Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 10C/26/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112206676
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Rohárik

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2015:6112206676.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci navrhovateľa Y.

Š., G.. XX. B. XXXX, K. I., A. XXX/X, zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Michalovce, Nám.
Osloboditeľov 10, a JUDr. Jozefom Sabóm, advokátom, Sečovce, Obchodná 187/6, proti odporkyni
Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, 812 85 Bratislava,
Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi skutočnú škodu v sume 1 015,345 Eur s 9,5% úrokom z
omeškania od 19. januára 2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 17 600 Eur v lehote 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ po čiastočnom späťvzatí návrhu (v časti náhrady skutočnej škody vo forme časti trov
obhajoby a ušlej mzdy) žiada súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) uložiť odporcovi nahradiť mu
skutočnú škodu (trovy obhajoby v trestnom konaní) v sume 1 015,345 Eur a nemajetkovú ujmu v
sume 100 000 Eur (s úrokom z omeškania). Tvrdí, že bol poškodený trestným stíhaním, ktoré začalo
uznesením Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru Č.: A.-XX/OVOZTČ-K.-XXXX zo dňa
20. decembra 2004 o vznesení obvinenia z trestných činov založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. a z pomoci k trestnému činu podvodu podľa § 10 ods.
1 písm. c/ k § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. Trestné stíhanie skončilo rozsudkom Okresného súdu Michalovce

v konaní sp.zn. 8T 16/2009 zo dňa 22. júla 2010, ktorým bol v spojení s uznesením Krajského súdu
v Košiciach č.k. 6To 87/2010-4255 zo dňa 25. mája 2011, spod obžaloby oslobodený. Argumentuje,
že skončenie trestného stíhania oslobodzujúcim rozsudkom má rovnaké právne účinky ako zrušenie
rozhodnutia o vznesení obvinenia. Fakt, že bol trestne stíhaný 6 rokov a 5 mesiacov, obvinený z dvoch
závažných zločinov a roky žil v psychickej traume a strese pod hrozbou vysokého trestu, zakladá
podľa neho nielen nárok na náhradu skutočnej škody, ktorá mu vznikla úhradou trov obhajoby, ale
i nemajetkovej ujmy. Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že každé trestné stíhanie zasahuje do

osobnostných práv obvineného, najmä do práva na súkromie a rodinný život, čo netreba ani dokazovať.
Trestné stíhanie navrhovateľa bolo široko medializované, navrhovateľ sa ocitol v izolácii, odvrátili sa od
neho kolegovia, priatelia i rodinní príslušníci. Pritom navrhovateľ bol verejným činiteľom, ktorý predtým
nebol trestne stíhaný a čistý register trestov má aj v súčasnosti. Právny zástupca navrhovateľa odmietolaplikáciu § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v aktuálnom znení pre výpočet nemajetkovej ujmy s tým,
že návrh na začatie konania bol podaný pred jeho platnosťou a účinnosťou, navyše toto ustanovenie
odporuje Čl. 46 ods. 3 a Čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy“) i Čl. 5 ods. 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Vysvetlil, že rozsudkom súdu bol
navrhovateľoslobodenýspodobžalobypodanejvtrestnomstíhanízačatomnielennazákladeuznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 20. decembra 2004, ale i na základe uznesení o vznesení obvinenia zo
10.septembra 2003 a zo dňa 30. októbra 2003, o ktoré však návrh po čiastočnom späťvzatí neopiera.
Úrok z omeškania odôvodnil právny zástupca navrhovateľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej

len „O.z.“), s tým, že v čase podania návrhu zákon č. 514/2003 Z.z. úroky z omeškania neupravoval.
Termín omeškania odporcu určil dňom 19. januára 2012, 6 mesiacov po doručení žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody.

Odporca žiada návrh zamietnuť. Opakovane namieta pasívnu vecnú legitimáciu Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na zastupovanie štátu v tomto konaní tvrdiac, že škodu nespôsobil prokurátor

a pasívne vecne legitimované by malo byť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Tvrdí, že
návrh nemožno akceptovať, lebo nie je daný nezákonný titul (uznesenie o vznesení obvinenia nie je
nezákonné len preto, že sa neskôr v rozsiahlom súdnom konaní vina nepreukázala). Súd v trestnej
veci konštatoval, že sa skutok stal, len v ňom nevidel trestný čin a uplatnil zásadu in dubio pro reo.
Argumentuje, že neboli preukázané okolnosti zakladajúce nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej

ujmy.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkov Š. A., M.. Ľ. A., Š. Š., M.. M. J., N.
Š., M. M., vypočutím zástupcov účastníkov a oboznámením sa s ich písomnými vyjadreniami,
uznesením Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru Č.: A.-XX/OVOZTČ-K.-XXXX zo dňa

20. decembra 2004, sťažnosťou navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa 8. februára 2005, uznesením
Úradu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VII Gv 150/04-558 zo dňa 23. februára 2005,
obžalobou Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov OPv 151/08 zo dňa 2. februára 2009, rozsudkom
Okresného súdu Michalovce v konaní sp.zn. 8T 16/2009 zo dňa 22. júla 2010, odvolaním Vojenskej
obvodovejprokuratúryPrešovOPv151/08-255zodňa26.augusta2010,vyjadrenímprávnehozástupcu

navrhovateľa k odvolaniu prokurátora zo dňa 12. apríla 2011, uznesením Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6To 87/2010-4255 zo dňa 25. mája 2011, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody adresovanou právnym zástupcom navrhovateľa Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa
12. júla 2011 a odpoveďou ministerstva zo dňa 8. decembra 2011, vyúčtovaním tarifnej odmeny za
poskytovanie obhajoby v trestnom konaní a faktúrou Č..: XXXXXXXX zo dňa 1. júla 2011, príjmovým

pokladničným dokladom zo dňa 4. júla 2011, kópiami článkov v denníkoch SME, Korzár, Pravda,
rozhodnutím riaditeľa colného úradu o prepustení zo služobného pomeru značka: P.-XXXX/XXXX-
XXXXXX zo dňa 30. septembra 2003, rozhodnutím o služobnom plate, uzneseniami Krajského úradu
justičnej polície Policajného zboru v Košiciach Č.: C.-XXX/OVEG-XXXX zo dňa 10. septembra 2003 a
Č.: C.-XXX/OVEG-XXXX zo dňa 30. októbra 2003, pričom zistil nasledovné:

Trestné stíhanie navrhovateľa, začaté uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru
v Košiciach Č.: C.-XXX/OVEG-XXXX dňa 10. septembra 2003, bolo rozšírené uznesením tohto
úradu Č.Z.: C.-XXX/OVEG-XXXX zo dňa 30. októbra 2003 a uznesením Úradu boja proti korupcii
Prezídia Policajného zboru Č.: A.-XX/OVOZTČ-K.-XXXX zo dňa 20. decembra 2004. Navrhovateľ nárok

uplatnený v tomto konaní opiera len o uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 20. decembra 2004.

Dňa 2. februára 2009 podala na navrhovateľa (a ďalšie osoby) Vojenská obvodová prokuratúra Prešov
obžalobu pod sp.zn. OPv 151/08.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní sp.zn. 8T/16/2009 bol dňa 22.júla 2010 navrhovateľ
spod obžaloby oslobodený s odôvodnením, že skutok, ktorého sa dopustil, nie je trestným činom.
Odvolanie Vojenskej obvodnej prokuratúry OPv 151/08-225 zo dňa 26. augusta 2010 Krajský súd v
Košiciach uznesením č.k. 6To 87/2010-4255 dňa 25. mája 2011 zamietol, čím právoplatne skončilo
trestné stíhanie navrhovateľa.

Navrhovateľ bol (pre účely tohto konania) trestne stíhaný od 20. decembra 2004 do 25. mája 2011, t.j.
6 rokov a 5 mesiacov a 5 dní.Riaditeľ Colného úradu Čierna nad Tisou rozhodnutím značka: P.-XXXX/XXXX-XXXXXX prepustil dňa
30. septembra 2003 navrhovateľa zo služobného pomeru. Toto rozhodnutie však nie je pre rozhodovanie
súdu v tomto konaní významné, lebo navrhovateľ návrh v časti o náhradu škody vo forme ušlej mzdy

zobral späť.

Dňa 12. júla 2011 adresoval navrhovateľ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Zo zamietavej odpovede ministerstva zo dňa 8. decembra 2011
vyplýva, že žiadosť prevzalo dňa 18. júla 2011.

Vyúčtovaním tarifnej odmeny za poskytovanie obhajoby v trestnom konaní zo dňa 1. júla 2011,
faktúrou č. 20110026 zo dňa 1. júla 2011 a príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 4. júla 2011 má
súd za preukázané, že navrhovateľ zaplatil za obhajobu v trestnom konaní 2 030,69 Eur.

Navrhovateľ, vypočutý ako účastník konania, uviedol, že po začatí trestného stíhania sa jeho život

výrazne zhoršil. Priatelia, s ktorými sa predtým stretával, sa mu začali vyhýbať. V médiách písali v
súvislosti s trestným stíhaním rôzne veci a dosť tým trpel, lebo v mieste jeho bydliska sa všetci poznajú.
Kolovali o ňom všelijaké negatívne zvesti. To nepriaznivo vplývalo aj na atmosféru v rodine, on aj
manželka boli nervózni. Situácia negatívne poznačila jeho zdravotný stav, trpel žalúdočnými ťažkosťami
z nervozity, bral tabletky. Nemohol sa zamestnať, každý potenciálny zamestnávateľ ho odmietol keď

zistil, že je trestne stíhaný. Otvoril si živnosť ako kováč - zámočník, ale ani v tej sa mu nedarilo.

Svedok Š. A., bývalý kolega navrhovateľa, vypovedal, že navrhovateľ bol veľmi šikovný, nebol s ním
žiadny problém a dobre spolu vychádzali. Po začatí trestného stíhania navrhovateľa na pracovisku všetci
odcudzovali a pozerali sa na neho s nadhľadom. Svedok uviedol, že jeho vzťah k navrhovateľovi sa

po medializácii kriminálnej činnosti veľmi výrazne zmenil, prestali spolu komunikovať a odcudzili sa.
Správam o trestnej činnosti navrhovateľa svedok i kolegovia uverili, lebo boli zverejnené v médiách.

Svedok M.. Ľ. A., K. G. G., uviedol, že spočiatku odmietal veriť správam o kriminálnej činnosti
navrhovateľa, ale po obžalobe a medializácii uveril. Konštatoval, že navrhovateľ bol spájaný s Y. W.

(obchodník so zbraňami) a Q. M. ( organizátor trestnej činnosti). Predtým bol navrhovateľ colník, ktorý
si aktívne plnil svoje povinnosti a bol hodnotený pozitívne.

Svedok Š. Š., K. C. navrhovateľa, vypovedal, že pred trestným stíhaním sa ich rodiny stretávali, chodili
i s deťmi k vode na ryby. Spočiatku neveril, že by sa navrhovateľ dopustil trestnej činnosti, neskôr, keď

„boli dlhšie toho plné noviny“ uveril a s navrhovateľom sa prestal stýkať.

Svedok M.. M. J., Š. G., uviedol, že pred trestným stíhaním navrhovateľa boli ich vzťahy veľmi dobré,
často sa ich rodiny stretávali, neskôr keď sa všade hovorilo o j spojení navrhovateľa s mafiou „otočil sa
mu chrbtom“. Učí na základnej škole a nebolo mu príjemné, že bol spájaný A. Š. M.. Ich vzťah veľmi

ochladol a prestali sa stretávať. Tento stav pretrváva, keď sa stretnú, len sa pozdravia.

SvedokT.Š.,A.G.,vypovedal,žepredU.U.M.V.normálnevzťahy,všetkobolovporiadku,navštevovala
ich rodina. Potom sa všetko zmenilo, doma i v škole. U. bol spájaný s mafiou a vrahmi. Doma bolo
napätie a hádky za každú maličkosť, pomaly to vyzeralo na rozvod rodičov. Prestali k nim chodiť iní

rodinní príslušníci a kamaráti, v škole sa so svedkom nikto nerozprával, všetci sa báli.

Svedok M. M., sused navrhovateľa, uviedol, že po nasťahovaní sa rodiny navrhovateľa do dediny boli
rodinné vzťahy veľmi dobré, stretávali sa každý víkend, robili guláš a pod. Po medializovaní trestného
stíhania svedkova manželka ich styky rázne zatrhla. Aj verejná mienka v dedine sa voči navrhovateľovi

otočila negatívne. Ani v súčasnosti sa vzťah svedka a navrhovateľa nezlepšil, nenavštevujú sa.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460 / 1992 Zb. (ďalej len „Ústava“) má každý
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.
Podľa Čl. 51 ods. 2 Ústavy domáhať sa práv uvedených v Čl. 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46
tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verenej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučineným vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 18 ods. 1, 3 prvá veta, zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škoda zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné

rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
o inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určí ako tarifná odmena advokáta.

Faktom je, že aktuálne znenie § 16 ods. 4 a § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravujúce úrok
z omeškania a maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy sa stalo účinným dňa 1. januára 2013,
t.j. po podaní návrhu na začatie tohto konania dňa 8. marca 2012. Zákon č. 412/2012, ktorým bol
zákon č. 514/2003 Z.z. v tejto časti novelizovaný, ani samotný zákon č. 514/2003 Z.z. však neobsahujú
prechodné a záverečné ustanovenia upravujúce aplikáciu novelizovaných ustanovení v už začatých

súdnych konaniach. Preto súd tieto, v čase rozhodovania platné a účinné ustanovenia, aplikoval.
Vzhľadom k zneniu Čl.51 ods. 2 Ústavy, ktorý výslovne na medze zákona odkazuje, sa pritom nestotožnil
s názorom právneho zástupcu navrhovateľa, že § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. odporuje Ústave
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odporcom namietanú pasívnu vecnú legitimáciu v konaní považuje súd za právoplatne a záväzne
vyriešenú uznesením č.k. 10C/26/2012-269 zo dňa 26. augusta 2013, ktoré sa stalo právoplatným dňa
12. mája 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16Co/787/2013-280 zo dňa
17. apríla 2014. Na odôvodnenie pasívnej vecnej legitimácie týmito rozhodnutiami súdov súd odkazuje.

Navrhovateľ uplatnené nároky odôvodňuje negatívnym zásahom spôsobeným trestným stíhaním, ktoré
skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Trestné stíhanie voči nemu viedli orgány štátu,
prostredníctvom ktorých sa vykonáva štátna moc. Vykonávať štátnu moc možno len v zákonom
stanovených prípadoch, v medziach zákona a zákonnými spôsobmi. Návrh navrhovateľa smeruje protiSlovenskej republike, ktorá na svojom území štátnu moc reprezentuje. Preto, zastúpená príslušným
ústredným orgánom štátnej správy, zodpovedá za jeho prípadnú ujmu.

Pri rozhodovaní o základe nároku navrhovateľa vychádzal súd z toho, že primárnou podmienkou
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutia
zasahujúceho do práv navrhovateľa, sekundárnou jeho nezákonnosť. Zákon (a ani ustálená súdna
prax) výslovne nevyžaduje, aby príslušný orgán nezákonnosť daného rozhodnutia v každom prípade
výslovne konštatoval. Podľa názoru súdu sa štát zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o

začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nemôže zbaviť v prípade, že sa pôvodný predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným napokon nenaplní. Oslobodzujúci rozsudok súdu v trestnom
konaní má nesporne rovnaké dôsledky ako prípadné zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Preto formálne zrušenie konkrétneho (nezákonného)
rozhodnutia nemôže byť nevyhnutným predpokladom úspešného uplatňovania nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že právoplatnosťou oslobodzujúceho

rozsudku sa trestné konanie navrhovateľa skončilo a žiadny právny predpis nevytvára priestor pre
samostatné formálne rušenie rozhodnutí vydaných počas trestného stíhania, nezákonnosť ktorých je
danáfaktom,žepoprávoplatnomoslobodeníspodobžalobysananavrhovateľahľadíakonanevinného.

Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania skončeného

oslobodzujúcimrozsudkomjedanýnielenČl.46ods.3Ústavy,alevšeobecne Čl.1ods.1Ústavy.Akmá
byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale
je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní nesporne je vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, no štát sa nemôže

zbaviť zodpovednosti za ich činnosť, ak sa ukáže ako mylná, zasahujúca do základných práv človeka.
V takej situácii nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní napokon potvrdilo. Súdna judikatúra dospela k záveru, že
ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Preto sa v takom

prípade nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobnejnezákonnýmrozhodnutím,apretojeuznesenieÚradubojaprotikorupciiPrezídiaPolicajného
zboru Č.: A.-XX/OVOZTČ-K.-XXXX zo dňa 20. decembra 2004 nezákonným rozhodnutím, ktorým bola
navrhovateľovi spôsobená škoda.

Týmjezákladuplatnenéhonárokunavrhovateľadaný,apretožejenesporné,žesúsplnenépodmienky§
3ods.1písm.a/,§5ods.1a§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.súdsavďalšomzaoberaloprávnenosťou
jednotlivých uplatnených položiek.

Podľa § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda. Navrhovateľ si

ako skutočnú škodu uplatnil trovy obhajoby v trestnom konaní. Zvoliť si obhajcu v trestnom konaní bolo
nesporným právom navrhovateľa, ktorý sám právnické vzdelanie nemá. Účelnosť obhajoby podčiarkuje
jeho oslobodenie spod obžaloby. Úhradu trov obhajoby navrhovateľ dokázal predložením vyúčtovania,
faktúrou i príjmovým pokladničným dokladom. Počas konania, reagujúc na námietku odporcu, upravil
výšku trov obhajoby vzhľadom ku skutočnosti, že vyfakturované trovy boli vyčíslené za obhajobu

viacerých obžalovaných. Takto upravenú výšku uplatnených trov už odporca nespochybnil, a pretože
o nej niet sporu, súd v tejto časti nároku navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel, a pretože sa odporca
dostal dňom 19.januára 2012 (deň nasledujúci po uplynutí šesťmesačnej lehoty na uspokojenie nároku
navrhovateľa po doručení žiadosti dňa 18.júla 2011) do omeškania, priznal navrhovateľovi i príslušný
úrok z omeškania (§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z.) .

Navrhovateľ uplatňuje v konaní i náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Eur.

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal súd z presvedčenia (podloženého logikou
veci i dokazovaním vykonaným najmä výsluchom svedkov, o pravdivosti výpovedí ktorých nemá súd

dôvod pochybovať), že trestné stíhanie navrhovateľa trvajúce takmer 6 a pol roka negatívne zasiahlo do
jeho osobnostných práv. Navrhovateľ bol v strese a neistote pod hrozbou vysokého trestu. Medializácia
prípadu narušila jeho dobré meno, povesť, dôstojnosť, česť i vážnosť v očiach verejnosti, dostala hodo spoločenskej izolácie a narušila i jeho rodinný život. Zo zamestnania bol prepustený, následne sa
nemohol profesionálne uplatniť.

Podľa názoru súdu má navrhovateľ právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, lebo iné satisfakčné
prostriedky (oslobodenie spod obžaloby a jeho prípadná medializácia, nesporne menej rozsiahla
ako medializácia samotného trestného obvinenia) nie sú postačujúcim zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu. Pri hodnotení závažnosti vzniknutej ujmy s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k
nim došlo, súd konštatuje, že trestným stíhaním (ku ktorému vôbec nemalo dôjsť) došlo k poškodeniu

sociálnych väzieb navrhovateľa v súkromnom, pracovnom i verejnom živote.

Náhradu nemajetkovej ujmy a kritéria jej určenia určuje § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorý ohľadne maximálnej výšky náhrady odkazuje na § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodnení osôb
poškodených násilnými trestnými činmi.

Podľa § 6 tohto zákona celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej
mzdy.

Minimálna mzda v Slovenskej republike predstavuje v čase rozhodovania súdu sumu 352 Eur.
Päťdesiatnásobok tejto sumy predstavuje sumu 17 600 Eur, ktorú súd vzhľadom k uvedenému považuje

nie za maximálny morálny, ale za maximálny zákonný limit priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
navrhovateľovi vzhľadom k uvedeným okolnostiam a konštatovanej ujme patrí.

Uplatnený úrok z omeškania v prípade náhrady nemajetkovej ujmy však súd navrhovateľovi nepriznal,
lebo má za to, že povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu vzniká až na základe právoplatného súdneho

rozhodnutia,ktorýmjeurčenáidobaplnenia,aažjejmárnymuplynutímsadlžníkdostávadoomeškania.

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného

vyhotovenia, písomne vo vyhotovení dvojmo prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v
Banskej Bystrici.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho
napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, ako má odvolací súd

rozhodnúť.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla spôsobiť nesprávne rozhodnutie,

c) súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd dospel dokazovaním k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.