Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 4. apríl 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/75/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207961
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2316207961.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: J. A., rod. O., nar. X.X.XXXX, trvale bytom M.
C. A. X, K., zastúpenej JUDr. Martinom Kubovičom, LL.M., M.Sc., advokátom, so sídlom M. R. Štefánika
3080/14, Sereď, proti žalovaným: 1/ P. R., nar. XX.X.XXXX a 2/ M. R. C., rod. C., nar. XX.XX.XXXX,
obaja trvale bytom I. XXXX/X, A., obaja zastúpení splnomocnencom: SOPKO LEGAL, s. r. o., so sídlom
Paulínska 24, Trnava, IČO: 47 631 741, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 24. júna 2021, č. k. 17C/197/2016-290, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala,
aby súd nahradil prejav vôle žalovaných, tak že žalovaní uzavrú so žalobkyňou kúpnu zmluvu na predaj
nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. V. Y., obec A., okres Galanta, vedených Okresným úradom
Galanta, katastrálnym odborom, na LV č. XXX ako: - parcela registra „E“ č. 36/1 o výmere 131 m2 -
zastavané plochy a nádvoria a - parcela registra „E“ č. 36/2 o výmere 133 m2 - zastavané plochy a
nádvoria, za kúpnu cenu 2.000 eur, pričom žalovaní vlastnia v BSM podiel vo veľkosti 55/56-ín k celku,
zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovaných 1/ a 2/ voči žalobkyni
priznal náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej výške rozhodne súd samostatným uznesením
podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 129 ods. 1, § 134 ods. 1 a 3, § 140
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že na LV č. XXX ku dňu 19.9.2014 boli ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaní: Q. O.
v podiele 1/56, Q. C. v podiele 28/112 (14/56), E. P. v podiele 27/56 a M. W. v podiele 28/112
(14/56). Dňa 19.9.2014 uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., E. P. a M.
W. ako predávajúci, kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho zákonníka vo forme notárskej zápisnice
spísanej dňa 19.9.2014 pod sp. zn. N 429/2014, Nz 34150/2014, predmetom ktorej bol predaj podielu
nehnuteľností vo výške 55/56 za kúpnu cenu 2.000 eur, ktorú kupujúci aj uhradili predávajúcim pri
podpise notárskej zápisnice. Následne na to boli žalovaní zapísaní na LV č. XXX ako podieloví
spoluvlastníci predmetných nehnuteľností v podiele 55/56 k celku. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn.
30D/136/2015, Dnot 242/2015 po poručiteľke Q. O., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, zo dňa
12.1.2016, právoplatného dňa 12.1.2016, mal súd preukázané, že žalobkyňa nadobudla po smrti
poručiteľky do vlastníctva podiel na predmetných nehnuteľnostiach vo výške 1/56 k celku. Z aktuálneho
LV č. XXX mal súd preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností sú evidovaní žalobkyňa

v podiele 1/56 a žalovaní v podiele 55/56. Súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyslovený
odvolacím súdom v uznesení zo dňa 25. júna 2019, sp. zn. 9Co/305/2018, ktorým bol zrušený v poradí
prvý rozsudok prvoinštančného súdu, pričom z odôvodnenia odvolacieho súdu (bod 14. odôvodnenia)
vyplýva, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď začal riešiť spornosť vlastníckeho práva k
tomuto spoluvlastníckemu podielu bez toho, že by sa dotknutý spoluvlastník (v danom prípade právni
nástupcovia po nebohom C. P.) domáhali ochrany svojho vlastníckeho práva. Právna nástupkyňa po
nebohom C. P., jeho manželka E. P., bola vypočutá len ako svedkyňa, súd na základe jej výpovede
a na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1971 dospel k záveru, že vlastnícke právo k
spornej nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P. najneskôr k 1.4.1984. Takýto záver súdu
nemôže mať žiaden dopad na zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, keď podkladom pre
zmenu zápisu v katastri nehnuteľností nie je taký rozsudok, v ktorom sa otázka vlastníckeho práva
posudzovala len ako predbežná otázka. Takýto záver súdu zároveň znamená popretie vlastníckeho
práva žalobkyne bez toho, že by dotknutý vlastník sporoval jej vlastnícke právo. Aby súd mohol dospieť
k záveru, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P., bolo
by to možné len v spore, ktorého predmetom bude určenie vlastníckeho práva, a ktorého sporovou
stranou na strane žalobcu bude ten, kto popiera vlastnícke právo aktuálne zapísanej vlastníčky J. A.,
preukazujúc, že vlastnícke právo svedčí jemu, resp. jeho právnemu predchodcovi. Súd prvej inštancie
k vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu poukázal na to, že ak sa žalobkyňa domáha
nahradenia prejavu vôle a žalovaní poukazujú na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne,
nakoľko túto nepovažujú za spoluvlastníka nehnuteľností, potom sa súd prvej inštancie musí zaoberať,
aj keď iba ako prejudiciálnou otázkou, vlastníctvom sporných nehnuteľností, nakoľko nevlastník nemôže
žiadať súd o nahradenie prejavu vôle, pretože by nehnuteľnosť pripadla do rúk nevlastníka (také
rozhodnutie by nebolo spravodlivé, a ani zákonné). Preto sa súd musel zaoberať tým, či C. P. vydržal
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Dňa 15.10.1971 odbor výstavby MsNV v Seredi pod č. 5583/1971-
Výst v zmysle § 18 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhlášky č. 144/1955 Ú.v.
vyvlastňovacím rozhodnutím pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov vhodných pre pridelenie
do osobného užívania za účelom výstavby rodinných domov, podľa smerného územného plánu mesta
Sereď, vyvlastnil v prospech žiadateľa C. P. (manžela E. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely
č. 36/1 a 36/2, k. ú. V. Y., a to nasledovne: podiel 1/56 parcely š. 36/1 dv. č. XXX o výmere 243 m2
a podiel 1/56 parcely š. 36/2 dv. č. XXX o výmere 243 m2, vlastnícky patriaci Q. O., na neznámom
mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714 Kčs C. P. zaplatil do pokladne MsNV v Seredi.
V odôvodnení rozhodnutia bolo uvedené, že šetrením sa nepodarilo zistiť pobyt Q. O.. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 08.01.1971, pričom toto rozhodnutie doposiaľ nikto z dedičov po nebohej
Q. O. zákonným spôsobom nespochybnil a nenapadol. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že C. P. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 vydržaním najneskôr k 01.04.1986
(tento riadne a nerušene svoje vlastnícke právo vykonával od 08.11.1971 až do roku 2016), predtým
vlastnícky patriacej Q. O., z čoho jednoznačne podľa názoru súdu vyplýva, že žalobkyňa nemohla
nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k celku dedením. Súd mal preukázanú
dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí
a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by
mohla držiteľovi vlastnícky patriť, v danom prípade na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré však
ako správny akt nemá zákonné náležitosti, nakoľko konanie sa viedlo v roku 1971 s účastníkom, ktorý
bol v tom čase mŕtvy (Q. O. zomrela v roku XXXX). Je preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán
štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto vyvlastnenie vykonal ako s vyvlastňovaným s niekým
iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastňovania, patrilo subjektu,
ktorý bol odlišný od vyvlastňovanej, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením
spája. Vyvlastňovacie rozhodnutie spočívalo v skutočnostiach, ktoré vyžadovali kvalifikované právne
posúdenie a držiteľ - C. P. na to nemal potrebné odborné predpoklady. Držiteľ vykonával držbu v
rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonával oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho práva, t. j.
držiteľ nakladal s vecou ako so svojou (C. P. zaplatil kúpnu cenu za pozemky). Súčasne tiež existoval
úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania (v danom prípade vyvlastňovacie
rozhodnutie). Účinky vydržania podľa ust. § 135a OZ (v znení do 01.01.1992) môžu nastať vzhľadom
na ust. § 507a ods. 3 OZ (zákon č. 131/1982 Zb.) najskôr od 01.04.1984. Toto ustanovenie umožňuje,
aby do vydržacej doby uvedenej v ust. § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj dobu, po ktorú
občan alebo jeho právny predchodca za podmienok ustanovených v § 135a ods. 1 a 2 OZ mal vec
v nepretržitej oprávnenej držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu
pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.). Týmto ustanovením sa tiež
sledovalo poskytnutie ochrany tomu, kto popiera vydržanie a je v právnom vzťahu k oprávnenému

držiteľovi, aby od 01.04.1983 do 01.04.1984 mohol urobiť právne opatrenie na prerušenie plynutia
vydržacej doby (R 50/1985). C. P. tak splnil podmienky vydržania k sporným parcelám v celom ich
rozsahu ku dňu 01.04.1984. Aj s ohľadom na dátum úmrtia Q. O. (XX.XX.XXXX) je nutné skonštatovať,
že to na dobromyseľnosti a nerušenom užívaní nehnuteľností C. P. a neskôr jeho právnych nástupcov
nič nemení. Potom v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 19.09.2014, ktorú uzatvorili žalovaní
ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., E. P. a M. W. ako predávajúci, predávajúci nemali
povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na predaj žalobkyni z titulu zákonného predkupného práva, pretože
žalobkyňa nebola podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností. Súd konštatoval, že preukázaný opak
zápisu vlastníckeho práva žalobkyne na LV č. XXX, a teda žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná
na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle. Listom zo dňa 20.08.2007 C. P. ako vlastník nehnuteľností
(po jeho smrti sa jeho právnym nástupcom stala E. P. - manželka) vyzval M. P., aby uvoľnil pozemok
parc. č. 36/1 a 36/2, ktorý neoprávnene užíva. Žalobkyňa od roku 1964 až do roku 2016 neprejavovala
skutočný záujem o nehnuteľnosti, reálne ani nevie, kde sa nehnuteľnosti nachádzajú, nikdy ich neužívala
a nedomáhala sa vyporiadania situácie ohľadne vlastníctva. Súd ďalej uviedol, že ak by aj vychádzal z
toho, že žalobkyňa podielovým spoluvlastníkom, rozhodol by rovnako, nakoľko žalovaní pred podpisom
kúpnej zmluvy „pátrali“ im všetkými dostupnými možnosťami po dedičoch Q. O., avšak neúspešne. V
závere súd poukázal aj na nekalosť konania žalobkyne pri dedičskom konaní sp. zn. 30D/136/2015, keď
žalobkyňa notárovi, ktorý dodatočne prejednáva dedičstvo po nebohej Q. O., vedome zatajila existenciu
vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 15.10.1971. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaní boli v konaní plne úspešní, súd im priznal právo na plnú náhradu
účelne vynaložených trov konania proti neúspešnej strane - žalobkyni, pričom o výške náhrady trov
konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu. Napadnutý rozsudok považovala za svojvoľný a arbitrárny, pričom odôvodnenie rozsudku
nemá podklad v zistení skutkového stavu a je v rozpore so zákonom, a nemá tiež podklad v ustálenej
judikatúre. Poukázala na skutočnosť, že v predmetnej veci už Krajský súd v Trnave ako odvolací
súd rozhodol uznesením zo dňa 25. júna 2019, č.k. 9Co/305/2018-176, ktorým zrušil skorší rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 19. apríla 2018, č.k. 17C/197/2016-127, ktorým súd prvej inštancie žalobu
zamietol (názor o neexistencii vlastníckeho práva žalobkyne) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Poukázala na vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý jednoznačne
uviedol, že v prejednávanom spore nešlo o spornosť vlastníckeho práva žalobkyne, súd prvej inštancie
tak dospel k vecne nesprávnemu záveru, že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou predmetnej
nehnuteľnosti, keďže táto otázka vôbec nebola predmetom sporu. Súd bol preto povinný vychádzať
zo zápisu vlastníckeho práva žalobkyne, pokiaľ nebude relevantným spôsobom preukázaný opak,
pričom v otázke porušenia predkupného práva je potrebné zohľadniť závery obsiahnuté v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 386/2012, a v prípade odklonu od týchto záverov je nevyhnutné
takýto odklon podrobne odôvodniť. Podľa názoru odvolateľky bol súd prvej inštancie viazaný právnym
názorom vysloveným odvolacím súdom podľa § 391 ods. 2 CSP. Pretože v ďalšom konaní nevyšli
najavo žiadne iné skutočnosti akokoľvek spochybňujúce skutkové zistenie, ktoré podľa odvolacieho
súdu bolo rozhodujúce pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, bolo rozumné predpokladať,
že súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu žalobe po vyše piatich rokoch
vyhovie. Súd prvej inštancie však v plnom rozsahu zotrval na svojom skoršom názore. Súd prvej
inštancie ďalej uviedol ďalší nesprávny právny názor, že ak sa žalobkyňa domáha nahradenia prejavu
vôle a žalovaní poukazujú na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, nakoľko žalobkyňu
nepovažujú za spoluvlastníka nehnuteľností, potom sa súd prvej inštancie musí zaoberať, aj keď iba
ako prejudiciálnou otázkou, vlastníctvom sporných nehnuteľností, nakoľko nevlastník nemôže žiadať
súd o nahradenie prejavu vôle, pretože by nehnuteľnosť pripadla do rúk nevlastníka. Nebolo možné
prijať tento právny názor súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci bolo totiž treba považovať žalobkyňu
za osobu, ktorá bola dotknutá vo svojich právach a ktorej prináležalo právo ochrany vyplývajúcej
z ust. § 140 OZ. Keďže smrťou spoluvlastníka prechádza jeho spoluvlastnícke právo na dedičov,
stávajú sa dedičia zároveň zo zákona aj nositeľmi predkupného práva (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6 Cdo 209/2010). S poukazom na skoršiu odvolaciu argumentáciu
žalobkyne je nesporné, že nebohý C. P. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spoluvlastníckemu
podielu 1/56 na dotknutých nehnuteľnostiach vydržaním najneskôr k 01.04.1984, pretože vyvlastňovacie
rozhodnutie zo dňa 15.10.1971 je nulitným právnym aktom, vzhľadom na to, že sa viedlo s účastníkom
(Q. O.), ktorá zomrela v roku XXXX, a v čase vyvlastňovacieho konania už nemala právnu subjektivitu.

Vyvlastňovacie konanie teda nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k nehnuteľnosti.
A rovnako tak dobromyseľnosť nemožno odvodzovať z nulitného právneho aktu. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 107/2008. Poukázala na to, že súd prvej
inštancie vôbec nevzal na vedomie právne záväzný názor odvolacieho súdu a rozhodol v rozpore
s ním. Krajský súd v Trnave totiž jasne poukázal, že súd nie je v tomto konaní oprávnený určiť,
že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností (bod 10. odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu). Považovala až za nepochopiteľný spôsob, akým súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v konaní bol preukázaný opak zápisu vlastníckeho práva žalobkyne na LV č.
XXX, a teda, že ona nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle.
S uvedeným záverom súdu prvej inštancie nemožno súhlasiť, nakoľko popieral pravidlá formálnej a
právnej logiky, je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti a v rozpore so zákonom. Preukázanie
opaku zápisu na LV má totiž povahu výmazu „nesprávneho“ údaja, resp. zápisu „správneho“ údaja do
katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie opomenul podstatnú skutočnosť, že samotné konštatovanie
súdu v tomto konaní (že spoluvlastnícky podiel 1/56 žalobkyni nepatrí, nakoľko patrí nebohému C.
P.), nemožno bez ďalšieho považovať za relevantné preukázanie opaku údajov zapísaných v katastri
nehnuteľností na LV č. XXX, a to z toho dôvodu, že predmetné konanie nie je konanie o určenie
vlastníckeho práva, inak povedané, takéto konštatovanie súdom nemôže mať žiaden dopad na zápis
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Súd takúto otázku nemôže v tomto konaní riešiť ani ako
predbežnú, nakoľko sa týka iných účastníkov. Poukázala tiež na skutočnosť, že právni nástupcovia
nebohého C. P. sa priamo určenia vlastníckeho práva k podielu 1/56 dotknutých nehnuteľností súdnou
cestou domáhať ani nemôžu, nakoľko by sa tým obchádzalo prejednanie dedičstva po nebohej Q. O.,
taktiež by sa preskočilo dedičské konanie po nebohom C. P.. Považovala za nesporné, že súd prvej
inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie nepostupoval v súlade so záväzným právnym názorom súdu
vyššej inštancie, nerešpektoval procesné pokyny, ktorými bol usmernený ohľadom ďalšieho postupu v
konaní a porušoval nielen normy CSP, ale aj akékoľvek princípy sporových konaní. Právnu argumentáciu
povinných spoluvlastníkov, že o žiadnych dedičoch nevedeli, a nebolo komu ponúknuť predkupné právo,
že sa vypytovali v rodine, či niekto nepozná jej dedičov, považovala za nesprávnu, nemajúcu v oporu
v zákone. Nenáležitá je aj argumentácia žalovaných v tom, že nebolo porušené predkupné právo,
lebo nemali v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vedomosť o spoluvlastníctve právnych nástupcov Q.
O. k nehnuteľnostiam, keď nesprávne vedomosť o (ne)existencii ich spoluvlastníctva spájali žalovaní
len s neúplným údajom nachádzajúcim sa v príslušnom liste vlastníctva v katastri nehnuteľností.
Žalobkyňa zdôraznila, že povinní z predkupného práva boli pôvodní traja spoluvlastníci, teda týmto
osobám vyplývala zo zákona povinnosť osloviť oprávneného spoluvlastníka z predkupného práva a
vynaložiť všetko úsilie k tomu, aby sa mohli riadne splniť svoju ponukovú povinnosť voči štvrtému
spoluvlastníkovi. Povinní spoluvlastníci však boli pasívni a nevynaložili žiadne úsilie, aby si splnili svoju
zákonnú povinnosť. Zásada nadobúdania dedičstva okamihom smrti poručiteľa je zakotvená v prvom
ustanovení siedmej časti Občianskeho zákonníka v § 460. Okamihom, keď prechádza majetok poručiteľa
na dedičov, je moment smrti poručiteľa. Teda ku dňu smrti poručiteľky bola žalobkyňa aj nositeľkou
zákonného predkupného práva. Záverom uviedla, že nesporne bolo v konaní z LV č. XXX preukázané,
že ona je spoluvlastníčkou dotknutých parciel v podiele 1/56, je teda aktívne vecne legitimovaná v tomto
konaní. Z obsahu spisu ďalej jasne vyplýva, že ku skutkovým okolnostiam potrebným pre rozhodnutie
vo veci boli vypočutí všetci povinní spoluvlastníci z predkupného práva a súd mal jasne za preukázané,
že zákonné predkupné právo nebolo realizované.

4. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1971, ktorým
sa vyvlastňoval spoluvlastnícky podiel 1/56 Q. O., zdôraznili, že toto rozhodnutie nebolo rozhodnutím
žiadneho súdu zrušené, resp. rozhodnutím žiadneho súdu nebola konštatovaná jeho nezáväznosť, či
nulitnosť. Poukázali na fakt, že aj keby rozhodnutie o vyvlastnení z roku 1971 vo vzťahu ku C. P.
nezakladalo účinky vyvlastnenia, je nepochybné, že toto rozhodnutie má relevanciu pri posudzovaní
dobromyseľnosti držby dotknutého spoluvlastníckeho podielu C. P., ktorý sa dobromyseľne držby ujal už
uhradením náhrady za vyvlastnený podiel vo výške 714 Kčs do pokladne MsNV v Seredi, čím prejavil
svoju vôľu spoluvlastnícky podiel držať ako vlastník. Ak v rozhodnutí o vyvlastnení z roku 1971 bol
C. P. uvedený ako nový vlastník spoluvlastníckeho podielu 1/56 po Q. O. k dotknutým pozemkom,
a ak zaplatil peňažnú náhradu za spoluvlastnícky podiel, ak spoluvlastnícky podiel držal ako svoj
vlastný, ak rozhodnutie o vyvlastnení nebolo zrušené a ak až do roku 2016 neexistovali žiadne okolnosti
spochybňujúce účinky rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré by inak museli byť C. P., resp. neskôr E. P.

známe, ak žiadna tretia osoba nespochybňovala ich vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu 1/56
po Q. O., potom je nepochybné, že C. P. i E. P. boli vo svojej držbe dobromyseľní a v oprávnenom
domnení, že sú vlastníkmi tohto spoluvlastníckeho podielu, čím splnili podmienky vydržania uplynutím
desaťročnej vydržacej doby, a to bez ohľadu na prípadnú namietanú nulitu rozhodnutia o vyvlastnení.
Inak povedané, ak bol pán C. P. oboznámený s rozhodnutím o vyvlastnení vo svoj prospech, na základe
tohto rozhodnutia začal s oprávnenou držbou a počas nasledujúcich desiatich rokoch sa do sféry jeho
vnímania nedostala relevantná informácia, na základe by bola dobromyseľnosť jeho držby vyvrátená,
nemožno pochybovať o tom, že by sa nestal úspešným vydržateľom sporných pozemkov. Považovali za
nesporné, že súd je povinný (o to viac v prípade vznesenia námietky druhej sporovej strany) v konaní o
nahradenie prejavu vôle skúmať, či je žalobca na takéto konanie skutočne aktívne vecne legitimovaný.
Všeobecne platí, že hodnovernosť zápisov katastra nehnuteľností platí do času, kým nie je preukázaný
opak. Žalovaní zastávajú jednoznačný názor, že počas konania opak preukázaný bol. Boli toho názoru,
že otázku vlastníctva spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou je nevyhnutné riešiť v tomto konaní (hoci ide
o otázku predbežnú). Opačný výklad by bol striktne formalistický a zakladajúci intenzitu odopretia práva
konať pred súdom. Predbežným posúdením spornosti aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nedochádza
k zmene zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľností, čo však nemôže byť prekážkou na jej
posúdenie ako predbežnej otázky. Poukázali na nekalosť konania žalobkyne v dedičskom konaní sp.
zn. 30D/136/2015, kde bola notárovi, ktorý dodatočne prejednával dedičstvo po nebohej Q. O., účelovo
zatajená existencia rozhodnutia o vyvlastnení odboru výstavby MsNV v Seredi zo dňa 15.10.1971.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľka
použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 17C/197/2016 je nahradenie
prejavu vôle žalovaných tak, že uzavrú so žalobkyňou kúpnu zmluvu na predaj nehnuteľností
nachádzajúcich v k.ú. V. Y., obec A., okres Galanta, vedených Okresným úradom Galanta, odborom
katastrálnym, na LV č. XXX ako parcela registra „E“ číslo 36/1 o výmere 131 m2 - zastavané plochy a
nádvoria a parcela registra „E“ číslo 36/2 o výmere 133 m2 - zastavané plochy a nádvoria, za kúpnu
cenu 2000 eur, pričom žalovaní vlastnia v BSM podiel vo veľkosti 55/56 k celku, a to z dôvodu porušenia
predkupného práva.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba zamietnutá a žalovaným bola proti žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

8. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol už rozsudkom zo dňa 19. apríla 2018, č.k.
17C/197/2016-127, ktorým žalobu zamietol a žalovaným priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu. Súd prvej inštancie sa zaoberal aktívnou legitimáciou žalobkyne a dospel
k záveru, že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, keď spoluvlastnícky podiel
nemohla nadobudnúť dedením po Q. O., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, pretože z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 nadobudol C. P. vydržaním
najneskôr k 1.4.1984, ktorý tento nerušene svoje vlastnícke právo vykonával od 8.11.1971 až do roku
2016. Argumentoval tým, že dňa 15. 10. 1971 Odbor výstavby MsNV v Seredi pod č. 5583/1971-Výst.
v zmysle § 18 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhl. č.. 144/1955 Ú.v.
vyvlastňovacím rozhodnutím pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie
do osobného užívania za účelom výstavby rodinných domov, podľa smerného územného plánu mesta
Sereď, vyvlastnil v prospech žiadateľa C. P. (manžela E. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely
č. 36/1 a 36/2 k. ú. V. Y., a to nasledovne: podiel 1/56 parcely š. 36/1 dv. č. XXX o výmere 243 m2
a podiel 1/56 parcely š. 36/2 dv. č. XXX o výmere 243 m2, vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č.
171, 254, vlastnícky patriaci Q. O., bytom na neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá
činila 714,- Kčs, C. P. zaplatil do pokladne MsNV v Seredi. V odôvodnení je uvedené, že šetrením sa
nepodarilo zistiť pobyt Q. O.. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 1971. Účinky vydržania

podľa ustanovenia § 135a Občianskeho zákonníka (v znení do 1. januára 1992) môžu nastať vzhľadom
na ustanovenie § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.) najskôr od 1. apríla 1984.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že C. P. bol oprávneným - dobromyseľným držiteľom
a nehnuteľnosti nerušene užíval on a jeho právni nástupcovia do roku 2016. V čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy zo dňa 19.9.2014, ktorú uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., E. P.
a M. W. ako predávajúci, predávajúci nemali povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na predaj žalobkyni z
titulu zákonného predkupného práva.

9. V dôsledku v zákonnej lehote podaného odvolania zo strany žalobkyne Krajský súd v Trnave ako
súd odvolací uznesením zo dňa 25. júna 2019, č.k. 9Co/305/2018-176 rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okrem iného odvolací
súd vytkol súdu prvej inštancie, že tento sa dopustil zásadného právneho pochybenia, keď v rámci
skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne dospel k záveru, že žalobkyňa nie je vlastníčkou podielu
1/56 na predmetných nehnuteľnostiach, nakoľko vlastnícke právo k nim nadobudol vydržaním C. P.
najneskôr k 01.04.1984. Predmetom sporu bol uplatnený nárok na nahradenie prejavu vôle z dôvodu
porušenia predkupného práva, ktorého sa môže domáhať dotknutý spoluvlastník. Súd je v takomto
konaní povinný zisťovať aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, t.j. či je spoluvlastníkom a následne, či
došlo k porušeniu jeho zákonného predkupného práva. Pri otázke preukazovania vlastníckeho práva
súd vychádza z jeho zápisu v katastri nehnuteľností, ktorým je súd viazaný. Hodnovernosť tohto
zápisu platí, pokiaľ nie je preukázaný opak, a to najmä v spore o určenie vlastníckeho práva, v
ktorom sa v prípade spornosti vlastníckeho práva určí, kto je vlastníkom spornej nehnuteľnosti a na
základe takéhoto určenia možno dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. V prejednávanom
spore nešlo o spornosť vlastníckeho práva žalobkyne, hoci žalovaní v rámci svojej procesnej obrany
poukázali na to, že spoluvlastnícky podiel 1/56 žalobkyni nepatrí, nakoľko patrí neb. C. P. (manželovi
bývalej spoluvlastníčky, od ktorej žalovaní nadobudli svoj spoluvlastnícky podiel). Súd prvej inštancie
nepostupoval správne, keď začal riešiť spornosť vlastníckeho práva k tomuto spoluvlastníckemu podielu
bez toho, že by sa dotknutý spoluvlastník (v danom prípade právni nástupcovia po neb. C. P.) domáhal
ochrany svojho vlastníckeho práva. Aby súd mohol dospieť k záveru, že vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti (podiel 1/56) nadobudol vydržaním C. P., bolo by to možné len v spore, ktorého predmetom
bude určenie vlastníckeho práva, a ktorého sporovou stranou na strane žalobcu bude ten, kto popiera
vlastníckeho právo aktuálne zapísanej vlastníčky J. A., preukazujúc, že vlastnícke právo svedčí jemu,
resp. jeho právnemu predchodcovi. Súd prvej inštancie tak dospel k vecne nesprávnemu záveru, že
žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, keďže táto otázka vôbec nebola
predmetom sporu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vychádzať zo zápisu vlastníckeho práva
žalobkyne, pokiaľ nebude relevantným spôsobom preukázaný opak. Ďalej uviedol, že v otázke porušenia
predkupného práva je potrebné zohľadniť závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/386/2012, a v prípade odklonu od týchto záverov je nevyhnutné odklon podrobne odôvodniť.

10. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol a žalobu zamietol, pričom
napriek právnemu názoru vyslovenému v zrušujúcom uznesení odvolacieho sa od tohto názoru odklonil,
pričom uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa domáha nahradenia prejavu vôle a žalovaní poukazujú na
nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne, nakoľko ju nepovažujú za spoluvlastníka, potom sa súd
musí zaoberať, aj keď iba ako prejudiciálnou otázkou, vlastníctvom sporných nehnuteľností, nakoľko
nevlastník nemôže žiadať súd o nahradenie prejavu vôle, pretože by nehnuteľnosť pripadla do rúk
nevlastníka. Preto sa súd musel zaoberať tým, či C. P. vydržal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

11. Odvolateľka vytýka súdu prvej inštancie, že vec posúdil v rozpore s právnym názorom vysloveným
v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu.

12. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je jeho povinnosťou v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia inštruovať súd prvej inštancie,
ako má po zrušení veci postupovať. To znamená, že má jasne formulovať, aké procesné úkony má súd
prvej inštancie vykonať na odstránenie procesných vád, ktoré boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.
Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je jednotná pri posudzovaní zákonného
príkazu rešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie, či ide o viazanosť prvoinštančného
súdu rozhodnutím odvolacieho súdu, alebo viazanosť odvolacieho súdu rozhodnutím dovolacieho súdu
(§ 455). Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu
nemusí uplatniť. Akýkoľvek odklon od záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom je

nevyhnutné dôkladne odôvodniť (analógia s § 220 ods. 3). Jeho bezdôvodné nerešpektovanie môže byť
posudzované ako svojvôľa so všetkými právnymi následkami.

13. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku ale nemožno vyvodiť, že odvolací súd je
viazaný pôvodným právnym názorom, ktorý v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil, ak sa
vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom
opravného konania (R 68/1971, 4Cdo/172/2017).

14. Odvolací súd považuje právny názor vyslovený v uznesení zo dňa 25. júna 2019, č.k.
9Co/305/2018-176 za nesprávny, v rozpore so zákonom, ako aj rozhodovacou činnosťou Najvyššieho
súdu SR.

15. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. októbra 2000, sp. zn. 2
Cdo 67/2000, v zmysle ktorého rozhodnutie okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým
bol zapísaný vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o
vlastníckom práve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť
otázku vlastníctva nehnuteľnosti alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu
zaevidovaného v katastri nehnuteľností.

16. V zmysle ustanovenia § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam, v znení neskorších predpisov sú údaje katastra, [medzi ktoré patria aj
údaje o právach k nehnuteľnostiam, vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností § 7 písm.
c)] hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Citované zákonné ustanovenie vyjadruje právnu
domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku. Súd ju má preto za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo
opak (§ 192 CSP).

17. V civilnom sporovom konaní môže súd riešiť prejudiciálne otázky (§ 194 CSP). Posúdenie otázky
vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je otázkou uvedenou v § 193 CSP, ktoré ustanovenie taxatívne
vymedzuje prípady, ktoré súd nemôže v konaní riešiť ako otázky predbežné. Preto je súd oprávnený
riešiť túto otázku prejudiciálne, za splnenia podmienok uvedených v § 194 CSP, t.j. za predpokladu, že
o tejto otázke nebolo už príslušným orgánom vydané rozhodnutie. Nie je však rozhodujúce, že otázka
vlastníctva môže byť riešená aj v samostatnom konaní súdu o žalobe podľa § 137 písm. c) CSP.

18. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie bol oprávnený
ako predbežnú otázku riešiť otázku vlastníckeho práva žalobkyne, keď s prihliadnutím na procesnú
obranu žalovaných vznikli pochybnosti o správnosti zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.
Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by k posudzovaniu otázky, kto je vlastníkom bolo
obmedzené predmetom sporu alebo okruhom strán, ako to nesprávne uviedol odvolací súd vo svojom
zrušujúcom uznesení. Cieľom posúdenia tejto predbežnej otázky nemusí byť nevyhnutne zmena zápisu
v katastri nehnuteľností, kedy by museli byť splnené predpoklady okruhu zúčastnených strán sporu,
ako aj predmetu sporu (určenie vlastníckeho práva, neplatnosti zmluvy a pod.). Z vyššie citovaného
rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že túto otázku možno riešiť i predbežne v sporoch, kde
jej vyriešenie má vplyv na posúdenie legitimácie strán sporu bez toho, aby sa výsledok predbežného
posúdenia premietol i do zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.

19. S prihliadnutím na vyššie uvedené považoval odvolací súd za správny postup súdu prvej inštancie,
ktorý sa napriek nesprávnemu právnemu záveru vyslovenému odvolacím súdom zaoberal otázkou
vlastníckeho práva žalobkyne, a teda aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne.

20. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

21. Prvoinštančný súd sa správne zoberal otázkou, komu svedčí vlastnícke právo spoluvlastníckeho
podielu, či je to žalobkyňa, ktorá ho mala nadobudnúť na základe dedenia po Q. O., zomrelej dňa
XX.XX.XXXX, alebo bolo jej vlastníctvo hodnoverne spochybnené a svedčí tretej osobe.

22. Dňa 15. 10. 1971 Odbor výstavby MsNV v Seredi pod č. 5583/1971-Výst. v zmysle § 18 zákona č.
87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhl. č.. 144/1955 Ú.v. vyvlastňovacím rozhodnutím
pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie do osobného užívania za
účelom výstavby rodinných domov, podľa smerného územného plánu mesta Sereď, vyvlastnil v prospech
žiadateľa C. P. (manžela E. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely č. 36/1 a 36/2 k. ú. V. Y.,
a to nasledovne: podiel 1/56 parcely š. 36/1 dv. č. XXX o výmere 243 m2 a podiel 1/56 parcely š. 36/2
dv. č. XXX o výmere 243 m2, vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č. 171, 254, vlastnícky patriaci Q.
O., bytom na neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714,- Kčs, C. P. zaplatil
do pokladne MsNV v Seredi. V odôvodnení je uvedení, že šetrením sa nepodarilo zistiť pobyt Q. O..
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 1971.

23. Pokiaľ sa o vyvlastnení konalo s Q. O., ktorá v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení už nežila,
pretože dňa XX.XX.XXXX zomrela, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením
spája. Správne sa preto súd prvej inštancie zaoberal otázkou možného vydržania vlastníckeho práva
C. P..

24. Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia
práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa
držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne účinky aj len domnelému právu
vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektami, ak toto právo bolo
vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.
Pokiaľ teda súd dôjde k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva
vydržanie, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými
podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo
iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti
sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania.
Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je
splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

25. Tak v minulej právnej úprave (§ 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení novely vykonanej
zákonom č. 132/1982 Zb., resp. § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991
Zb. i v súčasnej právnej úprave (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1.1.1992) je oprávnenosť
držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

26. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej
držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.
Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorá sám osebe
nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,
a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť
predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a
vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom
patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera
držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj
k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

27. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/287/2006, 5Cdo/210/2019). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je
preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).

28. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že C.
P. bol dobromyseľným držiteľom nehnuteľností - spoluvlastníckeho podielu po zákonom ustanovenú
dobu, pričom objektívne mohol byť dobromyseľný, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom -
vyvlastnením a zaplatením náhrady za vyvlastnení podiel. Rovnako správnym bol i záver, že vec držal
po zákonom stanovenú dobu, pričom v držbe nebol rušený. V tomto smere vykonal súd dostatočné
dokazovanie, jeho výsledky správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil. Správnym je preto záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nie je aktívne vecne
legitimovaná na podanie žaloby, nakoľko nie je spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, a teda
nemôže uplatňovať nároky titulom porušenia zákonného predkupného práva. V podrobnostiach odvolací
súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď sa súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal
so všetkými predpokladmi vydržania vlastníckeho práva (§ 387 ods. 2 CSP).

29. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie
je v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keď súd uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, a tiež odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax.

30. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

31. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

32. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

33. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď
i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v

odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

34. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil a rovnako potvrdil rozsudok i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania,
keď súd správne v spore úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

36. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.