Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. január 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202027
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5920202027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobkyne: Y.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, X., právne zastúpená: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom v X., P.
XX,. proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951,
právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36
953 186, o zaplatenie 6.798,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/30/2020-274 z 11. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.798,-
eur brutto spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.01.2020 do zaplatenia (výrok I.). Žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
rozhodne po právoplatnosti napadnutého rozsudku vyšší súdny úradník (výrok II.). Návrh žalovaného
na prerušenie konania zamietol (výrok III.).
Žalobkyňa si žalovanú sumu uplatnila ako odmenu/mimoriadny bonus, ktorý jej mal byť vyplatený ako

osobitná výkonnostná odmena zamestnanca na základe rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného,
spoločnosti U. U., a.s. Okresný súd žalobkyňou uplatnený nárok z právneho hľadiska posudzoval podľa
ust. § 1 ods. 4, § 9 ods. 1 veta prvá, § 10 ods. 1,2 veta prvá, § 118 ods. 1, 2 veta prvá, § 119 ods.
3, § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, § 191 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Obchodného zákonníka a §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Na
základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa mala ako zamestnankyňa uzatvorenú
pracovnú zmluvu s právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom zo dňa 19.01.2015. Na

základe písomného hlasovania členov dozornej rady tohto zamestnávateľa v mesiaci december 2015
došlo k schváleniu mimoriadneho výkonnostného bonusu (ďalej iba „MVB“) pre vybraných kľúčových
zamestnancov, medzi ktorých bola zaradená aj žalobkyňa. Následným rozhodnutím predstavenstva U.
U., a.s. došlo k schváleniu výplaty MBV a žalobkyňa bola listom z 28.07.2016 informovaná o tomto
rozhodnutí s tým, že v liste bola použitá formulácia „bol vám priznaný mimoriadny bonus“, bola uvedená
jeho výška 16.995,- eur. Splatnosť bonusu bola rozdelená na dve časti, s tým, že 60 % z tejto sumy
10.197,-eurbudevyplatenépozavŕšenípredajnejtransakciea40%vovýške6.798,-eurbudeodložené

o tri roky s termínom výplaty v roku 2019. K výplate mimoriadneho výkonnostného bonusu nedošlo.
Predstavenstvožalovanéhonasvojomzasadnutídňa19.12.2016rozhodnutieopriznaniemimoriadneho
výkonnostného bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom zrušilo. Tieto skutočnosti neboli medzi
stranami sporné.Pokiaľ išlo o dôvodnosť nároku uplatneného žalobkyňou okresný súd konštatoval, že momentom
rozhodnutia zamestnávateľa o priznaní konkrétnej zložky mzdy zamestnancovi vzniká nárok na
takto priznanú mzdu. Keďže právny predchodca žalovaného o takomto nároku prostredníctvom

predstavenstva rozhodol a jeho existenciu oznámil žalobkyni listom, vychádzajúc z obsahu a jazykového
vyjadrenia v tomto liste, okresný súd ustálil, že právny predchodca žalovaného nárok na bonus žalobkyni
priznal. K priznaniu došlo rozhodnutím predstavenstva - štatutárneho orgánu právneho predchodcu
žalovaného, ktorý bol oprávnený v pracovno-právnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa
v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce s tým, že predstavenstvo a jeho činnosť sa riadi ust. §

191 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Nárok žalobkyne považoval za dôvodný, rovnako považoval za
dôvodný aj nárok na príslušenstvo k uplatnenej istine. Vychádzal z toho, že žalovaný neuhradil odloženú
časť bonusu žalobkyne do 31.12.2019, kedy bol určený termín tejto výplaty, preto sa nasledujúcim dňom
dostal do omeškania s jeho zaplatením a žalobkyni vzniklo právo na úroky z omeškania vo výške, ktorá
je v zmysle ustanovení Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. dôvodná v rozsahu, v akom si ju uplatnila.
Námietky žalovaného okresný súd vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaný primárne namietal rozpor

rozhodnutia o priznaní bonusu s pracovnou zmluvou, interným predpisom jeho právneho predchodcu
ako zamestnávateľa, ako aj so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, konkrétne s jeho ustanovením
§ 23b ods. 1 písm. a/. Okresný súd žalovaným tvrdený rozpor nezistil. Uviedol, že dojednanie
mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo výsledkom konsenzu o otázkach mzdových podmienok
medzi účastníkmi pracovno-právneho vzťahu, konkrétne išlo o dohodu o variabilnej zložke mzdy

uzavretúvprejednávanejvecikonkludentnýmspôsobom.Rovnakonezistilrozporrozhodnutiaopriznaní
mimoriadneho výkonnostného bonusu ani s interným predpisom zamestnávateľa žalobkyne, účinným
od 01.03.2014. Uviedol, že v tejto smernici sa pojednáva aj o pohyblivej zložke mzdy, ktorá môže
zahŕňať motivačnú zložku odmeny, ktorej suma záleží na hodnotení výkonnosti osoby definovanej ako
identifikovaný personál, ku ktorému patrila aj žalobkyňa.

Ďalej okresný súd konštatoval, že rozhodnutie o priznaní MVB nie je v rozpore so Zákonom o bankách.
Uviedol, že náš právny poriadok obsahuje okrem právnych predpisov, zameraných na ochranu klientov
bánk a ich investícií aj právne predpisy chrániace právne postavenie zamestnancov. Predovšetkým je
povinnosťou zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. V danom prípade
mal preukázané, že v rámci zamestnávateľom prijatého programu MVB bol výkon pracovnej činnosti

žalobkyne v procese predajnej transakcie hodnotený ako mimoriadny a dôsledkom uvedeného bolo aj
rozhodnutie o priznaní mimoriadneho bonusu.
Okresný súd sa tiež nestotožnil s námietkou žalovaného o nedostatku dobromyseľnosti žalobkyne,
ktorá mala podľa neho mať vedomosť o vadnosti rozhodnutia predstavenstva, ktorým bol priznaný bonus
a o rozpore schvaľovacieho procesu bonusu s internými riadiacimi predpismi spoločnosti. Žalobkyňa

nemala z titulu svojej náplne práce žiadne kompetencie v rámci riadenia spoločnosti, v spore nebolo
preukázané, že by bola členkou predstavenstva alebo dozornej rady právneho predchodcu žalovaného
a nebolo jej povinnosťou poznať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti, vzťahy medzi orgánmi
spoločnosti. Keďže ani podľa stanov právneho predchodcu žalobcu nebola žalobkyňa osobou, ktorá by
mala povinnosť, resp. zodpovednosť za prípravu rozhodnutí týkajúcich sa odmeňovania, vrátane tých,

ktoré majú byť prijímané predstavenstvom, vylúčil okresný súd zodpovednosť žalobkyne v tejto oblasti
a tým aj akékoľvek požiadavky na znalosť interných predpisov riadenia spoločnosti.
Tvrdenie žalovaného, že predstavenstvo rozhodovalo o priznaní bonusu aj vo vzťahu k členom
predstavenstva, ktorí mali byť z rozhodovania vylúčení, na základe vnútorných predpisov spoločnosti
a napriek tomu hlasovali, považoval okresný súd za právne bezvýznamné z hľadiska posudzovania

rozhodnutia predstavenstva vo vzťahu k žalobkyni, ktorá nebola členkou predstavenstva a ani členkou
dozornej rady právneho predchodcu žalovaného a teda o kolízii u nej nie je možné hovoriť. Skutočnosť,
že iný člen predstavenstva sa zúčastnil na hlasovaní vo veci vlastnej odmeny považoval okresný súd
za irelevantnú, ktorá so žalobkyňou nesúvisí.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na zrušenie rozhodnutia o priznaní MVB, okresný súd túto námietku

nepovažoval za významnú. Vychádzal z toho, že právny predchodca žalovaného svojim rozhodnutím
zo dňa 28.07.2016 priznal žalobkyni nárok na bonus, čo jej bolo aj oznámené listom z toho istého
dňa a tento prejav vôle vo vzťahu k žalobkyni ho zaväzuje, teda je daná jeho povinnosť vyplatiť
ho žalobkyni bez ďalšieho. Následné rozhodovacie procesy vo vnútri spoločnosti v zmysle prijatia
rozhodnutia predstavenstva spoločnosti o zrušení rozhodnutia o priznaní bonusu z 19.12.2016 nie

sú spôsobilé túto skutočnosť, t. j. že bonus bol zamestnankyni priznaný, zmeniť, nárok žalobkyne na
vyplatenie bonusu trvá a tento nezanikol.Žalovaný namietal, že nárok žalobkyne nie je dôvodný, pretože neexistuje základ nároku na vyplatenie
žiadanej istiny a žiadal prerušiť konanie v súdenej veci do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44Cpr/4/2017, v ktorom sa rozhodovalo o vyplatení prvej

časti mimoriadneho výkonnostného bonusu v sume 10.197,- eur žalobkyni. Okresný súd však návrhu
nevyhovel a podľa § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) ho zamietol, pretože dospel k
záveru, že nejde o súdne konanie, v ktorom by sa riešila otázka významná pre rozhodnutie v súdenej
veci.
Okresný súd žalobkyni ako strane v spore úspešnej priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Protitomutorozsudkupodalvcelomrozsahuodvolaniežalovanýanavrhol,abyodvolacísúdrozsudok
okresného súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.
Žalovaný namietal, že konanie pred okresným súdom má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a to, že okresný súd sa v dôvodoch napadnutého rozsudku
nevysporiadal s jeho argumentáciou o tom, že priznaná odmena je v rozpore s kogentnou právnou
úpravou odmeňovania bankových zamestnancov podľa zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Úprava
odmeňovania v Zákone o bankách pritom predstavuje k úprave Zákonníka práce lex specialis a
odmeňovanie bankových zamestnancov s ňou musí byť v súlade. Pokiaľ to tak nie je, nemôže

zamestnávateľ odmenu zamestnancovi priznať. Ak štatutárny orgán pri priznaní odmeny poruší
ustanovenie Zákona o bankách, zamestnanec nemôže byť dobromyseľný v zmysle § 10 ods. 2
Zákonníkapráceapriznanieodmenyzamestnávateľanezaväzuje.Súdmalrozhodnúťotom,čijesporná
odmena v súlade so Zákonom o bankách a uviesť, pod ktorý konkrétny druh pohyblivej zložky odmeny
podľa § 23b ods. 1 Zákona o bankách sa má sporná odmena subsumovať, čo neurobil. Absencia

odôvodnenia tejto časti bola dôvodom zrušenia obdobnej veci rozhodovanej pred Krajským súdom v
Žiline pod sp. zn. 10CoPr/4/2019. Pokiaľ okresný súd uviedol, že z jeho strany nebolo preukázané, že
voči žalobkyni uplatnil ustanovenia Politiky odmeňovania o maluse a odňatí odmeny, túto skutočnosť
ani netvrdil. Výslovne však uviedol, že ich uplatnil en block voči všetkým zamestnancom zavedením do
programu MVB súčasne, čo náležite preukázal aj rozhodnutím o zrušení programu MVB.

Ďalšia odvolacia námietka žalovaného smerovala k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil so skutkovým zistením okresného
súdu, že program MVB bol schválený dozornou radou, tvrdil, že k schváleniu dozornou radou nedošlo.
Poukazoval na ustanovenia rokovacieho poriadku a na proces, ktorý schváleniu predchádzal. Namietal,
že žalobkyňa nebola radovým zamestnancom spoločnosti, preto nemohla byť dobromyseľná vo

vzťahu k neznalosti interných predpisov týkajúcich sa aj schvaľovania odmien. Súd nerozlišoval medzi
fázou priznania nároku na mimoriadny bonus a fázou schválenia výplaty bonusu, nesprávne bolo aj
konštatovanie okresného súdu, že zrušenie výplaty bonusu je bez právneho významu, keďže nárok už
bol priznaný.
Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Zdôrazňoval, že systém

MVB mal nepochybne atribúty tzv. zlatých padákov a nárok nemožno vnímať len ako individuálny nárok
žalobkyne, ale ako aj cielené konanie bývalých vedúcich zamestnancov. Okresný súd zjavne tendenčne
favorizoval žalobkyňu, keď jej tvrdený nárok skúmal z pozície ochrany slabšej strany, nezohľadnil však
negatívnedopadynanehoakopovinnúosobu.Opätovnezdôraznil,žepokiaľišloovedomosťžalobkyne,
táto musela vedieť, že štatutárny orgán pri priznávaní mimoriadneho výkonnostného bonusu prekročil

svoje právomoci, a preto on ako zamestnávateľ s poukazom na § 10 ods. 2 Zákonníka práce nie je týmto
úkonom viazaný vo vzťahu k žalobkyni.

4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379
a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Primárne považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v súdenej veci je nevyhnutné vnímať jej

„vnútornú podstatu“, ktorou je odmietanie zo strany žalovaného poskytnúť plnenie - uspokojiť nárok
žalobkyne, ktorý jej už priznal, resp. bol priznaný jeho právnym predchodcom. Zamestnávateľ požaduje
od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad rámec jeho pracovných povinností vyplývajúcich
z pracovnej zmluvy a po ich vykonaní aj priznaná zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keďmá tento nárok vyplatiť, plnenie odmieta. Uvedené je nutné východiskovo vnímať aj pri posudzovaní
argumentácie sporových strán. Nepochybne v čase prvej fázy daného procesu, t.j. v čase, kedy zo
strany zamestnávateľa bola žalobkyňa ako zamestnanec žiadaná na vykonanie práce nad rámec svojej

pracovnej náplne, bol jej zamestnávateľ právny predchodca žalovaného. Na druhej strane však inštitút
právneho nástupníctva garantuje istotu v právnych vzťahoch a osobitne v pracovno-právnych vzťahoch.
Žalovaný mal možnosť v procese prevzatia všetkých práv a povinností U. U., a.s. náležite sa oboznámiť
aj s pracovno-právnou agendou vrátane skutočností spojených i s mimoriadnym výkonnostným
bonusom. Prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu žalovaného,

predovšetkým predstavenstva, nemôžu byť na ťarchu zamestnanca, naviac nemožno žiadať, aby
zamestnanec bol ten, kto by mal preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania zamestnávateľa.
Argumentačný prístup žalovaného smeruje práve k takémuto záveru.
Žalovaný opakovane a vo viacerých variáciách poukazuje na údajnú vedomosť žalobkyne o nedodržaní
náležitého postupu pri prijímaní rozhodnutia predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho
výkonnostného bonus, či vôbec o prekročení právomoci predstavenstva U. U., a.s. v celom súvisiacom

procese. Je však nesporné, že žalobkyňa nebola členom predstavenstva a ani v žiadnej inej pozícii sa
nezúčastňovala jeho rokovaní v otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalovaný
okrem všeobecných formulácií neoznačil (nieto ešte preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti,
ktoré by boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť (či aspoň zaangažovanosť)
žalobkyne na žalovanom spochybňovanom procese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom

bonuse. Žalobkyňa teda jednoznačne nerozhodovala sama o vlastnej odmene. Veľmi zjednodušene
by to znamenalo, že to, čo žiada žalovaný je, aby každý zamestnanec ako zmluvná strana pracovno-
právneho vzťahu bola povinná sama hodnotiť, ktoré úkony, vrátane pracovno-právnych pokynov
zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré nie. V danej spojitosti možno uzavrieť, že predmetným
rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobkyni nárok na vyplatenie

mimoriadneho výkonnostného bonusu v priznanom rozsahu. Okresný súd správne konštatoval, že nie je
možné spätné zrušenie rozhodnutia predstavenstva, ktorým už raz bolo rozhodnuté o priznaní bonusu
žalobkyni. Žalovaný ako zamestnávateľ v podstate od žalobkyne žiada, aby preukazovala splnenie
predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý jej už on sám prostredníctvom právneho predchodcu priznal.
Určitou mierou tendenčnosti sa vyznačuje aj poukaz žalovaného na rozhodnutie odvolacieho súdu sp.

zn. 10CoPr/4/2019 z 30.04.2020. V tomto prípade nešlo o vyhodnocovanie podstaty posudzovaného
nároku. Dôvodom zrušenia prvoinštančného rozhodnutia v danej veci nebola žalovaným tvrdená
nesprávnosť aplikácie Zákona o bankách, ale skutočnosť, že okresný súd napriek uplatneniu tejto
argumentácie v celom priebehu sporu, k nej nezaujal v meritórnom rozhodnutí žiadne stanovisko.
V posudzovanom rozhodnutí však okresný súd predmetnú otázku riešil a poskytol i dostatočne

jasné vysvetlenie svojich záverov. Dotknuté konkrétne východiská a úvahy odvolateľ nijako bližšie
nespochybnil. Okresný súd ustálil, že k uzavretiu pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej zložky
mzdy došlo medzi zamestnancom a zamestnávateľom konkludentne, z ktorého titulu neodporovalo
rozhodnutie predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej
zmluve ani Zákonu o bankách. Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva,

že mimoriadny výkonnostný bonus v plnej miere korešponduje s povahou pohyblivej zložky odmeny
viažucej sa motivačnú zložku odmeny, ktorá závisí od ohodnotenia výkonnosti dotknutého vedúceho
zamestnanca (§23b ods. 1 písm. a/ Zákona o bankách v rozhodnom znení). Pokiaľ aj bezprostredným
impulzom vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo zabránenie fluktuácii a
demotivácií zamestnancov v súvislosti s predpokladaným predajom akcií, už z východiskového

pomenovania „odmena za mimoriadne výkony...“ je zrejmé, že išlo jednak o výrazne motivačnú zložku
odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu (nadštandardnú) pracovnú výkonnosť.

7. Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu aj vo výroku, ktorým bol zamietnutý jeho
návrh na prerušenie konania ako aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania. Bezprostredne však

vo vzťahu k týmto výrokom nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku. Nadväzne, potvrdenie
posudzovaného rozhodnutia vo veci samej, zakladá vecnú správnosť aj dotknutých výrokov.

8. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP. Odvolateľ, žalovaný nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto má žalobkyňa voči nemá nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)