Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/307/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413215843
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1413215843.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: K. M., N.. XX.XX.XXXX, A. T. X, A.,
proti žalovanému: Domov seniorov, Domov jesene života, so sídlom Hanulova 1993/7A, Bratislava, IČO:
00490873, zastúpenému Advokátska kancelária Lebovič s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 73/a, Bratislava,
o zaplatenie 172,70 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava IV zo dňa 7. júna 2018, č.k. 9C/229/2013-147 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
112,56Eursúrokomzomeškania8,75%ročnezosumy112,56Eur od5.4.2013dozaplatenia

a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal oproti žalovanému po pripustení zmeny žaloby uznesením
zo dňa 8.12.2017 zaplatenia sumy 172,70 eur s príslušenstvom titulom vrátenia preplatku za
neodobratú stravu v mesiacoch január až marec 2013. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca listom
zodňa1.1.20013oznámilžalovanému,žedňom1.1.2013prestávapoberaťvzariadenístravuasúčasne
žiadal žalovaného, aby mu za neodobratú stravu neúčtoval finančné prostriedky. Z rozhodnutia starostu

Mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa 22.3.2010 č.k. 03636/2010 zistil, že žalobca sa podľa § 35
Zákona o sociálnych službách a podľa posudku oddelenia sociálnych vecí miestneho úradu Mestskej
časti Bratislava - Petržalka č. 03636/11/2010/Kč zo dňa 22.3.2010 s počtom bodov 100 zaraďuje do
II. stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a považuje sa za fyzickú osobu
odkázanúnasociálnuslužbuvzariadenípreseniorov.PodľaVšeobecnezáväznéhonariadeniač.3/2011
(ďalej len VZN), účinného od 1.6.2011 o úhradách za poskytovanie sociálnych služieb § 9 ods.

5, prijímateľ musí odoberať aspoň jedno teplé jedlo denne. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 72
ods. 1, 2, 9, § 74 ods. 1 zákona číslo 448/2008 Z.z. o sociálnych službách v znení činnom od 1.3.2012
do 31.12.2013, § 17 zákona č. 448/2008 Z.z. v znení zákona č. 485/2013 s účinnosťou od 1.1.2014, §
100 ods. 1, § 107, § 451 ods. 2 Obč. zák. a dospel k záveru, že žalovaný dôvodne vzniesol námietku
premlčania nároku žalobcu na vrátenie peňazí za neodobratú stravu v mesiaci marec
2013, keď subjektívna aj objektívna premlčacia doba tohto nároku uplynula pred uplatnením tohto práva

na súde žalobcom podaním doručeným súdu dňa 3.8.2017. Ako dôvodný posúdil nárok žalobcu na
vrátenie sumy 112,56 Eur, keď s poukazom na § 72 ods. 9 Zákona o sociálnych službách konštatoval,
že klient má právo neplatiť za stravu, ktorú neodoberie pre svoju neprítomnosť. Uviedol, že žalobca
údajne ústne a následne aj písomne listom doručeným žalovanému 2.1.2013 oznámil žalovanému, že
dočasne nebude odoberať v zariadení stravu, že mieni sa dočasne zdržiavať mimo zariadenia.
Zariadenie by malo takúto dočasnú vôľu klienta akceptovať, klienta zariadenia nemožno obmedzovať v

jeho osobnej slobode, tzn. vo voľnom opustení zariadenia sociálnej služby, má právo vzdialiť sa s tým,
že domáci poriadok upravuje, že toto vzdialenie treba oznámiť. Domáci poriadok však, a ani zmluvao poskytovaní sociálnej služby neupravuje, akým spôsobom sa zabezpečí napr. stav, že prijímateľ
sociálnej služby nemá záujem odoberať stravu v niektorých konkrétnych dňoch. Žalobca uviedol, že sa
pokúšal s príslušným zamestnancom žalovaného dohodnúť spôsob odhlasovania stravy v termínoch,

keď sa bude zdržiavať mimo zariadenia, a keďže k dohode nedošlo, žalovanému písomne oznámil,
že sa v zariadení v uvedenej dobe nebude stravovať. Žalovaný len tvrdil, napr. evidenciou dochádzky
nepreukázal, že žalobca sa v posudzovanom období v zariadení sociálnych služieb nachádzal, a teda
sa nezdržiaval mimo zariadenia. Žalobca bol uznaný v odkázanosti stupňa 2, čo ho v rozhodnom období
zaraďovalo do kategórie odberateľov sociálnej služby podľa § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnej

službe. Zákon neukladal, a ani neukladá režim odoberania stravy. Žalobca neodoberanie stravy u
žalovaného riadne uplatnil podaním zo dňa 1.1.2013, doručeným žalovanému dňa 2.1.2013, ktorým
žalovanému oznámil, že stravu odoberať nebude a túto v mesiaci január a február 2013 ani neodoberal.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na VZN č. 3/2011 a z neho vyplývajúcu povinnosť odoberať aspoň jedno
teplé jedlo denne, Hl. mesto SR Bratislava dňom anticipovalo - predbehlo neskoršiu zákonnú právnu
úpravu v záujme starostlivosti o prijímateľov sociálnych služieb. Takýto postup, vzhľadom

na záujem poskytovať účinnú starostlivosť prijímateľom sociálnych služieb v zariadeniach s trvalým
pobytom, nemožno považovať za zásah do sociálnych práv osôb, ktorí potrebujú sociálnu starostlivosť.
Avšak novela zákona 448/2008 Z.z. vykonaná zákonom č. 485/2013 Z.z. nezhojila neústavnosť VZN
č.3/2011 v danej časti. Podľa čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR nemožno ukladať povinnosť
Všeobecne záväzným nariadením alebo iným podzákonným normatívnym aktom, ale len zákonom,

preto je čl. 9 ods. 5 daného VZN č. 3/2011 v rozpore s danými článkami Ústavy SR. Nie je v súlade ani s
čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno
nútiť,abyniečokonal,čozákonneukladá ataktiežniejevsúladesčl.13ods.1ÚstavySR,podľa
ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv. Žalobcovi tak nebolo možné uložiť podľa VZN povinnosť jednostranne žalovaným odoberať jedno

teplé jedlo denne, za toto aj platiť. Pokiaľ žalobca odber stravy na prechodné obdobie odhlásil, nebol
povinný za neodobratú stravu platiť. Pokiaľ mu žalovaný za odber stravy v posudzovanom
období strhol z dôchodku za túto neodobratú stravu, vzniklo žalovanému na úkor žalobcu bezdôvodné
obohatenie. Žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi úhradu za neodobratú stravu za mesiac január 2013
sumu 58,29 Eur a za mesiac február 2013 v sume 54,27 Eur, t.j. spolu v sume 112,56 Eur titulom

vrátenia plnenia, ktoré žalobcovi strhol z jeho dôchodku bez právneho dôvodu. Keďže sa žalovaný so
zaplatením peňažného dlhu dostal do omeškania, priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. od 5.4.2013 do zaplatenia (na základe
výzvy žalobcu zo dňa 20.3.2013, ktorou vyzval žalovaného na vrátenie peňazí za neodobratú stravu v
mesiacoch január a február 2013 v lehote 15 dní). O náhrade trov konania rozhodol podľa §

262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. odôvodnením, že žalobcovi v konaní trovy nevznikli a ani si
náhradu trov konania neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, podal odvolanie v
zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a

žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania vrátanie trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
Namietal nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, týkajúce sa obsahu listu žalobcu zo dňa
1.1.2013 o ukončení odoberania stravy, pretože predmetným listom mu žalobca neoznámil, že dočasne
nebude odoberať v zariadení stravu a že sa mieni dočasne zdržiavať mimo zariadenia, ako
konštatoval súd prvej inštancie, ale žalobca mu oznámil, že stravu prestáva poberať od 1.1.2012. Zo

znenia listu žalobcu je zrejmé, že z jeho strany išlo o trvalý nesúhlas s odoberaním stravy v zariadení
žalovaného. Žalobca netvrdil, že sa v zariadení nebude zdržiavať, ani vo svojom liste zo dňa 1.1.2013
nič také neuviedol. Namietal, že v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu a nemožno preto
od žalovaného požadovať, aby preukazoval, či sa žalobca v zariadení zdržiaval alebo nie. Nesprávne
súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav tak, že zo strany žalobcu išlo o odhlásenie zo stravy

iba dočasne alebo iba v určitých dňoch. Z listu žalobcu je zrejmé, že oznámil žalovanému ukončenie
odberu stravy bez časového obmedzenia. Žalobca vo všeobecnosti odmietol odoberať
stravuvzariadení,avšakbolpovinnýodoberaťaspoňjednotepléjedlodenne, apretožalovanýnemohol
toto odhlásenie žalobcu z odoberania stravy akceptovať. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, keď neaplikoval Zákon o sociálnych službách správne, pretože nevychádzal

zo znenia Zákona o sociálnych službách účinného v čase vydania rozhodnutia, ktorým
bol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie sociálnej služby. Poukázal na to, že podľa § 35 ods. 1
Zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 29.2.2012 v zariadení pre seniorov sa
poskytuje sociálna služba a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inejfyzickej osoby podľa prílohy č. 3, alebo b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a
poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov. Keďže rozhodnutím
Mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa 22.3.2010 v spojení s posudkom Mestskej časti Bratislava

- Petržalka bolo určené, že žalobca je podľa prílohy č. 3 k Zákonu o sociálnych službách
fyzickou osobou odkázanou na pomoc inej fyzickej osoby a bol mu stanovený II. stupeň odkázanosti,
je zrejmé, že mu vznikol nárok na poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalovaného na základe
§ 35 ods. 1 písm. a) Zákona o sociálnych službách a nie podľa písm. b) ako nesprávne uviedol súd
prvej inštancie. S účinnosťou od 1.3.2012 došlo k zmene ust. § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách

tak, že v zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba a/ fyzickej osobe, ktorá
dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň odkázanosti je
najmenej IV podľa prílohy č. 3, alebo b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie
sociálnej služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov. Podľa aktuálne účinnej právnej
úpravy by teda už stupeň odkázanosti priznaný žalobcovi nepostačoval na vznik nároku na
poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalovaného, keďže od 1.3.2012 sa vyžaduje minimálne IV.

stupeň odkázanosti a žalobcovi bol určený iba II. stupeň. Žalobca mohol po uvedenom
dátume naďalej využívať sociálne služby v zariadení žalovaného, avšak nie z dôvodu,
žeby mu bol priznaný nárok na túto službu podľa písm. § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych
službách,alenazákladeprechodnéhoust.§110Cods.1Zákonaosociálnychslužbáchvzneníúčinnom
od 1.3.2012. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy (rozhodnutie a posudok

Mestskej časti Bratislava - Petržalka) a nesprávne aplikoval Zákon o sociálnych službách pri posúdení
otázky, či žalobca bol v rozhodujúcom čase osobou odkázanou na pomoc inej fyzickej osoby, alebo
či poskytovanie sociálnej služby v zariadení žalovaného potreboval z iných vážnych dôvodov (z čoho
súd prvej inštancie zrejme odvodzoval, že v druhom prípade nie je povinný odoberať stravu). Žalobca
pritom nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by sa mu sociálne služby v zariadení mali poskytovať z iných

vážnych dôvodov podľa § 35 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Ďalej namieta, že súd prvej
inštancie v tomto konaní nebol oprávnený skúmať otázku súladu VZN č. 3/2011 s právnymi normami
vyššej právnej sily. V dôsledku tohto nesprávneho postupu súd prvej inštancie následne nesprávne
právne posúdil otázku, či bol žalobca povinný odoberať a platiť jedno teplé jedlo denne a
v nadväznosti na to aj otázku oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku na vrátenie platby za stravu.

Uviedol, že predmetné VZN bolo vydané v rámci samosprávnej pôsobnosti obce (§4 ods. 2
zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie
územné celky). S poukazom na čl. 68 a čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy SR a § 6 ods.
2 písm. h), § 357 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok namietal, že otázku
súladu VZN obce s Ústavou SR, prípadne so zákonom, je možné skúmať výlučne v rámci osobitných

druhov konaní a táto právomoc patrí iba Ústavnému súdu SR a v obmedzenom rozsahu aj všeobecným
súdom, avšak iba v rámci správneho súdnictva. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. PL.ÚS 2/2013 z 12. novembra 2014, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že z bodu 58 dôvodovej
správy k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z.z.; ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov; vyplýva, že "cieľom ústavodarcu v rámci zmeny znenia čl. 125 Ústavy SR, pokiaľ

ide o ustanovenia ods. 1 písm. c) a d), bolo vytvoriť ústavný základ, aby zákonodarca mohol zákonom
zveriť do právomoci všeobecných súdov v rámci výkonu správneho súdnictva rozhodovanie o súlade
všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
Súd prvej inštancie nebol preto oprávnený preskúmavať ústavnosť a zákonnosť predmetného VZN ani
ako predbežnú otázku, pretože jediným vecne príslušným súdom na konanie o súlade

všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonom, je len krajský súd v rámci správneho súdnictva, a to
len na základe žaloby prokurátora. Posudzovanie ústavnosti namietaného VZN ako predbežnej otázky
by sa priečilo zmyslu a účelu ústavných noriem upravujúcich vnútornú deľbu moci vo sfére súdnej moci
medzi Ústavný súd SR a všeobecné súdy a ústavnej koncepcii špecializovaného a koncentrovaného
typukontrolyústavnostiprávnychpredpisov.Vkonanípredsúdomprvejinštancienavyšeorgánúzemnej

samosprávy, ktorý VZN vydal (Hlavné mesto SR Bratislava), nemal žiadne procesné postavenie, a preto
aj z týchto dôvodov nie je prípustné, aby okresný súd vykonával kontrolu ústavnosti právnych noriem,
a aj preto majú túto právomoc iba ústavou a zákonmi určené orgány. Z týchto dôvodov mal súd prvej
inštancie pri právnom posúdení vecí vychádzať z ust. § 9 ods. 5 VZN a brať ho do úvahy ako platnú a
účinnú právnu normu vzťahujúcu sa na posudzovaný prípad. "V teórii ústavného práva i v slovenskom

ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú
právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s Ústavou SR dovtedy, kým Ústavný
súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť" (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS350/2014 zo dňa 9. júla 2014, bod. 27.). Predmetné ustanovenie VZN nebolo v žiadnom ÚstavouSR a zákonom predpísanom konaní zrušené, a preto treba vychádzať z prezumpcie jeho
ústavnostiazákonnosti.Súdmalpretodospieťkzáveru,žetotoVZNboloprávnymdôvodom,nazáklade
ktorého bol žalobca povinný v zariadení odoberať a uhrádzať aspoň jedno teplé jedlo denne. Súd sa

tiež nevysporiadal s tým, že žalobca záväzok platiť úhradu za sociálnu službu vo výške stanovenej
podľa VZN, vrátane úhrady za stravu, akceptoval podpisom zmluvy a jej dodatkov. Pokiaľ sa následne
jednostranne rozhodol znížiť si výšku takto dohodnutej úhrady o sumu za stravu, takýto jeho postup
bol v rozpore so zmluvou. Keďže žalobca sporné platby uhrádzal žalovanému na základe zmluvy,
ktorá vychádzala VZN, nemohlo prijatím takejto platby zo strany žalovaného dôjsť k bezdôvodnému

obohateniu. Súd nezobral do úvahy ani skutočnosť, že žalobcovi bol nárok na poskytovanie sociálnej
služby priznaný rozhodnutím Mestskej časti Bratislava - Petržalka zo dňa 22.3.2010 č. 03636/11/2010,
vydaným na základe Posudku o odkázanosti na sociálnu službu č. 03636/11/2010/
Kč zo dňa 22.3.2010, v ktorom sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ "úkony starostlivosti o svoju
domácnosť zvláda sám, okrem varenia". Teda aj na základe odkázanosti žalobcu na pomoc inej osoby
pri zabezpečení stravovania mu bol priznaný nárok na sociálnu službu v zariadení žalovaného. Sociálne

služby v zariadení pre seniorov sa prijímateľom poskytujú na základe toho, že sú na poskytovanie týchto
služieb odkázaní. Žalobca sa preto nemohol bez opätovného posúdenia jeho odkázanosti na sociálnu
službu, svojvoľne rozhodovať, či v určitých obdobiach sociálne služby využívať bude alebo nie.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie správne

identifikoval skutkový stav a rozsudok považuje za riadne odôvodnený v súlade so skutkovým a právnym
stavom. Námietky žalovaného týkajúce sa interpretácie vôle žalobcu ako aj obmedzovania jeho práv
považuje za účelové. Keďže je zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzavretá na dobu neurčitú a
obsahuje aj dohodu o poskytovaní stravovania na tento čas, potom záujem žalobcu prejavený písomne
1.1.2013 neodoberať stravu súd vyhodnotil správne a v súlade so Zákonom o sociálnych službách ako

dočasnú úpravu, pretože zákon obsahuje kogentné právne normy a civilná právna úprava sa použije iba
subsidiárne; poskytovať jednotlivé činnosti v rámci sociálnej služby Zariadenie pre seniorov podľa § 35
ods. 2, 3 je žalovaný povinný, a teda aj poskytovať stravu; žalobca je oprávnený kedykoľvek požiadať
o poskytovanie stravy a nie je viazaný svojím predchádzajúcim rozhodnutím (stravu neodoberať);
žalovaný si bol vedomý vzájomných práv a povinností vo vzťahu k uvedenej obslužnej činnosti a preto

nenavrhol zmenu obsahu zmluvy a teda akceptoval stav dočasnosti na dobu neurčitú. K námietkam
žalovaného, týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia, uviedol, že zmena podmienok Zákona o
sociálnych službách pre získanie nároku na poskytovanie služieb nemá žiaden vplyv na rozhodnutie
v merite, námietky žalovaného sú irelevantné. Zmenou Zákona o sociálnych službách nedošlo ku zmene
rozhodnutia o odkázanosti a aplikácia zákonných podmienok nie je možná spätne k dátumu

získania titulu na poskytovanie sociálnej služby, ako tvrdí žalovaný, a to nielen preto, že podmienky
získania potrebného stupňa odkázanosti sú nemenné od 1.1.2009, ale najmä preto, že právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným vznikol až uzavretím zmluvy a jej podmienky a vzájomné plnenia kogentne
určujeúčinnéustanovenieZákonaosociálnychslužbách.SúdsprávneaplikovalúčinnéznenieZákonao
sociálnych službách na čas kauzy. Žalovaný neuviedol žiadnu citáciu odôvodnenia rozsudku, na základe

ktorej tvrdí, že súd meritórne rozhodoval o platnosti / neplatnosti ustanovenia predmetného VZN. Súd
aplikoval výhradne § 72 ods. 2 druhá veta a ten neumožňuje orgánu vydávajúcemu VZN určovať
podmienky poskytovania sociálnej služby. Súd iba konštatoval, že VZN ukladá práva a
povinnosti bez výslovného zmocnenia v Zákone o sociálnych službách, preto súd na ne neprihliadol.
VZN nemôže vstupovať do zmlúv uzatváraných medzi poskytovateľom a prijímateľom

sociálnej služby určovaním obsahu dohody o vecnom rozsahu poskytovanej služby. VZN podľa § 72
ods. 2 je záväzné pre obe strany iba čo do určenia výšky úhrad za poskytované činnosti v rámci sociálnej
služby a podmienok jej platenia.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich argumentoch uvedených v

odvolaní.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§380 ods. 2 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

6. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený nárok proti žalovanému na zaplatenie sumy
112,56 Eur s príslušenstvom z dôvodu vrátenia preplatku za neodobratú stravu v mesiacoch január a
február 2013. Súd prvej inštancie tento nárok posúdil ako dôvodný, keď vychádzal z ust. § 72 ods.9 Zákona o sociálnych službách, podľa ktorého prijímateľ sociálnej služby neplatí úhradu za odborné
činnosti, obslúžne činnosti a ďalšie činnosti v čase jeho neprítomnosti, okrem úhrady za ubytovanie, ak
voľné miesto nie je na prechodný čas obsadené inou fyzickou osobou a prijímateľ sociálnej služby a

poskytovateľ sociálnej služby sa nedohodnú inak. Na základe dokazovania vykonaného oboznámením
sa s listom žalobcu zo dňa 1.1.2013, doručeným žalovanému dňa 2.1.2013, dospel k záveru, že
žalobca týmto listom oznámil žalovanému, že dočasne nebude odoberať v zariadení stravu, že sa mieni
dočasne zdržiavať mimo zariadenia. Uvedené skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie,
však z predmetného listu žalobcu nevyplývajú, keď žalobca v ňom uviedol, že stravu prestáva poberať

od 1.1.2012 a súčasne žiadal, aby mu žalovaný za nepoberanú stravu neúčtoval finančné prostriedky a
zároveň uviedol v liste, že má záujem opustiť zariadenie. V liste neuviedol, že dočasne nebude odoberať
v zariadení stravu, ani že sa mieni dočasne zdržiavať mimo zariadenia. Dôvodne preto žalovaný namieta
v odvolaní, že z listu žalobcu je zrejmé, že z jeho strany išlo o trvalý nesúhlas s odoberaním
stravy v zariadení žalovaného a nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav tak,
že zo strany žalobcu išlo o odhlásenie zo stravy iba dočasne alebo iba v určitých dňoch. Pokiaľ žalobca

v konaní poukazoval na ust. § 72 ods. 9 Zákona o sociálnych službách, v zmysle ktorého nie je povinný
platiť úhradu za stravu v čase jeho neprítomnosti, žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal
svoju neprítomnosť v zariadení žalovaného v spornom období, a teda splnenie podmienok, na základe
ktorých by v zmysle uvedeného ustanovenia nebol povinný platiť úhradu za stravu. Dôkazné bremeno o
tejto skutočnosti zaťažovalo žalobcu a nesprávne súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby

žalobcu v tejto časti vychádzal z toho, že žalovaný len tvrdil, ale nepreukázal, že žalobca sa v danom
období v zariadení nachádzal, a teda že sa nezdržiaval mimo zariadenia.

7. Ust. § 132 ods. 1, 3 C.s.p. (§ 120 ods. 1 O.s.p.) ukladá stranám konania povinnosť označiť
alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú

zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní nebolo preukázané jej tvrdenie a že z toho dôvodu
muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh
skutočností, ktoré musí strana konania preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má
na sporný vzťah aplikovať a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá
zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorú potom pri nesplnení tejto

povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne
určitých skutočností spočíva na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôsledkom
neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej
spočívalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť

súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti).
Keďže z ust. § 72 ods. 9 Zákona o sociálnych službách vyplýva, že prijímateľ sociálnej služby neplatí
úhradu okrem iného aj za obslužné činnosti, a teda aj za stravu v čase jeho neprítomnosti a
žalobca sa domáha vrátenia zaplatenej úhrady za stravu v rozhodnom období z tohto dôvodu, zaťažuje
ho dôkazné bremeno o preukázaní tejto skutočnosti, t.j. jeho neprítomnosti v zariadení. Nemožno toto

dôkazné bremeno prenášať na žalovaného a žiadať od neho preukázanie skutočnosti, že žalobca sa v
zariadení žalovaného nachádzal.

8. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že čl. 9 ods. 5 VZN č. 3/2011 Hlavného mesta SR Bratislavy
je v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a

nikoho nemožno nútiť, aby niečo konal, čo zákon neukladá, a taktiež je v rozpore s čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd. Vychádzal z toho, že zákon neukladal, a ani neukladá režim
odoberania stravy. Dospel preto k záveru, že žalobcovi nebolo možné uložiť podľa VZN povinnosť
jednostrannežalovanýmodoberaťjednotepléjedlodenneazatotoajplatiťapokiaľžalobcaodberstravy

na prechodné obdobie odhlásil, nebol povinný za neodobratú stravu platiť. V tejto časti rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie nebol
oprávnený v tomto konaní skúmať súlad VZN s právnymi normami vyššej právnej sily, a to ani ako otázku
predbežnú, čo dôvodne namietal žalovaný v odvolaní s poukazom na príslušnú právnu úpravu, z ktorej
vyplýva, že otázku súladu VZN obce alebo vyššieho územného celku s Ústavou SR, príp. zákonom, je

možné skúmať len v rámci osobitných druhov konaní a táto právomoc patrí Ústavnému súdu SR a v
obmedzenom rozsahu aj všeobecným súdom, avšak iba v rámci správneho súdnictva.9. Obce a vyššie územné celky môžu vydávať všeobecne záväzné nariadenia vo veciach územnej
samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona (čl. 68 Ústavy SR) a pri
výkone štátnej správy v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho

medziach (čl. 71 ods. 2 Ústavy SR). Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných nariadení
podľa čl. 68 s Ústavou SR, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými
vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd (čl. 125 ods. 1 písm.
c/ Ústavy SR) a o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy

a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s Ústavou SR, s
ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so
zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd (čl. 125 ods. 1 písm. d/
Ústavy SR). Občiansky súdny poriadok v znení zákona č. 384/2008 Z. z. s
účinnosťou od 15.10.2008 upravoval v rámci osobitných konaní v správnom súdnictve v ust. § 250 zfa

Konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom,
nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy. Toto konanie bolo možné začať len na návrh prokurátora podaný
v prípade neúspešnosti jeho protestu (§ 250 zfa ods. 1 O.s.p.), príslušné na rozhodnutie boli krajské
súdy, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie alebo sídlo

samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie (§ 250 zfa ods. 3 O.s.p.). Táto právna
úprava bola s účinnosťou od 1.7.2016 prevzatá zákonom č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v
ust. 357 a nasl. Vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia s právnymi predpismi vyššej
právnej sily rozhodnutím správneho súdu má za následok stratu účinnosti predmetného všeobecne
záväznéhonariadeniadňomnadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutiasúduanásledneajstratuplatnosti

ak nie je v zákone stanovenej lehoty uvedené do súladu (§ 367 S.s.p., § 250 zfa ods. 5 O.s.p.). Aj
vyslovenie nesúladu VZN s právnymi predpismi vyššej právnej sily ústavným súdom má za následok
stratu účinnosti VZN, príp. jeho časti a ak nie je orgánom, ktorý ho vydal, uvedené do súladu s týmito
právnymi predpismi v stanovenej lehote, stráca platnosť (čl. 125 ods. 3 Ústavy SR). Viazanosť súdu
rozhodnutím Ústavného súdu SR o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou SR, ústavným

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, upravuje aj ust. §
193 C.s.p. Podľa komentára k tomuto ustanoveniu "to platí aj v prípade každého takéhoto rozhodnutia
vydaného v konaní o súlade právnych predpisov (čl. 125 Ústavy SR); ...Týmto okruhom otázok je teda
súd viazaný v tom zmysle, že si o nich nemôže urobiť ani prejudiciálny záver (rozhodovanie o týchto
otázkach v merite veci je pochopiteľne rovnako vylúčené). Ak bez vyriešenia týchto otázok nemôže súd

pokračovať v konaní, konanie preruší a pokračuje v ňom až po odpadnutí tejto prekážky právomocí
(porovnaj § 162 a komentár k nemu). (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.735). Z ust. §
162 ods. 1 písm. b) C.s.p. vyplýva, že ak súd pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na

začatie konania a konanie vo veci preruší.

10. Postup súdu v intenciách § 162 C.s.p. je výsledkom procesu tvorby jeho vlastného právneho názoru
na prejednávanú vec len v prípade, ak sám dospeje k názoru o potrebe výkladu určitých právnych
otázok, prípadne rozhodnutia o určitej právnej otázke v intenciách písm. a), b) alebo c), obligatórne

preruší konanie a iniciuje ďalší procesný postup." (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,
Bajánková J., Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 617).

11."Súdjepovinnýprerušiťkonanie,akpredrozhodnutímvovecidospejekzáveru,žepredrozhodnutím
vo veci sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Jediný, kto je oprávnený riešiť

predmetné otázky, je Ústavný súd SR. Z uvedeného dôvodu tak musí súd obligatórne podať návrh na
začatie konania Ústavnému súdu SR a až do skončenia konania na Ústavnom súde SR
musí konanie uznesením prerušiť." (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,
Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 617).

12. Z uvedeného je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nebolo možné uložiť podľa
VZN povinnosť jednostranne žalovaným odoberať jedno teplé jedlo denne, vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia, keď súlad predmetného VZN s právnymi predpismi vyššej právnej sily súd prvej
inštancie nebol oprávnený posudzovať ani ako otázku predbežnú. Pokiaľ tento nesúlad nie je vyslovenýrozhodnutím Ústavného súdu SR, je toto VZN účinné a platné, v súlade s tzv. s prezumpciou ústavnosti
právnych noriem je potrebné naň pozerať ako na súladné s Ústavou SR a súd je povinný ho aplikovať.
Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. IV. ÚS 74/2019-17 zo dňa 7.2.2019,

v ktorom Ústavný súd SR okrem iného pripomenul, že "v teórii ústavného práva i v ústavnom systéme
Slovenskej republiky sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na
účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s Ústavou
SR dovtedy, kým Ústavný súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Bolo preto
povinnosťou Najvyššieho súdu SR aplikovať platný a účinný právny predpis."

13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca bol uznaný v odkázanosti II. stupňa, čo ho v
rozhodnom období zaraďovalo do kategórie odberateľov sociálnej služby podľa § 35 ods. 1 písm.
b) Zákona o sociálnej služby. Žalovaný namieta, že tento záver súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, pretože nesprávne aplikoval ust. zákona č. 448/2008 Z. z. o
sociálnych službách, keď neaplikoval právnu normu v znení účinnom v období, keď vznikol žalobcovi

nárok na poskytovanie sociálnej služby.

14. Podľa § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 1.3.2012, v
zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba
a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby podľa

prílohy č. 3, alebo
b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení
potrebuje z iných vážnych dôvodov.

15. Podľa § 35 ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.3.2012, v

zariadení pre seniorov sa poskytuje sociálna služba
a/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň
odkázanosti je najmenej IV podľa prílohy č. 3, alebo
b/ fyzickej osobe, ktorá dovŕšila dôchodkový vek a poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení
potrebuje z iných vážnych dôvodov.

16. Podľa § 110 c ods. 1 Zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.3.2012, ak poskytovateľ
sociálnej služby v zariadení pre seniorov do 29. februára 2012 na základe zmluvy o poskytovaní tejto
sociálnej služby s celoročnou pobytovou sociálnou službou poskytoval sociálnu službu prijímateľovi
sociálnej služby, ktorý po 1. marci 2012 nespĺňa podmienky odkázanosti na túto sociálnu službu

podľa § 35, je tento poskytovateľ sociálnej služby povinný naďalej tomuto prijímateľovi sociálnej služby
poskytovať túto sociálnu službu podľa zákona účinného od 1.3.2012.

17. Z citovaných ustanovení vyplýva, že podľa právnej úpravy účinnej do 1.3.2012 a aj po
1.3.2012 sa v zariadení pre seniorov poskytuje sociálna služba z dvoch dôvodov, a to podľa písm. a/

z dôvodu odkázanosti a podľa písm. b/ z iných vážnych dôvodov, pričom s účinnosťou
od 1.3.2012 bolo zmenené len ust. § 35 ods. 1 písm. a) citovaného zákona upravujúce poskytovanie
sociálnej služby z dôvodu odkázanosti tak, že stanovený bol stupeň odkázanosti najmenej IV podľa
prílohy č. 3. Z uvedeného je zrejmé, že citované prechodné ustanovenie sa týka tejto zmeny, keď
stanovuje, že poskytovateľ sociálnej služby, ktorý pred účinnosťou novej právnej úpravy poskytoval

sociálnu službu prijímateľovi, ktorý po 1. marci 2012 nespĺňa podmienky odkázanosti na túto sociálnu
službu podľa § 35, je povinný naďalej tomuto prijímateľovi poskytovať sociálnu službu podľa zákona
účinného od 1.3.2012. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru,
že aj keď osoba podľa novej právnej úpravy už nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre priznanie
nároku na poskytovanie sociálnej služby z dôvodu odkázanosti, zostáva jej zachovaný

nárok na jej poskytovanie z tohto dôvodu, t.j. z rovnakého dôvodu, z ktorého vznikol na základe splnenia
podmienok podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Z citovaného prechodného ustanovenia nevyplýva,
že by takémuto prijímateľovi v ďalšom období za účinnosti novej právnej úpravy mala byť sociálna služba
v zariadení pre seniorov poskytovaná na základe iného dôvodu, než z ktorého mu vznikol nárok na jej
poskytovanie podľa predchádzajúcej právnej úpravy. V konaní ani nebolo preukázané, že by

žalobca spĺňal podmienky pre poskytovanie tejto sociálnej služby z dôvodov uvedených v ust. § 35 ods.
1 písm. b) Zákona o sociálnych službách. Podľa predloženého rozhodnutia Mestskej časti Bratislava
- Petržalka zo dňa 22.3.2010 a Posudku o odkázanosti na sociálnu službu zo dňa 22.3.2010 žalobca
spĺňalpodmienkypreposkytovaniesociálnejslužbyvzariadenípreseniorovzdôvoduodkázanostipodľapredchádzajúcej právnej úpravy, keď bol zaradený do II. stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc
inej fyzickej osoby a považoval sa tak za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre
seniorov, na základe čoho s ním bola následne dňa 16.6.2010 uzavretá zmluva o poskytovaní sociálnej

služby v zmysle § 74 ods. 1 Zákona o sociálnych službách. S uvedenou zmluvou a jej dodatkami sa súd
prvej inštancie nezaoberal a dôvodne preto žalovaný v odvolaní namieta, že nevysporiadal sa s tým,
že žalobca záväzok platiť úhradu za sociálnu službu vo výške stanovenej podľa VZN, vrátane úhrady
za stravu, akceptoval podpisom zmluvy a jej dodatkov a keďže sporné platby boli uhradené na základe
zmluvy, nemohlo ich prijatím dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Súd prvej inštancie sa

nevysporiadal ani s námietkou žalovaného, že poskytovanie stravovania pre prijímateľa a sociálnych
služieb v zariadení žalovaného v rozsahu jedného teplého jedla denne bolo súčasťou poskytovanej
sociálnej služby a bolo poskytované na základe uzatvorenej zmluvy, čo žalovaný namietal vo svojom
vyjadrení zo dňa 18.8.2017. Žalobca sa pritom na pojednávaní dňa 17.5.2017 vyjadril,
že poberal sociálnu službu v zariadení pre seniorov celoročnou formou pobytovou a v tejto službe je
zahrnuté aj stravovanie, ktoré bolo kontrahované tiež v zmluve o poskytovaní sociálnej služby uzavretej

medzi žalobcom a žalovaným.

18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoj záver, že
žalovanému na úkor žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 112,56 Eur, založil na nesprávnom
právnom posúdení veci, pre ktoré sa nezaoberal ďalšími predloženými listinnými dôkazmi, podstatnými

stránkami veci samej a námietkami žalovaného. Taktiež nesprávne zaťažil žalovaného dôkazným
bremenom na preukázanie skutočnosti, ktorá je zákonným dôvodom pre neplatenie úhrady za stravu
v zmysle § 72 ods. 9 Zákona o sociálnych službách a z ktorej žalobca vyvodzuje
svoje právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia, a preukázanie ktorej preto zaťažuje žalobcu. Týmto
nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalovanému uskutočňovanie jemu

patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý
nedostatok v danom prípade nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389
ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 2 C.s.p., v ktorom súd

prvej inštancie znovu vyhodnotí vykonané dôkazy v zmysle právnych záverov odvolacieho súdu, vykoná
dokazovanie aj ďalšími predloženými listinnými dôkazmi, a to najmä zmluvou o poskytovaní sociálnej
služby spolu s jej dodatkami a prílohami, znovu posúdi, či žalobca bol v spornom období povinný platiť
úhradu za stravu podľa Zákona o sociálnych službách, a to aj z hľadiska zákonnej úpravy
rozsahu poskytovania týchto služieb žalovaným, prípadne na základe zmluvného vzťahu medzi stranami

a v nadväznosti na to posúdi aj splnenie podmienok na konanie o súlade právnych predpisov a z toho
dôvodu na podanie návrhu na začatie konania na ústavný súd a v dôsledku toho splnenie
podmienok pre postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa

§ 396 ods. 3 C.s.p.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).