Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/74/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119201913
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5119201913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: EUROPE
CONSTRUCTION LLC, 2020 Cattlemen Road Suite 100, Sarasota, FL 34236, Spojené štáty americké,
doručovacia adresa v SR: M. XXX, XXX XX K. N. V., proti žalovanému: v 1/ rade JAGE, s.r.o., so sídlom
Cesta do Rudiny 3106/28A, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 397 512, v 2/ rade DATYS INVEST
s.r.o., so sídlom Rudinská cesta 629, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 50 704 451, v 3/ rade DATYS
s.r.o., so sídlom Rudinská cesta 629, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 46 299 394, žalovaní v 1/, v 2/
a v 3/ rade zastúpení zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., so sídlom Vojtecha

Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52 791 777, v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/20/2019-341 zo dňa 10. decembra
2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/20/2019-341 zo dňa 10. decembra 2020 p o t v r d z u j e .

Žalovaný v 1/ rade, žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným v 1/, v 2/

a v 3/ rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení
poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že kúpna zmluva V 1787/2016, povolená
dňa 8.11.2016, zámenná zmluva V 893/2017, povolená dňa 29.05.2017, kúpna zmluva V 1622/2018,
povolená dňa 17.10.2018, uzatvorené medzi Žilinská regionálna železnica, a.s. a žalovaným v rade 1/,
sú voči žalobcovi právne neúčinné. Zároveň sa domáhal určenia, že Kúpna zmluva V 1494/17, povolená
dňa 21.09.2017 a Kúpna zmluva V 448/2018, povolená dňa 16.04.2018, obe uzatvorené medzi Žilinská
regionálna železnica, a.s. a žalovaným v rade 2/, sú voči žalobcovi právne neúčinné a taktiež Kúpna

zmluva V 232/2018, povolená dňa 05.03.2018, uzatvorená medzi Žilinská regionálna železnica, a.s. a
žalovaným v rade 3/, sú voči žalobcovi právne neúčinné. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 01.06.2019
došlo k podpísaniu nájomnej zmluvy medzi spoločnosťou Žilinská regionálna železnica, a.s., ktorá bola
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXX v podiele 1/1, ako prenajímateľom, zastúpenej
J.. M. W. a spoločnosťou REALSTAV Slovakia ako nájomcom, zastúpenej Q.. Q. S.. Predmetom nájmu
bola časť o výmere 6.000 m2 z areálu SAD vedeného na LV č. XXX. Celková výmera areálu bola 12.396
m2. Nájomná zmluva sa uzatvorila na základe dohody o budúcom predaji areálu SAD vedeného na LV

č. XXX medzi Q.. Q. S. a J.. M. W.. Uvedená zmluva o nájme dočasne umožňovala užívanie areálu
SAD spoločnosti REALSTAV Slovakia, spol. s r.o. a po podpísaní dodatku č. 1 spoločnosti Real Invest,
spol. s r.o. do doby úplného splatenia a odpracovania dohodnutej kúpnej ceny. V zmysle čl. 7, bod
7.1 bola doba nájmu uzatvorená na dobu určitú od 01.06.2009 do okamihu nadobudnutia vlastníckehopráva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX v podiele 1/1 nájomcom. Kúpna cena bola dohodnutá
na 750.000,- eur, pričom cena mala byť uhradená tak, že 500.000,- eur bude postupne vyplatených a
zvyšných 250.000,- eur odpracujú firmy Q.. Q. S. pre firmy, ktoré vlastní J.. M. W.. Na základe dohody

o budúcom odkúpení areálu SAD formou finančných splátok a odpracovaním v prospech spoločnosti
J.. M. W. začali spoločnosti REALSTAV, s.r.o., REALSTAV Slovakia, spol. s r.o. a Real Invest, spol. s
r.o. napĺňať dohodu postupným splácaním a odpracovaním kúpnej ceny za areál SAD a takouto formou
splácať zálohy z kúpnej ceny areálu SAD. Prvá splátka kúpnej ceny za areál sa realizovala tak, že
dňa 23.07. vydala spoločnosť Regionálne obchodné centrum faktúru na sumu 107.100,- eur, ktorá bola

aj v plnej výške uhradená. V období r. 2011 boli vykonané platby prevodom z účtov spoločnosti Q..
Q. S. v prospech účtov spoločnosti J.. M. W. na základe jeho opakovaných žiadostí o ďalšie peňažné
platby z kúpnej ceny, a to celkovo vo výške 99.000,- eur na základe dohody o splátkach z kúpnej
ceny areálu SAD bez variabilného symbolu. Spoločnosť REALSTAV, spol. s r.o. vykonávala práce a
dodávky, ktoré boli fakturované spoločnosťou J.. W., a to Žilinská regionálna železnica, a.s. v celkovej
sume 32.368,- eur. Spoločnosť REALSTAV, spol. s r.o. vykonala práce a dodávky, ktoré boli fakturované

spoločnosti Regionálne obchodné centrum, a.s. vo výške 31.892,- eur. Spoločnosť REALSTAV, spol.
s r.o. vykonala práce a dodávky fakturované spoločnosti M. W., a to OSS, s.r.o. vo výške 177.300,13
eur. Spoločnosť REALSTAV Slovakia, spol. s r.o. vykonala práce a dodávky fakturované pre Žilinskú
regionálnu železnicu, a.s. vo výške 159.224,80 eur a REALSTAV Slovakia, spol. s r.o. vykonávala
práce a dodávky fakturované spoločnosti OSS, s.r.o. v celkovej výške 4.221,03 eur a Regionálnemu

obchodnému centru, a.s. vo výške 144.726,66 eur a spoločnosť Real Invest, spol. s r.o. fakturovala práce
Žilinskej regionálnej železnici, a.s. vo výške 182.872,20 eur. Celkové finančné plnenia a dodávky služieb
zo strany týchto spoločností v prospech spriaznených spoločností J.. W. bolo podmienené výhradne
presvedčením, že ide o úhrady zálohy v zmysle dohody, následne dôjde k započítaniu voči kúpnej cene
areáluSAD.J..W.malprávosivočitýmtovýkonomzapočítaťsvojenákladyzanájomareáluSAD,vodné,

stočnéaenergie.Dňa10.02.2015došlomedzispoločnosťouREALSTAV,s.r.o.ažalobcomkuzatvoreniu
zmlúv o postúpení pohľadávok voči dlžníkovi, a to vo výške 32.368,- eur, vo výške 31.892,- eur, vo
výške 177.300,13 eur a dňa 12.02.2015 došlo medzi spoločnosťou REALSTAV Slovakia, spol. s r.o.
a žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok voči dlžníkovi Žilinská regionálna železnica
vo výške 159.224,80 eur, voči dlžníkovi Regionálne obchodné centrum, a.s. vo výške 144.726,66 eur,

voči dlžníkovi OSS, s.r.o. vo výške 4.221,03 eur a dňa 13.02.2015 došlo medzi spoločnosťou Real
Invest, spol. s r.o. a žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok voči dlžníkovi Žilinská
regionálna železnica, a.s. vo výške 182.872,20 eur. Žalobca mal za to, že J.. M. W. pristúpi v zmysle
dohody k zúčtovaniu prijatých záloh na kúpnu cenu areálu SAD. Napriek tomu J.. M. W. v snahe
vyhnúť sa povinnosti previesť areál v prospech J.. Q. S. na základe vopred prijatých zálohových platieb

predmetnú nehnuteľnosť po častiach rozpredal, pričom boli uzatvorené kúpne zmluvy so žalovanými.
Žalobca sa dôvodne domnieva, že žalovaní v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ uzatvorením jednotlivých
kúpnych zmlúv ukrátili žalobcu. Žalobca má za to, že nie je možné od neho spravodlivo očakávať,
aby svoje nároky uplatňoval iba voči dlžníkovi. Uvedené korporátne spoločnosti vzhľadom na svoje
celkové záväzky, záložné práva bánk a mizivé peniaze na účtoch nie sú spôsobilé vrátiť prijatú zálohovú

platbu vo výške 206.100,- eur a uhradiť odpracované práce a dodávky v celkovej sume 732.604,82
eur. Vzhľadom k tomu žalobca požaduje uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Dňa 08.11.2016 bola povolená katastrálnym úradom
prvá kúpna zmluva, na základe ktorej predal J.. M. W. prvú časť areálu SAD a teda od uvedeného
dňa odpadol právny dôvod na prijatie zálohových platieb zo strany spoločnosti Q.. S.. Je dôvodné

konštatovať, že došlo k úmyselnému odmietnutiu predať nehnuteľnosť v zmysle pôvodnej dohody.
Dňa 12.06.2013 bola prevedená na spoločnosť Žilinská regionálna železnica, a.s. nehnuteľnosť vo
vlastníctve nájomcu vo výške 72.242,- eur ako záloha na ďalšie splatenie kúpnej ceny areálu. Hoci J..
W. areál SAD od 08.11.2016 začal predávať tretím osobám, uvedenú nehnuteľnosť späť dobrovoľne
nevrátil, hoci bol k tomu vyzývaný. Následne nepreberal poštu a vo svojom vyjadrení pre kataster

účelovospochybňovalplatnosťodstúpeniaodkúpnejzmluvy,čímrobilúmyselnéprieťahyspäťkprevodu
nehnuteľností napriek vedomiu, že kúpnu cenu nezaplatil a ani nezapočítal voči kúpnej cene areálu
SAD. Žalovaní v rade 1/ - 3/ pri uzatváraní zmluvy o predaji jednotlivých častí pôvodnej nehnuteľnosti
vedenej na LV č. XXX mali vedomosť o tom, že sa jedná o predaj nehnuteľností patriacich do užívania
spoločnosti REALSTAV Slovakia, spol. s r.o. od r. 2009 do 15.04.2015. Žalovaný v rade 2/ poznal priebeh

rekonštrukčných prác, lebo jeho kamióny vozili strešnú krytinu a stavebný materiál na bývalý areál SAD.
V priestoroch areálu podľa zápisníc o odovzdaní zostal majetok nájomcu, rôzny stavebný materiál,
zdvihák na autá a podobne, s ktorým žalovaní v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ nakladali ako s vlastným.
O prijatých zálohových platbách, vykonaných rekonštrukciách a postupnom splácaní mali vedomosťokrem kupujúcich všetci zamestnanci, ako aj podnájomníci spoločnosti REALSTAV Slovakia, spol. s r.o.
Z uvedeného vyplýva, že kupujúci mali dostatok informácií a rovnako mali vedomosť o stave vecí okolo
nehnuteľností vedenej na LV č. XXX. Chodili sa pýtať na areál SAD ako to je, teda mali vedomosť aj o

tom, že pôvodný nájomca okrem uhradených záloh investoval značnú finančnú sumu do rekonštrukcie
SAD od r. 2009 do r. 2015. Žalovaný v rade 2/ prebral obchodný zámer bývalého nájomcu. V súčasnej
dobe stavia čerpaciu stanicu s umývačkou, na ktorú mal bývalý nájomca vypracovanú štúdiu a všetky
tietopodkladymalJ..W.akovlastníknehnuteľnostíkdispozícii.Žalovanívrade1/,2/a3/odignorovaním
existencie uvedených prekážok predaja naplnili podmienky nepriameho úmyslu. Dotknuté zmluvy boli

uzatvorené v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, a teda nemožno im priznať príslušnú
ochranu.

2. Právny zástupca žalovaných v rade 1/, 2/ a 3/ sa vyjadril podaním zo dňa 24.09.2019, v ktorom
poukázal na to, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v rámci podanej
žaloby len odkazuje na viaceré okolnosti a úkony, ktoré by mali byť vykonané jeho právnymi

predchodcami, avšak nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce existenciu práv, ktorých sa takéto úkony
majú týkať. Žalobca nepreukázal reálnu existenciu postupovaných pohľadávok, t.j. nepredložil žiadne
faktúry, nepredložil ani samotnú zmluvu o postúpení. Žiadna zo žalobcom uvádzaných faktúr nie je
ani len prílohou oznámení o postúpení pohľadávok a bez ďalšieho sa žalobca teda nemôže domáhať
priznania nárokov, ktorých existencia je pochybná. Taktiež žalobcom tvrdené skutočnosti nevyplývajú

z dôkazov, ktoré predložil spolu so žalobou, a tak je na mieste akékoľvek jeho nároky spochybniť.
Pokiaľ žalobca uviedol, že jeho právny predchodca, spoločnosť REALSTAV Slovakia, spol. s r.o.,
uzatvorilakonájomcadňa01.06.2009nájomnúzmluvusprenajímateľom-Žilinskáregionálnaželeznica,
a.s. ako vlastníkom nehnuteľnosti, predmetom ktorej bolo prenesenie pozemkov a stavieb v celkovej
výmere 6.000 m2 do užívania nájomcu, a že táto nájomná zmluva bola uzatvorená na základe dohody

nájomcov a prenajímateľa o budúcom predaji predmetného areálu do vlastníctva nájomcu a táto
nájomnázmluvamalalenumožniťnájomcoviužívaťpredmetnénehnuteľnostidodobyúplnéhosplatenia
a odpracovania dohodnutej kúpnej ceny, tak v tejto súvislosti uvádza právny zástupca žalovaných,
že tvrdenia žalobcu nevyplývajú z ním predložených dôkazov. Ide o účelové a zavádzajúce tvrdenia
žalobcu. Predmetná zmluva o nájme zastavaných plôch a nebytových priestorov č. 5/2009 v čl. 7,

bod 7.1 stanovuje, že táto zmluva sa uzatvára na dobu určitú do okamihu nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, kedy sa za deň nadobudnutia vlastníckeho práva považuje deň nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu v súlade s kúpnou zmluvou, ktorú chcú zmluvné strany v
blízkej budúcnosti uzatvoriť. V prípade, ak kúpna zmluva nebude v blízkej dobe uzatvorená, najneskôr
do konca roka 2009, zmluvné strany sa dohodli, že táto zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú. Z

priložených dôkazov vyplýva, že zmluvné strany nájomnej zmluvy uzatvorili dňa 31.12.2012 dodatok č.
1 k nájomnej zmluve, na základe ktorého došlo k zmene v osobe nájomcu, kedy sa novým nájomcom
s účinnosťou od 01.01.2013 stala spoločnosť Real Invest, spol. s r.o. Z uvedeného tak jednoznačne
vyplýva, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo, nakoľko táto mala byť podľa bodu 7.1 nájomnej zmluvy
uzatvorená najneskôr do konca r. 2009, inak bolo dohodnuté, že nájomná zmluva je uzatvorená na dobu

neurčitú. Nakoľko dňa 31.12.2012 strany uzatvorili dodatok k nájomnej zmluve, je zrejmé, že nedošlo
k prevodu vlastníckeho práva k predmetu nájmu, a preto sa doba trvania nájomnej zmluvy zmenila na
dobuneurčitú.Súčasnepoukázalnafakt,žeanisamotnýdodatoknepripomínaskutočnosť,žebydošlok
uzatvoreniu kúpnej zmluvy, resp. že by zo strany pôvodného nájomcu, spoločnosti REALSTAV Slovakia,
došlo k akejkoľvek úhrade kúpnej ceny, aj čo len čiastočnej. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal

ani skutočnosť, že medzi spoločnosťou Žilinská regionálna železnica a spoločnosť REALSTAV Slovakia
došlo k dohode o výške kúpnej ceny 750.000,- a predovšetkým o tom, akým spôsobom mala byť táto zo
strany spoločnosti REALSTAV Slovakia uhrádzaná. Zo strany žalobcu nedošlo k predloženiu žiadnych
potvrdení, ktorými by preukázal vykonanie predmetných úhrad prevodom na účty či iným spôsobom
a žalobca nielenže nepredložil takéto doklady, ale nepredložil ani faktúry vystavené spoločnosťami

REALSTAV spol. s r.o., REALSTAV Slovakia a Real Invest, spol. s r.o. za práce a dodávky vykonané pre
spoločnosti Žilinská regionálna železnica, Regionálne obchodné centrum, a.s., OSS, s.r.o., ani zmluvy,
na základe ktorých tieto práce a dodávky mali byť vykonané a potvrdenie o vykonaní týchto prác a
dodávok, ktoré by preukazovali nárok uvedených spoločností na ich zaplatenie, ak by tu takýto nárok
aj bol. Čo sa týka faktúry OF100716, ktorá bola predložená žalobcom a bola vystavená spoločnosťou

Regionálne obchodné centrum, a.s. titulom zmluvy zo dňa 15.06.2009, tak táto faktúra bola vystavená
subjektom odlišným od vlastníka, prenajímateľa predmetných nehnuteľností a právnym dôvodom jej
vzniku je zmluva medzi spoločnosťou Regionálne obchodné centrum, a.s. a spoločnosťou REALSTAV
Slovakia. Nie je tak zrejmé, na základe akej skutočnosti by mala byť úhrada tejto faktúry započítanána úhradu kúpnej ceny za prevod predmetných nehnuteľností. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že
by medzi spoločnosťou REALSTAV Slovakia a spoločnosťou Žilinská regionálna železnica naozaj došlo
k uzatvoreniu tejto kúpnej zmluvy, na ktorú vo svojej žalobe neustále odkazuje žalobca. Taktiež z

predložených dôkazov nevyplýva ani existencia žiadnej dohody medzi J.. W. a spoločnosťami Q.. S.
o započítavaní úhrad faktúr, či iných úhrad ako ani dôvod, prečo by práve W. mal nejakú dohodu s
obdobným obsahom s S. uzatvoriť. Právny zástupca žalovaných rozporoval tvrdenia žalobcu a jeho
konanie považuje za v rozpore s dobrými mravmi a základnými princípmi ochrany oprávnených záujmov
a práv žalovaných. Žalobca len odkazuje na jeho vlastné domnienky. Žalobca žiadnym spôsobom

nepreukázal, že je veriteľom vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností a nepreukázal, že by
žalovaní ako druhá strana napadnutých úkonov o úmysle týmto spôsobom ukrátiť žalobcu ako veriteľa
vedeli. Žalobca nepreukázal žiaden naliehavý právny záujem na určení neúčinnosti napadnutých zmlúv.
Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť.

3. Okresný súd vo veci nariadil pojednávania na deň 23.4., 25.6., 23.7., 27.8., 8.10. a 10.12.2020. Na

pojednávanienariadenénadeň25.6.2020sažalobcaospravedlnilzdôvoduPNod15.6.2020aobdobne
sa ospravedlnil na pojednávanie nariadené na deň 23.7.2020, pričom predložil lekársky nález z 10.6. a
12.6.2020, kde je odporúčaná kontrola o 10-14 dní. Ďalšie pojednávanie nariadené na deň 27.8.2020
žiadal žalobca odročiť z dôvodu podozrenia, že mohlo dôjsť ku kontaktu s osobou nakazenou Covid
19, a teda je v izolácii. Vo vzťahu k pojednávaniu nariadenému na deň 8.10.2020 poukázal žalobca na

núdzový stav s tým, že priestory okresného súdu už boli v minulosti ohrozené nakazenými osobami a že
čaká na operačný zákrok. Pojednávanie okresný súd následne odročil na 10.12.2020 na 12.00 hod. s
tým, že žalobca podaním doručeným osobne dňa 10.12.2020 o 11.01 hod. žiadal pojednávanie odročiť
z dôvodu, že sa chce vyjadriť, nemá finančné prostriedky, aby sa mohol nechať zastupovať a zároveň
je od 15.6.2020 na PN, je pred operáciou a má zlý zdravotný stav.

4. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobca je právnická osoba, ktorej bolo dňa 9.10.2020
oznámené, že v súlade s § 184 CSP na ďalšie dôvody, ktoré neboli preukázané, už okresný súd
nebude prihliadať a bolo oznámené, že v súvislosti s Covid 19 boli na okresnom súde zavedené
prísne hygienické a bezpečnostné opatrenia, ktoré nebránia pojednávaniu. Okresný súd bezodkladne

po obdržaní žiadosti o odročenie pojednávania mailom oznámil žalobcovi, že neakceptuje jeho žiadosť
a vec bude prejednávať. Žalobcovi bol poskytnutý časový priestor na reakciu a z tohto dôvodu bolo
pojednávanie začaté neskôr. Napriek tomu žalobca na uvedené nereagoval a na pojednávanie sa
nedostavil. Okresný súd uviedol, že v zmysle § 183, 184 CSP nebol dôvod pre odročenie pojednávania,
pretože žalobca nepredložil svoje ospravedlnenie a žiadosť o odročenie riadne a včas, keďže túto

predložil necelú hodinu pred začatím pojednávania a odvolával sa na PN, ktorá trvá už od 15.06.2020,
avšak nepredložil žiadnu listinu preukazujúcu, že PN trvá a zároveň že jeho zdravotné dôvody sú
prekážkou účasti na pojednávaní. Samotná práceneschopnosť neznamená automaticky dôvod pre
neúčasť. Žalobca sa na pojednávanie nedostavil napriek tomu, že mu už viackrát boli okresným súdom
uložené poriadkové opatrenia. Žalobca bol poučený, že okresný súd nebude akceptovať obdobné

ospravedlnenia bez preukázania, že PN naďalej trvá. Žalobcovi bolo predvolanie na pojednávanie
nariadené na deň 10.12.2020 doručené už dňa 14.10.2020 a napriek tomu žiadal odročiť pojednávanie
iba necelú hodinu pred jeho začatím, a to z dôvodu trvania PN od 15.6.2020. Okresný súd preto konal
v neprítomnosti žalobcu v zmysle § 180 CSP.

5. Okresný súd mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že medzi prenajímateľom Žilinská
regionálna železnica, a.s., a nájomcom REALSTAV Slovakia, spol. s r.o., bola dňa 1.6.2009 uzatvorená
zmluva o nájme zastavaných plôch a nebytových priestorov č. 5/2009/NAJ. Predmetom zmluvy bol
nájom pozemkov, pričom zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 1.6.2009 do okamihu nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nájomcom s tým, že ak kúpna zmluva nebude v blízkej dobe

uzatvorená, najneskôr do konca roku 2009, zmluvné strany sa dohodli, že táto zmluva je uzatvorená na
dobu určitú (poznámka krajského súdu správne malo byť uvedené na dobu neurčitú). Zo strany žalobcu
boli predložené doklady o postúpení pohľadávok spoločnosťou REALSTAV spol. s r.o. na žalobcu a
kúpne zmluvy zo dňa 27.10.2016, zo dňa 13.3.2018 a zo dňa 25.8.2017 uzatvorené medzi predávajúcim
Žilinská regionálna železnica, a.s. a kupujúcimi - spoločnosťou JAGE, s.r.o., spoločnosťou DATYS

INVEST s.r.o. a spoločnosťou ako DATYS, ktorých predmetom bol odplatný prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX.6. Okresný súd vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nájomná zmluva uzatvorená jeho predchodcom
mala nájomcovi umožniť užívanie predmetných nehnuteľností do doby ich úplného splatenia, uviedol,
že tieto tvrdenia žalobcu z predložených listín nevyplývajú. Zo zmluvy o nájme zastavaných plôch a

nebytových priestorov vyplýva, že sa táto uzatvára na dobu určitú do nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, avšak v prípade, ak zmluva nebude uzatvorená do konca roku 2009, tak je zmluva
uzatvorená na dobu neurčitú. Zmluvné strany k tejto nájomnej zmluve uzatvorili dňa 31.12.2012 dodatok
č. 1, na základe ktorého došlo k zmene v osobe nájomcu. Z uvedeného tak vyplýva, že nedošlo k
uzatvoreniu kúpnej zmluvy, keďže táto mala byť uzatvorená najneskôr do konca roku 2009, a teda je

zrejmé, že nedošlo k prevodu vlastníckeho práva a doba trvania nájomnej zmluvy sa zmenila na dobu
neurčitú. Žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že medzi spoločnosťou Žilinská regionálna železnica, a
spoločnosťou REALSTAV Slovakia, došlo k dohode o výške kúpnej ceny 750.000,- Eur ani k dohode
o tom, akým spôsobom mala byť táto suma uhrádzaná. Žalobca poukazoval na čiastočné úhrady
kúpnej ceny prevodom na účet či vykonanými prácami, avšak nepredložil žiadne potvrdenia, ktorými
by uvedené skutočnosti preukázal. Zo strany žalobcu neboli predložené žiadne faktúry, ani zmluvy, na

základe ktorých by takéto práce a dodávky mali byť vykonané, ani potvrdenia o vykonaní takýchto prác
a dodávok. Ak aj boli vykonané nejaké práce, resp. úhrady, tak podľa okresného súdu je to irelevantné,
ak boli vykonané pre inú spoločnosť, hoci sa jedná o spoločnosť J.. W.. K faktúre č. OF100716 okresný
súd uviedol, že táto bola vystavená spoločnosťou Regionálne obchodné centrum, teda iným subjektom
než vlastníkom uvedených nehnuteľností a právnym dôvodom jej vzniku je zmluva medzi spoločnosťou

Regionálne obchodné centrum, a.s. a spoločnosťou REALSTAV Slovakia. Nie je preto zrejmé, na
základe akej skutočnosti by úhrada tejto faktúry mala byť započítaná na úhradu kúpnej ceny za prevod
nehnuteľností.Podľaokresnéhosúduzvykonanýchdôkazovnevyplývaexistenciažiadnejdohodymedzi
J.. W. a spoločnosťou Q.. S. o započítavaní úhrad faktúr a ani dôvod, prečo by J.. W. mal nejakú dohodu
s takýmto obsahom uzatvoriť s Q.. S.. Ani predložené oznámenia o postúpení pohľadávok neobsahujú

prehlásenia, že by úhrada týchto pohľadávok mala byť započítaná na úhradu kúpnej ceny.

7. Okresný súd ďalej uviedol, že žalovaní popreli tvrdenia o tom, že by mali mať vedomosť, že sa jedná
o prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a že by mali mať vedomosť o prijatých zálohových
platbách či o započítaní ceny vykonaných prác a dodávok a že by tak malo dôjsť k naplneniu podmienky

nepriameho úmyslu na ich strane. Podľa vyjadrenia žalovaných žalobca odôvodňuje žalobu výlučne na
základe svojich domnienok, ktoré nepreukázal. Žalobca nepreukázal ani existenciu žiadnych prekážok,
ktoré by mali brániť prevodu vlastníckeho práva na žalovaných. Okresný súd poukázal na úpravu ust.
§ 42a a § 42b Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) a konštatoval, že podľa týchto ustanovení
má možnosť domáhať sa určenia neúčinnosti právnych úkonov jedine veriteľ dlžníka, ktorý vykonal

úkon, ktorým tento dlžník ukrátil uspokojenie vymáhanej pohľadávky veriteľa a zároveň sa musí jednať
o úkon, ktorý bol dlžníkom vykonaný v úmysle ukrátiť veriteľa, ak druhá strana, t.j. osoba, ktorá napr.
uzatvorila zmluvu o prevode vlastníctva s dlžníkom, o tomto úmysle dlžníka vedela. Podľa okresného
súdu žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že je veriteľom vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi
nehnuteľností, neúčinnosti prevodu vlastníctva ktorých sa domáha. Žalobca nepreukázal existenciu

akejkoľvek zmluvy medzi vlastníkom predmetných nehnuteľností - Žilinská regionálna železnica, a.s.
a spoločnosťou REALSTAV Slovakia, spol. s r.o., resp. spoločnosťou Real Invest, spol. s r.o., ktoré
boli nájomcami týchto nehnuteľností, na základe ktorej by niektorej z týchto spoločností vzniklo právo
na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca nepreukázal existenciu
zmluvy, ktorá by obsahovala nadobudnutie vlastníctva, resp. minimálne sumu kúpnej ceny a lehotu

jej splatnosti. Žalobca odkazuje len na nejakú dohodu medzi J.. W. a Q.. S., pričom v zmysle §
46 ods. 1 OZ v spojení s § 41 OZ je podmienkou platnosti takéhoto úkonu jeho písomná forma.
Žalobca žiadnu písomnú zmluvu či dohodu nepreukázal. Žalobca nepreukázal ani to, že je veriteľom
akýchkoľvek vymáhateľných pohľadávok voči pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností, teda spoločnosti
Žilinská regionálna železnica. Žalobca tvrdil len existenciu plnení, avšak bez unesenia dôkazného

bremena, keď nepredložil žiadne dôkazy týkajúce sa týchto plnení. Žalobca zároveň nepreukázal, že
titulom týchto tvrdených plnení mala byť úhrada kúpnej ceny, resp. záloha na kúpnu cenu, pričom
zároveň nemožno vyvodiť záver, že by úhradu kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti bolo možné
vykonať plneniami uskutočnenými v prospech tretích osôb odlišných od predávajúceho - Žilinská
regionálna železnica. Ak žalobca skutočne niečo zaplatil, tak má právne prostriedky domáhať sa svojich

práv, avšak nie takýmto spôsobom. Žalobcom nebolo preukázané uzatvorenie prevodnej zmluvy, úhrada
kúpnej ceny, a preto je nutné konštatovať, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo a nájom sa zmenil z
doby určitej na dobu neurčitú. Žalobca nepreukázal ani vedomosť žalovaných o akomkoľvek úmysle
predávajúcehokohokoľvekukrátiťuzavretímpredmetnýchkúpnychzmlúvanepreukázalaniskutočnosť,že by takýto úmysel na strane predávajúceho vôbec bol. Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť,
že celková kúpna cena nehnuteľností bola dohodnutá na sumu prevyšujúcu hodnotu kúpnej ceny
dohodnutej v nájomnej zmluve zo dňa 1.6.2009, a preto k žiadnemu potencionálnemu ukráteniu veriteľov

spoločnosti Žilinská regionálna železnica a.s. ani nemohlo dôjsť. Žalobca nepreukázal existenciu žiadnej
pohľadávkyvočispoločnostiŽilinskáregionálnaželeznica,atedauzavretímpríslušnýchzmlúvnedošlok
žiadnemu ukráteniu pohľadávok veriteľov tejto spoločnosti. Žalobca nepreukázal skutočnosti, od ktorých
odvodzuje svoj nárok.

8. Vo vzťahu k dôkazným návrhom žalobcu okresný súd uviedol, že vo vzťahu k predloženému CD,
ktoré podľa tvrdenia žalobcu obsahuje fotografie pasportizácie pôvodného stavu areálu SAD, zástupca
žalovaných uviedol, že tieto fotografie zachytávajú pôvodný stav areálu. Okresný súd preto tento dôkaz
nevykonal, pretože ho nepovažoval za relevantný, efektívny a hospodárny, keďže nemá vplyv na
predmet konania. Pôvodný stav areálu je irelevantný, nakoľko pre predmet sporu bolo podstatné, či
došlo k ukráteniu veriteľa, či skutočne je žalobca veriteľom a či sú tak splnené podmienky podľa § 42a

OZ. K výsluchom svedkov okresný súd uviedol, že žalobca tieto osoby dôsledne neoznačil, neuviedol ich
kontakty, nezabezpečil ich účasť a okresný súd nezistil dôvod, pre ktorý by sám mal zabezpečovať ich
účasť na pojednávaní. Pokiaľ mal nejaký svedok preukazovať, že v danej nehnuteľnosti zanechal nejaké
veci, je to podľa okresného súdu pre posúdenie vlastníckeho práva irelevantné a je tiež irelevantné,
či mali žalovaní vedomosť o záujme žalobcu či inej osoby o nadobudnutie nehnuteľností. Do termínu

stanoveného v nájomnej zmluve nedošlo k žiadnej kúpnej zmluve a vlastník previedol nehnuteľnosti
na žalovaných po uplynutí viac ako jedného roka od ukončenia nájomnej zmluvy. K výsluchu strán
okresný súd uviedol, že tento nevykonal, pretože žalobca sa na pojednávanie nedostavil a žalovaní
boli zastúpení právnym zástupcom, ktorý sa k predmetu sporu podrobne vyjadril. Okresný súd tak
výsluch strán nepovažoval za potrebný, a to aj s poukazom na úpravu ust. § 195 CSP, podľa ktorého

na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak
ich nemožno preukázať inak.

9. Okresný súd záverom zhrnul, že žalobca nepreukázal, že by mal vymáhateľnú pohľadávku voči
spoločnosti Žilinská regionálna železnica, a.s., ani že by spoločnostiam REALSTAV Slovakia či Real

Invest vzniklo právo na uzavretie kúpnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca nepreukázal,
ženímtvrdenáprípadnácenavykonanýchpráctvoriladohodnutúčasťkúpnejcenyažalobcanepredložil
ani žiadne podklady preukazujúce vznik takýchto pohľadávok. Okresný súd v tomto smere poukázal
na list Žilinskej regionálnej železnice, a.s., z ktorého vyplýva, že akékoľvek pohľadávky spoločnosti
Real Invest, spol. s r.o. boli zo strany spoločnosti Žilinská regionálna železnica uhradené alebo

započítanéaspoločnosťRealInvest,spol.sr.o.taknemáužžiadnepohľadávkyvočispoločnostiŽilinská
regionálna železnica. Žalobca zo skutočnosti, že spoločnosť Real Invest, s.r.o. sa prezentovala ako
vlastník areálu účelovo vyvodzuje, že žalovaní mali mať vedomosť o dohode o odkúpení nehnuteľností.
Toto tvrdenie však nemožno podľa okresného súdu automaticky vykladať tak, že žalovaní vedeli o
existencii nejakej dohody medzi spoločnosťou Žilinská regionálna železnica a spoločnosťou REALSTAV,

ani že by za týchto okolností mali vedieť o existencii nejakého nároku danej spoločnosti. Žalovaní
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudli až po viac ako roku od ukončenia nájmu, pričom aj z
vyjadrení žalobcu je zrejmé, že po skončení nájmu táto spoločnosť nepodnikala žiadne kroky súvisiace
s uplatňovaním nejakej žalobcom tvrdenej pohľadávky voči vtedajšiemu vlastníkovi nehnuteľností.
Tvrdenia žalobcu o úmysle žalovaných uškodiť spoločnosti Real Invest, spol. s r.o. sa tak javia ako

účelové a nezodpovedajúce skutočnosti. Tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaní v 2/ a v 3/ rade prevzali
obchodný zámer právneho predchodcu žalobcu na úpravu časti areálu na čerpaciu stanicu, žalovaní
popreli s tým, že čerpacia stanica tam bola vybudovaná už dávno predtým, ako právny predchodca
žalobcu dal vyhotoviť vizualizáciu úprav priestorov. Okresný súd zvýraznil, že domáhať sa neúčinnosti
právnych úkonov možno len v prípade, ak návrh podáva veriteľ, ktorý má uspokojiteľnú pohľadávku voči

dlžníkovi, ktorý napadnutým právnym úkonom zmaril jej uspokojenie. Predpokladom úspechu návrhu je
tak preukázanie existencie vymáhateľnej, resp. už vymáhanej pohľadávky. Žalobca však nepreukázal,
že by v čase žaloby mal on alebo jeho právni predchodcovia pohľadávky voči spoločnosti Žilinská
regionálna železnica, a.s. ako prevodcovi vlastníckeho práva. Okresný súd preto žalobu posúdil ako
neopodstatnenú a túto v celom rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255

v spojení s § 262 CSP a konštatoval úspech žalovaných v rade 1/, 2/ a 3/, keďže žalobu v celom rozsahu
okresný súd zamietol. Okresný súd preto náhradu trov konania priznal žalovaným v rozsahu 100% voči
žalobcovi s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žalobca rozsudok okresného súdu považuje za nesprávny,
nedostatočný, nepreskúmateľný a v rozpore so skutkovým stavom. Okresnému súdu k vyneseniu

rozsudku postačili iba tvrdenia žalovaných. Žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
Q.. S., hoci bol ospravedlnený z dôvodu PN, nebol vypočutý. Žalobca tak bol v zjavnej nevýhode v
konaní pred okresným súdom. Účastníci pritom majú mať v súdnom konaní rovnaké postavenie. Žalobca
poukázal na prepojenosť medzi osobami J.. W. a advokátskej kancelárie, zastupujúcej žalovaných.

11. Vo vzťahu k neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia a nesprávnym skutkovým zisteniam
súdu prvej inštancie žalobca v podanom odvolaní zopakoval argumentáciu a skutkové tvrdenia uvedené
v žalobe.

12. Žalobca ďalej v odvolaní namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov s tým, že navrhoval vypočuť
svedkov a najmä J.. W., ktorý sporné prevody nehnuteľnosti vykonal, prijal vopred zálohy a vykonával

účtovné operácie vo svojich spriaznených spoločnostiach. Podľa žalobcu výsluch svedkov a listinné
dôkazyzúčtovníctvajehofiriemmalipodstatnývýznamprerozhodnutievoveci.Okresnýsúdbolpovinný
odôvodniť v rozsudku, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal, najmä keď tieto mali súvis s predmetom
sporu. Pri nesplnení tejto povinnosti dochádza k porušeniu práva strany na spravodlivý súdny proces. V
tomto smere žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a tiež rozhodnutia NS SR vo vzťahu

k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. Podľa žalobcu došlo k porušeniu
jeho práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, jedná sa o arbitrárne rozhodnutie,
ktoré je prejavom svojvôle pri aplikácii a výklade právnej normy. Žalobca poukázal na ust. § 382
CSP, ktoré ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie

veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Toto
ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Žalobca trval na tom, že okresný súd
nedostatočne zistil skutkový stav, na základe nevykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pochybil pri hodnotení dôkazov a neodstránil zjavné rozpory vo vykonaných dôkazoch.
Okresný súd neumožnil žalobcovi uplatňovať jeho práva v konaní, čím došlo k porušeniu práva žalobcu

na spravodlivý proces a zásady rovnosti strán sporu. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd žalobu
žalobcu ako dôvodnú potvrdil v celom rozsahu, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

13. Žalovaní cestou právneho zástupcu vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedli, že s

rozsudkomokresnéhosúdusastotožňujú.Tvrdeniežalobcu,žeokresnémusúdunavynesenierozsudku
postačovali tvrdenia žalovaných, je podľa žalovaných zavádzajúce a žalobca ním účelovo prekrúca
fakty a skutočnosti, ktoré vyplynuli z predložených dôkazov. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o odňatí
možnosti konať pred súdom žalovaní poukázali na skutočnosť, že zo strany okresného súdu boli
vytýčené viaceré termíny pojednávaní, pričom podstatná väčšina z nich bola zrušená na základe žiadosti

žalobcu, ktoré tento zámerne zasielal okresnému súdu tesne pred tým, ako sa mali pojednávania
konať. Dôvodnosť odročení pojednávaní žalobca nepreukázal. Podľa žalovaných práva žalobcu ako
účastníka konania neboli žiadnym spôsobom zo strany okresného súdu porušené. Konanie pritom bolo
začaté na základe žaloby žalobcu, a preto žalobca mal vo zvýšenej miere dbať o to, aby konanie
prebehlo hospodárne a bez zbytočných prieťahov. Dôkazy predložené žalobcom okresný súd riadne

vyhodnotil a vysporiadal sa so skutočnosťami z nich vyplývajúcimi. Tvrdenia žalobcu o zaujatosti súdu či
prepojenosti určitých osôb považujú žalovaní za spôsob, akým sa žalobca snaží tieto subjekty poškodiť,
pričom tieto skutočnosti nemajú žiadny reálny základ a nejde o objektívne fakty, ale o vykonštruované
tvrdenia žalobcu. Samotné podanie žaloby a spôsob, akým žalobca pristupoval k výkonu svojich práv
účastníka konania, svedčia o nepoctivom zámere, ktorý žalobca iniciovaním tohto konania sledoval.

V tej časti, kde žalobca uvádza skutkový a právny stav veci, ide zo strany žalobcu o zopakovanie
skutočností uvedených v žalobe. Žalobca poukazuje na vzťahy medzi viacerými subjektami, pričom
však ide o subjekty odlišné od žalovaných aj od pôvodného vlastníka nehnuteľností. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal skutočnosti, ktoré tvrdil. Žalobca nepreukázal existenciu akejkoľvek
zmluvy medzi vtedajším vlastníkom nehnuteľnosti - spoločnosťou Žilinská regionálna železnica a.s.

a spoločnosťou REALSTAV Slovakia s.r.o., resp. REALINVEST s.r.o., na základe ktorej by vzniklo
právo nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca odkazoval len na
dohodu medzi J.. W. a Q.. S., avšak podmienkou platnosti takéhoto úkonu je jeho písomná forma.
Žalobca tiež nepreukázal skutočnosť, že by došlo k úhrade žalobcom tvrdenej kúpnej ceny, a to v lehotepredpokladanej nájomnou zmluvou, teda do 31.12.2009, keďže všetky žalobcom produkované skutkové
tvrdenia sa týkajú plnení uskutočnených po 31.12.2009. Žalobca nepredložil dôkazy potvrdzujúce
skutočnosť, že je veriteľom akýchkoľvek vymáhateľných pohľadávok voči pôvodnému vlastníkovi

nehnuteľností, t.j. spoločnosti Žilinská regionálna železnica a.s. Ani z tvrdení žalobcu nevyplýva, že by
sám žalobca potvrdzoval existenciu takýchto pohľadávok a ich existenciu žalobca ani nepreukazuje.
Platí pritom, že vymáhateľná pohľadávka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom,
teda pohľadávka, ktorá bola minimálne zažalovaná v základnom konaní, čo sa však v tomto prípade
nestalo. Ani žalobcom spomenuté peňažné plnenia uskutočnené po 31.12.2019 neboli uskutočnené

titulom, ktorý možno stotožniť s úhradou kúpnej ceny. Žalobca sám tvrdil, že finančné plnenia a služby
boli podmienené presvedčením, že ide o úhradu zálohy, avšak nepreukázal, že titulom týchto plnení
mala byť úhrada kúpnej ceny, resp. záloha na kúpnu cenu nehnuteľností.

14. Podľa žalovaných nie je možné vyvodiť záver, že by úhradu kúpnej ceny bolo možné
vykonať plneniami uskutočnenými v prospech tretích osôb. Takáto skutočnosť nevyplýva zo žiadnych

dokumentov a ide o zavádzajúce, nepodložené tvrdenia žalobcu. Tvrdenia žalobcu o úmyselnom
konaní na úkor a jeho škodu nevyplývajú zo žiadnych predložených dôkazov. Žalovaní nemali
vedomosť o akejkoľvek dohode medzi nájomcom a prenajímateľom alebo medzi prenajímateľom
a akoukoľvek treťou osobou o kúpe predmetných nehnuteľností, pričom súčasne platí, že opak
uvedeného žalobca nepreukázal. Žaloba tak nepreukázal ani vedomosť žalovaných o akomkoľvek

úmysle predávajúceho kohokoľvek ukrátiť. Nepreukázal, že by takýto úmysel na strane predávajúceho
vôbec bol. Tvrdenia žalobcu o vedomosti žalovaných o existencii dohody týkajúcej sa prevodu
vlastníckeho práva sa nezakladajú na pravde. Rovnako neboli preukázané tvrdenia, že by na
základe zmlúv uzavretých medzi žalovanými a spoločnosťou Žilinská regionálna železnica a.s. došlo k
zmenšeniu majetku tejto spoločnosti. Celková kúpna cena predmetných nehnuteľností bola dohodnutá

na sumu vyššiu ako hodnota kúpnej ceny dohodnutej v Nájomnej zmluve zo dňa 1.6.2009, a teda k
žiadnemu potencionálnemu ukráteniu veriteľov ani nemohlo dôjsť. Čo sa týka nevykonania žalobcom
navrhovaných dôkazov, tieto dôkazy žiadnym spôsobom nepreukázali existenciu akéhokoľvek nároku či
práva žalobcu a žiadnym spôsobom nemohli objasniť skutočnosti, ktorými by mali byť tvrdenia žalobcu
preukázané. Žalobca tak nemá žiadnu vymáhateľnú pohľadávku voči spoločnosti Žilinská regionálna

železnica a.s. a uzavretím príslušných zmlúv so žalovanými nemohlo dôjsť k ukráteniu žiadnych
pohľadávok žiadnych veriteľov tejto spoločnosti. Žalovaní preto žiadali rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť.

15. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaných trval na svojich doterajších vyjadreniach. Žalovaní

neuviedli žiadny dôkaz, na základe ktorého by boli oprávnení tvrdiť, že žalobca súd úmyselne zavádza.
Právny zástupca žalovaných vyjadrenia opiera o fikcie, ktoré následne tvrdí ako dostatočne preukázané.
Korporátne spoločnosti J.. W. prijímali plnenia od spoločností REALSTAV Slovakia a Real Invest, o čom
svedčiaprijatéfaktúry.Keďžesakúpanerealizovala,stalasazálohabezdôvodnýmobohatením.Žalobca
poukázal na ust. § 42a ods. 2 OZ s tým, že okresným súdom neboli vykonané žalobcom navrhované

dôkazy, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie vo veci.

16. Žalovaní v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Žalobca
ani vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by podporil svoje tvrdenia o nárokoch,
ktorých existencie sa dovoláva. Žalobca účelovo prekrúca fakty a skutočnosti, ktoré boli vykonaným

dokazovaním potvrdené. Žalobca pritom svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalovaní
poukázalinapočetnújudikatúru,napr.NajvyššiehosúduSRvjehorozhodnutiachsp.zn.6Cdo253/2012,
resp. sp.zn. 4Cdo 32/03, v zmysle ktorých aj pokiaľ by sa v teoretickej rovine mala pripustiť existencia
nejakých pohľadávok žalobcu voči subjektom odlišným od žalovaných a od pôvodného vlastníka
nehnuteľností, tak tieto v žiadnom prípade nespĺňajú zákonom stanovené podmienky na to, aby mohli

byť spôsobilými, vymáhateľnými pohľadávkami podľa § 42a ods. 1 OZ, a teda nie sú spôsobilým titulom
na domáhanie sa odporovateľnosti týchto právnych úkonov.

17. Žalobca v dodatočnom stanovisku zopakoval svoju doterajšiu právnu argumentáciu s tým, že zo
strany právneho zástupcu žalovaných sa jedná o právne závery, ktoré právny zástupca uvádza ako

preukázané, hoci dokazovanie na súde neprebehlo.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe podaného odvolania žalobcu prejednal
vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania verejnýmvyhlásenímrozsudkukrajskýmsúdomzarešpektovaniaust.§219ods.1,3CSPbolrozsudokokresného
súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie za aplikácie ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo
prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/74/2021-415 zo dňa
19.10.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred

jeho vyhlásením, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

21. Na základe odvolania žalobcu bolo zrejmé, že základným odvolacím dôvodom bol tvrdený nesprávny
postup okresného súdu, ktorým mal okresný súd znemožniť žalobcovi ako procesnej strane, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobca namietal, že okresný súd mu odňal možnosť
konať pred súdom tým, že uskutočnil pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok v neprítomnosti

žalobcu napriek tomu, že jeho konateľ svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu dlhotrvajúcej PN. Zároveň
žalobca namietal, že konateľ žalobcu nebol okresným súdom na pojednávaní vypočutý. Vo vzťahu k
týmto námietkam považuje krajský súd za potrebné poukázať na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, v ktorom sa okresný súd v ods. 5 dôsledne zaoberal otázkou neúčasti konateľa žalobcu
nielen na pojednávaní dňa 10. decembra 2020, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ale tiež na

ďalších pojednávaniach, ktoré boli odročované na základe žiadostí žalobcu. Je potrebné zvýrazniť, že
okresný súd opakovane akceptoval žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania či už z dôvodu jeho
práceneschopnosti alebo z dôvodov týkajúcich sa podozrenia ohľadom kontaktu konateľa žalobcu s
osobou nakazenou Covid-19, či z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu a plánovanej operácie. Okresný
súd uskutočnil pojednávanie dňa 10.12.2020 po tom, ako v krátkom časovom predstihu necelú hodinu

pred začatím pojednávania predložil žalobca žiadosť o odročenie pojednávania, v ktorej sa odvolával
na pôvodnú práceneschopnosť, ktorá má trvať už od 15.6.2020 (č.l. 323 spisu). Konateľ žalobcu okrem
poukazu na pôvodnú práceneschopnosť trvajúcu od 15.6.2020 v ospravedlnení poukázal aj na svoj
zlý zdravotný stav pred operáciou chrbtice, ktorá bola pre opatrenia Covid-19 opakovane odkladaná,
a žiadal o odročenie pojednávania, aby sa jeho konateľ mohol na pojednávaní osobne vyjadriť. V

zhode so súdom prvej inštancie považuje krajský súd za potrebné uviesť, že žalobca túto žiadosť o
odročeniepojednávanianepodložilžiadnymilistinnýmidôkazmi,ktorébypreukazovaliskutočnostivtejto
žiadosti tvrdené. Zo strany žalobcu nebol predložený žiadny doklad, ktorý by preukazoval skutočnosť, že
práceneschopnosť konateľa žalobcu trvá od 15.6.2020, teda takmer šesť mesiacov, ani žiadne doklady
preukazujúce jeho zlý zdravotný stav či plánovanú operáciu chrbtice. Okresný súd tak vecne správne

následne emailovou správou z č.l. 324 spisu oznámil žalobcovi, že žiadosť o odročenie pojednávania
neakceptuje a vo veci bude pojednávať. Ak potom žalobca z uvedeného postupu okresného súdu, ktorý
vec prejednal v neprítomnosti konateľa žalobcu, vyvodzoval nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a
znemožnenie uskutočnenia procesných práv patriacich žalobcovi, tak odvolací sa s týmto odvolacím
dôvodom nemohol stotožniť ani ho vyhodnotiť ako dôvodný. Krajský súd v tomto smere považuje za

potrebné zvýrazniť, že sa zo strany konateľa žalobcu jednalo o opakované ospravedlnenie jeho neúčasti
z dôvodu ním tvrdeného nepriaznivého zdravotného stavu. V zmysle úpravy ust. § 183 ods. 2 veta druhá
OSP však možno od strany vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou
osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu. O týchto
skutočnostiach bol pritom žalobca konajúcim súdom riadne poučený oznámením zo dňa 9.10.2020

(čl. 314 spisu), v ktorom okresný súd žalobcovi oznámil, že vzhľadom k tomu, že došlo k odročeniu
pojednávaní zo žalobcom uvedených dôvodov, ktoré neboli preukázané, alebo ich nemožno považovať
za dôležité, tak okresný súd rozhodol, že na ďalšie návrhy na odročenie pojednávania nebude prihliadať
v súlade s ust. § 184 CSP s tým, že žalobcovi ukladá, aby sa na ďalšie pojednávanie dostavil alebo
si na toto pojednávanie ustanovil zástupcu. Napriek tomuto poučeniu a napriek citovanej zákonnej

úprave ust. § 183 ods. 2 CSP, podľa ktorej možno v takomto prípade vždy od žalobcu žiadať, aby
sa na ďalšom pojednávaní dal zastúpiť inou osobou, žalobca opätovne svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil poukazom na pôvodné potvrdenie o práceneschopnosti zo dňa 15.6.2020 bez toho, aby
vôbec preukázal, že práceneschopnosť podľa tohto potvrdenia trvá.22. Len pre úplnosť a nad rámec argumentácie okresného súdu odvolací súd uvádza, že v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bolo publikované rozhodnutie

Najvyššieho súdu sp.zn. 7Cdo 130/2012 pod R 132/2014, podľa ktorého ...„v zmysle § 119 ods. 2 a
3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 je zdravotný stav účastníka
konania dôvodom na odročenie pojednávania, len ak je súdu, a to už spravidla pred rozhodnutím o
žiadosti o odročenie pojednávania, preukázané vyjadrením ošetrujúceho lekára, že účastník konania
nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa

pojednávania“. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp.zn.
4Cdo 314/2013, 5Cdo 169/2013, 7Cdo 574/2013 a 3Cdo 399/2013. Uvedená potreba preukázania
dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania stranou sporu je podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna
aj za účinnosti CSP. Na strane žalobcu tak nedošlo k splneniu podmienok, ktoré by okresnému
súdu dovoľovali odročiť nariadené pojednávanie podľa § 183 ods. 1 CSP, keďže zo strany žalobcu
nebolo preukázané, že by konateľ žalobcu nebol bez závažného zhoršenia zdravotného stavu schopný

zúčastniť sa tohto pojednávania. V súvislosti s rozhodnutím a postupom okresného súdu, ktorý prejednal
vec v neprítomnosti žalobcu, i odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal existenciu dôležitého
dôvodu pre odročenie pojednávania. V konečnom dôsledku tak neobstojí ani námietka žalobcu, že
nebol v konaní vypočutý, keďže výsluch sporovej strany je len jedným z dôkazných prostriedkov a
ide o podporný dôkaz, ktorý súd môže nariadiť (§ 195 CSP). Krajský súd k úplnosti veci poukazuje

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety
„...výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom
účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust.
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

23. Vzhľadom na uvedené krajský súd zdôrazňuje, že sporové strany mali danú rovnakú možnosť
obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať dôkazy,
ktoré žiadali, aby boli vo veci vykonané. Nie je možné v zúženom zmysle slova pri uplatňovaní
procesných práv a napĺňaní procesných povinností toho-ktorého účastníka konania tieto viazať len
na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého súdneho konania žalobca aj žalovaní môžu do

spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú, resp. navrhujú vo veci vykonať. Žalobca aj žalovaní
v tomto smere mali rovnakú procesnú pozíciu a ak ju žalobca nenaplnil, nezrealizoval, tento postup
nemôže byť na ujmu práv druhého účastníka súdneho konania, a to žalovaných, ktorí z titulu rovnosti
majúrovnaképrávoakožalobcanato,abysavecverejneprerokovalabezzbytočnýchprieťahov.Krajský
súd konštatuje, že v konaní pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť

všetkých sporových strán v konaní okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský
súd v odôvodnení tohto rozhodnutia.

24. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou odvolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces
ako stany sporu v konaní pred okresným súdom. Krajský súd konštatuje, že okresný súd poskytol

žalobcovi ako strane sporu priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého dôvodu nebolo možné dospieť k
záveru, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. V súvislosti so svojimi závermi poukazuje
krajský súd primerane i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07 podľa
ktorého „...zmyslom procesnej garancie vyplývajúcej z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola

účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu
verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania použitím
svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v
porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol
účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného

zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu
jeho základných práv na súdnu ochranu na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti v prípade porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.“

25. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné

hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej
patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera
porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá
vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces trebarozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou

ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené
so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s

postupom okresného súdu konštatuje, že žalobcovi neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím
nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalobca nebol vylúčený z výkonu žiadneho
práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.

26. Žalobca v odvolaní namietal aj nevykonanie dôkazov okresným súdom. Krajský súd vo vzťahu
k tejto námietke považuje za potrebné zvýrazniť, že okresný súd sa dôkaznými návrhmi žalobcu

riadne zaoberal a o týchto návrhoch uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 10.12.2020 (zápisnica
založená na č.l. 326-328) rozhodol tak, že návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania zamietol. V
odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku pritom okresný súd špecifikoval dôvody (ods. 43.,
44. odôvodnenia), pre ktoré dôkazné návrhy žalobcu nepovažoval za relevantné a pre ktoré tieto
dôkazy na pojednávaní nevykonal. Postup okresného súdu, ktorý vykonával dokazovanie len v rozsahu

nevyhnutnom pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu, bol súladný aj s konštantnou judikatúrou
vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu
„nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy
navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za
odňatiemožnostikonaťpredsúdomazaznemožnenieuplatneniaprocesnýchpráv,ktoréúčastnícimohli
uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava
Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony,
spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc

posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie“. Postup okresného súdu bol v súlade s procesnoprávnym predpisom, a to
Civilným sporovým poriadkom, z ktorého v zmysle ust. § 185 ods. 1 CSP vyplýva, že je to súd, ktorý
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Postup okresného súdu zodpovedal
tejto zákonnej úprave, ako aj Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa

ktorého navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, avšak je to len
súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav
zákonnej právomoci všeobecného sudu korigovať návrhy sporových strán na vykonanie dokazovania,
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečuje, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstatyprejednávanejveciniejerelevantný.Aksúdodmietnevykonaťurčitýdôkaznavrhnutýsporovou
stranou, tak je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení uviesť, prečo takýto dôkaz navrhnutý sporovou
stranou nevykonal, k čomu v danej sporovej veci zo strany okresného súdu došlo, keď okresný
súd zdôvodnil, prečo označené dôkazy nevykonal. Ak okresný súd neakceptuje návrh na vykonanie
dokazovania, tak táto skutočnosť sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sporovej strany,

naviac, ak záver okresného súdu o nevykonaní navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu mal základ v
racionálnej úvahe konajúceho súdu, ktorá vychádzala z charakteru sporu a stavu dokazovania. Práve
pre túto racionálnu úvahu okresného súdu a jeho logické zhodnotenie, ktoré viedlo k postupu okresného
súdu o nevykonaní dôkazov navrhnutých žalobcom, sa žalobca nemohol dostať do nevýhodnejšej
pozície ako žalovaní. Žalobca spôsobom a postupom konania pred okresným súdom nebol vylúčený

z výkonu žiadneho práva, ktoré mu zákon priznáva, resp. ktoré právo mu umožňuje procesnoprávny
predpis, a to Civilný sporový poriadok, pretože svoje právo označovať a navrhovať dôkazy mohol
zrealizovať. Pokiaľ okresný súd žalobcom označené dôkazy nevykonal a ich nevykonanie zdôvodnil,
išlo už o štádium výkonu zákonného oprávnenia súdom, ktoré vyplýva z ust. § 185 ods. 1 CSP. Krajský
súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že dôkazy navrhované žalobcom nebolo potrebné vykonať,

keďže bol daný sumár v dostatočnom rozsahu vykonaných dôkazov, ktoré za dôslednej aplikácie ust.
§ 191 ods. 1 CSP v sporovej právnej veci boli vyhodnotené a dostačujúce k tomu, aby sa posúdili
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany obidvoch sporových strán. Rozhodné bolo to, že
krajský súd dospel k záveru o tom, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu vykonal dokazovaniea pokiaľ návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania nevyhovel, týmto postupom nedošlo k tomu, že
by nevykonanie navrhnutých dôkazov malo byť na ujmu zistených rozhodujúcich skutočností. Krajský
súd bol potom v odvolacom konaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd, pretože

nezistil dôvody na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania (§ 383 CSP).

27. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku,
uvádza krajský súd, že nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Krajský súd vo všeobecnosti
uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z

hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne
ust. § 220 ods. 2 CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý.
Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné
právny normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré
boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie
vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR
opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď sa

súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu,
aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalobcu, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte
relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že
sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenostialebooarbitrárnostirozhodnutiasúdu(I.ÚS188/06).Okremtohokrajskýsúdpovažuje
za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015,
Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súd

i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust.
§ 220 CSP.

28. Žalobca ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní

namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom
hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...
„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi
názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súduv rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné

vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý
by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu
saopieralootvrdeniaarelevantnédôkazyprodukovanéstranamivprvoinštančnomkonaníavychádzalo
zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový
stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci
okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej

právnej veci nenastala.

29.Žalobcavpodanomodvolaníbezbližšiehoodôvodneniapoukázalnaust.§382CSP,ktoréstanovuje,
že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Krajský súd vo vzťahu k tejto
argumentácii žalobcu uvádza, že nezistil, že by sa na prejednávanú vec vzťahovalo ustanovenie, ktoré
doteraz nebolo použité. Je zrejmé, že okresný súd s prihliadnutím na žalobcom vymedzený predmet
sporu aplikoval relevantnú úpravu odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle ust. § 42a a ust. § 42b
Občianskeho zákonníka. Nemôže tak obstáť odvolacia námietka, že by sa malo jednať o rozhodnutie

prekvapivé. Samotný žalobca pritom neuviedol, aké ustanovenie, ktoré doteraz nebolo použité, malo
byť podľa jeho názoru na danú vec aplikované.

30. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na vyslovenie neúčinnosti žalobcom vymedzených
právnych úkonov žalovaných uvádza krajský súd, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že

napadnutými úkonmi malo dôjsť k ukráteniu jeho pohľadávky voči spoločnosti Žilinská regionálna
železnica, a.s. Krajský súd považuje v tomto smere za potrebné citovať relevantnú právnu úpravu.

31. Podľa ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči

nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

32.Krajskýsúdvovšeobecnostiuvádza,žeúčelomodporovacejžalobyajejzmyslomjeochranaveriteľa
spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený

právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie, ktorým by bolo odporovacej žalobe vyhovené,
by potom predstavovalo podklad na to, aby sa veriteľ mohol na základe exekučného titulu vydaného
oproti dlžníkovi domáhať uspokojenia svojej pohľadávky postihnutím toho, čo odporovateľným právnym
úkonom z dlžníkovho majetku ušlo. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim
k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo

iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku. Z takto
vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby je potrebné vyvodiť, že pre rozhodnutie súdu o
dôvodnosti, či nedôvodnosti odporovacej žaloby je rozhodujúce, tak ako to správne uviedol a hodnotil
aj okresný súd, zistenie existencie, či neexistencie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.

33. Žalobca v konaní tvrdil, že je nositeľom pohľadávok, ktoré nadobudol na základe Zmlúv o postúpení
pohľadávky od svojho právneho predchodcu a ktoré mali vzniknúť na základe vzťahu, ktorý bol medzi
právnympredchodcomžalobcuaspoločnosťouŽilinskáregionálnaželeznicaa.s.Žalobcavtomtosmere
argumentoval tým, že medzi jeho právnym predchodcom a uvedenou spoločnosťou bola uzatvorenánájomná zmluva, v zmysle ktorej mala byť následne medzi stranami tejto nájomnej zmluvy uzatvorená
kúpna zmluva, na základe ktorej by právny predchodca žalobcu nadobudol prenajaté nehnuteľnosti.
V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že uskutočnil plnenie v prospech Žilinskej regionálnej železnice a.s.

a ďalších spoločností spriaznených s touto spoločnosťou prostredníctvom J.. W., a to či už vo forme
vykonaných peňažných úhrad alebo vo forme prác realizovaných pre tieto spoločnosti. Krajský súd
po oboznámení sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, dospel obdobne ako
súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Okresný súd vecne správne
konštatoval, že podľa Zmluvy o nájme zastavaných plôch a nebytových priestorov č. 05/2009/Náj (č.l.

19-21 spisu) bol daný nájomný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu Real - Stav Slovakia, spol.
s r.o. ako nájomcom a spoločnosťou Žilinská regionálna železnica a.s. ako prenajímateľom, ktorého
predmetom boli vymedzené nehnuteľnosti. V Článku 7 tejto zmluvy bolo medzi zmluvnými stranami
dohodnuté, že zmluva je uzavretá na dobu určitú od 1.6.2009 do okamihu nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nájomcom s tým, že ak kúpna zmluva nebude uzatvorená najneskôr do konca
roku 2009, tak je táto zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Možno preto konštatovať, že zmluvné strany

predpokladali, že medzi nimi skutočne dôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na predmet nájmu, a to v
období do konca roku 2009. Zo žiadneho zo žalobcom produkovaných dôkazov pritom neplynie, že by
k uzatvoreniu takejto zmluvy skutočne došlo. Vecne správne okresný súd poukázal na skutočnosť, že v
danom prípade, keďže by sa jednalo o zmluvu o prevode nehnuteľností, by bolo potrebné, aby takáto
zmluvabolauzatvorenávpísomnejforme(§46ods.1Občianskehozákonníka).Zároveňmožnovzhode

s okresným súdom konštatovať, že zo žiadneho z vykonaných dôkazov nie je možné konštatovať, že
by mala existovať akákoľvek dohoda, na základe ktorej by mal právny predchodca žalobcu uhrádzať
budúcu kúpnu cenu predmetných nehnuteľností formou či už peňažných úhrad alebo vykonaním prác.
Žalobca v podanej žalobe a tiež v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedol tvrdenia týkajúce
sa špecifikácie jeho pohľadávok, ktoré mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

voči ním uvádzaným subjektom - Žilinskej regionálnej železnici a.s. a ďalším spoločnostiam, ohľadom
ktorých tvrdil, že sú navzájom spriaznené prostredníctvom osoby J.. W.. Zo strany žalobcu však neboli
produkované žiadne dôkazy, ktoré by preukázali existenciu takýchto pohľadávok. Žalobca predložil
výlučne zmluvy o postúpení pohľadávok, z ktorých je však zrejmé, že sa jedná o zmluvy uzatvorené
medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom, ktoré za obidve zmluvné strany podpisoval Q.. S..

Žalobca nepredložil žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali skutočnosť, že k plneniam tvrdeným
žalobcom skutočne došlo a že pohľadávky, ktoré boli predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok, reálne
vznikli.

34. Z uvedeného preto nemôže obstáť argumentácia žalobcu v tom smere, že je nositeľom pohľadávky

voči spoločnosti Žilinská regionálna železnica a.s., ktorej uspokojenie by prípadne malo byť ukrátené
žalobcom napadnutými právnymi úkonmi uzatvorenými medzi Žilinskou regionálnou železnicou a.s.
a žalovanými. Ak žalobca nepreukázal, že Žilinskej regionálnej železnici, resp. ďalším ním tvrdeným
subjektom poskytol plnenie, ktoré malo byť preddavkom na budúcu kúpnu cenu predmetných
nehnuteľností, tak nemôže obstáť jeho odvolacia argumentácia v tom smere, že by mal byť nositeľom

pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia. Na to, aby bolo možné vôbec uvažovať nad tým, že by na
strane žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
by muselo byť preukázané plnenie zo strany žalobcu v prospech ním uvádzaných subjektov, ktorého
dôvod by následne odpadol tým, že zamýšľaná kúpa nebola realizovaná. Ak nebolo v konaní zistené
akékoľvek plnenie žalobcu titulom preddavku na budúcu kúpnu cenu, tak nie je možné konštatovať ani

vznik pohľadávky žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia.

35. Je tak namieste konštatovať vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal,
že je veriteľom akejkoľvek vymáhateľnej pohľadávky voči pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností -
spoločnosti Žilinská regionálna železnica a.s. Zvýrazňuje krajský súd, že v prípade odporovateľnosti

vo všeobecnej rovine musí ísť o právne úkony dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa. Prvým a základným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je tak preukázanie
existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa voči dlžníkovi. Ak žalobca existenciu takejto
pohľadávky nepreukázal, tak so svojou žalobou na určenie neúčinnosti právnych úkonov nemôže byť
úspešný. Nad rámec tejto argumentácie je potrebné krajským súdom stotožniť sa aj so záverom súdu

prvej inštancie v tom smere, že nebolo preukázané, že by dotknutými právnymi úkonmi vôbec malo
dôjsť k ukráteniu možného uspokojenia akejkoľvek pohľadávky voči spoločnosti Žilinská regionálna
železnica a.s., a to z dôvodu, že zo strany žalobcu nielenže nebolo preukázané, ale nebolo ani
tvrdené, že by dotknuté právne úkony mali mať ukracujúci charakter. Odporovateľnosť právneho úkonuprichádza do úvahy najmä pri bezodplatných právnych úkonoch dlžníka, pri ktorých dlžník poskytuje
majetok alebo plnenie inej osobe bez poskytnutia protiplnenia. Takýmto právnym úkonom dlžníka je
najčastejšie darovanie. Podobne je tomu pri odplatných právnych úkonoch, ak protiplnenie druhej strany

právneho úkonu nie je ekvivalentné. V takomto prípade môže byť pohľadávka veriteľa ukrátená v
rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou. Samotný predaj za ekvivalentnú
cenu nie je zmenšením majetku, keďže dochádza len k zmene štruktúry majetku, pretože dlžník
namiesto hmotného majetku získava finančné prostriedky. Zásadne však odporovateľnosť predpokladá,
že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda že v dôsledku konkrétneho

právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku dlžníka uspokojená buď
vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu jeho majetku, nie
je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na
uspokojenie pohľadávky, lebo týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky
veriteľa. Teda zásadne nie je dôležité, aký veľký bol dlžníkov majetok v rozhodnej dobe, ale to, či
tento majetok bol odporovateľným právnym úkonom zmenšený, a či takto zmenšený dlžníkov majetok

postačuje na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.

36. Okresný súd vecne správne poukázal na skutočnosť, že z jednotlivých zmlúv, na základe ktorých
žalovaní nadobudli predmetné nehnuteľnosti, vyplýva, že celková kúpna cena bola dohodnutá na
sumu prevyšujúcu výšku kúpnej ceny tvrdenú žalobcom. Je preto zrejmé, že žalobca nepreukázal

ani ďalší z predpokladov pre ním požadované určenie neúčinnosti dotknutých právnych úkonov, a
síce skutočnosť, že by týmito právnymi úkonmi malo dôjsť k akémukoľvek potencionálnemu ukráteniu
veriteľov spoločnosti Žilinská regionálna železnica a.s. Okresný súd vecne správne vyhodnotil aj otázku
týkajúcu sa prípadného úmyslu žalovaných či vedomosti žalovaných o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa
so záverom, že žalobca nepreukázal vedomosť žalovaných o akomkoľvek úmysle predávajúceho

uzavretím predmetných kúpnych zmlúv kohokoľvek ukrátiť, ani skutočnosť, že by takýto úmysel na
strane predávajúceho vôbec bol.

37. Na základe uvedených zhodnotení je krajský súd názoru, že žalobca v konaní nepreukázal
žiaden zo zákonom vyžadovaných predpokladov, len za súčasného naplnenia ktorých by bolo možné

dospieť k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu na určenie neúčinnosti týchto právnych úkonov. Žalobca
nepreukázal, že je nositeľom akejkoľvek vymáhateľnej pohľadávky voči spoločnosti Žilinská regionálna
železnica a.s., nepreukázal, že by ním napadnutými právnymi úkonmi potencionálne mohlo dôjsť k
ukráteniu pohľadávky veriteľa a nepreukázal ani úmysel veriteľa ukrátiť. Okresný súd preto rozhodol
vecne správne, ak žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

38. Krajský súd preto v zmysle úpravy ust. § 387 ods. 1 CSP pristúpil k potvrdeniu rozsudku okresného
súdu, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá, ako vo výroku vecne správneho rozhodnutia. Rovnako
bol krajským súdom rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny aj vo výroku o náhrade
trov prvoinštančného konania, ktorý výrok nebol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý, a preto bol ako

výrok závislý od výroku v merite veci pri potvrdení rozsudku okresného súdu rovnako potvrdený ako
vecne správne rozhodnutie.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, ktorým voči

žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov
rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia za aplikácie ust. § 262
ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.