Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. jún 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5817205169
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5817205169.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobkyne: X.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, právne zastúpená: JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom v Nižnej, Nová Doba 489/15, pracovisko Hattalova 373/3, Námestovo, proti žalovaným:
1/ S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Q. XXX, B., 2/ Ing. S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, S.,
3/ Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, N., 4/ X. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, D., 5/
B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, 6/ H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX/X, S., 7/ B. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 8/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 9/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom

A. XX, 10/ I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 11/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 12/ W. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, S. S., 13/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, T. A., 14/ U.
V., XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, žalovaní 1/až 11/ právne zastúpení: JUDr. Peter Vevurka, advokát
so sídlom v C. B. XXX/XX, o určenie spoluvlastníckeho práva k pozemku, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 11C/63/2017-106 z 15. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaní v rade 1/ až 14/ m a j ú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na okresnom súde domáhala určenia, že je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. L. W. tak ako ich v podanej žalobe
špecifikovala. Žalobu odôvodnila tým, že titulom rozhodnutia o dedičstve po poručiteľke W. V. sa
stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností predtým zapísaných v pozemno-knižných protokoloch
pre kat. úz. a obec L. W., ktoré boli skomasované. V čase prejednania dedičstva po poručiteľke
W. V. však štátna moc povojnové komasácie neuznávala, všetky verejné listiny sa spisovali výlučne

podľa pozemno-knižného stavu, a to aj napriek tomu, že účastníci komasácie majetok užívali v
zmysle komasácie. Aj v dedičskej veci po poručiteľke boli nehnuteľnosti prejednané v pôvodnom
predkomasačnom pozemno-knižnom stave, avšak nakoľko v L. W. išlo o tzv. ideálnu komasiáciu
transformoval sa celý tento pozemno-knižný stav konkrétneho vlastníka do celkovej výmery konkrétnych
komasačných parciel. Žalobkyňa tvrdila, že na základe dedičského rozhodnutia síce nadobudla
vlastnícke právo k predkomasačným pozemno-knižným parcelám, pozemno-knižné vlastníctvo však
zodpovedá konkrétnemu komasačnému vlastníctvu. Okresný súd vzhľadom na nárok uplatnený žalobou

sa primárne zaoberal posúdením, či na žiadanom určení má žalobkyňa naliehavý právny záujem (§
137 písm. c/ Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) a konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý
právny záujem na žiadanom určení. Bez určenia súdu by jej právne postavenie bolo neisté, nakoľko
žalovaní tvrdia, že predmetné spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po poručiteľke W. V. aneboli ešte predmetom prejednania v dedičskom konaní. Následne sa okresný súd zaoberal vecným
prejednaním nároku. Pri jeho právnom posúdení vychádzal z ust. § 134 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka (ďalej „OZ“) a posudzoval existenciu splnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam žalobkyňou. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania ustálil nasledujúci
skutkovýstav:Vrokoch1947a1948prebehlivextravilánekat.úz.L.W.pozemkovéúpravy-komasácia,
ktorá bola v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy technicky ukončená a autentifikovaná, t.j. aj
právne zavŕšená meritórnym rozsudkom vydaným Krajským súdom v Ružomberku zo dňa 31.07.1948.
Vlastníci nehnuteľností vrátane právnych predchodcov strán sporu vstúpili do držby nehnuteľností v

stave, ktorý zodpovedal schváleným pozemkovým úpravám. Zmenou spoločenského režimu, kedy
komunistická moc neuznávala ani komasácie, ktoré boli ukončené sa účastníci právnych vzťahov dostali
dosituácie,kedyimbolaznámaskutočnosťoprávoplatneukončenýchpozemkovýchúpravách,vzmysle
ktorých sa aj ujali držby, ale zároveň vo vzťahu k štátnym orgánom a právnym listinám museli používať
identifikáciu nehnuteľností v zmysle pozemkovej knihy. Na základe tejto úvahy, okresný súd konštatoval,
že k obdobnej situácii došlo aj v dedičskom konaní po poručiteľke žalobkyne W. V., v dedičskom konaní

po jej osobe boli prejednané nehnuteľnosti v pozemno-knižnom stave, hoci v extraviláne obce L. W.
v tom čase už platil stav po komasácii. Tejto situácie si podľa okresného súdu museli byť vedomí
všetci účastníci dedičského konania, nakoľko v L. W. vstúpili do držby a pozemky aj reálne užívali
ľudia v stave komasačnom a nie pozemno-knižnom. Vzhľadom na spôsob priebehu komasácie, kedy
parcely pôvodne vo vlastníctve právnych predchodcov strán sporu boli prerozdelené do nových parciel

a z dôvodu, že sa nezachovalo zrovnávacie zostavenie k umiestňovaciemu plánu, nebolo možné
stotožniť pozemno-knižné parcely s komasačnými , potom nebolo možné stotožniť predmet dedičského
konania po nebohej W. V. so stavom komasačným, t.j. so stavom, ktorý je aj v súčasnosti zapísaný
v katastri nehnuteľností. Okresný súd konštatoval, že možno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že
nemohlaovplyvniťneuznávaniekomasačnéhostavuorgánmištátuanazákladededičskéhorozhodnutia

bola v presvedčení, že nadobudla podiel k nehnuteľnostiam po poručiteľke, no zároveň uviedol,
že je potrebné prihliadať aj na určitosť vôle ostatných účastníkov dedičského konania, nakoľko títo
sa v dedičskom konaní vyjadrovali k dedičstvu vo vzťahu k pozemno-knižnému, nie je zrejmá ich
vôľa ku stavu komasačnému. Následne sa okresný súd zaoberal posúdením splnenia podmienok
pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyňou k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Z pohľadu

predpokladov vydržania však podľa jeho názoru absentovala existencia dobromyseľnosti žalobkyne.
Táto v čase vydania dedičského rozhodnutia musela mať vedomosť o tom, že v obci L. W. v minulosti
prebehla komasácia a ľudia sa reálne ujali držby a užívania pozemkov podľa komasačného stavu.
Poručiteľka a jej rodina užívali predmetné pozemky v stave komasačnom, tak ako im bol pridelený v
roku 1949, nie v stave pozemno-knižnom. Hoci žalobkyňa mohla byť v subjektívnom presvedčení, a

to aj na základe dedičského rozhodnutia, že je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu k predmetným
nehnuteľnostiam, objektívne musela mať o tom aspoň pochybnosť, nakoľko si musela byť vedomá aj
toho, že tu existuje a reálne sa používa stav komasačný, ktorý nebol predmetom dedičského konania.
Uzavrel, že k vydržaniu spoluvlastníckych podielov, ktoré sú predmetom konania žalobkyňou nedošlo.
Vzhľadom k tomu, že v dedičskom konaní po neb. W. V. bol prejednaný len pozemno-knižný stav a nie

stav komasačný, tak nedošlo ani k dedičskému prejednaniu vlastníctva spoluvlastníckych podielov, ktoré
boli predmetom konania vo veci samej. Predmetné spoluvlastnícke podiely tak podľa záveru okresného
súdu sú správne v katastri nehnuteľností zapísané na meno neb. W. V.. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal strane, ktorá bola v spore úspešná, t.j. žalovaným.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa a žiadala, aby
krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Namietala, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
záverom a tieto následne nesprávne právne posúdil. Uviedla, že nebolo pochybností, že komasácia v
L. W. prebehla. Túto skutočnosť jednak tvrdila v samotnej žalobe a nerozporovali ju ani ostatné strany.

Zároveň však tvrdila, že komasáciou došlo k sceleniu majetku do nových komasačných parciel, ktoré
sa mohli nachádzať už na iných miestach než pôvodné pozemno-knižné parcely. Okresný súd však
opomenul ,v nadväznosti na túto skutočnosť vyhodnotiť listinný dôkaz komasačný hárok označený
ako „str. 176 hárok č. 0156“, ktorý k žalobe doložila. Z tohto dôkazu vyplýva, aký pôvodný majetok po
poručiteľke W. V. podliehal pozemkovej úprave - komasácií. V tomto dokumente sa uvádzajú pozemno-

knižné vložky, ktorých sa komasácia týkala a ktoré boli predmetom dedenia po poručiteľke a ktoré
po nej dedením nadobudla. Na základe toho potom nepovažovala za správny záver okresného súdu,
že nie je možné stotožniť predmet dedičského konania so stavom komasačným. To, že nie je možné
ustáliť, ktoré konkrétne pozemno-knižné parcely zodpovedajú ktorej konkrétnej komasačnej parcele vkonaní netvrdila a z hľadiska ňou prezentovaného právneho názoru, táto skutočnosť nie je rozhodná
pre posúdenie jej nároku. Ďalej namietala, že okresný súd nezaujal stanovisko k jej prezentovanému
právnemu názoru, že nadobudla vlastnícke právo k žalovaným parcelám z titulu dedičského rozhodnutia

D 89/81 vydanom v súlade s vtedajšou praxou štátnych orgánov. V tejto súvislosti len konštatoval, že
nemohla dedením nadobudnúť právo k žalovaným parcelám, nakoľko v tom čase už platil komasačný
a nie pozemno-knižný stav. Stotožňovanie konkrétnych komasačných parciel s konkrétnymi pozemno-
knižnými parcelami, v tomto prípade však podľa názoru žalobkyne nie je rozhodné, nakoľko dedením
nadobudla všetky pozemno-knižné parcely, ktoré boli vykomasované, a preto sa stala vlastníčkou

všetkých komasačných parciel. Pripustila, že predmetné dedičské rozhodnutie odkazuje na pozemno-
knižné vložky, avšak vzhľadom na ideálnosť predchádzajúcej komasácie, túto masu aktív nadobudla
dedením práve ona. V tejto súvislosti mal okresný súd brať do úvahy skutočnosť, že všetci ostatní
dedičiastakýmtousporiadanímsúhlasili.Zhľadiskaideálnostikomasačnýchprácjepodľajejnázorubez
právneho významu, či nadobúdací titul odkazuje na komasačné alebo pozemno-knižné parcely, nakoľko
sa stále jedná o tú istú masu majetku, odlišujúcu sa len formálno-právnym označením (inými parcelnými

číslami). Ďalej žalobkyňa poukazovala na to, že okresný súd na jednej strane pripustil, že nemohla
ovplyvniť skutočnosť, že štátne orgány neuznávali komasačný stav, no na druhej strane, práve vzhľadom
na okolnosť,žesibolavedomáexistenciekomasácie,spochybňovalexistenciujejdobrejvieryvto,žesa
stala vlastníčkou sporných nehnuteľností. Namietala, že práve táto okolnosť bola titulom pre založenie
dobrej viery u jej osoby, dôverujúc v správnosť rozhodnutia štátneho orgánu o nadobudnutí celého

nehnuteľného majetku poručiteľky. V čase prejednávania dedičstva vnímala vôľu ostatných dedičov
vyjadrenú v zápisnici o dedičstve, v ktorej súhlasili s nadobudnutím celého nehnuteľného majetku
zahrnutého do aktív dedičstva po poručiteľke práve jej osobou a pokiaľ štátny notár tieto nehnuteľnosti
označil stavom podľa pozemkovej knihy, nemohla táto skutočnosť u nej vyvolať pochybnosť, že sa stáva
vlastníčkou komasovaných nehnuteľností.

3. Žalovaní 1/ až 11/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu
žalobkyne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že okresný súd
sa v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobkyne a správne
uzatvoril, že predmetom dedičstva sp. zn. D 89/81 zo 17.03.1981 bol už neexistujúci pozemno-knižný

stav. Zdôraznili, že nehnuteľnosti zapísané na komasačnom hárku 0156 pre kat. úz. W. nie sú totožné a
ani neboli vytvorené z pôvodných pozemno-knižných parciel, ktoré boli predmetom konania o dedičstve.
„Vykomasované“ pozemky sa považujú za tzv. novoobstarané pozemky neidentické s pozemno-knižným
stavom. K takto vykomasovaným pozemkom vstúpila poručiteľka W. V. v roku 1948 do ich držby
a tieto užívala až do svojej smrti. Túto skutočnosť nespochybňovala ani žalobkyňa. Na žalobkyňu

však v dedičskom konaní neprešli nehnuteľnosti, spoluvlastnícky podiel poručiteľky k vykomasovaným
pozemkom, v tomto prípade o tzv. novo objavený majetok, ktorý je možné prejednať len v rámci
dedičského konania.

4. Žalobkyni bolo zaslané vyjadrenie žalovaných, na ktoré však už žalobkyňa nereagovala. Rovnako na

odvolanie žalobkyne písomne nereagovali ostatní žalovaní.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380
CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného
súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. V úvode považuje odvolací súd za potrebné obšírnejšie sa vyjadriť sa k právnemu inštitútu komasácie,
vychádza z článku JUDr. Mariána Mikla: KOMASÁCIA, ktorý bol uverejnený v časopise ARS NOTARIA
č.3/1998. Uvedený článok sa zaoberá analýzou inštitútu komasácie z historického, ako aj právneho
hľadiska. Koncom minulého a začiatkom tohto storočia došlo na niektorých miestach Slovenska

k takému rozsiahlemu drobeniu poľnohospodárskej pôdy, že jeden vlastník mal svoje pozemky v
obci rozptýlené na desiatkach miest a v takej malej výmere, resp. šírke, že ich nemohol účelne
obhospodarovať. V komasačnom konaní sa tieto pozemky mali sceliť tak, aby každý vlastník v
príslušnom katastrálnom území na základe výmeny dostal všetky pozemky späť, avšak v jednom, či vo
viacerých celkoch, a pokiaľ to bolo možné, aj na jednom mieste. Vývoj právnej úpravy komasácie na

území Slovenska možno z historického hľadiska členiť na obdobie do roku 1908, od roku 1908 do roku
1948, od roku 1948 do roku 1955. Podľa pôvodných právnych predpisov platných na území Slovenska
do roku 1908 sa komasácie vykonávali len v rámci urbárskych úprav. V roku 1908 nadobudol účinnosť
Uhorský zákon č. XXXIX/1908 o modifikácii a doplnení pôvodných právnych predpisov týkajúcichsa komasácie. Na základe splnomocnenia obsiahnutého v § 4 vydal minister spravodlivosti celý rad
nariadení na jeho vykonanie. Boli to nariadenia č. 10, 30, 40, 50 a 60/1909 I.M., ktoré už upravovali
komasáciu ako osobitný inštitút a platili až do roku 1948. Ďalšie nariadenie vydal minister spravodlivosti

v súčinnosti s ministrom poľnohospodárstva pod č. 20/1909 I.M., ktoré upravovalo správne konanie v
súvislosti s komasáciou. Platnosť, resp. používateľnosť týchto nariadení bola zrušená § 104 zák. č.
47/1948 Zb. o niektorých hospodársko-technických úpravách pozemkov (sceľovací zákon). Komasačné
konania začaté pred jeho účinnosťou sa však mali dokončiť podľa predchádzajúcich predpisov (§ 100
cit. zákona). Tento zákon zrušilo vládne nariadenie č. 47/1955 Zb. o opatreniach v odbore hospodársko-

technických úprav pozemkov. Komasácie začaté podľa zák. č. 47/1948 Zb. spravidla neboli dokončené.
Komasačná agenda patrila až do roku 1948 do právomoci súdov. Príslušným na konanie bol ten krajský
súd, v obvode ktorého sa nachádzali pozemky, ktoré sa mali komasovať. Po nadobudnutí účinnosti
zák. č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva boli na konanie v týchto veciach príslušné okresné súdy.
Tieto súdy potom dokončovali začaté veci. Ak sa im to nepodarilo skončiť do roku 1951, potom v týchto
konaniach nepokračovali a konanie bolo na základe administratívneho príkazu zastavené. Zákon č.

47/1948 Zb. zveril tzv. sceľovacie konanie do právomoci správnych orgánov.

7. V prejednávanej veci okresný súd vychádzal z toho, že komasácia bola ukončená meritórnym
rozsudkom Krajského súdu Ružomberok z 31. júla 1948 (č.l. 78). Na tento rozsudok odkazuje aj
správa Okresného úradu Námestovo z 22.08.2019 (č.l. 77), ktorú si vyžiadal okresný súd, a v ktorej

sa konštatuje, že v rokoch 1947 a 1948 bol spracovaný komasačný operát. Na základe toho možno
ustáliť, že komasačné konanie, na ktoré poukazovala žalobkyňa v podanej žalobe bolo začaté pred
účinnosťou zák. č. 47/1948 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 14.05.1948, a preto sa malo dokončiť
podľa predchádzajúcich predpisov, t.j. v zmysle zák. č. XXXIX/1908 a nariadení vydaných ministrom
spravodlivosti na jeho vykonanie.

8. Odvolací súd sa preto zaoberal fázami komasačného konania v zmysle tejto právnej úpravy, platnej
a účinnej pred 14. májom 1948. Komasačné konanie podľa týchto právnych predpisov sa členilo na
správne konanie a súdne konanie, pričom prvé predchádzalo druhému. V správnom konaní (upravenom
nariadením. č. 20/1909 I.M.) minister poľnohospodárstva rozhodnutím vyslovil, ktorá časť územia obce

môže byť do komasácie zahrnutá a či je komasácia pre obec prospešná a účelne vykonateľná. To platilo
tak pre všeobecnú ako aj pre čiastočnú komasáciu. O všeobecnú komasáciu išlo vtedy, ak sa konanie
týkalo celého katastrálneho územia obce, o čiastočnú vtedy, ak sa týkala len jednotlivými prírodnými
alebo umelými hranicami oddelených častí územia obce. Potom nasledovalo súdne konanie (upravené
nariadením č. 30/1909 I.M.). Súdne konanie malo niekoľko etáp, a to konanie o prípustnosti komasácie

(§ 41 až § 60), prípravné práce (§ 61 - § 140), meritórne konanie (§ 141-§ 162), vykonávacie konanie
(§ 163 - § 181), konanie o nákladoch komasácie (§ 182- § 205). V konaní o prípustnosti komasácie
bol vyhotovený hlasovací zoznam všetkých vlastníkov pozemkov v komasačnom území, súd každého
zapísaného účastníka vypočul v súvislosti s okolnosťami, či hlasuje za komasáciu alebo proti nej.
Následne rozhodol o nariadení alebo nenariadení komasácie. Ak bola komasácia nariadená, začali sa

vykonávaťprípravnépráce,ktorétvorilinajrozsiahlejšiuanajdlhšiučasťkomasačnéhokonania,spočívali
najmä v podrobnom určení a opísaní hraníc komasačného územia, súpise pozemkov komasačného
územia, vypočítaní ich plochy, triedenia a odhade pozemkov, autentifikácii zememeračských fáz. V
závere týchto prác bol zostavený klasifikačný protokol a k nemu pripojený roztrieďovací záznam,
ktorý odovzdal sudca zememeračovi a vyzval ho, aby vyhotovil predbežné vymeriavacie operáty, ktoré

na záver prípravných prác, po predpísanej procedúre, overil. Nasledovalo konanie vo veci samej,
tzv. meritórne konanie. V meritórnom konaní sa v prvej časti prerokovali zásadné otázky spojené
s vyhotovením nového rozdeľovacieho plánu. V druhej časti zememerač vyhotovil rozdeľovací plán,
pričom vychádzal zo zásady, že každý účastník má podľa nového stavu dostať pozemky v tej istej
hodnote ako mal v starom stave. Takto vyhotovený rozdeľovací plán vyslaný sudca prejednal so

všetkými účastníkmi. Právoplatný rozsudok o zásadných otázkach nového umiestnenia tvoril tretiu
a záverečnú časť meritórneho konania. Nasledoval jeho výkon v tzv. vykonávacom konaní. V tomto
konaní zememerač priamo na mieste vytýčil hranice nových pozemkov. Toto vytýčenie hraníc však
ešte neoprávňovalo účastníkov na ich užívanie. Až po skončení týchto prác nariadil súd pojednávanie
„k zavedeniu strán do vlastníctva novej držby“ (§ 173). Uznesením vyhlásil „doterajší stav držby za

zaniknutý“ a účastníkov uviedol do „novej držby“ (§ 174). Tým bolo konanie skončené. Súdne „uvedenie
do držby“ sa uskutočnilo tak, že vyslaný sudca priamo na mieste každému osobitne ukázal jeho
nové pozemky. Následne sudca opatril rozdeľovacie operáty autentifikačnou doložkou, ktorú spolu s
ním podpísali autentifikačný katastrálny inžinier, hospodársky, prípadne aj lesný odborný znalec. Poprávoplatnosti uznesenia o autentifikácii nového stavu súd zaslal rozdeľovacie operáty aj pozemkovej
knihe za účelom jej prepracovania. Nový stav mohol účastník v lehote do 1 roka napadnúť žalobou,
ale len z dôvodu očividnej chyby v počítaní. Po uplynutí tejto lehoty už žalobu nebolo možné podať.

Poslednou časťou komasačného konania bolo konanie o nákladoch komasácie.

9. V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila, že v čase dedičského konania po poručiteľke W. V. nadobudla
pozemno-knižné parcely, ktoré boli predmetom komasácie. Komasácia prebehla avšak nedošlo k
prepracovaniu pozemkovej knihy na novo vzniknutý komasačný stav. Poukazujúc na komasačný hárok,

z ktorého vyplýva, že predmetné pozemno-knižné parcely boli skomasované a namiesto nich vznikli
nové nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, tvrdila, že sa stala vlastníčkou týchto nových
nehnuteľností. V čase dedičského konania bolo zrejmé, že už komasácia prebehla avšak nebola
akceptovaná orgánom prejednávajúcim dedičstvo a premietnutá do dedičského rozhodnutia. Okresný
súdnazákladevykonanéhodokazovania,poukazujúcnažalobkyňoupredloženýtzv.meritórnyrozsudok
Krajského súdu v Ružomberku a vyjadrenie Okresného úradu v Námestove, katastrálny odbor, ustálil,

že v čase dedičského konania (v roku 1981) skutočne v katastrálnom území L. W. bola dovŕšená
komasácia. Tento záver nerozporujú ani sporové strany. K uvedenej skutočnosti len na okraj krajský súd
poukazuje na to, že proces zavŕšenia komasácie nastal až po právoplatnosti uznesenia o autentifikácii
nového stavu, keď boli rozdeľovacie operáty opatrené autentifikačnou doložkou. Meritórny rozsudok
sa vydával v tzv. meritórnom konaní a riešil otázky umiestnenia novo vznikajúcich pozemkov, bez

ďalšieho iba meritórny rozsudok nemožno považovať za dôkaz o právoplatnom zavŕšení komasácie.
Zo správy okresného úradu, katastrálny odbor, však vyplýva, že komasácia zavŕšená bola, avšak po
zavŕšení nedošlo k prepracovaniu pozemkovej knihy. Možno prisvedčiť žalobkyni, že len sama okolnosť,
že po komasácii nedošlo k prepracovaniu pozemkovej knihy nie je rozhodujúca, lebo vlastníctvo a
držba k novým pozemkom sa nadobudla na základe súdneho rozhodnutia a exekučného odovzdania

pozemkov. Tento proces sa však považoval za pôvodné nadobudnutie vlastníctva nových pozemkov
vytvorených komasáciou. Vlastníctvo k starým pozemkom zaniklo a na základe tohto právneho aktu
vzniklo vlastníctvo k novým pozemkom. Je teda zrejmé, že ak boli predmetom dedenia pozemno-knižné
parcely, ktoré v čase dedičského konania už boli skomasované, bolo potrebné, aby žalobkyňa tvrdila
a preukázala, že právoplatným skončením komasácie sa rozhodnutie o komasácii nestalo titulom pre

nadobudnutie vlastníctva iným vlastníkom (t.j. odlišným od poručiteľky), než ktorý pozemok vlastnili pred
vykonanou komasáciou. Bez zistenia týchto okolností o výsledkoch vykonanej komasácie pozemkov,
nie je možné posúdiť dôvodnosť nároku žalobkyne iba s poukazom na zápis v pozemkovej knihe.
Žalobkyňou označený komasačný hárok 0156 túto skutočnosť nepreukazoval, z neho bolo možné ustáliť
iba to, že pozemno-knižné parcely boli predmetom komasácie. Potom vzhľadom na túto okolnosť bolo

namieste právne posúdenie veci okresným súdom o možnosti nadobudnutia vlastníctva žalobkyne k
sporným nehnuteľnostiam vydržaním, v ktorom prípade by domnelým titulom, na základe ktorého by
sporné nehnuteľnosti nadobudla, bolo práve dedičské rozhodnutie. Okresný súd vychádzal z toho,
že žalobkyňa nepreukázala existenciu splnenia jednej z podmienok vydržania, a to dobromyseľnosti .
Možno prisvedčiť žalobkyni, že úvahy okresného súdu v bode 17. napadnutého rozsudku, v ktorom

pripúšťa, že napriek komasácii štátne orgány naďalej používali identifikáciu nehnuteľnosti v zmysle
pozemkovej knihy a nerešpektovali svoje predchádzajúce rozhodnutie a v bode 23. kde práve okolnosť,
že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že pozemno-knižné nehnuteľnosti, ktoré dedením nadobudla boli
predmetom komasácie spochybňujú jej dobromyseľnosť sú vo vzájomnom rozpore. Avšak tento logický
rozpor, ktorý spôsobuje v tejto časti zmätočnosť napadnutého rozsudku, nie je takej intenzity, že by ho

bolo možné kvalifikovať ako zásah do práva žalobkyne na spravodlivý proces a bol by dôvodom pre
zrušenie napadnutého rozsudku.

10. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Strany sporu nie sú
povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou

súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu
proti nemu, právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu
niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne
určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobca v žalobnom návrhu
vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke a týmto jeho vymedzením je súd viazaný.

11. V prejednávanej veci žalobkyňa vymedzila uplatnený nárok po skutkovej stránke tak, že v
dedičskom konaní nadobudla pozemno-knižné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom komasácie a
tieto pozemno-knižné nehnuteľnosti zodpovedajú novo vytvoreným komasovaným parcelám, pretona základe dedičského rozhodnutia sa stala vlastníčkou týchto nehnuteľností. Žalobkyňa netvrdila
žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné ustáliť, že sa domáha vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam na základe vydržania. Tvrdila, že predmetom dedičstva už boli novo vytvorené

nehnuteľnosti, aj keď notár vychádzal z pôvodného pozemno-knižného stavu, avšak ďalšie tvrdenia
nesmerovali k naplneniu podmienok nadobudnutia jej vlastníctva vydržaním, teda k tvrdeniu že vstúpila
do úžitku týchto konkrétnych sporných nehnuteľností, že tieto nerušene bez obmedzenia užívala. Potom
ak by aj závery okresného súdu týkajúce sa dobromyseľnosti žalobkyne pôsobili zmätočne, vzhľadom
na to, že žalobkyňa sa vo svojich tvrdeniach nezaoberala uvedenými skutočnosťami, nebolo možné

nad rámec jej tvrdení posudzovať skutkový stav v zmysle ustanovení o vydržaní vlastníckeho práva.

12. Na základe uvedených skutočností krajský súd považoval preto výrok rozsudku okresného súdu za
vecne správny a potvrdil ho. Zároveň potvrdil aj závislý výrok o trovách konania, voči ktorému konkrétne
odvolacie námietky žalobkyňa neuviedla, po jeho preskúmaní však odvolací súd dospel k záveru, že
okresný súd dôsledne vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania zo zásady úspechu strán v spore.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a žalovaným ako úspešným stranám v odvolacom konaní voči žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania. (§ 76 CMP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)