Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. december 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/27/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310202152
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6310202152.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ B. L., bývajúcej v U., Q., zastúpenej JUDr. Petrom
Šramkom, advokátom so sídlom v Brezne, Moyzesova 12, 2/ mal. B. L., bývajúcej v U., Q., 3/ mal.
R. L., bývajúceho v U., Q., obaja zastúpení zákonnou zástupkyňou B. L., proti žalovaným 1/ S. C.,
bývajúcej vo F., A., zastúpenej JUDr. Dianou Messingerovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici,
Horná Strieborná 4, 2/ Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave,

Štefanovičova 4, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde
Brezno pod sp. zn. 2 C 61/2010, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. júla 2015 sp. zn. 12 Co 465/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Brezno rozsudkom z 5. februára 2014, č. k. 2 C 61/2010 - 261 v spojení s opravným
uznesením z 10. novembra 2015, č. k. 2 C 61/2010 - 396
a/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ z titulu nemajetkovej ujmy 33 500,- eur v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého zo žalovaných,

b/ v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol,
c/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ z titulu nemajetkovej ujmy 33 500,- eur v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého zo žalovaných,
d/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ z titulu nemajetkovej ujmy 33 500,- eur v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého zo žalovaných,
e/ žalovaným uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania vo výške 1 061,23 eur,
f/ žalovaným uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 777,06 eur na účet Okresného súdu
Brezno,
g/ žalovaným uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3 213,- eur, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu

Brezno č. k. 4 T 29/2008 - 436 z 12. novembra 2008 bola žalovaná 1/ uznaná za vinnú z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 20. marca
2008 o 16,25 hod. po ceste č. I/66 v smere Brezno - Banská Bystrica v uzavretej obci Lopej viedla
motorové vozidlo zn. Opel Vectra Caravan, e. č. Q. rýchlosťou viac ako 110 km/hod., v dôsledku čoho
v 116.650 kilometri v protismernom jazdnom pruhu vozovky ľavou prednou časťou narazila do ľavej
prednej časti osobného motorového vozidla zn. Fiat Uno, e. č. P.. Pri dopravnej nehode závažným

poraneniam podľahli P. C. a R. L.. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 24. októbra
2013 vo veci C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, v ktoromvyslovil, že smernice týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Zistil, že na strane žalobcov 1/ až
3/ vznikla nemajetková ujma v dôsledku porušenia ich práva na súkromie a na rodinný život, došlo
k zásahu do integrity žalobcov najmä tým, že im bola spôsobená psychická trauma. Uviedol, že v
danom prípade odstránenie následkov zásahov a obnovenie pôvodného stavu je nemožné vzhľadom

na fatálnosť následkov, ktoré nie je možné žiadnym spôsobom zvrátiť a odstrániť. Pri posudzovaní
výšky náhrady prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných
práv žalobcov došlo. Uzavrel, že žalobcovia majú priamy nárok voči žalovanej 1/ ako proti osobe, ktorá
nemajetkovú ujmu priamo spôsobila a voči žalovanej 2/ z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Bol názoru, že ujma a jej závažnosť, ktorá žalobcom
vznikla je u každého z nich porovnateľná a vznikla za totožných okolností a preto má byť u všetkých

žalobcov rovnaká. Z uvedeného dôvodu priznal každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 33 500,- eur a žalobu žalobkyne 1/ v prevyšujúcej časti (33 000,- eur) zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. O náhrade trov štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O. s. p.
O povinnosti žalovaných zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne 1/ a žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 30.
júla 2015 sp. zn. 12 Co 465/2014 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a ako vecne správny ho v zmysle §
219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Dospel k záveru, že žalobcovia sa oprávnene domáhali práva na ochranu
osobnosti, pretože morálna satisfakcia nie je v danom prípade postačujúca. Konštatoval, že žalovaná

2/ je pasívne vecne legitimovaná, pretože podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.
vzniklo žalobcom právo uplatniť svoj nárok pritom proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (žalovanej 1).
Uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pretože jeho
povinnosťou bolo pri aplikácii zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti vychádzať z jeho
eurokonformného výkladu a riadiť sa záväzným výkladom Súdneho dvora Európskej únie. O náhrade

trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná 2/, v ktorom navrhla rozsudky
súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Uviedla, že jej nebolo doručené vyjadrenie

žalovanej 1/ k žalobe, čím došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Bola názoru, že rozsudok
odvolacieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný, nakoľko odvolací súd sa len formalisticky vyjadril k jej
žiadostivodvolaníkmožnostipripusteniadovolaniavzmysle§238ods.3O.s.p.Rozsudokodvolacieho
súdu považovala za prejav svojvôle a to až do takej miery a v takom rozsahu, že ním došlo k celkom
zjavnému zásahu do základných práv a slobôd žalovanej 2/, čím došlo k jej odňatiu možnosti konať pred

súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Dovolateľka podala
návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O. s. p.

4. Žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Uviedla, že súdy nižších
stupňov v danom prípade správne aplikovali judikatúru Súdneho dvora EÚ, pretože ich povinnosťou bolo

pri aplikácii zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti vychádzať z jeho výkladu a riadiť
sa záväzným výkladom Súdneho dvora EÚ. Bola názoru, že sú splnené všetky zákonom stanovené
podmienky na to, že žalovaná 2/ je pasívne vecne legitimovaná.

5. Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť. Uviedli, že prípadné

nedoručenie vyjadrenia žalovanej 1/ k žalobe nemôže byť takým pochybením, ktoré môže zakladať
dôvod dovolania. Nesúhlasili s právnym názorom žalovanej 2/, že rozsudok odvolacieho súdu je
arbitrárny, nakoľko súdy nižších stupňov sa dôsledne zaoberali otázkou pasívnej legitimácie žalovanej
2/, vyslovili správny názor a správne aplikovali právne predpisy.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 C. s. p. a v súlade s ustálenou
praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), ktorý
nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. (ale) právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C. s.
p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k

záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) dovolací
súd uvádza nasledovné:

9. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu, ktorým dovolateľ prejavuje vôľu, aby bol
uskutočnený dovolací prieskum.

9.1. Dovolanie podané do 30. júna 2016, v prípade ktorého podľa vtedy účinnej právnej úpravy
nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky
dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého
dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O. s.
p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané oneskorene alebo neoprávnenou osobou)] vyvolalo

procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací
prieskum.

9.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy bol
daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok

nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).

10. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 C. s. p. a § 470 ods. 2 C. s. p. dovolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 C. s. p.), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode

7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 C. s. p.). V dôsledku toho platí, že
ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade
týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými
dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach
podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní

strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k
nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

11. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa

(§ 236 ods. 1 O. s. p.).

12. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež

proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v
tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §

153 ods. 3 a 4 O. s. p.

13.Vdanomprípadedovolanímžalovanej2/niejenapadnutýzmeňujúcirozsudokodvolaciehosúdu,ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie
proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil

právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.14. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p, ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník
namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti

dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie
je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak
je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k
tejto procesnej vade skutočne došlo.

15. Žalovaná 2/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. netvrdila a ich

existenciunezistilanidovolacísúd.Prípustnosťjejdovolaniapretoztýchtoustanovenínemožnovyvodiť.

16. Žalovaná 2/ v dovolaní výslovne namietala vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá
mala spočívať v tom, že súd prvej inštancie jej nedoručil vyjadrenie žalovanej 1/ k žalobe, odvolací súd
nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p., rozhodnutie odvolacieho

súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné a vec nesprávne právne posúdil.

17. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola jednotná v tom, že pod odňatím možnosti
konať pred súdom bolo treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi
konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával (napr. právo

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
právo na doručenie odvolania, a pod.).

18. Preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaná 1/ reagovala na žalobu žalobcov podaním z 29. augusta
2010 (č. l. 59 spisu), ktoré podanie nebolo doručené žalovanej 2/ na vyjadrenie. Predmetné podanie

však bolo oboznámené v plnom rozsahu jeho prečítaním na pojednávaní konanom 20. januára 2010,
na ktorom bola prítomná aj žalovaná 2/. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, že Európsky
súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v
rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď

vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná
strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s
ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že
„požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo

vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako
ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú
argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu
práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

19. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej
1/ k žalobe nebolo formulované ako právna a skutková argumentácia a napriek tomu žalovanej 2/ mala
byť daná možnosť oboznámiť sa s týmto podaním. Zo spisu však vyplýva, že v danom prípade žalovanej
2/ táto možnosť aj bola vytvorená, keď bola s vyjadrením žalovanej 1/ v plnom rozsahu oboznámená na

pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie teda nedošlo k porušeniu práva na spravodlivé
konanie spôsobom nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní. Dovolací súd dospel preto k záveru, že
žalovanej 2/ nebola týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O. s. p.20. Pokiaľ dovolateľka namieta, že odvolací súd nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie v zmysle
§ 238 ods. 3 O. s. p., dovolací súd uvádza, že proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je

dovolanie prípustné len v zákone vymedzených prípadoch a to vtedy, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 veta prvá O. s. p.). Oprávnenie vysloviť prípustnosť
dovolania proti svojmu rozsudku patrí výlučne odvolaciemu súdu. Možnosť odvolacieho súdu vysloviť
prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka a ak aj účastník konania

návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a s týmto
návrhom sa vysporiadať a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je
totiž len na zvážení odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie.
Ak odvolací súd prípustnosť dovolania vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, dovolací
súd nie je oprávnený skúmať, či ide inak o vec zásadného právneho významu. V tomto smere je dovolací
súd viazaný názorom odvolacieho súdu. Pokiaľ teda odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku prípustnosť dovolania nevyslovil, nebola týmto jeho postupom žalovanej 2/ odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

21. Dovolateľka svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. založila tiež
na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú arbitrárne a nepreskúmateľné.

22. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne
kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

23. S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná

dovolateľkou preto považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá
síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo
166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného

dôvodu prípustné (§ 238, § 239, § 237 O. s. p.).

24. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných
vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z roku 2009).

25. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad (vo vzťahu k potvrdzujúcemu
výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu) uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a
právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlil v odôvodnení. Dovolací súd zdôrazňuje,
že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych
záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne
posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaná 2/ má odlišný právny názor

než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
žalovanej 2/. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnymnázorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

26. S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutia súdov nižších inštancií
vdovolanímnapadnutomrozsudku,nemalizanásledokodňatiemožnostižalovanej2/konaťpredsúdom
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

27. Dovolateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií (§ 241 ods. 2 písm.

c/ O. s. p.). Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je
dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba
uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)
je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby
teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené a ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosťnapadnutéhorozhodnutia,nezakladalibyaleprípustnosťdovolaniapodľa§237ods.1O.s.
p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis
a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.

O taký prípad ale v danej veci nejde.

29. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej 2/
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolania žalovanej 2/ podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné

odmietol.

30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobcov 1/ až 3/ rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.