Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. jún 2021

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/197/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207961
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2021:2316207961.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: J. A., rod. O., nar. X. X. XXXX, trvale bytom K., M.. R.. A. X, zast.: JUDr. Martinom Kubovičom,
LLM, MSc, advokátom so sídlom 926 01 Sereď, M. R. Štefánika 3080/14, proti žalovaným: 1/ P. R., nar.
XX. X. XXXX, 2/ M. R. C., rod. C., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom XXX XX A., I. XXXX/X, o
nahradenie prejavu vôle, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalovaným v 1./ a 2./ rade voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej

výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 5. 5. 2016, domáhal, asi súd nahradil prejav vôle žalovaných tak,
žežalovaníuzavrúsožalobcomKúpnuzmluvunapredajnehnuteľností(ďalejvtextelen„nehnuteľnosti“)
nachádzajúcich sa v katastrálnom území V. Č., obec A., okres W., vedených Okresným úradom Galanta,
odborom katastrálnym, na LV číslo 714 ako:
- parcela registra „N.“ číslo XX/X o výmere 131m2 - zastavané plochy a nádvoria
- parcela registra „N.“ číslo XX/X o výmere 133 m2 - zastavané plochy a nádvoria‚
za kúpnu cenu 2000,- eur, pričom žalovaní vlastnia v BSM podiel vo veľkosti 55/56 k celku. Právne

zdôvodnil žalobca žalobu podľa § 229 CSP a § 140 OZ.

2. Žalobca skutkovo zdôvodnil žalobu tým, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele
1/56 k celku. Žalovaní 1/. a 2./ sú v súčasnosti vedení na LV č. XXX ako bezpodieloví spoluvlastníci
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 55/ 56 k celku, pričom titulom nadobudnutia je podľa LV č. XXX
Kúpna zmluva G. XXX/XXXX, G. XXXXX/XXXX. Podľa tejto zmluvy predávajúcimi boli
- Q. C., rod. O., nar. XX. X. XXXX, bytom A. XXXX/XX, A.;

- Ľ. P., rod. R., nar. XX. X. XXXX, bytom V. XXXX/XX, A.;
- M. W., rod. W., nar. XX. X. XXXX, bytom V.. Š. XXX/XX, A..
Vzhľadom k tomu, že predávajúci neponúkli žalobcovi na predaj ich spoluvlastnícke podiely a porušili
tým predkupné právo, listom zo dňa 5. 4. 2016 žalobca vyzval žalovaných, aby mu za tých istých
podmienok, ako boli uvedené v kúpnej zmluve, odpredali ich spoluvlastnícky podiel, čo žalovaní
nenaplnili. Predávajúci sa u žalobcu neinformovali na jeho právneho predchodcu.

3. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že považujú žalobu za nedôvodnú, nakoľko v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy žalobca nebol na LV zapísaný ako vlastník nehnuteľností. V tom čase podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností bola Q. O., nar. XX. X. XXXX, ktorá bola oprávnená z predkupného
práva a aj napriek snahe žalovaných sa im túto osobu nepodarilo nájsť, ani inú, ktorá by mohla byťjej právnym nástupcom a tak neexistovala osoba, voči ktorej by bolo možné reálne uplatniť zákonné
predkupné právo. Ďalej dôvodili, že Odbor výstavby MsNV v Seredi dňa 15. 10. 1971 pod č. 5583/1971-
Výst. v zmysle § 18 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhl. č.. 144/1955 Ú.v.

vyvlastňovacím rozhodnutím pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie
do osobného užívania za účelom výstavby rodinných domov, podľa smerného územného plánu mesta
Sereď, vyvlastnil v prospech žiadateľa C. P. (manžela Ľ. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely
č. XX/X a XX/X k. ú. V. Č.
- podiel 1/56 parcely č. XX/X d. dv. č. 909 o výmere 243 m2 a

- podiel 1/56 parcely č. 36/2 d. dv. č. 909 o výmere 243 m2
k. ú. V. Č., vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č. XXX, XXX, vlastnícky patriaci Q. O., bytom
na neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714,- Kčs, p. C. P. zaplatil do
pokladne MsNV v Seredi. Pani Ľ. P. žalovaným potvrdila, že p. Q. O. sa k spoluvlastníctvu uvedených
nehnuteľností dlhé roky nehlásila a jej pobyt bol neznámy, preto spolu s manželom považovali vec
za ukončenú vyvlastňovacím rozhodnutím a mali za to, že pán C. P. je zákonným spoluvlastníkom

vyvlastneného podielu. O to viac ich neskôr prekvapilo, že žalobca nadobudol sporné nehnuteľností
po poručiteľke Q. O. Osvedčením o dedičstve 30D/136/2015 zo dňa 12. 1. 2016. Notár JUDr. Michal
Irsák, so sídlom v Seredi, ktorý vykonal Osvedčenie o dedičstve žalovaným potvrdil, že nemal vedomosť
o vyvlastňovacom rozhodnutí. Na pojednávaní konanom dňa 19. 4. 2018 žalovaný 2/ uviedol, že bol
v A. na matrike, kde žiadal vyhľadať v evidencii obyvateľov p. Q. O., žiadne informácie mu nevedeli

poskytnúť. Následne podľa telefónneho zoznamu telefonoval viacerým ľudom pod menom O., O., ktorí
mu taktiež nevedeli poskytnúť žiadne informácie, a keďže sa v mnohých prípadoch jednalo o starších
ľudí, pýtal som si tel. čísla na ich deti, ktoré nakontaktoval, avšak taktiež mu žiadne informácie nevedeli
poskytnúť. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - aktuálny LV č. XXX ako aj
LV zo dňa 19. 9. 2014, osvedčenie o dedičstve 30D/136/2015 Dnot 242/2015 po poručiteľke Q. O., nar.
XX. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, list zo dňa 5. 4. 2016, Kúpna zmluva - notárska zápisnica G. XXX/
XXXX G. XXXXX/XXXX, vyvlastňovacie rozhodnutie pod č. 5583/1971 zo dňa 15. 10. 1971, list p. P. pre
žalobcu zo dňa 27. 3. 2017, písomné vyjadrenia strán sporu, potvrdenie Mesta Sereď z 27. 08. 2019,

list C. P. adresovaný p. M. P. zo dňa 20. 8. 2007, vyjadrenie Okresného úradu Galanta zo 17. 6. 2019,
rozhodnutie Mestského národného výboru v Seredi zo dňa 29. 10. 1975, listiny zo Štátneho archívu v
Bratislave, pobočka Šaľa zo dňa 16. 10. 2014, potvrdenie o podaní priznania k dani z nehnuteľností z
roku 2016, VZN Mesta Sereď č. 9/2019 zo dňa 14. 11. 2019, výzva žalovaných adresovaná žalobkyni z
20. 4. 2021, vyslúchol žalovaných, navrhnutých svedkov a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

5. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

6. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,
ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty

sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej
koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Súd nemôže vyzývať (s poukazom na
dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení,

a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu,
kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie
je možné prihliadať. Súd poukazuje na Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010
(Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce

navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, žesúd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom

dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou
tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť
skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú
povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že
skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude

predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.) ako aj na

Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia
vo veci.).

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

8. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý

predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Na LV č. XXX ku dňu 19. 9. 2014 boli ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaní:

- Q. O. (v niektorých úradných dokumentoch uvádzaná ako O.), v podiele 1/56;

- Q. C. v podiele 28/112 (14/56);
- Ľ. P. v podiele 27/56;
- M. W. v podiele 28/112 (14/56).

10. Dňa 19. 9. 2014 uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., Ľ. P. a M. W. ako

predávajúci Kúpnu zmluvu podľa § 588 OZ vo forme notárskej zápisnice spísanej dňa 19. 9. 2014 pod
G. XXX/XXXX G. XXXXX/XXXX, predmetom ktorej bol predaj podielu nehnuteľností vo výške 55/56 za
kúpnu cenu 2000,- eur, ktorú kupujúci aj uhradili predávajúcim pri podpise Notárskej zápisnice. Následne
na to boli žalovaní zapísaní na LV č. XXX ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností v podiele 55/56 k
celku na základe vkladu povoleného dňa 8. 10. 2014 v.z. 163/2014.

11. Z osvedčenia o dedičstve 30D/136/2015 Dnot 242/2015 po poručiteľke Q. O., nar. XX. X. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX, zo dňa 12. 1. 2016, právoplatným dňa 12. 1. 2016, mal súd za preukázané, že
žalobca nadobudol po smrti poručiteľky do vlastníctva nehnuteľnosti v podiele 1/56 k celku.

12. Z aktuálneho LV č. 714 mal súd za preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností sú
evidovaní žalobca v podiele 1/56 a žalovaní v podiele 55/56 (tento podiel vlastnia v BSM).

13. To, že zákonné predkupné právo (pri prevode spoluvlastníckych podielov ako to vyplýva z bodu 10.
tohto odôvodnenia) nebolo realizované, niet pochýb. Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení sp. zn.

9Co/305/2018 zo dňa 25. 6. 2019 poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 386/2012
a potrebu zohľadniť závery v otázke porušenia predkupného práva. V uvedenom uznesení sa uvádza:
„ ... Nenáležitá je aj argumentácia žalovaného 1/ v tom, že neporušil predkupné právo žalobcov, lebo
nemal v čase uzavretia zmluvy vedomosť o ich vlastníctve k nehnuteľnosti, keď nesprávne vedomosťo (ne)existencii ich spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, spájal len s neúplným údajom nachádzajúcim sa v
príslušnom liste vlastníctva v Katastri nehnuteľností. Niet pochybností o tom, že žalovaný 1/ musel mať
pred uzavretím kúpnych zmlúv vedomosť o výške podielov, ktoré spolu so žalovaným 2/ vlastnili (každý

z nich vlastnil podiel v 1/5 -ine). To znamená, že musel vedieť, že spolu so žalovaným 2/ nevlastnia celú
nehnuteľnosť a teda, že spoluvlastníkmi musia byť aj ďalšie osoby. Za tejto situácie, keďže právny úkon,
ktorým spoluvlastník vykonáva prevod svojho podielu na inú osobu, má závažné právne následky (mení
sa osoba spoluvlastníka), nepostačuje, aby žalovaný 1/ svoju (ne)vedomosť o ďalších spoluvlastníkoch
zdôvodňoval len poukazom na údaj, uvedený v Katastri nehnuteľností, ktorý je navyše neúplný (liste

vlastníctva ďalších spoluvlastníkov neeviduje). Mohol a mal okruh spoluvlastníkov zisťovať aj iným, jemu
dostupným spôsobom ...“

14. Podľa názoru tunajšieho súdu uvedené rozhodnutie NS SR nie je pre tento prípad aplikovateľné,
nakoľko žalovaní zisťovali informácie o Q. O. aj iným spôsobom, ako len z LV. O tomto svedčia ako
výpovede svedkov (bod 17. tohto odôvodnenia), tak aj listiny, ktoré žalovaní doložili do spisu - č. l. 196

potvrdenie mesta Sereď z 27. 8. 2019 o tom, že žalovaní sa viackrát v roku 2014 informovali na Q. O.,
č. l. 242, 243 - vyhľadávanie informácií o Q. O. cez Štátny archív v Bratislave, pobočka Šaľa.

15. Podľa § 140 OZ, Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže
ide o prevod blízkej osobe ( § 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva,

majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

Podľa § 229 CSP, Právoplatné rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahradzujú tento prejav.

16. So svojím spoluvlastníckym podielom môže každý spoluvlastník nakladať podobne ako vlastník

so svojou vecou. Jeho zmluvná voľnosť je však obmedzená zakotvením predkupného práva do
Občianskeho zákonníka (s účinnosťou od 1. januára 1992). Z neho vyplýva, že ak niektorý zo
spoluvlastníkov chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť na cudzie osoby alebo na jedného zo
spoluvlastníkov, musí ho najskôr ponúknuť na kúpu všetkým ostatným spoluvlastníkom (nielen
niektorému z nich). Výnimkou je len prípad, keď spoluvlastník prevádza svoj podiel blízkej osobe.

Predkupnéprávopodielovýchspoluvlastníkovjezaloženépriamozákonom,pretohovorímeozákonnom
predkupnom práve (na rozdiel od zmluvného predkupného práva, ktoré vzniká zo zmluvy podľa § 602
a nasl.). Má vždy priamo zo zákona vecnoprávny charakter ako právo, ktoré je spojené s vlastníctvom
univerzálnych a singulárnych právnych nástupcov povinnej osoby. Podľa súčasnej právnej úpravy teda
platí, že ak niektorý zo spoluvlastníkov prevádza svoj spoluvlastnícky podiel na inú než blízku osobu,

ostatní spoluvlastníci majú naň predkupné právo. Zo zákonnej dikcie vyplýva, že za prevod treba
považovať tak odplatný prevod (napr. na základe kúpnej či zámennej zmluvy), ako aj prevod bezodplatný
(na základe darovania), ale aj vloženie spoluvlastníckeho podielu do obchodnej spoločnosti podľa §
59 OBZ. Práva a povinnosti z právneho vzťahu z predkupného práva vznikajú okamihom, keď jeden
zo spoluvlastníkov (povinná osoba) chce svoj podiel scudziť a previesť ho na inú než blízku osobu.

Tento spoluvlastník je povinný ponúknuť svoj podiel na veci na kúpu ostatným spoluvlastníkom ako
oprávneným osobám. V ponuke, ktorá pri prevode nehnuteľnosti musí byť písomná (§ 605 in fine),
by prevodca mal oprávnenému navrhnúť uzavretie zmluvy (§ 43a, § 43b) za určitých podmienok, s
uvedením ceny spoluvlastníckeho podielu a času, do ktorej má byť návrh prijatý (§ 43c). Oprávnený
spoluvlastník z predkupného práva má pri porušení povinností zo strany zaviazaného spoluvlastníka na

výber tieto možnosti:

a) domáhať sa vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníctva na tretiu
osobu (§ 40a)
b) domáhať sa voči nadobúdateľovi (tretej osobe), aby mu predaný spoluvlastnícky podiel ponúkla na

kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od zaviazanej osoby. Ak tak nadobúdateľ podielu
neurobí dobrovoľne, oprávnený spoluvlastník má právo domáhať sa na súde vydania rozhodnutia,
ktorým sa pri kúpnej zmluve nahradí prejav vôle nadobúdateľa (§ 229 CSP)
c) ponechať si predkupné právo, ktoré však začne pôsobiť až voči nadobúdateľovi podielu (§ 603 ods.
3 in fine).

17.ZvýsluchusvedkovQ.C.aĽ.P.súdmalzapreukázané,žežalovaníichnavštívilispožiadavkou,čiim
neodpredajú nehnuteľnosti a keďže oni nemali záujem ich vlastniť, o predaj mali záujem. Spoluvlastníci
- Q. C., Ľ. P. a M. W. súhlasili s predajom nehnuteľností. V tom čase ešte bola ako podielováspoluvlastníčkanaLVzapísanáajp.Q.O.,ktoráaleužvr.2014muselabyťmŕtva.Vrodinesavypytovali
na to, či niekto nepozná jej dedičov, k žiadnym informáciám sa však nedostali. Svedkyne vedeli, že
aj žalovaní zisťovali informácie ohľadne menovanej na úradoch. Chceli postupovať zákonne tak, aby

boli splnené všetky predpoklady na riadne odkúpenie nehnuteľností. Zároveň potvrdili, že nehnuteľnosti
užíva dlhé roky p. Rajský, avšak BEZ PRÁVNEHO TITULU, preto mu ponúkli, či ich chce odkúpiť, hoci
nemal predkupné právo. Nevyjadril sa, že by mal záujem, preto pozemok predali žalovaným. Predkupné
právo vzhľadom na vyššie uvedené nerealizovali. Svedkyne potvrdili, že na nehnuteľnostiach sa nikdy
neobjavil žiaden dedič po Q. O., žiaden dedič ani nebol zapísaný na LV, preto pri uzatváraní Kúpnej

zmluvy vychádzali z toho, že žiadny ani neexistuje.

18. Svedkyňa Ľ. P. uviedla, že jej manžel, C. P., už roky predtým zisťoval, kde sa Q. O. zdržiava, o
čom súdu predložila dôkaz (č. l. 92 spisu) - list MsÚ v Seredi zo dňa 6. 9. 1995, z ktorého vyplýva,
že menovaná sa nenachádza v evidencii mesta. Svedkyňa niekoľkokrát písomne oslovila žalobcu,
po dedičskom konaní 30D, aby sa stretli u notára Irsáka, pretože chcela vyriešiť vlastníctvo podielu

1/56, pretože tento podiel vlastní svedkyňa a je zastavaný jej rodinným domom. Ako dôkaz predložila
súdu ňou písaný list pre žalobcu zo dňa 27. 3. 2017 spolu aj s podacím lístkom (č. l. 94 spisu).
Čo sa týka vyvlastňovacieho rozhodnutia, podiel na nehnuteľnostiach 1/56 bol vyvlastnený z dôvodu
výstavby rodinného domu svedkyne a jej manžela so súpisným číslom 1623/33, toto rozhodnutie bolo
právoplatné, a preto ho manželia P. užívali ako svoj vlastný, pričom nebohý C. P. tento podiel aj

vyplatil tak, ako mu to bolo uložené vo vyvlastňovacom rozhodnutí (č. l. 52 spisu). Od právoplatnosti
vyvlastňovacieho rozhodnutia ich NIKTO NIKDY NEKONTAKTOVAL, ŽE IM PODIEL NEPATRÍ, NIKTO
SI NENÁROKOVAL VLASTNÍCKE PRÁVO. Do r. 2016, keď sa žalobca stal dedičom po Q. O., manželia
P. nevedeli o žiadnych dedičoch, nebolo komu ponúknuť predkupné právo pri predaji pozemkov, pretože
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo v r. 2014. Keďže o žiadnych dedičoch nevedeli, nebolo u koho uplatniť

zákonné predkupné právo.

19. Žalobkyňa na list p. P. nereagovala. P. P. užíval sporné pozemky, neplatil vlastníkom za užívanie,
nemali s ním uzatvorenú zmluvu a dokonca ich prenajímal stavebnej firme, bol tam uložený materiál,
ktorý sa následne predával (ako dôkaz slúži napr. aj č. l. 244 - písomné prehlásenie Ľ.. P. o užívaní

nehnuteľností pánom P., ako aj totožné vyhlásenie Q. C. z č. l. 245).

20. Svedok W. ako ďalší bývalý spoluvlastník sa k uvedenému skutkovému stavu nevedel vyjadriť.

21. Zodpovedá pravde, ako to žalovaní uviedli vo svojom vyjadrení (bod 3. tohto odôvodnenia), že

dňa 15. 10. 1971 Odbor výstavby MsNV v Seredi pod č. 5583/1971-Výst. v zmysle § 18 zákona č.
87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhl. č.. 144/1955 Ú.v. vyvlastňovacím rozhodnutím
pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie do osobného užívania za
účelomvýstavbyrodinnýchdomov,podľasmernéhoúzemnéhoplánumestaSereď,vyvlastnilvprospech
žiadateľa C. P. (manžela Ľ. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely č. XX/X a XX/X k. ú. V. Č.

a to nasledovne:
- podiel 1/56 parcely š. XX/X dv. č. 909 o výmere 243 m2 a
- podiel 1/56 parcely š. XX/X dv. č. 909 o výmere 243 m2
k. ú. V. Č., vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č. XXX, XXX, vlastnícky patriaci Q. O., bytom na
neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714,- Kčs, p. C. P. zaplatil do pokladne

MsNV v Seredi. V odôvodnení je uvedené, že šetrením sa nepodarilo zistiť pobyt Q. O.. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 1971. Toto rozhodnutie dodnes nikto z dedičov po neb. Q. O.
zákonným spôsobom nespochybnil, nenapadol (až žalobkyňa v priebehu tohto konania, ale len ako
svoje vyjadrenie k tvrdeniam žalovaných).

22. Podľa § 129 ods. 1 OZ, Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

Podľa § 134 ods. 1 a 3 OZ, (1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

(3)Dodobypodľaodseku1sazapočítaajdoba,poktorúmalvecvoprávnenejdržbeprávnypredchodca.

23. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie jevlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec (vrátane bytov a nebytových
priestorov), ktorá je individuálne určená. K zákonným predpokladom vydržania patria:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je
právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú
vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ
prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Po uplynutí vydržacej doby

sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok. Vydržaním
sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa o tom muselo rozhodnúť. Z toho vyplýva, že vydržacia
doba sa mohla skončiť pred účinnosťou súčasnej právnej úpravy. Preto je dôležité zisťovať:
- kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a vydržacia doba,
- aký zákonný predpis bol platný a účinný v čase začatia a skončenia vydržacej doby, pretože okamih
vznikuvlastníckehoprávatrebaposudzovaťpodľatýchtopredpisov(napr.podľauhorskéhoobyčajového

práva, podľa zákona č. 141/1950 Zb. a pod.).

24. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné (R 8/1991). Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú a) existencia držby veci z toho

hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí; b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná
doba pri hnuteľných veciach, desaťročná doba pri nehnuteľných veciach); c) spôsobilosť predmetu
vydržania (R 50/1985). Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto s vecou
nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia

sama o sebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí
byť zhodnotené objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zisťovanie
subjektívnych predstáv držiteľa. Predmetom vydržania môže byť aj časť pozemku (Rozsudok NS ČR,
sp. zn. 22 Cdo 837/98).

25. Účinky vydržania podľa ustanovenia § 135a OZ (v znení do 1. januára 1992) môžu nastať vzhľadom
na ustanovenie § 507a ods. 3 OZ (zákon č. 131/1982 Zb.) najskôr od 1. apríla 1984. Toto ustanovenie
umožňuje, aby do vydržacej doby uvedenej v ustanovení § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj
dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca za podmienok ustanovených v § 135a ods. 1 a 2
OZ mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému

bremenu pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.). Týmto ustanovením
sa tiež sledovalo poskytnutie ochrany tomu, kto popiera vydržanie a je v právnom vzťahu k oprávnenému
držiteľovi, aby od 1. apríla 1983 do 1. apríla 1984 mohol urobiť právne opatrenie na prerušenie plynutia
vydržacej doby (R 50/1985). C. P. tak splnil podmienky vydržania k sporným parcelám v celom ich
rozsahu ku dňu 1. 4. 1984.

26. Oprávnená, a teda chránená držba, je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne
splnené oba pojmové znaky:
Ad a) Dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že
mu vec patrí a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú

tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť (napr. v danom prípade vyvlastňovacie rozhodnutie,
(ktoré síce žalobca spochybnil, keď uviedol, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie, ako správny
akt nemá zákonné náležitosti, konanie sa viedlo v roku 1971 s účastníkom, ktorý bol v tom čase
mŕtvy (p. Q. O. zomrela v roku 1964) a v čase vyvlastňovacieho konania už nemal právnu subjektivitu.
Je preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto

vyvlastnenie vykonal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo
k veci, ktorá bola predmetom vyvlastňovania, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovanej,
nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Vyvlastňovacie rozhodnutie,
je rozhodnutím, ktoré nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.), na základe ktorého sa osoba ujala
držby), pričom vyvlastňovacie rozhodnutie spočívalo v skutočnostiach, ktoré vyžadovali kvalifikované

právne posúdenie, a držiteľ - C. P. na to nemal potrebné odborné predpoklady apod. Z toho vyplýva,
že dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci protiprávne (v danom prípade sa to
nestalo), a to konaním napĺňajúcim skutkovú podstatu niektorého trestného činu, alebo komu bola vec
zverená iba na dobré slovo (tzv. výprosa).Ad b) Ak držiteľ vykonáva držbu v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do
obsahu vlastníckeho práva, t. j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou (C. P. zaplatil kúpnu cenu za
pozemky). Súčasne však musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania

(v danom prípade vyvlastňovacie rozhodnutie). Na záver o tom, že držiteľ nakladá s vecou ako so svojou,
sa nevyžaduje zmluva ani rozhodnutie štátneho orgánu. Prekážkou nie je ani to, že držiteľ dočasne vec
neužíva, prípadne ju užíva iba občas. Stačí, aby pri faktickom ovládaní veci mal kedykoľvek možnosť
vykonávať držbu rovnako, ako vlastník vykonáva svoje vlastnícke práva.

27. Z citovaného ustanovenia § 134 ods. 1 OZ v spojení s § 129 ods. 1 OZ vyplýva, že nevyhnutnou
podmienkou daného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je predovšetkým existencia právneho
dôvodu (titulu), z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a
byť v dobrej viere, že je vlastníkom určitej veci. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, aby oprávnený
subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol počas celého
plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je oprávneným držiteľom. Z dokazovania vyplynulo, že

p. P. bol oprávneným - dobromyseľným držiteľom a nehnuteľnosti nerušene užíval on a jeho právni
nástupcovia nerušenie do r. 2016. Žalobca nikdy predtým nevyzval p. P. či jeho právnych nástupcov na
vydanie nehnuteľností. Čo sa týka dobromyseľnosti, súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 3. 2016. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov
je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.

Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by
bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery
takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho
spochybňovaní treťou osobou. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť
s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej
viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Aj s ohľadom na dátum úmrtia Q. O. (XX.
XX. XXXX) je nutné skonštatovať, že to na dobromyseľnosti a nerušenom užívaní nehnuteľností C.
P. a neskôr jeho právnych nástupcov nič nemení. Potom v čase uzatvorenia Kúpnej zmluvy zo dňa

19. 9. 2014, ktorú uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., Ľ. P. a M. W.
ako predávajúci, predávajúci nemali povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na predaj žalobcovi z titulu
zákonného predkupného práva, pretože žalobca nebol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností.

28. Z vykonaného dokazovania potom jednoznačne vyplýva, že C. P. nadobudol vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam v podiele 1/56 vydržaním najneskôr k 1. 4. 1984 (tento riadne a nerušene svoje
vlastnícke právo vykonával od 8. 11. 1971 až do roku 2016), predtým vlastnícky patriaci Q. O., z čoho
jednoznačne vyplýva, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k
celku dedením.

29. Pokiaľ Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení sp. zn. 9Co/305/2018 zo dňa 25. 6. 2019 poukázal

- v bode 14. odôvodnenia na to, že: „Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď začal riešiť spornosť
vlastníckeho práva k tomuto spoluvlastníckemu podielu, bez toho, že by sa dotknutý spoluvlastník (v
danom prípade právni nástupcovia po neb. C. P.) domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva. Právna

nástupkyňa po neb. C. P., jeho manželka Ľ. P. bola vypočutá len ako svedkyňa, súd na základe jej
výpovede a na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1971 dospel k záveru, že vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P. najneskôr k 01.04.1984. Takýto záver
súdu nemôže mať žiaden dopad na zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, keď podkladom
pre zmenu zápisu v katastri nehnuteľností nie je taký rozsudok, v ktorom sa otázka vlastníckeho práva

posudzovala len ako predbežná otázka. Takýto záver súdu zároveň znamená popretie vlastníckeho
práva žalobkyne, bez toho, že by dotknutý vlastník sporoval jej vlastnícke právo. Aby súd mohol dospieť
k záveru, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P., bolo by to
možné len v spore, ktorého predmetom bude určenie vlastníckeho práva a ktorého sporovou stranou na
stranežalobcubudeten,ktopopieravlastníckehoprávoaktuálnezapísanejvlastníčkyJ.A.,preukazujúc,

že vlastnícke právo svedčí jemu, resp. jeho právnemu predchodcovi.“,
- v bode 26. odôvodnenia na to, že: „Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiťžalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť dôvodnosť či nedôvodnosť žalobkyňou požadovaného nahradenia
prejavu vôle, s ohľadom na všetky okolnosti prípadu.“;

potom tunajší súd musí poukázať na nasledovné:

ak sa žalobca domáha nahradenia prejavu vôle a žalovaní poukazujú na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, nakoľko žalobcu nepovažujú za spoluvlastníka nehnuteľností, potom sa súd prvej
inštancie musí zaoberať, aj keď iba ako prejudiciálnou otázkou, vlastníctvom sporných nehnuteľností,

nakoľko nevlastník nemôže žiadať súd o nahradenie prejavu vôle, pretože by nehnuteľnosť pripadla do
rúk nevlastníka (také rozhodnutie by nebolo spravodlivé ani zákonné). Preto sa súd musel zaoberať
tým, či C. P. vydržal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a súd dospel k jednoznačnému záveru (body
23. až 28. tohto odôvodnenia). Potom vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1975 - rozhodnutie Mestského
národného výboru v Seredi zo dňa 29. 10. 1975 - je nulitné, nakoľko vyvlastnilo podiel Anny Pifkovej,
ktorá v tom roku, s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie z r. 1971 v prospech K. Račáka, už nebola

vlastníčkou nehnuteľností, ale bol ním preukázateľne C. P..

30. Z odpovede Okresného úradu Galanta zo dňa 17. 6. 2019 (č. l. 207) súd zistil, že v pozemnoknižnej
vložke XXX boli vedené par. č. XX/X dom č.p. XX s dvorom o výmere 243 m2 a par. č. XX/X dom a dvor o
výmere 243 m2. Ako vlastníci boli vedení pod B2a - E. M. v podiele 1/4, pod B2b - Z. M. v podiele 1/4, pod

B6a - T. R. v podiele l/4, pod B7a - T. R. v podiele 7/56, pod B7b - B. O. v podiele 3/56, pod B7c - B. O. v
podiele l/56, pod B7d - C. O. v podiele 1/56, pod B7e - Y. O. v podiele l/56, pod B7f - Q. O. v podiele 1/56.
Kúpnou zmluvou RI 587/69 zo dňa 4. 8. 1969 C. P. odkúpil podiely pozemnoknižných vlastníkov - B.
O., B. O., C. O., Y. O. a M.P. R. (dedička po T. R.), t. j. spolu 27/56-ín. Na základe uvedenej kúpnej
zmluvy bol založený LV XXX - par. č. XX/X zast. pl. o výmere 243 m2, parc. č. XX/X zast. pl. o výmere

243 m2 - vz 44/70. Ako vlastníci boli zapísaní C. P. (vlastník na základe KZ) v podiele 27/56-ín, E. M.
(vlastník z PK vl. 119) v podiele 14/56-ín a Z. M., r. A. (vlastník z PK vl. 119) v podiele 14/56-ín, Q. O.
(vlastník z PK vl. 119) v podiele l/56-ina.
Následne bolo zapísané Rozhodnutie D 1098/74, v ktorom po Z. M., r. A., dedila jej podiel l4/56-ín W.
M. - vz 13/75.

Na základe Osvedčenia vyhlásenia o vydržaní nehnuteľnosti G. XXX/XX zo dňa 9. 11. 1995 a
geometrického plánu č. 244-203-1127-90 (d. č. 459) bola časť pozemnoknižnej parc. č. XX/X o výmere
112 m2 a časť pozemnoknižnej parc. č. XX/X o výmere 110 m2 usporiadaná do CKN parc. č. XXX - LV
XXX - vz 53/96. Ako vlastníci boli zapísaní C. P. a manž. Ľ., r. R. v podiele 1/1 (BSM). Zbytok pk. parc.
č XX/X o výmere 131 m2 i parc. č. XX/X o výmere 133 m2 ostal vedený na LV XXX, vlastníctvo ostalo

nezmenené. Následne boli zapísané ďalšie právoplatné listiny potvrdzujúce právoplatné vlastníctvo
vlastníkov zapísaných na LV XXX.
Q. O. bola zapísaná na LV 714 na základe pozemnoknižnej vložky XXX, kde bola vedená ako vlastníčka
pod B7f v podiele 1/56 - vz. 44/70. Na OU Galanta, katastrálny odbor, sa vyvlastňovacie rozhodnutie č.
5583/1971-Výst. zo dňa 15. 10. 1971 nenachádza a preto ani nebol prevedený podiel Q. O. na C. P..

31. S poukazom na bod 27. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/305/2018 zo
dňa 25. 6. 2019 potom súd konštatuje, že bol preukázaný opak zápisu vlastníckeho práva žalobcu na LV
č. 714 a teda žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle.

32. Listom zo dňa 20. 8. 2007 C. P. ako vlastník nehnuteľností (po jeho smrti sa jeho právnym nástupcom
stala Ľ. P. - manželka) vyzval p. M. P., aby uvoľnil pozemok parc. č. XX/X a XX/X, ktorý neoprávnene
užíva. Uvedené je dôkazom, že p. P. je tá osoba, ktorá pozemok fakticky užíva a vo svetle tvrdení
žalovaných je potom viac ako pravdepodobné a súd je o tom presvedčený, že má záujem on osobne na
užívaní pozemkov a nie žalobca. Žalobca od roku 1964 až do roku 2016 neprejavoval skutočný záujem

o nehnuteľnosti, reálne ani nevie, kde sa nehnuteľnosti nachádzajú, keď súd poukazuje na zvukovú
nahrávku z pojednávania zo dňa 26. 11. 2020 od 49 min a 50 sek, keď sa žalobca svojho právneho
zástupcu pýta, či nehnuteľnosti pôjdu pozrieť, čo advokát odmietol. Žalobca nikdy reálny záujem o
nehnuteľnosti nemal, neužíval ich, nedomáhal sa vyporiadania situácie ohľadne vlastníctva. Preto súd
je presvedčený o tom, že celá iniciatíva na podanie žaloby vychádza od pána P., m. i. aj z dôvodu jeho

vlastnej iniciatívy zaslať súdu k veci písomné svedectvo, o ktoré ho nik nežiadal a nik ho nenavrhoval
ako dôkaz - č. l. 62 a nasl. (na dôvažok, súd poukazuje na to, že priateľka pána P. sa ako verejnosť
zúčastňovala súdnych pojednávaní, na čo nesporne právo má a toto jej uprené nikdy nebolo, no je to
dôkaz toho, že pán P. chcel byť informovaný o priebehu súdneho konania). V duchu zásady „právopatrí bdelým“, potom súd musí konštatovať, že žalobca nebol bdelý 52 rokov, o ktorých tvrdí, že vlastnil
nehnuteľnosti. Žalobca navyše klamal súdu (zápisnica z č. l. 246 a dôkaz - VZN Mesta Sereď z č. l.
279), že platí daň z nehnuteľností, čo nezodpovedá pravde, nakoľko túto neplatí s poukazom na § 5

bod 2 VZN č. 9/2019. Uvedené tvrdenie je jasným dôkazom toho, že žalobca sa ani dnes, teda v r. 2021
nezaujíma a nestará o sporné nehnuteľnosti (neobstojí ani argumentácia jeho právneho zástupcu o tom,
že žalobca vlastní viacero nehnuteľností a nemôže mať o všetkých prehľad).

33. O eminentnom záujme p. P. o nehnuteľnosti svedčí aj ten fakt, že on sám, napriek tomu, že nie je

a nikdy nebol vlastníkom nehnuteľností, sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 28. 10. 2014 domáhal
určenia neplatnosti kúpnej zmluvy (spomínanej v bode 10. tohto odôvodnenia) proti žalovaným - Ľ. P.,
Q. C., M. W. a manželia R., ktorú žalobu však po 2 rokoch vzal späť a konanie bolo zastavené.

34. Krajský súd v uznesení zo dňa 25. 6. 2019 v bode 14. odôvodnenia uviedol, že: „V prejednávanom
spore nešlo o spornosť vlastníckeho práva žalobkyne, hoci žalovaní v rámci svojej procesnej obrany

poukázali na to, že spoluvlastnícky podiel 1/56 žalobkyni nepatrí, nakoľko patrí neb. C. P. (manželovi
bývalej spoluvlastníčky, od ktorej žalovaní nadobudli svoj spoluvlastnícky podiel). Súd prvej inštancie
nepostupovalsprávne,keďzačalriešiťspornosťvlastníckehoprávaktomutospoluvlastníckemupodielu,
bez toho, že by sa dotknutý spoluvlastník (v danom prípade právni nástupcovia po neb. C. P.) domáhal
ochrany svojho vlastníckeho práva. Právna nástupkyňa po neb. C. P., jeho manželka Ľ. P. bola vypočutá

len ako svedkyňa, súd na základe jej výpovede a na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1971
dospel k záveru, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P.
najneskôr k 01. 04. 1984. Takýto záver súdu nemôže mať žiaden dopad na zápis vlastníckeho práva v
katastri nehnuteľností, keď podkladom pre zmenu zápisu v katastri nehnuteľností nie je taký rozsudok,
v ktorom sa otázka vlastníckeho práva posudzovala len ako predbežná otázka.“

35. Súd prvej inštancie samozrejme bezpochyby súhlasí s poslednou citovanou vetou. Na druhej strane
však v konaní o nahradenie prejavu vôle súd musí skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, pričom
aktívne vecne legitimovaným žalobcom na podanie žaloby je taká osoba, ktorej zákonné predkupné
právo malo byť porušené. Takáto osoba však musí byť podielovým spoluvlastníkom, aby došlo k

porušeniu zákonného predkupného práva. Preto sa súd musí zoberať námietkou žalovaných, že žalobca
nie je spoluvlastníkom nehnuteľností, a preto jeho predkupné právo nemohlo byť porušené, čo vedie
k zamietnutiu žaloby. Súd nemôže vychádzať len zo zápisu na LV, nakoľko hodnovernosť tohto zápisu
platí, pokiaľ nie je preukázaný opak. Súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade je potrebné vnímať
širšie okolnosti prípadu, aby tak mohla byť dosiahnutá spravodlivosť (vrátane konania p. P., vrátane

nezáujmu žalobcu o nehnuteľnosti). Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak je žalobca podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností. V prejednávanom prípade súd vykonaným dokazovaním dospel k inému
právnemu názoru a to, že žalobca nie je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností (nebol ním ani v
roku 2014), k porušeniu zákonného predkupného práva teda v roku 2014 nemohlo dôjsť, a preto je nutné
žalobu zamietnuť. Dokonca aj žalobca vo svojom odvolaní podanom proti prvému rozsudku tunajšieho

súdu potvrdil, že je na žalovaných, aby preukázali vlastníctvo tretej osoby.

36. Súd zamietol návrhy na doplnenie dokazovania - a to oboznámiť sa s písomným podaním pána
Rajského z č. l. 62 a nasl. a to z dôvodu, že toto „písomné svedectvo“ nie je svedeckou výpoveďou,
nakoľko p. P. nebol poučený o dôsledkoch krivej výpovede a navyše p. P. súdu svoje vyjadrenie zaslal

bez toho, že by bol na to vyzvaný, takýto dôkaz nikdy nebol navrhnutý ani jednou stranou, poslal to sám
zo svojej vôle (tento dôkaz navrhol až na poslednom pojednávaní dňa 27. 05. 2021 právny zástupca
žalobcu, teda ho navrhol oneskorene, 5 rokov po podaní žaloby, navyše právny zástupca sám počas
celého súdneho konania tvrdil, že pán Rajský nemá s vecou nič spoločné, potom iracionálne vyznieva,
prečo by sa k veci mal vyjadrovať a o čom, ak s vecou nemá nič spoločné. Vykonanie tohto dôkazu

by bolo neúčelné.

37. Súd zamietol aj návrh žalovaných na obhliadku miesta, nakoľko takýto dôkaz by nemal vplyv na
právne posúdenie veci, navyše taktiež bol navrhnutý až po 5 rokoch od podania žaloby. Vykonanie
dôkazu by bolo neúčelné, nehospodárne.

38. Súd po výsluchoch strán a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že o nehnuteľnosti žalobca
nikdy nemal a nemá skutočný záujem, celé konanie bolo iniciované práve p. P., s ktorým žalovaní majú
konflikty kvôli užívaniu sporných nehnuteľností. Správanie p. Rajského je svojím spôsobom arogantné,o čom svedčí aj jeho konanie pri rekonštrukcii domu (bez stavebného povolenia - č. l. 265, vyjadrenie
žalovaných na pojednávaní dňa 27. 05. 2021), ako aj pri zavedení optického kábla cez nehnuteľnosti
žalovaných bez ich súhlasu (vyjadrenie žalovanej 2/ na pojednávaní dňa 27. 05. 2021). Strana žalobcu

toto tvrdenie o správaní p. Rajského nepoprela, teda súd ho mal za nesporné.

39. Súd v tomto konaní uveril tvrdeniam žalovaných v plnej miere, nakoľko všetky svoje tvrdenia riadne
zdôvodnili a preukázali listinnými dôkazmi, ich tvrdenia sa ani raz neukázali ako nepravdivé, na rozdiel
od tvrdení žalobcu.

40. „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo,
zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem
prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že
zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť.“ Autorom týchto slov je vrcholný predstaviteľ
nemeckého „gesetzpozitivizmu“, právny filozof, sociálny demokrat a minister spravodlivosti v období

Weimarskej republiky - Gustav Radbruch. Pokladá za nutné akceptovať platnosť pozitívneho práva a
podľajehoslovajvtedy,„akjeobsahovonespravodlivéaneúčelné“.Novprípade,že„rozporpozitívneho
zákona so spravodlivosťou dosiahol neznesiteľnú mieru“, pripúšťa uprednostnenie prirodzeného práva
pred pozitívnym. T. j. tento rozpor z takého práva činí neprávo a kritérium tohto stavu je spravodlivosť,
ktorá ako princíp prirodzeného práva tu má prednosť pred právom pozitívnym a stáva sa rozhodujúcim

kritériom jeho platnosti. Právna istota nie je jediná a rozhodujúca hodnota, ktorú má právo realizovať.
K právnej istote ešte pristupujú ďalšie dve hodnoty: účelnosť a spravodlivosť. Pritom právna istota
má slúžiť spravodlivosti. „Existujú právne princípy, ktoré majú väčšiu váhu ako akýkoľvek legislatívny
akt, takže zákon, ktorý im odporuje stráca platnosť. Tieto princípy sa nazývajú prirodzené právo
alebo právo rozumu. Z vyššie uvedených slov Gustava Radbrucha možno usúdiť, že právna veda sa

rozhodla ísť cestou syntézy oboch prístupov, a to formou inkorporácie prirodzeno-právnych hodnôt do
prepracovaného systému pozitívneho práva. Podľa Radbruchovej formuly sudca, ktorý by mal aplikovať
zákon hrubo porušujúci spravodlivosť ako všeobecnú rovnosť, musí vychádzať z tejto spravodlivosti
a náplň zákona ignorovať ako bezprávne právo tzv. unrichtiges Recht. Teda pokiaľ je rozpor so
spravodlivosťouextrémny,potommásudcapovinnosťrozhodnúťcontralegem.Radbruchovaformulasa

tak stala v právnom priestore fenoménom a zdá sa, že je vysoko oceňovaná najmä kvôli jej morálnemu
posolstvu, či kvôli úlohe pri riešení neľahkej právnej dilemy. Stala sa celosvetovo akceptovaná a dodnes
používaná.

41. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, s poukazom na aplikáciu Radbruchovej formuly,

vzhľadom na spravodlivé usporiadanie veci s prihliadnutím na špecifickosť okolností tohto prípadu súd
rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu, nakoľko takéto rozhodnutie považuje nielen za zákonné, ale
predovšetkým za spravodlivé v súlade s najlepším svedomím sudcu.

42. Ak by aj súd vychádzal z toho, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom, rozhodol by rovnako,

nakoľko žalovaný pred podpisom kúpnej zmluvy „pátrali“ im všetkými dostupnými možnosťami po
dedičoch Q. O., avšak neúspešne. Ako vyplýva aj z vyvlastňovacích rozhodnutí, ako aj z ostatných
listinných dôkazov, ani štátne orgány nemali vedomosť o pobyte Q. O., bola na neznámom mieste,
nemali ani informácie o jej dedičoch. Pokiaľ štát nemá vedomosť o svojich občanoch, ako a kde môže
fyzická (súkromná) osoba sama zákonným spôsobom zistiť niečo, čo nevie ani štát?

43. V závere súd poukazuje na nekalosť konania žalobcu pri dedičskom konaní 30D/136/2015, keď
žalobca notárovi, ktorý dodatočne prejednával dedičstvo po neb. Q. O., vedome zatajil existenciu
vyvlastňovacieho rozhodnutia Odboru výstavby MsNV v Seredi pod č. XXXX/XXXX-Výst. zo dňa 15. 10.
1971. Takýto postup sa môže označiť ako zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu (čl.

5 základných princípov CSP).

44. Pre úplnosť všetkých okolností prípadu ešte súd poznamenáva, že ak vznikli rozpory o tom, či na
sporných nehnuteľnostiach alebo ich časti stoja stavby alebo nie (rodinný dom svedkyne P. a jej manžela
so súpisným číslom XXXX/XX), skutkový a právny stav dôveryhodne vysvetlila žalovaná 2/ v závere

pojednávaniakonanomdňa27.5.2021(jetozaznamenanénazvukovomzáznameajednásatodôkazu
založeného na č. l. 53- 56 spisu), avšak pre rozhodnutie v tejto veci je to irelevantné, preto súd tomuto
dôkazu nevenuje zvýšenú pozornosť. Stavba stojaca na sporných nehnuteľnostiach nemá vplyv na to,
či bolo alebo nebolo porušené predkupné právo žalobcu.45. O nároku žalovaných na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V sporových
konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo

veciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovprotineúspešnejstrane.Úspechvovecisazisťujeporovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Keďže žalovaní bolí v konaní
plne úspešní, súd im priznal právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania proti neúspešnej
strane - žalobcovi. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262
ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.