Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620201761
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5620201761.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka,
v spore žalobkyne: O. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. W. V. Z. XXXX/XX, U. O., právne
zastúpenej JUDr. Jiřím Martausom, advokátom, so sídlom Ul. X. O. XXX/X, U. O., proti žalovanej:
Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpenej
spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00
151 700, v spore o zaplatenie náhrady škody 34.853,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/25/2020-86 zo dňa 19. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
27.360,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, mení tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 27.360,- eur v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, vo zvyšnej časti konanie zastavil a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 57 %. Za nesporné (pre nepopretie) podľa § 150 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), resp. pre zhodnosť tvrdení strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP považoval súd prvej
inštancie skutkové tvrdenia, že 20.06.1995 F. C., nar. XX.XX.XXXX, vedúc motocykel zn. JAWA 350,
ŠPZ LM 1-83-24, so spolujazdcom A. T., nar. XX.XX.XXXX (prevádzkovateľ a vlastník tohto motocykla)
po štátnej ceste II/584 smerom od Liptovského Trnovca na Liptovský Mikuláš, v km 36.700, asi o
22.15 hod. neskoro reagoval na chodcov stojacich na krajnici pravej strany vozovky, do ktorých narazil,

vrátane žalobkyne, ktorá pritom utrpela zlomeninu takmer všetkých kostí hlavy, s porušením očnice
a očného nervu vpravo, pričom jej bol priznaný invalidný dôchodok. F. C. bol následne v trestnom
konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 1T/13/1997 uznaný za vinného
zo spáchania trestných činov ublíženia na zdraví a ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Súd prvej
inštancie mal taktiež za nesporné, že žalobkyňa v dôsledku tejto dopravnej nehody utrpela aj poškodenie
zdravia prezentované v diagnózach opísaných v lekárskom posudku psychiatričiek MUDr. N. Z. a MUDr.
F. O. zo dňa 17.07.2018, avšak sporné medzi stranami bolo, kedy došlo k vzniku tohto poškodeniu

zdravia, pretože žalobkyňa tvrdila, že k nemu došlo až v roku 2018, kedy bol vyhotovený lekársky
posudok zo dňa 17.07.2018, pretože až vtedy bolo možné mať (v tomto smere) zdravotný stav žalobkyne
podľa potvrdenia psychiatričiek z 27.11.2019 za ustálený a ohodnotiteľný. Žalovaná zase tvrdila, že toto
poškodenie zdravia tu už bolo aj v minulosti a bolo konštatované v lekárskych posudkoch z roku 1996a 2003. Súd prvej inštancie poukázal na prechodné ust. § 28 ods. 2 zákona č. 381/2011 Z.z., z ktorého
vyplýva, že právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla do 31.12.2001 sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.

Keďže si žalobkyňa v konaní uplatňovala nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
vyplývajúce z poškodenia zdravia, ktoré u nej vzniklo (hoci bolo spôsobené dopravnou nehodou z
20.06.1995) až v roku 2018, pričom podľa vyjadrenia psychiatričiek nebolo možné lekársky posudok
podať skôr ako 17.07.2018, moment vzniku tohto poškodenia na (duševnom) zdraví mohol podľa súdu
prvej inštancie nastať najskôr dňom 17.07.2018. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že na

daný právny vzťah je potrebné aplikovať zákon č. 381/2001 Z.z. (v znení účinnom v roku 2018), vrátane
jeho § 15 upravujúceho priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi. Súčasne poukázal na § 28 ods.
3 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s. vzniknuté zo
zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku prešli
od 01.01.2002 na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, na základe čoho ustálil, že pasívne vecne
legitimovanou v konaní je práve žalovaná a vo vzťahu k nej vystupuje Slovenská poisťovňa, a.s.

ako subjekt, ktorý je podľa § 28 ods. 3 uvedeného zákona oprávnený v mene Slovenskej kancelárie
poisťovateľov uplatňovať a vykonávať práva a povinnosti. Súd prvej inštancie ustálil vznik zodpovednosti
za škodu vo vzťahu k žalobkyni podľa § 420 Občianskeho zákonníka spočívajúci v porušení právnej
povinnosti. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka
(t. j. existencia škody), súd prvej inštancie poukázal na spornosť skutkových tvrdení strán sporu,

nakoľko žalobkyňa tvrdila, že k poškodeniu duševného zdravia u nej došlo až dodatočne, v roku 2018.
Žalovaná naopak tvrdila, že poškodenie duševného zdravia tu bolo prítomné už v čase vyhotovenia
predchádzajúcich lekárskych posudkov z roku 1996 a 2003. Samotnú existenciu poškodenia duševného
zdravia žalobkyne súd prvej inštancie už ako spornú nevyhodnotil, keďže ju pripúšťali obe strany
a nezhodli sa len v tom, kedy vznikla. Rovnako nebola sporná ani existencia súvisiaceho sťaženia

spoločenského uplatnenia žalobkyne v pracovnom, spoločenskom, ako aj osobnom živote, ako aj jej
úplná invalidita. Pokiaľ žalovaná namietala, že zdravotné problémy, na základe ktorých si žalobkyňa v
prejednávanej veci uplatnila nárok na náhradu za súvisiace sťaženie spoločenského uplatnenia (ktoré
je v lekárskom posudku zo dňa 17.07.2018 ohodnotené vo výške 1.000 bodov) už boli hodnotené v
minulosti (v lekárskych posudkoch z roku 1996 a 2003, a to v oboch zhodne vo výške 1.200 bodov),

pretože položka č. 253 (uvedená v lekárskom posudku zo 17.07.2018) podľa zákona č. 437/2004
Z.z. je obsahovo totožná s položkou č. 251 podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. (uvedenej v lekárskych
posudkoch z roku 1996 a 2003), súd prvej inštancie dospel k záveru, že položka č. 251 (podľa
vyhlášky č. 32/1965 Zb.) je síce obsahovo zhodná s položkou č. 253 (podľa zákona č. 437/2004 Z. z.),
keď obe položky sú obsahovo definované ako: „Vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom

poranení hlavy“, ale ako už vyplýva zo slovného označenia obsahu týchto položiek, jedná sa o dva
odlišné druhy poškodení zdravia (hoci sú spôsobené jednou príčinou - ťažkým poranením hlavy, majú
odlišný charakter), a to mozgové poruchy (poruchy neurologického, telesného charakteru) a duševné
poruchy (poruchy psychického charakteru). Z porovnania obsahu lekárskych posudkov z roku 1996 a
2003 a lekárskeho posudku zo 17.07.2018 dospel súd prvej inštancie k záveru, že lekárske posudky

z roku 1996 a 2003 sa týkajú zistenia a obodovania len vážnych mozgových porúch po poranení
mozgu, resp. vážnych následkov po poranení mozgu, a teda v zásade len poškodenia mozgového, t.j.
neurologického, telesného charakteru, avšak nie aj duševného charakteru. V psychiatrickom lekárskom
posudku zo 17.07.2018 sa však uvádzajú diagnózy ako postkontúzny syndróm a ďalšie diagnózy
výlučne psychiatrického charakteru (zahrňujúce bludy, halucinácie, výkyvy nálad a pod.). Námietku

premlčania vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že poškodenie na
duševnom zdraví opísané v psychiatrickom lekárskom posudku zo 17.07.2018 vzniklo (bolo definitívne
ustálené pre účely obodovania v lekárskom posudku) najskôr 17.07.2018. Keďže sa žalobkyňa o tomto
posudku nemohla dozvedieť skôr ako 17.07.2018, tak žaloba bola podaná včas v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe, keď bola podaná 10.06.2020. Pokiaľ ide o objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu,

súd prvej inštancie poukázal na § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého táto neplatí v
prípade nároku na náhradu škody na zdraví. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia súčasne
poukázal na to, že zamietol návrhy žalovanej na vykonanie dokazovania, ktorými navrhovala, aby súd
vyžiadal od žalobkyne predloženie psychiatrických lekárskych správ a posudkov zo Sociálnej poisťovne,
nakoľko dospel k záveru, že ak by aj tieto listinné dôkazy boli zabezpečené, tak by nepreukázali

skutočnosti relevantné pre toto konanie, keďže podľa lekárskeho posudku zo 17.07.2018 v spojení s
dodatočným potvrdením tohto posudku z 27.11.2019 vyplynulo, že uvedený lekársky posudok nebolo
možne podať skôr, teda až dovtedy nebolo možné mať tieto duševné poruchy za ustálené. Pokiaľ
žalovaná na pojednávaní zo dňa 19.10.2021 navrhla vykonanie znaleckého dokazovania na prevereniezáverov psychiatrického lekárskeho posudku zo dňa 17.07.2018, súd prvej inštancie považoval uvedený
návrh za podaný oneskorene (po uplynutí lehôt vyplývajúcich z § 167 CSP), a preto vo vzťahu k
uvedenému návrhu na vykonanie dokazovania uplatnil sudcovskú koncentráciu podľa § 153 CSP,

nakoľko prihliadnutie na tento oneskorený prostriedok procesnej obrany by vyžadovalo odročenie
pojednávania, na ktorom bol navrhnutý, a to za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Súd
prvej inštancie súčasne zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom MUDr. N. Z. a MUDr.
F. O., ktoré vyhotovili lekársky posudok zo dňa 17.07.2018, z dôvodu, že lekársky posudok na účely
sťaženia spoločenského uplatnenia nie je možné považovať za znalecký posudok, a preto by uvedené

psychiatričky nemohli vystupovať ako znalkyne, a teda takýto dôkaz by bol nehospodárny. Súd prvej
inštancie súčasne nevykonal dôkaz výsluchu týchto svedkov, keďže žalobkyňa nezabezpečila ich
prítomnosť na pojednávaní a ani predtým nepožiadala súd o predvolanie týchto svedkov. Existenciu
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom osôb zodpovedných za škodu (porušením ich právnych
povinností) a škodou na duševnom zdraví žalobkyne, keďže žalovaná túto príčinnú súvislosť účinne
nepopierala, mal súd za nespornú. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a

to zavinenie osôb zodpovedných za škodu, súd prvej inštancie vychádzal z prezumpcie, že uvedený
predpoklad nebol žalovanou spochybnený a ani navrhnutými dôkazmi nebol preukázaný opak. K
námietke žalovanej, v ktorej poukazovala na to, že lekársky posudok zo 17.07.2018 mal byť správne
urobený podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb., a nie podľa zákona č. 437/2004 Z.z., súd prvej inštancie
uviedol, že táto námietka je čisto z formálneho hľadiska správna, keď v zmysle § 11 ods. 1 uvedeného

zákona sa podľa doterajších predpisov malo posudzovať len sťaženie spoločenského uplatnenia (ako
aj jeho bodové ohodnotenie), nie však aj náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia (jej výška),
a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba poskytnúť podľa predpisov účinných v čase,
keď poškodenej vznikol nárok na túto náhradu, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Sžso/23/2008 z 28.04.2009, R 47/2010. Vzhľadom na to, že k udalosti (nehode), ktorá

spôsobila poškodenie duševného zdravia došlo 20.06.1995, t.j. pred 01.08.2004, kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 437/2004 Z.z., je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné posudzovať sťaženie
spoločenského uplatnenia, ako aj jeho bodovanie podľa doterajších predpisov, t.j. vyhl. č. 32/1965
Zb., avšak určovanie výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (vrátane jej zvýšenia) sa
bude riadiť predpisom účinným v čase, keď žalobkyni vznikol nárok na túto náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia, t.j. v čase, kedy došlo k vzniku poškodenia duševného zdravia žalobkyne
(17.07.2018). Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že poškodenie duševného zdravia
opísané v tomto lekárskom posudku (ktorý bol z formálneho hľadiska nesprávne vyhotovený podľa
zákona č. 437/2004 Z.z., hoci správne mal byť vyhotovený podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb.) z obsahového
hľadiska napĺňalo objektívne správnu položku č. 251 (vyhláška č. 32/1965). Položka č. 251 podľa

vyhlášky č. 32/1965 Zb. je podľa názoru súdu prvej inštancie obsahovo totožná s položkou č. 253 podľa
zákona č. 437/2004 Z.z., keď v oboch prípadoch je slovným vyjadrením obidvoch položiek príslušné
poškodenie zdravia definované ako „Vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení
hlavy“. Odmietnutie záverov posudku zo dňa 17.07.2018 iba kvôli nedostatku, že bol vyhotovený podľa
zákona č. 437/2004 Z.z. by podľa názoru súdu prvej inštancie bolo neprimeraným formalizmom, ktorý je

v materiálnom právnom štáte neprípustný. Súd prvej inštancie konštatoval, že následky na duševnom
zdraví poškodenej, ktoré boli opísané v psychiatrickom lekárskom posudku zo dňa 17.07.2018 (a ktorým
bola formálne priradená položka podľa nesprávneho právneho predpisu) boli ohodnotené na 1.000
bodov.Priurčenívýškynáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniasúdprvejinštanciepodľa§5ods.
1 zákona č. 437/2004 Z.z. vychádzal z počtu bodov, ktorým sa toto sťaženie spoločenského uplatnenia

ohodnotilo v lekárskom posudku zo 17.07.2018. Keďže poškodenie duševného zdravia žalobkyne, a
tým aj nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia spojené s týmto poškodením zdravia
vznikol až 17.07.2018, tak podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. bola pre určenie výšky náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodujúca suma 18,24 eur za jeden bod, stanovená na rok 2017
ako rok predchádzajúci vzniku tomuto poškodeniu zdravia. Na základe celkového základného bodového

ohodnotenia vo výške 1.000 bodov, tak mala žalobkyňa mať podľa § 444 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom dňa 17.07.2018 v spojení s § 4 ods. 1 a ods. 2 a § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.
v znení účinnom dňa 17.07.2018 nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
18.240,- eur. Súd prvej inštancie súčasne rozhodol o zvýšení základného bodového ohodnotenia za
sťaženie spoločenského uplatnenia a podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu

17.07.2018 rozhodol o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na maximálnej možnej
hranici zákonného prípustného zvýšenia, t.j. až o 50 % oproti výške náhrady vyplývajúcej zo základného
bodového ohodnotenia, teda na sumu 27.360,- eur (18.240,- eur + 1 z 18.240,- eur). Pokiaľ žalovaná
namietala, že bolesť za sťaženie spoločenského uplatnenia už bolo žalobkyni vyplatené v maximálnejmožnej náhrade podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb., súd prvej inštancie mal za to, že na určenie výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo potrebné aplikovať zákon č. 437/2004 Z.z. účinný k
17.07.2018, ktorý nestanovuje maximálne limity výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ako tomu bolo podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Z dôvodu späťvzatia žaloby súd prvej
inštancie zastavil konanie v časti čo do zaplatenia sumy 7.493,- eur. O nároku na náhradu trov konania,
porovnávajúc žalobný petit, v ktorom si žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie sumy 34.853,- eur a
výrok rozsudku, v ktorým jej bol priznaný nárok na zaplatenie sumy 27.360,- eur, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57 %.

2. Proti výroku I., ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 27.360,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, a to v celom rozsahu, ako aj proti súvisiacemu výroku III. o trovách konania, v
ktorom súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57 %, podala žalovaná odvolanie
z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/

CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žalovaná vyjadrila

nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že na strane žalovanej je daná pasívna vecná legitimácia na
základe § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalovaná má za to, že poškodená (žalobkyňa) v zmysle §
7 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. nemá priamy nárok na náhradu škody voči žalovanej, t.j. Slovenskej
kancelárii poisťovateľov a v konaní neboli preukázané výnimky uvedené v § 3 ods. 4, § 8 a § 9 ods.
2. vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktoré by zakladali priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi podľa

vyhlášky č. 423/1991 Zb. Upriamila pozornosť na tú skutočnosť, že predmetná dopravná nehoda sa
stala dňa 20.06.1995. Súčasne poukázala na § 28 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého právne
vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla do 31. decembra 2001 sa spravujú podľa doterajších predpisov. Osobitný poistný vzťah
medzi poisteným vodičom a zákonným poisťovateľom, t.j. Slovenskou poisťovňou, vznikol pridelením

štátnej poznávacej značky motorovému vozidlu - motocyklu Jawa 350, ŠPZ: LM-11-83-24 a vznikom
zákonného poistenia v tom čase jedinej poisťovni, t.j. Slovenskej poisťovni. Záväzok poisťovne nahradiť
poškodenému (žalobkyni) škodu za svojho poistenca vznikol na základe protiprávneho úkonu vodiča
F. C., ku ktorému došlo dňa 20.06.1995 pri dopravnej nehode. Predmetný protiprávny úkon je teda
podľa názoru žalovanej udalosťou, s ktorou sa spája vznik právneho vzťahu, predmetom ktorého je

záväzokpoisťovnenahradiťžalobkyniškoduzozákonnéhopoistenia.Podľajejnázorunemožnoizolovať
jednotlivý nárok (v danom prípade nárok na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia
uplatnený v tomto konaní, ktorý mal údajne vzniknúť v roku 2018) a viazať vznik právneho úkonu
až na rok 2018, hoci samotná udalosť, z ktorej mala škoda vzísť, nastala dňa 20.06.1995, a teda
právny vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok vznikol zo zákonného poistenia za

účinnosti vyhlášky č. 423/1991 Zb. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/219/2004, podľa ktorého záväzok poisťovne nahradiť poškodenému škodu za
svojho poistenca (namiesto neho) je záväzkom voči poistenému, nie voči poškodenému, ktorý nie je
s poisťovňou v právnom vzťahu zo zodpovednosti za škodu, lebo zodpovednostný vzťah vzniká len
medzi poškodeným a škodcom a poškodený nemá právo požadovať náhradu škody od poistiteľa, ktorý

mu škodu nespôsobil. Iba v prípadoch vyššie uvedených (§ 3 ods. 4, § 8, § 9 ods. 2. vyhlášky č.
423/1991 Zb.) vznikne poškodenému priame právo, aby mu poisťovňa plnila. V prípade žalobkyne
nedošlo k vzniku takéhoto osobitného vzťahu medzi poisťovňou, keďže nenastala žiadna výnimka z
citovaných ustanovení vyhlášky. Keďže neboli naplnené zákonné predpoklady na priame uplatnenie
nároku voči poisťovateľovi podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb., uvedené pochybenie žalobkyne nemôže byť

naprávané takým výkladom zákona, v zmysle ktorého má žalobkyňa priamy nárok dokonca v zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., hoci k udalosti, z ktorej škoda vznikla. došlo dňa 20.06.1995.
V súvislosti s uvedenými závermi žalovaná poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/38/2005, podľa ktorého „so zreteľom na ustanovenie § 28 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v

zmysle ktorého sa právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla do 31. decembra 2001 spravujú podľa doterajších predpisov, treba
v prejednávanej veci na právny vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, aplikovať
vyhlášku č. 423/1991 Zb. Pokiaľ ide o výnimku zakladajúcu priamy nárok poškodeného voči poisťovnipodľa § 9 ods. 2 zákona č. 423/1991 Zb. (poisťovňa písomne odmietne poškodenému nahradiť škodu
alebo jej časť) žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/38/2005, v zmysle ktorého ani
samotné odmietnutie poisťovne plniť poškodenému ešte nezakladá priamy nárok poškodeného proti

poisťovni. Na základe uvedeného podľa názoru žalovanej dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, keď ju zaviazal na zaplatenie sumy 27.360,- eur odvodzujúc pasívnu vecnú
legitimáciu žalovanej z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z..
2.1. Podľa názoru žalovanej nemal súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov preukázané
naplnenie všetkých predpokladov na priznanie žalovaného nároku v rozhodnutej výške, a to jednak

z dôvodu, že v konaní bol zo strany žalovanej namietaný nárok žalobkyne čo do základu, ako aj
výšky, a to v rozsahu základného, ako aj mimoriadneho zvýšenia titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia. Žalovaná namietala nepreukázanie existencie nároku z dôvodu, že nárok na náhradu
škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia za položku č. 253 si žalobkyňa uplatnila na súde
po 25 rokoch od dopravnej nehody na základe lekárskeho posudku vypracovaného MUDr. N. Z. a
MUDr. F. O. dňa 17.07.2018 tvrdiac, že uvedené poškodenie jej zdravia vzniklo len dva roky pred

podaním žaloby. Žalovaná poukázala na to, že po spochybnení dátumu vzniku tvrdených trvalých
následkov psychiatrička MUDr. N. Z. dopísala do lekárskeho posudku dňa 27.11.2019, že vyjadrenie
nebolo možné podať a odovzdať už skôr. Pochybnosť o existencii tvrdených trvalých následkov
(postkontúzneho syndrómu) vzhliadla žalovaná aj v tom, že žalovaná už na predžalobnú výzvu
žalobkyne reagovala tak, že žiadala predložiť lekárske správy od psychiatra, ktoré by preukazovali

liečenie tvrdených následkov. Žalobkyňa však bola nečinná a žiadne lekárske správy preukazujúce
tvrdené trvalé následky nepredložila. Pokiaľ žalobkyňa pri uplatnení nároku na sťaženie spoločenského
uplatnenia vychádzala z predmetného posudku MUDr. N. Z. a MUDr. F. O. zo dňa 17.07.2018, žalovaná
tento nárok rozporovala a namietala jeho nepreukázanie a navrhla, aby žalobkyňa predložila všetky
lekárske správy od psychiatra, posudky zo Sociálnej poisťovne a lekársky posudok vypracovaný podľa

vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď žalobkyňa je pánom sporu a zaťažuje ju dôkazné bremeno uplatnený
nárok preukázať. Žalovaná poukázala na to, že hoci bol z jej strany namietaný nielen samotný obsah a
bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia uvedené v predmetnom lekárskom posudku,
ako aj okamih ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, súd prvej inštancie bez vykonania akéhokoľvek
ďalšieho navrhovaného dokazovania považoval za preukázané trvalé následky ohodnotené uvedeným

lekárskym posudkom na 1.000 bodov a za okamih vzniku tvrdených trvalých následkov považoval deň
vystavenia lekárskeho posudku, t.j. 17.07.2018, a to aj napriek tomu, že na posúdenie uvedených
skutočnosti sa vyžadovali odborné až vedecké poznatky, ktorými však súd prvej inštancie nedisponoval,
a napriek tomu bez dokazovania o nich rozhodol. Žalovaná poukázala súčasne na tú skutočnosť, že
žalobkyňa na pojednávaní zo dňa 19.10.2021 uvádzala aj neurologické ťažkosti (závraty), pretrvávajúcu

nespavosť (od dopravnej nehody 20.06.1995), ambulantné liečenie na psychiatrii, ako aj neurológii od
dopravnej nehody. Pokiaľ súd s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania zamietol návrh žalovanej
na vykonanie znaleckého dokazovania zo dňa 19.10.2021, žalovaná má za to, že ona (okrem iného) vo
vyjadrení zo dňa 02.07.2020 navrhla, aby žalobkyňa predložila všetky lekárske správy od psychiatra, za
účelom preukázania existencie, ako aj vzniku tvrdeného poškodenia. Do pojednávania dňa 19.10.2021

však žalobkyňa žiadne lekárske správy nepredložila a súd na uvedené nedostatočné preukázanie
nároku neprihliadal, a preto žalovaná nemala inú možnosť ako navrhnúť znalecké dokazovanie znalcom
z príslušného odboru, ktorý by posúdil vznik, ohodnotenie a ustálenie zdravotného stavu žalobkyne.
Tým, že žalobkyňa preukazovala skutočnosť (vznik postkontúzneho syndrómu) lekárskym posudkom
vystaveným MUDr. N. Z. a MUDr. F. O., ktorý bol však zo strany žalovanej namietaný a žalovaná žiadala,

aby žalobkyňa predložila všetky lekárske správy od psychiatra, ktoré by preukazovali jej tvrdenia,
došlo k preneseniu minimálne „vysvetľovacej povinnosti“ (ale aj dôkaznej povinnosti) na žalobkyňu.
Keďže navrhované dôkazy vykonané neboli (čím si žalobkyňa nesplnila svoju povinnosť preukázať
svoje tvrdenia, ktoré boli spochybnené a v konaní rozporované), nesplnenie tejto povinnosti by malo
byť hodnotené v neprospech žalobkyne. Z uvedeného dôvodu mal súd preniesť dôkazné bremeno na

žalobkyňu, ktorá mala preukazovať ňou tvrdené a žalovanou popreté skutočnosti a nemalo byť na ujmu
žalovanej, že navrhla vykonanie znaleckého posudku na pojednávaní dňa 19.10.2021, keďže dôkazné
bremeno zaťažovalo žalobkyňu.
2.2. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí priznal mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia o 50 % mala žalovaná za to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala svoju

invaliditu. Súčasne žalovaná poukázala na to, že ak súd vzhliada dôvody hodné osobitného zreteľa na
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v tom, že k ujme na zdraví s následkom invalidity došlo na
začiatku produktívneho veku a žalobkyňa odôvodňovala mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia aj tým, že jej úraz a 25 rokov znásobujúce sa trvalé následky sú nepochybne prípadom, ktorýnemožno označiť len za bežné zdravotné následky ženy, ktoré si nevyžadujú osobitnú pozornosť, tak
toto tvrdenie (žalobkyne, ako aj súdu) je v rozpore s tým, že trvalý následok, t.j. postkontúzny syndróm,
mal vzniknúť až 17.07.2018.

2.3. Žalovaná sa domnieva, že v konaní bola porušená aj zásada rovnosti strán v zmysle čl. 6
ods. 1 CSP, nakoľko žalobkyňou nedostatočne preukázané tvrdenia o existencii nároku na sťaženie
spoločenského uplatnenia boli považované za preukázané, hoci boli namietané a boli navrhované
dôkazy na preukázanie uvedených skutočností (predloženie lekárskych správ od psychiatra, posudkov
zo Sociálnej poisťovne, výsluch psychiatričiek, vykonanie znaleckého dokazovania). Súd však všetky

návrhy na vykonanie dokazovania zamietol.
2.4. Podľa názoru žalovanej sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal so vznesenou námietkou
premlčania, keďže pri jej posúdení vychádzal len z lekárskeho posudku MUDr. N. Z. a MUDr. F.
O. a dátum 17.07.2018 považoval za okamih vzniku tvrdených trvalých následkov. Žalovaná má za
to, že súd nemal odborné až vedecké znalosti, aby sám bez vykonania znaleckého dokazovania
znalcom z príslušného odboru, rozhodol o tom, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu a kedy

vzniklo tvrdené poškodenie zdravia, keď samotný lekársky posudok bol popretý v celom rozsahu. V
intenciách uvedeného poukázala žalovaná na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 37/2000,
podľa ktorého, za moment, kedy sa poškodený dozvie o škode nemožno bez ďalšieho považovať deň
ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih
(deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

2.5. Žalovaná v odvolaní vzhliadla nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie aj
v aplikácii zákona č. 437/2004 Z.z. pri určení hodnoty bodu, ktorú určil na 18,24 eur, ako aj v posúdení
dôvodov na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti poukázal na
§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v
dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú
doterajšie predpisy. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 9Sžso/18/2008 (R47/2010), žalovaná s týmto rozhodnutím nemôže súhlasiť, keďže má za
to, že prijatý názor správneho kolégia Najvyššieho súdu SR je v rozpore so zásadami uplatňovania
práva. Žalovaná považuje za neprípustné, aby sa jedným právnym predpisom (vyhl. č. 32/1965 Zb.)

posudzovalo bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj ich hodnotenie a druhým právnym
predpisom (zákonom č. 437/2004 Z.z.) výška náhrady. Žalovaná zastáva názor, že uplatnený nárok by
sa mal v celom rozsahu (t.j. hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj výška náhrady za
sťaženia spoločenského uplatnenia) posudzovať podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. s poukazom na § 11
zák. č. 437/2004 Z.z. Na podporu svojho argumentu poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave,

sp. zn. 10Co/54/2010 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/253/2010, ktorý v zásade rieši
síce otázku právomoci súdu, no zároveň poukazuje aj na prechodné ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č.
437/2004 Z.z, podľa ktorého „Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 437/2004 Z.z.
v ustanovení § 11 ods. 1 stanovuje. že na B a SSU v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví,
ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z

takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Ide o prechodné
ustanovenie, ktoré treba vykladať tak, že podľa doterajších predpisov (vyhl. č. 32/1965 Zb.) sa použijú
ustanovenia, ktoré sa týkajú odškodnenia B a SSU a rozsahu odškodnenia.“ Súčasne poukázali na
vyjadrenie sudcu Najvyššieho súdu SR JUDr. Rudolfa Čirča, ktorý uvádza, že „pokiaľ totiž v zmysle tohto
ustanovenia (§ 11 ods. 1) sa na SSU spôsobené chorobou z povolania zistenou pred nadobudnutím

účinnosti zákona č. 437/2004 Z.z. vzťahujú doterajšie predpisy, znamená to, že výška tejto náhrady,
jej zvýšenie, i subjekt oprávnený ju zvýšiť, sa posudzujú podľa doterajších predpisov platných v čase
zistenia choroby z povolania.“ Na základe uvedeného má žalovaná za to, že súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil, keď pri posúdení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
ako aj mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia aplikoval zákon č. 437/2004 Z.z., a

nie ust. vyhlášky č. 32/1965 Zb. Na základe uvedeného navrhla, aby krajský súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a vo výroku III. prizná náhradu
trov konania žalovanému v rozsahu 100 %, alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na
základe podaného odvolania žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a beznariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) podľa § 388 CSP postupom v
zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. (t.j. vo výroku, v ktorom okresný
súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 27.360,- eur) a vo výroku III. (ktorým okresný súd

priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 57 %) zmenil tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmal
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní. Žalovaná v odvolaní

namietala odvolacieho dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ (t.j. že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), podľa § 365 ods. 1 písm. d/ (t.j. že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (t.j.
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností),
podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam) a podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j. že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

6. Primárne žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej
legitimácie, keď túto odvodzoval z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. v znení účinnom v roku 2018. Súd

prvej inštancie dospel k záveru, že právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (vo vzťahu ku škode na duševnom zdraví žalobkyne
uvedenej v žalobe) vznikli až v roku 2018, t.j. po 01.01.2002, a preto sa podľa § 28 ods. 2 uvedeného
zákona na ne nevzťahujú doterajšie predpisy, t.j. vyhláška Ministerstva financií SR č. 423/1991 Zb., ale
zákon č. 381/2001 Z.z. v znení účinnom v roku 2018.

7. Odvolaciu námietku žalovanej spočívajúcu v nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd
vyhodnotil ako dôvodnú. Vecnou legitimáciou je stav, vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana
civilného sporového konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide (je aktívne vecne legitimovaný) a stranou na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom

hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). V danom prípade sa žalobkyňa žalobou
domáhalanahradeniaškodypriamovočiSlovenskejkanceláriipoisťovateľovtitulomprávazozákonného
poistenia zodpovednosti za škodu, ktorá jej bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla pred
dňom 01.01.2002. V konaní bola teda sporná otázka interpretácie prechodných ustanovení zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj zákon č. 381/2001 Z.z.).
Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. sa právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31. decembra 2001 spravujú
podľa doterajších predpisov. Ust. § 28 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení určuje (iba to),
podľa ktorého predpisu sa majú posudzovať práva a povinnosti zo zákonného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vzniknuté do 31.12.2001. Do 31.12.2001 rozsah
a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
ustanovovala vyhláška č. 423/1991 Zb., ktorá bola následne zrušená zákonom č. 381/2001 Z.z.
Podľa tejto vyhlášky právo na plnenie zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla mal voči poisťovni poistený, tento bol účastníkom poistno-právneho

vzťahu s poisťovňou; poškodenému vo vzťahu k poisťovni právo na plnenie (náhradu škodu) priamo
nevznikalo. Poškodený bol oprávnený prípadný nárok na náhradu škody uplatniť len proti tomu,
kto mu spôsobil škodu, t.j. škodcovi a poisťovňa poskytla poistné plnenie poškodenému výlučne za
poisteného a voči poškodenému nemala žiadne povinnosti. Iba poistený mal právo, aby poisťovňa za
neho uhradila škodu poškodenému z titulu existujúceho poistno-právneho vzťahu. K dopravnej nehode,

následkom ktorej mala žalobkyni byť spôsobená škoda, došlo dňa 20.06.1995, a preto možno súhlasiť
s názorom žalovanej, že práva a povinnosti vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa so zreteľom na dátum škodovej udalosti posudzujú
podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. Podľa názoru odvolacieho súdu potom rozhodný pre posúdenie, akými
právnymi predpismi sa riadi daný právny vzťah, je okamih, kedy došlo k samotnej škodovej udalosti

(v danom prípade dopravná nehoda zo dňa 20.06.1995) a nie je rozhodné, kedy vznikol samotný
škodlivý následok. Podľa názoru súdu vznik ďalšieho škodlivého následku (popri už predchádzajúcich
existujúcich škodlivých následkoch) je iba zmenou obsahu už existujúceho zodpovednostného právneho
vzťahu, ktorý vznikol na základe škodovej udalosti. Na základe uvedeného možno vyvodiť záver, žepredmetný zodpovednostný právny vzťah vznikol v čase do 31.12.2001, a preto sa na neho vzťahuje
úprava doterajších právnych predpisov, t.j. vyhlášky Ministerstva financií SR č. 423/1991 Zb. Odvolací
súd poukazuje na § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy vznikajú z

právnychúkonovalebozinýchskutočností,sktorýmizákonvzniktýchtovzťahovspája.Medziinéprávne
skutočnosti možno zaradiť aj protiprávne úkony spočívajúce v porušení deliktuálnej právnej povinnosti
tak, ako to bolo aj v prejednávanom prípade. Aj z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah vzniknutý
zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vznikol
už na základe protiprávneho úkonu, a teda je potrebné ho subsumovať pod ust. § 28 ods. 1 zákona č.

381/2001 Z.z. Je potrebné poukázať na to, že ust. § 28 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. je všeobecným
prechodným ustanovením (obdobným početným prechodným ustanoveniam, vychádzajúcim zo zásady
nepravej spätnej pôsobnosti novej právnej úpravy, sledujúcim ochranu nadobudnutých práv), a teda
je v zásade neprípustné, aby sa podľa nových ustanovení posudzoval vznik právnych vzťahov, ktoré
vznikli za platnosti doterajšieho práva. Predmetné prechodné ustanovenie teda ustanovuje, podľa
ktorého predpisu sa má posúdiť obsah právnych vzťahov (práva a povinnosti) vzniknutých zo zákonného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31.12.2001.

8. V nadväznosti na vyššie vyslovený záver (majúci vplyv na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej v prejednávanom spore), odvolací súd upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že právna
úprava nároku poškodeného voči poisťovni je vo vyhláške č. 423/1991 Zb. v porovnaní s úpravou zákona

č. 381/2001 Z.z. odlišná. Podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. právo na plnenie zo zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má voči poisťovni poistený (§ 3
ods. 1 vyhlášky), lebo tento je účastníkom v poistno-právneho vzťahu s poisťovňou a poškodenému
vo vzťahu k poisťovni právo na plnenie (náhradu škody) priamo nevzniká. Poškodený je oprávnený si
prípadný nárok na náhradu škody uplatniť len proti tomu, kto mu spôsobil škodu (škodcovi). Poisťovňa

poskytne poistné plnenie poškodenému výlučne za poisteného a poisťovňa voči poškodenému nemá
žiadne povinnosti, nakoľko iba poistený má právo, aby poisťovňa za neho uhradila škodu poškodenému
z titulu existujúceho poistno-právneho vzťahu. Zodpovednostný vzťah vzniká len medzi poškodeným a
tým, kto mu spôsobil škodu. Náhradu platí síce poisťovňa poškodenému, avšak poškodený nemá právo
na plnenie proti poisťovni s výnimkou prípadov uvedených v ust. § 3 ods. 4 vyhlášky (t.j. v prípade smrti

poisteného alebo zániku právnickej osoby), ďalej v ust. § 8 vyhlášky (t.j. vtedy, ak sa nezistila osoba
zodpovedná za škodu na území SR) a napokon v ust. § 9 ods. 2 vyhlášky (t.j. vtedy ak poisťovňa po
skončení vyšetrenia a dohodnutí výšky náhrady škody s poškodením alebo po obdržaní právoplatného
rozhodnutia o výške náhrady škody podľa § 9 ods. 1 vyhlášky písomne odmietla poškodenému nahradiť
škodu alebo jej časť). Na základe uvedeného, keďže v spore nebol preukázaný ani jeden z dôvodov

zakladajúcich podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. priamy nárok poškodeného voči poisťovni a žalobkyňa
v spore nevyvodzovala pasívnu legitimáciu žalovanej z právneho vzťahu zodpovednosti za škodu (ani
len netvrdila, že by jej žalovaná škodu spôsobila), odvolací súd dospel k záveru o nedostatku vecnej
legitimácie na strane žalovanej.

9. Vzhľadom na vyslovené právne závery sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami v spore
nezaoberal, nakoľko ich preskúmanie by bolo nadbytočné a neprinieslo by iné rozhodnutie vo veci.

10. Vo výroku III. o trovách konania, odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 256 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej priznal nárok na

náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže
bola v spore v celom rozsahu úspešná (pokiaľ žalobkyňa v štádiu konania pred súdom prvej inštancie
zobrala žalobu v časti o zaplatenie sumy 7.493,-eur späť, zavinila tým zastavenie konania v uvedenej
časti). O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník
súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

11. V odvolaním nenapadnutej časti (t.j. v výroku II.) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)