Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109200723
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8109200723.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcov: 1. W. Q., N.. X.X.XXXX,
F. XX, W., právne zastúpeného JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom so sídlom Jesenná 8, 080
05 Prešov, IČO: 37941623, 2. J.. W. K., N.. X.XX.XXXX, K. B. XX, W., právne zastúpeného JUDr.
Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom Hlavná 17, 080 01 Prešov, IČO: 36164666, proti žalovaným:
1. Prešovský samosprávny kraj, Námestie mieru 2, 080 01 Prešov, právne zastúpenému Správou
a údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja, Jesenná 14, 080 01 Prešov, IČO: 37 936 853,
2. Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 00327646, právne zastúpenému JUDr. Alojzom

Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, IČO: 35519193, 3. Slovenská republika
- Slovenská správa ciest Bratislava, Miletičova 19, 826 19 Bratislava, IČO: 003328, o náhradu za
užívanie nehnuteľností, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 8C/9/2009-834
z 25. októbra 2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaní 1, 2 a 3 majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom, a to každý v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu,
ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným náhrady za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území Solivar a zapísaných na LV č. XXX. Žalovaným 1, 2 a 3 priznal voči žalobcom nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobcovia sú evidovaní
ako podieloví spoluvlastníci parciel KN C XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 39m2, KN
C XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.440m2 a KN C XXXX/XX - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 1.578m2, zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. Solivar. Vklad vlastníckeho práva bol

povolený pod č. M. XXXX/XXXX dňa 05.08.1998. Geometrickým plánom č. 1/2008 vyhotoveným J.. Q.
A. bola parcela KN C XXXX/XX o výmere 1.578m2 rozdelená na novovytvorené parcely, a to parcelu č.
XXXX/XX - zastavané plochy a nádvorie o výmere 1.200m2 a parcelu č. XXXX/XX - zastavané plochy
a nádvorie o výmere 377m2, pričom na parcele č. XXXX/XX sa nachádza inžinierska stavba - cesta III.
triedy č. XXXXXX W. - F. - R. a na novovytvorenej parcele č. XXXX/XX sa nachádza chodník. Územné
rozhodnutie o umiestnení stavby s označením J. W. - M. -Privádzač na F. W. - R. bolo vydané dňa
24.08.1982, č. M.. XXX/XX-K.. Na základe stavebného povolenia č. j. F.. XXXX/OD-XX, vydaného dňa

14.03.1983 Okresným národným výborom - odborom dopravy v Prešove bola postavená inžinierska
stavba cesty a chodníka. Dňa 12.02.1992 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie č. ObÚ-PD-2113/1991,
ktorým bolo povolené užívanie cestnej stavby a táto bola odovzdaná do správy a údržby Okresnej správe
ciest a Správe mestských komunikácií Prešov. Dňa 29.12.2003 bola medzi účastníkmi Slovenskourepublikou,zastúpenouMinisterstvomdopravy,pôštatelekomunikáciiSRaPrešovskýmsamosprávnym
krajom podpísaná dohoda o prechode majetku a s ním súvisiacich práv a povinností z vlastníctva štátu
v správe Slovenskej správy ciest na Prešovský samosprávny kraj.

2. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k.
14C/75/2012-506 zo dňa 13.01.2016, ktorým priznal súd žalobcom proti žalovanému Prešovskému
samosprávnemu kraju, zastúpenému Správou a údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja
náhradu za užívanie totožných nehnuteľností, avšak za obdobie roku 2007 vo výške po 8.645,12

eur s príslušenstvom v prospech každého zo žalobcov a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Obom
žalobcom boli priznané aj trovy konania. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 2Co/93/2016-614
zo dňa 30.11.2017 krajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie z 13.01.2016 a
stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
05.02.2018.

3.SúdprvejinštanciepredmetsporuprávneposúdilpodľaČl.2ods.3,Čl.20ods.1,3ÚstavySlovenskej
republiky, § 3 ods. 1, § 39, §132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, § 129 ods. 1, §130 ods. 1, 2, § 123, § 451,
§ 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva
štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, § 1 ods. 2, 3, § 3d ods. 2, 3 zákona č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), § 4 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 vyhlášky

č. 35/1984, ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2 zákona č.
66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) ako aj podľa čl. 2 ods. 3 a čl. 5 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

4.Vnadväznostinacitovanéustanoveniasúdprvejinštanciekonštatoval,žepredmetnýsporjepotrebné
podrobiť nielen z pohľadu pozitívnoprávneho ale aj z pohľadu jusnaturalistického, najmä cez prizmu
dobrých mravov. Zdôraznil, že Občiansky zákonníka ani iný predpis nedefinuje pojem bonos mores,

teda dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané
pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich
považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva.
Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda
subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva

je v súlade s dobrými mravmi alebo nie (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
28.08.2008, sp. zn. 16Co/152/2008). Súd prvej inštancie nepoprel právo žalobcov domáhať sa ochrany
na súde, avšak otáznym a v konaní sporným sa mu javilo to, či takémuto výkonu práva je potrebné
poskytnúť ochranu.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovia vedeli, že budú
obmedzení vo svojich vlastníckych právach, pretože cestné teleso sa na predmetných pozemkoch v
čase ich kúpy žalobcami už nachádzalo, pričom išlo o oprávnenú stavbu. Zdôraznil, že vzhľadom na
takýto stav nehnuteľnosti v čase kúpy, žalobcovia ako právni nástupcovia predchádzajúcich vlastníkov
chceli byť na svojich vlastníckych právach obmedzení, keďže im muselo byť zrejmé, že pozemky sú

v stave nepoužiteľnom napr. na výstavbu, keďže stavba - cestné teleso sa na týchto už nachádzala.
Súd prvej inštancie vyslovil názor, že obmedzenie pozemku stavbou mohlo a malo byť zohľadnené v
kúpnej cene, za akú uvedené pozemky žalobcovia nadobúdali, teda akékoľvek, čo i len potencionálne
obmedzenie bolo odrazené v kúpnej cene. Žalobcovia tak vstúpili do práv vlastníka (§ 123 Občianskeho
zákonníka), pričom nemohli predpokladať, že výkon ich vlastníckeho práva bude väčší ako bol ich

právnehopredchodcu.Tvrdeniažalobcov,ževšeobecnúhodnotuvecnéhobremenajepotrebnéstanoviť
tak, ako keby predmetné pozemky boli nezastavané, považoval súd prvej inštancie za hypotetickú.
Zdôraznil, že žalobcovia nepredložili žiadnu ponuku realitných kancelárii, ktorá by aspoň približne
kopírovala hodnotu obmedzenia spočívajúcu v cestným telesom zastavaných pozemkoch, v dôsledku
čoho tvrdené skutočnosti nepreukázali, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalujúcu

stranu. Nebolo preukázané, žeby realitné kancelárie mali v ponuke na predaj, prípadne prenájom
pozemky zastavané napr. cestným telesom, teda len ťažko možno hovoriť o trhových cenách za náhradu
užívania takýchto nehnuteľností, keď samotný trh takéto ponuky negeneruje. S dôrazom na výkon práv
v súlade s dobrými mravmi súd prvej inštancie uzavrel, že špekulatívne nadobúdanie vlastníckehopráva len za účelom vytvárania zisku v dôsledku právnych rezíduí z minulosti nemôže obstáť. Zároveň
poukázal na to, že predmetný spor nie je ojedinelým prípadom žalobcov, ale ide o sériu súdnych sporov,
pričom všetky sú viac-menej v rovnakom právnom i spoločenskom kontexte. Poskytnutím právnej

ochrany takémuto konaniu by podľa súdu prvej inštancie bezpochyby dochádzalo k rozkladu konceptu
dobrých mravov, čo považoval za neprípustné. Preto žalobu žalobcov zamietol.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným
priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom v rozsahu 100 %.

7. V zákonnom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca 1.
Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
ustanovenia čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 123, 124,
126, 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že ním uplatnený

nárok je v rozpore s dobrými mravmi. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi označil iba také konanie,
ktoréhocieľomniejedosiahnutieúčelusledovanéhoprávnounormou,alektoréjevrozporesustálenými
dobrými mravmi, vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu. Použitím korektívu
dobrých mravov nemôže dôjsť k oslabeniu princípu istoty občianskoprávneho styku. Žalobca 1 poukázal
na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. IV.ÚS 1750/10 z 03.01.2011, v zmysle ktorého

domáhanie sa práva na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nemožno kvalifikovať ako zneužitie
vlastníckeho práva, či výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo vlastník sa domáha toho, čo mu po
práve náleží. Žalobca považoval zamietnutie žaloby za ujmu na jeho právach, a to konkrétne na práve
užívať svoj majetok a brať z neho úžitky, keďže súd uplatňovanie jeho základných práv považoval za
konanie v rozpore s dobrými mravmi. Uvedeným záverom súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu

došlo k porušeniu čl. 12 ods. 4 Ústavy SR. V súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného
súdu SR, sp.zn. PL. ÚS 18/97 zo dňa 03.06.1998, z ktorého vyplýva, že uplatnenie základného práva
predsa nemôže byť dôvodom pre nemožnosť nadobudnúť právo, alebo pre odňatie práva. Žalobca
taktiež poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Cdo 98/2008 zo dňa 27.10.2009, v ktorom
Najvyšší súd SR konštatoval, že „Z hľadiska týchto úvah sa javí byť zásadne sporným posúdenie

prejednávanej veci odvolacím súdom podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je taktiež v rozpore
s existujúcou súdnou praxou, keď napadnutým rozsudkom na základe tohto ustanovenia sa vlastne
založilo nové právo, a to akoby nezrušiteľné právo žalovaných 1/, 2/ bývať v predmetnom rodinnom
dome žalobcov bez právneho titulu; tým by došlo k trvalému bezodplatnému obmedzeniu vlastníckeho
práva žalobcov. Odvolací súd prehliadol, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné len vo verejnom záujme na základe zákona a za náhradu.“ Na podporu svojho tvrdenia, že
jeho nárok nie je v rozpore s rozhodovacou praxou poukázal žalobca 1 na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove, sp.zn. 6Co/75/2012 z 11.12.2012.

8. Napadnuté rozhodnutie žalobca 1 označil za rozhodnutie v rozpore s princípmi právneho štátu, a to

najmä s princípom právnej istoty. Poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Prešov, sp.zn. 17C/166/99
z 23.03.2003, ktorému predchádzalo uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 2Co/579/2001
zo dňa 20.09.2002, ktorými bol priznaný žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za
užívanie pozemkov žalobcu miestnou komunikáciou ako aj na rozsudok Okresného súdu Prešov, sp.zn.
11C/258/2009 z 30.03.2010, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 9Co/43/2010 zo

dňa 20.12.2010, ktorými bol priznaný žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
pozemkov cestou 1. triedy a rozsudok Okresného súdu Prešov, sp.zn. 9C/102/2009 z 21.11.2011,
zrušený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 17Co/24/2012 zo dňa 19.04.2012, v ktorom
odvolací súd konštatoval, že pokiaľ sa preukáže, že sporné pozemky žalobcu žalovaný užíval, došlo
k bezdôvodnému obohatenia a na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia § 451 OZ a

ust. § 458 ods. 1 ObZ. Žalobca 1 namietal, že súd prvej inštancie ignoroval aj zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.01.2013 a
závery zo zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.05.2018 a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 17.05.2018. Po prijatí stanovísk boli
zo strany Krajského súdu v Prešove priznávané nároky na náhradu za existujúce vecné bremeno

zriadené na ich pozemkoch, a to rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove, č.k. 6Co/77/2017-1252 zo
dňa 25.09.2018, č.k. 5Co/168/2017-761 zo dňa 27.09.2018, č.k. 18Co/115/2017-386 zo dňa 27.09.2018.
Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 28 Cdo 924/2011 citoval žalobca 1 časť, z
ktorej vyplýva, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť strpieť užívanie pozemkovbezodplatne, a preto ak nie je pre bezplatné užívanie pozemku iný právny dôvod (zmluva), platí, že
povinnosti vlastníka pozemku strpieť jeho užívanie zodpovedá povinnosť vlastníka stavby poskytnúť mu
za to náhradu, pričom nie je rozhodné, že predmetné stavby neboli žalovanou fakticky užívané a že z

nich neplynul zisk. K obohateniu vlastníka stavby dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva,
ktoré zakladá jeho oprávnenie stavbu užívať. Žalobca 1 poukázal aj na ďalšie rozsudky najvyššieho
súdu týkajúce sa práva vlastníka pozemkov na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade užívania
pozemkov, na ktorých boli postavené stavby iných osôb. Záverom žalobca poukázal aj na konanie v
totožnej právnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/75/2012, v ktorej súd prvej

inštancie priznal žalobcom finančnú náhradu za užívanie predmetného pozemku voči žalovanému
titulom bezdôvodného obohatenia a Krajský súd v Prešove rozsudkom, sp.zn. 2Co/93/2016 zo dňa
30.11.2017 uvedené rozhodnutie potvrdil.

9. Žalobca 1 zdôraznil, že v posudzovanej právnej veci došlo zo strany súdu prvej inštancie k
porušeniu princípu právnej istoty a legitímneho očakávania, keďže súd prvej inštancie sa rozhodol

postupovaťinakanerešpektovalprávnynázorKrajskéhosúduvPrešoveprijatýnaspoločnomzasadnutí
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia dňa 10.01.2013 ako aj názor najvyšších súdnych
autorít vyjadrených vo svojich rozhodnutiach. Postup súdu prvej inštancie tak podľa žalobcu nesie znaky
svojvôle, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva žalobcu 1 na súdnu ochranu podľa Čl.
46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe žalobcu 1 vyhovieť v
celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal aj žalobca 2. Namietal taktiež nesprávne

skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že
ním uplatnený nárok je v rozpore s dobrými mravmi. Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 22Cdo 1265/2007 z 03.01.2008 zdôraznil, že ustanoveniu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neodporuje, pokiaľ niekto požaduje vydanie toho, čím sa na jeho úkor niekto iný bezdôvodne obohatil,
pretože právo žiadať vydanie takéhoto obohatenia priznáva priamo právny predpis, a to v konkrétnom

prípade Občiansky zákonník v § 451. V ďalšej časti odvolania žalobca 2 poukázal na znenie rozhodnutia
Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV ÚS 1750/2010, Ústavného súdu ČR, sp. zn. I ÚS 33/1995, PL. ÚS
18/1997, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/98/2008 a rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 6Co/75/2012. Vyslovil názor, že za konanie v rozpore s dobrými mravmi možno
považovať práve konanie žalovaných, keďže v rozhodnom období pozemky žalobcov užívali výlučne

žalovaní stavbami - cestou III. triedy a chodníkom na nich ležiacim bez akejkoľvek náhrady. Zdôraznil
princíp právnej istoty ako neoddeliteľnú súčasť princípov právneho štátu ako aj princíp legitímneho
očakávania, ktorý je užšou kategóriou ako právna istota. V súvislosti s týmto názorom poukázal žalobca
2 taktiež na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR. Vytkol súdu prvej
inštancie, že tento ignoroval aj zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho

kolégiaKrajskéhosúduvPrešove,konanéhodňa10.01.2013akoajnazasadnutiakolégiíz15.05.2018a
17.05.2018. V súvislosti s využívaním pozemkov zastavaných stavbou pozemnej komunikácie poukázal
odvolateľ aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 924/2011.V závere odvolania žalobca 2
poukázal na totožnú právnu vec vedenú na Okresnom súde Prešov, pod sp. zn. 14C/75/2012 týkajúcu
sa iba iného časového obdobia, v ktorom konaní už bola aj pre súd prvej inštancie záväzne vyriešená

otázka nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že právne závery rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co/95/2016 nadväzujúceho na rozhodnutie vo veci 14C/75/2012 sú
záväzné aj v predmetnej právnej veci. Namietal, že v posudzovanej právnej veci došlo zo strany súdu
prvejinštanciekporušeniuprincípuprávnejistotyalegitímnehoočakávania,keďžesúdprvejinštanciesa
rozhodol postupovať inak než v doterajších rozhodnutiach súdov. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie

zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Podaním z 10.12.2018 sa k odvolaniu žalobcu 2 vyjadril žalobca 1. S dôvodmi odvolania žalobcu
2 sa stotožnil v celom rozsahu. Zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k.

23Co/120/2017-1196 zo 07.11.2018, týkajúceho sa totožnej právnej veci, teda zaplatenia náhrady za
vecné bremeno, v ktorom rozhodnutí odvolací súd zdôraznil, že nárok žalobcu nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Mal za to, že samosudca pri rozhodovaní predmetnej veci nerešpektoval právne predpisy a
judikatúru súdov, teda ním vydané rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol je svojvoľné.12. Podaním z 15.01.2019 žalobca 1 dal do pozornosti odvolacieho súdu uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1Cdo/44/2010 z 31.01.2012 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov

SR č. 3/2013, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že „ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne
vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú
istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“ Iným konaním, ktoré mal súd
prvej inštancie prejudiciálne posúdiť v posudzovanej právnej veci bolo konanie vedené na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 14C/75/2012, pre ktoré konanie bolo konanie v posudzovanej právnej veci

aj prerušené na niekoľko rokov. Rozsudkom Okresného súdu Prešov, č.k. 14C/75/2012-506 zo dňa
13.01.2016,právoplatnýmdňa05.02.2018došlokvyriešeniuhmotnoprávnehovzťahustránsporu,preto
bol súd prvej inštancie v posudzovanej právnej veci pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením
viazaný.

13. K odvolaniam žalobcov sa vyjadril žalovaný 2 podaním z 19.08.2019. Rozsudok súdu prvej inštancie

navrhol ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poukázal na časti odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa súladu výkonu práv s dobrými mravmi ako aj
na záver ESĽP v spore W. Q. proti Slovenskej republike v rozhodnutí z 02.07.2019, ktorého závery sú
v plnom súlade so závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

14. K vyjadreniu žalovaného 2 k odvolaniu žalobcov predložil svoje stanovisko žalobca 1 podaním
zo 17.09.2019. S vyjadrením žalovaného 2 vyjadril nesúhlas a spochybnil ho aj v jeho obsahu, ktorý
predstavoval iba odcitované časti odôvodnenia rozsudku. Vo vzťahu k označenému rozsudku ESĽP
č. 4014/12 vo veci W. Q. proti Slovenskej republike žiadal žalobca 1 v lehote 3 mesiacov ESĽP o
predloženie predmetnej veci Veľkej komore, v dôsledku čoho citovaný rozsudok nie je právoplatný.

Opakovane zdôraznil princíp právnej istoty poukazom na čl. II ods. 1 CSP, v nadväznosti na čo uviedol
101 rozhodnutí prvoinštančných a odvolacích súdov v SR týkajúcich sa posudzovania nárokov na
náhradu za obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. V ďalšej časti tohto vyjadrenia poukázal
žalobca 1 na genézu nadobudnutia predmetu sporu. Zároveň zdôraznil, že po nadobudnutí účinnosti
zákona č. 66/2009 Z. z. sa snažil o majetko-právne vysporiadanie k pôvodnej parcele KN C č. XXXX/

X. Zopakoval tvrdenia uvádzané v odvolaní.

15. Podaním z 09.12.2019 predložil žalobca 1 vyjadrenie k veci samej poukazom na ďalšiu judikatúru,
v ktorej bola riešená námietka rozporu s dobrými mravmi.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 379 a nasl.
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na
úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.

17. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k
správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. Vo
vzťahu k zhodným odvolacím námietkam žalobcov je potrebné uviesť nasledovné.

18. Pokiaľ odvolatelia poukazujú na ustálenú rozhodovaciu prax súdov vo vzťahu k náhrade za
bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností v období od 17.01.2007 do 16.01.2009 ako nárok
špecifikovali žalobcovia v žalobe, tak odvolací súd konštatuje, že nárok žalobcov z titulu bezdôvodného
obohatenia je čo do základu daný. Jeho existenciu nie je možné uprieť už od zhotovenia stavby, teda

od postavenia cestného telesa, či chodníka. V konaní bolo preukázané, že v rozsahu preukázanom
žalobcami bola stavba postavená bez predchádzajúceho vysporiadania pozemkov s pôvodnými
vlastníkmi. O existencii stavby mali žalobcovia v čase kúpy nehnuteľnosti vedomosť, o čom svedčí
aj samotný čl. 5 zmluvy z 05.08.1998, ktorou zmluvou nehnuteľnosti nadobudli. Potvrdili, že stav
nadobúdaných nehnuteľností im je známy. Žalobcovia si tak museli byť vedomí, že ich právo predmet

svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho
zákonníka) je obmedzené od počiatku a nehnuteľnosti nebudú môcť byť využívané obvyklým spôsobom.
Odvolací súd nepopiera právo žalobcov vlastniť majetok zaručené Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky. Zároveň však dodáva, že vlastníctvo ako také zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom (Čl. 20 ods. 3 Ústavy).

19. V súvislosti s uvedeným odvolací súd vyslovuje presvedčenie, že úmysel žalobcov vlastniť
predmetné nehnuteľnosti (tak ako mnohé ďalšie) bol motivovaný výlučne pohnútkou získavania
majetkovýchvýhodvneobmedzenomčasovomobdobí,spravidlavočištátu,čisamosprávnemusubjektu
pre pochybenia zodpovedných v čase neslobody (roky 1948 až 1989), ktoré konanie je potrebné posúdiť
ako bezohľadnú dispozíciu s majetkom. Konaniu žalobcov spočívajúcemu v domáhaní sa náhrady za

obmedzenie vlastníckeho práva z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalovaným za daného stavu je
konaním nesúladným s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie je možné
mu poskytnúť ochranu.

20. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, dospel k uvedenému záveru po vyhodnotení
všetkých súvisiacich okolností. Bolo nesporným, že predávané nehnuteľnosti trpia vadami, a to tak

faktickými (existencia stavby) ako aj právnymi (nevysporiadanie vlastníckych vzťahov pred realizáciou
stavby), na ktoré vady bol povinný predávajúci kupujúcich upozorniť v zmysle ustanovenia § 596
Občianskeho zákonníka. Z obsahu zmluvy však takéto upozornenie nevyplýva, no napriek tomu
žalobcovia nepristúpili k domáhaniu sa zodpovednosti voči predávajúcemu, ale pristúpili k vymáhaniu
nárokovvyplývajúcichzbezdôvodnéhoobohateniaužívanímvecibezprávnehodôvoduvočižalovaným.

Nie nepodstatným je posúdenie časových súvislosti konania žalobcov. Ako bolo vyššie uvedené, títo
kúpili predmetné nehnuteľnosti zaťažené vecným bremenom v roku 1998 v stave im známom za kúpnu
cenu podstatne nižšiu, než bola hodnota prevádzaných nehnuteľností ocenená znalcom Ing. Antonom
Neščiverom v znaleckom posudku č. 19/1998.
Následne neuplatnili vady kúpenej veci voči predávajúcemu, ale začali sa domáhať nárokov, či už voči

štátu alebo voči samosprávnemu orgánu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
11C/9/2007, v ktorom konaní uplatňovali nárok z titulu bezdôvodného obohatenia už od roku 2005.
Žalobcovia sa vo vzťahu k predmetu konania tak za celé obdobie od roku 2005 do roku 2011 (ako to
uviedli v podaní zo 17.09.2019, čl. 917 spisu) domáhali vo vzťahu k predmetným pozemkom finančných
nárokov, ktoré im boli čiastočne priznané. Prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri

majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.07.2009 vzniklo žalobcom
právo na finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle § 4 citovaného zákona. Žalobcovia
nepopierali, že aj týchto nárokov sa domáhali. Ku konečnému vysporiadaniu vzťahov k predmetu sporu
došlo v roku 2011, kedy žalobcovia pozemky odpredali za niekoľkonásobne vyššiu cenu, než za akú ich

zakúpili žalovanému 3 a Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.. Vyhovejúc žalobe by vznikla situácia, že
žalobcovia vedome kúpili nehnuteľnosti pod stavbami za kúpnu cenu oveľa nižšiu, než bola stanovená,
následne získali finančné prostriedky z titulu bezdôvodného obohatenia užívaním stavby bez právneho
dôvodu a odpredali pozemky za cenu niekoľkonásobne vyššiu, čo potvrdzuje úmysel žalobcov vlastniť
nehnuteľnosti nie z dôvodu výkonu vlastníckych práv v celom rozsahu v zmysle § 123 Občianskeho

zákonníka, ale výlučne z dôvodu získania majetkového prospechu, využijúc existujúci stav. Výkon
vlastníckeho práva žalobcov sa tak dostal iba do formálnej roviny s jediným cieľom, a to profitovať
na porušení práv pôvodných vlastníkov v období neslobody. Uvedené svedčí o nemravnom úmysle
žalobcov nenaplniť obsah vlastníckeho práva v pravom slova zmysle, ale výlučne získavať majetkový
prospech v časovo neurčitom období, ktorá prax, minimálne žalobcu 1, je odvolaciemu súdu všeobecne

známa dlhé roky. Priznanie bezdôvodného obohatenia v predmetnom spore by tak bolo v rozpore so
spravodlivým usporiadaním pomerov.

21. Odvolací súd správnosť aplikácie ust. § 3 Občianského zákonníka na daný spor vzhliadol aj v tom,
že žalobcovia sa počas dlhého obdobia sporov nepokúšali riešiť vzniknutú situáciu ani podaním žaloby

podľa § 135c Občianskeho zákonníka, k čomu mali legitímne právo, čo svedčí o ich úmysle vyťažiť
z daného právneho stavu iba finančný prospech, ktorý je v hrubom nepomere k nárokom, ktoré by
prináležali pôvodným vlastníkom.

22. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, ak tento posudzoval nárok žalobcov cez

prizmu dobrých mravov. K tomuto navyše odvolací súd si dovolí uviesť, že nie bez významu
(napriek existujúcej rozsiahlej judikatúre prezentovanej opačný názor) je rozdiel medzi získavaním
bezdôvodného obohatenia, napr. zo stavby predstavujúcej obytnú alebo priemyselnú budovu a cestu.
Budova prináša potencionálny zisk vlastníkovi stavby napr. z nájmu alebo samotnej prevádzky, vdôsledku čoho vlastník stavby získava bezdôvodné obohatenia aj na úkor vlastníka pozemku. Pri ceste
III. triedy, za užívanie ktorej sa platí spravidla len mýtny poplatok je existencia bezdôvodného obohatenia
na strane vlastníka stavby fikciou. Je preto potrebné prisvedčiť žalovaným, že v súvislosti s vlastníctvom

cestného telesa, či chodníka nedochádza k žiadnemu bezdôvodnému obohatenia v reálnej podobe, ale
na ich udržiavanie sú potrebné finančné prostriedky, ktorých vynakladanie predstavuje zníženie majetku
žalovaných a nie jeho navýšenie.

23. Odvolací súd vyslovuje súhlas aj s názorom súdu prvej inštancie prezentovaným v bode 73
rozsudku. K tomu navyše uvádza, že ani jeden znalecký posudok predložený, či vypracovaný v konaní
nevystihuje skutočnú cenu nájmu cesty a chodníka, od ktorej ceny by sa bezdôvodné obohatenie mohlo
odvíjať, keďže ich porovnanie s cenami zastavanej plochy v priemyselnej zóne nemá opodstatnenie.
Predmetná cesta a chodník totižto nie sú samostatne využiteľné pre podnikateľské účely a trh z
nehnuteľnosťami takýto druh nehnuteľnosti samostatne ani neponúka. Žalobcovia preto nepreukázali

ani výšku nároku, čím v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno.

24. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, ak podrobil žalobcami
uplatnený nárok kritériu dobrých mravov, a to po zohľadnení vedomosti žalobcov, že na pozemkoch,
ktoré nadobudli na základe vlastnej, slobodnej vôle sa nachádza stavba cestného telesa. Už pred

nadobudnutímvlastníckehoprávavedeli,žebudúobmedzovanívužívanísvojichnehnuteľností,čomalo
byť a pravdepodobne aj bolo premietnuté do kúpnej ceny.

25. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. II.ÚS 389/09-20 zo dňa 26.11.2009, v ktorom ústavný súd v súvislosti s korektívom dobrých

mravov uviedol, že „ ... za podstatné v prejednávanom prípade považoval to, že sťažovateľ v čase
nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný stavbou cesty. Uvedenú
skutočnosť potom sťažovateľ zohľadnil alebo mohol zohľadniť aj pri dojednávaní podstatných náležitostí
zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol, resp. pri samotnom rozhodovaní sa, či pozemok za
daných podmienok má záujem nadobudnúť alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto okolností vlastníctvo

k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu k posudzovaniu
jeho nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.“ Kontrolou ústavnosti teda
prešiel postup súdu, ktorý nároky žalobcov, v súvislosti so stavbou zriadenou na ich nehnuteľností
preskúmal cez prizmu dobrých mravov, pričom ústavný súd sa stotožnil s názorom všeobecných súdov
v preskúmavanej veci, že vlastníci nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené cestné teleso, predtým ako

tieto nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva, vedeli o obmedzení svojich vlastníckych práv. V zhode s
vysloveným právnym názorom nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v predmetnom
prípade žiadaný v rozpore s dobrými mravmi.

26.Porušenímprávažalobcu1sazaoberalajEurópskysúdpreľudsképráva(ďalejlen„ESĽP“)vkonaní

vedenom pod sp.zn. 4014/12 vo veci Q. proti Slovenskej republiky, v ktorom p. Q. namietal porušenie
článku 6 ods. 1 Dohovoru tvrdiac, že jeho žaloba bola zamietnutá svojvoľne a v rozpore s princípom
právnej istoty, keďže rovnaké súdy v iných konaniach o totožných nárokoch, a to pred napadnutým
rozhodnutím ako aj po ňom rozhodovali odlišne ako v napadnutom rozhodnutí. Ďalej namietal porušenie
článku 1 Protokolu č. 1 vzhľadom na skutočnosť, že Mesto Prešov užíva jeho pozemky a súdy mu

svojvoľne zamietli akúkoľvek náhradu v tomto ohľade. V rozhodnutí zo dňa 02.07.2019 ESĽP v bode 53
zdôraznil, že v posudzovanom prípade bol sťažovateľov nárok zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi,
a to vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti prípadu. ESĽP v súvislosti s uvedeným poukázal najmä
na dobrovoľné nadobudnutie majetku s plným vedomím jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov
v mnohých iných prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním.

Na základe týchto okolností sa na vec aplikovalo ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
žaloba bola zamietnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené ESĽP dospel k záveru, že nič nenaznačuje tomu,
že by aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v posudzovanom prípade neumožňovali hlboké
a pretrvávajúce rozpory v judikatúre. Tento záver neovplyvnila ani judikatúra, ktorá nasledovala po
rozhodnutiach prijatých v posudzovanom prípade. Sťažnosť podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru bola

teda odmietnutá ako zjavne nepodložená. Čo sa týka porušenia článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, k
uvedenému ESĽP uviedol, že v čase rozhodovania vnútroštátnych súdov už bol aspoň jeden podobný
prípad, v ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda po
celý čas konania bol úspech sťažovateľovej žaloby podmienený absenciou okolností rozporu s dobrýmimravmi. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než špekulatívny
občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok“ chránený Článkom 1
Protokolu č. 1. ESĽP, preto zvyšnú časť sťažnosti podľa tohto ustanovenia odmietol ako nezlučiteľnú

ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP odmietol aj námietku podľa
Článku 13 Dohovoru a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

27. Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré poukazujú žalobcovia, odvolací súd k týmto uvádza, že vo väčšine z
nichsariešiotázkaopakovanejnáhradyzazákonnévecnébremeno,tedanejednásaototožnéskutkové

okolnosti ako v prejednávanom prípade. Taktiež uvedené rozhodnutia boli vydané súdmi rovnakej alebo
nižšej inštancie, pričom odvolací súd uvedenými právnymi závermi nie je v zmysle žiadneho zákonného
ustanovenia viazaný.

28. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok X. proti Grécku z 29. mája 1997,

sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok S. a ďalší proti Francúzsku z
19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

29. Odvolací súd v zmysle vyššie uvádzaných dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o náhrade
trov konania, kedy úspešným žalovaným súd priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešným
žalobcom v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP, preto odvolací súd napadnutý rozsudok aj v časti
náhrady trov konania ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1tak,žeúspešnýmžalovanýmvodvolacomkonanípriznalnáhradutrovodvolacieho
konania voči neúspešným žalobcom v rozsahu 100%.

31. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).