká
republika a TAN- TRANS, s.r.o. Húskova 1, Brno, Česká republika, ktorý mal byť uskutočnený v
mesiacoch august 2006 až december 2006 a tento bol ako riadne obchodné prípady poňatý do účtovnej

evidencie, na základe čoho na Daňovom úrade Košice II v Košiciach na ul. Garbiarskej 1 v dňoch
25.9.2006, 25.10.2006, 24.11.2006, 22.12.2006 a 25.1.2007 za uvedenú obchodnú spoločnosť boli
podané daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia august- december 2006, v
ktorých za obchodné prípady s odberateľom F. X.- MIPA vo výške 36 967 120, 23 Sk ( 1 227 083,59,-
Eur ) a s odberateľom RAN- TRANS, s.r.o. vo výške 5 531 461,67,- Sk ( 183 610,89,- Eur ) v rozpore

s § 43 ods. 1 Zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, došlo k
neoprávnenému uplatneniu oslobodenia od dane a tým k skráteniu dane, čím tak na úkor štátneho
rozpočtu Slovenskej republiky v zastúpení Daňového úradu Košice II skrátil daň z pridanej hodnoty v
celkovom rozsahu 42 498 581,90,- Sk (1 410 694,48,- Eur),

2/ ako konateľ spoločnosti BWM, s.r.o. Košice, Löflerova 4 podal na Daňovom úrade Košice I so sídlom

na ul. Tomášikovej 35 v Košiciach dňa 22.12.2006 a dňa 25.1.2007 daňové priznania k dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov november a december 2006, v rámci ktorých si neoprávnene
uplatnil oslobodenie od dane za dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie
napriek tomu, že k zdaniteľnému plneniu pre subjekt F. X.- MIPA, Rovná 445, Slušovice ČR nedošlo,
čím tak na úkor štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v zastúpení Daňového úradu Košice V, ktorý po

zmene sídla spoločnosti prevzal správu dane spol. BWM, s.r.o. skrátil daň z pridanej hodnoty v celkovom
rozsahu 12 491 975,- Sk (414 657,60,- Eur),
- pričom svojim konaním uvedeným v bodoch 1/ a 2/ rozsudku skrátil dňa v celkovom rozsahu 54 990
556,76,-Sk (1 825 352,08,- Eur).

Súd mu za to uložil podľa § 276 ods. 4, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 7
rokov nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona pre výkon trestu odňatia slobody
ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Trestného zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať

podnikateľskú činnosť, na ktorú je potrebné oprávnenie podľa Živnostenského zákona v trvaní 5 rokov.

Proti tomuto rozsudku zahlásil obžalovaný odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní
dňa 17. 9. 2018. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho odvolania uviedol, že
namieta správnosť výrokov napadnutého rozsudku o jeho vine a treste a smeruje aj proti konaniu,

ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. V prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom neustále
popieral spáchanie skutkov kladených mu za vinu a v trestnom konaní nebol produkovaný žiadny priamy
dôkaz usvedčujúci ho zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe. Súd môže pri hodnotení dôkazov
oprieť výrok o vine i o nepriame dôkazy, avšak len za predpokladu, že vo svojom súhrne tvoria logickú,
ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich dôkazov.

Takéto dôkazy podľa jeho názoru v konaní zabezpečené neboli a ani ich nie je možné zabezpečiť, keďže
z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by sa obžalovaný dopustil skutkov kladených mu
za vinu alebo že by konanie obžalovaného bolo trestným činom a súd prvého stupňa pochybil, keď
vykonané dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech. Obžalovaný nemal nikdy v úmysle spôsobiť svojím
konaním porušenie alebo ohrozenia chráneného záujmu a ani nebol uzrozumený s tým, že takéto

porušenie alebo ohrozenie nastane. V jeho konaní absentuje psychická zložka ako vôľa spojená s
fyzickým prejavom skrátiť daň z pridanej hodnoty a spôsobiť poškodenej strane škodu. Poukázal na
listinnédôkazy-dodacielisty,faktúry,čestnéprehlásenia,ktorýmibolodeklarovanédodaniejednotlivých
tovarov odberateľom a na ustanovenie čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru. Namieta postup súdu, keď
nevypočul svedka J. J., pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva, prečo na jeho osobný

výsluchrezignovalaprípadnenezisťovaljehopobytcestouPolícieČRanevykonaldožiadanienaprávnu
pomoc v ČR v súvislosti s výsluchom tohto svedka.

Má zato, že jeho konanie nie je možné posúdiť ako spáchanie pokračovacieho zločinu skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. po subjektívnej, ani objektívnej stránke a trestné

stíhanie jeho osoby je preto nedôvodné. Aj v prípade, ak by ho súd uznal za vinného zo spáchania
žalovaných skutkov, sú v tejto veci splnené všetky podmienky (vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj
pomery obžalovaného) pre použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody v zmysle
ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 2 písm. e/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák., nakoľko použitie trestnej sadzbyodňatia slobody ustanovenej Trestným zákonom by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a
účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Za takéto okolnosti je pritom potrebné
považovaťvšetkyskutočnosti,ktorémajúvplyvnahodnoteniestupňanebezpečnostičinuprespoločnosť

(ktorý sa samozrejme plynutím času znižuje, rovnako ako sa znižuje potreba postihnutia páchateľa,
pretože odstupom času sa míňa aj účel trestu) a tiež skutočnosti vplývajúce na hodnotenie možnosti
nápravy páchateľa. Primeranosť tejto dĺžky sa posudzuje vždy s prihliadnutím na skutkovú, právnu
a procesnú zložitosť veci a správanie štátnych orgánov. Poukazuje na významnú skutočnosť, že od
spáchania skutku uplynulo skoro 12 rokov, samotné trestné stíhanie voči obžalovanému je vedené 8

rokov, pričom sa v tejto dobe nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Dĺžku trestného konania,
keďže nebola spôsobená zložitosťou prípadu (jedná sa v podstate o štandardné podvodné konanie
so závažnejším trestnoprávnym následkom - škodou veľkého rozsahu), ani prieťahmi a obštrukciami
na strane obžalovaného, považuje za neodôvodnenú a neprimeranú (vzhľadom na rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu 6 rokov je potrebné
považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie

je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať). V danom prípade postupom orgánov činných v
trestnomkonanívprípravnomkonanídošlokporušeniuDohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd (článok 6 ods. 1 - právo na spravodlivé súdne konanie zabezpečujúce prerokovanie veci v
primeranej lehote) a tiež k porušeniu k jednej zo základných zásad trestného konania upravenej v
ustanovení 2 ods. 7 Tr. por.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd odvolaniu obžalovaného vyhovel a rozhodol rozsudkom
o oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por., pretože nebolo dokázané, že by spáchal
skutok, pre ktorý bol súdom prvého stupňa uznaný vinným, alternatívne navrhol, aby odvolací súd z
dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku
správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
podrobne rozviedol, na základe akých dôkazov dospel k odsudzujúcemu rozsudku, pričom sa dôsledne
vysporiadal aj s obhajobou obžalovaného.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, vo
vzťahu k výroku o vine nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu a keďže sa s týmito závermi
stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a
právny záver okresného súdu.

Po podrobnom preskúmaní predloženého spisového materiálu, odôvodnenia napadnutého rozsudku a
dôvodov podaného odvolania, krajský súd konštatuje, že okresný súd vykonal vo vzťahu k výroku o vine
skutočne rozsiahle dokazovanie, ktoré ho viedlo k jednoznačnému a nespochybniteľnému záveru, že
skutok, resp. skutky, ktoré sú predmetom tohto konania sa stali, že ich spáchal obžalovaný F. J. a že
napĺňajú všetky pojmové znaky žalovaného trestného činu.

Z výpovede svedka F. X. - MIPA aj podľa názoru krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že žiaden tovar
od daňového subjektu BWM s.r.o. a STEEL Slovakia, s.r.o. mu nebol dodaný. Tento svedok vyvrátil
v celom rozsahu skutočnosti uvádzané obžalovaným týkajúce sa dodania betonárskej ocele. Rokovaliba s obžalovaným J.. Pokiaľ ide o doklady preukazujúce jeho obchodné prípady s vyššie uvedenými
spoločnosťami vysvetlil, že všetky boli vopred pripravené a aj napriek tomu, že z dokladov vyplývajú
hotovostné platby za dodaný tovar, žiadne platby sa neuskutočnili, ani s peňažnými prostriedkami

v takejto výške nedisponoval. Dôvodom jeho konania, teda že deklaroval dodanie tovaru do Českej
republiky bola skutočnosť, že mu bola prisľúbená finančná odmena vo výške 1 % z realizovaných
obchodov.

Obdobné skutočnosti vyplývajú aj z výpovede svedka J. J., konateľa spoločnosti RAN-TRANS s.r.o.,

ktorý výslovne vylúčil realizáciu akýchkoľvek obchodov so spoločnosťou STEEL Slovakia, keďže ich
spoločnosť jednak nikdy nedisponovala takým objemom finančných prostriedkov, aby bola schopná
realizovať obchody v takomto zmysle ako to deklaroval predávajúci spoločnosť STEEL Slovakia a
nedisponoval ani priestorovými kapacitami, ktoré by takýto obchod umožňovali, keďže ich spoločnosť
má k dispozícii len kancelárske priestory o rozmeroch 20 m2. Keďže o zrealizovaných obchodných
transakciách jeho spoločnosť nemala vedomosť, nemohlo dôjsť ani do zaúčtovania faktúr do účtovníctva

spoločnosti. Potvrdil tiež, že pečiatka jeho spoločnosti, ktorou boli príslušné dokumenty opatrené bola
falošnou pečiatkou, nebola totožná s pečiatkou, ktorú používa jeho spoločnosť. Zároveň vylúčil, aby
spoločnosť RAN-TRANS splnomocnila inú osobu na realizáciu týchto fiktívnych obchodov.

Predmetný skutkový stav objektivizuje aj výpoveď svedka P. O., ktorý mal na základe plnej moci

zastupovať spoločnosť RAN-TRANS a ktorý výslovne uviedol, že nepozná ani spoločnosť RAN-TRANS
a ani jej konateľa J. Roszicsku, nikdy sa s ním nestretol a nikdy nejednal ani so žiadnym zástupcom
spoločnosť STEEL Slovakia. Nepodpísal žiadne doklady a ani generálnu plnú moc. Všetko zrejme
súviselo so stratou jeho dokladov, vrátane občianskeho preukazu dňa 7. 8. 2006, čo oznámil na
policajnom oddelení.

Vychádzajúc z výpovedí týchto svedkov, ako aj z výpovedí ďalších vo veci vypočutých svedkov a
výsledkov daňových kontrol a listinných dôkazov, na ktoré okresný súd podrobne poukázal, vrátane
vyjadrení konkrétnych prepravcov, ktorí vylúčili akúkoľvek prepravu označenými motorovými vozidlami,
z ktorých mnohé uvádzanými motorovými vozidlami ani nedisponovali, tak nemal ani krajský súd žiadne

pochybnosti o fiktívnosti faktúr a tým aj celého obchodu a o úmysle ovplyvniť vlastnú daňovú povinnosť.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, aj podľa názoru krajského súdu úmyselné konanie
obžalovaného v zmysle § 15 písm. a/ Tr. zák., ktorého podstatu okresný súd adekvátnym spôsobom
odôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku s tým, že žiadny iný záver ani neprichádza do úvahy.

Dôsledne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovaného
ako pokračovacieho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. s použitím
§ 122 ods. 10 Tr. zák., keďže obžalovaný tým, že čiastkovými útokmi podaním nepravdivých daňových
priznaní za spoločnosti, ktoré zastupoval v časovo nadväzujúcom období od augusta 2006 do decembra

2006, vychádzajúcich z ním, resp. na jeho pokyn vyhotovených účtovných a súvisiacich dokladov
deklarujúcich predaj a vývoz betonárskej ocele z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie, si
neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane, čím došlo k skráteniu dane z pridanej hodnoty v celkovom
rozsahu 1 825 352,08 eur a čím dosiahol vyrúbenie dane v nižšej výmere.

Vo vzťahu k výroku o treste sa krajský súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že neboli zistené také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu a
to z nasledovných dôvodov.

V demokratickom právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva

a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu. Pri ochrane základných práv a slobôd je
potrebné trvať na uplatnení zásady priamosti a bezprostrednosti. V prípade, že všeobecný súd zistí
už sám porušenie základného práva, či slobody, je povinný uskutočniť všetky opatrenia k tomu, aby k
ďalšiemu porušovaniu nedochádzalo a už existujúce porušenie odčiniť prostriedkami, ktorými disponuje
v rámci svojej právomoci. V trestnom konaní sú tak súdy povinné rešpektovať požiadavku spravodlivej

rovnováhy medzi obmedzením práva na osobnú slobodu na jednej strane a verejným záujmom na
stíhaní a potrestaní príslušného subjektu na strane druhej (ÚS ČR IV.ÚS 380/09).Ústava Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
Protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v článku 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednávaná nezávislým
a nestranným súdom. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná nie je výslovne stanovená, je
však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť
od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie
osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednali. Vo

výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi
lehotu v trvaní 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov od spáchania obžalobného skutku môžu
nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktorú garantuje článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a článok 6 ods. 1, 2 Dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá

prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne komformným
spôsobom. Takto naznačený postup trestných senátov všeobecných súdov je aj istou formou prevencie
pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je tak bezpochyby významným zásahom do

princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces, pričom neprimeraná dĺžka konania je závažným
a nežiadúcim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného na spravodlivý proces, ale je i v
rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru nestanovuje žiadnu výchovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na

spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv
a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Ako to už vyššie krajský súd uviedol, primeranosť dĺžky konania je judikatúrou ESĽP posudzovaná s
ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre, akými

sú zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a správanie sa štátnych orgánov, poprípade čo je pre
sťažovateľa v stávke. ESĽP v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu,
ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať s tým, že každú trestnú vec je potrebné hodnotiť
individuálne s poukazom na všetky konkrétne okolnosti daného prípadu.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že skutky boli spáchané v druhej polovici roka 2006, k
vzneseniu obvinenia pre skutok 2/ došlo dňa 4. 8. 2009 a pre skutok 1/ dňa 17. 12. 2009. Obžalobu podal
prokurátor na Okresný súd Košice I dňa 1. 4. 2011. Okresný súd následne nariaďoval vo veci termíny
hlavných pojednávaní, z ktorých sa mnohé nekonali, eventuálne boli odročené, avšak nie z dôvodov
na strane obžalovaného. Celkový počet pojednávaní odročených z dôvodov na strane obžalovaného

je vo vzťahu k celkovej dĺžke konania zanedbateľný s tým, že vo viacerých prípadoch v prípade jeho
neprítomnosti dal súhlas na vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti. Je síce pravdou,
že obžalovaný začiatkom roka 2015 nesúhlasil so zmenou v obsadení senátu a žiadal, aby sa hlavné
pojednávanie vykonalo znova, avšak keďže v danom prípade ide o právo obžalovaného vyplývajúce z
ustanovenia § 277 ods. 5 Tr. por. nemohol krajský súd vyhodnotiť túto skutočnosť v jeho neprospech.

Okresný súd následne v merite veci rozhodol rozsudkom dňa 17. 9. 2018 a predmetná trestná vec sa
právoplatne skončila týmto rozsudkom krajského súdu zo dňa 20. januára 2020.

Pri posudzovaní námietok obhajoby ohľadom dĺžky konania je tak z predloženého spisového materiálu
zrejmé, že od spáchania skutku uplynulo 13 rokov a samotné trestné stíhanie je proti obžalovanému

vedené 10 rokov. Pokiaľ ide o osobu samotného obžalovaného z odpisu registra trestov je zrejmé, že
doposiaľ bol jedenkrát súdne trestaný rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 1T/58/2005 zo dňa
13. 10. 2005 na podmienečný trest odňatia slobody s tým, že sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený.
V jednom prípade je záznam o podmienečnom zastavení trestného stíhania a v dvoch prípadoch
schválenie zmieru a to v roku 2003 až 2014. V každom prípade je však možno konštatovať, že po

spáchaní skutku v predmetnej trestnej veci nebol odsúdený za žiadny trestný čin.

Vo všeobecnosti pre neúmernú dĺžku konania nemožno vylučovať ani zastavenie trestného stíhania,
čo však v zásade neprichádza do úvahy, keďže žiadna medzinárodná zmluva k takémuto postupuSlovenskú republiku nezaväzuje. Nič však nebráni súdu neúmernú dĺžku konania zohľadniť pri výmere
trestu a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. V tomto smere je judikatúra ESĽP
a t. č. už aj súdov Slovenskej republiky jednoznačná a vyplýva z nej, že zmiernenie trestu z dôvodu

neprimeranosti dĺžky konania (pokiaľ v tej dobe nepáchal ďalej trestnú činnosť) v zásade zbavuje
jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 34 Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány
uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu.

Je nepochybné, že v predmetnej trestnej veci je doba, po ktorú je vedené trestné stíhanie voči

obžalovanému neprimeraná a nezodpovedá požiadavkám zákonnosti, ústavnosti a spravodlivého
procesu. Táto okolnosť nie je jedinou, avšak významnou okolnosťou pre zváženie formy kompenzácie
porušeného práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Popri rešpektovaní práva na prejednanie
veci v primeranej lehote je potrebné zdôrazniť aj účel trestného konania, ktorým je predovšetkým to,
aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom má
pôsobiť na upevnenie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu

občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia a čestného
plnenia povinnosti k štátu a k spoločnosti. Preto pri zvažovaní formy kompenzácie nemohol krajský
súd neprihliadnuť aj na stupeň závažnosti, charakter a rozsah trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný v
predmetnej trestnej veci dopustil a ktorá napĺňa všetky pojmové znaky zločinu podľa § 276 ods. 1, 4 Tr.
zák., za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 7 až 12 rokov.

Dĺžka konania je tak v kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností významnou okolnosťou z
hľadiska posudzovania výnimočných okolností prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák., ktorá má vplyv na
hodnotenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ktorý sa plynutím času znižuje, rovnako ako sa
znižuje potreba postihnutia páchateľa, keďže výrazným odstupom času sa míňa aj účel trestu. V tejto

súvislosti je krajský súd nútený tiež konštatovať, že dĺžka trestného konania v predmetnej trestnej veci
nebola spôsobená ani žiadnou mimoriadnou zložitosťou prípadu, keďže ide o štandardné podvodné
konanie, i keď so závažnejším následkom a ani prieťahmi, či obštrukciami zo strany obžalovaného.

Zohľadniac popri vyššie uvedenom účele trestného konania aj právo obžalovaného na prejednanie veci

v primeranej lehote, ako aj skutočnosť, že obžalovaný po spáchaní skutku v predmetnej trestnej veci,
t. j. po dobu cca 13 rokov nebol odsúdený za žiadny trestný čin, dospel krajský súd k záveru, že sú
splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení
trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 3
písm. d/ Tr. zák. a že obžalovanému postačí uloženie podmienečného trestu odňatia slobody vo výmere

2 rokov s určením skúšobnej doby v trvaní 5 rokov. Takto uložený podmienečný trest odňatia slobody
za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť v trvaní 5 rokov spĺňa
podľa názoru krajského súdu všetky kritériá z hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie a je
zároveň primeranou kompenzáciou za porušené právo na spravodlivý proces, ktoré v sebe bezpochyby
zahŕňa aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.