Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. február 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214206618
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2214206618.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr.
Ľubice Spálovej a JUDr. Andrey Dudášovej, v spore žalobcu: V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E.
XXXX/XX, XXX XX F. B., zastúpená JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou so sídlom Korzo Bélu Bartóka
789/3, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému: CAFE GOLD, spol. s r. o., IČO: 43 865 330, so sídlom
Hlavná 52, 931 01 Šamorín, zastúpený JUDr. Marcelou Kuchárikovou, advokátkou so sídlom Senecká

cesta 2, 931 01 Šamorín, o zaplatenie istiny 2.327 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5Cpr/1/2014-562 zo dňa 25.8.2020 v časti výroku IV.
o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku IV. o náhrade trov konania p
o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť
žalobkyni titulom nezaplatenej dovolenky za rok 2012 sumu 281,01 eura v hrubom s úrokom z
omeškania 8,75% ročne zo sumy 281,01 eura od 1.11.2012 až do zaplatenia a titulom stravného za

obdobie od 1.1.2012 do 31.10.2012 sumu 388,67 eura s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy
388,67 eura od 1.11.2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo
výroku II. konanie v časti nároku na zaplatenie 1.300,49 eura zastavil. Výrokom III. vo zvyšku žalobu
zamietol. Výrokom IV. rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

1.1 Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 100 písm. a),

písm. b), § 101, § 103 ods. 1, § 116 ods. 3, § 152 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce (ďalej len „Zákonník práce“).

1.2Vykonanýmdokazovanímmalsúdprvejinštanciezapreukázané,žežalobkyňauzavrelaspôvodným
žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú od 01.01.2009, ktorý pracovný
pomer jej skončil dohodou ku dňu 31.10.2012. V roku 2012 jej vznikol nárok na pomernú časť

dovolenky, v ktorej časti si nárok uplatnila za 14,5 dní nevyčerpanej dovolenky, počítaný z dohodnutej
hodinovej mzdy 2,- eur. Skutočnosť, že medzi žalobkyňou a pôvodným žalovaným bola dohodnutá
hodinová mzda 2,- eur, potvrdil tak svedok Q. K., ako aj svedkyňa P. N., keď ostalo sporné čo
uvedené ústne dojednanie hodinovej mzdy oproti nižšej v pracovnej zmluve obnášalo. Pracovná zmluva
obsahovala základné dojednanie mzdových nárokov, keď ostatné boli dohodnuté ústne, čo potvrdil
svedok K.. Minimálne mzdové nároky zamestnanca upravuje ust. § 120 ods.1 a 2 Zákonníka práce,

podľa, ktorého zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej
zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nárokuurčeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda
zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ
poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho

mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Do mzdy
podľa odseku 1 sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96
ods. 3), mzda za prácu nadčas (§ 121), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (§ 122), mzdové
zvýhodnenie za nočnú prácu (§ 123) a mzdová kompenzácia za sťažený výkon práce ( § 124). Do
počtu odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej časti pracovnej

pohotovosti na pracovisku. Zhodnou výpoveďou žalobkyne a svedkyne N. mal súd prvej inštancie za
preukázané, že čerpanie dovolenky záviselo od vzájomnej dohody, keď sa na pracovisku striedali.
Evidencia dochádzky obsahovala všetky údaje, teda aj čerpanie dovolenky a práceneschopnosť, prácu
počas sviatkov a j nadčasy. Túto skutočnosť nespochybnil ani svedok K., keď potvrdil účel evidencie
na základe ktorej vyplácal mzdu v hotovosti zamestnankyniam. Podľa evidencie žalovaného, výplatné
pásky, mala žalobkyňa čerpať v mesiaci júl 5 dní dovolenky a v mesiaci august 2012 10 dní dovolenky,

keď jej mali ostať dva dni nevyčerpanej dovolenky. Znalkyňa konštatovala nezhodu v údajoch na
výplatných pásky žalobkyne za mesiac august, keď v skutočnosti podľa evidencie dochádzky čerpala
len dva dni dovolenky v uvedenom roku, 01.08.2012 a 02.08.2012, čo bolo zachytené aj v evidencii
dochádzky. Svedkyňa N. potvrdila, že pre zamestnávateľa bola rozhodujúca evidencia dochádzky, ako
podklad poskytnutia mzdy za uvedený mesiac, ktorý mal pravidelne kontrolovať, pred výplatou, čo

nezodpovedalo tvrdeniam svedka Kamenára, ktorý tvrdil, že len príležitostne kontroloval dochádzkový
zošit. Na základe týchto skutočností, s prihliadnutím aj na zistenie Inšpektorátu práce, keď zistil
rovnaké nedostatky na pracovisku zamestnávateľa, súd prvej inštancie nároku žalobkyne na vyplatenie
pomernej časti dovolenky za rok 2012, kde jej vznikol nárok 18 dní, pri skončení pracovného pomeru
k 31.12.2012, pomerná časť predstavuje 16,5 dní, z čoho čerpala dva dni zostatok nevyčerpanej

dovolenky predstavoval 14,5 dní. Znalkyňa v doplnení znaleckého posudku 1/2020, vyčíslila nárok na
dovolenku za rok 2012 na 18 dní v sume 348,80 eura. Z toho náhrada za nevyčerpanú pomernú časť
dovolenky za rok 2012 predstavovala sumu pomerná časť 348,80 eura v hrubom (348,80 eur: 18/ x
14,5 dní).

1.3 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané z výpovedí žalobkyne,
svedkyneN.,žalovanýmpredloženýchvýplatnýchpások,žežalovanýzačastrvaniapracovnéhopomeru
žalobkyni, neposkytol príspevok na stravu, keď svedkyňa N. konštatovala, že takom ani nevedela.
Výplatné pásky neobsahovali údaj o úhradách tohto nároku žalobkyne. Nepreukázalo sa ani tvrdenie
žalovaného, že v sume 2,00 eur bol zahrnutý aj príspevok na stravné. K tomuto záveru dospela aj

znalkyňa Ing. Tánczosová a aj Inšpektorát práce Trnava. Vychádzajú z citovaného ustanovenia § 152
ods.3 Zákonníka práce, je zamestnávateľ povinný prispievať na stravu zamestnanca minimálne 55%
z ceny jedla, najviac však do 55% stravného. Súd prvej inštancie uložil žalovanému doplatiť žalobkyni
titulom stravného za rok 2012 za stravné, počítané z dohodnutej hodinovej mzdy 2,00 eur najmenej
388,67eura,vsúladesozávermidoplnenéhoznaleckéhoposudkuč.1/2020,znalkyneIng.Táncozsovej.

Žalobkyňa sa pôvodne domáhala vyplatenia nevyčerpanej dovolenky za rok 2009 až do októbra 2012
celkom 1.174,- eur a príspevok na stravovanie za rovnaké obdobie celkom 1.153,- eur, keď v časti
nároku na zaplatenie sumy 1.300,49 eura, vzala žalobu späť, potom čo žalovaný namietol premlčanie
nároku v časti 24.03.2011 a trvala na sume 1026,51 eura, keď požadovala v prípade stravného priznať
maximálnu výšku vyčíslenú v znaleckom posudku 518,10 eura, bez bližšieho zdôvodnenia, okrem

toho, že príspevok žalobkyni poskytovaný nebol, a to len za obdobie od 01.01.2012 do 31.10.2012.
Žalobkyňanepredložiladokladovýdavkochnastravuzarozhodnéobdobie,odktorejbysamohlaodvíjať
výška príspevku, z dôvodu, ktorého súd prvej inštancie jej priznal minimálnu výšku, ktorú je povinný
zamestnávateľ preplatiť zamestnancovi a čo do rozdielu žalobu zamietol. Čo do rozdielu uvedenej
sumy, mala žalobkyňa si uplatniť mzdové nároky na odstupné, náhradu mzdy, odvolávajúc sa na závery

znaleckého posudku ako aj doplnenia posudku Ing. Tánczosovej, tvrdiac, že tieto nároky boli uplatnené
v pôvodnej žalobe. Súd prvej inštancie dal za pravdu žalovanému, že žalobkyňa si uplatnila mzdové
nároky v pôvodnej žalobe len za nevyplatenú dovolenku počas trvania pracovného pomeru a príplatok
za stravu za to isté obdobie. Už na pojednávaní dňa 03.09.2019 právna zástupkyňa žalovaného vyzvala
žalobkyňu, aby si ujasnila čoho sa domáha, keď v podaní z decembra 2016 mala žiadať o náhradu

nevyplatenej práce nadčas, ktorý nárok pôvodná žaloba neobsahovala. Súd prvej inštancie uviedol,
že pojem premlčania zákonník práce neupravuje, pre pracovnoprávne vzťahy sa použije Občiansky
zákonník. Z ustanovenia § 100 ods. 1 a 2 vyplýva, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Aksa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať, pričom sa premlčujú všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné
právasanepremlčujúskôr,nežzabezpečenápohľadávka.Vzhľadomnavznesenúnámietkupremlčania,

prihliadnuc na ust. § 101 citovaného zákona, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz a to keď sa strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na
jeho základe žalobný návrh. Žalobkyni skončil pracovný pomer k 31.10.2012. V prípade pochybností
o uspokojení jej nárokov, mohla dňom nasledujúcim žalobu podať, keď z obsahu dohody o skončení
pracovného pomeru jej muselo byť jasné, že okrem nezaplatenej nevyčerpanej dovolenky a odstupného,

žalovaný iný nárok žalobkyne neuznal a žalobkyňa iné nároky si ani neuplatnila. Žalobkyňa tento nárok
spomenula, až v podaní dňa 13.12.2016, keď trojročná premlčacia doba uplynula k 01.11.2015.

1.4 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
súdny poriadok (v ďalšom texte „CSP“). Súd prvej inštancie uviedol, že výška uplatneného nároku bola
2.327 eur, žaloba bola vzatá späť vo výške 1300,49 eura, z dôvodu vznesenej námietky premlčania časti

nároku žalovaným, teda pre správanie sa žalobkyne bola vzatá žaloba späť. Vo zvyšku uplatneného
nároku bola žalobkyňa úspešná v sume 669,68 eura, žalovaný bol úspešný čo do nároku 1.657,32
eura. Žalobkyňa bola úspešná v rozsahu uplatneného nároku 40,41 % a žalovaný 59,59 %. Pomer
úspechu žalovaného bol 19,18 %, v ktorom rozsahu mu prislúchal nárok na náhradu trov konania.
Súd s poukazom na ust. § 257 CSP, môže výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa, alebo výnimočné okolnosti, ktorým môže byť aj charakter konania.
Predmetom sporu boli nároky z pracovnoprávneho vzťahu, kde žalobkyňa si uplatnila nároky po zániku
pracovného vzťahu, kde zamestnávateľ, vedome porušil zákon, keď žalobkyni počas trvania pracovného
pomeru neposkytol náhradu za nevyčerpanú dovolenku a neprispel na stravu, hoci mu to zákon výslovne
ukladá. Zamestnancom vyplácal mzdu, z ktorej neodvádzal v celom rozsahu odvody do sociálnej

poisťovne a do zdravotnej poisťovne. Žalobkyňa si uplatnila dôvodne nároky za uvedené obdobia, keď
súd prvej inštancie musel prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania, v dôsledku ktorého potom v
časti nároku vzala žalobu späť. Žalobkyňa, neznalá práva, podala a spísala sama žalobu, po konzultácii
s ekonómom, pre výpočet výšky nároku, práve pre správanie sa žalovaného, bola nútená si podať
žalobu, až po dvoch rokoch od skončenia pracovného pomeru, pre prísľub žalovaného, že jej nároky po

ukončení pracovného pomeru budú vyrovnané, keď tak sa nestalo. Žalobkyňa presvedčená o svojom
nároku, vynaložila náklady na zabezpečenie dôkazov, znaleckým posudkom, hoci zamestnávateľ mohol
v priebehu konania zohľadniť časť uplatneného nároku, aj vzhľadom na závery Inšpektorátu práce
Trnava, keď tak neurobil.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku IV. napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním
žalovanýpoukazomnaustanovenie§365ods.1písm.h)CSPstým,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho posúdenia veci.

2.1 V dôvodoch odvolania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov

konania v spore úspešnejšiemu žalovanému a odôvodnil to § 257 CSP existenciou dôvodov hodných
osobitného zreteľa alebo výnimočnými okolnosťami, ktorými môže byť aj charakter konania, keď
predmetom sporu boli nároky z pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvej inštancie nesprávne konštatoval,
že pomer úspechu žalovaného v ktorom by mu prislúchal nárok na náhradu trov konania je 19,18 %.
Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2.327,- eur, žaloba bola vzatá späť v časti 1.300,49 eura

z dôvodu na strane žalobkyne po vznesení námietky premlčania žalovaným. Žalobkyňa bola úspešná
v časti žalovaného nároku vo výške 669,68 eura a žalovaný bol úspešný v časti žalovaného nároku
1.657,32 eura. Žalobkyňa tak bola úspešná v rozsahu 28,78 % žalovanej sumy a žalovaný bol úspešný
v rozsahu 71,22 % žalovanej sumy. Pomer úspechu žalovaného, v ktorom by mu prislúchal nárok na
náhradu trov konania je 42,44 % a nie 19,18 = ako uviedol súd prvej inštancie. Žalovaný ďalej uviedol, že

skutočnosť, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor a teda spor s ochranou slabšej strany sama
o sebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa zakladajúcim možnosť nepriznať v spore úspešnejšej
strane nárok na náhradu trov konania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že nepriznanie náhrady trov
konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií
je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby

neodporovalo dobrým mravom. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore úspešnejšiemu
žalovanému súd prvej inštancie odôvodnil iba tým, že žalovaný vedome porušil zákon, keď žalobkyni
počas trvania pracovného pomeru neposkytol náhradu za nevyčerpanú dovolenku a neprispel na stravu
a tým, že žalobkyňa bola nútená podať žalobu až po dvoch rokoch od skončenia pracovného pomerupre prísľub zamestnávateľa, že budú vyrovnané jej nároky. Žalovaný opakovane poukazoval v súdnom
konaní na zmeny titulov či už stravné, nadčasy, dovolenka, zaplatenia ktorých sa žalobkyňa domáhala a
ktoré menila podľa priebehu sporu. Toto konanie žalobkyne, ktoré preukazuje jej snahu získať finančné

plnenie od žalovaného za každú cenu a ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie
nevzal pri rozhodovaní nároku na náhradu trov konania vôbec do úvahy. Žalovaný navrhol, aby odvolací
súdu zmenil napadnutý rozsudok v časti výroku IV. a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu
42,44 % a zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného predložila prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že sa nestotožňuje s tvrdeným
žalovaného v tom, že bola úspešná v uplatnenom nároku do výšky 669,60 eura a neúspešná vo výške
1.657,32 eura. Stotožňuje sa s tým, že bola v spore len čiastočne úspešná a podľa § 255 ods. 1 CSP
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci. V danom prípade však súd
aplikoval § 257 CSP, pretože vzhliadal dôvody osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti vyplývajúce

z charakteru konania. Žalobkyňa poukazuje na to, že nezákonný postup žalovaného mal za následok
aj iné ujmy pre žalobkyňu, keďže mzda ktorú v nižšej výške žalovaný vykazoval mala vplyv nielen
na výšku príspevku za prácu nadčas, vo sviatok a na dovolenku, ale aj na výšku nemocenského v
prípade práceneschopnosti žalobkyne. Požadované finančné plnenie v tomto ohľade si však žalobkyňa
žalobou neuplatnila správne ani včas, pričom pomoc jej neposkytol ani inšpektorát práce, na ktorý sa

pred podaním žaloby obrátila. Naproti tomu žalovaný počas celého konania odmietal uznať nároky
žalobkyne, pridržiavajúc sa svojho protiprávneho konania, ktorého sa dopúšťala vedome s úmyslom
nielen krátiť nároky žalobkyni, ale aj nároky sociálnej a zdravotnej poisťovne, zabezpečujúce plnenia
verejných zdrojov. Žalobkyňa v plnom rozsahu poukazuje na správne odôvodnenie výroku súdu prvej
inštancie o trovách, ktoré považuje za zákonné. Odvolanie je podľa žalobkyne nedôvodné a navrhla, aby

odvolací súd napadnutý výrok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

4. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany nedoručili.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v
spojení s § 357 písm. m) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia

a jemu predchádzajúceho konania s prihliadnutím na odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, pričom boli splnené podmienky pre potvrdenie
rozsudku v napadnutej časti výroku IV. o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1 CSP).

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu

žalovaného, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie o náhrade trov konania v preskúmavanom uznesení
rozhodol správnym a zákonným spôsobom. Podaným odvolaním pritom žalovaný poukazuje na
nesprávne konštatovanie pomeru úspechu žalovaného (v ktorom by mu prislúchal nárok na náhradu
trov konania 42,44 % a nie 19,18 % ako uviedol súd prvej inštancie), ako aj na konanie žalobkyne,
ktoré preukazuje jej snahu získať finančné plnenie od žalovaného a ktoré je v hrubom rozpore s dobrými

mravmi, a preto o náhrade trov konania nemal rozhodnúť v zmysle § 257 CSP.

7.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobkyňasažaloboudoručenousúduprvejinštanciedomáhalavyplatenia
náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 2009 až do októbra 2012 celkom 1.174,- eur a príspevku
na stravovanie za rovnaké obdobie celkom 1.153,- eur, keď v časti nároku na zaplatenie sumy 1.300,49

eura, vzala žalobu späť, po tom čo žalovaný namietol premlčanie nároku v časti 24.03.2011 a trvala
na sume 1.026,51 eura, keď požadovala v prípade stravného priznať maximálnu výšku vyčíslenú
v znaleckom posudku 518,10 eura, bez bližšieho zdôvodnenia, okrem toho, že príspevok žalobkyni
poskytovaný nebol, a to len za obdobie od 01.01.2012 do 31.10.2012.8. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

9. V zmysle § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

10. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu
je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa premieta myšlienka,

že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať
právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej
strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči
neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v
civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, ktorého
rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech

jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa
v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného útoku a
obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mal by jej
odporca nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry

strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej
ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

11. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade

trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP tak predstavuje odchýlku zo
zásadyzodpovednostizavýsledokajzozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Znamená,žesúd
nemusízaviazaťneúspešnústranunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane.Existenciudôvodovhodných

osobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstranainakpovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.Predmetné
zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za
výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia
musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade

trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto
ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich

náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom

vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o
zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

12. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti daného prípadu. Okolnosti hodné osobitného
zreteľa, kedy súd nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať, pritom nemožno vidieť iba v tom, že
by ich priznanie privodilo neúspešnej strane väčšiu ujmu než úspešnej. Použitie citovaného ustanovenia
neodôvodňuje ani fakt, že zárobková či majetková situácia je u úspešnejšej strany lepšia, než u
neúspešnejšej. Ust. § 257 CSP teda neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými

stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené
alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne
vynaložil.13. Úspech v spore sa pritom zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo
vo veci samej. Žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so
žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom

rozsahu. Podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie bola žalobkyňa úspešná v rozsahu uplatneného nároku
40,41% a žalovaný 59,59%. Pomer úspechu žalovaného bol 19,18%, v ktorom rozsahu mu prislúchal
nárok na náhradu trov konania.

14. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval pomer úspechu

žalovaného. Ako odvolací súd uviedol už vyššie, cit. ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednostizavýsledokajzozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Znamená,žesúdnemusí
zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Prihliadnuc na uvedené má odvolací
súd za to, že v danom prípade pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je relevantný
presný matematický výpočet pomeru úspechu, nakoľko § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednosti za výsledok a pri použití § 257 CSP súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť

trovy konania úspešnej strane.

15. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že skutočnosť, že ide o individuálny pracovnoprávny spor, a teda
spor s ochranou slabšej strany sama o sebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa zakladajúcim
možnosť nepriznať v spore úspešnejšej strane nárok na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza,

že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie na takomto dôvode vôbec nezaložil, a preto je táto námietka
nepodstatná.

16. Žalovaný v odvolaní poukázal na konanie žalobkyne v súdnom konaní, ktoré viedlo k zmene titulov,
či už stravné, nadčasy, dovolenka, zaplatenia ktorých sa žalobkyňa domáhala a ktoré menila. Odvolací

súd zastáva názor, že skutočnosť, že žalobkyňa menila právny titul uplatňovaného nároku, ale ani to,
že nemala vedomosť o správnej právnej kvalifikácii tohto nároku, jej nemožno pričítať ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho treba podotknúť, že na určenie presného základu žalobou
uplatňovaného nároku bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, čo prirodzene takisto nemôže
svedčiť o nepoctivom správaní žalobkyne. Naopak v kontexte toho, že sám žalovaný prisľúbil žalobkyni

vyrovnanie nárokov po skončení pracovného pomeru, keď v skutočnosti sa tento nárok žalobkyni v
dôsledkusprávaniažalovanéhopremlčal,saakonepoctivéjavíprávetvrdeniežalovaného,žežalobkyňa
sa snažila v konaní finančne obohatiť.

17. Po posúdení žalovaným označených skutočností, opierajúc sa pritom o vyššie uvedené právne a

teoretické východiská, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre
výnimočnú aplikáciu na rozhodnutie o náhrade trov konania cit. ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie sa
preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci vytýkaného odvolateľom. Odvolací súd preto
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. ako vecne správne, s použitím ust. § 387 ods.
1 CSP, potvrdil.

18. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

19. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci

podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

20. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

21. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, a preto podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 CSP žalobkyni vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní

neúspešnému žalovanému. Odvolací súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).