Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/40/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219200543
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2219200543.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
XXXX/XX, D., proti žalovanému: Ing. E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, C., Česká republika, o
určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
9. júna 2020, č.k. 19C/5/2019-235, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania p o
t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu v tomto znení:

„Súd určuje, že žalobca je vlastník nehnuteľností:
Spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 vedený na liste vlastníctva č. XXXX pre Okres Dunajská Streda,
Obec F., katastrálne územie F. vo vlastníctve žalovaného na nehnuteľnostiach, ktoré sú v časti A LV
vedené ako: parcelné číslo 580/2 o výmere 1837 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
parcelné číslo 581/1 o výmere 796 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo 584/1
o výmere 3.449 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo 585/1 o výmere 3.176

m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo 585/2 o výmere 784 m2, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo 586/4 o výmere 165 m2, druh pozemku zastavaná plocha a
nádvorie,parcelnéčíslo586/5ovýmere1.101m2,druhpozemkuzastavanáplochaanádvorie,parcelné
číslo 586/8 o výmere 13 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie
Spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 vedený na liste vlastníctva č. XXXX pre Okres Dunajská Streda,
Obec F., katastrálne územie F. vo vlastníctve žalovaného na nehnuteľnostiach, ktoré sú v časti A LV

vedené ako parcelné číslo 557/8, výmera 1.297 m2, druh pozemku vodná plocha, parcelné číslo 611/3,
výmera 926 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo 612/1, výmera 17.699
m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 616/4, výmera 78 m2, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie.
Spoluvlastnícky podiel vo výške 9709/26353 vedený na liste vlastníctva XXXX pre Okres Dunajská
Streda, Obec F., katastrálne územie F. na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného, ktoré sú v časti A

LVvedenéakoparcelnéčíslo557/15,výmera200m2,druhpozemkuvodnáplocha,parcelnéčíslo612/7,
výmera 25.804 m2, druh pozemku orná pôda, parcelné číslo 616/14, výmera 349 m2, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie.“
Výrokom II súd konanie vo zvyšnej časti zastavil a výrokom III. rozhodol, že žalovanému sa priznáva
voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v zamietajúcej časti tým, že hoci spôsob formulácie
žalobného návrhu na prvý pohľad nasvedčuje žalobe o určenie vlastníckeho práva, opierajúc sa o opisrozhodujúcich skutočností, v rámci ktorých žalobca v podstate tvrdil, že žalovaný mu ako odmenu z
mandátnej zmluvy neposkytol sporné pozemky, súd dospel k záveru, že žalobca sa žalobou domáha
splnenia povinnosti, a nie určenia vlastníckeho práva. Napovedá tomu aj jeho vysvetlenie, podľa ktorého

si uplatňuje „od žalovaného prevod pozemkov vo vlastníctve žalovaného“. Keďže súd je žalobným
návrhom viazaný (§ 216 ods. 1 CSP), je povinnosťou žalobcu, aby žalobný návrh formuloval tak, aby
zodpovedal žalovaným nesplnenej právnej povinnosti, ktorá vyplýva z právneho vzťahu medzi stranami.
Osobitným druhom žalôb o splnenie nepeňažnej povinnosti sú žaloby o nahradenie prejavu vôle.
Žalobca svoj nárok opiera o „mandátnu zmluvu“, ktorou sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonať

úkony smerujúce k vyporiadaniu pozemkov patriacich do dedičstva po jeho otcovi. Z ustanovení zmluvy
možno vyvodiť, že strany si dohodli odmenu v podobe pozemkov alebo spoluvlastníckych podielov
na nich. Stranami uzatvorenú „mandátnu zmluvu“ treba vnímať ako zakladajúcu záväzkový vzťah,
na základe ktorého vzniká povinnosť žalovanému previesť vlastnícke právo k pozemkom v prospech
žalobcu. Ako každý iný záväzok, aj tento si podľa § 559 OZ vyžaduje splnenie, teda právny úkon
dlžníka (solučný úkon). Keďže vlastnícke právo možno prevodom nadobudnúť v zásade len vkladom

do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 1 OZ), musí prevodca prejaviť vôľu, ktorým prevádza vlastnícke
právo, na základe ktorého sa môže uskutočniť jeho vklad do katastra nehnuteľností. Ak tak prevodca
neurobí, možno sa splnenia tejto povinnosti domáhať na súde žalobou o nahradenie prejavu vôle,
ktorá je žalobou o plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Až do splnenia tohto záväzku však zostáva
vlastníkom prevodca. Z poslednej vety čl. III písm. f) zmluvy je zrejmé, že mandant je povinný podať

návrhnavkladvlastníckehoprávaknehnuteľnostiamtvoriacimjehoodmenu„najneskôrdo15-tichdníod
právoplatného vloženia novoobjaveného majetku v tomto konaní v prospech mandanta“. Podľa názoru
súdu je citované ustanovenie práve tým solučným úkonom, ktorým by žalovaný splnil svoju povinnosť
previesť vlastnícke právo na žalobcu. Keďže aj solučný úkon je právnym úkonom, vo vzťahu ku ktorému
sa vyžaduje prejav vôle konajúcej osoby, môže sa žalobca domáhať splnenia tejto povinnosti žalobou

o nahradenie prejavu vôle podľa § 229 CSP. Žalobcom požadovanému rozhodnutiu súdu (podľa výroku
I) nezodpovedá povinnosť žalovaného plynúca z cit. čl. III písm. f) zmluvy. V slovenskom právnom
poriadku scudzovacie zmluvy týkajúce sa nehnuteľností zásadne nemajú translačné účinky, teda na
dovŕšenie prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nepostačí len zmluva (titulus), ale musí k nej
pristúpiť aj ďalšia právna skutočnosť - vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (modus).

Žalobcom predostretý žalobný návrh, ktorým je súd viazaný (§ 216 ods. 1 CSP), tak nemá oporu v
hmotnom práve a súd preto nemohol takejto žalobe vyhovieť. Žalobe by však nebolo možné vyhovieť
ani vtedy, keby ju súd vyhodnotil ako žalobu o určenie vlastnícke práva žalobcu k sporným pozemkom.
Odhliadnuc od otázky naliehavého právneho záujmu na takom určení podľa § 137 písm. c) CSP (ktorého
existenciu inak žalobca netvrdil a ani nepreukazoval), pokiaľ je medzi stranami nesporné, že vlastníkom

dotknutých pozemkov v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) je žalovaný, žaloba o určenie
vlastníckeho práva žalobcu k tým istým pozemkom nemôže byť úspešná. Určovacím výrokom o žalobe
podľa § 137 písm. c) CSP súd vlastnícke právo nezakladá, ale ho len deklaruje. Súdna prax je jednotná
v tom, že takýto určovací výrok nemá konštitutívne účinky. Preto súd žalobu výrokom I zamietol a vo
zvyšku, vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby konanie podľa § 145 ods. 1 CSP výrokom II. zastavil.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a vychádzal
z toho, že plne úspešnému žalovanému patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, preto
mu ho výrokom III. priznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to výlučne voči výroku III., ktorým

súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Poukázal na to, že ako vyplýva z dôkazov, žalobca
zmluvne dohodnutú záležitosť pre žalovaného čiastočne splnil a podľa zmluvne dohodnutých pravidiel
o odmene mal žalovaný na žalobcu previesť z vysporiadaného majetku výmeru 25 370 m2, čo však
odmieta, čím vlastne predmetný súdny spor vznikol. Hoci sa žalobca v konaní domáhal nižšej výmery
ako bola zmluvne dohodnutá odmena, žalovaný v zásade odmietal akúkoľvek rozumnú mimosúdnu

dohodu, preto by mal odvolací súd zvážiť, či by náhrada konania mala byť až vo výške 100%, ak by
vôbec mal byť žalobca k nejakej náhrade trov zaviazaný. Tiež sa žalobcovi zdá nespravodlivé aby
žalovanému hradil trovy konania po tom, ako vynaložil ďalšie finančné prostriedky a čas na stretnutia
s ním či už v Brne, v Zábřehu, pri Šumperku atď., ktoré síce k rozumným dohodám viedli, avšak
neskôr boli zo strany žalovaného odignorované. Žalovaný súdne konanie sám vyvolal svojím postojom

k žalobcovi, zavádzaním a uvádzaním do omylu žalobcu. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobca nesúhlasí
s výrokom o náhrade trov konania, je skutočnosť, že podľa zápisníc o pojednávaní súd akceptoval
splnomocneného zástupcu žalovaného ako právneho zástupcu, u ktorého by prichádzali do úvahy
trovy právneho zastúpenia, ktoré sa počítajú podľa tabuliek a v inom režime. Keďže doteraz žalobcovinie je známy ani výpočet trov konania žalovaného, potom súd svojím výrokom III. (že žalovanému sa
priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100% trov konania), by v podstate bez odvolania právoplatne
priznal akúkoľvek výšku náhrady trov konania, aj keby poukázateľne táto výška náhrady nemala žiadne

reálne opodstatnenie, prípadne by mohla byť proti právnym predpisom. Žalobca sa tiež domnieva, že
žalovaný mal postupovať v konaní hospodárne, pričom k preprave na pojednávania používal súkromné
motorové vozidlo, hoci mal k dispozícii verejnú dopravu, využitím ktorej by výrazne znížil trovy konania.
Žalovanému by preto nemali byť priznané vyššie náklady na prepravu, než aké by mu vznikli pri
použití verejnej dopravy. Žalobca tiež poukazuje na to, že v zmysle ust. § 129 ods. 3 CSP mal súd

podanie ako také odmietnuť, čím by sa taktiež znížili trovy konania minimálne tým, že by nedošlo
k ďalšiemu pojednávaniu. Ďalej žalobca uviedol, že nepozná dôvod, prečo jeho právny zástupca pri
príprave žaloby nenavrhol použitie hmotnoprávnej úpravy v zmysle ust. § 229 CSP v súvislosti s OZ a
prečo prvoinštančný súd nepoužil pri predbežnom prejednaní sporu poučenie v tejto veci. Navrhol, aby
odvolací súd žalovanému výnimočne náhradu trov konania žalovanému nepriznal, nakoľko tu podľa
názoru žalobcu preukázateľne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

4.Žalovanývpísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniupovažovalnapadnutérozhodnutiezasprávne,
keďže žalovaný bol vo veci plne úspešný a žiadna zo skutočností, ktorých sa žalobca dovoláva,
nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd nemal žalovanému priznať náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Zodpovednosť za vzniknuté náklady konania by mal žalobca hľadať

predovšetkým sám u seba. Náklady konania vynaložené žalovaným na jeho procesnú obranu v tomto
súdnom konaní sú zanedbateľné v porovnaní s tým, koľko by tieto náklady činili v prípade, keby žalovaný
dôsledne využíval všetkých svojich procesných práv. Navrhol preto napadnutý výrok III. ako vecne
správny potvrdiť a priznať žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 357 písm. m/ CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (1). Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2).

7. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

8.Podľa§257CSP,výnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

9. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP ). V prejednávanej veci išlo o prípad, kedy žaloba bola zamietnutá
(čo predstavuje úspech žalovaného v spore) a čiastočne bolo konanie zastavené v dôsledku späťvzatia
návrhu a to bez zavinenia žalovaného. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP so zavinením na zastavení

konania pracuje výlučne z procesného hľadiska a zásadne toto zavinenie pričíta iniciátorovi konania,
teda žalobcovi. Zavinenie na zastavení konania pre späťvzatie žaloby síce nemusí byť vždy pričítané
žalobcovi, podmienkou je však jednak možnosť aspoň predbežného záveru o dôvodnosti žaloby a
jednak také správanie osoby, voči ktorej požiadavka uplatnená žalobou smeruje, ktoré viedlo žalobcu k
späťvzatiu žaloby. V danom prípade ani jedna z týchto podmienok splnená nebola a preto treba uzavrieť,

že žalovanému zásadne vzniklo právo na plnú náhradu trov konania.

10. Zároveň odvolací súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na aplikáciu §
257 CSP. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia súd výnimočne neprizná náhradu trov konania,
aksútudôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Znamenáto,žesúdnemusízaviazaťneúspešnústranusporu

na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu
sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnýcharakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa §
257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok a síce dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.

Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o
ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti
hodné

osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a
tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba
skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.

Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr.
nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok
individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000).
Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi
stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt,

že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je
lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými
slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nezistil v danej veci žiadne zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania.
Okolnosti, uvádzané odvolateľom, ktoré tento považoval za opodstatňujúce postup podľa § 257 CSP,
odvolací súd ako také neposúdil. Tvrdenie žalobcu, že predmetný spor vyvolal žalovaný svojim postojom
k žalobcovi, keď odmietal akúkoľvek rozumnú mimosúdnu dohodu, nepredstavuje žiadnu okolnosť
hodnú osobitného zreteľa. Rovnako irelevantným je aj to, či si žalobca v spore uplatňoval nižšiu výmeru

ako bola zmluvne dohodnutá odmena a podobne irelevantná je tiež skutočnosť, že žalobca už vynaložil
dosť finančných prostriedkov a času na stretnutia so žalovaným v Brne, v Zábřehu, pri Šumperku a inde.
Žiadne z týchto okolností nemožno považovať za okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým by bolo
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť a preto súd prvej inštancie správne
rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. K odvolacím námietkam žalobcu, týkajúcim sa hodnotenia účelnosti trov žalovaného vynaložených
v súvislosti s jeho dopravou na pojednávania a zastúpením na pojednávaniach splnomocneným
zástupcom, je potrebné uviesť, že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné
rozhodovacie fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez

návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu
prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci (§ 262 ods. 1, 2 CSP).

13. Nie je zrejmé, z čoho žalobca usudzoval, že by súd akceptoval splnomocneného zástupcu

žalovaného ako jeho právneho zástupcu, pretože z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalovaný
sa dal v spore zastúpiť pri dvoch úkonoch ( pri dvoch účastiach na pojednávaní) a to na základe plnej
moci udelenej p. N. C. ako splnomocnenému zástupcovi na základe plnej moci zo dňa 27.11.2019
na zastupovanie žalovaného pri predbežnom prejednaní sporu a na základe plnej moci udelenej mu
dňa 07.06.2020 na zastupovanie žalovaného na pojednávaní konanom dňa 09.06.2020. Zo žiadneho z

plnomocenstva nevyplýva, že by išlo o advokáta, táto skutočnosť nevyplýva ani zo žiadnej zo zápisníc
a niet preto žiadneho dôvodu na to, aby si uplatňoval trovy právneho zastúpenia tak ako v prípade
zastúpenia advokátom.

14. Ako bolo uvedené vyššie, v tejto fáze konania bolo rozhodnuté len o nároku na náhradu trov

konania, ktorý patrí žalovanému vzhľadom na výsledok sporu v rozsahu 100%. Rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania vyjadruje rozsah náhrady, nie jeho výšku a preto neznamená priznanie všetkých
vyúčtovaných trov konania tou stranou konania, ktorej vznikol nárok na náhradu trov. O konkrétnej
výške náhrady trov konania rozhodne súd až následne (súdnym úradníkom), pričom vždy musí skúmaťúčelnosť vynaložených trov uplatnených stranou konania v spore, ktorej vznikol nárok na náhradu trov
konania. S poukazom na vyššie uvedené pri rozhodovaní súdu o nároku na náhradu trov konania
(teda pri rozhodovaní či náhrada trov konania vznikla strane konania, vyjadrením rozsahu nároku či

už zlomkom alebo percentuálne), nebol daný zákonný dôvod zaoberať sa účelnosťou vynaložených
trov konania žalovanou stranou. V odvolacom konaní preto nebolo ani dôvodné zaoberať sa odvolacou
námietkou žalobcu, namietajúcou účelnosť použitia súkromného motorového vozidla žalovaným a jeho
zástupcom, prípadne ďalších vynaložených nákladov súvisiacich s týmto súdnym konaním. K odvolacím
argumentomžalobcu,ktorýsadomnieva,žekzníženiutrovkonaniabynepochybnebolodošlovprípade,

ak by súd vec neprejednal a podanie žalobcu odmietol, odvolací súd poznamenáva, že v tomto prípade
nebol daný dôvod na odstraňovanie vád žaloby postupom podľa § 129 CSP, pretože žaloba mala všetky
zákonompožadovanénáležitostianebolojejmožnévytknúťžiadneformálnenedostatky. Pokiaľžalobca
zvolil nevhodný spôsob ochrany, nebol potom dôvod jeho žalobu odmietnuť, ale žaloba mohla byť iba
zamietnutá tak, ako to urobil prvoinštančný súd.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné v celom
rozsahu a preto rozsudok v jeho napadnutom výroku III. z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

16. Keďže žalovaný bol úspešný aj v odvolacom konaní, vzniklo mu podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení

s § 255 ods. 1 CSP právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

17. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).