Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoCsp/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118211535
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118211535.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej v sporovej veci žalobkyne: I. H., J.. XX.XX.XXXX, G. K., G. XX,
zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, IČO:
31954448, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO:
31 340 890, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo
nábrežie 8/A, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/187/2018-283 z
10.6.2020 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 345,41 eur
istiny s 5 % úrokom z omeškania od 18.10.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Určil, že zmluvná
podmienka uvedená v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX z 23.8.2011 v Obchodných podmienkach v
článku 5 Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 5.6 v znení: „platby od klienta

sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná
v nasledujúcom poradí: 1. Na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, 2. Úrok z omeškania, 3. Úrok
z úveru, 4. Splátka istiny úveru“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Určil, že žalovaný má voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 100 %. Určil,
že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o určenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že strany konania uzavreli dňa 23.8.2011 formulárovú zmluvu o úvere pod č.
XXXXXXXXXX. Išlo o bezhotovostný úver (bod 2), ktorého konkrétne podmienky boli dohodnuté pod
bodom 3 nasledovne: výška úveru - 2.000,- eur; výška mesačnej splátky - 57,29 eur; počet mesačných
splátok - 70; celková výška nákladov 1.717,44 eur; úroková sadzba 24,50 % p.a.; dátum prvej platby do
12.9.2011; dátum konečnej splatnosti 12.6.2017; dátum každej ďalšej platby k 12.dňu v mesiaci; RPMN
- 27,45 %; priemerné RPMN 17,88 %; poistenie - základný súbor poistenia.

3. Keďže výpis z účtu predložený žalobkyňou, ktorý mal preukázať jej úhrady bol nezrozumiteľný,
súd vyzval právneho zástupcu žalovaného na predloženie prehľadu o úhradách žalobkyne, z ktorého
vyplýva, že ich realizovala od 12.9.2011 do 26.4.2012 v celkovej výške 2.345,41 eur. Poslednú sumu
uhradila až vo výške 1.887,09 eur dňa 26.4.2012.4. Podľa prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z 29.8.2018, združenie pri
osobnom stretnutí so žalobkyňou 20.4.2018 po predložení úverovej zmluvy a prehľadu platieb ju

informovalo o bezdôvodnom obohatení žalovaného vo výške 345,41 eur.

5. Súd prvej inštancie nesúhlasil v tomto prípade s názorom žalobkyne o chýbajúcich náležitostiach
zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a), f), k) citovaného zákona. Druh úveru totiž vyplýva z bodu 2 zmluvy - ide
o bezhotovostný úver. Ďalšie náležitosti sú uvedené v bode 3, a to doba trvania zmluvy - 70 mesiacov,

termín konečnej splatnosti úveru 12.6.2017. V súvislosti s náležitosťou uvedenou pod písm. k) postačuje
uviesť výšku celkovej splátky, ich počet a termín splatnosti, a to všetko v zmluve pod bodom 3 uvedené.
Členenie splátky na istinu, úrok a poplatky totiž potrebné nie je. Súd totiž zastáva názor, že z formulácie
daného ustanovenia nevyplýva žalobkyňou tvrdené nutné rozlíšenie splátky, ale ide o informáciu pre
spotrebiteľa, čo všetko dohodnutá splátka zahŕňa.

6. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je Smernica 2008/48/ES, ktorá v článku 22 upravuje
úplnúharmonizáciuazáväznýcharakter,predovšetkýmpokiaľideonáležitostizmluvyospotrebiteľskom
úvere. Znamená, že členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť
iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná
harmonizácia v tejto oblasti je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v EÚ poskytla rovnocenná

úroveň ochrany ich záujmov.

7. V článku 10 ods. 2 citovanej smernice sa uvádza, čo má obsahovať zmluva o úvere. Pod písm.
h) je uvedená výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely

splatenia.

8. V citovanom článku sa teda vôbec neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý
len termín „splátka“. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť
modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky.

Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods. 1. Aj keď je potrebné
uviesť, že citovaná smernica nemá tzv. horizontálny priamy účinok, a teda nemôže priamo zakladať
práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu diskutabilného
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou. Preto je potrebné dospieť
eurokomforným výkladom k záveru, že citovaná právna norma neupravuje nutnosť rozpisu splátky na

istinu, úrok a poplatky.

9. Napokon odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016,
ktorým rozhodol o návrhu Okresného súdu Dunajská streda na prejudiciálne konanie, ktoré súviselo
s konaním vedenom na spomínanom súde vo veci spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre

Bíroovej, keď na otázku spomínaného súdu, či článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice
2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie
aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky,
Súdny dvor uviedol, že daný článok sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať

aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho
súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V
odôvodnení rozhodnutia Súdny dvor uviedol, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne
a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i) a článku
10 ods. 3 Smernice.

10. V tejto súvislosti súd potrebuje zdôrazniť, že si je vedomý toho, že citovaná Smernica 2008/48/ES
nemá priamy účinok, ale práve pri výkladových problémoch jednotlivých ustanovení nášho právneho
poriadku je potrebné z nej vychádzať a použiť tzv. eurokomformný výklad. Toho sa totiž často dožadujú
v súdnych sporoch spotrebitelia, ale tento výklad je potrebné použiť nielen v tých prípadoch, ak je to

na prospech spotrebiteľa, ale aj opačne. To je aj prípad vyhodnotenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z., takže využijúc spomínaný eurokomformný výklad v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie
je potrebné splátku úveru rozlíšiť na splátku istinu, úrokov a poplatkov. Napokon tento záver vyplýva aj
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 555/07.11. Súd prvej inštancie rozhodne nesúhlasí s názorom, podľa ktorého pre vnútroštátny súd nie sú
relevantné a záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené rozsudky je nutné aplikovať

pri spomínanom eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa musí vykladať v súlade s
právom Únie čo vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť
plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva Únie vnútroštátny súd nemôže
dokonca uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s právom Únie (napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51).

12. Pre súd prvej inštancie je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len
vtedyaksúnaprospechspotrebiteľa(napr.rozsudokC-473/00„Cofidis“)aužnieopačne.Súdpoukazuje
aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/00 z 13.1.2004 a z neho najmä na body 20 a
27. Podľa nich vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať k výkladu práva spoločenstva,
ku ktorému dospel Súdny dvor. Podobne možno citovať aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených

veciach C-397/01 až C-403/01 (B.Pfeiffer a spol.) a z neho body 110, 111, 113 a 114: „z konštantnej
judikatúry založenej rozhodnutím Súdneho dvora z 10.4.1984 vo veci 14/83 Von Colson a Kamann
vyplýva, že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku
10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich

právomoci. Je úlohou národných súdov zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im
z ustanovení komunitárneho práva a zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci
vnútroštátne právo a najmä tie ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek
smernice, je povinný v súlade s článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať
vnútroštátne právo v zmysle textu a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou.

Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý
vytvára Zmluva o založení ES, pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci
svojich právomocí plnú účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

13. V súčasnosti nastal posun v tom, že právny názor na danú problematiku vyslovil Najvyšší súd SR

už v mnohých svojich rozhodnutiach. Ide o rozhodnutie 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, 4Cdo/211/2017
z 23.4.2018, 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018, 5Cdo/132/2017 zo dňa 29.10.2018, 4Cdo/187/2017
zo dňa 23.4.2018, 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.9.2018, 2Cdo/235/2017 z 21.12.2018, 3Cdo/45/2018 z
22.11.2018 a 7Cdo/98/2018 z 30.1.2019. Podstatou všetkých týchto rozhodnutí je to, že v zmluvách o
spotrebiteľskom úvere nie je nutné uvádzať členenie splátky úveru na istinu a úrok.

14. Súd však súhlasí s tým, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýbajú predpoklady
použité na výpočet RPMN. Jasne totiž z § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že v zmluve
nepostačuje uviesť len výšku RPMN, ale potrebné sú aj predpoklady použité pre výpočet RPMN. RPMN
je totiž najdôležitejší údaj pre spotrebiteľa, ktorý musí vedieť čo vlastne táto hodnota predstavuje. Strohý

údaj len o výške RPMN by totiž nemal pre neho žiadnu výpovednú hodnotu. Preto musí byť v zmluve
uvedené z akých predpokladov sa vychádzalo pri výpočte RPMN (že je to výška úveru, výška mesačnej
splátky, počet splátok, interval splácania a pod.) a to bez ohľadu na to, že tieto atribúty sú v zmluve
uvedené, pretože každá z nich osobitne predstavuje ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy. Pre úplnosť súd
dodáva, že tá istá náležitosť zmluvy, teda aj uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN v

zmluve o spotrebiteľskom úvere je upravená aj v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a to v článku 10 ods. 2 písm. g).

15.Žalobkyňavžalobeuviedla,ževzmluvejenesprávneuvedenácelkovávýškanákladov,sčímmožno
súhlasiť, keďže skutočná výška nákladov spotrebiteľa predstavuje 2.010,30 eur a nie 1.717,44 eur. Je

to rozdiel sumy, ktorú musela žalobkyňa zaplatiť vo výške 4.010,30 eur (57,29 eur x 70 splátok) a výšky
úveru 2.000,- eur. Avšak súd zdôrazňuje, že skutočná výška nákladov nepredstavuje povinnú náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Obligatórnou náležitosťou zmluvy je totiž uvedenie celkovej čiastky,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, tak ako je to uvedené v už spomínanom ustanovení § 9 ods. 2 písm.
j) zákona č. 129/2010 Z.z. a táto celková čiastka, ktorá zodpovedá už spomínanej sume 4.010,30 eur

v zmluve chýba.

16. Napokon podľa názoru súdu prvej inštancie v zmluve je aj nesprávna výška RPMN, pretože podľa
internetovej kalkulačky pre výpočet zverejnenej na stránke ekonomika.sme.sk RPMN predstavuje pritejto zmluve 30,89 % a nie 27,45 % ako je uvedené v zmluve. V skutočnosti teda RPMN je vyššie a túto
skutočnosť je potrebné vyhodnotiť tak, že RPMN je v zmluve uvedené v neprospech spotrebiteľa.

17. Všetky vyššie uvedené nedostatky spôsobujú fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s
poukazom na § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. Znamená to, že žalobkyňa mala
žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 2.000,- eur, zaplatila mu viac, a to 2315.,41 eur,
rozdiel 345,41 eur je bezdôvodným obohatením žalovaného ako prospech získaný plnením žalobkyne
bez právneho dôvodu.

18. Ako už súd prvej inštancie uviedol, odvolací súd jasne konštatoval, že dvojročná subjektívna
premlčacia doba v danom prípade plynie až od konzultácie žalobkyne so Združením na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, ku ktorej došlo 29.8.2018 a súd prvej inštancie musí tento záver rešpektovať.
Znamená to, že pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu žaloba bola podaná včas. Súd prvej
inštancie však zotrvával na svojom predchádzajúcom závere, že uplynula objektívna premlčacia

doba, ktorá je trojročná a plynie od poslednej úhrady žalobkyne, v tomto prípade od 26.4.2012, a
teda uplynula 26.4.2015. Súd totiž zastáva názor, že dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom
alebo nepriamom) žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bolo na žalobkyni. Priamy
úmysel podľa súdu prakticky ani nie je možné preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak žalovaný
nechcel priamo sa bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený.

Žalobkyňa však neprodukovala žiadny dôkaz o úmysle žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, a preto
súd musel vychádzať z trojročnej objektívnej premlčacej doby plynúcej od poslednej úhrady žalobkyne,
t.j. od 26.4.2012. Uvedený názor je podporený rozhodnutiami Krajského súdu Banská Bystrica
14CO/128/2014, 17Co/968/2013, 13Co/90/2015, 13Co/518/2015, 12Co/117/2016 alebo Krajského súdu
Prešov 15Co/207/2015 a Krajského súdu Žilina 9Co/516/2015 a 9Co/267/2016. Z novších rozhodnutí

o potrebe aplikácie trojročnej objektívnej premlčacej dobe pri takýchto nárokoch možno poukázať na
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 17Co/38/2018 zo dňa 24.10.2018 alebo Krajského súdu v Prešove
9Co/166/2018 zo dňa 13.12.2018.

19. Úvaha žalobkyne o úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia žalovaného postavenej len

na tom, že žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť pri poskytovaní úverov a má byť uzrozumený s
dôsledkami porušenia príslušných právnych noriem znamená, že aj sudca, ktorého rozhodnutie zmení
alebo zruší súd vyššej inštancie pre iné právne posúdenie veci by mala viesť k záveru, že dotyčný sudca
úmyselne porušil zákon, čo súd považuje za absurdné.

20. Za zásadné však v súčasnosti už možno považovať uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/238/2017
zo dňa 18.10.2018. Aj v prejednávanom prípade totiž išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záverom
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia
predstavujúceho rozdiel medzi úhradami spotrebiteľa a istinou úveru. Krajský súd v Prešove, ktorý
vychádzal z 10ročnej objektívnej premlčacej lehoty podľa Najvyššieho súdu SR rozhodol nesprávne

a k uvedenej problematike dovolací súd uviedol nasledovné: „Samotné všeobecné skutočnosti o
profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu
bez ďalšie zakladať nepriamy úmysel veriteľa. Ako už bolo vyššie uvedené v predmetnom prípade je
nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva

hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu
resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité
zistiť,kedykobohateniudošlozobjektívnehohľadiskaavtomčasepreukázaťúmyselveriteľa,resp.jeho
zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať trojročnú alebo desaťročnú
premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne

posúdiť z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia
nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z
neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom
určení okamihu, kedy k obohateniu došlo je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom
dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu,

mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu
žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna
lehota...“ „Dovolací súd konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný
fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľavo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancii boli nesprávne“.

21. Súd vyzval právneho zástupcu žalobkyne spolu s doručením uznesenia odvolacieho súdu na
označenie dôkazov na preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne.
Právny zástupca žalobkyne reagoval podaním z 12.2.2020, v ktorom neoznačil jediný dôkaz, teda
nesplnil výzvu súdu, ale v spomínanom vyjadrení urobil len právny rozbor uznesenia Najvyššieho

súdu SR 1Cdo/238/2017 a opäť len prezentoval svoj názor o potrebe aplikácie desaťročnej objektívnej
premlčacej doby, ktorý znovu postavil na tom, že žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov musel
poznať spotrebiteľské právo a keď prijímal platby nad istinu úveru pri bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru úmyselne sa tým obohatil na úkor spotrebiteľa. Právny zástupca žalobkyne zrejme nepochopil
správne podstatu právneho záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Cdo/238/2017, ktorou je to, že
samotný fakt, že úver poskytuje profesionálny podnikateľ, nemôže bez ďalšieho zakladať jeho úmysel

bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. Opäť však svoj názor postavil len na podnikateľskej
činnosti žalovaného a to na záver o úmysle žalovaného bezdôvodne sa obohatiť nepostačuje.

22. Pokiaľ ide o žalobu o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď súd prvej inštancie
zastáva iný názor, opäť poukazuje na viazanosť právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý vo vyššie

citovanom rozhodnutí uviedol, že aj keď žaloba o bezdôvodné obohatenie bola zamietnutá, nevylučuje
to rozhodnutie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ak sú preto zistené dôvody. V tejto súvislosti súd
poukazuje aj na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 zo dňa
30.1.2019. Ten totiž uviedol, že zánik záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy nemá právny význam, opačný
názor by znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V
prípade žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa dovolacieho súdu ide o osobitný druh
žaloby spotrebiteľa s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými
podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, 4, 5, § 53a Občianskeho

zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.). V prípade takejto žaloby preto podľa najvyššieho súdu
nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Cieľom žaloby podľa dovolacieho súdu
nie je len to, aby individuálny spotrebiteľ bol chránený pred záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej
v spotrebiteľskej zmluve, ale obsahom je aj povinnosť dodávateľa nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú
podmienku. Účelom žaloby je aj pôsobiť ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom so zámerom

predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Okrem toho právoplatný rozsudok, ktorým súd vo
výroku určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale
sa ním zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil
svoju zákonnú povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.

23. Vzhľadom na vyššie uvedený názor Najvyššieho súdu SR s poukazom na princíp právnej istoty sa
preto súd zaoberal tým, či skutočne žalovaná zmluvná podmienka je neprijateľná s poukazom na § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka.

24. Podľa názoru súdu sporná zmluvná podmienka umožňujúca zápočet úhrad na iné plnenie než
istinu úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Má za následok založenie nevyváženého
vzťahu veriteľa a dlžníka v otázke plnenia dlhu. Vzťah sa tak v tejto otázke stáva pre spotrebiteľa
netransparentným a konanie dodávateľa až nepredvídateľným. Nepochybne má spotrebiteľ prioritný
záujem predovšetkým na úhrade istiny. Pri nezaplatení istiny totiž musí platiť úroky z omeškania,

veriteľ môže od zmluvy odstúpiť (ak si to dohodli), úver predčasne zosplatniť a pod. Táto zmluvná
podmienka je nepochybne na škodu spotrebiteľa, pretože nerešpektuje jeho vôľu a oprávnené záujmy
a na druhej strane umožňuje dodávateľovi bezvýhradne presadiť jeho ekonomické záujmy, čím zakladá
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

25. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP, pričom vychádzal zo záveru, že vzhľadom na rozdielnosť výšky náhrady za 1 úkon právnej služby
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a v konaní o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, je
potrebné rozhodnúť o návrhu na náhradu trov konania pre rozdielny úspech strán, samostatne. V konanío vydanie bezdôvodného obohatenia bol úspešný žalovaný, súd mu preto priznal voči žalobkyni nárok
na plnú náhradu trov konania, nezistil totiž žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, a to aj po zohľadnení
skutočnosti, že žalobkyňa napriek predbežnému právnemu posúdeniu veci a upozornení, že zotrvanie

na žalobe súd bude zohľadňovať pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania, na žalobe o vydanie
bezdôvodného obohatenia trvala.

26. V konaní o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky bola úspešná žalobkyňa, preto s poukazom
na vyššie citované zákonné ustanovenia jej súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania

voči žalovanému, opäť súd nezistil dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

27. Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa, a to len proti výroku o zamietnutí
žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia a súvisiacemu výroku o trovách konania.

28. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

29. Poukázala na to, že čo sa týka objektívnej premlčacej doby, súd vychádza z 3-ročnej premlčacej
doby, neakceptujúc 10-ročnú premlčaciu dobu, nakoľko je presvedčený, že nie je preukázaný úmysel

žalovaného bezdôvodne sa na úkor žalobkyne obohatiť.

30. Treba však poukázať na skutočnosť, že dôkazom o úmysle žalovaného bezdôvodne sa na úkor
žalobkyne obohatiť, je samotné konanie žalovaného prijímaním platieb, ktoré predstavujú bezdôvodné
obohatenie. Ide o platby, o ktorých podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa vedela, že tieto platby

predstavujú bezdôvodné obohatenie, a preto vzhľadom na túto vedomosť jej začala plynúť subjektívna
premlčacia doba. Nie je jasné, ako možno logicky zosúladiť konštrukciu súdu prvej inštancie, že o tých
istých platbách, o ktorých žalobkyňa platením mala vedomosť, že predstavujú bezdôvodné obohatenie,
tak žalovaný prijímaním tých istých platieb, o ktorých žalobkyňa vedela, že predstavujú bezdôvodné
obohatenie nevedel, že predstavujú bezdôvodné obohatenie.

31. Ak najvyšší súd v uznesení sp.zn. 1Cdo/238/2017 konštatuje, že na preukázanie úmyslu obchodníka
nestačia samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom postavení, tak práve v intenciách záverov
uznesenia najvyššieho súdu je samotným konaním žalovaného dokázaný priamy úmysel bezdôvodne
sa na úkor žalobkyne obohatiť, a to jeho konaním po uzatvorení vadnej zmluvy, prijatím každej jednej

splátky, ktorú žalobkyňa zaplatila po splatení istiny. Teda nie v čase prípravy a podpisovania zmluvy, keď
bezdôvodné obohatenie ešte neexistovalo, ale v čase prijímania jednotlivých splátok, na ktoré žalovaný
nemal nárok, aj keď už pri predložení vadnej formulárovej zmluvy na podpis vytvoril podmienku na
budúce bezdôvodné obohacovanie sa, aby prijímal platby, na ktoré by nemal nárok.

32. Ak pri posudzovaní úmyslu pri aplikácii 10-ročnej objektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať
z hmotnoprávnej úpravy trestného práva, tak pri dokazovaní tohto úmyslu je potrebné vychádzať
z právnej úpravy a praxe trestného procesu. Priamym dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa
obohacovať na úkor spotrebiteľa zo spotrebiteľských úverov by bolo priznanie takého úmyslu, čo však
zrejme do úvahy neprichádza. Je preto potrebné vychádzať z právnej úpravy spotrebiteľských úverov,

z kvalifikácie veriteľa a predovšetkým z jeho konania. Podstata aplikácie 10-ročnej premlčacej doby
spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava
na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe
uzatvorenia vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo nemusel mať. Prijatím platby tvoriacej bezdôvodné
obohatenie sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď

prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník, profesionál, vedel,
že mu bola platba vyplatená v rozpore so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať
a prijal ju, vediac, že je to platba prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu a nepatrí mu z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, prípadne z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy. Objektívna 10-
ročná premlčacia doba na premlčanie bezdôvodného obohatenia preto začína plynúť prijatím každej

takejto nedôvodne prijatej platby od momentu, keď ju veriteľ od spotrebiteľa prijal.

33. Konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery na základe vadných
zmlúv sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, ženedávasvojezmluvydosúladusospotrebiteľskýmprávom.Doba,počasktorejžalovanýposkytujeúvery
a ich množstvo, vylučujú inú možnosť ako tú, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľ obohacuje úmyselne
a nejde o náhodné, jednorazové nedbanlivostné zlyhanie. Je vylúčené, aby žalovaný ako profesionál

v poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby nad spotrebiteľovi poskytnutú
sumu pri neplatných úveroch alebo nad istinu úveru pri bezúročných a bezpoplatkových úveroch a pri
neplatných zmluvách.

34. Ďalším dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa obohatiť prijímaním platieb od spotrebiteľa,

po splatení spotrebiteľovi poskytnutej sumy, je prijímanie takýchto platieb po splatení poskytnutej
sumy v dobe, keď už veriteľovi je známa judikatúra k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
a k neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, a to nielen týkajúca sa iných podnikateľských subjektov
poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ale aj vo veciach, v ktorých bol sám stranou takéhoto konania.

35. Treba poukázať na písomné pripomienky komisie Európskej únie k návrhu na začatie

prejudicionálneho konania podaného Krajským súdom v Prešove vo veci Súdneho dvora EÚ C-485/19,
podľa ktorých článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/19 EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že
mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením spotrebiteľa na základe nekalej zmluvnej podmienky,

má pre uplatnenie objektívnej premlčacej doby 10 rokov od momentu, keď k bezdôvodnému obohateniu
došlo, povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

36. To, kedy začína plynúť oprávnenému subjektívna premlčacia doba, je dané získaním vedomostí o
skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Právne vedomosti ani skúsenosti význam nemajú.

Nie je teda dôležité, či oprávnený vie, alebo nevie, že jeho nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia, podstatné je len skutočné získanie vedomostí o rozhodujúcich skutočnostiach, získaním
ktorých začína subjektívna premlčacia doba plynúť. Pri skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia
plnením bez právneho dôvodu tak oprávnený musí získať skutočnú a nie len predpokladanú vedomosť
nie len o tom, že platil, kedy platil a komu platil, ale rovnako dôležité a z hľadiska subjektívnej premlčacej

doby najdôležitejšie je aj získanie vedomostí o tom, že platil bez právneho dôvodu a až získaním
všetkých týchto rozhodujúcich skutočností môže začať plynúť oprávnenému subjektívna premlčacia
doba, čo je logické, lebo ak oprávnený nepozná skutočnosť, že na platby neexistuje právny dôvod
a platí, lebo sa domnieva, že platí dôvodne, nemôže mu začať plynúť subjektívna premlčacia doba,
nakoľko nemá vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach na to, aby mohol podať žalobu na vydanie

bezdôvodného obohatenia.

37. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Zdôraznil, že žalobkyňa v priebehu celého konania nijakým spôsobom neprodukovala dôkazy, ktoré by
preukázali jasný úmysel žalovaného a nepredložila žiadne dôkazy, ani iným spôsobom nepreukázala

tento úmysel. Dôkazné bremeno je v tomto smere na žalobkyni, ktorá je povinná preukázať, že sa
žalovaný na jej úkor úmyselne obohatil.

38. Odvolací súd prejednal veci podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

39. So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok
napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnutá, ako aj
súvisiace výroky o trovách konania, a preto výrok, ktorým súd vyhovel žalobe o určenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky, ktorý odvolaním žalobkyne napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný

nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

40. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav, avšak jeho rozhodnutie v napadnutej časti nemožno považovať za vecne správne.

41. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.42. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

43. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

44. Pre posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia súd vyhodnocoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere

uzavretú medzi stranami v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
t.j. v znení účinnom od 1.1.2011 do 30.11.2011.

45. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

46. Podľa § 2 písm. a) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania.

47. Podľa § 2 písm. b) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.

48. Podľa § 2 písm. d) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom

úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom.

49.Podľa§9ods.1citovanéhozákonazmluvaospotrebiteľskomúveremusímaťpísomnúformu.Každá

zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom
médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

50. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v
rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú

osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva

k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo

ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové

sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek

počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,

r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16 ,

u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej

výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

51. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa.

52. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným tzv.
formulárovú zmluvu o úvere pod č. 1849668911, pričom išlo o bezhotovostný úver, ktorého podmienky
boli dohodnuté pod bodom 3 zmluvy, a to výška úveru 2.000,- eur, výška mesačnej splátky 57,29 eur,

počet mesačných splátok 70, celková výška nákladov 1.717,44 eur, úroková sadzba 24,50 eur, dátum
prvej platby do 12.9.2011, dátum konečnej splatnosti 12.6.2017, dátum každej ďalšej platby k 12. dňu v
mesiaci, RPMN 27,45 %, priemerná RPMN 17,8 % a poistenie - základný súbor poistenia.

53. Ide nepochybne o zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko bola uzavretá žalobkyňou ako spotrebiteľkou

- neprofesionálom a žalovaným - profesionálom - subjektom poskytujúcim bankové služby, vrátane
poskytovania úverov.54. Súd prvej inštancie správne zistil rozhodujúce okolnosti týkajúce sa záveru, že predmetný úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu absencie všetkých predpokladov
použitých pre výpočet RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. (ZoSÚ), v

dôsledku nesprávneho uvedenia celkovej výšky nákladov ( teda celkovej čiastky, ktorú by mala žalovaná
zaplatiť ), ktoré predstavujú 2.010,30 eur a nie 1.717,44 eur, ako je to uvedené v zmluve a napokon
ďalším dôvodom pre záver o bezúročnosti a bezpoplatnosti úveru je nesprávne uvedená výška RPMN,
ktorá predstavuje 30,89 % namiesto uvádzaných 27,45 %. Všetky tieto okolnosti spôsobujú fikciu o
bezúročnosti a bezpoplatnosti úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSÚ.

55. Tieto okolnosti nespochybnil ani samotný žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne.

56. Súd prvej inštancie taktiež správne uzavrel, že subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nárokov
žalobkyne v tomto konaní začala plynúť od 29.8.2018, kedy žalobkyňa vykonala konzultáciu v Združení
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a z tohto pohľadu bola žaloba podaná včas, t.j. v subjektívnej 2-

ročnej premlčacej lehote, nakoľko k podaniu žaloby došlo 8.10.2018 na súd prvej inštancie.

57. Spornou zostala otázka objektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie tvrdí, že nemožno konštatovať úmyselné bezdôvodné
obohatenienastranežalovanéhovprejednávanejveciajepotrebnáaplikácia3-ročnejpremlčacejlehoty

v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

58. S týmto názorom súdu prvej inštancie nemožno súhlasiť, pretože podľa názoru odvolacieho súdu v
prejednávanej veci došlo k úmyselnému obohateniu na strane žalovaného.

59. Treba predovšetkým vziať do úvahy, že žalovaný je podnikateľský subjekt, ktorý podniká na
finančnom trhu a pokiaľ pôsobil v medziach zákona č. 129/2010 Z. z. (platného a účinného v čase
uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, t.j. k 23.8.2011) bolo jeho povinnosťou tento zákon poznať a
dôsledneaplikovať.Akobolovyššienaznačené,predmetnázmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahuje
údaje, ktoré by mala podľa tohto zákona obsahovať, uvedenie všetkých predpokladov pre výpočet

RPMN, správnu výšku RPMN a uvedenie celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ (žalobkyňa) zaplatiť.

60. Takéto jasné porušenie Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hodnotiť inak, ako úmysel
žalovaného porušiť zákon a v tomto zmysle ide aj o úmysel získať bezdôvodné obohatenia, a to pri
najmenšom v rovine nepriameho úmyslu. Preto sú úvahy súdu prvej inštancie o neaplikovateľnosti

desaťročnej premlčacej lehoty v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci
nesprávne.

61. Právnu prax však zásadne ovplyvnilo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
18.10.2018 č.k. 1Cdo/238/2017, podľa ktorého nie veriteľ má dôkazné bremeno dokázať svoju

nedbanlivosť, ale spotrebiteľ má povinnosť dokázať vedomostnú a vôľovú zložku úmyselného konania
na strane firmy. A v prípade, že spotrebiteľ neunesie bremeno dôkazu, potom bude dopadať na prípad
kratšia objektívna trojročná premlčacia doba, ktorá je pre spotrebiteľa nepriaznivá. Najvyšší súd pritom
použil analógiu z trestného práva.

62. Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o
profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu
bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené,
v predmetnom prípade je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc

analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas
konaniaprotiprávnehoúkonu,resp.získanianeoprávnenéhomajetkovéhoprospechu.Pribezdôvodnom
obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase
preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné
aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom

rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle
§ 451 ods. 2 OZ. Iná situácia nastáva, napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako
pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu
reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť kuskúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že
v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná

všeobecná trojročná objektívna lehota.

63. V tomto smere vznikajú úvahy o kolízii takéhoto postupu s princípom efektivity únijného práva. Je
totiž problematické, aby spotrebiteľ preukázal firme jej vedomosť o porušovaní pravidiel a tiež preukázať
uzrozumenie (vedomosť) na strane osôb konajúcich za veriteľa, že sa veriteľ obohacuje. Naviac je

problematická otázka, že ak je dodávateľ- poskytovateľ úveru právnickou osobou, u ktorej osoby na
strane firmy má spotrebiteľ dokazovať vedomosť o porušovaní práva.

64. Spotrebiteľ by mal dokázať poskytovateľovi úveru vedomostnú a vôľovú zložku úmyselného konania
osôb konajúcich za firmu. Môže ísť najmä o vedomosť na strane konateľov, spoločníkov poskytovateľ
alebo obchodných zástupcov. V prípade priameho úmyslu má spotrebiteľ preukázať, že poskytovateľ

vedel o porušovaní jeho práva a že chcel sa takto na úkor spotrebiteľa obohatiť. Na aplikovanie
desaťročnej premlčacej doby postačuje aj nepriamy úmysel, no pri tomto zavinení spotrebiteľ má
náročnú úlohu dokázať, že firma vedela, že porušuje pravidlá financovania a že je pre tento prípad
uzrozumená s tým, že sa na úkor spotrebiteľa obohacuje.

65. Obzvlášť problematický je stav, aký je aj v predmetnej veci, keď spotrebiteľka (žalobkyňa) sama
nemala vedomosť o existencii nesprávneho postupu poskytovateľa úveru.

66. V inej veci Súdny dvor rozhodol, že vyžadovanie od spotrebiteľa preukázať konanie na strane
dodávateľa je v rozpore s princípom efektivity. Išlo o prípad francúzskych súdov, ktoré sa zaoberali

dokázovaním porušenia pravidiel o preverovaní bonity spotrebiteľa (pozri rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-449/13,CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkausovej a spol.
9. ...Ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že:

- jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností
upravených v článkoch 5 a 8 Smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, a ....

67. V predmetnej veci je oproti vyššie uvedenému prípadu ďaleko viac náročnejšie dokázať firme jej
vedomosť a uzrozumenie o porušovaní pravidiel týkajúcich sa poskytnutia úveru. Spotrebiteľ má podľa

názoru odvolacieho súdu možnosť len poukázať na fakty, ku ktorým došlo, no je extrémne náročné
dokázať vedomostnú a vôľovú zložku konania firmy.

68. Odvolací súd je toho názoru, že nie spotrebiteľ by mal dokazovať firme jej vedomosť, ale firma by
mala mať dôkazné bremeno, že nekonala úmyselne. Tak má veriteľ šancu dokázať len nedbanlivosť,

aby sa aplikovala pre veriteľa priaznivejšia kratšia trojročná objektívna premlčacia doba.

69. Odhliadnuc od týchto úvah vyplývajúcich z rozhodovania Súdneho dvora EÚ v prejednávanej
veci treba zdôrazniť, že úmysel (minimálne nepriamy) je daný absenciou náležitých údajov v zmluve
o predmetnom spotrebiteľskom úvere (v zmysle vyššie uvedeného, t. j. všetky predpoklady pre

výpočet RPMN, správne výška RPMN a celková čiastka úveru), čo je úmyselné porušenie Zákona o
spotrebiteľských úveroch a z toho potom vyplýva ako nutný dôsledok aj úmysel (minimálne nepriamy)
na strane dodávateľa aj získať bezdôvodné obohatenie. Preto možno konštatovať správnosť úvah súdu
prvej inštancie o možnosti aplikovania desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty v prejednávanej veci na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je predmetom tohto konania. Tým je daná zároveň možnosť

a dôvodnosť odklonu od vyššie uvedeného názoru najvyššieho súdu v rozhodnutí 1Cdo/238/2017
(§ 220 ods. 3 CSP). V prejednávanej veci nejde vlastne ani o odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu, pretože úmysel žalovaného v rovine bezdôvodného obohatenia bol dostatočne
preukázaný porušením zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle vyššie uvedeného.

70. Za týchto okolností nemožno rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej v napadnutej časti
považovať za vecne správne, pokiaľ súd zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto
postupom podľa § 388 CSP odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil, žalobe vyhovel a zaviazal
žalovaného na zaplatenie žalovaného na vydanie predmetného bezdôvodného obohatenia vo výške345,41 eur s 5% úrokom z omeškania v zmysle žaloby od 18.10.2018 do zaplatenia (§ 3 nar. vlády č.
87/1995 Z.z.).

71. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v celom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trov konania proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa §
262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

72. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).