Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/104/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113234550
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113234550.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti U. X. nar. X.X.XXXX a Y. X. nar.
XX.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave
detí rodičov A.. V. X. bývajúceho v L. G. Z. č. XX O. republika zastúpeného JUDr. Jozefom Vodákom
advokátom so sídlom vo Valašskom Meziřičí Masarykova 753 Česká republika a H.. C. X. trvale
bývajúcej v L. G. Z. XX O. republika toho času v K. na ulici X. mája č. X zastúpené JUDr. Blankou

Nagyovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach Štúrova 44 v konaní o návrhu
otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní otca proti uzneseniu
Okresného súdu Košice I č.k. 18P 189/2013-484 z 11.1.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa a nenariadil návrat maloletej U.
X. nar. X.X.XXXX a maloletej Y. X. nar. XX.X.XXXX do miesta ich obvyklého pobytu v Českej republike.
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Pri tomto rozhodnutí vec právne posúdil podľa Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí, ktorý bol prijatý dňa 25.10.1980 podpísaný v mene Českej a Slovenskej
Federatívnej Republike dňa 28.12.1992 a Slovenská republika vyslovila súhlas s Dohovorom dňa
15.6.2000. Z uvedeného vychádzal z dôvodu, že ide o vec neoprávneného premiestnenia maloletých
detí z Českej republiky na územie Slovenskej republiky. Z právnej úpravy týkajúcej sa predmetu konania
vyplýva základný cieľ Dohovoru, a to zaistenie bezodkladného návratu detí protiprávne premiestnených
alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje

za protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práva starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia
alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostrednepredpremiestnenímalebozadržaním.Konajúcisúdnazákladevykonanéhodokazovania
dospel k jednoznačnému záveru, že obvyklý pobyt maloletých detí X. bol v Českej republike na adrese
posledného spoločného bydliska rodičov G. Z. č. XX v L.. Maloleté deti v tomto mieste obvyklého pobytu
navštevovali školu a škôlku až do času, kým matka s maloletými deťmi neopustila bydlisko 17.10.2013

tak, že najprv sa odsťahovala do podnájmu v Brne a následne dňa 25.10.2013 na územie Slovenskej
republiky do Rožňavy, kde žijú spolu s matkou na adrese starých rodičov. Pred premiestnením
maloletých detí z Českej republiky na Slovensko prislúchalo opatrovnícke právo obom rodičom, obaja
rodičia mali právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Keďže deti mali svoj obvyklý pobyt na území ČR,
patria do jurisdikcie českého súdu, čo sa preukázalo aj konaním a rozhodovaním o úprave rodičovskej
zodpovednostipredpríslušnýmMestskýmsúdomvBrne.Konajúcisúdďalejkonštatoval,žepokiaľdôjde

k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie
dieťaťa do jedného roka, konajúci súd ďalej citoval článok 19 predmetného Dohovoru, prípadne článok20 Dohovoru, pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný
rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roka od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia,
musísúdnariadiťvráteniedieťaťadomiestajehoobvykléhopobytu.Tútopovinnosťnemálenvtedy,akje

daná niektorá z výnimiek uvedených v citovanom článku 13 prípadne článku 20 Dohovoru. Vzhľadom na
to, že Česká republika a Slovenská republika sú členmi Európskej únie, pre posúdenie týchto výnimiek
platia aj ustanovenia Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorý v článku 11
upravuje podmienky pre návrat dieťaťa (tzv. Nariadenie Brusel II).

Podľa čl. 11 ods. 2 pri uplatňovaní čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby
sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti
nejaví nevhodné.

Podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho

dohovoru z roku 1980 ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate. Podľa ods. 5 súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, kým sa osobe, ktorá
požiadala o návrat dieťaťa nedala možnosť vyjadriť sa. Konajúci súd konštatoval, že v konaní nebolo
preukázané, že otec trvalou zmenou miesta pobytu detí súhlasil. Na základe vykonaného dokazovania
doterajších rozhodnutí súdov v danej veci v súlade s citovanými ustanoveniami medzinárodných

predpisov a celkového vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania konajúci súd dospel k záveru,
že v prejednávanom prípade sú splnené dôvody pre navrátenie maloletých detí do krajiny ich obvyklého
pobytu. V tejto súvislosti poukázal na závery zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach,
ktorým bol prvostupňový súd viazaný a osobitne poukazuje na to, že v rámci tohto konania súd rozhoduje
výlučne iba o tom, či dieťa bude do miesta obvyklého bydliska navrátené alebo nie. Zdôraznil nespornosť

zistenia tohto konania, že miestom obvyklého pobytu maloletých detí bola Česká republika, z ktorej
boli matkou bez súhlasu otca premiestnené na územie Slovenskej republiky, kde sa zdržiavajú spolu s
matkou od 25.10.2013, teda viac ako dva roky. Zdôraznil, že ide už o dlhodobý pobyt maloletých detí
na území Slovenskej republiky, ktorý spôsobil, že v mieste terajšieho bydliska sa maloleté deti zapojili
do školského systému, maloletá U. je žiačkou štvrtého ročníka základnej školy a maloletá Y. žiačkou

druhého ročníka základnej školy. Obidve maloleté deti sú zapojené aj do mimoškolských aktivít, ktoré
matka v priebehu tohto konania preukázala. Majú zabezpečenú kompletnú zdravotnú starostlivosť v
mieste terajšieho bydliska, majú v Rožňave blízku rodinu, rodičov matky, ktorí poskytujú matke pomoc
pri starostlivosti o deti, pretože bývajú v tom istom dome. Maloleté deti rozprávajú po slovensky, učia
sa výborne a majú množstvo kamarátov. Je nesporné, že v dôsledku toho došlo k adaptácii maloletých

detí na území Slovenskej republiky tak, že podľa zváženia súdu je možno v tomto prípade aplikovať čl.
13b Haagskeho dohovoru a nenariadiť návrat maloletých detí. Teda je tu časové hľadisko, ktoré aj podľa
doterajšej judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva musí súd rozhodujúci o návrate maloletých detí
do krajiny obvyklého pobytu zohľadniť. Konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na zmenu
pomerov, ktorá nastala na strane otca oproti stavu v čase predchádzajúceho rozhodnutia súdu, kedy

súd predpokladá, že v prípade maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu sa budú môcť zdržiavať,
prípadne aj s matkou v ich rodinnom dome, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva matky a
otca. V čase rozhodnutia však zistil, že v tomto rodinnom dome v Brne v súčasnosti žije otec so svojou
novou partnerkou, s jej dieťaťom a očakávajú narodenie spoločného dieťaťa. Aj tieto okolnosti prispeli k
rozhodnutiusúdu,ženávratmaloletýchdetíbyznamenalprenenávratdoprostredia,sktorýmdetiužnie

sú vžité, v tomto prostredí žijú pre nich cudzí ľudia, ktorých nepoznajú a za týchto podmienok by podľa
zváženia súdu existovalo vážne nebezpečenstvo, že návrat by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme
alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Preto neprichádzalo do úvahy ani prijatie žiadnych
ochranných opatrení pre zabezpečenie návratu maloletých detí tak, ako to predpokladá ust. čl. 11 ods.
4 Nariadenia Brusel II. Takéto opatrenia ani otec neponúkol a v súčasnej dôkaznej situácii by boli

nerealizovateľné. Ďalej súd poukázal aj na rozsudok mestského súdu v Brne, ktorý nebol právoplatný v
čase rozhodnutia, ale ktorý rozhodoval vo veci samej o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletýmdeťomtak,žetietozverildoosobnejstarostlivostimatky,určilvýživnéotcaaupravilstykotcas
maloletými deťmi. Takto rozhodol aj s tým vedomím, že matka s maloletými deťmi sa nachádza na území
Slovenskej republiky. Dôvodom takéhoto rozhodnutia Mestského súdu v Brne bola skutočnosť, že matka

starostlivosť o maloleté deti riadne zabezpečuje a o deti je u matky dobre postarané. Sú v nej vytvorené
vhodné podmienky pre zdravý fyzický i duševný vývoj maloletých detí a preto nepovažoval za dôvodné
meniť ich terajšie výchovné prostredie. Konajúci súd výrazne zdôraznil a poukázal v odôvodnení aj na
vyjadrenie a vôľu maloletých detí, ktorá bola v priebehu konania primerane ich veku zisťovaná súdomvypočutím. Deti primerane svojej vyspelosti spontánne bez nátlaku vypovedali o tom, že chcú zostať v
mieste terajšieho bydliska spolu s matkou, kde sú šťastné a spokojné a túžia najmä po tom, aby prestali
konflikty medzi rodičmi a situácia medzi nimi sa vyriešila. Konajúci súd konštatoval, že maloleté deti,

najmä staršia U. vedela svoju vôľu vyjadriť veľmi jednoznačne a jednoznačne formulovala svoj vlastný
názor na celé konanie. Deti dokonca vyslovili obavu a strach z toho, že by ich otec mohol vziať späť do
Brna. Vyslovili názor, že si nevedia predstaviť návrat do miesta obvyklého pobytu k otcovi a už vôbec nie
bez matky. Na základe takto vykonaného dokazovania a s poukazom na citované ustanovenia konajúci
súd rozhodol tak, že návrat maloletých detí do miesta obvyklého pobytu nenariadil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí. Opätovne dôrazne
poukázal na to, že je nesporné, že miestom obvyklého pobytu detí bola Česká republika, z ktorej matka
maloleté deti bez súhlasu otca premiestnila do miesta ich súčasného bydliska na území Slovenskej
republiky. Na tzv. časové hľadisko, to znamená, že maloleté deti sa nachádzajú v dôsledku tohto
premiestnenia v Slovenskej republike už viac ako dva roky uviedol, že k tomuto časovému obdobiu

prispela výslovne matka, ktorá nerešpektovala rozhodnutia súdov. Uvedené tzv. časové hľadisko otec
nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Vyslovil presvedčenie, že adaptácia detí by bola rýchla aj v
prípade ich návratu do Českej republiky. Maloleté deti by sa adaptovali rovnako rýchlo na prostredie v ich
pôvodnom bydlisku hlavne za situácie, že boli zverené do starostlivosti matky na základe rozhodnutia
Mestského súdu v Brne. Boli by aj nútené sa adaptovať predovšetkým z obavy, že by stratili kontakt

s matkou. Dôrazne uviedol, že zmena pomerov by v žiadnom prípade nevytvárala nebezpečie, že by
boli deti vystavené fyzickej či duševnej ujme alebo že by boli privedené do neznesiteľnej situácie. Vrátili
by sa do rodinného domu, ktorý je spoločným majetkom manželov a ktorý by v prípade ich návratu
otec aj s terajšou partnerkou opustil. Vyslovil presvedčenie, že nadviazanie nového vzťahu u otca nie
je prekážkou, pretože deti sú v starostlivosti matky a je vysoký predpoklad, že rozhodnutie Mestského

súdu v Brne, ktoré bolo vydané, bude odvolacím súdom potvrdené. Navrhol preto, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu otca o návrat maloletých detí do miesta obvyklého pobytu
do Českej republiky vyhovel.

Kodvolaniuotcasavyjadrilkolíznyopatrovník.Navrholrozsudoksúduprvéhostupňaakovecnesprávny

a zákonný potvrdiť a predovšetkým ho potvrdiť ako rozhodnutie v záujme maloletých detí.

Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

Odvolací súd dodáva, že pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu musí

súd vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to znamená, že dôvody, ktoré by mohli
eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené,
natoľko dostatočne, aby posúdenie navrátenia, resp. nenavrátenia dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov
produkovaných jedným z účastníkov konania, ale aby boli zistené tiež relevantné informácie orgánu
štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Pri hodnotení okolností a dôkazov ktoré sú v konaní predložené, musí

súd prihliadnuť na informácie o sociálnom postavení dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu. Súd
prvého stupňa, ktorý na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v
Košiciach doplnil aktuálne dokazovanie, predovšetkým zistil aktuálnu situáciu ohľadom maloletých detí,
kde konštatoval, že za obdobie od odchodu z Českej republiky došlo k takej výraznej adaptácii detí na
život v súčasnom prostredí, že vytrhnutie z tohto prostredia a zmena prostredia by bola pre deti veľkou

psychickou záťažou. Prihliadol aj na samotné vyjadrenia a vôľu maloletých detí, ktoré jednoznačne
vyjadrili nesúhlas s návratom do Českej republiky, naopak si výslovne žiadajú, aby zostali bývať spolu
s matkou v Rožňave, v Slovenskej republike. V neposlednej miere zohľadnil aj zmenu pomerov na
strane otca, ktorý medzičasom nadviazal známosť s inou ženou, s ktorou žije v spoločnej domácnosti v
rodinnomdome,ktorýjevbezpodielovomspoluvlastníctvemanželovastouto ženouočakávanarodenie

dieťaťa. Súd prvého stupňa sa oboznámil aj s odôvodnením rozsudku Mestského súdu v Brne, ktorý
zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, aj keď pre úplnosť dodáva, že toto rozhodnutie nemá
zásadný vplyv na rozhodnutie o návrate maloletých detí do miesta obvyklého pobytu. Odvolací súd
považuje ďalej za potrebné zdôrazniť, že nemá pochybnosti o spôsobilosti ani jedného z rodičov svoje
deti vychovávať, ani o podmienkach, ktoré sú pre deti vytvorené či už v krajine obvyklého pobytu alebo v

mieste ich terajšieho pobytu napriek tomu, za súčasných okolností s prihliadnutím na doteraz rozsiahle
vykonané dokazovanie a opätovne poukazuje na vyjadrenie a vôľu maloletých detí, dospel k rovnakému
právnu záveru, ako súd prvého stupňa, že za daných okolností nie je návrat detí do krajiny obvyklého
pobytu v ich záujme. Súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách konania s poukazom na ust. §146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., preto dovolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm.
a/ O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.