Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. marec 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/57/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413205394
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6413205394.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej a členov senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Mariána Blahu, v
právnej veci žalobcu RESTAX s. r. o., so sídlom Vlčie hrdlo 20, 821 07 Bratislava - mestská časť
Ružinov, IČO: 46 118 454. zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Margita Lonská, s.r.o. so sídlom
Kalinčiaková 25, 831 04 Bratislava, IČO:36 862 282 proti žalovanému Mesto Nová Baňa, Námestie

slobody č. 1, 968 26 Nová Baňa, IČO: 00 320 897, zastúpenému spoločnosťou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.
r. o., Šoltésovej č. 14, 811 08 Bratislava , IČO: 36 862 711, o zaplatenie 239.246,45 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9Cb/32/2013-555 zo dňa
4.mája 2021 takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9Cb/32/2013-555 zo dňa 4.mája 2021 v napadnutej
tretej výrokovej vete v časti, v ktorej žalobu o zaplatenie 47.135,66 eur titulom skutočnej škody zamietol
potvrdzuje a v časti, v ktorej žalobu o zaplatenie 67.018,43 eur titulom ušlého zisku zamietol zrušuje a

v tejto časti vracia vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. .Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9Cb/32/2013-555 zo dňa 4.mája 2021 v
napadnutej štvrtej výrokovej vete zrušuje a vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Žiar nad Hronom napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou konanie v časti o

zaplatenie sumy 69.013,81 Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne odo dňa 11.5.2012 do zaplatenia
zastavil. Druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 56.078,55 Eur spolu s
9% úrokom z omeškania ročne odo dňa 11.5.2012 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Treťou výrokovou vetou vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol a štvrtou výrokovou vetou
priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,12%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.4.2013 domáhal pôvodne

voči žalovanému zaplatenia sumy 170.232,64 Eur s príslušenstvom titulom skutočnej škody vo výške
85.399,18 Eur a titulom ušlého zisku vo výške 84.833,46 Eur. V priebehu konania podal žalobca návrh na
zmenu žaloby a domáhal sa od žalovaného zaplatenia sumy 239.246,45 Eur s príslušenstvom. Okresný
súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 9Cb/32/2013-234 zo dňa 20.10.2016, že uplatňovaný
nárok na náhradu škody je daný. Proti medzitýmnemu rozsudku podal odvolanie žalovaný. Krajský
súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom č. k. 41Cob/121/2017-259 zo dňa 31.januára

2018 rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom potvrdil. Odvolací súd konštatoval, že nárok žalobcu
na náhradu škody a ušlého zisku, ktorá vznikla žalobcovi z dôvodu porušenia zmluvných povinností
žalovaného je dôvodný. Pokiaľ žalobca odstúpil od zmluvy o dielo dňa 27.4.2012, takéto odstúpenieje podľa názoru odvolacieho súdu platné z dôvodu nesplnenia si povinnosti zo strany žalovaného, v
dôsledku čoho žalobca nebol schopný dielo realizovať. Odvolací súd v zhode s rozsudkom okresného
súdu skonštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že zabezpečoval

technickú vybavenosť pre realizáciu stavby a tiež nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že potom, čo pripustil na návrh žalobcu zmenu pôvodnej žaloby,
vzal na pojednávaní dňa 31.10.2019 právny zástupca žalobcu žalobu čiastočne späť v rozsahu
uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy 69.013,81 Eur s príslušenstvom a zotrval na žalobe len v

rozsahu pôvodného podania, t. j. uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy 170.232, 64 Eur spolu s
9% zákonným úrokom z omeškania odo dňa 11.5.2012 do zaplatenia. S poukazom na ust. § 144 CSP
súd v tejto časti konanie zastavil.

4. Ďalej konštatoval, že už medzitýmnym rozsudkom súd rozhodol, že základ uplatňovaného nároku
žalobcu je daný a žalovaný práve v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti je zodpovedný za

prípadný vznik škody na strane žalobcu. Žalobca existenciu škody v majetkovej sfére uplatňoval z titulu
vynaložených nákladov (fixných nákladov) na zabezpečenie strojného zariadenia v rámci realizácie
diela. Z tohto titulu uplatňoval nárok na skutočnú škodu.

5. Skutočná škoda spravidla predstavuje zmenšenie majetku poškodeného a môže predstavovať aj

náklady, ktoré poškodený márne vynaložil pri príprave svojho plnenia v danom prípade plnenia z titulu
uzatvorenej zmluvy o dielo. Žalobca podľa názoru súdu preukázal, že v súvislosti s porušením zmluvnej
povinnosti žalovaného došlo u neho k vzniku skutočnej škody práve v dôsledku vynaložených nákladov
na zabezpečenie technického vybavenia pre realizáciu diela. Žalobca preukázal i kauzálny nexus,
t. j. príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti na strane žalovaného a vznikom skutočnej škody,

bez ktorého porušenia povinnosti by ku škode na strane žalobcu ani nedošlo. Takýto kauzálny nexus
preukázal žalobca v časti uplatňovaného nároku na náhradu skutočnej škody v súvislosti s vynaloženými
nákladmi na zabezpečenie technického a strojového zariadenia.

6. Nepreukázal však príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorú uplatňoval z titulu vynaložených nákladov na

odpisy strojných zariadení v rámci účtovnej evidencie, ktoré boli majetkom žalobcu, a to za hydraulický
bager COBELCO SK 250LC a hydraulický bager CAT 320BL. Podľa názoru súdu absentuje príčinná
súvislosť pri uplatňovaní nároku na náhradu škody z tohto titulu a zo vzniku takejto škody, pretože i
pokiaľbyžalovanýneporušilsvojuzmluvnúpovinnosť,žalobcovibyvzniklapovinnosťrealizovaťúčtovné
odpisy z takýchto strojných zariadení bez ohľadu na to, či boli využívané v rámci realizácie diela alebo

nie. Na viac, výška odpisov (opotrebenia) by v prípade využívania týchto strojných zariadení bola vyššia
ako ju reálne vyčíslil žalobca pri odpisoch, pokiaľ takéto strojné zariadenia využívané neboli a k ich
opotrebeniu nedochádzalo.

7. Podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodne žalobca uplatňoval nárok na náhradu skutočnej škody

v dôsledku vynaložených finančných prostriedkov za prenájom strojných zariadení z titulu nájmu
motorových vozidiel Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA070TN, Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo:
BA082TP a Mercedes-Benz ATEGO 1218K, ev. číslo: BA254ZL, avšak len za obdobie od 01.02.2011
do 02.05.2011 a nie za obdobie ako to požadoval žalobca, t. j. odo dňa 25.11.2010 práve s poukazom
na dohodu strán sporu o zmene započatí z pôvodného dátumu 25.11.2010 na deň 01.02.2011, ktorá

skutočnosť v konaní medzi stranami sporu ani len nebola spornou. Súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu skutočnej škody z titulu vynaložených nákladov na úhradu nájomného nie ako ho uplatňoval za
dohodnutú cenu žalobca v sume 5.643,- € + DPH = 6.771,- € mesačne pri strojnom zariadení Mercedes-
Benz ACTROS, ev. číslo: BA070TN a Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA082TP a v sume 1.200,-
+ DPH pri strojnom zariadení Mercedes-Benz ATEGO, ev. číslo: BA254ZL mesačne, ale len v cene

ako bola dohodnutá v jednotlivých zmluvách o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ktoré uzatvoril
žalobcasprenajímateľometcetera,spol.sr.o.Bratislavaohľadomnájomného (článok IV.predmetných
zmlúv), kde zmluvné strany sa dohodli na výške nájomného za jeden kalendárny mesiac v sume 5.643,-
€, resp. 1.200,- €, pretože súčasťou ceny tovaru vymedzeného dohodnutými podmienkami môžu byť
úplne alebo sčasti náklady na obstaranie, spracovanie, obeh tovaru a zisk a ak nie je dohodnuté alebo

osobitným predpisom ustanovené inak, súčasťou je aj daň z pridanej hodnoty, príslušná spotrebná daň
a pri dovážanom tovare aj clo, a iné platby vyberané v rámci uplatňovania nesadzobných opatrení
ustanovené osobitnými predpismi ( § 3 ods. 3 Zák. č. 18/1996 Z. z. o cenách). V jednotlivých zmluvách
nebola dohodnutá cena za prenájom zariadení bez DPH, ale cena konečná, ktorá i zložku DPH sodkazom na vyššie uvedené subsumovala v dohodnutej odplate. Z týchto dôvodov uplatňovaný nárok
žalobcu na náhradu škody vyčíslenú i so sumou DPH súd považoval na nedôvodný.

8. Za nedôvodné považoval súd a pre vec za irelevantné i tvrdenie žalovaného o tom, že takéto zmluvy o
podnikateľskom nájme hnuteľných vecí boli uzatvárané medzi spoločnosťami personálne prepojenými,
a tiež za nedôvodné považoval súd námietky žalovaného o neprimeranosti ceny za predmet nájmu.
Žalovaný za účelom preukázania takýchto tvrdení neprodukoval v rámci konania žiadny dôkaz.

9. Súd potom ustálil škodu z titulu priamej škody za vynaložené náklady z titulu úhrady nájmu strojných
zariadení na sumu 38.263,52,- € za obdobie od 01.02.2011 do dňa 02.05.2011 pri strojnom zariadení
Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA070TN v sume 5.643,- € mesačne spolu 17.293,06 €, obdobne
pri strojnom zariadení Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA082TP za identické obdobie v sume
17.293,06 € mesačne, pri mesačnom nájme 5.643,- € a pri strojnom zariadení Mercedes-Benz ATEGO
1218K, ev. číslo: BA254ZL za obdobie od 01.02.2011 do 02.05.2011 v sume 3.677,40 € pri nájme 1.200,-

€ mesačne. Vo zvyšnej časti preto súd žalobu žalobcu, ktorou uplatňoval nárok na náhradu priamej
škody vo výške 85.399,18 € ako nedôvodný zamietol.

10. Súd ďalej uviedol, že žalobca okrem skutočnej škody uplatňoval i nárok na škodu z titulu ušlého
zisku na zaplatenie sumy 84.833,46 € s tým, že takýto ušlý zisk podľa žalobcu uplatňuje z titulu

predpokladaného a očakávaného zisku v rozsahu 10 % z dohodnutej ceny diela, ktorá cena bola
v zmysle zmluvy o dielo uzatvorenej medzi stranami sporu dojednaná na sumu 848.334,59 € bez
DPH. Okrem tvrdení, že predpokladaný zisk z realizácie predmetu diela z titulu uzatvorenej zmluvy
medzi stranami sporu predstavuje 10 % z ceny žiadny dôkaz žalobca neprodukoval. Až počas konania
žalobca predložil súdu znalecký posudok zo dňa 14.02.2019, ktorý vyhotovil ako súkromno-znalecký

posudok Znalecká organizácia Expert Group Bratislava, pod číslom 7/2019 s dodatkom číslo 1 v zmysle
objednávky žalobcu a vyčíslila ušlý zisk žalobcu - spoločnosti Trading Universal Services, spol. s r. o. v
súvislosti s nerealizovaním predmetu diela na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi stranami sporu
pod číslom 3/2010 vo výške 106.635,66 € s tým, že miera ziskovosti (zisk/tržby) predstavuje 12,57 % z
predpokladaných tržieb realizácie stavebného diela vo výške 848.334,59 €.

11. Podľa súdu v prejednávanej veci žalobca len tvrdil, bez náležitého splnenia si dôkaznej povinnosti,
že ušlý zisk v súvislosti so zmarením realizácie diela, predstavuje 10 % z obstarávacej ceny diela. V
rámci konania žalobca predložil súkromno-znalecký posudok, kde určil ušlý zisk v rozsahu 12,57 %
z obstarávacej ceny diela. Aj žalovaný v rámci konania predložil súkromno-znalecký posudok, ktorý

s prihliadnutím na dohodnutú cenu za dielo konštatuje, že všetky náklady spoločnosti žalobcu by pri
realizácii diela predstavovali takú výšku, že žalobca by nedosiahol žiaden zisk.

12. Uviedol, že hodnotenie znaleckých posudkov a odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti
súd hodnotí len z kritéria presvedčivosti posudku, pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným

skutočnostiam, zásadám logického myslenia, jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ sa
však so závermi znaleckého posudku súd nestotožňuje, danú skutočnosť v rozhodnutí súd uvedie.

13. Súkromno-znalecký posudok predložený žalobcom, vyhotovený znaleckou organizáciou Expert
Group Bratislava, na ktorý sa v konaní žalobca odvoláva, vychádza podľa súdu z mnohých nesprávnych

údajov, pokiaľ ide o obdobie realizácie diela a čas výpočtu ako skutočnej škody, tak i ušlého zisku.
Takýto znalecký posudok na jednej strane uvádza vyčíslenie ušlého zisku s poukazom na cenu diela
v konkrétnej sume a v rozsahu 12,57 % ziskovosti s argumentáciou, že sa jedná o zisk, ktorý by
žalobca pri realizácii diela dosiahol. Jedná sa však len o hypotetický a abstraktný zisk. Ak na druhej
strane v znaleckom posudku závery k ziskovosti vo výške 12,57 % odkazuje znalecká organizácia na

hospodárske výsledky žalobcu a to v časovom období rokov 2009, 2010, 2011 kedy žalobca dosahoval
zisk v rámci svojej podnikateľskej činnosti v rozpätí od 3,53 % do 13,27 %. Podľa názoru súdu, znalecká
organizáciaprivýpočtemieryziskovostitútomalaposudzovaťzadlhšieobdobieanielenčasovéobdobie
roku 2010.

14. Súkromno- znalecký posudok predložený žalovaným v konaní vypracovaný znaleckou organizáciou
Znaleckáaporadenskákancelária,spol.sr.o.BanskáBystricavosvojichzáverochuviedol,žežalobcovi
z dôvodu nerealizácie diela nevznikla žiadna škoda z titulu ušlého zisku s poukazom na to, že cena diela
by nepokryla všetky náklady žalobcu. Z obsahu znaleckého posudku (štruktúra nákladov a výnosov) jezrejmé, že prehľad nákladov a výnosov žalobcu za obdobie rokov 2008 až 2013 bol v rozpätí - 26,1
% až + 14,1 %.

15. Podľa názoru súdu pri určovaní abstraktného ušlého zisku je nutné zohľadniť, že sa jedná o zisk
spravidla opakovane dosahovaný dlhodobý preukázateľný, nie o zisk dosahovaný v krátkom časovom
období. Abstraktný ušlý zisk sa nedá stotožniť s krátkym časovým obdobím, počas ktorého poškodený
takýto zisk dosahuje, ale je nutné zohľadniť dlhodobé hospodárske výsledky. Práve z tohto dôvodu
súd pri vyčíslení ušlého zisku vychádzal z jednak dohodnutej ceny za dielo, ktorá otázka v konaní

spornou nebola, t. j. zo sumy 848.334,60 € a dlhodobej ziskovosti a hospodárskych výsledkov žalobcu
za obdobie rokov 2008 až 2013, ktoré reálne odzrkadľujú mieru ziskovosti žalobcu. Túto použil súd pre
výpočet abstraktného ušlého zisku i v rámci ušlého zisku, ktorý vznikol na strane žalobcu v súvislosti s
nerealizovaním diela v dôsledku zavineného konania žalovaného. Z hospodárskych výsledkov žalobcu
za časové obdobie roku 2008 až do roku 2013 je zrejmé, že ziskovosť za rok 2008 predstavovala u
žalobcu stratu 5,5 %, za rok 2009 zisk 5,4 %, za rok 2010 zisk 13,6 %, za rok 2011 zisk 14,1 %, za rok

2012 stratu 26,1 %, za rok 2013 zisk 0,6 %, pričom priemerná ziskovosť v súvislosti s hospodárskymi
výsledkami žalobcu predstavovala dlhodobo 2,1 %. Súd práve s prihliadnutím na okolnosť, že existencia
ušlého zisku musí byť bezpečne preukázaná a pre prípad ušlého zisku ak nie je možné preukázať
jeho reálnu existenciu a jedná sa o hypotetický ušlý zisk je nutné bezpochyby prihliadnuť na to, že sa
jedná o zisk spravidla dosahovaný, štandardný a preukázaný má za to, že zisk žalobcu z dlhodobých

hospodárskych výsledkov je 2,1 %. Súd z dokazovania dospel k záveru, že takýmto ziskom na strane
žalobcu je zisk v rozsahu 2,1 %, a preto z titulu ušlého zisku priznal žalobcovi sumu 17.815,03 € (2,1 %
zo sumy 848.334,59 €) a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

16. Žalobca vyzval pred podaním žaloby žalovaného na dobrovoľné plnenie. Výzva bola žalovanému

doručená dňa 10.05.2012, a preto odo dňa nasledujúceho, t. j. 11.05.2012 si žalobca uplatnil nárok
na úrok z omeškania.

17. O trovách konania súd rozhodol s využitím ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Súd uviedol, že žalobca
uplatňoval voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 170.232,64 Eur (100%), súd priznal žalobcovi

sumu 56.078,55 Eur (32,94 %). Pomer úspechu a neúspechu predstavoval (32,94 %, 67,06%), preto
súd žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,12 %.

18. Proti tretej a štvrtej výrokovej vete podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca podľa §
365 ods. 1 písm. f/, d/, h/ CSP. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie prišiel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

19. Uviedol, že ako zhotoviteľ diela sa zaviazal Zmluvou o dielo č. 3/2010 zo dňa 21.9.2010 (ďalej

ako „ZOD“) zhotoviť dielo spočívajúce v stavebných prácach pre žalovaného ako objednávateľa diela
Cena diela bola dohodnutá v sume 848.334,59 Eur. Dátum začatia diela bol dohodnutý ako termín dvoch
mesiacov od uzatvorenia zmluvy, teda zhotoviteľ mal dňa 21.11.2010 začať so stavebnými prácami.
Žalobca rešpektoval pôvodne dojednaný termín a od 25.11.2010 mal pripravené jednak svoje zariadenie
a prenajaté vozidlá pre začatie prác. I keď sa pôvodný termín začatia realizácie diela následne z dôvodu

na strane objednávateľa posunul na dátum 1.2.2011, žalobca nemal možnosť vrátiť prenajaté vozidlá
prenajímateľovi s tým, že si ich znovu prenajme v neskoršom termíne. Prenajímateľ nebol ochotný
pristúpiťnavrátenieprenajatýchstrojovaichopätovnéprevzatiedoprenájmupodľatoho,akosaposúval
termín začatia diela medzi žalobcom a žalovaným. K posunutiu termínu začatia realizácie z 21.11.2010
na 1.2.2011 prišlo z dôvodu na strane žalovaného, čo žalovaný ani nenamieta. Žalovaný bol k termínu

21.11.2010 povinný zabezpečiť povolenia na výkopové práce a podklady pre zhotoviteľa, aby mohol
zhotoviteľ začať s búracími prácami. Žalobca mal k dátumu 21.11.2010 pripravené všetko technické
zabezpečenie na začatie stavebných prác a čakal na prevzatie staveniska a dodanie potrebných
povolení zo strany mesta Nová Baňa. Po prevzatí staveniska, kedy bol žalobca pripravený začať so
stavebnými prácami bol informovaný zo strany žalovaného, že je nutné termín začatia práca posunúť,

nakoľko doposiaľ nezabezpečil zo strany Ministerstva životného prostredia SR potrebné povolenie na
rozkopávkové práce. O termíne a jeho zmene začatia prác na 1.2.2011 bol žalobca informovaný
pri prevzatí staveniska dňa 25.11.2010, kedy už mal všetko technické zariadenie pripravené a za
prenajaté stroje už platil nájomné od 25.11.2010. Ďalej uviedol, že od 1.2.2011 urgoval žalovanéhona dodanie povolení a žalovaný potrebnú súčinnosť neposkytoval, čo dôvodil tým, že nemal odpoveď
príslušného správneho orgánu na vydanie povolenia. Na základe urgencie žalobcu zo dňa 11.4.2011
na dodanie povolenia žalovaný sa listom z 2.5.2011 vyjadril, že potrebné povolenie mu dodané nebolo

a až do odpovede riadiaceho orgánu na realizácii projektu pokračovať nebude. Z tohto dôvodu od
2.5.2011 žalobca technické zabezpečenie pre ZOD viac nerezervoval a dané stroje buď boli vrátené
prenajímateľovi alebo boli presunuté na iný projekt, i keď ZOD stále ukončená nebola. Až listom z
22.11.2011 sa žalovaný exaktne vyjadril, že potrebné podklady nedodá a dielo už záujem realizovať
nemá, čo však dôvodil aj inou skutočnosťou, a tým je odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku. Keďže žalobca sa o zmene termínu začatia dozvedel až na prevzatí staveniska
dňa 25.11.2010, kedy už technické zabezpečenie pripravené bolo a nájomné za stroje bolo platené,
začatie plynutia nákladov je stanovené na deň 25.11.2010 a koniec na deň 2.5.2011, nakoľko v tento deň
sa žalobca z listu žalovaného dozvedel, že projekt sa zatiaľ do vyjadrenia riadiaceho orgánu realizovať
nebude, a preto žalobca technické zabezpečenie prenajímateľovi vrátil, resp. presunul na iný projekt a
voči žalovanému už náklady na zabezpečenie nevynakladal.

20. Žalobca si titulom skutočnej škody uplatňuje voči žalovanému náhradu nákladov, ktoré vynaložil a
neboli kompenzované cenou diela. Ide o tzv. fixné náklady, ktoré žalobca vynaložil pre zabezpečenie
technického vybavenia potrebného k realizácii stavebnej činnosti, ktorá bola obsahom objednaného
diela a pokiaľ by neprišlo k zrušeniu zmluvy o dielo odstúpením žalobcu a ZOD by sa realizovala, tieto

fixné náklady by boli bývali pokryté cenou diela pre žalobcu. Podstatou fixných nákladov je to, že sú to
výrobné kapacity vynakladané bez ohľadu na to, či sa dielo realizuje alebo nie, resp. v akom rozsahu
a objeme sa realizuje (na rozdiel od variabilných nákladov, ktorých výška závisí od objemu realizácie
- mzdy, pohonné hmoty, suroviny a podobne). Z dôvodu, že sa dielo nerealizovalo, vznikali žalobcovi v
súvislosti so zabezpečením výrobných kapacít - vozidlá, stroje, bagre len náklady fixné, ktoré mali byť

kryté z ceny diela. Titulom fixných nákladov si žalobca uplatnil náklady za nájomné, ktoré uhrádzal za
stroje, ktoré si zabezpečil od prenajímateľa - et cetera, s. r. o. a keďže časť výrobných kapacít zabezpečil
žalobca z vlastných zdrojov (stroje v jeho vlastníctve rezervované na použitie na ZOD), titulom fixných
nákladov si uplatňoval odpisy (náklady za opotrebenie) za svoje vlastné výrobné kapacity. Žalobca oba
tieto fixné náklady časovo ohraničil vzhľadom na vyššie uvedené od dátumu 25.11.2010 do 2.5.2011.

21. Uviedol, že napriek skutočnosti, že preukázal súdu úhradu reálneho nájomného, súd uznal nárok
na nájomné bez DPH. Súd teda neberúc do úvahy preukázanú výšku nákladov, mesačné nájomné za
tie-ktoré prenajaté vozidlá uznal len v sume, ktorá je uvedená v nájomných zmluvách bez ohľadu na
to, že zo zmlúv nevyplýva, že je táto suma konečná a v priamom rozpore s predloženými faktúrami a

výpismi z účtov, ktoré preukazujú opak, teda, že sa nejednalo o konečnú sumu a reálne náklad bol v
sume nájomného navýšeného o vyúčtovanú DPH. Pri vozidlách Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo:
BA070TN, Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA082TP súd uznal za dôvodné náklady za mesačné
nájomné len v sume 5.643,--Eur a pri vozidle Mercedes-Benz ATEGO 1218K, ev. číslo: BA254ZL, v
sume 1.200,--Eur. Toto rozhodnutie súdu je v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi.

22. Žalobca považuje toto rozhodnutie súdu za nesprávne skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z
predložených dôkazov - nájomných zmlúv v spojitosti s faktúrami a výpismi z účtov. Jedná sa o odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Súd zároveň v absolútnom rozpore s citovaným bodom č. 14
uvádza, že žalobca preukazoval reálnu náhradu nájomného s DPH, ako by tieto dôkazy pri rozhodovaní

vôbec nezohľadnil a zohľadňoval len nájomné zmluvy, z ktorých nijako nevyplýva, že ide o konečnú
sumu nájomného, pretože sa v týchto zmluvách len stručne uvádza, aká je dojednaná výška nájomného
za mesiac, zmienka o DPH nie je v zmluvách žiadna. Nesporným dôkazom je tá-ktorá vystavená faktúra
od prenajímateľa a k nej prislúchajúci výpis z účtu, ktoré preukazujú, že reálne bola suma nájomného
prenajímateľomvyúčtovanáakonavýšenáoDPHataktoajzaplatená. Súdúplneopomenulvrozhodnutí

o DPH tieto listinné dôkazy vziať do úvahy, hoci ich v texte odôvodnenia cituje ako preukazovanie reálnej
výšky nákladov. Uviedol, že zmluva ako taká nepreukazuje reálnu platbu dohodnutej sumy, riadnym
dôkazom, ktorý preukazuje vynaloženie finančného obnosu je výpis z účtu. Rozhodnutie o nepriznaní
DPH len s odkazom na to, že vyplýva suma vrátane DPH z textu nájomných zmlúv je nesprávnym
skutkovým zistením súdu a zároveň súd týmto vôbec nevzal do úvahy podstatné dôkazy preukazujúce

reálne úhrady nájomného, čím porušil procesné práva žalobcu a ide zároveň o odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP.23. Žalobca ďalej namietol skutočnosť, že súd mu priznal nájomné len za obdobie od 1.2.2011 do
2.5.2011, keď uviedol, že trvá na tom, že mu patria náklady za nájomné v rozsahu, kedy ho uhrádzal,
teda od 25.11.2010 do 2.5.2011. Súd skutočnosť, že si žalobca len plnil zmluvnú povinnosť a v dobrej

viere (nevediac o posune termínu až do 25.11.2010, kedy mu pri protokolárnom odovzdaní staveniska
žalovaný túto skutočnosť oznámil) mal zabezpečené zariadenia v pôvodnom termíne nevzal do úvahy,
rozhodol len formalisticky na základe tvrdenia, že išlo o dohodu o posune pôvodného termínu. Súd
náležite nezdôvodnil podstatný argument žalobcu, že ku škode vo forme fixných nákladov na nájomné
prišlo už dňom 25.11.2010 a túto podstatnú otázku začiatku vzniku nákladov objasnil a zdôvodnil len tým,

že sa jedná o nesprávne určený termín. Svoje rozhodnutie nepriznať nárok na náhradu nájomného za
obdobie od 25.11.2010 do 1.2.2011 súd náležite nezdôvodnil, čo žalobca zároveň považuje za odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. V tomto nedostatku odôvodnenia žalobca považuje rozhodnutie
súdu za arbitrárne. Súd nevzal do úvahy princíp spravodlivosti, kedy žalobca v dobrej viere dodržal ZOD
a žalovaný ZOD porušil, keď sa termín posunul na základe viny na strane žalovaného, za čo žalobca
nemôže vznášať zodpovednosť.

24. Žalobca ďalej uviedol, že titulom fixných nákladov si uplatňoval aj náhradu za odpisy vozidiel, ktoré
boli výrobnou kapacitou poskytnutou priamo žalobcom (vozidla v jeho vlastníctve). Odpis ako fixný
náklad je náhrada zhotoviteľa ako vlastníka výrobnej kapacity za amortizáciu tejto výrobnej kapacity a je
predmetom kompenzácie tržby, teda ceny, ktorú zhotoviteľ vyúčtuje v cene diela. K opotrebeniu výrobnej

kapacity dochádza nezávisle od toho, či sa vec používa alebo nie, pričom pri používaní je len rozsah
amortizácie vyšší, avšak k amortizácii a aj nákladom na ňu dochádza, aj keď sa vec nepoužíva. Pokiaľ by
k realizácii diela prišlo, náklady na nájomné ako aj náklady za amortizáciu - odpisy by síce tiež vznikali,
alebolibykompenzovanézcenydiela,apretobyškodouneboli.Súdakceptovalauznalprincípazmysel
nájomného zaplateného žalobcom ako fixný náklad, teda vynaloženú výrobnú kapacitu, a preto ho aj v

časti žalobcovi titulom skutočnej škody priznal. Zároveň neuznal nárok titulom odpisov, ktoré si žalobca
uplatňoval, preto má žalobca tento názor súdu za zmätočný a protirečiaci. Súd konštatoval, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutými nákladmi na odpisy vozidiel, keďže aj keby
boli tieto realizované, prišlo by k amortizácii ešte väčšieho rozsahu. S týmto názorom sa žalovaný
nestotožňuje. Názor, ktorý súd prijal pri nákladoch na nájomnom, v rozpore s týmto princípom úplne

protirečivo poprel pri odpisoch. Náklady na odpisy si žalobca uplatnil za čas od 25.11.2010 do 2.5.2011 v
rozsahu 5.707,17 Eur, 5.462,37 Eur, spolu 11.169,54 Eur. Žalobca má za to, že nepriznanie nákladov na
odpisy ako súčasti skutočnej škody fixných nákladov, ktoré je v priamom rozpore so súčasným priznaním
nároku náhrady za nájomné, ktoré je totožným druhovým nákladom z hľadiska účtovného a totožným
nárokom skutočnej škody z titulu právneho, je nesprávnym právnym posúdením súdu a jedná sa o

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Súd dostatočne nevysvetlil a nezdôvodnil, prečo na
jednejstranepriznalžalobcovinákladynanájomnézapoužitécudzievýrobnékapacityanastranedruhej
nepriznal žalobcovi náklady na odpisy za investované vlastné výrobné kapacity. Pri oboch výrobných
kapacitách platí tá istá premisa, že oba tieto náklady by existovali aj pri realizácii diela, ale boli by bývali
kompenzované v cene diela. Nedostatok argumentácie predstavuje podľa názoru žalobcu arbitrárnosť

súdneho rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie a teda zároveň odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. d/ CSP.

25. K ušlému zisku, ktorý si žalobca uplatnil v rozsahu 84.833,46 Eur poukázal na rozpor výkladu súdu
pri priznaní ušlého zisku na úrovni 2,1 % ako hodnoty hypotetického zisku pre obdobie realizácie ZOD

so zákonným ustanovením definujúcim ušlý zisk, teda s § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z výkladu
predmetného ustanovenia nevyplýva, že abstraktným ziskom je hodnota predstavujúca alebo zistená
ako priemerný zisk z dlhodobého obdobia. Žalobca nemá vedomosť, z akého dôvodu súd preberajúc
názorznalcažalovanéhomalzato,žeideopriemernýziskkonkrétnezobdobiašesťrokov. Ustanovenie
§ 381 ods. 1 Obchodného zákonníka nemá na mysli priemerný zisk, ale zisk obdobný porovnateľný

podmienkam porušenej zmluvy. Pokiaľ by zákonodarca mal na mysli abstraktný zisk, ako zisk priemerný,
v dotknutej norme § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka by sa tento pojem explicitne uviedol, ako aj by
bolo zrejme určené, za aké obdobie sa má priemer zisťovať. Názor súdu, že obdobný zisk predstavuje
dlhodobý priemerný zisk podnikateľa je nesprávny a je v rozpore so znením a významom § 381 ods. 1
Obchodného zákonníka. Zároveň pojem „dlhodobý“, s ktorým pracuje súd je pojmom veľmi nepresným,

ktorý ponúka rôzne výklady pojmu dlhodobosť a pri takomto nepresnom pojme je možné dopracovať sa
k účtovne veľmi rozdielnym výsledkom. Odôvodnenie, že súd má za dostatočne dlhodobé obdobie šesť
rokov (znalecký posudok žalovaného) a za nedostatočné obdobie tri roky (znalecký posudok žalobcu)
je nedostatočné a nepresvedčivé.26. Žalobca určil už v žalobe sumu ušlého zisku ako 10% z ceny diela, pričom pri tomto stanovení sa
odvíjal od svojej zaužívanej praxe a informácií zo svojho účtovníctva o tom, aké zisky spravidla dosahuje

priobdobnýchobchodnýchzmluváchnastavebnúčinnosť.Tento„odhad“stavalžalobcanainformáciách
pochádzajúcich z účtovných dokladov a počas konania si nechal na určenie výšky škody a ušlého zisku
vypracovať znalecký posudok, ktorý vyčíslil ušlý zisk, ako abstraktný zisk na úrovni 12,57 % z ceny diela.
Odborný záver nezávislého znalca sa teda príliš od určenia žalobcu neodlíšil, naopak znalec posúdil,
že ziskovosť v rozhodnom období bola ešte vyššia. Žalobca sa s názorom znalca plne stotožňuje, i

keď si v konaní uplatnil náhradu ušlého zisku, len na úrovni 10% z ceny diela, teda 84.833,46 Eur.
Má za to, že názor znalca je názorom odborným a nejedná sa o otázku právnu, pokiaľ ide o výpočet
miery ziskovosti. Otázkou právnou je však posúdenie, akým spôsobom, z akých účtovných údajov a čo
je podstatné, z akého obdobia je potrebné vychádzať pri zisťovaní ušlého zisku. Právnou otázkou je
takisto výklad ust. § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý o priemernom zisku nehovorí, ako ani
nehovorí o dlhodobom zisku. Žalobca poukázal na fakt, že ak ráta priemer z bližšie nedefinovaného

obdobia,akotovykonalsúd,preberajúcnázorznalcažalovaného,dopriemerusamôžudostaťokolnosti,
ktoré výslednú hodnotu značne ovplyvnia a nepredstavujú objektívnu informáciu o reálnej ziskovosti
podnikateľa. Tak ako finančná kríza, ktorá ovplyvnila rok 2008 a 2009 u ziskovosti žalobcu. Zároveň
môže u podnikateľa nastať situácia, kedy v danom obore obchody neuzatvára z vlastného rozhodnutia,
čo sa pochopiteľne odzrkadľuje v jeho finančných výsledkoch. Preto má žalobca za to, že priemer nie

je ukazovateľom ziskovosti podnikateľa, pokiaľ sa zisťuje abstraktne ušlý zisk. Uviedol, že úlohou súdu
bolo právne zhodnotiť, čo sa považuje za ušlý zisk v zmysle použitého ust. § 381 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ktoré sa na danú vec vzťahuje. Je toho názoru, že právne posúdenie a výklad predmetného
ustanovenia súdom nie je správny. Zastáva názor, že ziskovosť a ušlý zisk sú dva síce súvisiace, ale
odlišné pojmy. Súd podľa názoru žalobcu nesprávne vyložil § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď

ušlý zisk stotožnil so ziskom priemerným, a to na základe toho, že prevzal v tomto smere názor znalca,
ktorý však nie je spôsobilý vydávať právne stanoviská. Podľa názoru žalobcu ide o odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keďže súd nesprávne právne posúdil aplikovanú právnu normu. Zároveň má
za to, že súd nedostatočne odôvodnil, že z akého dôvodu stotožňuje ušlý zisk so ziskom priemerným a
len sa pri tomto rozhodnutí súhlasne zjednotil s názorom znaleckého posudku žalovaného, hoci znalec

nie je odborne schopný riešiť právne otázky. Tento nedostatok odôvodnenia považuje za odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

27. Odvolaním napadol žalobca aj výrok o trovách konania, keď uviedol, že s takýmto rozhodnutím
nesúhlasí, poukázal na nesprávny názor súdu, ktorý pri určovaní pomeru úspechu - neúspechu

sporových strán opomenul do porovnania zahrnúť aj priznané príslušenstvo. Žalobcovi súd priznal nielen
sumu 56.078,55 eur z celkovej žalovanej istiny 170.232,64 Eur, ale priznal mu aj úrok z omeškania
9% ročne zo sumy 56.078,55 Eur od 11.5.2012 do zaplatenia. Úspechom žalobcu bola potom nielen
priznaná časť istiny, ale aj tejto sume prináležiaci úrok z omeškania. Pri kapitalizovaní priznaného úroku
počnúc prvým dňom omeškania, ako súd priznal tento nárok, minimálne odo dňa, kedy o nároku súd

rozhodoval, teda 4.5.2021 zo sumy 56.078,55 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania predstavuje sumu
45.354,49 Eur. Suma kapitalizovaného úroku z omeškania je tiež úspechom žalobcu. Potom bol v spore
úspešný v sume 101.433,04 Eur a pri porovnaní tejto sumy z celkovej žalovanej sumy 170.232,64 Eur
je miera úspechu žalobcu nie 39,24 %, ale 59,58 %. Žalobca bol neúspešný len v menšej časti 40,41
%, teda bol úspešnejšou stranou v spore oproti žalovanému a súd mal náhradu trov priznať žalobcovi

a nie žalovanému v zmysle § 255 ods. 2 CSP.

28.VtejtosúvislostipoukázalnaprávnuvetuuzneseniaNajvyššiehosúduČRsp.zn.23Cdo2585/2015,
ktoré uznesenie nadväzuje a cituje právny názor Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2717/08. Jedná sa
síce o judikatúru Českej republiky, ktorá však vykladá význam právnej zásady úspechu v spore ohľadne

trov konania, ktorá bola zakotvená v § 142 Občianskeho súdneho poriadku ČR, ako bola aj totožne
zakotvená v Občianskom súdnom poriadku SR.

29. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd ním napadnuté časti výroku rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom zmenil tak, že výrok, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu

zamietol prizná aj túto zamietnutú časť žalovanej istiny s príslušenstvom žalovanému, ako aj v časti,
ktorou súd priznal trovy žalovanému voči žalobcovi odvolací súd zmení tak, že trovy súdu prvej inštancie
budú priznané žalobcovi v plnom rozsahu. Alternatívne žiada odvolací súd, aby napadnuté výrokové
časti súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie s právnym názorom, ktorý spočíva vtom, že žalobca má nárok na zaplatenie celej sumy 170.232,64 Eur s príslušenstvom a trovami konania.
Žalobca si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

30. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu ohľadne
dôvodov posunu realizácie prác. K zmene termínu zahájenia prác došlo výlučne na základe dohody
oboch strán sporu, čo vyplýva aj zo samotného Zápisu a tvrdenia žalobcu o tom, že nemal inú možnosť
ako s posunom termínu zahájenia prác na diele súhlasiť, žalovaný považuje za účelové. Skutočnosť, že
k zmene termínu zahájenia prác došlo vzájomnou dohodou strán sporu nebola nikdy v konaní sporná a

táto jednoznačne vyplýva zo Zápisu. Tvrdenia žalobcu žalovaný považuje za účelové s cieľom navodiť
súdu dojem, že to bol práve žalovaný, ktorý spôsobil posun zahájenia prác na diele. Ďalej uviedol, že
považuje za účelové tvrdenia žalobcu o tom, že nemal možnosť odovzdať vozidlo prenajímateľovi, a
že prenajímateľ nebol ochotný pristúpiť na vrátenie prenajatých strojov, a to najmä s poukázaním na
skutočnosť, že konateľom je pán Miroslav Koprna, teda konateľ a spoločník žalobcu. Z uvádzaného
vyplýva, že osoba, ktorá nebola oprávnená prevziať prenajaté stroje je rovnaká osoba, ktorá koná za

žalobcu. Pokiaľ žalobca uvádza, že v čase dohody o posune termínu zahájenia prác na diele už uhradil
nájomné za prenajaté stroje, žalovaný poukazuje na to, že k úhrade za nájomné zo strany žalobcu došlo
podľa predložených dôkazov v niektorých prípadoch až potom, čo žalovaný žalobcovi oznámil listom
zo dňa 3.6.2011, že k realizácii diela nedôjde, a teda navrhuje zmluvu ukončiť dohodou. Na uvádzanú
skutočnosť žalovaný upozornil už počas prebiehajúceho konania, avšak žalobca uvedené žiadnym

spôsobom nevysvetlil. Z predložených výpisov z účtu rovnako vyplýva, že úhrady boli vykonávané až
po posune termínu realizácie diela. Žalobca ďalej uvádza, že si žalobou uplatnil tzv. fixné náklady
pozostávajúce z uhradeného nájomného a odpisov za vozidlá vo vlastníctve žalobcu. Vo vzťahu k
odpisom má žalovaný za to, že škoda žalobcovi nemohla vzniknúť, nakoľko v prípade odpisov sa jedná
o skutočnosť nezávislú od toho, či sú vozidlá využívané, alebo nie. V tomto smere považuje žalovaný

za správny záver Okresného súdu Žiar nad Hronom (strana 7 odsek 16 rozsudku).

31. V ďalšej časti odvolania žalobca uvádza, že aj napriek skutočnosti, že nájom bol v zmluvách
dohodnutý bez DPH, žalobca uhrádzal nájomné podľa vystavovaných faktúr, a to tak, že k nájomnému
bola pripočítaná DPH. Žalovaný v tomto smere poukazuje na ust. § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z. o

cenách (ďalej len „zákon o cenách“), podľa ktorého súčasťou ceny tovaru vymedzeného dohodnutými
podmienkamimôžubyťúplnealebosčastinákladynaobstaranie,spracovanie,obehtovaruazisk.Aknie
je dohodnuté alebo osobitným predpisom ustanovené inak, súčasťou ceny je aj daň z pridanej hodnoty,
príslušná spotrebná daň a pri dovážanom tovare aj clo a iné platby vyberané v rámci uplatňovania
nesadzobných opatrení ustanovené osobitnými predpismi. Uviedol, že nájomné zmluvy, ktoré žalobca

predložil do konania neobsahujú dojednanie o DPH, a teda zmluvné strany si v zmysle uvádzaného
ustanovenia zákona o cenách nedohodli inak, je v tomto prípade súčasťou ceny aj DPH.

32. Z toho dôvodu mesačné náklady žalobcu predstavujú sumu vo výške zodpovedajúcej sume
nájomného podľa jednotlivých zmlúv, teda 5.643,--Eur a 1.200,--Eur. Celkové žalobcom uvedené

náklady na technické vybavenie nezodpovedajú skutkovému stavu a sú vo výške rozdielu (pripočítanej
sadzbyDPHnedôvodné).Tvrdeniažalobcuuvádzanévodvolaníotom,žepokiaľjedojednanáibavýška
nájomného, DPH sa účtuje vo faktúre, sú v priamom rozpore so zákonom o cenách, nakoľko tento jasne
uvádza, že ak nie je medzi stranami dohodnuté inak, súčasťou ceny je aj DPH. Skutočnosť, že žalobca
uhradil prenajímateľovi nájomné nad rámec ich zmluvnej dohody, teda na strane prenajímateľa vzniklo

bezdôvodné obohatenie, nemôže byť vykladané v neprospech žalovaného. Žalovaný tak rozsudok aj
v tejto časti považuje za vecne aj právne správny. Súd v rozsudku ohľadom DPH riadne zohľadnil
predložené dôkazy a na tieto správne aplikoval príslušné právne predpisy.

33. K nákladom za nájomné - dĺžka vynakladaných nákladov žalovaný uviedol, že je podľa jeho názoru

irelevantné tvrdenie žalobcu, z akého dôvodu došlo k posunutiu termínu, nakoľko žalobca vyjadril svoj
jednoznačný súhlas s posunom a bol si v tom čase vedomý, že mu vznikajú náklady naviac, avšak
táto skutočnosť nemôže byť vykladaná v neprospech žalovaného. Bol to práve žalobca, ktorý mal v
tomto prípade prevenčnú povinnosť predchádzať vzniku škody, nakoľko s jeho súhlasom došlo k posunu
začatia realizácie diela, a teda žalobcovi bolo v tom čase zrejmé, že technické vybavenie môže použiť

na iných stavbách, projektoch a podobne. Žalovaný opäť poukázal na vzájomnú prepojenosť oboch
spoločností a vzájomnú prepojenosť prenajímateľa a žalobcu. Žalobca sám v odvolaní uvádza, že
technickévybavenieod2.5.2011použilnainejstavbe,resp.vrátilprenajímateľoviatedažalovanémunie
je zrejmé, prečo tak neurobil aj za obdobie posunutia termínu realizácie diela, s ktorým žalobca súhlasil.34. Pokiaľ žalobca namieta v odvolaní aj odôvodnenie Okresného súdu Žiar nad Hronom vzťahujúce
sa na nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov za odpisy technického vybavenia, žalovaný v tomto

smere poukazuje na ZP žalovaného, kde sa jednoznačne potvrdila skutočnosť, že odpisy predstavujú
ekonomickú simuláciu amortizácie dlhodobého hmotného a nehmotného majetku využívaného v
podnikateľskej činnosti, pričom v ZP žalobcu boli do skutočnej škody započítané aj náklady v podobne
odpisov technológie za obdobie, kedy využívané nebola. Vo vzťahu k odpisom má žalovaný za to, že
škoda žalobcovi nemohla vzniknúť, nakoľko v prípade odpisov sa jedná o skutočnosť nezávislú od toho,

či sú vozidlá využívané alebo nevyužívané.

35. Ohľadne ušlého zisku žalovaný poukázal na vyjadrenia ZO II. na strane 19 posudku žalovaného,
z ktorého jasne vyplýva, že v ZP žalobcu nebol stanovený skutočný ušlý zisk, aký by bol žalobca pri
realizácii diela dosiahol. Ušlý zisk tak bol zo strany žalobcu stanovený výlučne na úrovni priemernej
miery zisku, pričom nebolo zo strany žalobcu zdokladované, že takúto mieru zisku by žalobca skutočne

pri realizácii diela dosiahol. Tvrdenia v ZP žalobcu a odvolaní tak nie sú ničím podložené a zakladajú sa
na celkom zjavne nesprávnych výpočtoch. Z uvedeného tak jasne vyplýva, že žalobcom bol ušlý zisk
vyčíslený nesprávne. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiava aj tvrdení uvádzaných zo strany ZO II. v
ZP žalovaného na strane 19 v časti, že rozkolísané hospodárske výsledky žalobcu a z nich vyplývajúca
miera zisku nemôžu byť základom pre výpočet ušlého zisku z realizácie diela podľa ZOD. Nakoľko

nebola zo strany žalobcu ako ani ZO I., ktorá vypracovala ZP žalobcu preukázaná štruktúra ani výška
nákladov, nie je možné stanoviť výšku zisku porovnaním plánovaných výnosov a nákladov žalobcu. Z
uvádzaných dôvodov tak ZO II. vypočítala ušlý zisk na úrovni abstraktného ušlého zisku v zmysle ust.
§ 381 Obchodného zákonníka.

36. Žalobca v odvolaní namietal aj výpočet výšky trov konania. Žalovanému nie je zrejmé, z akého
dôvodu žalobca porovnáva úspech vo veci tak, že voči žalovanej sume bez úrokov porovnáva priznanú
sumu s úrokmi a má za to, že ak žalobca porovnáva úspech veci s kapitalizovanými úrokmi ku dňu
4.5.2021 (vydanie rozsudku), rovnako mal kapitalizovať aj úroky žalovanej sumy. V takom prípade
by tak žalovaná suma spolu s úrokmi ku dňu 4.5.2021 predstavovala sumu vo výške 307.911,20 Eur

(žalovanáistina170.232,64Eur+úrokzomeškaniaododňa11.5.2012do4.5.2021vovýške137.678,56
Eur) a priznaná suma spolu s kapitalizovanými úrokmi ku dňu 4.5.2021 sumu 101.433,04 Eur (priznaná
suma vo výške 56.078,55 Eur + úrok z omeškania odo dňa 11.5.2012 do 4.5.2021 vo výške 45.354,49
Eur). Pomer vo veci by sa tak podľa názoru žalobcu mal vypočítať z celkovej žalovanej sumy spolu s
úrokmi vo výške 307.911,20 Eur a priznanej sumy s úrokmi vo výške 101.433,04 Eur. Miera úspechu

žalobcu tak predstavuje 32,94 %, a teda rozsudok žalovaný aj v tejto časti považuje za vecne a právne
správny.

37. V doplňujúcom vyjadrení žalovaný poukázal aj na to, že zápis o odovzdaní staveniska podpísaný
stranami sporu 25.5.2010 (správne 25.11.2010) obsahuje povinnosť žalobcu pred začatím stavebných

prác vypracovať na vlastné náklady projekt dopravného značenia a jeho odsúhlasenie na OR - PZ ODI
v Žiari nad Hronom. Vypracovanie a schválenie daného projektu, za ktorý bol zodpovedný žalobca bolo
predpokladomakéhokoľvekzačatiaprácnazmluveodielo.Akbolžalobcavomeškanísvypracovaníma
schválením projektu dopravného značenia v čase, kedy malo byť dielo realizované, nie je potom možné
pripísať všetku škodu, ktorá mala nerealizovaním diela vzniknúť výslovne na účet žalovaného z dôvodu

nedodania rozkopávkového povolenia.

38. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby Okresný súd Žiar nad Hronom po vykonanom
dokazovaní rozsudok potvrdil.

39. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k bodu č. 3 uviedol, že zmienka žalovaného ohľadne
spôsobu financovania diela, ktoré bolo opísané v ZOD, nemá relevanciu pre tento spor. Realizácia diela
nebola zmluvne v ZOD podmienená úspešným nadobudnutím NFP. To, že žalovaný nakoniec NFP
nezískal, preto nemôže byť na škodu žalobcu. Podstatné je, že neposkytnutie NFP nebolo dôvodom pre
odklad realizácie zo strany žalovaného a nakoniec nerealizácie diela.

40. K bodu č. 12, 13 žalobca uviedol, že začiatok vynakladania nákladov na nájomné za prenajaté
vozidlá súvisí s tým, že pôvodný termín začatia prác mal byť 21.11.2010, ktorý súvisel s rozsahom
objednaných stavebných prác, ktoré mali byť do určitého termínu ukončené a aby sa žalobca akozhotoviteľ nedostal do omeškania so začatím realizácie a tiež jej ukončením a odovzdaním diela,
zabezpečil si tieto stroje k pôvodnému termínu v zmysle ZOD, aby pri prevzatí staveniska mohol
začať dielo realizovať a mal na stavebné rozkopávkové a iné práce stroje riadne pripravené na

použitie. Žalobca nespochybňuje, že k posunu dátumu začatia realizácie došlo dohodou. V odvolaní
však poukázal na dôvod, prečo mal výrobné kapacity zabezpečené už k pôvodnému dátumu a
prečo potom za tieto výrobné kapacity znášal náklady, ktoré mali byť kompenzované z ceny diela
už od pôvodného termínu 25.11.2010. Pokiaľ teda žalovaný argumentuje prevenčnou povinnosťou -
predchádzať hroziacim škodám, mal to byť práve žalovaný, ktorý mal žalobcovi oznámiť, že príde k

posunu termínu realizácie ešte pred prevzatím staveniska dňa 25.11.2010 a predišiel by tomu, že
by žalobca vyčkal s prenájmom dojednaných strojov a vozidiel. Ak niektorá zo zmluvných strán svoju
prevenčnú povinnosť porušila, bol to práve žalovaný, pretože z dôvodu na jeho strane sa realizácia diela
posúvala, až sa nakoniec nekonala vôbec. Prevenčná povinnosť je viazaná na vedomosť o hroziacej
škode, ktorá vedomosť na strane žalobcu nebola.

41.Kboduč.14,15,16,17žalobcauviedol,žežalovanýopätovnepoukazujenapersonálnuprepojenosť
žalobcu a spoločnosti et cetera. s.r.o., ktorých konateľ je rovnaká osoba. Súd prvej inštancie v
medzitýmnom, ako ani v rozsudku o výške náhrady škody nemal túto prepojenosť za právne relevantnú,
nakoľko žalobca a spoločnosť et cetera, s.r.o sú dva odlišné subjekty. Pokiaľ ide o termíny, kedy
boli platené sumy nájmu za prenajaté vozidlá, je irelevantné, kedy boli vystavené faktúry žalobcom

uhradené, ale je podstatné, za aké obdobie sa toto nájomné platilo. Kedy vystavil prenajímateľ faktúru
na zaplatenie nájomného bolo na jeho rozhodnutí, pričom zásadné je , že toto nájomné uhradené bolo
a išlo o nájomné ako náklad za obdobie, kedy tieto vozidlá a stroje mali byť použité na stavbu diela.

42. K bodu č. 19 uviedol, že žalobca sa k nepriznaniu nároku na odpisy za hnuteľný majetok poskytnutý

ako vlastnú výrobnú kapacitu pre realizáciu dielu podrobne vyjadril v odvolaní a má za to, že právny
názor na odpisy, aj zdôvodnenie nepriznania tohto nároku, ktorý je súčasťou fixných nákladov podľa
účtovnej teórie súd nevykonal dostatočne. Žalobca má za to, že určenie výšky odpisu je vecou účtovnou,
na účel čoho si nechal túto výšku vyčísliť znaleckou organizáciou. Zároveň sú právnou teóriou za súčasť
škody považované fixné náklady poškodeného. Súčasťou fixných nákladov sú okrem iných aj nájomné

zainvestovanécudziekapacityanákladynaodpisyzainvestované vlastnévýrobnékapacity. Vodvolaní
namietal, z akého dôvodu bolo rozlíšené medzi dvoma druhmi fixných nákladov, pričom náklady na
obstaranie cudzieho majetku boli súdom uznané a náklady na obstaranie cudzieho majetku nie. Na
tomto názore trvá.

43. K bodu č. 20, 21,22 žalobca uviedol, že si uplatnil pokiaľ ide o nájomné sumu, ktorú v súčte uhradil
za prenajaté vozidlá aj s príslušnou DPH. Suma bola dojednaná v nájomných zmluvách bez DPH a
prenajímateľ ako účtovná jednotka a platiteľ DPH je povinný vystavovať za prijatú platbu faktúru v zmysle
príslušných právnych predpisov, konkrétne v zmysle zákona o DPH. Žalobca a prenajímateľ vozidiel
mali v nájomných zmluvách uvedenú len čistú cenu nájomného bez DPH, nakoľko podľa zavedenej

vzájomnej praxe, oba tieto subjekty ako platitelia DPH vždy DPH následne účtovali navrch k dohodnutej
cene. Prenajímateľ vozidiel ako platiteľ DPH vždy k cene dojednanej v nájomných zmluvách, čo bola len
čistá cena nájomného bez dane každé obdobie nájomné ešte vyúčtoval vo faktúre, ktorá obsahuje cenu
nájomného ako základ dane a DPH s výslednou cenou nájomného s DPH. Išlo v vzájomnú dohodnutú
prax medzi žalobcom a prenajímateľom, pričom nebolo sporu o tom, že celková platba za nájomné

bude vo výške dohodnutého nájomného v zmluve a žalobca takto nájomné vždy platil. Namietol, že
súd preberajúc argumentáciou žalovaného aplikoval § 3 ods. 3 zákona o cenách s tým, že výklad
nájomných zmlúv prijatých žalovaným a súdom je v rozpore s vôľou zmluvných strán nájmu a ostatných
dôkazov. Súd faktúry ako dôkaz úplne opomenul a nájomné zmluvy interpretoval, ako keby žalobca
okrem nájomných zmlúv žiaden iný dôkaz k výške dohodnutého nájomného neposkytol. Predložené

faktúry vyvracajú domnienku o tom, či je v cene nájomného DPH zahrnutá alebo nie a zároveň nie
je možné aplikovať § 3 ods. 3 zákona o cenách súdom stanoveným spôsobom, ktorý aplikoval toto
ustanovenie v rozpore s listinnými dôkazmi. Poukázal na zvýraznenú časť citovaného ustanovenia §
3ods. 3 zákona o cenách, kde sa uvádza formulácia, „ak nie je dohodnuté inak, súčasťou ceny je aj
daň z pridanej hodnoty“. Žalobca a prenajímateľ mali uzatvorené nájomné zmluvy, podľa ktorých a

podľa dlhodobej vzájomnej dojednanej praxe prenajímateľ vystavoval faktúry, v ktorých cene nájomného
účtoval DPH. Žalobca ako nájomca tieto faktúry prijal a vždy zaplatil v sume, na akú znie tá-ktorá
faktúra. Súd aj žalovaný úplne opomínajú vystavené faktúry a doklady o úhradách nájomného. Uviedol,
že dohoda o výške ceny podľa § 3 ods. 3 zákona o cenách nemusí byť obsahom jedného dokumentu,resp. je možné, aby bola dohoda o cene na inom dokumente, ako v nájomnej zmluve, teda § 3 ods. 3
zákona o cenách toto nevylučuje (žalobca tým má na mysli dohodu o cene vo faktúrach, ktoré vystavil
prenajímateľ a žalobca ich akceptoval zaplatením, čím dohodu o cene akceptoval. Nejedná sa ani o

bezdôvodné obohatenie, ako uvádza vo vyjadrení žalovaný, keďže išlo o vzájomnú dohodu zmluvných
strán, pričom išlo o zdaniteľné plnenie podľa § 9 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH, a prenajímateľ ako
platiteľ DPH bol povinný v zmysle § 72 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH faktúry vystavovať a DPH z
nájomného účtovať.

44. K bodu č. 23 uviedol, že si uplatnil fixné náklady za zaplatené nájomné za obdobie od 25.11.2010 do
2.5.2011 a súd žalobcovi priznal fixné náklady z titulu uhradeného nájomného len v rozsahu od 1.2.2011
do 2.5.2011 (bez DPH). Za obdobie od 25.11.2010 do 1.2.2011 súd nárok na náhradu zaplateného
nájomného neuznal. Žalobca voči tejto časti rozsudku nepodal odvolanie, pokiaľ ide o dĺžku nájomného,
odvolal sa však voči sume, keďže súd priznal nájomné bez DPH.

45. K bodu č. 28 žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaný argumentuje, že prenajaté vozidlá mal žalobca
v dlhodobom prenájme a nezabezpečoval si ich výhradne k realizácii diela pre žalovaného, tento
argument nebol predmetom doterajšieho tvrdenia žalovaného, preto s ohľadom na povahu podania,
ktoré nie je odvolaním, nemá právnu relevanciu .

46. K bodu č. 29, pokiaľ žalovaný namieta odborný názor znaleckej organizácie, k tomu, či počet
prenajatých vozidiel, ktoré mali byť použité na dielo a cena nájomného za tieto vozidlá sú primerané, súd
prvej inštancie nespochybnil primeranosť počtu prenajatých vozidiel, ako ani cenu nájomného a uznal
nárok na náhradu nájomného za uplatnený počet vozidiel, teda aj primeranosť ceny nájomného ( okrem
výšky DPH, čo však s primeranosťou výšky nájomného nemá súvis). Keďže žalovaný voči predmetnému

rozsudku odvolanie nepodal, tento argument je v odvolacom konaní právne irelevantný.

47. K bodu č. 33, 34, pokiaľ žalovaný má výhrady voči znaleckému posudku, ktorý žalobca v konaní
predložil a poukazuje za nesprávnosť časového údaju, za ktorý znalkyňa zisťovala výšku skutočnej
škody a ušlého zisku, s čím má súvisieť aj žalovaným argumentovaná nesprávnosť výpočtov u oboch

zložiek náhrad žalovanej škody, žalobca poukazuje na text znaleckého posudku (strana 27), konkrétne
na znenie otázky č. 2.

48. K bodu č. 35, pokiaľ žalovaný odkazuje na nesprávnosť výpočtu ušlého zisku znalkyňou žalobcu,
a chybu výpočtu vidí v tom, že mala znalkyňa vychádzať z viacerých účtovných rokov pri zisťovaní

abstraktného ušlého zisku podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka tak žalobca už v odvolaní uviedol
názor, že abstraktný ušlý zisk má predstavovať akýsi dlhodobý či spriemerovaný zisk z dlhého obdobia,
tak ako to tvrdí žalovaný (a ktorého názor bez odôvodnenia prevzal aj súd prvej inštancie), nemá oporu
v ust. § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý abstraktný zisk definuje ako obvyklý a nie dlhodobý,
či spriemerovaný.

49. K bodu č. 38 žalovaný považuje za nesprávne vyčíslenie abstraktného zisku znalkyňou žalobcu,
keďže vzala do úvahy obdobie troch účtovných rokov, čo považuje za krátke obdobie, pritom poukazuje
na metodiku „svojho“ znalca, ktorého výpočtom ušlého zisku poveril a ktorý vzal do úvahy nie 3, ale
6 rokov. Záver znalca spočíval v tom, že hospodárske výsledky - ziskovosť žalobcu boli rozkolísané,

pohybujúce sa na úrovni od -26,1 % do 14,1 %. Pre túto rozkolísanosť ziskovosti sa znalec žalovaného
vyjadril, že nemôžu byť základom pre výpočet ušlého zisku. Napriek tomu znalec spravil z týchto
rozkolísaných hospodárskych výsledkov ziskovosti priemer a jeho záver o abstraktnosti zisku bol na
hodnote 2,1 %. Tvrdenie znalca, že ziskovosť za obdobie 2008 - 2013 je príliš rozkolísaná, aby bola
ukazovateľom abstraktného zisku a zároveň prijať záver o abstraktnom zisku na úrovni 2.1 % s použitím

práve týchto hodnôt je vo vzájomnom protiklade. Súd prvej inštancie napriek uvedenému rozpornému
vyjadreniu záver znalca o abstraktnom zisku prijal a rozhodol v jeho súlade bez ďalšieho odôvodnenia
či svojho vlastného názoru.

50. K bodu č. 40, 42 žalobca poukázal na nesprávnosť vyjadrenia žalovaného, ktorý vo svojom

vyjadrení uviedol, že výklad pojmu abstraktný zisk podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka je v
súlade s tým, ako tento pojem poňal súdny znalec v znaleckom posudku, keď má za to, že znalec
postupoval správne, keď znenie § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka interpretoval ako zisk dlhodobý,
pretože bol to práve znalecký posudok žalovaného, ktorý napriek úvodnému hodnoteniu a rozkolísanostiziskovosti vzal do úvahy tieto rozkolísané hodnoty rokov 2008 až 2013 a spriemeroval ich s výsledkom
abstraktného ušlého zisku na úrovni 2.1 %. Naproti tomu z textu znaleckého posudku žalobcu vyplýva,
že znalkyňa sledovala vývoj ziskovosti v rokoch 2009, 2010 a 2011 (nerobila priemer z týchto rokov),

definujúc, prečo použila práve tieto tri roky a nepostupovala spôsobom priemeru z nich. Žalobca má
za to, že úlohou oboch znalcov nebolo dať právny výklad ust. § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka,
nakoľko posudzovanie právnych otázok je úlohou súdu. Preto žalobca namietol, že súd prvej inštancie
preberajúc len záver znaleckého posudku žalovaného, ktorý priemerom rokov 2008 - 2013 určil ušlý
zisk na úrovni 2,1 % je jednak nesprávnym právnym posúdením § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka

zo strany súdu, ale zároveň aj nedostatočným odôvodnením rozsudku a procesným pochybením súdu.

51. K bodu č. 44, 45 žalobca uviedol, že už v predchádzajúcej časti tohto vyjadrenia a aj v odvolaní
uviedol, že prevenčnú povinnosť má subjekt, ktorý má vedomosť, resp. s ohľadom na okolnosti môže si
byť vedomý hroziacej škody, ktorú potom má za povinnosť odvrátiť. Žalobca o hroziacej škode v podobe
odkladu začatia realizácie diela a následne aj úplnej nerealizácii diela vedomosť nemal. Vedomosť o

odklade nadobudol dňa 25.11.2010 pri prevzatí staveniska s tým, že dielo začne realizovať v februári
2011. Žalobca jednal v dobrej viere a v snahe udržať zmluvu so žalovaným v platnosti a realizovať ju,
preto žalovaného opakovane urgoval, aby súčinnosť, ktorá bola jeho zodpovednosťou zabezpečil a bolo
dané východisko a podmienka pre začatie plnenia diela. Žalovaný podľa názoru žalobcu neoprávnene
vytýka znalkyni žalobcu, že plnenie prevenčnej povinnosti nevzala do úvahy pri výpočte výšky škody.

Znalkyňa mala za úlohu vyčísliť výšku škody z pohľadu účtovného, ekonomického, resp. matematického
pre účely súdneho konania. Je úlohou súdu zohľadniť otázky právneho typu, okrem iných aj prevenčnej
povinnosti podľa § 384 Obchodného zákonníka a s použitím kalkulácie škody v danom období, prípadne
ohraničiť správnu dobu v zmysle právnych predpisov, za ktorú bude alebo nebude škodu akceptovať.

52. K bodu č. 49 žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaný v doplňujúcom vyjadrení uvádza, že žalobca
pre začatie realizácie diela mať k dispozícii projekt dopravného značenia a znalkyňa sa s plnením
tejto povinnosti žalobcu vôbec nezaoberala, tento argument nebol doposiaľ predmetom prednesu, ani
žiadneho písomného podania žalovaného. Žalovaný túto domnienku účelovo spomína v odvolacom
konaní, kedy je už stav právoplatného vyriešenia, kto zodpovedal za nerealizovanie diela, a kto porušil

povinnosť súčinnosti a kto je zodpovedný za vzniknutú škodu. O tom, kto ZOD porušil a kto zavinil
nerealizovanie diela, sa súd prvej inštancie vyjadril v medzitýmnom rozsudku, ktorý je právoplatný. Ak by
súd neuznal, že zodpovedným za nerealizovanie diela je žalovaný, nezaviazal by žalovaného k náhrade
škody. Preto doplňujúce vyjadrenie žalobca považuje za účelové, nepreukázané a irelevantné v tomto
štádiu sporu.

53. Žalobca v ostatnom poukazuje odvolaciemu súdu na svoje ostatné vyjadrenia a podania ako aj
odvolanie a na odvolaní trvá. Uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania.

54. Po podaní odvolania, podaním zo dňa 27.10.2021, doručeným odvolaciemu súdu dňa 28.10.2021

žalobca podal návrh na zmenu žalobcu podľa § 80 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“). Návrh odôvodnil tým, že medzi ním a spoločnosťou RESTAX s. r. o., so sídlom Vlčie
hrdlo 20, 821 07 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 46 118 454 (ďalej len „spoločnosť RESTAX
s.r.o.“) bola uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou žalobca ako postupca previedol na
spoločnosť RESTAX s.r.o. ako postupníka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu. Z uvedeného

dôvodu žiadal, aby súd rozhodol o zmene na strane žalobcu a aby konanie pokračovalo po tejto zmene
s novým žalobcom, spoločnosťou RESTAX s.r.o., so sídlom Vlčie hrdlo 20, 821 07 Bratislava - mestská
časť Ružinov, IČO: 46 118 454.

55. Súčasne s návrhom na zmenu žalobcu spoločnosť RESTAX s.r.o. oznámila, že súhlasí so vstupom

do konania v pozícii žalobcu v súlade s § 80 ods. 2 CSP.

56. Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k.
43Cob/57/2021-624 zo dňa 16.marca 2022 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu
Trading universal services, s.r.o., so sídlom Panenská 8, 811 03 Bratislava, IČO: 35 730 170 vstúpil ako

žalobca RESTAX s. r. o., so sídlom Vlčie hrdlo 20, 821 07 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 46
118 454.57. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po prejednaní odvolania v rozsahu a z dôvodov v
ňom uvedených (ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

58. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.4.2013 domáhal
pôvodne voči žalovanému zaplatenia sumy 170.232,64 Eur s príslušenstvom titulom skutočnej škody vo
výške 85.399,18 Eur a titulom ušlého zisku vo výške 84.833,46 Eur. V priebehu konania podal žalobca
návrh na zmenu žaloby a domáhal sa od žalovaného zaplatenia sumy 239.246,45 Eur s príslušenstvom.

Okresný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 9Cb/32/2013-234 zo dňa 20.10.2016, že
uplatňovaný nárok na náhradu škody je daný. Proti medzitýmnemu rozsudku podal odvolanie žalovaný.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom č. k. 41Cob/121/2017-259 zo dňa 31.januára
2018 rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom potvrdil. Odvolací súd konštatoval, že nárok žalobcu
na náhradu škody a ušlého zisku, ktorá vznikla žalobcovi z dôvodu porušenia zmluvných povinností
žalovaného je dôvodný. Pokiaľ žalobca odstúpil od zmluvy o dielo dňa 27.4.2012, takéto odstúpenie

je podľa názoru odvolacieho súdu platné z dôvodu nesplnenia si povinnosti zo strany žalovaného, v
dôsledku čoho žalobca nebol schopný dielo realizovať. Odvolací súd v zhode s rozsudkom okresného
súdu skonštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že zabezpečoval
technickú vybavenosť pre realizáciu stavby a tiež nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku.

59. Medzi stranami sporu bola uzatvorená dňa 21.9.2010 Zmluva o dielo č. 3/2010, predmetom ktorej
bolo zhotovenie stavby „Kanalizačný zberač, ulica Kamenárska“ v meste Nová Baňa. Podľa bodu II.
bol termín začatia výstavby stanovený do dvoch mesiacov od podpisu zmluvy a termín ukončenia
a odovzdania stavby najneskôr 10/2011. Dňa 25.11.2010 došlo k odovzdaniu a prevzatiu staveniska
stavby. V bode 9 zápisu o odovzdaní a prevzatí staveniska stavby bol uvedený termín zahájenia

stavby 2/2011 s tým, že podľa bodu 12 zápisu rozkopávkové povolenie miestnej komunikácie pre
stavbu zabezpečí investor a odovzdá zhotoviteľovi a stavebnému dozoru. Vzhľadom na to, že žalovaný
rozkopávkové povolenie nepredložil, žalobca žalovaného listom zo dňa 11.4.2011 upozornil na túto
skutočnosť a opätovne ho požiadal o jeho zabezpečenie. Listom zo dňa 2.5.2011 žalovaný žalobcovi
oznámil, že zatiaľ nie je možné ním požadované doklady zaslať. Žalobca si potom svoj nárok na náhradu

škody uplatňoval za obdobie od 25.11.2010 do 2.5.2011 z dôvodu, že od odovzdania staveniska dňa
25.11.2010 minimálne až do doručenia listu žalovaného zo dňa 2.5.2011 pretrvával stav, keď zo strany
žalovaného nebola poskytnutá žalobcovi potrebná súčinnosť na plnene jeho záväzkov a nebolo mu ani
oznámené, že mu žalovaný požadované doklady neposkytne, ani skutočnosť, že žalovaný nemá už
ďalej záujem na realizácii stavby. Tvrdil, že minimálne počas celej tejto doby bol žalobca pripravený

začať stavebné práce ihneď potom, ako by mu bolo doručené chýbajúce rozkopávkové povolenie a
udelený pokyn žalovaného na reálne začatie prác. Až následne z komunikácie žalovaného vyplynulo,
že dielo, ktoré bolo predmetom zmluvy už nemá žalovaný záujem realizovať. Žalobca si uplatnil náhradu
škody vo výške 170.232,64 Eur s príslušenstvom. Titulom skutočnej škody si uplatňoval sumu vo výške
85.399,18Euratitulomušléhoziskuvovýške84.833,46Eur. Napriekpripusteniuzmenyžalobynasumu

239.246,45 Eur spolu s príslušenstvom, právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 19.9.2019
uviedla, že netrvá na zmene pôvodnej žaloby a trvá na žalobe v pôvodnom rozsahu (č.l. 354 p.v.)

60. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý priznal čiastočne nárok na náhradu
škody titulom skutočnej škody žalobcovi len za obdobie od 1.2.2011 do 2.5.2011, teda nie za obdobie,

ako to požadoval žalobca (odo dňa 25.11.2010), a to práve s poukazom na dohodu strán sporu o zmene
pôvodného termínu zahájenia výstavby, keď v Zápise z odovzdania a prevzatia stavby z 25.11.2010
je ako termín zahájenia výstavby uvedený február 2011. Zástupcovia objednávateľa aj zhotoviteľa
predmetný zápis podpísali a skonštatovali, že sú splnené všetky podmienky pre odovzdanie staveniska s
tým, že objednávateľ Mesto Nová Baňa za podmienok uvedených v tomto zápise odovzdáva týmto dňom

Tradingu universal services, s. r. o. Kysucký Lieskovec horeuvedené stanovisko k realizácii prác podľa
projektovej dokumentácie a zhotoviteľ za rovnakých podmienok stavenisko dnešného dňa preberá.
Keďže predmetný zápis, v ktorom bola dohodnutá zmena termínu zahájenia výstavby podpísali obe
zmluvné strany zmluvy o dielo, dospel odvolací súd k záveru, že na zmene termínu výstavby sa strany
sporu dohodli. Odvolací súd nepopiera, že k posunutiu termínu začatia realizácie prác z 21.11.2010 na

1.2.2011 prišlo z dôvodu na strane žalovaného, pretože žalovaný nemal zabezpečené rozkopávkové
povolenie tak, ako to uvádza v odvolaní žalobca, ale nestotožnil sa s názorom žalobcu, že nemal
inú možnosť, ako s posunutím termínu realizácie súhlasiť, nakoľko v prípade ak nemal záujem na
zmene termínu začatia výstavby z dôvodov na strane žalovaného, mal možnosť od zmluvy z tohtodôvodu odstúpiť, prípadne trvať na začatí prác na zmluve o dielo v riadne stanovenom termíne (čo však
nebolo možné pre nezabezpečenie rozkopávkového povolenia zo strany žalovaného). Ak teda v zápise
o odovzdaní a prevzatí staveniska stavby si strany termín zahájenia výstavby určili na 2/2011, dospel

odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri určení dátumu, za ktorý priznal žalobcovi náhradu
škody považoval správne obdobie až od 1.2.2011 do 2.5.2011.

61. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval tým, že mal v zmysle zmluvy o dielo pripravené technické
zabezpečenie a za prenajaté vozidlá platil nájomné prenajímateľovi, dospel odvolací súd k záveru, že

pokiaľ samotný žalobca uviedol, že od 2.5.2011 už technické zabezpečenie pre zmluvu o dielo viac
nerezervoval a dané stroje vrátil prenajímateľovi alebo boli presunuté na iné projekty, i keď zmluva o
dielo stále ukončená nebola, mal odvolací súd za to, že ak napriek trvaniu zmluvy od 2.5.2011 žalobca
už technické zabezpečenie nerezervoval, mal takúto možnosť aj v období od 25.11.2010 do 1.2.2011
teda v období, keď sa pri zápise o odovzdaní a prevzatí staveniska dozvedel o posunutí termínu začatia
výstavby,keďžeakosámuviedolajvčase,kýmzmluvaodielonebolaukončená,avšaksanerealizovala,

bol podľa vlastného vyjadrenia schopný buď vrátiť stroje prenajímateľovi alebo presunúť ich na iný
projekt. Keďže sa dňa 25.11.2010 dozvedel, že stavba sa bude realizovať až od 1.2.2011, mal možnosť
využiť buď presunutie strojov do zahájenia výstavby alebo vrátiť prenajímateľovi . Z týchto dôvodov
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie ustálil obdobie od 1.2.2011 do 2.5.2011, za ktoré
priznal žalobcovi náhradu škody správne.

62. Odvolací súd sa stotožnil aj s výškou náhrady škody, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi
titulom finančných prostriedkov za prenájom strojných zariadení. Správne dospel súd prvej inštancie
k záveru, že žalobca preukázal, že v súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného došlo u
neho ku vzniku skutočnej škody, a to v dôsledku vynaložených nákladov na zabezpečenie technického

vybavenia pre realizáciu diela. Odvolací súd konštatuje, že žalobca preukázal príčinnú súvislosť
medzi porušením povinnosti na strane žalovaného a vznikom skutočnej škody, bez ktorého porušenia
povinnosti by na strane žalobcu k škode nedošlo. Žalobca vynaložil náklady na zabezpečenie
technického a strojového zariadenia, a to konkrétne za prenájom strojných zariadení z titulu nájmu
motorových vozidiel Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA070TN, Mercedes-Benz ACTROS, ev.

číslo: BA082TP a Mercedes-Benz ATEGO 1218K, ev. číslo: BA254ZL.

63. Súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi nárok na náhradu skutočnej škody z titulu
vynaložených nákladov na úhradu nájomného len vo výške 5.643,--Eur pri motorovom vozidle
Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA070TN, Mercedes-Benz ACTROS, ev. číslo: BA082TP a v sume

1.200,--Eur pri strojnom zariadení Mercedes-Benz ATEGO 1218K, ev. číslo: BA254ZL mesačne, a nie
tak, ako si ich uplatňoval žalobca, teda aj s DPH. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náklady z
titulu úhrady nájmu strojných zariadení spolu v sume 38.263,52 Eur za obdobie od 1.2.2011 do 2.5.2011,
odvolací súd sa s takto vyčíslenou a ustálenou výškou škody v celom rozsahu stotožnil, keď dospel
k záveru, že žalobca si v zmluvách o podnikateľskej nájme hnuteľných vecí dohodol nájomné vo výške

5.643,--Eur, prípadne 1.200,--Eur za kalendárny mesiac a nájomca bol povinný zaplatiť prenajímateľovi
takto dohodnutú sumu.

64. Odvolací súd potom neprihliadol na námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ním
predložené faktúry a výpisy z bankového účtu preukazujúce úhradu nájomného spolu s DPH, keď podľa

jeho názoru súd prvej inštancie úplne opomenul v rozhodnutí tieto listinné dôkazy vziať do úvahy, hoci
ich v texte odôvodnenia cituje ako preukazovanie reálnej výšky nákladov. Súd prvej inštancie napriek
v spise doloženým faktúram a bankovým výpisom ustálil výšku škody titulom nájomného vychádzajúc
z predmetných nájomných zmlúv a v nich vyčíslenom nájomnom, teda sume 5.643,--, resp. 1.200,--
Eur, z dôvodu, že je smerodajné, aké nájomné si zmluvné strany v zmluvách o podnikateľskom nájme

hnuteľných vecí dohodli, bez ohľadu na to, v akej sume vystavil faktúry právnemu predchodcovi žalobcu
prenajímateľ motorových vozidiel, teda, že si prenajímateľ účtoval v predmetných faktúrach aj DPH.

65. Ak teda priznal súd prvej inštancie žalobcovi z titulu skutočnej škody vynaložené náklady titulom
úhrady nájmu strojných zariadení v sume 38.263,52 Eur za obdobie od 1.2.2011 do 2.5.2011 rozhodol

správne.

66. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi škodou z titulu vynaložených nákladov na odpisy strojnýchzariadení v rámci účtovnej evidencie, ktoré boli majetkom žalobcu, a to za hydraulický bager COBELCO
SK250LCahydraulickýbagerCAT320BL.Žalobcanepreukázalpríčinnúsúvislosťmedziškodou,ktorú
uplatňoval z titulu vynaložených nákladov na odpisy strojných zariadení v rámci účtovnej evidencie , a to

práve z dôvodu, že v prípade odpisov sa jedná o skutočnosť nezávislú od toho, či sú vozidlá využívané
alebo nie a žalobcovi by vznikla povinnosť realizovať tieto odpisy z predmetných strojných zariadení v
jeho vlastníctve bez ohľadu na to, či by došlo k porušeniu povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu zo
zmluvy o dielo, keď správne uviedol súd prvej inštancie, že žalobcovi by vznikla povinnosť realizovať
účtovné odpisy z takýchto strojných zariadení bez ohľadu na to, či by boli využívané v rámci realizácie

diela alebo nie, teda jednoznačne nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody, ktorú
si uplatňoval žalobca z titulu vynaložených nákladov na odpisy strojných zariadení v rámci účtovnej
evidencie, a ktorú by zapríčinil žalovaný porušením povinností na strane žalovaného. Odvolací súd
má za to, že uplatňované odpisy nemožno považovať za účelne vynaložený náklad v príčinnej súvislosti
so škodnou udalosťou.

67. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol
správne, keď priznal žalobcovi titulom skutočnej škody sumu 38.263,52 Eur, preto rozsudok Okresného
súdu Žiar nad Hronom v napadnutej tretej výrokovej vete v časti, v ktorej žalobu o zaplatenie 47.135,66
Eur titulom skutočnej škody zamietol, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil (85.399,18
Eur uplatnená skutočná škoda - 38.263,52 Eur priznaná skutočná škoda = zamietnutá žaloba v časti

47.135,66 Eur titulom skutočnej škody).

68. Žalobca si žalobou uplatňoval aj ušlý zisk vo výške 84.833,46 Eur, teda vo výške predpokladaného
a očakávaného zisku v rozsahu 10% z dohodnutej ceny diela bez DPH uvedenej v bode V. 2 zmluvy vo
výške 848.334,59 eur. Aj keď v znaleckom posudku predloženým žalobcom znalec vyčíslil ušlý zisk na

12,57 %, žalobca zotrval na pôvodne uplatnenej výške ušlého zisku, teda na sume 84.833,46 Eur.

69. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi titulom ušlého zisku sumu 17.815,03 Eur, teda 2,1 % zo sumy
848.334,59 Eur a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď uviedol, že pri vyčíslení ušlého
zisku vychádzal jednak z dohodnutej ceny za dielo, dlhodobej ziskovosti a hospodárskych výsledkov

žalobcu za obdobie rokov 2008 až 2013, ktoré podľa názoru súdu reálne odzrkadľujú mieru ziskovosti
žalobcu a túto použil pre výpočet abstraktného ušlého zisku i v rámci ušlého zisku, ktorý vznikol na
strane žalobcu v súvislosti s nerealizovaním diela v dôsledku zavineného konania žalovaného.

70. Podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka namiesto skutočne ušlého zisku môže poškodená

strana požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok
obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká.

71. Reparačná funkcia náhrady škody sa realizuje vtedy, ak sa poškodenému nahradzuje ujma v
celom rozsahu. Z tohto dôvodu zákon priznáva poškodenému aj právo na náhradu ušlého zisku. Ušlý

zisk je zisk, ktorý by bola poškodená strana dosiahla, keby nenastala škodná udalosť, t. j. porušenie
povinnosti. Ušlý zisk a jeho výšku musí preukázať poškodená strana, čo býva v praxi často zložité,
preto zákon zvýhodňuje poškodeného a dáva mu možnosť požadovať buď ušlý zisk, ktorý by bol
dosiahol alebo náhradu zisku, ktorý sa dosahuje v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobným
podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. V právnej teórii sa hovorí

o tzv. abstraktnom zisku, dôkazné bremeno aj ohľadne tohto zisku je na strane poškodenej. Výšku
obvyklého zisku v tom-ktorom odvetví, vychádzajúc z konkrétneho porušeného záväzku je možné zistiť
aj znaleckým dokazovaním. Obvyklý zisk nie je možné priznať vtedy, ak by poškodený nemal nárok
na ušlý zisk, teda ak by nebol býval dosiahol vôbec svoj zisk. Z dikcie zákona vyplýva, že poškodená
strana môže požadovať obvyklý ušlý zisk ako alternatívu namiesto skutočne ušlého zisku. Zjednodušené

preukazovanie výšky ušlého zisku je zakotvené v prospech poškodeného, preto poškodený má právo
voľby, či bude preukazovať skutočný ušlý zisk alebo bude požadovať abstraktný zisk. Podmienky
obdobné podmienkam porušenej zmluvy budú zahrňovať nielen vlastnosti predmetu plnenia, ale aj jeho
čas a miesto ako aj platobné podmienky. Aj pri preukazovaní ušlého zisku sa vyžaduje zistenie príčinnej
súvislosti medzi porušením povinnosti a ušlým ziskom.

72. Ako už bolo uvedené, v znaleckom posudku predloženého žalobcom dospela znalecká organizácia
k záveru, že ak by nenastala škodová udalosť, tak by pri normálnom chode veci spoločnosť žalobcu
dosiahla realizovaním stavebného diela predpokladaný zisk 106.635,66 Eur (12,57%). V opačnomprípade, t. j., ak by škodová udalosť nastala, tak znalecká organizácia považuje sumu 106.635,66 Eur
za ujmu pre spoločnosť žalobcu vo forme ušlého zisku. Znalecká organizácia na posúdenie ziskovosti
podniku analyzovala výsledky hospodárenia ročnej účtovnej závierky žalobcu za rok 2009, 2010, 2011.

73. Naopak zo znaleckého posudku predloženého žalovaným vyplýva záver, že cena diela by nepokryla
všetky náklady žalobcu, a preto by z realizácie diela nedosiahla zisk. Znalecká organizácia uviedla, že
tým nevzniká nárok spoločnosti Trading universal services, s.r.o. na náhradu ušlého zisku.

74. Napriek uvedeným rozdielnym záverom v znaleckých posudkoch predložených žalobcom a
žalovaným súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že podľa jeho názoru znalecká
organizácia (znalecký posudok žalobcu) pri výpočte miery ziskovosti mala posudzovať dlhšie obdobie
a nielen časové obdobie roku 2010. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že znalecký
posudok predložený žalobcom posudzoval roky 2009, 2010 a 2011. Súd ďalej uviedol, že súkromno-
znalecký posudok predložený žalovaným, konštatuje, že žalobcovi z dôvodu realizácie diela nevznikla

žiadna škoda z dôvodu ušlého zisku s poukazom na to, že cena diela by nepokryla všetky náklady
žalobcu. Aj napriek týmto skutočnostiam poukázal súd prvej inštancie na obsah znaleckého posudku
(štruktúra nákladov a výnosov), z ktorých je zrejmé, že prehľad nákladov a výnosov žalobcu za obdobie
rokov 2008 až 2013 bol v rozpätí - 26,1 % až + 14,1 %.

75. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane konštatoval, že
znalecká organizácia, ktorá vypracovala znalecký posudok žalobcu mala pri výpočte miery ziskovosti
posudzovať dlhšie časové obdobie a nezohľadnil jej výpočet ušlého zisku, na druhej strane sa ale
nestotožnilanisozávermiznaleckéhoposudkupredloženéhožalovaným,vktoromznaleckáorganizácia
uviedla, že žalobcovi z dôvodu realizácie diela nevznikla žiadna škoda z titulu ušlého zisku s poukazom

na to, že cena by nepokryla všetky náklady žalobcu a následne sám z hospodárskych výsledkov
žalobcu za časové obdobie roku 2008 až 2013 dospel k záveru, že priemerná ziskovosť v súvislosti
s hospodárskymi výsledkami predstavovala dlhodobo 2,1 % a s tvrdením, že existencia ušlého zisku
musí byť jednoznačne preukázaná a pre prípad ušlého zisku ak nie je možné preukázať jeho reálnu
existenciu a jedná sa o hypoteticky ušlý zisk, je nutné bezpochyby prihliadať na to, že sa jedná o zisk

štandardný a preukázaný.

76. Odvolací súd s takýmto záverom súdu prvej inštancie ohľadne priznania náhrady škody titulom
ušlého zisku nesúhlasí, keďže nie je zrejmé, na základe akých záverov dospel súd k uvedeným
skutočnostiam, teda, že na jednej strane neakceptoval nárok žalobcu na uplatnený zisk vo výške

10% (nižší ako bol stanovený znaleckým posudkom žalobcu), na druhej strane neakceptoval závery
znaleckého posudku predloženého žalovaným, podľa ktorého by žalobcovi nevznikla žiadna škoda z
titulu ušlého zisku a napriek tvrdeniu v posudku žalovaného, že rozkolísané hospodárske výsledky
žalobcu nemôžu byť základom pre výpočet ušlého zisku z realizácie konkrétnej zákazky, dospel k
záveru, že priemerná ziskovosť v súvislosti s hospodárskymi výsledkami žalobcu predstavovala

dlhodobo 2,1 % a v takomto rozsahu žalobcovi ušlý zisk priznal.

77. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výpočtu
a priznania ušlého zisku vo výške 17.815,03 Eur nie je správne, preto v časti, v ktorej súd žalobu o
zaplatenie 67.018,43 Eur titulom ušlého zisku zamietol (ušlý zisk uplatnený vo výške 84.833,46 Eur,

priznaný vo výške 17.815,03 Eur) podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a v tejto časti
vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom okresný súd opätovne
posúdi nárok žalobcu na uplatnenú náhradu škody titulom ušlého zisku a pri rozhodovaní o tomto
nároku odôvodní, prečo podľa jeho názoru znalecká organizácia v znaleckom posudku predloženým
žalobcom mala posudzovať mieru ziskovosti za dlhšie časové obdobie a nie len za roky 2009, 2010

a 2011, odôvodní, na základe čoho je nutné pri určovaní abstraktného ušlého zisku konštatovať, že
sa jedná o zisk spravidla opakovane dosahovaný, dlhodobý, preukázateľný a nie o zisk dosahovaný
aj v krátkom časovom období a prečo je podľa názoru súdu nutné zohľadniť dlhodobé hospodárske
výsledky,keďžepodľa§381ods.1Obchodnéhozákonníkamôžepoškodená stranapožadovaťnáhradu
zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam

porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. Keďže v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej
inštancie nedostatočne odôvodnené, a z toho dôvodu nepreskúmateľné, bolo potrebné v tejto časti
rozhodnutie zrušiť.78. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný nepodal odvolanie ani voči priznanému
nároku titulom ušlého zisku, preto odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu len v časti, v ktorej
žalobu o zaplatenie 67.018,43 Eur titulom ušlého zisku zamietol.

79. Pretože výrok o náhrade trov konania závisí od rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu aj v napadnutej štvrtej výrokovej vete, ako výrok súvisiaci.

80. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

81. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).