Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. marec 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/138/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213210664
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2213210664.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne MLM Real spol. s r. o., so sídlom v Bratislave -
mestskej časti Ružinov, Košická 58, IČO 44 093 683, zastúpenej splnomocnenkyňou ADAUS, s. r. o.,
so sídlom v Bratislave - mestskej časti Ružinov, Miletičova 5B, IČO: 36 731 544, proti žalovaným 1/ B.
V., trvale bytom v B. - V., V. XXXX/X, 2/ E. A., trvale bytom v O. X. XXX a 3/ B. B., trvale bytom v B.
XXX, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn.

6C/183/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5. decembra 2018 sp.
zn. 24Co/104/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej
súdom prvej inštancie.

Žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. októbra 2017
č. k. 6C/183/2013-239 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy uzavretej medzi žalovanými 2/ a 3/ ako predávajúcimi a žalovaným 1/ ako kupujúcim a bližšie

identifikovanej v petite žaloby (v časti prevodu vlastníckeho práva k pozemkom zapísaným na LV č.
XXX pre okres Dunajská Streda a obec a katastrálne územie Trstená na Ostrove ako parcely registra
„C“ č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmerách 170 m2, 109
m2, 1.533 m2 a 218 m2 ďalej tiež len „sporné pozemky“), ktorej vklad bol príslušným katastrálnym
úradom povolený 18. apríla 2012 pod V-1274/12. Vyslovil, že všetci žalovaní majú voči žalobkyni nárok
nanáhradutrovkonaniavrozsahu100%ažeovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. Rozsudok odôvodnil vo veci samej právne ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku,
platnéhoaúčinnéhovčasepodaniažaloby(zákona č.99/1963Zb.vzneníneskoršíchzmienadoplnení,
ďalej tiež len „O. s. p.“) a § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení
zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i ďalších zákonov, ďalej tiež len „C. s. p.“); vecne mal potom za to,
že žalobkyni chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení (ako nutný procesný predpoklad

určovacej žaloby). Právne postavenie žalobkyne, ktorej v čase začatia konania nasvedčovalo vlastnícke
právo k stavbám postaveným na sporných pozemkoch, by sa totiž požadovaným určením nezmenilo,
nakoľko na tomto by nič nezmenilo, či vlastníkmi budú bývalí vlastníci a predávajúci z kúpnej zmluvy,
alebo ním je terajší vlastník a kupujúci. Na zabránenie tvrdenému protiprávnemu stavu poškodzovania
vlastníctva žalobkyne žalovaným 1/, resp. jeho odstránenie má žalobkyňa iné možnosti, nie je to však
dôvod na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a navyše výsledkom iného konania vedeného súdom prvej

inštanciepod sp.zn.11C/461/2014bolourčenievlastníckehoprávakstavbám,ktorýchvlastníčkoubola
v čase začatia konania v prejednávanej veci žalobkyňa, v prospech tretej osoby (Poľnohospodárskehodružstva v Jurovej); dôvodil tiež súd prvej inštancie, ktorý rozhodnutia o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne výsledkom konania (plným neúspechom
žalobkyne spojeným so vznikom nároku na náhradu trov konania žalovaným).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 5. decembra 2018 sp. zn. 24Co/104/2018 napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 aj 2 C. s. p. potvrdil (ako celok) a vyslovil, že
všetci žalovaní majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Nad

rámec stotožnenia sa i s odôvodnením napadnutého rozsudku a zopakovania tiež citácie rozhodných
ustanovení, použitých už súdom prvej inštancie doplnil, že nebol daný žiaden z oboch uplatnených
odvolacích dôvodov (podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ C. s. p., t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces). Okrem pomerne podrobného teoretického zdôvodnenia účelu a zmyslu určovacích

žalôb i problematiky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení odvolací súd zdôraznil,
že za stavu založenia sporu medzi stranami (najmä žalobkyňou a žalovaným 1/) ich nezhodami pri
výkone vlastníckeho práva k nimi vlastneným nehnuteľnostiam (podľa stavu v čase začatia konania)
bolo treba za správny považovať názor súdu prvej inštancie o existencii iných právnych prostriedkov
obranyžalobkyneprotitakémutostavu(ktorýžalobkyňouzvolenáurčovaciažalo-banezmení)avzmysle

záverovužkonštantnejjudikatúrynárodnýchajnadnárodnýchsúdov(spríkladmýmiodkazminaniektoré
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „ústavný súd“) súd nemá povinnosť
dať odpoveď na všetky stranami nastolené otázky, ale takáto povinnosť sa týka len podstatných a
relevantných argumentov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaných aj v odvolacom konaní.

3. Proti takémuto rozsudku podala žalobkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzovalazustanovení§420písm.f/aj§421ods.1písm.b/C.s.p.Vytýkanútzv.zmätočnostnúvadu
podľa nej založilo nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (resp. i súdu prvej inštancie),
ktoré sa v rozpore s ust. § 387 ods. 3 C. s. p. nevysporiadalo s otázkou ohrozenia vlastníckeho práva,

keď žalobkyňa naďalej trvá na tom, že určenie neplatnosti kúpnej zmluvy by viedlo k stabilizácii vzťahov
medzi ňou a žalovaným 1/ (?) a ide tu o vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobkyne. Právnou
otázkou dosiaľ dovolacím súdom neriešenou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu, je potom podľa žalobkyne otázka, či zakladá dostatok právneho záujmu na určení neplatnosti
kúpnej zmluvy na strane žalobcu skutočnosť, keď vlastník prevedie pozemok, na ktorom má žalobca

stavbu, úmyselne za účelom, aby nadobúdateľ nehnuteľnosti neoprávnene zasahoval do vlastníckeho
práva žalobcu (pričom správnou odpoveďou na takúto otázku podľa dovolateľky je, že v takomto prípade
treba usudzovať na dostatok naliehavého právneho záujmu). Navrhla vydanie uznesenia (?), ktorým by
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) napádaný rozsudok
odvolacieho súdu zmenil a kúpnu zmluvu uvedenú v žalobe určil za neplatnú.

4. Žalovaný 1/ navrhol dovolanie odmietnuť, majúc za to, že toto nie je prípustné pre nenaplnenie
žiadneho z ním uplatnených dovolacích dôvodov, keď žalobkyňa tvrdeniami z dovolania len zastiera stav
svojej nespokojnosti s rozhodnutím oboch nižších súdov v jej neprospech a mlčí o tom, že v skutočnosti
nie je (pre nedostatok svojho vlastníctva ani k stavbám na sporných pozemkoch) nositeľkou žiadneho

práva (ktoré by mohlo byť ohrozené a za pomoci ňou podanej určovacej žaloby sa chrániť).

5. Žalovaní 2/ a 3/ dovolacie návrhy nepodali.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C. s. p.

v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bol vydaný napádaný rozsudok
odvolacieho súdu a tu inak aj jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 C. s. p.) a to
za splnenia podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p.
v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii - v znení neskorších zmien
a doplnení), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú

dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol podľa neho namieste takýto postup (§ 451
ods. 3 veta prvá C. s. p.), uvádza nasledovné:7. Aj za účinnosti C. s. p. (podobne ako skôr za účinnosti O. s. p.) treba dovolanie považovať za
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“

a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia,
v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto
súvislosti porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) na-padnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p.

9. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

11. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v

konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací
dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada; podľa § 432 ods. 1 C. s. p. potom
dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú
a/ nesprávny procesný postup súdu, b/ následok postupu pod a/ v podobe znemožnenia strane sporu
realizovať jej patriace procesné práva, či prinajmenšom niektoré z nich a c/ miera (intenzita) zásahu, pri

ktorej už je namieste konštatovanie porušenia práva strany sporu na spravodlivý proces.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05).

14. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa
ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedolkonaniealebospor)znemožňujúcaúčastníkovi
(strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní.

15. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou podobe porušenia
nesprávnymprocesnýmpostupomsúduprávastranysporunaspravodlivýproces,musíbyťdanájednak
príčinná súvislosť medzi nesprávnym procesným postupom súdu a upretím strane sporu niektorého z
jej prináležiacich procesných práv, okrem toho tu však musí byť aj zákonom predpokladaná intenzitazásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takéhoto zásahu, strane sporu by sa dostalo možnosti
uplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej
inštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.

16.Vprejednávanejvecinešlopodľadovolaciehosúduusúdiťnasplneniežiadnejztakýchtopodmienok;
keďžezasprávnyaprocesnémuprávuplnezodpovedajúcitrebapovažovaťprocesnýpostupspočívajúci
vo venovaní sa oboch nižších súdov primárne otázke existencie naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. V zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov, na ktorých ani v tejto

konkrétnej veci nie je žiaden dôvod čokoľvek meniť, totiž ide o základný procesný predpoklad určovacej
žaloby, bez splnenia ktorého nie je možné (je vylúčené) zaoberanie sa takouto žalobou vecne.
Nepreukázanie naliehavého právneho záujmu a nemožnosť usudzovať ani na niektorý z prípadov,
v ktorých sa existencia takého záujmu prezumuje (predpokladá), preto musí viesť k bezodkladnému
zamietnutiu žaloby (bez ďalšieho a teda aj bez vykonávania navrhovaného dokazovania, majúceho v
prejednávanej veci slúžiť výlučne na preukázanie vecnej opodstatnenosti požiadaviek žalobkyne a nie

aj na preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu), ktoré jediné je tiež v súlade so zásadou
procesnej ekonomiky (tu porovnaj tiež článok 17 Základných princípov C. s. p.). Akceptovanie takéhoto
postupu súdu prvej inštancie odvolacím súdom vrátane uvedenia dôvodov, prečo sa tak stalo, preto
znaky nesprávneho procesného postupu predpokladaného ustanovením § 420 písm. f/ C. s. p. nemalo.

17. Len pri striktne formalistickom nazeraní a zjednodušenom videní za hranicou únosného by pritom šlo
dať dovolateľke za pravdu v tom, že nižšie súdy neposkytli v odôvodneniach svojich rozsudkov odpoveď
na jej špecifický argument o ohrození jej vlastníckeho práva (ktoré opomenutie by v prípade relevancie
argumentu, ktorý mal takto ostať nepovšimnutý, zakladalo tiež porušenie povinnosti odvolacieho súdu
normovanej v § 387 ods. 3 C. s. p.), pri dostatočne analytickom prístupe najmä k odôvodneniu rozsudku

odvolacieho súdu bolo ale namieste usúdiť na presný opak toho, čo sa tvrdilo v dovolaní.

18. Odvolací súd totiž v rámci svojho viac-menej teoretického exkurzu k problematike naliehavého
právneho záujmu uzavrel, že určovacie žaloby majú opodstatnenie iba v prípadoch ohrozenia práva a
naopakpriporušeníprávaužspravidlaprichádzajúdoúvahylenžalobynaplnenie,tým,čovšakvtakejto

jeho argumentácii zaznelo len implicitne, bolo to, čomu dovolateľka evidentne nevenovala buď žiadnu
alebo len minimálnu pozornosť a síce, že stavom ohrozenia práva (tu vlastníckeho), odôvodňujúcim
prípustnosť jeho ochrany žalobou dnes upravenou v § 137 písm. c/ C. s. p., nemožno rozumieť jeho
ohrozenie v akomkoľvek zmysle (najmä nie v tom najširšom možnom, kedy by do takéhoto pojmu šlo
zahrnúť akýkoľvek predstaviteľný zásah do práva), ale len zásah do samej podstaty (základu) práva

(pri ktorom je popieraná jeho samotná existencia, teda nie poškodzovaný alebo ohrozovaný predmet
vlastníckeho práva a potreba odstránenia právnej neistoty žalobcu tu súvisí s nutnosťou ustálenia,
či právo na jeho strane naozaj je - t. j. existuje, alebo toto je naopak len domnelým a v skutočnosti
svedčí niekomu inému). Práve v tom tkvela podstata argumentácie oboch nižších súdov, viažuca sa ku
skutkovému základu žaloby, v rámci ktorého boli tvrdené zásahy do vlastníckeho práva žalobkyne, tie

ale nemali spočívať v popieraní vlastníckeho práva žalobkyne, ale spôsobovať rôzne komplikácie pri
výkone takéhoto práva (na zamedzeniu ktorým ale neslúži a ani nemôže slúžiť určovacia žaloba, ale len
žaloba na plnenie, resp. zdržanie sa určitého správania tým, kto do vlastníckeho práva niekoho iného
preukázateľne a bez oprávnenia tak činiť zasahuje). Pre úplnosť v tejto časti možno ešte uviesť, že
príhodným nebolo ani poukazovanie dovolateľkou na ustanovenie § 126 O. z. (Občianskeho zákonníka

č.40/1964Zb.vzneníneskoršíchzmienadoplnení),ktoréjelenvšeobecnouúpravouprávavlastníkana
ochranu pred neoprávnenými zásahmi, avšak bez toho, aby z neho šlo vyvodiť konkrétny a okolnostiam
konkrétnej veci primeraný spôsob ochrany a tiež bez toho, aby ono samo zakladalo naliehavý právny
záujem na určovacej žalobe.

19. Vo vzťahu k tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudkov nižších súdov
je potom žiadúce uviesť, že pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax
najvyššieho súdu dospela - hoc aj ešte v režime O. s. p. - k záveru, že diskutovaný pojem „procesný
postup“ (priblížený už pod 14. zhora) principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho vzťahovaním aj
na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (v tejto súv. por. najmä stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. len výnimočne).20. V prejednávanej veci ale o prípad spomenutej výnimočnosti a teda ani o prípad potreby postupu
v intenciách druhej vety stanoviska R 2/2016 (na rozdiel od vety prvej použiteľnej aj v podmienkach
novej úpravy civilného procesu, účinnej od 1. júla 2016) ísť nemohlo, keď výnimka sa má týkať len

celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné i podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje
vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“, resp. ak
odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05
) a právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že
súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ).

21. V posudzovanom prípade pritom obsah spisu neposkytoval žiaden podklad pre (prípadný) záver,
že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., pričom za takúto vadu taktiež v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (od ktorej niet dôvodu sa odchyľovať) nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivo, o taký prípad tu ale nešlo).

22. Pokiaľ dovolateľka zastávala názor o prípustnosti ňou podaného dovolania aj podľa ustanovenia §
421ods.1písm.b/C.s.p.,ktomutoježiadúceuviesť,žezpohľaduposudzovaniaprípustnostidovolania

jednotiacim prvkom pre všetky dovolania podávané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
(nerozhodno, či pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., pre doterajšie neriešenie problému dovolacím súdom podľa
písmena b/ rovnakého ustanovenia alebo napokon pre stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu
podľa písmena c/) je to, že u otázky riešenej podľa dovolateľa odvolacím súdom nesprávne musí ísť

o otázku právnu (questio iuris) a zároveň otázku pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcu (teda
takú, na ktorej určitom posúdení závisel celkom konkrétny spôsob rozhodnutia o odvolaní, kým pri inom
jej posúdení by bol očakávateľným úplne iný výsledok odvolacieho konania). Z už uvedeného plynie,
že spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu nie sú a prípustnosť dovolania pre nesprávne právne
posúdenie veci nezakladajú ako otázky skutkové (questio facti), tak ani také právne otázky, od ktorých

rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo (otázky len akademického rázu). Napokon tu platí, že ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo na riešení viacerých (prinajmenšom dvoch) právnych otázok,
z ktorých riešenie každej je spôsobilé podporiť zvolený spôsob rozhodnutia a to i samostatne, za iný
než akademický spôsob položenia rozhodnej právnej otázky dovolaním možno považovať len taký,
pri ktorom dovolateľ nastolí obrazne „na pretras“ všetky (obe) otázky, u oboch vytkne odvolaciemu

súdu nesprávnosť ich riešenia a sám poskytne alternatívny spôsob riešenia takýchto otázok vrátane
argumentácie na jeho podporu.

23. Pri takomto nazeraní na problém síce dovolateľke nešlo vyčítať, žeby sa o sformulovanie podľa
nej dosiaľ dovolacím súdom neriešenej otázky nepokúsila, práve urobenie súčasťou takejto otázky aj

tvrdenia o (nepreukázanej) pohnútke nadobudnutia vlastníctva sporných pozemkov žalovaným 1/ v
podobeúmysluneoprávnenezasahovaťdovlastníckehoprávažalobkyne(zjednodušenejej„škodiť“)ale
robilo z nastolenej otázky otázku primárne skutkovú (závislú na výsledkoch dokazovania a z dovolacieho
prieskumu na základe dovolania podľa § 420 aj § 421 C. s. p. vylúčenú).

24. Navyše v tomto konkrétnom prípade nešlo ponechať bez povšimnutia ani záver odvolacieho súdu z
uznesenia zrušujúceho uznesenie o prerušení konania v prejednávanej veci do skončenia konania súdu
prvej inštancie sp. zn. 11C/461/2014, podľa ktorého sa v takomto konaní rieši platnosť nadobúdacieho
titulu žalobkyne k vlastníctvu stavieb na sporných pozemkoch (bod 13. odôvodenia uznesenia Krajského
súdu v Trnave z 21. marca 2017 sp. zn. 9Co/15/2017 na č. l. 225 p. v. spisu) a súvisiaci záver súdu

prvej inštancie o strate vlastníckeho práva žalobkyne k stavbám, od vlastníctva ktorých táto odvodzovala
tvrdený naliehavý právny záujem na požadovanom určení, v dôsledku právoplatného rozsudku v konaní
vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 11C/461/2014. V takejto situácii by ani prípadné zodpovedanie
dovolaním položenej otázky spôsobom preferovaným dovolateľkou nemohlo nič zmeniť na tom, že včase po určení vlastníckeho práva k stavbám na sporných pozemkoch v prospech tretej osoby by tu
už naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nebolo (aj v prípade jeho skoršej existencie,
o aký prípad tu ale z dôvodov už priblížených vyššie nešlo) a toto by aj za stavu možnosti nazerania

na dovolaním položenú a podľa dovolateľky dosiaľ dovolacím súdom neriešenú otázku ako na otázku
právnu spôsobovalo len jej akademický charakter (bez možnosti ovplyvnenia akýmkoľvek spôsobom jej
riešenia výsledku konania v tejto konkrétnej veci).

25. Dovolaciemu súdu preto za opísanej situácie neostávalo iné, než dovolanie žalobkyne (ako celok)

podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako neprípustné odmietnuť.

26. Rozhodnutia o trovách dovolacieho konania v podobných prípadoch dovolací súd štandardne
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), v tomto prípade sa však žiada urobiť výnimku a
uviesť, že pre zavinenie výsledku dovolacieho konania obdobného jeho zastaveniu žalobkyňou (jej
neprípustným dovolaním) nárok na náhradu trov tohto konania vznikol žalovaným (podľa § 256 ods.

1 C. s. p. v spojení s § 453 ods. 1 C. s. p.), z ktorých ale žalovaným 2/ a 3/ preukázateľne žiadne
trovy nevznikli (takže v ich prípade bolo namieste i v súlade s už spomínaným základným princípom
procesnej ekonómie a tiež judikátom R 72/2018 konečné rozhodnutie o nepriznaní náhrady) a na
rozhodnutiepredpokladanéúpravouz§262ods.1C.s.p.pretoboldôvodlenvparciálnom(čiastkovom)
procesnoprávnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/.

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.