Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/193/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113234550
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113234550.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti U. X., nar. X.X.XXXX a Y. X., nar.
XX.X.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, deti
rodičov A.. V. X., nar. X.XX.XXXX, bývajúceho v L., Na dolných Z. č. XX, O. republika, zastúpeného
E.. Jozefom Vodákom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie vo Valašskom Meziříčí, na
Masarykovej ulici č. 753, Česká republika a Mgr. C. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bývajúcej v L. na G.
Z. č. XX, O. republika, t.č. v K. na ulici X.mája č.2, R. republika, zastúpená JUDr. Blankou Nagyovou,
advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ulici č. 44, v konaní o návrat
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, o odvolaní matky a kolízneho opatrovníka proti uzneseniu
Okresného súdu Košice I z 20.2.2014 č.k. 18P/189/2013-156 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením č.k. 18P 189/2013-156 z 20.2.2014 napadnutým uznesením nariadil
návrat maloletých detí U. X. a Y. X. do miesta obvyklého pobytu do Českej republiky v lehote 15 dní
od právoplatnosti uznesenia. Súčasne rozhodol, že ak matka maloletých detí nesplní túto povinnosť
je povinná maloleté deti odovzdať otcovi po uplynutí lehoty na území Slovenskej republiky. Po návrate
matky aj s maloletými deťmi do Českej republiky uložil otcovi až do rozhodnutia súdu v Českej republike
o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, opustiť bývalý manželský domov a umožniť
matke s maloletými deťmi tento domov užívať, otca zaviazal znášať náklady spojené s týmto bývaním a
uložil otcovi zdržať sa odobratia maloletých detí zo starostlivosti matky. O trovách konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka a kolízny opatrovník. Matka
maloletých detí v odvolaní vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím súdu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/
d/, e/, f/ O.s.p.. Vyslovila presvedčenie, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, neúplne zistil skutkový stav veci, keďže neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyplývali z
písomných, resp. ústnych prednesov účastníkov, nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne vec posúdil a
konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zdôraznila, že v
odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd uviedol právne posúdenie s poukazom na jednotlivé
ustanovenia dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí článok 1, 4, 11,
12, 13, 19 v spojení s ust. článku 11 nariadenia Rady/ES/č. 2201/2003 o súdnej právomoci a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, a to vo vzťahu k
podmienkam pre návrat dieťaťa. Skonštatovala, že aj keď cieľom v zmysle Dohovoru č. 119/2001
Z.z. by mal byť v danom prípade žalobného návrhu otca zrejmý okamžitý návrat maloletých detí po
údajne tvrdenom neoprávnenom premiestnení matkou na územie Slovenskej republiky do štátu ich
obvyklého pobytu, má matka za to, že dané konanie je upravené ako lex specialis Nariadenia Rady/
ES/č.2201/2003. Vyslovila presvedčenie, že za daných okolností hlavnou zásadou Nariadenia Rady

vo veciach prípadov únosu dieťaťa je stále pravidlo zachovania právomoci súdu pôvodu tak, ako sa
to upravuje v prvej vete v článku 10 citovaného nariadenia, ako aj v spojení s odstavcom 17 druhej
vety úvodných ustanovení citovaného nariadenia rady (ES/2201/2003). Z uvedených dôvodov vyslovila
matka presvedčenie, že súd prvého stupňa nevyhodnotil hlavnú zásadu právomoci súdu pôvodu danú v
súlade s citovaných nariadením správne, lebo na jej základe mal žalobný návrh zamietnuť. Skutočnosť,
že otec podal návrh na príslušný súd v mieste presídlenia maloletých detí nasvedčujú tomu, že sa
otec jednoznačne stotožnil s vysťahovaním maloletých detí na územie Slovenskej republiky, lebo sa
o tomto s ich matkou dohodol už v podstate skôr, preto jeho návrh je čisto účelový a špekulatívny.
Ďalej poukázala na to, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že
tento pri rozhodovaní o predmete konania dospel k jednoznačnému záveru, že obvyklým pobytom
maloletých detí X. bolo územie štátu Českej republiky na adrese posledného spoločného bydliska
rodičov G. Z. č. XX v L. tak, ako to tento súd uviedol v predposlednom odseku napadnutého uznesenia.
Matka ďalej uviedla, že súdu prvého stupňa podľa jej názoru dostatočne a presvedčivo preukázala,
že na vysťahovanie maloletých detí na územie Slovenskej republiky do rodinného domu jej rodičov
sa s otcom maloletých detí riadne dohodla, a to ešte v čase pred podaním návrhu na Mestský súd
v Brne v konaní o výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Na preukázanie tejto
skutočnosti, že došlo k dohode rodičov maloletých detí o vysťahovanie maloletých detí spolu s matkou
na územie Slovenskej republiky predložila matka súdu prvého stupňa aj dôkazy. Tieto dôkazy však
konajúci súd vyhodnotil ako účelové. V tejto súvislosti poukázala na čestné prehlásenie jej právnej
zástupkyne JUDr. N. Novákovej, ktorým osvedčila tú istú skutočnosť, že otec maloletých detí zjavne
súhlasil s vysťahovaním maloletých detí na územie Slovenskej republiky. S týmto dôkazom konajúci
súd nezaoberal, ani ho nevyhodnotil. Z uvedených dôvodov preto matka v odvolaní argumentovala,
že prvostupňový súd dôsledne neakceptoval základnú zásadu hodnotenia dôkazov v súlade s ust. §
132 O.s.p., v zmysle ktorého súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa
je podľa názoru matky nepreskúmateľné, lebo z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej,
resp. jeho právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a ani z ich
možnej interpretácie odôvodnenia nevyplývajú. Matka preto vyslovila presvedčenie, že aj keď rodičia
ako účastníci konania prednášali pred súdom prvého stupňa protichodné tvrdenia ohľadne vysťahovania
maloletých detí na územie SR tak, ako to súd prvého stupňa uviedol vo svojom odôvodnení, nemožno
túto situáciu hodnotiť len v neprospech matky a fakticky bez toho, aby sa vôbec neprihliadalo na prioritný
záujem maloletých detí, a to práve v súvislosti s vysťahovaním. Zdôraznila, že otec mal plnú vedomosť
o tom, že maloleté deti sa na vysťahovanie na územie SR tešia, čo fakticky aj akceptoval, keďže
už prvé stretnutie s maloletými deťmi plánoval na území SR a matke to oznámil bezprostredne po
prisťahovaní detí na Slovensko. Preto matka opakovane v odvolaní uviedla, že otec mal vedomosť o
tom, kam sa matka s deťmi presťahovala a aké školské zariadenie na území SR budú navštevovať.
Je preto presvedčená, že otec svoj návrh podal účelovo a zámerne v rozpore so záujmami maloletých
detí potom, čo po uskutočnení stretnutia v novembri 2013 prejavil osobnú nespokojnosť voči matke
so spôsobom a formou uskutočňovania styku s maloletými deťmi na území SR. Súčasne uviedla, že
v čase, keď odišla s maloletými deťmi na Slovensko, vykonávala reálne opatrovnícke právo sama,
nakoľko o deti sa osobne starala, pričom rozhodnutie o vysťahovaní maloletých detí a matky z Českej
republiky prijali rodičia ako účastníci konania nesporne ešte skôr, než pred samotným vysťahovaním
matky zo spoločnej domácnosti, k čomu prispela aj skutočnosť, že matka dlhodobo nevedela získať
v Českej republike zamestnanie. K argumentácii súdu prvého stupňa, že dospel k záveru zistenia aj
indícií, ktoré tu sú, ako aj závadám správaní otca pred odchodom matky zo spoločnej domácnosti, nie
je podľa názoru tohto súdu možné tvrdiť, že v prípade návratu by boli deti vystavené fyzickej alebo
duševnej ujme alebo neznesiteľnej situácii, pričom maloleté deti podľa vyjadrenia kolízneho opatrovníka
vnímajú tieto zážitky so svojím otcom výrazne negatívne a túto okolnosť súd prvého stupňa ponechal bez
povšimnutia. Ďalej vyslovila názor, že konajúci súd pochybil aj v procesných pravidlách v konaní pred
súdom prvého stupňa, keď navrhla vykonať ďalšie dôkazy, a to jednak vyšetrenie zdravotného stavu
otca, ako aj vypočutie maloletých detí prostredníctvom znalca z odboru detskej psychológie, nakoľko
otec výsluch maloletých detí realizovaný kolíznym opatrovníkom neustále bezdôvodne namietal, pričom
tieto námietky matky súd bez dôvodu neakceptoval. Konajúci súd sa už vôbec nezaoberal matkiným
návrhom ohľadne lustrácie otcových záznamov na Českej polícií, ktoré by tiež zdokumentovali závislosť
otca na alkohole a jeho násilnícke sklony, či nepredvídateľné prejavy. Tieto návrhy matky neboli zo strany
súdu prvého stupňa žiadnym spôsobom zohľadnené. V odvolaní vyslovila nesúhlas s konštatovaním
súdu prvého stupňa, ktorý záujem maloletých detí, rešpektovanie ich vôle a názoru vyhodnotil ako nie ich

vlastný ale zmanipulovaný, pričom manipulácia a s názorom maloletých detí nebola žiadnym spôsobom
preukázaná. V tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie maloletej Y., ktorá spočiatku mala záujem o
spoločnosť svojho otca, avšak v poslednom vyjadrení u detskej psychologičky mala už rovnaký názor ,
ako jej staršia sestra U., ktorá otca od začiatku odmietala. Súčasne poukázala na vyjadrenie kolízneho
opatrovníka z 7.1.2014 a správu kolízneho opatrovníka z 8.1.2014. Z uvedených správ nevyplýva, že by
existovalo nejaké vyjadrenie maloletej Y., ktorá mala mať spočiatku záujem o spoločnosť svojho otca.
Pri zisťovaní názorov pomocou kresieb absentovala práve postava otca, ktorú maloletá Y. zaradila
do kresby až na dožiadanie psychologičky. Matka maloletých detí namieta aj konštatáciu súdu prvého
stupňa, že boli vytrhnuté zo sociálneho prostredia v ktorom vyrastali, pričom prostredie pre nich vlastným
bolo a je aj prostredie v ktorom žijú a to s podstatne silnejšími sociálnymi väzbami na kamarátov,
spolužiakov a rodinných príslušníkov. Obe maloletí deti rovnako ako aj matka mali stále trvalý pobyt aj
na adrese u starých rodičov v Rožňave, pričom o tejto skutočnosti mal vedomosť aj otec detí. Opätovne
poukázala na správanie sa otca, jeho psychické ataky pod vplyvom alkoholu, či narkotík. V závere
odvolania matka vyslovila presvedčenie, že konajúci súd vydal napadnuté uznesenie bez toho, aby si
dôsledne zistil v akom prostredí maloleté deti žijú a či prostredie, do ktorého majú byť premiestnené, je
skutočne vhodné na ich riadnu výchovu, vývoj, práve v období, kedy naviac potrebujú svoju matku, lebo
otec svojím správaním a benevolentný prístupom k výchove nie je žiadnou zárukou ich harmonického
vývoja, čím ubližuje celej rodine a koná v rozpore so záujmami maloletých detí.

Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie aj kolízny opatrovník. Uviedol, že odvolanie podáva
rešpektujúc záväzky Slovenského štátu voči Haagskemu dohovoru prijatému dňa 25.10.1980 a navrhol,
aby súd posúdil vo veci vykonané dokazovanie a rešpektoval zistený názor, aby opätovne posúdil vo
veci vykonané dokazovanie a rešpektoval názory maloletých detí, ktoré boli v konaní prezentované
kolíznym opatrovníkom. Uviedol, že maloleté deti môžu byť manipulované matkou, ale v tomto vyjadrení
vychádzal predovšetkým z toho, že maloleté deti sú prirodzene ovplyvňované matkou aj bez jej vedomia,
pretože prevažnú časť života boli v jej starostlivosti. Preto medzi matkou a deťmi sa vytvorila prirodzene
veľmi silná citová väzba, pričom väzbu k otcovi postrádajú a tým, že otec hoci len ústne útočí na
matku, ubližuje aj maloletým deťom. Zdôraznil, že maloleté deti odmietajú návrat do Brna. Vyslovil
názor a presvedčenie, že v súčasnosti nie je v záujme maloletých detí návrat do krajiny obvyklého
pobytu, pretože od ich príchodu na Slovensko sa začlenili do sociálneho prostredia, riadne navštevujú
predškolské a školské zariadenia, majú okruh svojich kamarátov, komunikujúc v českom a slovenskom
jazyku. Matka sa zamestnala a s pomocou svojich rodičov zvláda pracovné povinnosti aj starostlivosť o
deti, a teda nie je úplne závislá na príjme manžela, ako to bolo v Českej republike. Kolízny opatrovník v
odvolaní ďalej vyslovil obavu, že maloleté deti môžu byť vystavené v prítomnosti otca nebezpečenstvu,
pokiaľ ten je pod vplyvom návykových látok, kedy dochádza u neho k zmenám správania a dochádza
k nezodpovednému prístupu, výchovu a starostlivosti o maloleté deti. Ďalej zdôraznil, že na základe
vykonaného dokazovania nebolo dostatočne preukázané, že by otec súhlasil s premiestnením detí
na územie Slovenskej republiky, ale nepochybne vedel, že matka nemá vytvorené podmienky pre
výchovu detí na území Českej republiky, pokiaľ nemôže užívať dom, nemá žiaden príjem z pracovnej
činnosti, nemá vlastné bývanie, a teda v čase z ich odchodu zo spoločnej domácnosti, mohol dôvodne
predpokladať, že matka za krátku dobu bude nútená požiadať rodičov o pomoc.

K odvolaniu kolízneho opatrovníka sa následne vyjadrila matka maloletých detí. Uviedla, že nevznáša
zásadné námietky proti odvolaniu kolízneho opatrovníka, nakoľko ten vo svojom odvolaní zo 6.3.2014
uvádza, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Napriek tomu kolízny opatrovník manipuláciu matky s deťmi opäť nedostatočne objasňuje, čo
vytvára priestor na prípadnú špekuláciu zo skutočne prejavenou vôľou maloletých detí. Preto opätovne
dôrazne odmietla akúkoľvek zámernú premyslenú a cielenú manipuláciu detí proti otcovi. Zdôraznila,
že nikdy neovplyvňovala maloleté deti. Celkove výraz manipulácie v kontexte odvolania kolízneho
opatrovníka, ako aj v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa je zvolený veľmi nevhodne. Preto
nie je v jej záujme, ale hlavne ani v záujme maloletých detí prehlbovať už aj tak narušený vzťah
otca a maloletých detí, práve naopak. Skutočnosť, že vyrastajú a žijú s jedným rodičom, formujú sa
na jeho obraz, čo je prirodzeným samozrejmým sprievodným javom vývinu každého dieťaťa. Toto
však nie je možné nazývať manipuláciou. Nesúhlasila ani s tvrdením kolízneho opatrovníka, ktorý v
odvolaní uvádza, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že by otec súhlasil s
premiestnením detí na územie Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázala na dostatok dôkazov na
súde prvého stupňa o tom, že súhlas otca a vedomosť otca s presťahovaním maloletých detí na územie
Slovenskej republiky existoval.

K odvolaniu matky a kolízneho opatrovníka sa písomne vyjadril otec maloletých detí. Vyslovil
presvedčenie, že súd prvého stupňa rozhodol v danej veci na základe komplexne zisteného skutkového
stavu správne a zákonne. Poukázal na správne vyhodnotenie dôkazov, preto navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že prevažná časť vyjadrenia matky a
predkladania dôkazov sa týka návrhu vo veci samej, to znamená, návrhu výkonu rodičovských práv
a povinností rodičov k maloletým deťom, ktoré je vedené pred Mestským súdom v Brne pod sp.zn.
40Nc/59/2013. Konštatoval, že matka sa v priebehu celého konania snažila bezdôvodne dehonestovať
otca maloletých detí, urobiť z neho alkoholika, či užívateľa drog, ale odchodom na Slovensko mala
v úmysle predovšetkým odňať deti z jurisdikcie Českej republiky. Vyslovil názor, že súd výstižne
zhodnotil výsledky dokazovania a dospel k správnym skutkovým záverom. Rozhodnutie súdu považuje
za rozhodnutie logické, ktoré zodpovedá predloženým a vykonaným dôkazom a je veľmi presne v
písomnom vyhodnotení odôvodnené. K odvolaniu kolízneho opatrovníka uviedol, že kolízny opatrovník
sa v priebehu celého konania o návrat maloletých detí nepokúsil ani raz kontaktovať otca, i keď ten
bol ochotný v záujme maloletých detí kedykoľvek vycestovať z Brna do Rožňavy, kde boli deti bez
jeho vedomia a súhlasu presunuté matkou a jej rodičmi a podať skutočné pravdivé vysvetlenie. Týmto
sa „nezávislý kolízny opatrovník“ spoľahol a založil z veľkej časti svoju správu len na jednostranne
uvádzaných a účelovo skreslených informácií od matky maloletých detí. Z takéhoto správania kolízneho
opatrovníka nadobudol presvedčenie, že tento opakovane závažným spôsobom poškodil záujem
maloletých detí, ale aj otca samotného. Zdôraznil, že on vždy ťažko pracoval, aby finančne zabezpečil
maloleté deti a matku. Napriek pracovnej vyťaženosti mal vždy snahu maximálne možnou mierou
sa podieľať na dennom režime detí. Zdôraznil svoju snahu, kedy sa veľmi intenzívne snažil, a to
predovšetkým e-mailovou komunikáciou opakovane od leta 2013 riešiť vzniknutú manželskú krízu s
ohľadom na deti. Matka však na túto jeho snahu nereagovala. K nadmernému požívaniu alkoholu a
drog uviedol, že súdu predložil odbornú anamnézu Psychocentra Zlín H.. J. F., ktorý jasne potvrdil, že
otec aktívne vyhľadal psychologickú pomoc a ambulantne sa liečil z úzkostných stavov spôsobeným
odlúčením od detí a bez ohľadu na uvedené faktá a dôkazy kolízny opatrovník stále tvrdil bez
akýchkoľvek dôkazov opak a síce, že matka čelí veľkému psychickému tlaku. Poprel tvrdenie, že by
znemožnil matke prístup do domu, čo bolo preukázateľne doložené súdu e-mailovou komunikáciou s
matkou maloletých detí. Preto tvrdenie kolízneho opatrovníka v tomto smere považuje za nepravdivé,
zavádzajúce, ktoré výrazne poškodzuje jeho osobu. Aj tvrdenie o zablokovaní účtu otec v predmetnom
vyjadrení poprel, naopak uviedol, že to bola práve matka, ktorá jednorázovo zo spoločného účtu vybrala
sumu 200.000,- Kč a zanechala pri odchode celkove negatívne saldo na bankovom účte. Nesúhlasil s
tvrdením kolízneho opatrovníka, ktorý konštatoval, že otec nekomunikoval s deťmi predovšetkým o ich
vôli vrátiť sa späť do Brna, pretože jasne deklaroval a preukázal, že matka mu dlhodobo znemožňuje
kontakt s deťmi. K vyjadreniu kolízneho opatrovníka o skutočnosti, že je stále zapísaný v obchodnom
registri ako konateľ firmy F. s.r.o. uviedol, že niekoľkokrát jasne a výrazne deklaroval, že ukončil pracovný
pomer v predmetnej spoločnosti ku koncu roku 2013, kedy rezignoval na všetky súvisiace funkcie.
Vymazanie z obchodného registra je úlohou na strane bývalého zamestnávateľa, preto v tejto súvislosti
vyslovil prekvapenie, že kolízny opatrovník venuje čas a úsilie zisťovaniu podobných skutočností, ktoré
nesúvisia s predmetom sporu, ale na druhej strane si nenašiel časový priestor akýmkoľvek spôsobom
ho osloviť a zisťovať jeho názor. V závere odvolania uviedol, že dôvody uvedené v odvolaní kolízneho
opatrovníka poškodzujú záujmy detí a účelovo alebo z nedbanlivosti závažne poškodzujú dobré meno
otca maloletých detí, preto je presvedčený, že kolízny opatrovník je voči nemu zaujatý a jeho vyjadrenia
sú účelové v prospech matky.

Odvolací súd na základe odvolania matky a kolízneho opatrovníka preskúmal napadnuté uznesenie
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p. a vo vzťahu k výrokom o nariadení návratu maloletých detí do miesta obvyklého
pobytu do Českej republiky, t.j. povinnosti matky odovzdať maloleté deti otcovi po uplynutí lehoty na
plnenie a v prípade, ak maloleté deti nenavráti do Českej republiky a povinnosti otca v prípade návratu
matky maloletých detí do Českej republiky až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike až
do rozhodnutia vo veci rodičovských práv a povinnosti k mal. deťom, prípadne rozvodu manželstva a
dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne, právne posúdil a
v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci konania, preto je odôvodnenie rozhodnutia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v

plnom rozsahu stotožnil. Z uvedených dôvodov uznesenie podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala v zákonnej lehote dovolanie matka mal. detí. Najvyšší súd
SR uznesením z 24.3.2015, č.k. 5Cdo/398/2014-309 zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo
14.5.2015, sp.zn. 8CoP/154/2014 a vrátil vec na ďalšie konanie. Prihliadol len na námietku matky
týkajúcej sa doručenia vyjadrenia otca mal. detí k jej odvolaniu. Uviedol, že k danej problematike v
minulosti zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13.januára 2015, v ktorých
opakovane konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods.1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve
účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu. Iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho
súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania
spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku, pretože
súd nie je povinný do nekonečne udržiava stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania. Je iba
na posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo doručené vyjadrenie druhej procesnej strany
k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu
(napr. sp.zn. 5Cdo/40/2012 a 1Cdo/17/2011). V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva z 13.januára 2015 rozsudok vo veci V. c/a R. republike, v ktorom
sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci
odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď
vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná
strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa
s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej
procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené čl. 6
ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd konštatoval, že z obsahu
spisu vyplýva, že odvolanie podané matkou mal. detí proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 176 a
180) bolo doručené právnemu zástupcovi otca mal. detí 26.marca 2014 a kolíznemu opatrovníkovi mal.
detí taktiež 26.marca 2014. Písomné vyjadrenie otca mal. detí z 1.apríla 2014 bolo súdu prvého stupňa
doručené 7.apríla 2014, kolízny opatrovník mal. detí vyjadrenie nepodal. Vychádzajúc z uvedeného
bolo preto v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenia otca mal. detí bolo formulované
ako právna a skutková argumentácia a matke mal. detí mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa s
týmto vyjadrením. V danom prípade táto možnosť nebola matke mal. detí vytvorená, preto najvyšší súd
rozhodol, že došlo k odňatiu možnosti pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z uvedeného dôvodu
zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Odvolací súd na základe zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu podľa § 243b ods.1 O.s.p. postupoval
v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu a doručil písomné vyjadrenia otca mal. detí z 1.apríla 2014
matke mal. detí a kolíznemu opatrovníkovi. Matka mal. detí podaním z 8.júna 2015 podala vyjadrenie
k odvolaniu otca, kde uviedla, že tvrdenie otca mal. detí o tom, že matke bolo v súlade so zápisnicami
z pojednávaní konaných 5.februára 2014 a 20.februára 2014 v maximálnej možnej miere umožnené
uplatniť svoje pripomienky, či návrhy, lebo mala dostatočný priestor k prednesu svojich stanovísk má
za to, že tento priestor jej zo strany súdu prvého stupňa nebol v dostatočnej miere poskytnutý a to
najmä vo vzťahu k aplikácii čl. 13 písm.b/ Haagskeho Dohovoru o občianskych právnych aspektoch
medzinárodných únosov detí, ktorý bol prijatý 25.októbra 1980 v spojení so skúmaním podmienok
stanovených v čl. 11 ods.4 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností). Vyslovila presvedčenie,
že otec v danom konaní absolútne nesplnil a ani nepreukázal kogentné podmienky primeraných opatrení
podľa citovaného čl. 13 písm.b/ Dohovoru. Takéto podmienky neboli totiž ani zo strany súdu prvého
stupňa otcovi uložené. Súdu prvého stupňa postačovalo len tvrdenie otca v jeho účastníckej výpovede, v
ktorej na otázku položenú mu súdom prvého stupňa na pojednávaní 20.2.2014 ako by sa o deti postaral.
Keďže doteraz túto starostlivosť nezabezpečoval, otec uviedol, že určite by to nejako zvládol. Poukázala
aj na vyjadrenie kolíznej opatrovníčky ustanovenej v danom konaní, ktorá vo svojej záverečnej veci na
tom istom pojednávaní prehlásila, že nie je žiadnym spôsobom zaručené, že by otec zvládol starostlivosť
o mal. deti. Tieto okolnosti konajúci súd žiadnym spôsobom nezohľadnil ani nevyhodnotil. Z uvedených
dôvodov matka vyslovila presvedčenie, že konajúci súd nesledoval vo vzťahu k citovanému čl. 13 písm.b/
Dohovoru v spojení s ust. čl. 11 ods.4 Nariadenia najvyšší záujem mal. detí ako hlavné kritérium, ktoré

prevažuje nad záujmami rodičov. Preto konajúci súd ani nemohol správne ustáliť, že podmienky uvedené
v čl. 13 písm.b/ Dohovoru existujú, pričom okrem tvrdenia otca, že by starostlivosť o mal. deti nejako
zvládol a z predloženého potvrdenia od psychológa, že mu bol diagnostikovaný depresívny úzkostný
stav pre ochranu mal. detí po ich návrate nemohol tento prvostupňový súd ani správne vyhodnotiť
ako postačujúce a preukázané. Poukázala aj na to, že predložené potvrdenie psychológa nemožno
považovať za potvrdenie o otcovom protialkoholickom liečení či vyliečení a to s prihliadnutím k tomu,
že mal. deti otvorene vypovedali pred kolíznym opatrovníkom, že sa otca boja práve vtedy, keď je tento
pod vplyvom alkoholu, keď robí čudné, zlé veci. Zdôraznila, že týmto konaním súd prvého stupňa v
prípade návratu mal. detí by ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme a priviedol by ich do neznesiteľnej
situácie, čo dokazujú aj správy kolízneho opatrovníka. Pre úplnosť uviedla, že otec mal. detí v rodinnom
dome v Brne po ich odchode neplatí mesačné zálohové platby za dodávku elektrickej energie a dlh
za tieto úhrady predstavuje už čiastku 6.840,- Kč. O tejto skutočnosti informovala matku Obchodná
dodávateľská spoločnosť E.ON Česká republika, s.r.o. Z uvedeného dôvodu je matka toho názoru, že
absolútne neexistuje žiadna garancia, že v prípade návratu bude otec schopný a ochotný riadne hradiť
náklady za bývanie tak, ako ho k tomu zaviazal napadnutým uznesením súd prvého stupňa. Chovanie
otca je nepredvídateľné a bez akýchkoľvek záruk. Matka vo svojom vyjadrení dôrazne poukázala na
to, že mal. deti odmietajú návrat do Českej republiky a už vôbec bez prítomnosti matky, na ktorú sú
silno citovo naviazané. Matka vyslovila presvedčenie, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci prvostupňový súd porušil svojim postupom čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, keď vychádzal z
nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii čl. 13 písm.b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods.4
Nariadenia, pričom zdravotný stav vysoko problémového otca nezisťoval ani to, či ťažkosti, ktoré deťom
spôsobí návrat do Českej republiky a naručenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke
pobytu detí na Slovensku nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa čl. 13 písm.b/ Dohovoru. V
takomto prípade by podľa jej presvedčenia ani opatrenia podľa čl. 11 ods.4 Nariadenia nemohli byť
považované za primerané. Uviedla, že v prípade, ak by konajúci súd vychádzal zo starostlivo zisteného
skutkového stavu, musel by konštatovať a dospieť k záveru, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat
mal. detí do Českej republiky boli zistené v dostatočnej miere a tieto by aj riadne uviedol. V danom
prípade má však matka za to, že takéto dôvody riadne zistené neboli a to ani v dostatočnej miere. Preto
rozhodnutie súdu prvého stupňa o nariadení návratu mal. detí do ČR považuje matka za nespravodlivé
a v rozpore s citovanými právnymi predpismi chrániacimi záujem mal. detí a v rozpore s ich najlepším
záujmom. K tvrdeniu otca, že matka manipuluje s vôľou mal. detí, považuje za hrubo zavádzajúce a
nepravdivé. Zdôraznila, že nikdy nebolo v jej záujme manipulovať deti proti otcovi. Poukázala aj na
správanie otca, ktorý sa nikdy nesnažil zabezpečovať denný režim detí, ktorý vytvárala výhradne matka
a v spoločnej domácnosti unikal pred povinnosťami vyplývajúcich z role otca. Odvolací súd si následne
vyžiadal v rámci doplnenia dokazovania správu ustanoveného kolízneho opatrovníka, ktorý vo svojom
vyjadrení z 20.8.2015, odvolací súd dôsledne opísal správanie sa rodičov a mal. detí po rozhodnutí
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, pri ich vzájomnom stretnutí. Z uvedených stretnutí a správaní
sa detí nepochybne vyplýva, že mal. deti odmietajú návrat do Českej republiky. Kolízny opatrovník v
predmetnej správe poukázal na to, že prvostupňový súd v konaní neprihliadol na názor mal. detí, že chcú
zostať v súčasnom prostredí z dôvodu, že nebolo možné vylúčiť manipuláciu s týmto ich názorom nielen
zo strany matky, ale aj starých rodičov, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti. Z uvedeného dôvodu
kolízny opatrovník konštatoval, že pravdepodobne aj aktuálne zisťovaný názor detí prostredníctvom
kolízneho opatrovníka bude spochybnený napriek tomu, že bol zisťovaný skúsenými psychológmi s
dlhoročnou praxou, ktorým ide predovšetkým o najlepší záujem detí. V tejto súvislosti poukázal na čl.
12 Dohovoru, ktorý požaduje, aby sa názoru detí názory detí náležitosti zvážili na základe ich veku a
úrovne ich vyspelosti a zároveň objasňuje, že iba vek samotný nemôže určovať hodnotu názorov dieťaťa.
Úroveň chápania dieťaťa nie je vždy priamo úmerná jeho veku. Výskum dokázal, že sociálne prostredie
a kultúrne očakávania a úroveň podpory prispievajú k rozvoju schopnosti dieťaťa vytvoriť si názor.
Z toho dôvodu je názory dieťaťa potrebné posudzovať individuálne zhodnotením každého prípadu. Z
uvedeného dôvodu v závere kolízny opatrovník navrhol a vyslovil názor, že v danom prípade bude
žiaduce názor detí posúdiť znalcom z odboru psychológie, ktorý bude mať v danej veci pre rozhodnutie
podstatný význam. Kolízny opatrovník pripojil aj správu zo základnej školy, ktoré mal. deti navštevujú,
Z ktorej vyplynulo, že obidve deti sú vynikajúcimi žiačkami, spolupráca s matkou detí je výborná, každý
deň doprevádza deti do školy a zo školy vyzdvihuje, pravidelne sa informuje u triednych učiteľkách
na prospech a správanie sa obidvoch detí. Otec mal. detí v ich škole nepravidelne navštevuje, počas
vyučovania, kedy sú deti vytrhávané z výchovnovzdelávaciemu procesu len kvôli tomu, aby on mohol
realizovať stretnutia so svojimi deťmi. Keď ho upozornili, že stretávať sa s deťmi môže po vyučovaní
tak ako to uviedla aj matka, uviedol, že potom už na to nemá čas. Mal. deti sa s otcom stretnú, avšak

po skončení stretnutia neprejavujú žiaden smútok ani žiaľ . Zo správy úradu mestskej časti Mesta Brna,
odbor správny vyplynulo, že dňa 11.8.2015 bolo vykonané šetrenie v mieste bydliska otca, ktorý obýva
rodinný dom spoločne s priateľkou, ktorá má vo striedavej starostlivosti mal. dcéru z predchádzajúceho
manželstva. Otec je zamestnaný vo firme J., s.r.o., jeho čistý mesačný príjem je 30.000,- Kč. Z vyjadrenia
otca vyplynulo, že za obdobie, od kedy mal. deti žijú na Slovensku, videl ich vždy len pár hodín, matka
nerešpektovala žiadne z predbežných opatrení určujúce styk detí s otcom, ktorý vydal Mestský súd
v Brne. Otec preto cestuje za deťmi na Slovensko, kde ich navštevuje, napr. v priestoroch základnej
školy. Telefonický kontakt nie je veľmi častý, niekedy sa mu podarí dovolať, matka mal. detí s ním
nekomunikuje. Predbežným opatrením z 29.11.2013 mu bolo určené výživné vo výške 10.000,- Kč
mesačne na mal. U. a 10.000,- Kč mesačne na mal. Y.. Toto výživné otec pravidelne platí.

Zo správy Mestského súdu v Brne vyplynulo, že konanie o úpravu rodičovských práv a povinností rodičov
voči mal. deťom vedené pod sp.zn. 40Nc/59/2013 v čase podania správy, t.j. 4.8.2015 skončené nebolo.

Odvolací súd na základe zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu a doplneného dokazovania opätovne
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú
podmienky ani na jeho potvrdenie ani zmenu, preto ho podľa § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. zrušil a podľa
ods.2 cit. zák. ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší len, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 221 ods.2 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu do
právomoci ktorého vec patrí.

Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene prenesené alebo zadržané podľa čl. 3 a v deň
začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza
neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán
okamžitý návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka v uvedenej predchádzajúcom odseku okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa vžilo s novým
prostredím.

Podľa čl. 13 písm.b/ Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku, justičný alebo
správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že by návrat detí
vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo
správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a
ak dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Odvolací súd posúdením
vyššie citovaných ustanovení dospel k záveru, že súd prvého stupňa pochybil, ak nariadil návrat mal. detí
do krajiny ich obvyklého pobytu bez toho, aby sa vzhľadom na dĺžku ich pobytu na Slovensku a matkou
zdôrazňované skutočnosti týkajúce sa adaptácie mal. detí na život, zdravotnú starostlivosť a vyučovací
proces na Slovensku zaoberal tým, či by sa mal. deti opätovne vžili s prostredím (čl. 12 Dohovoru),
alebo či existuje vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil mal. deti fyzickej alebo duševnej ujme
(čl. 13 Dohovoru). Dopustil sa aj ďalšieho pochybenia, ak pomocou odborného posúdenia nezistil, či
mal. deti sú s ohľadom na svoj vek a stupeň vyspelosti schopné vyjadriť svoje potreby a priania, resp.
v krajnom prípade nezistil, či už za pomoci znalca alebo výsluchom maloletých ich vnútorný postoj k
návratu do domácnosti otca. Pretože konajúci súd sa nezaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré sú
pre rozhodnutie podstatné, nesprávne vec právne posúdil, v dôsledku čoho bolo potrebné zrušiť jeho
rozhodnutie podľa § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. a vrátiť mu vec na ďalšie konanie podľa § 221 ods.2
O.s.p., v ktorom bude jeho povinnosťou vykonať dokazovanie naznačeným spôsobom, predovšetkým
sa vysporiadať s tým, či návratom mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu nebránia závažné prekážky
špecifikované v čl. 12 a 13 Dohovoru, za tým účelom vhodným spôsobom zistiť postoj a názor mal.
detí k ich návratu do domácnosti otca a zároveň bude povinnosťou konajúceho súdu dôsledne zistiť
súčasné pomery otca v mieste jeho trvalého bydlisko. Odvolací súd takto rozhodol aj s prihliadnutím

na časové obdobie, ktoré uplynulo od rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj rozhodnutia odvolacieho
súdu, počas ktorého tak ako vyplynulo už z doplneného dokazovania odvolacím súdom pravdepodobne
došlo k určitej aklimatizácii mal. detí v súčasnom bydlisku a nepochybne došlo aj k zmene pomerov na
strane mal. otca, ktorý žije v spoločnom dome v Brne v Českej republike so súčasnou partnerkou a jej
mal. deťom. Preto je toho presvedčenia, že ak by rozhodol bez doplneného dokazovania súdom prvého
stupňa a dôsledného zistenia vyššie uvedených skutočností v súlade s účelom Nariadenia a Dohovoru
odňal by matke možnosť konať pred súdom, čím by opäť vznikol zákonný dôvod na podanie odvolania,
resp. dovolania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.