Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/345/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215235402
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:7215235402.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky spore žalobcu A.. V. B., bývajúceho v Č., S. XX, zastúpeného JUDr.
Jozefom Adamovským, advokátom v Košiciach, Žiškova 6, proti žalovanej U. S. Steel Košice, s.r.o., so
sídlom v Košiciach, Vstupný areál U. S. Steel, IČO: 36 199 222, o neplatnosť skončenia pracovného
pomeruvýpoveďou,vedenomnaOkresnomsúdeKošiceIIpodsp.zn.17Cpr3/2015,odovolanížalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. júna 2020 sp. zn. 11 CoPr 3/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 28. septembra

2018 č. k. 17 Cpr 3/2015 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal určenia, že
výpoveď mu daná žalovanou 11. augusta 2015 a doručená mu 13. augusta 2015 je neplatná a pracovný
pomer žalobcu u žalovanej trvá; rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho
rozhodnutia s poukazom na § 47 ods. 1 písm. b/, § 81 písm. c/ a e/, § 82 písm. e/, § 84 ods. 1 až 4,
§ 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. e/, ods. 4, 6, § 74, § 77 Zákonníka práce, bod 3 písm. a/, 3.1 písm. c/,
q/, s/, t/, u/, 3.2 písm. n/ Pracovného poriadku žalovanej, Kódex etického správania žalovanej Princíp

4 Dary a pohostenia, bod 3.1, bod 1.1, 4.2, 4.3, 4.4, 6.2, 6.4 Princípov PRIN/09 Dary a pohostenia
mal za preukázané, že žalobca nepochybne porušil pracovnú disciplínu spôsobom a v rozsahu, ako
mu to zamestnávateľ vytkol v listine „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 11. augusta 2015“
a vychádzajúc z konkrétnych okolností veci toto porušenie kvalifikoval ako závažné, pretože žalobca
od výhradného obchodného partnera zamestnávateľa spoločnosti BEMACO prijal a bezodplatne užíval
mobilný telefón zn. Apple iPhone, vrátane SIM karty a využíval služby poskytované mobilným operátom,

ktorých hodnota nepochybne presiahla sumu 75,- eur za obdobie posledného roka a žalobca si taktiež
zapožičal od spoločnosti BEMACO osobné motorové vozidlo VW Multivan na súkromný účel - cestu
do Španielska na dobu 10 dní od 15. augusta 2014 do 28. augusta 2014 (aj keď uhradil náklady
na pohonné hmoty a diaľničné poplatky), pričom hodnota prenájmu vozidla na 10 dní nepochybne
presiahla sumu 75,- eur. Uvedené konanie žalobcu bolo podľa názoru súdu prvej inštancie nepochybne v
rozpore s ustanoveniami povinností zamestnanca a vedúceho zamestnanca v zmysle Zákonníka práce,

ako aj v rozpore s internými predpismi žalovanej, pretože žalobca tak konal bez predchádzajúceho
schválenia zamestnávateľom, pričom žalobca v rámci interného šetrenia vykonávaného žalovanou
ohľadne uvedeného spočiatku neposkytol korektné informácie. Ohľadne skutočnosti, že žalobca mal
motorové vozidlo a mobilný telefón zapožičané od spoločnosti BEMACO, spol. s r.o., ktorá existuje od
roku 2002, a nie od spoločnosti BEMACO SK, a.s., ktorá existuje až od roku 2013 a v súčasnosti je
dodávateľom žalovanej, súd prvej inštancie konštatoval, že sa nepochybne jedná o dva samostatné

subjekty, ktoré následne po sebe boli obchodnými partnermi žalovanej, avšak za dôležitý považoval
ten fakt, že k odovzdaniu mobilného telefónu spolu so SIM kartou a k zapožičaniu motorového vozidladošlo prostredníctvom osoby, ktorá bola v čase odovzdania mobilu a zapožičania vozidla štatutárnym
orgánom v oboch spoločnostiach. Nadôvažok súd mal za preukázané, že spoločnosť BEMACO SK,
a.s. preberala práva a povinnosti spoločnosti BEMACO, spol. s r.o. s tým, že spoločnosť BEMACO,

spol. s r.o. ešte existuje len z dôvodu prebiehajúcich dlhodobých zmlúv. Záverom súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca vedome a zavinene porušil pracovné povinnosti vyplývajúce mu z interných
predpisov žalovanej a aj Zákonníka práce, pričom bol s týmito internými predpismi preukázateľne
oboznámený. Súd dodal, že žalobca pracovnú disciplínu porušoval dlhodobo a permanentne, pretože
od 19. augusta 2010 bez predchádzajúceho schválenia bezodplatne užíval telefón vrátane SIM karty

na súkromné účely, pričom v priebehu roka 2010 až 2015 bol opakovane oboznamovaný s internými
predpismi žalovanej v rámci programu dodržiavania internej a externej legislatívy, etiky a dodržiavania
princípov USSK. Aj napriek takémuto pravidelnému zdôrazňovaniu interných pravidiel v mesiaci august
2014 opätovne, bez predchádzajúceho schválenia, si vypožičal osobné motorové vozidlo na súkromné
účely od obchodného partnera žalovanej. Podľa úvahy súdu prvej inštancie bolo porušenie pracovnej
disciplíny o to viac závažnejšie, pretože žalobca bol v pozícii vedúceho zamestnanca, ktorý by mal byť

pre ostatných zamestnancov garantom a vzorom. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle
§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. júna
2020 sp. zn. 11 CoPr 3/2019 I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

ako vecne správny potvrdil; II. stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 61 ods. 2 druhá veta, § 63 ods. 1 písm. e/, §
63 ods. 4 Zákonníka práce sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi vyslovenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie, na ktoré poukázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
zdôraznil, pokiaľ dôvod výpovede spočíva v dlhodobom porušovaní pracovnej disciplíny rovnakým

spôsobom (ako to je v tejto veci bezplatným používaním mobilného telefónu a SIM karty s koncovým
číslom 26 a 27), tak dvojmesačná subjektívna lehota neskončí skôr než po uplynutí dvoch mesiacov
odo dňa nasledujúceho po poslednom takomto porušení pracovnej disciplíny a rovnako tak ani ročná
objektívna lehota neskončí skôr než po uplynutí jedného roka odo dňa nasledujúceho po poslednom
takomto porušení pracovnej disciplíny. Pokiaľ tvrdené porušovanie pracovnej disciplíny žalobcom trvalo

od 19. augusta 2010, kedy mu bol odovzdaný mobilný telefón a aktivovaná SIM karta, ktorý mohol
využívať bezodplatne až do času prešetrovania porušenia pracovnej disciplíny v r. 2015, potom ročná
objektívna lehota na danie výpovede žalobcovi začala plynúť najneskôr v deň nasledujúci po tom,
čo mobilný telefón a SIM kartu prestal žalobca užívať. Ako ďalej odvolací súd uviedol, minimálne za
hovory a iné služby uskutočnené žalobcom z tejto SIM karty s koncovým číslom 26 (žalobcovi bola

súčasnebezplatneposkytnutáajďalšiaSIMkartaskoncovýmčíslom27,ktorúpoužívalajehomanželka)
od r. 2010 do r. 2015 platila s tichým súhlasom žalobcu spoločnosť BEMACO, spol. s r.o. obchodne
prepojená s jeho zamestnávateľom, ktorý o tom nemal vedomosť. Motorové vozidlo VW Multivan si
žalobca požičal, ako sám uviedol, v auguste 2014 v rámci dovolenky do zahraničia, ktorú čerpal od 15.
augusta 2014 do 28. augusta 2014. Výpoveď bola žalobcovi doručená 13. augusta 2015, preto pri oboch

vytýkaných porušeniach pracovnej disciplíny bola dodržaná ročná objektívna lehota na danie výpovede.
Ako odvolací súd zdôraznil, žalobca bol o všetkých povinnostiach, ktorých nedodržanie mu bolo vytknuté
v skončení pracovného pomeru výpoveďou preukázateľne oboznámený, preto z jeho strany nemohlo
dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny nevedomky. V okolnostiach konkrétnej veci, keď zamestnávateľ
striktne stanovil interné pravidlá, určujúce, kedy prijatie daru alebo benefitu je porušením pracovnej

disciplíny, ich dodržiavanie takisto striktne vyžadoval a kontroloval (došlo k rozviazaniu pracovného
pomeru z tohto dôvodu s niekoľkými inými zamestnancami), nešlo o exces len v prípade žalobcu,
žalobca bol vo vedúcej pozícii, k porušeniu pracovnej disciplíny popísaným spôsobom dochádzalo
dlhodobo, viacerými spôsobmi (užívanie mobilného telefónu a SIM karty a požičanie vozidla) a vedome
napriek riadnemu oboznámeniu sa s internými pravidlami zamestnávateľa, odvolací súd dospel k

záveru, že došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom takej intenzity, ktoré treba považovať za
závažné. Záverom odvolací súd dodal, pokiaľ ide o spoločnosti BEMACO, podstatným bolo, že tieto
boli jednoznačne personálne prepojené cez osobu A.. F. (konateľ BEMACO, spol. s r.o. a predseda
predstavenstva BEMACO SK, a.s.), ktorého žalobca poznal z obchodného styku, tento mu požičal
firemné motorové vozidlo a odovzdal firemný telefón na súkromné účely. O nároku na náhradu trov

odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 225 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že súdy
mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP) a zároveň
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súdy
nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/

CSP) a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/
CSP). Namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdmi nižších inštancií, ktoré, napriek tomu, že
predmetný mobilný telefón a motorové vozidlo žalobca prijal od spoločnosti BEMACO, spol. s r.o. a
nie od spoločnosti BEMACO SK, a.s., ktorá bola v čase výpovede obchodným partnerom žalovanej,
konštatovali personálne prepojenie týchto dvoch spoločností A.. F., ktorý žalobcovi odovzdal mobilný

telefón a zapožičal vozidlo. V tejto súvislosti zdôraznil, že spoločnosť BEMACO SK, a.s. nie je právnym
nástupcom spoločnosti BEMACO, spol. s r.o., preto ani nemohla zapožičať motorové vozidlo patriace
spoločnosti BEMACO, spol. s r.o. žalobcovi. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd svojvoľne rozšíril
zákaz prijímania darov od obchodného partnera žalovanej aj na tretie subjekty, ktoré sú s dodávateľmi
žalovanej personálne prepojené, čo je v rozpore s interným predpisom žalovanej. Dovolateľ nesúhlasil
s konštatovaním odvolacieho súdu ohľadne dodržania objektívnej lehoty na danie výpovede podľa § 63

ods. 4 Zákonníka práce, pretože spoločnosť BEMACO, spol. s r.o. už takmer rok a pol pred doručením
výpovede nebola obchodným partnerom žalovanej. Dovolateľ zároveň rozhodnutiu odvolacieho súdu
vytýkal, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu
a v právne významnom období, a preto bol pracovný pomer ukončený platne. Odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôvodil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 21 Cdo 1299/2010 v otázke rozšírenia výpovedného dôvodu. V ďalšom dovolateľ
podrobne rozobral skutkový stav veci a vyslovil polemiku o skutkových a právnych záveroch súdu prvej
inštancie ako aj odvolacieho súdu. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie, prípadne jeho žalobe vyhovieť.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že z pohľadu jej interných predpisov v oblasti
prijímania darov je zakázané prijímanie darov bez predchádzajúceho schválenia priamym nadriadeným,
a to bez ohľadu na to, o čí majetok ide, t. j. nie je rozhodujúce, či je darom napr. vec vo vlastníctve
právnickej osoby, ktorej štatutárny zástupca takýto dar poskytuje, resp. či ide o súkromný dar vo
vlastníctve tohto štatutárneho zástupcu. Z týchto dôvodov navrhla dovolanie žalobcu ako neprípustné

odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobca vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietal nesprávne zistený skutkový stav,
odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,

bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

15.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

17. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V

odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili,
zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odôvodnenie
odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jehomyšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že dôvod výpovede danej žalobcovi zo strany

žalovanej je platný, pretože žalobca dlhodobo a závažným spôsobom porušoval pracovnú disciplínu
tým, že od 19. augusta 2010 bezplatne využíval mobilný telefón a SIM kartu, ktoré mu boli odovzdané
konateľom spoločnosti BEMACO, spol. s r.o., a zároveň mu bolo týmto konateľom zapožičané osobné
motorové vozidlo, ktoré využil počas čerpanej dovolenky od 15. augusta 2014 do 28. augusta 2014, a
to všetko v rozpore s internými predpismi svojho zamestnávateľa, ktorý prijatie darov zamestnancami

v hodnote nad 75,- eur od svojich obchodných partnerov podmieňoval schválením. Zároveň je zrejmé,
že pri oboch vytýkaných porušeniach pracovnej disciplíny bola dodržaná ročná objektívna lehota na
danie výpovede, ktorá bola žalobcovi doručená 13. augusta 2015, pretože požičané motorové vozidlo
užíval žalobca počas čerpanej dovolenky od 15. augusta 2014 do 28. augusta 2014 a mobilný telefón
od r. 2010 do r. 2015 platila s tichým súhlasom žalobcu spoločnosť BEMACO, spol. s r.o. obchodne
prepojená s jeho zamestnávateľom, ktorý o tom nemal vedomosť. V neposlednom rade odvolací súd

objasnil aj úvahy, ktoré ho viedli k ustáleniu prepojenia bývalého obchodného partnera so súčasným
obchodným partnerom žalovanej, a to prostredníctvom A.. F. (konateľ BEMACO, spol. s r.o. a predseda
predstavenstva BEMACO SK, a.s.), ktorého žalobca poznal z obchodného styku, tento mu požičal
firemné motorové vozidlo a odovzdal firemný telefón na súkromné účely. Na základe uvedeného možno
konštatovať, že súdy pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy

žiadnuznamietanýchskutočností,čiskutočností,ktorévkonanívyšlinajavo,zuvedenéhojezrejmé,ako
azakýchdôvodovodvolacísúdrozhodolapodľanázorudovolaciehosúdumáodôvodnenierozhodnutia
odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný
celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420
písm. f/ CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií
nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)

v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v
zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej
inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,

deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

19. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní

nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

21. Podľa názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a zároveň §
421 ods. 1 písm. b/ CSP v otázke nesprávneho právneho posúdenia toho, že žalobca závažne porušil
pracovnúdisciplínuavprávnevýznamnomobdobí,apretobolpracovnýpomerukončenýplatne.Odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôvodil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1299/2010.

22. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,

odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

23. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

24. Pod pojem ustálenej súdnej praxe a pod pojem dovolací súd v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda
nemožno zahrnúť rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1299/2010, na ktoré
dovolateľ poukazuje vo svojom dovolaní. V dovolaniach, prípustnosť ktorých je vyvodzovaná z tohto

ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia uvedeného súdu. Pokiaľ je riešenie
určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odlišné od riešení danej otázky týmto súdom, nemôže
ísť o „odklon“ relevantný v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (3 Cdo 204/2018).

25. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku

kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd
akonajvyššiasúdnaautoritatútootázkuvyriešil.Právnaúpravaúčinnáod1.júla2016dávadovolaciemu
súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ
riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci

odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421
CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,
že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

26. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a/ resp. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP
mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené
predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania

prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP
(porovnaj 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo
95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnostidovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca
právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

27. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a/ resp. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

28. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) a „vyriešenia

právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových
otázoknemôžebyťvdovolacomkonanípodrobenámeritórnemuprieskumu,lebodovolacísúdjeviazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka,
resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná. Pre úplnosť treba ešte
uviesť, že uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení podľa § 421

ods. 1 písm. a/ CSP a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP sa vzájomne vylučuje, pretože ak v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu daná právna otázka ešte vyriešená nebola, nemožno hovoriť o
ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.

29. Z obsahu dovolania žalobcu odôvodneného § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP je zrejmé, že

žalobca zastúpený kvalifikovaným právny zástupcom (advokátom) uviedol všeobecnú charakteristiku
nesprávností,kuktorýmpodľajehonázorudošlovkonanípredodvolacímsúdom,avšaknekonkretizoval
právnu otázku, na riešení, ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačil žiadne konkrétne
rozhodnutie, stanovisko, judikát najvyššieho súdu (ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu) od
záverov, ktorého sa odvolací súd odklonil, ani nevysvetlil potrebu, aby dovolací súd takúto otázku

vyriešil. Uviedol len nesúhlas s konštatovaním odvolacieho súdu ohľadne dodržania objektívnej lehoty
na danie výpovede podľa § 63 ods. 4 Zákonníka práce a zároveň nesúhlas s posúdením platnosti
skončenia pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. V čom konkrétne
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. akú právnu otázku
je potrebné vyriešiť, dovolateľ neuviedol. Žalobca týmto argumentom vyjadril len svoj nesúhlas s

právnym posúdením a postupom odvolacieho súdu. Vyššie uvedená dovolacia argumentácia žalobcu
o nesprávnosti skutkových záverov odvolacieho súdu je preto neopodstatnená a nespôsobilá založiť
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ resp. b/ CSP. Samotné polemizovanie dovolateľa
s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu

uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ resp. b/ CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo
203/2016, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017).

30. Dôvodom pre odmietnutie dovolania je skutočnosť, že dovolateľom uplatnený dovolací dôvod nebol
vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolateľ zastúpený

advokátom totiž označil za dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP, resp. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 421 CSP neboli splnené, keď žalobca v dovolaní neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu
vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny názor, než aký v
konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd vo svojich rozhodnutiach a rovnako neuviedol konkrétnu

právnu otázku a neuviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny právny názor na jej riešenie. Z tohto
dôvodu dovolací dôvod nebol žalobcom vymedzený spôsobom uvedeným § 431 až § 435 CSP. Absenciu
takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.

31. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti

podľa § 420 písm. f/ CSP odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP ako dovolanie,
v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.32. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal

nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.