Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. máj 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819200718
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5819200718.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: 1/ Y. M., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX a 2/ P. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, obaja právne
zastúpení JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou, s miestom výkonu advokácie Radlinského 47,
Dolný Kubín, IČO: 42 221 200, proti žalovaným: 1/ U. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX a 2/
U. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Miroslavom Bachyncom,
advokátom, s miestom výkonu advokácie Podbiel 177, IČO: 36 135 101, v konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.

12C/8/2019-213 zo dňa 11. januára 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaným 1/ a 2/, oprávneným spoločne a nerozdielne sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, ktoré sú im žalobcovia 1/ a 2/ povinní nahradiť spoločne a nerozdielne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu, ktorou
sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi časti nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v k.ú. F., obec F., okres O., evidovanej na LV č. XXX ako parcely registra CKN ako

pozemok parc. č. 616, tak ako je táto časť pozemku vyznačená v Geometrickom pláne č. 168/2018
vypracovaným Ing. P. O., autorizovaným geodetom a kartografom pod č. parc. 616/2 zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 63 m2, parc. č. 616/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 2 m2, parc. č. 616/4
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 8 m2 a parc. č. 616/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 18
m2, zamietol a súčasne žalovaným 1/ a 2/ priznal spoločne a nerozdielne voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne
a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplynulo, že pozemok CKN parc. č. 617/2, vo vlastníctve žalobcov
má spoločnú hranicu s pozemkom CKN parc. č. 616 vo vlastníctve žalovaných, pričom rodinný dom
súpisné č. XXX, ktorý vlastnia žalobcovia, je čiastočne postavený aj na pozemku žalovaných CKN
parc. č. 616. Súd prvej inštancie mal súčasne preukázané, že spornú časť pozemku majú priplotenú a
užívajú ju žalobcovia, pričom žalobcovia nadobudli pozemok parc č. 617/2 a pozemok bezprostredne
nachádzajúci sa z pohľadu od ulice za týmto pozemkom, t. j. pozemok CKN parc. č. 617/1 na základe
Dohody o osobnom užívaní stavebného pozemku (č.l. 81 spisu) uzatvorenej medzi Československým

štátom zastúpeným Miestnym národným výborom F. zo dňa 12.03.1990. Podľa uvedenej dohody
bola výmera parcely č. 617/2 vo veľkosti 584 m2 a výmera parcely č. 617/1 vo veľkosti 197 m2.
Súd prvej inštancie súčasne poukázal na to, že podľa § 872 ods. 4 Občianskeho zákonníka sa ich
právo osobného užívania k predmetným pozemkom v roku 1992 pretransformovalo na bezpodielovéspoluvlastníctvo manželov. Súčasne poukázal na to, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k pozemku
CKN parc. č. 616 na základe kúpnej zmluvy (č.l. 164 spisu) zavkladovanej do katastra nehnuteľností
v roku 1994 pod V-1143/94, ktorú uzatvorili s predávajúcim L. I., ktorý ho získal do svojho vlastníctva

na základe osvedčenia notárskou zápisnicu č. NZ 91/94 podľa zákona č. 293/1992 Zb., pričom ako
technický podklad pre zápis pozemku CKN parc. č. 616 v dnešnom stave bol k uvedenej notárskej
zápisnici pripojený Geometrický plán č. 244/106/92 zo dňa 21.02.1992. Vo vzťahu k možnému vydržaniu
spornej časti pozemku mal súd prvej inštancie zistené, že spory o vlastníctvo spornej časti pozemku
prebiehajú minimálne od roku 2001, keď v uvedenom roku žalobcovia podali na Okresný súd Námestovo

žalobu, konanie o ktorej súd viedol pod sp. zn. 7C/286/2001, pričom žalobcovia sa v ňom domáhali
určenia ich vlastníctva k spornej časti pozemku. Predmetné súdne konanie bolo zastavené, nakoľko
žalobcovia zobrali žalobu späť s odôvodnením, že vec bola vyriešená mimosúdnou cestou. Súd prvej
inštancie ustálil, že z predmetnej žaloby je zrejmé, že o spornosti spornej časti pozemku žalobcovia
vedeli minimálne od augusta 2000, pričom uvedené žalobcovia tvrdia aj v Návrhu na opravu chyby v
katastrálnom operáte z 16.01.2001 (č.l. 23 spisu). Súd prvej inštancie poukázal na to, že základnou

podmienkou pre vydržanie nehnuteľnosti je nepretržitá dobromyseľná držba vydržiteľom minimálne
po dobu 10 rokov, keď z uvedeného je zrejmé, že po auguste roku 2000 nemohli byť žalobcovia
dobromyseľní, nakoľko minimálne už od tohto času vedeli, kto je evidenčným vlastníkom spornej časti
nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že spornú časť pozemku vydržali už v roku 2000 (čo sa týka
začatia plynutia vydržacej doby, žalobcovia uviedli vo svojej replike, že spornú časť pozemku užívajú

cca od roku 1990), tak podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo ani na základe tvrdení žalobcov možné
dospieť k záveru, či mohla uplynúť 10 ročná vydržania doba k spornej časti pozemku, keďže žalobcovia
začiatok vydržacej doby ohraničili len veľmi neurčito. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na to, že by ich
rodinný dom nebol býval skolaudovaný, keby nebolo niečo v poriadku, tak súd prvej inštancie zistil, že ich
rodinný dom súpisné č. XXX bol skolaudovaný v roku 1992 a ak by aj táto skutočnosť mala v žalobcoch

vyvolať dojem dobromyseľnosti k držbe spornej časti pozemku a začiatok plynutia vydržacej doby, tak
nebola splnená podmienka uplynutia 10 ročnej vydržacej doby. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
doplnil, že samotná kolaudácia stavby rodinného domu ani nemohla vyvolať dobromyseľnosť vo vzťahu
k vlastníctvu celej spornej časti pozemku a ani časti spornej časti pozemku pod rodinným domom,
nakoľko z predmetného kolaudačného rozhodnutia (na č.l. 5 spisu sp. zn. 7C/286/2001) nevyplýva,

že by súčasťou kolaudácie bolo aj preverenie umiestnenia stavby na pozemku KN parc. č. 617/2.
Uvedené platí o to viac, že žalovaní zároveň nerušené užívanie spornej časti pozemku aj pred rokom
2000 žalobcami spochybňovali a žalobcovia žiadnym spôsobom svoje tvrdenia o dobromyseľnej držbe
pred rokom 2000 nepreukázali. Súd prvej inštancie poukázal na Geometrický plán č. 244/106/92 zo
dňa 21.02.1992, na základe ktorého bola vytvorená CKN parcela č. 616, keď táto CKN parcela bola

vytvorená výlučne z PKN parcely č. 548. V tejto súvislosti poukázal na závery znaleckého posudku
č. 4/2021 vyhotoveného Ing. X. L., z ktorých vyplynulo, že CKN parcela č. 616 o výmere 850 m2 je
totožná s časťou PKN parcely č. 537 v rozsahu 90 m2 a s časťou PKN parcely č. 548 v rozsahu 760
m2, keď z grafickej časti znaleckého posudku vyplýva, že spornú časť pozemku možno stotožniť s
časťou PKN parcely č. 537 pričlenenou k CKN parcele č. 616. Na základe uvedeného súd prvej inštancie

dospel k záveru, že vlastníctvo žalovaných k spornej časti pozemku bolo spochybnené. Za rozhodné pre
úspech žalobcov v spore bolo podľa záverov súdu prvej inštancie nevyhnutné, aby okrem spochybnenia
vlastníctva žalovaných, preukázali aj svoje vlastníctvo, t.j. aby preukázali, že sú vlastníkmi spornej časti
pozemku, pričom takýto dôkaz žalobcovia súdu nepredložili a zároveň nebolo súdu ani zrejmé, na
základe akých myšlienkových postupov a tvrdení žalobcov sa mal súd k takémuto výsledku dopracovať.

Podľa názoru súdu prvej inštancie jediným tvrdením žalobcov vo vzťahu k existencii ich vlastníctva
(okrem uplatňovaného vydržania) bolo poukázanie na kúpnu zmluvu z 25.02.2000 a stotožňovanie v nej
prevádzanýchnehnuteľnostísPKNparcelouč.537,keďsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žepozemky
ktoré boli predmetom uvedenej kúpnej zmluvy sa ani len čiastočne neprekrývajú so spornou časťou
pozemku. Súd prvej inštancie potom na základe uvedených tvrdení a ani na základe predloženého

znaleckého posudku nedospel k záveru, že by žalobcom svedčalo vo vzťahu k PKN parcele č. 537
vlastnícke právo, keď iný nadobúdací titul žalobcovia neprodukovali.

3. Proti uvedenému rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote z dôvodov vymedzených § 365
ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) odvolanie v rozsahu jeho

výroku I. a II. Žalobcovia sa nestotožnili s rozhodnutím prvostupňového súdu a nestotožnili sa ani
s odôvodnením rozsudku, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za unáhlené, do značnej
miery arbitrárne, nepreskúmateľné, nespravodlivé a teda nezákonné. Majú za to, že súd prvej inštancie
pochybil, keď určovaciu žalobu zamietol a v rámci svojich zákonných právomocí de facto odmietolurčovacím rozsudkom poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalobcov 1/ a 2/, a to predovšetkým s
ohľadom na článok 20 Ústavy SR garantujúci ochranu vlastníckeho práva. Súčasne majú za to, že
rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, tak aby mohli

žiadať o ochranu svojich dotknutých práv a oprávnených záujmov na nezávislom a nestrannom súde
a aby sa v ich právnej veci rozhodlo spravodlivým, zákonným a hlavne predvídateľným spôsobom, v
súlade s princípom zachovania právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Žalobcovia uviedli,
že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku celkom nesprávne vyhodnotil skutkový i právny stav a
nesprávne skutkové i právne posúdenie prípadu sa stalo podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci

samej. Majú za to, že listinnými dôkazmi jednoznačne preukázali opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku a relevantnými dôkazmi potvrdili svoje vlastníctvo vo vzťahu k spornému pozemku, resp. k
časti pozemku, ktorá je predmetnom súdneho sporu a súčasne vyvrátili vlastníctvo žalovaných 1/ a 2/,
nakoľko týmto ani ich právnemu predchodcovi nesvedčí žiaden právny titul nadobudnutia vlastníctva ku
spornej časti pozemku PKN parc. č. 537. Upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že z obsahu znaleckého
posudku č. 4/2021 je zrejmé, že zápis vlastníckeho práva žalovaných 1/ a 2/ k spornej časti pozemku bol

dôsledkom len obyčajného pochybenia katastra nehnuteľností, resp. dôsledkom zapísania nesprávneho
stavu uvedeného nesprávne v Geometrickom pláne č. 244/106/92, na základe ktorého bola vytvorená
CKN parcela č. 616, ktorá mala byť vytvorená výlučne z PKN parcely č. 548. Uvedené vyplýva aj z
výmery predmetnej parcely, ktorá predstavuje 850 m2 a je v skutočnosti totožná s časťou PKN parcely
č. 537 v rozsahu 90 m2 a súčasne s PKN parcelou č. 548 v rozsahu 760 m2, pričom časť PKN parcely

č. 537 o výmere 90 m2 bola pričlenená k pozemku CKN parc. č. 616 vo vlastníctve žalovaných, bez
akéhokoľvek právneho titulu. Na základe uvedeného majú žalobcovia za to, že z ich strany došlo
k účinnému spochybneniu vlastníckeho práva žalovaných k spornej časti pozemku, čo v konečnom
dôsledku v bode 13. odôvodnenia rozsudku konštatoval aj súd prvej inštancie. Podľa názoru žalobcov
postupsúduprvejinštancie,ktorýunáhlenezamietolžalobu,napĺňaznakyodmietnutiaprístupužalujúcej

strany k spravodlivému a nestrannému súdu a nedôvodné odmietnutie poskytnutia právnej ochrany
vlastníckehoprávažalobcov1/a2/,tedavykazujeznakyodmietnutiaprístupuúčastníkakspravodlivému
a nestrannému súdu. Žalobcovia majú za to, že v spore preukázali, že v ich prospech svedčí „lepšie
právo“ k spornej nehnuteľnosti, resp. v ich prospech svedčí množstvo faktov a relevantných dôkazov,
ktoré súdu prvej inštancie v procese dokazovania predložili. Opätovne poukázali na to, že od roku

1990 predmetný pozemok (vrátane jeho spornej časti) užívali v dobrej viere, že im patrí a keďže sa
jednalo o stavebný pozemok, začali na ňom realizovať stavbu svojho rodinného domu č. XXX, ktorý
skolaudovali v roku 1992 a predmetné nehnuteľnosti nerušene užívali od roku 1990, pričom rodinný
dom začali užívať v roku 1992 s vedomím, že im tieto nehnuteľnosti patria. Žalobcovia majú za to, že
im svedčí nielen nadobúdací právny titul, ktorým je Dohoda o osobnom užívaní z februára 1990, ale i

min. 10 rokov trvajúce obdobie dobromyseľnej držby, a teda na stane žalobcov minimálne do roku 2000
došlo k naplneniu podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku a naplneniu
zákonných podmienok vydržania. V dôvodoch odvolania súčasne poukázali na pochybenia katastra
nehnuteľností pri zápise vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, a to konkrétne pôvodnej PKN
parc. č. 537, keď právny predchodca žalobcov L. I. vo svojom vyhlásení v notárskej zápisnici č. NZ

91/94 osvedčoval svoje vlastníctvo len k pozemku parc. PKN 548. Na základe uvedeného žalobcovia
navrhli, aby krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie a žalovaným 1 a 2/ uloží povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ a 2/
trovy konania.

4. Žalovaní vo vyjadrení poukázali na to, že žalobcovia iba zopakovali obsah žalobného návrhu,
ktorý doplnili dôvodmi, prispôsobenými výsledkom vykonaného dokazovania a oboznámenému obsahu
listinných dôkazov, tendenčne a účelovo tak, aby odvolacie dôvody vyzneli v ich prospech aj napriek
skutkovo a právne správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Na základe uvedeného majú za to, že s prihliadnutím na uvedené skutočnosti je spochybnená

danosť dôvodov na podanie odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP.
Podľa názoru žalovaných žalobcovia v odvolaní len zopakovali tvrdenia o opodstatnenosti žalobou
uplatneného nároku, ktorý bol potvrdený aj listinnými dôkazmi, bez toho, aby uviedli titul nadobudnutia
uvedených pozemkov, tvrdiac, že ak vytvorené parcely boli súčasťou PKN parc. č. 537 k. ú. F., tak
sú ich vlastníctvom. Žalovaní uviedli, že žalobcovia v žalobnom návrhu a ani na pojednávaniach

neuviedli právny titul nadobudnutia pozemkov, ktoré sú predmetom žalobného návrhu, keď v odvolaní
sa to snažia napraviť tvrdením, že pozemky ktoré sú predmetom sporu nadobudli v zmysle Dohody o
osobnom užívaní stavebného pozemku uzatvorenej s Československým štátom v zastúpení Miestnym
národným výborom F. zo dňa 12.02.1990. Pre žalovaných zostáva nepochopiteľným postup žalobcov,ktorí dohodou o osobnom užívaní nenadobudli väčšiu výmeru pozemku parc. KNC č. 617/1 vo výmere
584 m2 a na základe v odvolaní prispôsobeného právneho titulu „priplotením“ sa domáhajú prisúdenia
výmery väčšej až o 91 m2 na úkor pozemku, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalovaných. Žalovaní majú

za to, že tvrdenie žalobcov o tom, že preukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
k spornej časti pozemku, ktorá nikdy nebola predmetom dohody o osobnom užívaní, je spochybnené
samotnými žalobcami. Nesúhlasili s názorom žalobcov, ktorý vyslovili v odvolaní, že v ich prospech
svedčí „lepšie právo“ k sporným nehnuteľnostiam, lebo právo nie je možné rozdeľovať na „lepšie“ a
„horšie“, keď na jednej strane citujú § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. účinného do 30.11.2000 a

poukazujú na skutočnosť, že platí, že na základe osvedčenia notára vydaného za podmienok uvedených
v zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto
osvedčení, avšak na druhej strane zároveň tvrdia, že v podmienkach Slovenskej republiky sa neraz
stávalo, že notári vystavovali osvedčenia o vydržaní pozemkov neraz svojim známym, či rodinným
príslušníkom, príp. osobám, ktoré k vydržiavanému pozemku nemali vôbec žiaden právny vzťah. Podľa
názoru žalovaných, ak by aj došlo k pochybeniu pri vyhotovení notárskej zápisnice tak, ako to tvrdia

žalobcovia, tak právne predpisy platné v tom čase poznali ochranu skutočných vlastníkov, ktorí mali
možnosť využitia právnych prostriedkov po dobu 10 rokov od vydania osvedčenia. Pokiaľ žalovaní v
odvolaní upriamujú pozornosť na právny názor Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR - Uznesenie VS NS 1 VObdo/2/2020 z 27.04.2021, v ktorom sa konštatuje, že na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že

na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, majú žalovaní
za to, že uvedený právny názor nesúvisí s predmetom prejednávanej veci, keď notársku zápisnicu č.
NZ 91/94 po uplynutí zákonných lehôt nie je možné považovať za absolútne neplatný právny úkon.
Tvrdenia žalobcov o tom, že určovacia žaloba (ktorá bola podaná bez toho, aby bol preukázaný právny
titul nadobudnutia) mala predstavovať prostriedok ochrany vlastníckeho práva žalobcov, ktorí sporný

pozemok užívali v dobrej viere, že im patrí od roku 1990, sa žalovaným javia ako snaha žalobcov o
to, aby sa súd druhej inštancie na rozdiel od záverov súdu prvej inštancie stotožnil s ich názormi na
právne posúdenie predmetu sporu, vrátane odvolacích novôt (“priplotenie pozemkov“ a pod.) až do
takej miery, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že v celom rozsahu vyhovie žalobnému návrhu. Z
obsahu podaného odvolania možno podľa žalovaných vyvodiť snahu žalobcov, ktorí na pojednávaní

súdu prvej inštancie a ani v odvolaní nenavrhli žiadne dokazovanie, na základe ktorého by bola
preukázanáexistenciaprávnehotitulunadobudnutiapozemkov,ktorésúpredmetomsporu„priplotením“,
o presadenie opačného názoru, než vyslovil v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. Na základe
uvedenéhopovažovaliodvolaniežalobcovzanedôvodné,apretonavrhlinapadnutýrozsudokakovecne
správny potvrdiť a priznať žalovaným trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného
odvolania žalobcov 1/ a 2/ v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§385ods.1CSPacontrario)napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľaustanovenia
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1
písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd
prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky
vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z

nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z
akých úvah vychádzal. Rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považovalza ústavne konformné. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho
odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní

vznesených námietok.

9. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa:

10. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím porušil ich právo na
spravodlivý proces tak, aby mohli žiadať o ochranu svojich dotknutých práv a oprávnených záujmov

na nezávislom a nestrannom súde, a aby sa v ich právnej veci rozhodlo spravodlivým, zákonným
a hlavne predvídateľným spôsobom, odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalobcovia nijakým
konkrétnym spôsobom neuviedli v čom malo spočívať nimi tvrdené odmietnutie spravodlivosti zo strany
súdu prvej inštancie. Pokiaľ súčasne namietali porušenie princípu legitímnych očakávaní, odvolací súd
upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby súd rozhodol v súlade
s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Navyše do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu zhodnotenie ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V nadväznosti na uvedené odvolací súd
poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku sa dostatočným spôsobom vyporiadava so
všetkými relevantnými, skutkovými a právnymi otázkami, a teda spĺňa zákonné kritéria kladené na
odôvodnenie uvedené v § 220 ods. 2 CSP.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že prevažná časť odvolania sa týka argumentácie žalobcov 1/ a
2/, že žalovaní 1/ a 2/ nemôžu byť vlastníkmi (spoluvlastníkmi) sporných nehnuteľností, keď odvolanie
obsahuje komplexnú skutkovú, ako aj právnu analýzu dôvodov spochybňujúcich vlastníctvo žalovaných
1/ a 2/ k sporným pozemkom. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že k rovnakému záveru dospel
aj súd prvej inštancie, ktorý v bode 13. napadnutého rozsudku uviedol, že vlastníctvo žalovaných k

spornej časti pozemku bolo spochybnené, keď spornú časť pozemku možno stotožniť s časťou PKN
parc. č. 537 pričlenenou k CKN parc. č. 616. Avšak (ako už správne uviedol súd prvej inštancie) pre
úspech žalobcov v prejednávanom spore bolo nevyhnutné, aby preukázali, že práve oni sú vlastníkmi
spornej časti pozemku (nehnuteľností, ku ktorým sa domáhali určenia vlastníckeho práva). Žalobcovia
sa domáhali určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania podľa § 134

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia
v štádiu konania pred súdom prvej inštancie neprodukovali také skutkové tvrdenia, ktoré by zakladali
dôvodnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
žežalobcoviaažvpodanomodvolaní(napriektom,žebolivkonaníprávnezastúpeníužvštádiukonania
pred súdom prvej inštancie, uvedené tvrdenie neprodukovali) uviedli, že „im svedčí nadobúdací právny

titul, ktorým je vyššie zmienená Dohoda o osobnom užívaní z februára 1990“, pričom poukázali na to,
že z obsahu spisu je zrejmé, že oni sporný pozemok (o ktorom sa domnievali, že im patrí) nadobudli
do osobného užívania už v roku 1990. Pozemok bol danom čase plotom pričlenený k ich pozemku a
na tomto pozemku v dobre viere, že im patrí, postavili rodinný dom, ktorý skolaudovali už v roku 1992,
pričom uvedený pozemok bol od roku 1990 neustále oplotený. Odvolací súd upriamuje pozornosť na

to, že v konaní pred súdom prvej inštancie sa ku skutočnostiam ohľadne užívania sporného pozemku
vyjadrila iba žalobkyňa 1/ vo svojej výpovedi na pojednávaní zo dňa 11.01.2022, kedy uviedla, „My
keď sme začali stavať, tak ešte predtým sme to my užívali ako záhumienku alebo také lebo to bol
dedkov záhon a ako moja mama ho užívala ako po dedkovi. Užívali sme tento záhon a užívali sme
2 časti, lebo my sme mali jeden a potom dedko kúpil osvedčením ako druhý záhon v tejto parcele.

No tak sme začali vybavovať povolenie - to vybavoval Obecný úrad a vtedy to bolo tak, že kupovalo
sa od štátu. Lenže ten sporný pozemok od jeho plotu bol stále náš, my sme ho nekúpili a potom ho
prekladala neter môjho dedka M. X. a od nej sme to kúpili. Ona stále tiež tvrdila, že plot bola hranica.
Keď sme začali stavať dom, keď sme dostali povolenie, tak plot bol z tej strany a z druhej stranybol dom. Tak nám odovzdali pľac a sme začali stavať.“. Z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcov 1/
a 2/ v rámci záverečnej reči vyplynulo, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k pozemnoknižnej
parcele č. 537 následne prečíslovanej na číslo 1592 a číslo 1593 a v súčasnej dobe totožné s parcelou

č. 617/2 na základe priloženej kúpnej zmluvy, keď z uvedeným tvrdením sa vysporiadal súd prvej
inštancie v bode 14. odôvodnenia rozsudku. V tomto súd prvej inštancie poukázal na to, že jediným
tvrdením žalobcov vo vzťahu k existencii vlastníctva, okrem uplatňovaného vydržania, je poukázanie
na kúpnu zmluvu z 25.02.2000 a stotožňovanie v nej prevádzaných nehnuteľností s PKN parcelou č.
537. Z kúpnej zmluvy z 25.02.2000 vyplýva, že M. X., nar. XX.XX.XXXX predala žalobcom okrem iného

spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 580/2352 k parc. č. 1592/2 a ostatné plochy o výmere 148 m2, k
parc. č. 1593/1 ostatné plochy o výmere 48 m2 a k parc. č. 1593/2 ostatné plochy o výmere 1911
m2, uvedené pozemky ani čiastočne sa neprekrývajú so spornou časťou pozemku), keď žalobcovia
uvedené závery súdu prvej inštancie v odvolaní nenamietali. Až v odvolaní žalobcovia 1/ a 2/ začali
produkovať skutkové tvrdenie, že sporný pozemok nadobudli do osobitného užívania už v roku 1990,
pričom tento bol potom pričlenený k ich pozemku a na tomto pozemku v dobrej viere, že im patrí, postavili

rodinný dom, ktorý skolaudovali už v roku 1992 a sporný pozemok bol už od okamihu nadobudnutia do
užívania žalobcov, teda od roku 1990, neustále oplotený, v dobromyseľnej a nerušenej držbe žalobcov,
a preto nemali žiadne pochybnosti o tom, že im táto sporná časť pozemku patrí [uvedené navyše
protirečí tvrdeniu právnej zástupkyne žalobcov, ktorá poukazovala na kúpnu zmluvu (z 25.02.2000),
príp. tvrdeniu žalobcov o nadobudnutí spornej časti pozemku neformálnou kúpnou zmluvou od ich

starého otca L. P. v roku 1989, keď v tom istom roku prikúpili aj ďalšie dva záhony od pôvodných
vlastníkov P. I., L. I. a K. Z. s tým, že do úžitku predmetného pozemku vstúpili v roku 1989 tak, ako to
vyplýva z pripojeného spisu Okresného súdu Námestovo sp.zn. 7C 286/2001, ktorý bol oboznámený
súdom prvej inštancie]. Uvedené skutkové tvrdenie (ako už bolo uvedené), napriek tomu, že boli právne
zastúpení, žalobcovia produkovali až v odvolacom konaní, keď poukazovali na to, že uvedené je zrejmé

zobsahuspisu.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenato,ženiejepovinnosťousúduprvejinštancie
vyvodzovať skutkové závery z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a tým nahrádzať povinnosť strán
sporuprodukovať(dopĺňaťabsentujúce)prostriedkyprocesnéhoútoku,prípadneprocesnejobrany.Bolo
potom povinnosťou žalobcov už v konaní pred súdom prvej inštancie produkovať také skutkové tvrdenia,
ktoré by osvedčovali dôvodnosť v spore uplatňovaného nároku. V intenciách uvedeného odvolací súd

poukazuje na konštatovanie súdu prvej inštancie, že mu nie je zrejmé na základe akých myšlienkových
postupov a tvrdení žalobcov sa mal dopracovať k výsledku, že žalobcovia sú vlastníkmi spornej časti
pozemku. Pokiaľ potom žalobcovia v odvolacom konaní produkovali skutkové tvrdenia, ktoré by s
poukazom na závery ustálenej rozhodovacej praxe (týkajúcej sa oprávnenej držby časti susedného
pozemku) mohli byť vo vzťahu k prejednávanemu sporu relevantné, nejednalo sa o taký prostriedok

procesného útoku, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie z dôvodu, že ho odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (porovnaj § 366 písm. d/ CSP).
Odvolací súd potom na toto skutkové tvrdenie nemohol prihliadnuť.

12. Na základe vyššie uvedených skutočnosti a dôvodov, keďže odvolanie žalobcov 1/ a 2/ v danom

prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani iné nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na
ktoré by odvolací súd prihliadol z úradnej povinnosti, uvedený rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil.

13. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (výrok II.),

ktorý vykazuje vecnú správnosť, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ boli v konaní pred súdom prvej inštancie v
celom rozsahu úspešní.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovaným 1/ a 2/ ako solidárnym

veriteľom (žalobcovia 1/ a 2/ sú manželmi, keď predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k
sporným pozemkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov) ako úspešnej procesnej
strane nárok na náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcom 1/ a 2/ ako solidárnym dlžníkom (žalobcovia
1/ a 2/ sú taktiež manželmi, keď v spore sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do ich
bezpodielového spoluvlastníctva manželov), ktorí v spore nemali úspech ani len čiastočný. O výške

náhrady trov konania tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu
prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)