Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614010041
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Mazúch
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5614010041.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, na verejnom zasadnutí konanom 28. mája 2020 v senáte zloženom z predsedu
senátu Mgr. Miroslava Mazúcha a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a JUDr. Vladimíra Sučika prejednal
odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/15/2014 z 9.12.2019
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný R. L. podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodený
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, č. 2 Pv 110/12/5505-54 z 5.2.2014
zo skutku právne kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4
písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd odkázal poškodeného správcu konkurznej podstaty spoločnosti
STEELWORK, s.r.o. v konkurze so sídlom Belopotockého 2, Liptovský Mikuláš, JUDr. Michala Broža,
so sídlom A. Q. X, D., s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti rozsudku okresného súdu podal v neprospech obžalovaného odvolanie prokurátor. V písomnom

odôvodnení odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok nezohľadňuje dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané a svedčia v neprospech obžalovaného. Zabezpečené dôkazy v podobe výsluchu
obžalovaného a svedkov, zvlášť účtovníčky L., syna obžalovaného a JUDr. Q. v podstate žiadnym
relevantným spôsobom nespochybňovali reálny stav pokladne spoločnosti ku dňu 30.9.2010 v podobe
disponibilnejhotovosti409.564,20EUR.Obžalovanýužpredsprávcomevidentnezavádzal,keďuvádzal
rôzne argumenty ohľadom toho, kde sa peniaze z pokladne nachádzali. Použitými argumentmi zavádzal

aj na hlavnom pojednávaní. Právom obžalovaného v priebehu dokazovania je beztrestne klamať, ale
nie je povinnosťou prokurátora a súdu takéto klamstvá nekriticky akceptovať. V zásade všetky ním
prezentované tvrdenia ohľadom toho, čo všetko malo vplyv na korekciu deklarovaného stavu pokladne z
30.9.2010 boli vyvrátené znaleckým skúmaním. Argumenty obžalovaného o umelom navýšení pokladne
predsa vyvrátila znalkyňa. Rovnako negovala obžalovaným prezentovanú súvislosť vrátenia pôžičiek,
či vyplácania obchodných podielov spoločníkom s vysokým stavom pokladne. Znalkyňa výslovne

uviedla, že predložené doklady nepreukazovali skutočnosti a nebolo možné popísať skutočnosti, ktorými
by došlo k umelému navýšeniu pokladne. Argumenty obžalovaného boli preskúmané v účtovníctve
spoločnosti.Pokiaľišloovrátenépôžičky,takakotoboloobžalovanýmdeklarované,neznížilibyhodnotu
hotovosti v pokladni z dôvodu, že príjem týchto pôžičiek nebol v pokladni zaúčtovaný. Vyplácanie
obchodných podielov spoločníkom nebolo možné považovať za výdavok spoločnosti, čo znamená, že
vyplatenie obchodných podielov by neznižovalo hodnotu finančnej hotovosti v pokladni, ak by boli aj

vyplatené. Tieto nemohli byť vyplatené z prostriedkov spoločnosti. Znalkyňa tiež v znaleckom posudku
výslovne uviedla, že sa nemohla vyjadriť ku skutočnému stavu pokladne inak, ako bol deklarovanýv inventúrnom súpise, pretože fyzicky nebola prítomná pri počítaní pokladne. Zmätočné argumenty
obžalovaného uvádzané správcovi konkurznej podstaty o tom, kde sa nachádzali peniaze z pokladne
len svedčili o tom, že obžalovaný a nikto iný hotovosť pokladne použil svojvoľne a evidentne bez

existencie akéhokoľvek relevantného dôkazu svedčiaceho o opaku na iný ako firemný účel. Zištný motív
obžalovaného bol evidentný. Inventarizácia pokladne bola realizovaná bezprostredne pred vyhlásením
konkurzu (30.9.2010, konkurz vyhlásený 8.10.2010). Prokurátor ďalej uviedol, že obžalovaný na
hlavnom pojednávaní prezentoval svoju osobnú angažovanosť a zanietenosť na riadnom fungovaní
firmy. O ostatných spoločníkoch neuviedol nič pozitívne. Z jeho prednesu vyplývalo, že týchto potreboval

dostať preč z firmy, lebo ju brzdili v ďalšom rozvoji. Svedkovia Y. a B., bývalí spoločníci vo firme
zhodne vypovedali, že všetku rozhodovaciu činnosť vo firme si uzurpoval obžalovaný. Za takejto situácie
bolo úplne logické, že po zbavení sa bývalých spoločníkov nechcel obžalovaný dopustiť, aby hotovosť
z pokladne, ktorú zrejme považoval za svoju, skončila napokon v konkurznom konaní. Obžalobou
prezentovaný spôsob nakladania s hotovosťou pokladne obžalovaným bezprostredne pred vyhlásením
konkurzu v plnom rozsahu neguje jeho tvrdenia o údajnom umelom navyšovaní pokladne. Takéto

tvrdenia boli absolútne irelevantné a nemali žiadne logické opodstatnenie. Veď napokon obžalovaný
ani nepoukázal na žiadne dôkazy, ktoré by svedčali reálnej snahe spoločnosti získať nejaký úver
v rozhodnom období. Stav inventúrneho súpisu bol spochybnený v zásade iba obžalovaným. Bol
pritom osobou zodpovednou za stav pokladne. Snahou obžalovaného bolo neniesť zodpovednosť za
spáchanie skutku. Obžalovanému bolo kladené za vinu, že s financiami nakladal v rozpore s účelom

zverenia a záujmami spoločnosti, a preto obžalovaný mal eminentný záujem spochybniť stav pokladne.
Podľa prokurátora záver o sprenevere finančných prostriedkov však bolo možné vyvodiť zo základných
verifikovaných faktov. Týmito faktami boli inventúrny súpis pokladne, ktorý potvrdzoval jej reálny stav.
Ďalším faktom bola jednoznačná absencia týchto finančných prostriedkov v pokladni a absencia
akéhokoľvek relevantného dôkazu (hlavne v účtovnej podobe), ktorý svedčil o použití týchto financií

obžalovaným v prospech spoločnosti. Rovnako takýmto faktom boli vyjadrenia svedkov na hlavnom
pojednávaní a závery znalkyne. Za takejto situácie nebol dôvod spochybňovať vinu obžalovaného.
Obžalovaný navyše nie je osobou, ktorá by sa v minulosti nedopustila trestnej činnosti. V minulosti bol
opakovane odsúdený hlavne za majetkovú trestnú činnosť. V ďalšej časti odvolania prokurátor uviedol,
že vo všeobecnosti niekedy nemožno zodpovedať otázku skutočného použitia finančných prostriedkov

zo strany páchateľa sprenevery. Pokiaľ však zodpovedná osoba, ktorej boli zverené financie, s nimi
vedome nakladá v rozpore s účelom zverenia, tak s nimi nakladá nie v prospech subjektu, ktorému
patria. Ak takáto osoba navyše ani žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukáže použitie týchto
finančných prostriedkov, dopúšťa sa vedome sprenevery. Dokazovanie v tomto smere, keď páchateľ
odmieta uviesť, na čo konkrétne použil získané financie, tovar a pod. a iným spôsobom sa nedá toto

použitie zverených hodnôt páchateľom preukázať, by bolo zjavne neúčelné a bolo by vykonávané
nad rámec potrieb trestného konania. Nemožnosť zistiť konkrétny spôsob použitia zverených hodnôt
páchateľom, ho však nemôže zbavovať viny za jeho protiprávne konanie, ktoré je dôkazmi ustálené a
vykazuje znaky trestného činu sprenevery. V opačnom prípade by akékoľvek obdobné konanie nebolo
postihnuteľné podľa § 213 Tr. zák. V rámci trestného konania sa síce nepodarilo zistiť konkrétny

spôsob použitia zverených vecí zo strany obžalovaného, ale to neznamená, že by za svoje konanie
nebol trestne zodpovedný. V prípade takéhoto výkladu by sa do súdnej praxe zaviedol nebezpečný
precedens, ktorý by umožňoval aj páchateľovi, ktorý by dokonca priznal prisvojenie takto zverených
peňazí z pokladne (či iných zverených vecí, napr. predmet leasingu, veci s výhradou vlastníctva a pod.),
ale odmietol by špecifikovať na čo konkrétne finančné peniaze použil, alebo na koho previedol jemu

zverenú vec, vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Uvedené úvahy by odporovali základným princípom
logiky a účelu skutkovej podstaty sprenevery podľa § 213 Tr. zák. a zakladali by tak dôvod dovolania
s odkazom na § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Slovné spojenie uvedené v obžalobe - „použil ich pre
vlastnú potrebu“, reflektovalo skutkový stav, ktorý bol objasnený v prípravnom konaní a tento bol
dokazovaním na hlavnom pojednávaní potvrdený. Okresný súd, ktorý si v prvotnom štádiu osvojil názor

obžaloby (rozsudok z 13.2.2017). Iba v dôsledku názoru odvolacieho súdu následne korigoval svoj
postoj v napadnutom rozsudku. Prvostupňový súd napokon pristúpil pri nezmenenom dôkaznom stave
k vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. Prokurátor mal za to, že odvolaciemu súdu nič nebránilo v
tom, aby vydal oslobodzujúci rozsudok už pri zrušení rozsudku zo 4.3.2019 a eliminoval tak zbytočne
narastajúcu dĺžku trestného konania. Podľa prokurátora v posudzovanej veci bolo preukázané naplnenie

všetkých zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm.
a) Tr. zák. Okresný súd sa dôsledne nevysporiadal s dôkazmi produkovanými v rámci hlavného
pojednávania, ktoré svedčili o vine obžalovaného. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové prejednanie. Aj keď odvolací súd prezentoval svoj právny názornauvedenútrestnúvec,nebolomožnédeklarovaťexistenciuprekážky,ktorábybránilavyslovenýprávny
názor pri tak závažnej trestnej činnosti a navyše názor, ktorý z hľadiska judikatúry možno považovať za
výrazne mienkotvorný, prehodnotiť.

Obžalovaný R. L. v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že znalkyňa nemohla vyvrátiť
navýšenie pokladne, pretože nemala k dispozícii pokladničné knihy, ako sama konštatovala v znaleckom
posudku na strane č. 6 a 7. Tieto pokladničné knihy pritom boli najvýznamnejším podkladom pre
posúdenie nakladania s hotovosťou. Znalkyňa na strane 24 znaleckého posudku uviedla, že v roku

2010 nemohlo dôjsť k sprenevere, pretože rozdiel medzi vstupom do roku 2010 a výstupom mohol byť
maximálne 20 000,- EUR. Znalkyňa pritom nebrala do úvahy podklady predložené obhajobou. Znalkyňa
uviedla napríklad, že príjem z pôžičiek nebol v pokladni zaúčtovaný. Znalkyňa nepriradila jednotlivé
pôžičky v danom čase. Niektoré príjmy z pôžičiek boli založené do spisu, a to napr. pôžičky z 19.8.2005
na sumu 555 000,- Sk, 12.9.2005 na sumu 330 000,- Sk, 22.9.2005 na sumu 100 000,- Sk, 13.10.2005
na sumu 150 000,- Sk, 21.10.2005 na sumu 330 000,- Sk a 15.11.2005 na sumu 120 000,- Sk. Spolu

išlo o finančnú čiastku 1 605 000,- Sk. Z týchto pôžičiek bolo vrátených spolu 1 898 900,- Sk. Bolo
teda vrátených o 293 900,- Sk viac, čo bol zisk veriteľov. Táto čiastka nebola obsiahnutá, ako to uviedla
znalkyňa na str. č. 17 a 18 znaleckého posudku. Tieto príjmy neboli overené v pokladničných knihách a
nebolo overené ani to, čo bolo za tieto príjmy uhradené. V ďalšom prípade bolo prijatých len 4 955 840,-
Sk, ale vrátených 5 449 928,- Sk. Rozdiel bol 1 449 928,- Sk. Ani v tomto prípade neboli preskúmané a

priradené financie na vstupe a ani na výstupe v reálnom čase. Znalkyňa na jeho otázku, či od prokurátora
dostala podklad na 155 000,- EUR neodpovedala. Nakoniec sudkyňa tento doklad našla ako doklad
predložený už dva roky predtým. Znalkyňa doklad za 155 000,- EUR za 10 sekúnd vyhodnotila, že
tvoril 40 % sumy, ktorá mu bola dávaná za vinu. V znaleckom posudku nebol vyhodnotený ani rok krízy
2008. Posudok bol nedôsledný a zavádzajúci. Podľa obžalovaného správca konkurzu JUDr. Brož mal

vo veci stret záujmov, pretože sa podieľal na príprave podania na reštrukturalizáciu jeho firmy, lebo
odberatelia jej v tom čase dlhovali cez 23 000 000,- Sk, čo bolo asi 25 % ročného obratu. Následná
hospodárska kríza spoločnosť položila na kolená. Po pár týždňoch na to sa stal predbežným správcom.
Najväčší veriteľ sa riešil v samostatnom konaní. K svojim spoločníkom vo firme uviedol, že Y. pri vstupe
nedoplatil dohodnutých 2,8 milióna Sk a B. 1,2 milióna Sk. V ďalšej časti vyjadrenia uviedol, že mal v

čase krízy problémy s podnikaním. V prospech firmy založil dva rodinné domy v C. T. a prišiel o sestrin
dom. Jeho rodinný dom kúpil na dražbe známy. Štátu platil DPH za spoločnosti, ktoré mu dlhovali 23
miliónov Sk. Daň z pridanej hodnoty totiž platil 25. deň nasledujúceho mesiaca a niektoré platby za
tovar mu boli uhradené až za 180 dní (napr. spoločnosť Tesla). Obžalovaný nesúhlasil ani s vyjadrením
prokurátora v záverečnej reči, že sa síce nepodarilo jednoznačne preukázať konkrétny spôsob použitia

finančných prostriedkov, ale bolo možné jednoznačne tvrdiť, že ich nepoužil na účel spoločnosti, ale
spreneveril. Podľa obžalovaného v odôvodnení odvolania prokurátora nebol žiadny reálny dôkaz o
naplnení stíhaného trestného činu. Poukázal aj na to, že prokurátor v záverečnej reči z 27.2.2019 sám
deklaroval zníženie žalovanej škody na 361 435,40 EUR a v poslednej záverečnej reči hovoril už o
škode 409 564,20 EUR. Podľa obžalovaného odôvodnenie odvolania prokurátora nebolo podložené

dôkazmi, že sa skutok vôbec stal. Prostredníctvom obhajkyne uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom
prvostupňového súdu stotožňuje a odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. por. navrhol ako nedôvodné
zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania prokurátora preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.

zákonnosťaodôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,protiktorýmpodalprokurátorodvolanie,ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na
všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou,
ale nie je dôvodné.

Preskúmaním trestného spisu odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal všetky nevyhnutné dôkazy
v záujme zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad
trestného konania pri vykonávaní dôkazov, najmä zásady ústnosti, priamosti a bezprostrednosti,
pričom rešpektoval právny názor vyslovený nadriadeným súdom už v predchádzajúcich zrušujúcich

uzneseniach.Prokurátorpredložilvsúdnomkonaníznaleckýposudokzodboruekonómiaamanažment,
účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika a kontroling. V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd v
súlade s ustanovením § 168 Tr. por. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel
svojeskutkovézisteniaavysvetlil,prečodospelkoslobodzujúcemurozhodnutiu.Záveryokresnéhosúduprezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v jeho odôvodnení si krajský
súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v celom
rozsahu odkazuje.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uviedol, že verzii obžalovaného, podľa ktorej
sa finančné prostriedky v pokladni spoločnosti v čase spisovania inventúrneho súpisu dňa 30.9.2010
reálne nenachádzali, nasvedčovali okrem výpovede obžalovaného aj výpovede svedkov L., Q., Y., B.,
JUDr. Q. a L. L.. Obžalovaný vypovedal, že asi od roku 2006 bola pokladňa spoločnosti v skutočnosti

vedená tak, že neodzrkadľovala reálny finančný stav, lebo sa neodpisovali niektoré platby voči bankám,
pôžičky voči iným spoločnostiam a niektoré platby aj výdavky voči obchodným partnerom platené v
hotovosti.SvedokL.L.,synobžalovanéhopotvrdil,žeúčtovníčkaspoločnostiimdlhšiudobupripomínala
vysokú hotovosť v pokladni, ktorá sa v takom rozsahu evidovala v účtovníctve asi do roku 2006.
SvedkyňaL.,účtovníčkaspoločnostidosvedčila,žetakývysokýstavvpokladnibolevidovanýasiodroku
2006. Poukázala zároveň na to, že hotovosť vo výške 400 000,- EUR v pokladni obvykle nebýva, pričom

nemala vedomosť o trezore, alebo inak zriadenej pokladni v priestoroch firmy. S pokladňou spoločnosti
fyzicky nepracovala a s hotovosťou nikdy neprišla do styku. Pri žiadnej inventúre osobne nebola, hoci
sa mala vykonávať štyrikrát do roka. Pred každou inventúrou len vypracovala súpis pokladne, v ktorom
z predložených dokladov vykázala účtovný zostatok v pokladni. Na nesprávny zostatok v pokladni
opakovane upozorňovala obžalovaného ako konateľa spoločnosti. K spornému inventúrnemu súpisu

z 30.9.2010 uviedla, že podklady pripravovala iba z účtovných dokladov a nie z fyzických peňazí.
Išlo teda iba o zostatok po účtovnej stránke. Svedok Y. vypovedal, že v spoločnosti obžalovaného
bolo bežné, že finančné prostriedky „lietali po vreckách a taškách“. Svedok B. uviedol, že o vysokej
hotovosti v pokladni sa dozvedel už v roku 2008. V priestoroch spoločnosti však hotovosť v takej
výške nikdy nevidel. V skutočnosti totiž finančné prostriedky v pokladni neboli. Svedkyňa Q., externá

účtovníčka tiež potvrdila, že už v roku 2008 upozornila účtovníčku spoločnosti L. na neobvykle vysoký
stav v pokladni. Podľa jej názoru výbery z pokladne sa účtovali len na základe pokladničných dokladov,
ktoré ak obžalovaný nemal, prípadne mal a nepredložil, nebolo možné zaúčtovať. Z tohto dôvodu
podľa nej pretrvával vysoký účtovný stav pokladne. Znaleckým skúmaním znalkyne Ing. Luštíkovej z
odboru účtovníctva a daňovníctva, ktorým bolo po prvom zrušujúcom uznesení nadriadeného súdu

prokurátorom doplnené dokazovanie, boli vo vedení účtovníctva spoločnosti obžalovaného zistené také
nezrovnalosti, pre ktoré nebolo možné účtovníctvo spoločnosti považovať za úplné. Znalkyňa dospela
k jasnému záveru, že účtovná evidencia spoločnosti nebola správna. Pre popisované nezrovnalosti
vo vedení účtovníctva a skresľovanie údajov nebolo možné relevantne a presne posúdiť finančnú
situáciu spoločnosti. Finančná situácia firmy bola už v roku 2008 kritická, pretože majetok spoločnosti

obžalovaného bol nižší ako jej záväzky. Znaleckým skúmaním sa nebolo možné vyjadriť k tvrdeniam
obžalovaného, že v pokladni nebolo zaúčtovaných množstvo reálnych výdavkov. Zhodnotením všetkých
týchto vykonaných dôkazov v ich súhrne okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu potom správne
dospel k záveru, že inventúrny súpis spoločnosti o stave pokladne z 30.9.2010, podľa ktorého mala
spoločnosť k tomuto dňu v skutočnosti disponovať finančnými hotovostnými prostriedkami vo výške

409 564,20 EUR, čo svojimi podpismi potvrdili obžalovaný R. L. a spoločník spoločnosti, jeho syn L.
L., mohol byť vyhotovený len formálne a v rozpore so skutočným stavom finančných prostriedkov v
pokladni. Odvolacia námietka prokurátora, že stav inventúrneho súpisu bol v zásade spochybnený iba
obžalovaným, vzhľadom na už vyššie uvedené dôkazy, neobstojí.

V týchto súvislostiach krajský súd podotýka, že svedkovia L. i B. vypovedali, že k niektorým účtom
spoločnosti v bankách mali dispozičné práva aj syn obžalovaného L. L. a jeho družka N. Q.. Svedkyňa
L., účtovníčka spoločnosti vypovedala, že spoločnosť obžalovaného mala vedených veľa účtov v
bankách G., W., F., N., (zo znaleckého posudku vyplýva, že aj v A. a I.), pričom dispozičné práva
k účtom mal aj L. L. a N. Q.. Stav pokladne spoločnosti bol navýšený už pred štyrmi rokmi pred

podpisom sporného inventúrneho súpisu 30.9.2010. Svedok JUDr. Q. vypovedal, že ak by spoločnosť
obžalovaného disponovala tak vysokou sumou, ktorá sa mala podľa inventúrneho súpisu v pokladni
spoločnosti nachádzať, tak by z týchto finančných prostriedkov vyplatila aspoň časť svojich záväzkov.
Na spoločnosť bolo totiž v tom období vedených množstvo exekúcií. Podľa jeho názoru by exekútori
prostriedky z pokladne zexekvovali, ak by to prichádzalo do úvahy. Svedok Y., bývalý spoločník

spoločnosti vypovedal, že obžalovaný mu zostal dlžný asi 3 000 000,- Sk, ktoré ani nevymáhal. Už keď
prišiel do spoločnosti (6.5.2006) malo byť v pokladni asi 4 000 000,- Sk, ktoré tam ale neboli. Finančné
prostriedky nemala spoločnosť k dispozícii, do firmy vyvolávali rôzni ľudia, ktorí sa domáhali zaplatenia
svojich pohľadávok. Svedok B., bývalý spoločník spoločnosti na hlavnom pojednávaní vypovedal, žepri jeho vstupe do spoločnosti (29.7.2004) vložil finančný vklad v hotovosti bez dokladov. Bolo to o
vzájomnej dôvere s obžalovaným. V pokladni spoločnosti bolo vedených veľa peňazí, s čím nesúhlasil.
V skutočnosti v pokladni však neboli žiadne finančné prostriedky. Bolo to v čase, keď sa ešte neplatilo

eurom (poznámka: v Slovenskej republike bolo zavedené euro od 1.1.2009). Svedok ďalej vypovedal,
že nikdy nevidel disponovať obžalovaného s nejakou vyššou hotovosťou. Tieto vykonané dôkazy tiež
nenasvedčovali tomu, že by sa finančné prostriedky vo výške 409 564,20 EUR dňa 30.9.2010 v pokladni
spoločnosti aj skutočne nachádzali. V týchto súvislostiach nadriadený súd udáva, že obžalovaný sa
už na hlavnom pojednávaní 13.2.2017 pred vyhlásením prvého rozsudku okresného súdu domáhal

doplnenia dokazovania o vypracovanie znaleckého skúmania stavu pokladne spoločnosti od roku 2005,
ale okresný súd podľa § 272 ods. 3 Tr. por. doplnenie dokazovania nepripustil, pretože podľa jeho záveru
išlo o okolnosť nepodstatnú pre rozhodnutie.

Okresný súd dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že vykonanými dôkazmi sa nepodarilo preukázať,
že obžalovaný L. finančnú hotovosť 409 564,20 EUR použil na iné účely ako pre potreby spoločnosti.

Okresný súd správne ustálil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani to, že sa táto finančná
hotovosť v pokladni k 30.9.2010 reálne nachádzala. Z vypracovaného znaleckého posudku a výpovede
znalkyne z odboru účtovníctva totiž vyplývalo, že ku skutočnému nakladaniu s hotovosťou, pokiaľ nebolo
v súlade s predloženými dokladmi a účtovníctvom, sa nebolo možné vyjadriť. Rovnako sa nebolo možné
vyjadriť k tomu, že v pokladni nebolo zaúčtovaných množstvo reálnych výdavkov, ktoré spoločnosť

na svoju podnikateľskú činnosť vynaložila. Znalkyňa poukázala na to, že jej bolo predložené len
čiastočné účtovníctvo za rok 2007, ale účtovníctvo za rok 2008 nemala k dispozícii. Z výpovedí svedkov
nevyplynulo, akým reálnym spôsobom obžalovaný nakladal s finančnou hotovosťou. Spoločnosť mala
podľa výpovede svedkyne L. pritom množstvo bankových účtov v rôznych bankách. Žiadny svedok
nevypovedal, že by obžalovaný disponoval nejakou vyššou finančnou sumou. Väčšie platby sa uhrádzali

len cez účet. Z výpovedí všetkých svedkov taktiež vyplynulo, že finančná situácia spoločnosti bola
neprehľadná a spoločnosť niekoľko rokov vykazovala vysoký stav hotovosti v pokladni, aj keď podľa
všetkých svedkov takáto hotovosť v pokladni nikdy nebola.

Odvolacie námietky prokurátora krajský súd posúdil ako nedôvodné. V podstate išlo iba o opakovanie

argumentov prednesených v záverečnej reči prokurátora, s ktorými sa už prvostupňový súd podrobne
a erudovane vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Konštatovanie prokurátora, že
zabezpečené dôkazy v podobe výsluchu obžalovaného a svedkov L., L. L. a JUDr. Q. nespochybňovali
stav pokladne k 30.9.2010 vo výške disponibilnej hotovosti 409 564,20 EUR nezodpovedali vykonaným
dôkazom.

Všetkyvypočutéosoby,atoobžalovanýisvedkoviavpodstatezhodneuvádzali,ževysokýstavpokladne
spoločnosti bol v jej účtovníctve fiktívne vykazovaný niekoľko rokov. Finančné prostriedky v takejto výške
nikdy reálne nevideli. Spoločnosť nedisponovala ani žiadnym trezorom, kde by finančné prostriedky
v tak vysokej sume, mohli byť uložené. Obžalovaný i svedkyňa L. zhodne vypovedali, že spoločnosť

mala vedených veľa účtov v rôznych bankách. Svedok Y. uviedol, že za spoločnosť podpisoval dva
úvery. Obrana obžalovaného, že výška finančnej hotovosti v pokladni bola vykazovaná v rozpore so
skutočnosťou kvôli kredibilite spoločnosti voči viacerým bankám, tak vyznieva dôveryhodne a je v súlade
s väčšou časťou vykonaných dôkazov. Doplnenie dokazovania prokurátorom na hlavnom pojednávaní o
znalecké skúmanie taktiež neviedlo k preukázaniu viny obžalovaného. V týchto súvislostiach nadriadený

súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že hoci bol znalecký posudok vypracovaný za roky
2006 až 2010 znalkyňa vychádzala z neúplných účtovných dokladov. V znaleckom posudku uviedla,
že vedenie účtovníctva spoločnosti STEELWORK s.r.o., mohlo byť znaleckým dokazovaním posúdené
len na základe predložených dokladov, ktoré neobsahovali úplnú účtovnú evidenciu. K skúmaniu bolo
predložené iba účtovníctvo za roky 2007 a 2010, pričom ani účtovníctvo za tieto roky nebolo kompletné.

Za roky 2007 a 2010 neboli predložené hlavné knihy analytickej evidencie, ktoré slúžili na zobrazenie
obratov jednotlivých účtov analytickej evidencie a účtovný denník. Obe evidencie sú pritom základné
knihy podvojného účtovníctva, na základe ktorých bolo možné skontrolovať jeho správnosť. Za rok 2007
nebola predložená evidencia pohľadávok a záväzkov, resp. knihy vydaných a prijatých faktúr v plnom
rozsahu. Za rok 2010 nebola predložená pokladničná kniha, prijaté a vystavené faktúry, iba pokladničné

doklady. Taktiež neboli predložené výpisy spoločnosti z bankových účtov spoločnosti vedených v A., a.s.
a v I., a.s. Pri hodnotení účtovníctva za tieto dve obdobia uviedla, že podľa výpovedí svedkov i do spisu
doložených dokladov bolo zistené, že dodatočne v rámci konania boli doložené doklady, ktoré neboli
v účtovníctve spoločnosti zaúčtované. Znalkyňa preto dospela k záveru, že účtovníctvo spoločnostinezobrazovalo verný obraz o finančnej situácii spoločnosti a jej majetku. Pokiaľ obžalovaný vypovedal,
že v účtovníctve bolo účelovo manipulované s výškou hotovosti v pokladni za účelom prezentovania
vyššieho majetku, jeho tvrdenia dokazovali súvaha - obdobie jún 2007 a účtovný doklad IND 901

(č.l. 449 spisu). Predložené doklady by zásadným spôsobom zmenili údaje v účtovných závierkach. K
pravosti predložených dokladov alebo k skutočnosti, či k preukazovaným skutočnostiam naozaj došlo,
sa znalkyňa nemohla vyjadriť.

Znalkyňa tiež dospela na základe účtovných závierok spoločnosti za roky 2007 a 2010 k záveru, že

vlastné imanie spoločnosti bolo už od roku 2008 záporné. To znamenalo, že spoločnosť mala od
roku 2008 väčšie záväzky, ako bola hodnota jej majetku. Spoločnosť nebola od roku 2008 schopná
uhrádzať svoje záväzky z vlastných zdrojov. Záporné vlastné imanie bolo spôsobené výraznými
hospodárskymi stratami, ktoré spoločnosť od roku 2008 dosahovala. Spoločnosť nemala z akých
prostriedkov uspokojovať svojich veriteľov v dlhodobom horizonte. Vykazovanie vysokej hodnoty v
hotovosti v účtovníctve bolo preto úplne neštandardné. Podnikateľský subjekt, ktorý by disponoval tak

vysokou hotovosťou, by v záujme pokračovania svojej podnikateľskej činnosti za normálnych okolností
svoje záväzky uhrádzal. Vzhľadom na manipuláciu s hodnotami majetku v účtovníctve spoločnosti a na
skutočnosť, že účtovníctvo neposkytovalo verný obraz o hospodárení a majetku spoločnosti, nemala
podľa znalkyne podrobnejšia analýza význam a vypovedaciu hodnotu. Nebolo totiž možné posúdiť, do
akej miery boli údaje do roku 2008 skreslené. Od roku 2008 však bola finančná situácia v spoločnosti

výrazne nepriaznivá a spoločnosť mala vyššie záväzky ako celkový majetok, čo znamenalo, že firma
nemohla uspokojiť svojich veriteľov. V týchto obdobiach buď neboli vyplácané odmeny spoločníkov,
alebo ich nebolo možné považovať za mimoriadne (napr. 532,91 EUR mesačne).

Príjmy a výdavky spoločnosti v pokladni mohli byť posúdené len v účtovných obdobiach 2007 a 2010. V

roku 2007 nedošlo k žiadnym neobvyklým príjmom alebo výdavkom. Výdavky predstavovali buď vklady
na účet alebo úhrady faktúr, alebo iných nákladov spoločnosti v hotovosti. V tomto období však výrazne
prevyšovali príjmy nad výdavkami, čo zvýšilo medziročne stav pokladne. Účtovníctvo za roky 2008
a 2009 nebolo v dispozícii. Za rok 2010 zase nebola k dispozícii evidencia pokladne. Spracovaním
všetkých predložených pokladničných dokladov za rok 2010 bolo zistené, že všetky pohyby v pokladni

boli riadne zdokladované a stav hotovosti súhlasil (rozdiel vzhľadom na skúmanú problematiku bol
bezvýznamný) s predloženou súvahou k 31.12.2010.

Znaleckým skúmaním nebolo možné objasniť ani to, či zodpovedné osoby - obžalovaný a svedok
L. L. prepočítali hotovosť a či ich prehlásenie z 30.9.2010 o totožnosti skutočného stavu a stavu

účtovného bolo pravdivé. Znaleckým skúmaním nebolo možné posúdiť, aká bola skutočnosť v danom
čase. Bolo však možné konštatovať, že tak vysoká hotovosť by umožnila spoločnosti uhradiť veľkú časť
jej záväzkov, preto bolo možné považovať za neštandardný jav, ak spoločnosť disponovala tak vysokou
hotovosťou a zároveň bolo na ňu vedených množstvo exekúcií a bola pod hrozbou úpadku. Z praxe boli
znalkyni známe prípady, že ak spoločnosť chcela účtovne „vylepšiť výsledky hospodárenia“, neúčtovala

o pôžičkách, ale zaúčtovala prijatú hotovosť ako dar, resp. ostatné kapitálové fondy.

Znalkyňa dospela k záveru, že z predložených dokladov nebolo preukázané, či a ako došlo k umelému
navýšeniu hotovosti v pokladni spoločnosti. Spoločnosť prijaté pôžičky od spoločníkov neúčtovala
riadnymúčtovanímnaúčteXXXaakopravdepodobnésajavilozaúčtovanienaúčteXXX,čovšaknebolo

možné z predložených dokladov preukázať. V prípade poskytnutia pôžičky od spoločníka Y. vrátená
suma nemala vplyv ani na účtovný, ani reálny stav hotovosti v pokladni. Nebolo možné dodatočne
znížiť o uvedenú sumu stav v pokladni, nakoľko preukázateľne došlo k bankovému prevodu uvádzanej
sumy. Ostatné predložené doklady nepreukazovali navýšenie stavu pokladne alebo neboli dostatočné
na takéto posúdenie. Ak obžalovaný uvádzal, že v pokladni nebolo zaúčtovaných množstvo reálnych

výdavkov, ktoré spoločnosť vynaložila, tak k takémuto tvrdeniu neboli predložené doklady a znaleckým
dokazovaním sa nebolo možné k takémuto tvrdeniu vyjadriť.

Pokiaľ prokurátor uvádzal, že podľa znaleckého posudku zvýšenie stavu pokladne oproti skutočnosti
mohlo spôsobiť len nezaúčtovanie vrátenia časti pôžičky v hotovosti v sume 1 449 928,- Sk (č.l. 462

spisu) a vrátená suma vo výške 4 000 000,- Sk v roku 2007 z účtu nemala vplyv ani na účtovný ani na
reálny stav v hotovosti v pokladni, bolo treba uviesť, že tento záver nemá žiadny relevantný význam,
pretože znalkyňa nemala k dispozícii kompletné účtovníctvo a nemohla tak posúdiť celkovú finančnú
situáciu v spoločnosti. Znalkyňa dospela k záveru, že vo vedení účtovníctva boli zistené nezrovnalostia účtovná evidencia v zmysle zákona o účtovníctve nebola správna. Účtovný stav teda nevykazoval
reálny stav. Tieto popisované nezrovnalosti vo vedení účtovníctva a skresľovanie údajov neumožňovali
relevantné a presné posúdenie finančnej situácie spoločnosti. Naviac na základe predložených dokladov

nebolo zistené žiadne vyplatenie mimoriadnych odmien štatutárnym zástupcom a orgánom spoločnosti.
Naopak predložené zaúčtované príjmy a výdavky v pokladni za rok 2007 a 2010 boli riadne doložené
účtovnými dokladmi, boli reálne a bolo možné konštatovať, že nedošlo k žiadnym neobvyklým príjmom a
výdavkom. Skutočnosť, či zodpovedné osoby naozaj prepočítali hotovosť a ich prehlásenie o totožnosti
skutočného stavu a stavu účtovného bolo pravdivé, nemohlo byť objasnené znaleckým dokazovaním.

Znalkyňa teda nevedela posúdiť, aká bola skutočnosť v danom čase. Pripustila, že v prípade, ak
skutočný stav hotovosti nezodpovedal účtovnému stavu, ako tvrdil obžalovaný, tak zodpovedné osoby v
inventarizácii uviedli nesprávne údaje, čím skreslili obraz hospodárenia a majetku spoločnosti v účtovnej
evidencii.

Prokurátorom uvádzané odvolacie námietky spočívajúce v tom, že výplata obchodných podielov

bývalých spoločníkov bola pre stav finančnej hotovosti pokladne irelevantná a že znaleckým skúmaním
nebolo preukázané umelé navýšenie pokladne boli nedostatočné, pretože predložené účtovné doklady
z rokov 2007 a 2010 neboli kompletné, ďalšie účtovné doklady neboli k dispozícii a znalkyňa dospela
k záveru, že z predložených dokladov nebolo možné posúdiť celkovú finančnú situáciu spoločnosti za
obdobie od roku 2006 až do roku 2010. V znaleckom posudku jasne uviedla, že znaleckým skúmaním

nebolo možné objasniť, či sa finančné prostriedky v uvedenej sume 409 564,20 EUR k 30.9.2010 v
pokladni spoločnosti aj reálne nachádzali. Znaleckým skúmaním rovnako nebolo preukázané, že by
obžalovaný tieto finančné prostriedky, aj keby sa v pokladni reálne nachádzali, použil na iné účely, ako
na účely spoločnosti.

Vykonaným dokazovaním aj podľa názoru odvolacieho súdu preto nebola vylúčená verzia
obžalovaného, že určité výdavky spoločnosti do jej účtovníctva neboli zahrnuté a vysoký stav
pokladne spoločnosti bol niekoľko rokov umelo vedený z dôvodu kredibility spoločnosti voči bankám.
Použitie finančných prostriedkov na iné účely, ako podnikateľskej činnosti spoločnosti, nezodpovedalo
vykonaným dôkazom a vykonanými dôkazmi nebolo ani preukázané. Obžalovaný sa v konaní nebránil

len tým, že finančnými prostriedkami boli vyplatené obchodné podiely spoločníkom, ale aj tým, že
sa neodpisovali niektoré platby voči bankám, pôžičky voči iným spoločnostiam a niektoré platby aj
výdavky voči obchodným partnerom platené v hotovosti. Pokiaľ prokurátor v podanom odvolaní uviedol,
že okresný súd si v prvotnom štádiu osvojil názor obžaloby a rozsudkom zo dňa 13.2.2017 uznal
vinu obžalovaného a následne svoj postoj korigoval v rozsudku zo dňa 4.3.2019 a pri nezmenenom

dôkaznom stave dospel k vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku, tak tento záver tiež nezodpovedal
vykonanému dokazovaniu. V súdnom konaní totiž došlo k zaobstaraniu a vykonaniu znaleckého
skúmania z odboru účtovníctva, čoho sa obžalovaný domáhal už pred vyhlásením prvého rozsudku
okresného súdu. Práve týmto znaleckým skúmaním nebola vyvrátená verzia obžalovaného, ktorou sa
bránil v trestnom konaní. Okresný súd teda v napadnutom rozsudku rozhodol na základe zmeneného

dôkazného stavu. K tomu treba podotknúť, že obžalovaný sa už pred vyhlásením v poradí prvého
rozsudku okresného súdu domáhal toho, aby dokazovanie bolo doplnené aj o znalecké skúmanie.

Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo

preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného
záveru.Výrokovinemôžebyťzaloženýtedalennatakýchdôkazoch,ktorécelkomvylučujúpochybnosť,
že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom
prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť
o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

Z vykonaného dokazovania vyplýva záver, že v predmetnej trestnej veci jediným priamym dôkazom
bol len inventúrny stav pokladne z 30.9.2010 podpísaný obžalovaným a jeho synom L. L. a jeho
čestné prehlásenie. Tento dôkaz však krajský súd z rovnakých dôvodov ako okresný súd považoval
za nedostatočný pre vyslovenie jednoznačného záveru, že sa stíhaný skutok stal. Hodnovernosť tohto

listinného dôkazu bola výrazne spochybnená okrem výpovede obžalovaného aj výpoveďami svedkov
L. L., A. L., L. Q., Q. Y., F. B. a čiastočne znaleckým posudkom z odboru účtovníctva. Aj podľa
názoru krajského súdu tak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov nebolo spoľahlivopreukázané, že žalovaný skutok uvedený v obžalobe prokurátora sa stal, pričom nebola vylúčená
možnosť akéhokoľvek iného záveru, než ako je uvedený v obžalobe.

V súvislosti s dôkaznou núdzou, aká sa vyskytla aj v posudzovanom prípade, krajský súd poukazuje na
zásadu „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, vyplývajúcu z ustanovenia §
2 ods. 4 Tr. por., použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní
o dokazovanej skutočnosti trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu

veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd
považoval napadnutý rozsudok za zákonný a oslobodzujúci výrok v plnom súlade so zásadou „in dubio
pro reo“, ktorý záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané prokurátorom v jeho odvolaní.
Okresný súd preto rozhodol správne, keď obžalovaného podľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod obžaloby
prokurátora oslobodil

Napokon okresný súd v súlade s ust. podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal poškodeného s jeho nárokom
na náhradu škody na civilný proces, pretože obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

S ohľadom na uvedené krajský súd o odvolaní prokurátora rozhodol tak, že ho podľa § 319 Tr. por.
ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.