Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 24. apríl 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/79/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114214324
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2114214324.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov:

JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček, v právnej veci žalobcov: 1/ H. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom N. XXX, 2/ E. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX, obaja zastúpení: JUDr.
Matej Csenky, advokát, Paulínska 17, Trnava proti žalovaným: 1/ Slovenská kancelária poisťovateľov,
IČO: 36 062 235, Bajkalská 19B, Bratislava, zastúpený: JUDr. Ladislav Udvaros, advokát, Cukrová
14, Bratislava, 3/ VAMAT-TRANS D.O.O.E.L, Selo Voislavici, 2420 Radovish, Macedónska republika,
zastúpený: JUDr. Ing. Kristína Vajliková, advokátka, ul. Biskupa Királya č. 6, Komárno, za účasti
intervenienta na strane žalovaného 1/: Osiguruvanje MAKEDONIJA a.d. Skopje - Vienna Insurance

Group, so sídlom 11 Oktomvri br. 25, 1000 Skopje, Macedónsko, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska,
advokát, Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných 1/, 3/ a
intervenienta na strane žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 26C/57/2014-529
zo dňa 25. marca 2021, v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel (vo výroku I. a II.) a v časti o náhrade trov
konania (vo výroku IV. a V.), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti (vo výroku I., II., IV. a V.p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom 1/ a 2/ sa voči žalovaným 1/ a 3/ priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaných 1/ a 3/ zaviazal zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 20.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom II. žalovaných 1/ a 3/ zaviazal
zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 25.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z
nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom III. súd žalobu vo zvyšku
zamietol, výrokom IV. žalobcovi 1/ priznal voči žalovaným 1/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného,
výrokom V. žalobcovi 2/ priznal voči žalovaným 1/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s
tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, výrokom
VI. štátu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd rozsudok po citovaní § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3, § 822, § 823, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods.
1, § 415, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), § 4

ods. 1, § 2 písm. e), § 15, § 16 ods. 1, 3 písm. a), § 24 ods. 2 písm. d), 3, 5 zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 10.12.2021 a § 9 ods. 1, § 137
ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 z.z. o cestnej premávke v znení k 10.12.2012 vecne odôvodnil tým,že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že T. R. (pôvodne žalovaný 2/) dňa 10.12.2012 v čase
približne o 19:57 hod. na ceste 1/61 na 66,16 km v úseku medzi obcami J. a A. viedol ako vodič nákladné
motorové vozidlo značky Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM s návesom značky KOEGEL, evidenčné

číslo ŠT-713-IM, smerom od obce Madunice na mesto Trnava, kde pred vchádzaním do križovatky
cesty 1/61 a príjazdovej cesty od mesta Leopoldov v miernej pravotočivej zákrute prešiel s vozidlom do
protismernej časti vozovky, v ktorom prednou časťou vozidla narazil do tam idúceho motorového vozidla
značky Opel Tigra, evidenčné číslo PN-537 BM, ktoré v tom čase viedla ako vodička dcéra žalobcov E.
X., čím uvedeným konaním spôsobil E. X. ťažké zranenia ako početné povrchové poranenia na hlave,

trupe i končatinách s krvácaním navonok, zlomeniny kostí dolných končatín a prerušenie väzivového
spojenia medzi 1. a 2. stavcom krčnej chrbtice s pomliaždením miechy s následným rozvojom opuchu,
ktoré zlyhaním riadiacich a regulačných funkcií centrálnej nervovej sústavy bezprostredne viedlo k smrti
E. X., pričom svojím konaním porušil ustanovenia § 9 ods. 1, § 137 ods. 2 písm. c/ Zákona č. 812009
Za. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a
taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania (porušením dôležitej povinnosti uloženej páchateľovi

podľa zákona), čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. hl Trestného zákona. Za uvedený skutok bol žalovaný 2/ odsúdený na
trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na
skúšobnú dobu v trvaní 4 roky a na trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní
4 roky. Súd poškodených odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. V konaní

bolo nesporné, že vlastníkom nákladného motorového vozidla značky Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-
IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM ku dňu dopravnej nehody bol žalovaný
3/ a že žalovaný 3/ mal uzavreté s právnym predchodcom intervenienta ako poisťovateľom povinné
zmluvnépoisteniezodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlaznznačkyVolvo,
evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM a že bol držiteľom

zelenej karty, t.j. Medzinárodnej karty automobilového poistenia. Z výpovede žalovaného 2/ mal súd
preukázané, že tento je spoločníkom, štatutárnym orgánom a jediným zamestnancom žalovaného 3/.

3. Predmetom nároku žalobcov bol nárok na zaplatenie žalobcovi 1/ sumu 175.000 eur, žalobkyni 2/
sumu 175.000 eur, z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práv na ochranu osobnosti spočívajúci v

zásadnom a trvalom obmedzení ich súkromného a rodinného života, ku ktorému došlo neočakávaným
a náhlym úmrtím dcéry žalobcov.

4. Žalovaný 2/ ako vodič motorového vozidla bol zamestnancom žalovaného 3/, zároveň bol jeho
spoločníkom a štatutárnym orgánom, čo mal súd preukázané z výsluchu žalovaného 2/, ktoré skutkové

tvrdenia neboli po jeho výsluchu sporné, k dopravnej nehode došlo v rámci plnenia pracovných
povinností u žalovaného 3/, pričom občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka
postihujú samotnú túto právnickú osobu pri analogickom použití § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka (por. rozsudok NS ČR 30 Cdo1627/2005). Ustanovenie §
420 ods. 2 obč. zák. dopadá na prípady, kedy konkrétnu činnosť, pri ktorej vznikla škoda, vykonáva

právnická či fyzická osoba (podnikateľ) nie sama, ale prostredníctvom iných osôb, ktoré zamestnáva,
alebo ich prácu k svojej činnosti využíva. Táto zodpovednosť právnickej či fyzickej osoby sa uplatní
nielen v prípadoch, kedy škoda bola spôsobená ich zamestnancom, ale i vtedy, ak bola spôsobená inými
osobami, ktoré podnikateľský subjekt použil k svojej činnosti. Priama zodpovednosť toho, kto škodu
spôsobil, nastáva len v prípade, že jeho konanie, ktorým bola škoda spôsobená, nespadá do rámca

činnosti podnikateľa, pre ktorého prácu vykonal (tzv. exces) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo 1855/2012). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 2/ v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka
za škodu spôsobenú pri tejto dopravnej nehode nezodpovedá, preto v konaní nie je pasívne vecne
legitimovaný. Z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanému 2/ ako nedôvodnú zamietol.

5. Pasívna legitimácia žalovaného 3/ ako prevádzkovateľa dopravy a vlastníka motorového vozidla zn.
Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM, ktorým v čase
dopravnej nehody jazdil žalovaný 2/, je daná v zmysle ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku sú
udalosť vyvolaná osobitnou povahou dopraveného prostriedku, škoda a príčinná súvislosť medzi danou

udalosťou a vznikom škody, ktoré predpoklady boli v konaní preukázané, keď dopravnou nehodou
vyvolanou osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla zomrela dcéra žalobcov, v dôsledku čoho
vzniklažalobcomnemajetkováujmaspočívajúcavzásahudoichosobnostnýchpráv,konkrétnedopráva
na súkromný a rodinný život. Vzhľadom na sprísnenú objektívnu povahu zodpovednosti sa na vznikzodpovednostného vzťahu nevyžaduje zavinenie. Prevádzkovateľ dopravy preto zásadne zodpovedá
bez zreteľa na zavinenie. V prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy na osobnostných právach tak ako
v prípade škody (majetkovej) spôsobenej osobitnou prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ dopravy,

ktorú zodpovednosť treba analogicky vyvodiť z § 853 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka.

6. Pasívna legitimácia žalovaného 1/, ktorý má postavenie poistiteľa žalovaného 3/ (zodpovedného
subjektu) a jeho povinnosť zaplatiť uvedenú náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z ustanovenia § 4 ods.
2 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3 pís. a), § 24 ods. 2 písm. d), ods. 3, ods. 5 Zákona o

PZP. V konaní bolo nesporné, že vlastníkom nákladného motorového vozidla značky Volvo, evidenčné
číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM ku dňu dopravnej nehody
bol žalovaný 3/, ktorý mal uzavreté s právnym predchodcom intervenienta ako poisťovateľom povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. značky
Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM a zároveň
že bol držiteľom zelenej karty, t.j. Medzinárodnej karty automobilového poistenia, ktorá prestavuje

medzinárodne uznávaný doklad o poistení zodpovednosti z prevádzky motorových vozidiel. Žalovaný
2/ ako vodič cudzozemského motorového vozidla sa pri dopravnej nehode preukázal zelenou kartou
platnou na území Slovenskej republiky, preto nebol podľa § 16 ods. 3 písm. a) Zákona o PZP povinný
uzavrieť hraničné poistenie a poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou tohto cudzozemského
motorového vozidla poskytuje žalovaný 1/.

7. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a
to vo výške (v tom rozsahu) v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku
povinnosti poistiteľa plniť, je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému
vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému

poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu
škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona).

8. Súd sa nestotožnil a argumentáciou žalovaného 1/, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je
krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením a teda neexistuje právny titul, na základe

ktorého by mal žalovaný 1/ plniť žalobcom nemajetkovú ujmu v peniazoch, preto namietal nedostatok
svojej pasívnej legitimácie pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom
prípade súd dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a
rodinný život) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 2/, pri prevádzkovaní dopravy
pre žalovaného 3/. Žalovaný 1/ bol poisťovateľom jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel. Súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
pasívne vecne legitimovaný podľa § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3 pís. a), § 24 ods.
2 písm. d), ods. 3, ods. 5 Zákona o PZP. Poistený má v zmysle týchto zákonných ustanovení z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na
náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok

na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.

9. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda použitým v Zákone o PZP. Súd je toho názoru, že pre účely
tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj

náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej
osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené
prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto
prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode

najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad),
resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada

nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu
pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že priinsolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje
extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely Zákona o PZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného

krytia.

10. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely Zákona o PZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu
v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie,
ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.

septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo
„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za
ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája

2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

11. S použitím eurokomformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v § 4 ods. 1, ods. 2
písm. a), ods. 4 a § 15 ods. 1 Zákona o PZP a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska

zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových
vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti
dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa
§ 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13

ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, preto podľa súdu spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného
zákona, a preto je aj daná pasívna legitimácia žalovaného 1/ na náhradu tejto nemajetkovej ujmy.

12. Súd poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku č. 6MCdo/1/2016 zo

dňa 31.07.2017, podľa ktorého pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce
riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v Zákone o PZP). Pre účely tohto
zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú
ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti
s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných

práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody
spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti
s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu

zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Pri výklade pojmu škoda nie je možné vychádzať výlučne z gramatického výkladu,
ale z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, nakoľko zodpovednostný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc EÚ a komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu.
Najvyšší súd zároveň poukázal na uznesenie ÚS III. ÚS 666/2016, podľa ktorého pojem „škoda“

použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak,
že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie.
Najvyšší súd konštatoval, že takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú

vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na
náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej
legitimáciepovinnýchzmluvnýchpoisťovnívkonaniachonáhradunemajetkovejujmypredvšeobecnými
súdmi.

13. Na základe zisteného skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že
v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej žalovaným 2/ došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov
1/ a 2/ tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného
života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti jenenapraviteľné. V danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného §
11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata
jedného z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich

členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto
osôb. Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže

byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z
členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty
blízkej osoby. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej
osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

14. V danej veci v dôsledku tragickej smrti dcéry žalobcov následkom dopravnej nehody došlo
k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate jedinej dcéry, čím sú žalobcovia do budúcna
ochudobnení o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobcovia smrťou dcéry stratili jej

láskuaradosťsňouprežívanú.Zároveňutrpelicitovúujmuspočívajúcuvnepríjemnýchpocitochúzkosti,
smútku, zúfalstve a šoku zo smrti milovanej osoby. Uvedené mal súd preukázané z výsluchu žalobcov
1/ a 2/ a svedkýň E. M. a M. X..

15. V danom prípade má súd za to, že nie je potrebné preukazovať, že došlo k zníženiu dôstojnosti

alebo vážnosti žalobcov v spoločnosti, pretože to nie je obligatórnou podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch pri zásahu do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcom v narušení
súkromného a rodinného života. Jediným predpokladom je, že primerané zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka je nepostačujúce, následok spočívajúci v znížení vážnosti osoby v
spoločnosti je v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedený len príkladmo a nevzťahuje sa na

zásahydosúkromnéhoaleborodinnéhoživotafyzickejosoby.Neoprávnenýzásahdoprávanasúkromie
totiž nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti.
Porušenie práva na súkromie treba odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť,
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
pri neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života je existencia závažnej ujmy, teda takej,

ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za značnú. V danom prípade došlo protiprávnym konaním
žalovaného 2/, za ktoré bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Piešťany č.k. 1T/80/2013 zo dňa
18.09.2013 k nezvratnému a závažnému následku spočívajúcemu v smrti dcéry žalobcov, keď títo prišli
o možnosť zachovávať s ňou sociálne a citové väzby, utrpeli i citovú traumu. Citová, morálna a sociálna

ujma žalobcov bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 2/. Žalovaný 2/ svojím
protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách zasiahol do
osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný a rodinný život. Ide o tak závažný zásah
do práva na ochranu ich osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca,
preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je nepochybné, že ujmu, ktorá

žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú.

16. Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok ustanovenia § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, je predmetom voľnej úvahy súdu, zákon nestanovuje ani len rámcové čiastky
pre odškodnenie. Súd pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t. j. jednak zo závažnosti
vzniknutej ujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti.
Určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia sú pritom atribút primeranosti a
proporcionalita.

17. Pri posudzovaní závažnosti vzniknutej ujmy súd vychádzal z výsluchu žalobcov 1/ a 2/, z ktorých
mal preukázané, že žalobcovia mali s dcérou vybudovaný výnimočný vzťah, bola ich jediným dieťaťom,
o ktoré sa niekoľko rokov snažili, od malička jej venovali veľmi veľa času, denne ju vozili na tréningy
plávania a ako rodina trávili spolu veľa času. S dcérou precestovali mnoho krajín, umožnili jej študovaťrokvUSA.IchdcérasavšakvrátilanaSlovensko,krodičom,sktorýmivčasedopravnejnehodybývalav
spoločnej domácnosti. Dcéra študovala na vysokej škole a žalobcovia sa tešili, že v budúcnosti budú mať
vnúčatá. Žalobcovia mali s dcérou veľmi blízky vzťah, dobre si rozumeli. Uvedené pri výsluchu potvrdili aj

svedkyne E. M. a M. X.. Z výsluchu žalobcov mal súd ďalej preukázané, že smrťou dcéry sa ich rodinný
život zmenil, žalobcovia stratili zmysel života. Žalobcovia nečakane prišli o svoje jediné dieťa, keď okrem
E. iné dieťa nemali a dodnes ani nemajú. Zo spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Pc/1/2017 mal súd
preukázané, že manželstvo žalobcov po smrti dcéry nadobudlo formálnu podobu, stratilo spoločenskú
úlohu, smrť dcéry poznačila spolužitie manželov, citeľne to oslabilo ich citové väzby, vytratila sa medzi

nimicitovánáklonnosť,zmanželstvasastalformálnyzväzok,manželstvosapostupnerozpadloasúdich
manželstvo rozviedol. Z výsluchu žalobcu 1/ mal súd preukázané, že po smrti dcéry boli medzi žalobcami
neustále výčitky a hádky, ovplyvnilo to aj ich vzťah, chýbala im rodina. Z výsluchu žalobkyne 2/ mal
súd preukázané, že dôvodom rozpadu manželstva boli hlavne hádky a spory medzi nimi, prehadzovali
si tú vinu a stratu jeden na druhého, celý vzťah bol narušený a nemalo to význam umelo ho držať.
Skutočnosť, že príčinou rozpadu manželstva bola smrť dcéry žalobcov potvrdili aj svedkyne E. M. a M.

X.. K tvrdeniu žalovaného 3/, že rozpad manželstva nesúvisí s úmrtím dcérky, ale s nadviazaním iného
pomeru žalobcu 1/ s inou ženou, súd uvádza, že žalovaný 3/ toto svoje tvrdenie nepreukázal, pričom
táto skutočnosť nevyplynula ani zo spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Pc/1/2017 a ani z výsluchu
žalobcov 1/ a 2/, ani z výsluchu svedkýň. Smrť jedinej dcéry bola pre nich silným negatívnym zážitkom,
šokom, utrpeli silnú citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, dodnes

túto stratu neprekonali a stratili zmysel svojho života. V konaní nebolo sporné ani to, že žalobcovia neboli
hmotne závislí na svojej dcére, práve naopak, dcéru finančne podporovali, nakoľko študovala na vysokej
škole. Ku dňu dopravnej nehody však žili v spoločnej domácnosti a boli plne fungujúcou rodinou.

18. Z výsluchu žalobcu 1/ mal súd preukázané, že po smrti dcéry pre neho nastal koniec sveta, mal

nechuť do života, psychicky bol na dne a riešil to alkoholom. Odbornú pomoc nevyhľadal. Dusil to v
sebe, obmedzil všetky kontakty, aj susedov. Žalobca 1/ nemal záujem pracovať, ďalej nevykonával svoju
prácu, živnosť nezrušil, len prestal robiť, vyrába náhrobné doplnky na cintoríny. Po nehode v marci začali
tlaky, že sa musia pozviechať, tak začal pomaly robiť a robí stále. Po nehode začal mať problémy so
srdcom, riešil to s kardiológom. Žalobca 1/ chcel mať vnúčatá a užívať si ich, už ich mať nebude.

19. Z výsluchu žalobkyne 2/ mal súd preukázané, že jej vzťah k dcére bol ako k jedinej dcére, bol
výnimočný. Smrťou dcéry sa všetko sa jej zrútilo. Už v živote sa jej nemôže stať nič horšie ako prísť
o vlastnú dcéru. Po dopravnej nehode prešla žalobkyňa fázami, najprv šok, potom odmietanie, potom
nejaké vyrovnanie, zmierenie. Žalobkyňa 2/ nevedela, že človek môže padnúť až do takých depresií a

stratiť budúcnosť a predstavu o ďalšom živote. V živote sa s tým nezmieri, učí sa s tým žiť. Hneď po
nehode do pohrebu, resp. dva dni po pohrebe má žalobkyňa 2/ okno, mala nasadené lieky. Obvodná
lekárka jej predpísala antidepresíva Xanax, psychiatrička jej odporučila liečbu u nich, ale žalobkyňa ju
odmietla. Žalobkyňa 2/ mala výčitky, malo to dominový efekt, s manželom sa rozviedli, takže nemá ani
rodinu. Manžel si zobral spoločnú firmu, musela si nájsť nové zamestnanie. Po predmetnej nehode

nepracovala 3 roky. Žalobkyňa mala 50 rokov a nemá nič, nemá dcéru, nemá budúcnosť, čo sa týka
vnúčat. Fungovali ako rodina, budúcnosť so svojou dcérou si žalobkyňa predstavovala tak, že budú mať
vnúčatá a keď budú starší, budú mať niekoho, kto s nimi pôjde k doktorovi, kto sa o nich postará. Stalo
sa to pred Vianocami, keď rodiny zasadajú k stolu a oni tam budú sedieť do konca života sami. Predtým
mali partiu, chodili von, zasmiali sa, potom sa uzavreli, nič ju nebavilo, nechcela nikoho vidieť, po nehode

sa im kamaráti začali vyhýbať, lebo nevedeli, čo sa spýtať. Z výsluchu žalobkyne 2/ mal súd napokon
preukázané, že žalobkyňa 2/ zostala sama, žalobca 1/ si našiel partnerku s dieťaťom.

20. Z výsluchu svedkyne M. X. mal súd preukázané, že žalobcovia niesli smrť dcéry veľmi ťažko,
každý sa s tou bolesťou vyrovnával sám, prestali medzi sebou komunikovať, vôbec neboli v kontakte s

okolitým svetom, inými známymi, nechodili na kultúrne podujatia, im sa ako keby skončil život, nemajú
ani Vianoce. Z výsluchu svedkyne E. M. mal súd preukázané, smrťou dcéry žalobcovia strašne trpeli,
bolo to pre nich veľmi ťažké, prežívali to veľmi zle, nevedeli ako sa majú oni medzi sebou správať.
Následne sa doslova uzatvorili, nepoznali ani priateľov, známych, zostali uzavretí. Žalobkyňa 2/ to tak
ťažko znášala, že si svedkyňa myslí, že si chcela až siahnuť na život, bolo to tak ťažké pre ňu.

21. Žalobca 1/ pri výsluchu vysvetlil, že v liste, ktorý žalobcovia zaslali na prokuratúru, uviedli, že vodičovi
odpustili a nech mu aj Pán Boh odpustí. List napísali preto, lebo sú vedení duchovne a keď zničil život
im, zničil by ho však aj sebe, keby ho zavreli na 10 rokov, preto by mal zarábať a starať sa o rodinu.Z uvedeného nevyplýva tvrdenie žalovaného 3/, že žalobca 1/ nepociťoval stratu svojej dcéry tak, ako
to opisoval na pojednávaní.

22. Nemajetková ujma je kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je možné preukázať iba so značnými
obtiažami, a preto vo svojej podstate súd neposudzuje formu a rozsah odškodnenia podľa toho ako sa
poškodený cítil, ale či mal vzhľadom na všetky okolnosti dôvod cítiť sa byť na nehmotných hodnotách
poškodený. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti náročne
preukázateľné. Aj preto by tiež bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka

(uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3007/2010 z 31.8.2011). Tieto úvahy v konečnom dôsledku v právnej
praxi vyústili do záveru, že vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať v situáciách, kedy je
zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá a
šlo by teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2555/2010 zo dňa
15.3.2012). Vo vzťahu k takejto objektívnej spôsobilosti smrti človeka postihnúť nemajetkové hodnoty
najbližších osôb sa v aplikačnej praxi ustálilo, že smrť najbližších osôb, najmä však manžela, detí,

rodičov a súrodencov vždy negatívne a závažne ovplyvňuje rodinný a súkromný život pozostalých, a
nakoľko je táto strata neodčiniteľná, primeraným prostriedkom obrany proti takémuto neoprávnenému
zásahu je relutárna satisfakcia (rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2951/2004 zo dňa 15.7.2005).

23. Objektívne vzaté strata dieťaťa vždy negatívne ovplyvňuje osobný život rodiča a výrazne zasahuje

do jeho súkromného a rodinného života. Dopad smrti dieťaťa pre rodiča je najintenzívnejší v prípadoch,
keď spolu žili v bezproblémovom rodinnom zväzku v spoločnej domácnosti, strata dieťaťa takmer na
prahu jeho dospelosti, kedy je už jeho fyzický vývoj takmer ukončený a sú zrejmé tiež jasné kontúry jeho
osobnosti, kedy má dieťa najvšestrannejšie záujmy, profiluje sa jeho miesto v rodine a v spoločnosti, a
kedy obrazne povedané sa začínajú rodičom vracať plody ich starostlivosti, je pre rodiča snáď najťažší

(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/537/2016 zo dňa 13.06.2018).

24. Z výsluchu žalobcov a svedkýň bolo preukázané, že v danom prípade došlo v dôsledku
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových
väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu žalobcov so zomrelou dcérou. Táto intenzita bola

daná tým, že išlo o jedinú dcéru žalobcov, ktorá s nimi žila v spoločnej domácnosti. Žalobcovia s dcérou
tvoriliplnefungujúcurodinu,sdobrevyvinutýmisociálnymiacitovýmiväzbami.Okrempsychickejbolesti,
sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá by sa o nich starala a v budúcnosti. Pri určení výšky
peňažnej náhrady súd predovšetkým prihliadal na nenapraviteľný následok, ktorý vznikol v dôsledku
smrti dcéry žalobcov.

25. Súd ďalej pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Žalovaný 2/ zavinil dopravnú nehodu, bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia a bol
mu uložený podmienečný trest odňatia slobody a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá. Na strane
žalovaného 2/ tak nešlo o úmyselný trestný čin, ale išlo o nedbanlivostný prečin úmrtia, ktorý však

spáchal závažnejším spôsobom konania (porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona).
Dopravnú nehodu zavinil výlučne žalovaný 2/, v konaní nebolo tvrdené ani preukázané spoluzavinenie
dcéry žalobcov. Zároveň súd zohľadnil aj postoj žalovaného 2/ voči žalobcom, keď žalovaný 2/ sa
ospravedlnil žalobcom listom zo dňa 31.01.2013 (založený v trestnom spise), v ktorom žiadal, aby sa
na jeho osobu nehnevali, odpustili mu a zároveň sa týmto dopisom za celé svoje konanie ospravedlnil.

26. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že smrťou dcéry došlo k veľmi závažnému
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu ich osobnosti, ktorý spočíva v obmedzení súkromného
a rodinného života, kedy smrťou dcéry stratili navždy možnosť viesť s dcérou rodinný a súkromný
život, pričom trauma rodičov zo smrti dieťaťa je neodstrániteľná. Táto udalosť zanechala v živote

žalobcov trvalé následky, nezvratne zasiahla do ich života, čím sú obaja ochudobnení, pričom ide o
nenapraviteľný stav a náprava následkov podľa § 13 ods. 1 OZ je nedostačujúca. Náhrada nemajetkovej
ujmy nepredstavuje náhradu za život dcéry, nakoľko ľudský život nemožno oceniť peniazmi, ale slúži len
na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy.

27. Následky smrti dcéry v živote žalobkyne 2/ súd posúdil ako závažnejšie ako u žalobcu 1/, ktorý po
smrti dcéry odbornú pomoc nevyhľadal, po rozpade manželstva si ponechal rodinnú firmu a našiel si
partnerku s dieťaťom. Na rozdiel od neho žalobkyňa 2/ vyhľadala odbornú pomoc obvodného lekára a
psychiatra, brala antidepresíva Xanax, tri roky nepracovala, po rozpade manželstva si musela hľadaťnovú prácu a doposiaľ žije sama, na čo súd prihliadol pri určení výšky nemajetkovej ujmy a žalovaným 1/
a 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000 eur a žalobkyni 2/ sumu 25.000 eur, keď zároveň
súd vychádzal z obdobných rozhodnutí súdov a takto určenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za

primeranú (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/264/2017, ktorým bola priznaná matke náhrada
nemajetkovejujmy25.000eurzasmrť23.ročnejdcéryzrazenejnapriechodeprechodcovžijúcejspolus
matkou,rozsudokKrajskéhosúduvTrnaveč.k.24Co/479/2012zodňa13.11.2013,ktorýmbolapriznaná
otcovi náhrada nemajetkovej ujmy 25.000 eur za smrť 18. ročného syna zrazeného na diaľnici v strednej
opitosti, rozsudok Krajského súdu v Poprade sp. zn. 17Co/212/2015, ktorým bola priznaná matke a

otcovi náhrada nemajetkovej ujmy každému v sume 20.000 eur za smrť plnoletého syna zrazeného
vodičom bez oprávnenia, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/176/2016, ktorým bola priznaná
matke náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur za smrť plnoletého syna pri náraze do stojaceho vozidla).
Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.

28. Žalovaní tvrdili, že súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy v nižších sumách, ako priznal súd v

tomto konaní, k čomu súd uviedol, že vyššie citované rozhodnutia uvedené súdom sú skutkovo najbližšie
prejednávanejveci,pričomvsúdnychrozhodnutiach,vktorýchsúdypriznali nižšiesumynapr.od16.500
eur do 15.500 eur (napr. rozsudok Krajského súdu v Poprade sp. zn. 10Co/5/2018, rozsudok Krajského
súdu v Poprade sp. zn. 17Co/149/2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/165/2017,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/21/2018), boli zohľadnené skutočnosti ako spoluzavinenie

plnoletého dieťaťa, ako aj to, že plnoleté dieťa nebývalo v spoločnej domácnosti s rodičmi a že sa
nejednalo o smrť jediného dieťaťa, preto súd v prejednávanej veci priznal náhradu nemajetkovej ujmy
po zohľadnení uvedených skutočnosti vo vyššej sume.

29. Takto určená výška nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavku účinného primeraného zadosťučinenia

za vzniknutú nemajetkovú ujmu, keď v danom prípade nemajetková ujma nepredstavuje finančnú
kompenzáciu straty dcéry, nakoľko stratu ľudského života nemožno vyjadriť peniazmi, avšak aspoň
čiastočne môže zmierniť bolesť a útrapy žalobcov spôsobené smrťou dcéry a zároveň nebude
nezneužitím tohto právneho prostriedku na neprípustné obohatenie sa žalobcov. Súdom priznaná
nemajetková ujma rovnako spĺňa požiadavku proporcionality a nebude pôsobiť na žalovaných 1/ a 3/

likvidačne.

30. Intervenient v konaní namietal, že žalobcovia si predmetný nárok uplatnili z dôvodu, že trest
vymeraný žalovanému 2/ za jeho konanie nemožno považovať za primerané zadosťučinenie za zásah
do osobnostných práva žalobcov a to práva na súkromie. Zo žaloby žalobcov, ako aj z ich výsluchu

však vyplýva, že toto nebol jediný dôvod uplatnenia tohto nároku na súde, ale svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy si uplatnili aj z iných dôvodov, a to z dôvodu zmiernenia bolesti a útrap žalobcov
spôsobených smrťou dcéry, z ktorého dôvodu súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy.

31. Žalovaný 1/ a intervenient žiadali žalobu žalobcu 1/ zamietnuť z dôvodu, že tento na pojednávaní

uviedol, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je suma, ktorú do dcéry investovali počas
jej života. Žalobcovia v žalobe však uviedli, že vyčíslenie nemajetkovej ujmy je len orientačné a ani
prípadné nahradenie tejto ujmy finančnou kompenzáciou v požadovanej výške nemôže v žiadnom
prípade zhojiť tú bolesť, ktorou žalobcovia trpia v dôsledku úmrtia svojej jedinej dcéry. Suma, ktorú
žalobcovia uplatňujú z titulu nemajetkovej ujmy je výsledkom ich duševného a psychického stavu,

vnútorných pocitov, pocitov bezmocnosti, ale nikdy v skutočnosti nenahradí stratu ich jedinej milovanej
dcéry a nemajetková ujma nepredstavuje finančnú kompenzáciu straty dcéry, nakoľko stratu ľudského
života nemožno vyjadriť peniazmi, avšak aspoň čiastočne môže zmierniť útrapy žalobcov spôsobené
neoprávneným zásahom žalovaného 2/ do osobnostného práva žalobcov na ochranu súkromia. Z
odôvodnenia žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v

zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie náhrady škody, preto v žalobe neuviedli presný spôsob
výpočtu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď toto v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je
objektívne nemožné a je výlučne na úvahe súdu stanoviť jej výšku.

32. Poškodený má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi a môže priamo od neho

požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň si môže uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od poisteného. Môže svoj nárok uplatniť buď samostatne
voči každému, alebo spoločne žiadať plnenie aj proti poistiteľovi aj proti poistenému, pričom plnenie
môže dostať len raz, preto poškodený má nárok na plnenie proti dvom subjektom, avšak z inéhoprávneho dôvodu. Žalovaní potom majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi
solidarita a jedným rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu žalobcovi 1/
a 2/, avšak vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného z

nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.

33. Žalovanému 1/ a žalovanému 3/ súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000 eur a
žalobkyni 2/ sumu 25.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z
nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. V prípade plurality zodpovedných

subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodení mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči
zodpovednému subjektu a na totožné plnenie súčasne nárok z iného dôvodu proti poisťovateľovi a
protiprevádzateľovivozidla,nebolomožnéuložiťžalovanýmpovinnosťsolidárnehoplnenia(rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 499/2002, sp. zn. 25 Cdo 2464/2000).

34. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu

je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V prejednávanej veci bolo preukázané,
že neoprávneným konaním žalovaného v rade 2 bolo zasiahnuté do práva na súkromie a rodinný život
žalobcov. Zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti ich dcéry, t.j. dňa 10.12.2012, žalobcovia

mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 11.12.2012. Od tohto
dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 11.12.2015. Žalobcovia podali
žalobu na súde dňa 27.05.2014 a domáhali sa voči žalovaným 1/ až 3/ zaplatenia spoločne a nerozdielne
sumy 350.000 eur. Žalobcovia teda v žalobe žiadali, aby žalovaní 1/ až 3/ boli zaviazaní plniť dlh
spoločne a nerozdielne, pričom spôsob prijatia dlhu na strane žalobcov uvedený nebol, preto sa takto

určené spoločné právo považuje bez ďalšieho za delené, keď žalobcovia mali od počiatku postavenie
samostatných procesných spoločníkov. Následne podaním doručeným súdu dňa 07.11.2017 zmenili
žalobcovia žalobu a žiadali uložiť žalovaným 1/ až 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 175.000 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného a zároveň žiadali uložiť žalovaným 1/ až 3/ povinnosť zaplatiť žalobkyni

2/ sumu 175.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká v
rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vzhľadom, na to, že žalobcovia zmenou žaloby
upresnili len spôsob prijatia pohľadávky žalobcami a zmenili spôsob zaviazania žalovaných na plnenie
dlhu,pričomžalobcoviasizmenenoužalobouneuplatnilinovýnárokaninežiadalipriznaťviac,považoval
súd vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných za nedôvodnú.

35. O náhrade trov konania žalobcov 1/ a 2/ rozhodol súd podľa pomeru úspechu strán sporu tak,
že žalobca 1/ a aj žalobkyňa 2/, ktorí boli v konaní vo vzťahu k žalovaným 1/ a 3/ úspešní, majú
voči žalovaným 1/ a 3/, nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného
z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobcovia 1/ a 2/ boli plne

procesne úspešní, nakoľko mali úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia
vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela výučne od úvahy súdu, ktorú žalobcovia nemohli
nijako predvídať. Preto majú žalobcovia nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd zároveň
poukazuje na § 10 ods. 8 zákona č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. O náhrade trov konania štátu, ktoré štátu vznikli zaplatením odmeny súdnemu prekladateľovi za
preklad písomností do jazyka macedónskeho pre žalovaného 2/ a 3/, rozhodol súd tak, že štátu sa nárok
na náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko v zmysle § 155 ods. 2 CSP trovy spojené s tým, že strana

koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát.

37. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1/ v rozsahu výroku, ktorým ho súd
zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy a v časti o trovách konania. I napriek stanovisku odvolacieho
súdu v predmetnej veci v súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovaného 1/, ako aj aplikovateľnosťou

ZPZP na uplatnený nárok žalobcov, prezentovaným v uznesení čís.: 23Co/124/2018 zo dňa 30.4.2019
si dovoľuje opätovne poukázať na nasledovné:38. Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nevysporiadal so stanoviskom Najvyššieho súdu SR,
prezentovaným v uznesení vo veci 8 Cdo 219/2016 zo dňa 15. mája 2017, na ktoré sme v priebehu
konania poukázali a ktoré obsahuje však zásadný názor v danej veci:

„Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh
nemajetkovejujmy,alekryjeiba„škodunazdraví“,pričomškodunazdravíanárokyspôsobenézásahom
do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho
zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka na druhej strane).“
V tomto stanovisku je zhmotnené zásadné protirečenie, ktoré je zároveň základom jeho v konaní už

predloženého stanoviska v súvislosti s namietaným nedostatkom pasívnej legitimácie - žalovaného 1/.

39. Napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení v bode 73. vychádza z premisy, že je v postavení
poistiteľa žalovaného 3/ (zodpovedného subjektu), pričom svoje stanovisko „vysvetľuje“ iba púhym
odkazom na ustanovenia ZPZP.

40. Navyše, v bode 74. odôvodnenia vychádza výlučne z kontextu ZPZP, keď cituje ustanovenie §-u 4
ods. 2 písm. a) tohto zákona.

41. Až v bode 75. odôvodnenia sa bez ďalšieho uvádza: „žalovaný 1/ bol poisťovateľom zodpovednosti
žalovaného 3/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a súd dospel k záveru, že žalovaný

1/ je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 4 ods. 2 písm. a), § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3 pís. a), § 24 ods. 2 písm. d), ods. 3, ods. 5 ZPZP“.

42. Vzhľadom na tieto diskrepancie i naďalej zastáva názor, že jeho pasívna legitimácia v tomto spore
nie je daná a z tohto dôvodu sa domáha zamietnutia žaloby voči nemu v celom rozsahu.

43. Je nesporné, že priznaná výška je závislá na úvahe súdu a nemá žiadne numericky stanovené
hranice a že určujúcimi parametrami sú atribúty primeranosti a proporcionality. Ak z úst žalobcov v
priebehu konania odznelo, že trest uložený žalovanému 2/ považujú za nedostatočný z pohľadu utrpenej
ujmy, ako aj to, že pôvodné vyčíslenie ich nároku bolo ekvivalentom vynaložených nákladov na výchovu

a vzdelanie ich dcéry, tieto skutočnosti mali byť napadnutým rozsudkom náležite vyhodnotené, čo podľa
jeho názoru v bode 104. odôvodnenia rozsudku však svoje vyjadrenie nenašlo.

44. Aj v súčasnosti je prax slovenských súdov značne rozdielna, a je nútený poukázať i na také
rozhodnutia,ktorépriznávalinižšiesumy,nežjetomuvprejednávanejveci.Okremužvpriebehukonania

uvádzaných poukázal na niekoľko ďalších rozhodnutí z posledného obdobia.

45. Vo veci 4C/77/2019 Okresného súdu Trebišov, bola priznaná náhrada po 10.000.-eur, pričom
maloletej (7ročnej) dcére nebohého suma 20.000.- eur, vo veci 19Co/91/2019 Krajského súdu Prešov v
súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 7C/131/2016 boli priznané sumy po 15.000.- eur,

resp. 10.000.- eur, vo veci 18Co/67/2018 Krajského súdu Prešov boli priznané sumy po 13.277.- eur.
Vo veci 6C/22/2018 Okresného súdu Pezinok bola priznaná náhrada vo výške 2.500.-, 2.000.- a 1.000.-
eur s prihliadnutím na menej intenzívne vzťahy pozostalých s nebohou poškodenou. V súvislosti s týmto
rozhodnutím je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že konajúci súd v odôvodnení daného rozsudku
analyzoval viac ako 10 rôznych rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v ktorých výšky priznanej

náhrady bola nižšia, než je tomu v prejednávanej veci.

46. Poznamenáva, že rodinné väzby poškodených a pozostalých boli obdobné situácii v prejednávanej
veci. V prvom z vyššie uvedených prípadov ide v osobe piatich žalobcov o rodičov, bratov a syna
nebohého poškodeného. V ďalšej veci nebohý poškodený bol synom, resp. bratom žalobcov. V

nasledujúcom prípade v osobe nebohej poškodenej ide o matku, resp. manželku žalobcov. V posledne
citovanej veci ide v osobách žalobcov o synov, resp. vnučky nebohej poškodenej.

47. Na základe týchto príkladov z aktuálnej slovenskej praxe je teda možné dospieť k záveru, že v
predmetnej veci priznané náhrady za utrpenú nemajetkovú ujmu sú vyššie, a to podstatnou mierou.

Je nesporné, že merať mieru prežívanej traumy je veľmi ťažké a ešte ťažšie jej „náhradu“ vyjadriť v
peniazoch, ale ak máme pred sebou i vyššie uvedený atribút primeranosti, tieto sumy sa javia byť
nadnesené. V tomto smere považuje za potrebné prehodnotiť prístup súdu prvej inštancie a v rámci
odvolaciehokonania(alternatívne)zmeniťnapadnutýrozsudoktak,žesúdpriznápodstatnenižšiesumy,ako boli priznané napadnutým rozsudkom. S poukazom na všetky vyššie uvedené okolnosti sa ale
predovšetkým domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že súd žalobu voči žalovanému 1/ zamieta
a zaväzuje žalobcov k plnej náhrade trov konania.

48. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 3/ v časti, kde súd zaviazal žalovaného
3/ k náhrade nemajetkovej ujmy a v časti náhrady trov konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b)
d), f) a h) CSP. Poukázal na zrušujúce Uznesenie odvolacieho súdu č.k. 23Co/124/2018-321 zo dňa
30.4.2019, v ktorom odvolací súd v bode 70 vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri určení priznanej výšky

nemajetkovej ujmy u žalobcov dôsledne neriadil riadnym zhodnotením jej primeranosti a proporcionality.
Odôvodnenie v tom smere považoval odvolací súd za nedostatočné. V bode 72 odôvodnenia odvolací
súd uložil povinnosť súdu prvej inštancie opätovne vykonať dokazovanie výsluchom žalobcov na
vzájomné vzťahy k dcére a k okolnostiam a následkom dopravnej nehody. Takisto odvolací súd poukázal
na postoj žalovaného 2/ a 3/ (ľútosť, ospravedlnenie, atď.) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu -
fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, mieru zavinenia.

49. Podľa názoru súdu v napadnutom rozhodnutí mal za preukázané, že žalovaný 2/ spôsobil smrteľnú
dopravnú nehodu dňa 10.12.2012, pri ktorom usmrtil dcéru žalobcov. V konaní bolo nesporné, že
vlastníkom nákladného motorového vozidla bol žalovaný 3/.

50. Súd prvej inštancie v bode 91 napadnutého rozhodnutia odôvodňuje posudzovanie závažnosti
vzniknutej ujmy. Podľa súdu prvej inštancie dôvodom rozpadu manželstva žalobcov boli neustále hádky
a spory medzi nimi, prehadzovali si tú vinu a stratu jeden na druhého. Súd poukázal na spis Okresného
súdu Piešťany sp. zn. 6Pc/1/2017, z ktorého súd mal za preukázané dôvody rozpadu manželstva
žalobcov, ktorým malo byť úmrtie dcéry. S uvedeným tvrdením nesúhlasí, nakoľko z vykonaného

dokazovania, z výsluchu žalobkyne 2/ zo dňa 25.3.2021 vyplýva, že žalobca 1/ si našiel inú rodinu
s dieťaťom, a pokračoval v tom nastavení, čo mali pred tým. Z vykonaného dokazovania takisto
nevyplynulo, že by obaja žalobcovia boli preukázateľne vyhľadali odbornú pomoc - psychológa alebo
psychiatra.

51. Poukazuje na výpoveď žalobkyne 2/, ktorá na pojednávaní dňa 25.3.2021 uviedla, že manžel ju
z firmy vyhodil, na otázku mojej právnej zástupkyne uviedla, že s manželom mali spoločnú firmu,
riadila Nemcov a Talianov. Uvedené tvrdenia žalobkyne 2/ sa však nezakladajú na pravde, nakoľko z
verejne dostupných zdrojov, ktorým je živnostenský register vyplýva, že žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ nemali
spoločnú firmu. Žalobca od roku 1992 po súčasnosť podniká pod obchodným menom Ján Kostelný

NEREZ,IČO:33497036,ažalobkyňa2/odroku1996podnikalado08.10.2015podobchodnýmnázvom
E. X. - NEREZ, IČO: 34 219 021. Z uvedeného je zrejmé, že manželia na jednej adrese podnikali pod
rôznym obchodným menom, teda pokiaľ súd prvej inštancie v bode 93 uviedol, že z výsluchu žalobkyne
2/ mal za preukázané, že „manžel si zobral spoločnú firmu, musela si nájsť nové zamestnanie“, je
evidentné, že tomu nezodpovedajú listinné dôkazy, a to výpisy z ŽRSR.

52. Súd prvej inštancie v bode 101 odôvodnenia posúdil následky smrti dcéry žalobcov vo vzťahu k
žalobkyni 2/ za závažnejšie práve s poukazom na jej stratu zamestnania (čo však z listinných dôkazov
nevyplýva) a z dôvodu, že musela vyhľadať odbornú pomoc, teda psychiatra. Uvedené však vyplýva iba
z výpovede žalobkyne 2/, v konaní na preukázanie jej tvrdení neboli predložené žiadne dôkazy (napr.

lekárska správa). Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nedostatočne podrobil skúmaniu citovú väzbu
žalobcov na dcéru.

53. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vychádzal z obdobných rozhodnutí súdov
a takto určenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú (pre žalobcu 1/ 20.000 eur a pre

žalobkyňu 2/ 25.000 eur.)

54. V tomto smere poukazuje na iné rozhodnutia všeobecných súdov, konkrétne:
- OS Trebišov, sp. zn. 4C/77/2019,
- OS Pezinok, sp. zn. 6C/22/2018,

- KS Prešov, sp. zn. 18Co/67/2018,
v ktorých v obdobných veciach súdy priznali nižšiu sumu, než v tomto prípade.55. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia takisto nevyplýva, ako súd skúmal a posúdil pomery na
strane toho, kto neoprávnene do práv zasiahol vo všetkých rovinách. Tu treba poukázať na to, že
rozhodujúce sú v tomto smere pomery žalovaného 2/, čo však súd ani výsluchom ani iným spôsobom

neskúmal napriek tomu, že na to poukázal aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Majetkové pomery
žalovaného 2/ ako vodiča dopravnej nehody, ktorý do práv zasiahol, je potrebné zohľadniť z pohľadu
možnosti reálneho uspokojenia priznaných nárokov.

56. Nie je zrejmé, ako súd posúdil aj dopad na psychickú sféru žalovaného 2/, teda pôvodcu

zásahu. Súdy pri rozhodovaní o nemajetkovej ujmy majú povinnosť sa vysporiadať aj s morálnym
zadosťučinením (NSČR 30Cdo/2545/2008).

57. Ako je zrejmé, súd pri svojom rozhodovaní sa zaoberal a riadil iba skutkovými tvrdeniami žalobcov,
s jeho námietkami prednesenými v konaní sa nevysporiadal, alebo ich vykladal svojvoľne, v rozpore s
vykonaným dokazovaním.

58. Súd prvej inštancie v tejto veci rozhodol v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a
nevykonal dostatočné dokazovanie na okolnosti rozhodujúce pre posúdenie žalobného nároku. Preto je
tento rozsudok nezákonný, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. S poukazom na ust. 220 CSP je toho
názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa zákonom dané atribúty na jeho obsah,

pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné a nepresvedčivé.

59. Je toho názoru, že postupom súdu prvej inštancie došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam a
nesprávnemu právnemu záveru v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia považuje za nepresvedčivé, napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, rozporuplný a

zmätočný. Týmto odvolaním namieta aj zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Navrhuje, aby Krajský súd v Trnave ako príslušný odvolací súd v rozsahu tohto odvolania
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že súd žalobu voči žalovanému 3/ zamieta a
prizná žalovanému 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v plnej

výške, alternatívne v rámci odvolacieho konania prizná podstatne nižšie sumy, než ktoré súd prvej
inštancie žalobcom v napadnutom rozhodnutí priznal.

60. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie intervenient na strane žalovaného 1/ a to v
rozsahu výroku I., II. IV. a V z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Má za to, že konajúci

súd nedostatočne zistil skutkový stav a prijal nezákonné rozhodnutie. V konaní sa súd nedokázal
vysporiadať s námietkami Intervenienta. Rozsudok tak trpí zásadnými vadami a je právne neudržateľný.
Má za to, že rozsudok porušuje aj čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP. V konaní naďalej popiera
aj existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Žalobcovia nedokázali osvedčiť riadne všetky
skutočnosti odôvodňujúce nimi uplatňovaný nárok - Žalobcovia nedokázali preukázať taký zásah do

práva na súkromie, ktorý by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady. Súd
prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, ako žalobcovia výpoveďou preukázali tak
intenzívny zásah do ich osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
Z výpovedi v konaní vyplynulo, že išlo o štandardné rodinné vzťahy. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, patrí stále iba tej, ktorej konkrétnej

fyzickej osobe, ktorá je povinná tento zásah preukázať. Má zato, že v konkrétnych prípadoch nie je
úlohou súdu „predvídať“ zásah do osobnostných práv Žalobcov, naopak, je povinnosťou Žalobcov tento
zásah a jeho intenzitu preukázať. Súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch u Žalobcov dôsledne neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality.

61. Vzhľadom na jednotlivé kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy je potrebné prijať záver, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je
neprimerane vysoká a nekorešpondujúca okolnostiam prípadu. Odôvodnenie rozsudku považuje za
nepresvedčivé, kedy sa v ňom konajúci súd nedokázal vyporiadať so všetkými námietkami Žalovaných
a Intervenienta. Konajúci súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok.

62. Žalobcovia argumenty zdôvodňujúce uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy smerovali iba k ich
vynaloženým prostriedkom, ktoré investovali do aktivít, štúdia a pod. nebohej dcéry za jej života. Natomto mieste považuje za nevyhnutné zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je možné zamieňať náhradu
nemajetkovej ujmy za kompenzáciu nákladov na pokrytie majetkových potrieb, resp. pokrytie a
vynahradenie i nasledujúcich aktivít a nákladov Žalobcov.

63. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy je podstatné zhodnotiť okolnosti samotného prípadu, a to v
dvoch základných rovinách ad1/ okolnosti nehody (najmä, nie však výlučne okolnosti na strane pôvodcu
zásahu, t. j. vodiča), ad2/ pomery osoby, ktorá do práv zasiahla, t. j. vodiča.

64. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné sa zamerať aj na samotný
dopadškodovejudalostidopsychickejsférynastranepôvodcuzásahu,jehopostojksamotnejdopravnej
nehode, úmysel, trestný postih, snahu o nápravu, oľutovanie, ospravedlnenie sa.

65. V kontexte uvedeného opätovne zdôrazňuje, že súdy jednoznačne považujú aj odsúdenie škodcu
za formu satisfakcie, ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní ako

doplnku poskytnutej satisfakcie. Krajský súd v Nitre napr. judikoval: „ ....z uvedeného vyplýva, že
žalobkyňav2.radepovažujenáhradunemajetkovejujmyvpeniazochzasatisfakciu,pretožepotrestanie
vodiča v trestnom konaní, nepovažuje za primerané zadosťučinenie. S uvedeným sa však odvolací súd
nestotožňuje. Potrestanie vodiča je tiež prostriedkom primeraného zadosťučinenia za zásah do práv
na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa 2/ nepovažuje trest pre vodiča za dostatočný však

nepostačuje na zistenie, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah
pôsobenia vyžaduje náhradu v peniazoch.“ (Rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016,
zo dňa 28.06.2017).

66. Súdy majú v zmysle judikatúry povinnosť prihliadať na morálne zadosťučinenie: „ .... je nevyhnutné

prihliadnuť k zadosťučineniu, ktoré sa dostalo k poškodenému (event. dostane) vo forme morálneho
zadosťučinenia.....“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/2545/2008 zo dňa
10.07.2008).

67. Pri výške je potrebné zohľadniť okolnosti prípadu, ako aj skúmať pomery na strane toho, kto

neoprávnene do práv zasiahol vo všetkých rovinách. Zdôrazňuje, že nie sú rozhodujúce pomery
Žalovaného 1/ pretože ten nijako do práv Žalobcov nezasiahol a zákon mu nedáva legislatívne možnosti
zmiernenia následkov smrti zosnulej ospravedlnením, prejednaním veci a pod. V podobnom duchu
sa nesie i stabilná judikatúra, ktorá prijala závery, že majetkové pomery vodiča, ako osoby, ktorá do
práv zasiahla, je potrebné zohľadniť nie z pohľadu výšky priznanej satisfakcie, ale z pohľadu možností

reálneho uspokojenia priznaných nárokov.

68. V súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „V odôvodnení rozsudku súd
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a

výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Odôvodnenie
rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej skutočnosti prikladá veľký význam

v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III.
ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

69. Konajúci súd sa podľa jeho názoru nesprávne vyporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo
vzťahu k posúdeniu v judikatúre vymedzených kritérií pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd

nedostatočne skúmal samotnú citovú väzbu.

70. Zastáva názor, že prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa jeho názoru nepreskúmateľné. Poukazuje na

skutočnosť, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej
judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona
č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmyslerozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 171/2005 „Podľa judikatúry ESĽP
(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo
veci E.R.T: c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. mája

2004, sp. zn. I. ÚS 226/2003) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“ Vzhľadom na uvedené
žiadame odvolací súd, aby predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že súd žalobu voči
Žalovanému 1/ zamieta. Žalovaný v rade 1/ a Intervenient majú voči Žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu.

71. K odvolania žalovaných sa vyjadrili žalobcovia 1/ a 2/. Uviedli, že považujú všetky podané odvolania
za nedôvodné v celom rozsahu, nakoľko rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 26C/57/2014 - 529
zo dňa 25.03.2021 je zákonný a vecne správny.

72. Súd prvej inštancie sa dôkladne a podrobne vyjadril v napadnutom rozsudku ku všetkým podstatným

okolnostiam prejednávanej veci, v dôsledku čoho je potrebné napadnuté rozhodnutie považovať
za preskúmateľné a zákonné. Po dôkladnom oboznámení s obsahom napadnutého rozsudku a po
oboznámení s obsahom spisového materiálu nemožno zistiť žiaden dôvod na to, aby sa odvolací
súd odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Zároveň je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa dôkladne vysporiadal

aj s vytýkanými nedostatkami svojho pôvodného rozhodnutia, na ktorú poukazoval Krajský súd v
Trnave vo svojom uznesení sp. zn. 23Co/124/2018 zo dňa 30.04.2019 (ďalej len „Uznesenie KS TT“).
Tieto závery súdu prvej inštancie spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem a príslušnej
judikatúry vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výrokov napadnutého rozsudku.
Skutočnosti uvádzané žalovanými a intervenientom v podaných odvolaniach sú totožné s argumentmi,

ktoré žalovaní namietali počas celého doterajšieho konania pred súdom prvej inštancie a s ktorými
sa tento súd náležite vysporiadal. Podané odvolania neobsahujú žiadne právne relevantné tvrdenia
a dôkazy, ktoré by mali ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok bol
vydaný v súlade so zákonom a nie je dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. V rámci konania pred súdom
prvej inštancie bol vykonaný dostatok dôkazov a bol zabezpečený dostatok skutkových podkladov,

aby mohol súd vo veci rozhodnúť a zároveň nebolo konanie postihnuté takou vadou, ktorá by mala
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Námietky odvolateľov nie súd spôsobilé ovplyvniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, neobsahujú žiadne nové skutočnosti ktorými by malo byť preukázané
konkrétne porušenie alebo ohrozenie práv odvolateľov, alebo ktoré by preukázali, že neboli splnené
podmienky na vydanie napadnutého rozsudku.

73. Nad rámec vyššie uvedeného si žalobcovia dovoľujú uviesť nasledujúce skutočnosti (najmä vo
vzťahu k niektorým argumentom uvádzaným v podaných odvolaniach).

74.Vodvolaniachbolaokreminého(primárne)napadnutávýškapriznanejnemajetkovejujmy(žalobkyni

vo výške 25.000,- Eur, žalobcovi vo výške 20.000,- Eur). V tejto súvislosti žalobcovia poukazujú
na skutočnosť, že priznanú výšku nemajetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade považovať za
neprimeranú, práve naopak, vzhľadom na charakter a závažnosť zásahu do osobnej sféry žalobcov
v dôsledku úmrtia ich jedinej dcéry, sa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy javí ako nedostatočná.
Napriek tomu však žalobcovia nepodali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko samotné

súdne konanie nevplýva priaznivo na ich psychiku a nechcú zbytočne predlžovať súdne konanie.
Na predmetnú dopravnú nehodu by žalobcovia najradšej zabudli. V súvislosti s namietanou výškou
priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovia poukazujú na skutočnosť, že nie je pravdou, že by sa náhrada
nemajetkovej ujmy pohybovala v rozmedzí 5 - 15 tisíc eur. Táto argumentácia žalovaných neobstojí,
nakoľko priznaná výška nemajetkovej ujmy záleží vždy na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Z

praxe súdov však možno poukázať na obdobné prípady dopravných nehôd, kedy súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- Eur (viď napríklad rozsudok Okresného súdu Trnava sp.
zn. 13C/126/2010). V uvedenom konaní išlo o smrť manželky žalobcu v dôchodkovom veku, pričom v
tomto prejednávanom prípade išlo o mladú dcéru žalobcov (19-ročnú), ktorá mala celý život pred sebou
(a žalobcovia ako jej rodičia spolu s ňou taktiež). Za daných okolností nemožno v žiadnom prípade

považovať náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú. Ani priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 25.000,- Eur pre každého zo žalobcov nemôže nahradiť tú obrovskú stratu pre žalobcov, kedy v
dôsledku dopravnej nehody prišli o svoju jedinú dcéru, čo sa v konečnom dôsledku podpísalo aj pod
rozpad ich manželstva.75. K otázke pasívnej legitimácie nepovažujú žalobcovia za účelné sa vyjadrovať, keďže s uvedenou
otázkousapodrobneavyčerpávajúcovysporiadaltakOkresnýsúdvTrnave,akoajKrajskýsúdvTrnave

vo svojom uznesení zo dňa 30.04.2019. Ako správne skonštatoval Krajský súd v Trnave, žalobcovia
sa dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči žalovanému 1/, ktorý má povinnosť
nahradiť nemajetkovú (psychickú) ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv žalobcov (do ich
práva na súkromný a rodinný život) stratou najbližšieho človeka dcéry. Žalobcovia v tomto smere bližšie
odkazujú na argumentáciu odvolacieho súdu v bodoch 55. - 63. Uznesenia KS TT. K otázke straty

zamestnania žalobkyne žalobcovia považujú za potrebné uviesť, že interpretácia zo strany žalovaných
v 2/ a 3/ rade je nesprávna a účelová. Bez ohľadu na to, že táto okolnosť nemá až takú relevanciu pre
predmetsporujepotrebnéuviesť,žeskutočnosť,žežalobkyňamalaplatnéživnostenskéoprávneniepod
obchodným názvom E. X. - NEREZ až do 08.10.2015 neznamená, že na toto živnostenské oprávnenie
aj v skutočnosti podnikala. Skutočnosť bola taká, že hlavnú podnikateľskú činnosť žalobcovia vykonávali
výlučne pod živnostenským oprávnením H. X. NEREZ. V dôsledku rozvodu manželstva žalobca naďalej

podniká pod uvedeným živnostenským oprávnením s tým, že žalobkyňa si našla zamestnania ako
dispečerka v Taxi službe.

76. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobcovia navrhujú Krajskému súdu v Trnave,
aby odvolania žalovaných a intervenienta zamietol ako nedôvodné v celom rozsahu a potvrdil rozsudok

Okresného súdu Trnava sp. zn. 26C/57/2014 - 529 zo dňa 25.03.2021.

77. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril intervenient. Uviedol, že zotrváva na všetkých ním uvádzaných
tvrdeniach v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní. Má zato s poukazom na vykonané
dokazovanie, že nárok uplatnený Žalobcami je v celom rozsahu nedôvodný a nepreukázaný.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne a spočívajúce v nesprávnom právnom
posúdení veci, kedy sa konajúci súd nedokázal vyporiadať so všetkými námietkami Žalovaných/
Intervenienta.

78. Nesúhlasí s tvrdeniami Žalobcov, kedy sa stotožňujú so závermi prvostupňového súdu. Konajúci

súd akceptoval vyjadrenia a predložené dôkazy Žalobcov, bez toho, aby ich konfrontoval s argumentmi
Žalovaných/Intervenienta a zároveň má za to, že súd nesprávne právne vec posúdil a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne
neudržateľný rozsudok.

79. V konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné primárne skúmať intenzitu vzájomného
vzťahu a dopad zásahu do tohto vzťahu. Samotný príbuzenský vzťah nepostačuje na to, aby bolo
automaticky prijaté konštatovanie o vzniku nároku na peňažnú satisfakciu, ktorá v zmysle zákona je až
následným - doplnkovým spôsobom zadosťučinenia, ak nepostačujú iné morálne formy. Pri ich absencii
tohto kritéria tak nemá uplatňovaný nárok Žalobcami právny základ. Intervenient v žiadnom prípade

neznižuje intenzitu vzťahu, ktorý mali Žalobcovia so zosnulou dcérou, ustanovenie § 13 Občianskeho
zákonníka však upravuje viaceré formy zadosťučinenia, pričom je potrebné zvoliť si takú jeho formu,
ktorá je primeraná vzhľadom na okolnosti každého jedného prípadu a postačujúca na relatívnu sanáciu
nemajetkovej ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom a ktorá tak súčasne bude aj účinná.

80. S poukazom na uvedené má zato, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení neuniesol bremeno
logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť a preukázať, prečo bolo v danom prípade odôvodnené
priznať Žalobcom tak neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z odôvodnenia
nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej.

81. Vzhľadom na uvedené žiada odvolací súd, aby predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil
tak, že Súd žalobu voči Žalovanému 1/ zamieta. Žalovaný 1/ a Intervenient majú voči Žalobcom 1/ a 2/
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

82. K vyjadreniu intervenienta sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že považujú vyjadrenie intervenienta za
nedôvodné v celom rozsahu. Vyjadrenie intervenienta nič nemení na stanovisku žalobcov, podľa ktorého
je rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 26C/57/2014 - 529 zo dňa 25.03.2021 zákonný a vecne
správny.83. Podľa názoru intervenienta je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nepresvedčivé, kedy sa
súd podľa názoru intervenienta nevysporiadal so všetkými jeho námietkami. Žalobcovia sú toho názoru,

že súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalovaných a
intervenienta, pričom však je potrebné podotknúť, že nie je úlohou súdu vyjadriť sa podrobne ku všetkým
námietkam procesných strán, ale len k tým, ktoré sú podstatné pre spravodlivé rozhodnutie o predmete
sporu. Súd prvej inštancie nepochybne postupoval v súlade so zákonom a ustálenou rozhodovacou
praxou, kedy sa podrobne a včerpávajúco vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami tohto konania.

Súd prvej inštancie postupoval v zmysle právneho názoru Krajského súdu v Trnave, kedy v rozsudku
zo dňa 25.03.2021 odstránil všetky nedostatky pôvodného rozsudku, ktoré boli vytýkané v zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu.

84. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku jasne vyložil, čoho sa Žalobcovia domáhali, aké
skutočnosti tvrdili, aké dôkazy v priebehu konania vykonal, aké boli stanoviská strán sporu, pričom jasne

a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako
vec právne posúdil. Takéto rozhodnutie je potrebné nepochybne hodnotiť ako presvedčivé, t. j. také,
ktoré zodpovedá náležitostiam vyžadujúcim ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

85. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými stranami sporu, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolania
žalovaných a intervenienta na strane žalovaného 1/ nie sú dôvodné.

86. Predmetom nároku žalobcov bol nárok na zaplatenie žalobcovi 1/ sumy 175.000 eur, žalobcovi 2/

sumy 175.000 eur, z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práv na ochranu osobnosti spočívajúci v
zásadnom a trvalom obmedzení ich súkromného a rodinného života, ku ktorému došlo neočakávaným
a náhlym úmrtím dcéry žalobcov.

87. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom vyhovel čiastočne žalobe o zaplatenie nemajetkovej

ujmy žalobcom 1/, 2/, ktorým priznal nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur žalobcovi 1/ a vo výške
25.000 žalobkyni 2/.

88. S prihliadnutím k rozsahu a dôvodom odvolania žalovaných 1/ a 3/ a intervenienta na strane
žalovaného 1/ bol predmetom prieskumu odvolacieho súdu výrok I. a II., rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorým bola priznaná žalobcovi 1/ nemajetková ujma vo výške 20.000 eur a žalobkyni 2/ 25.000 eur a
výrok IV. a V. o náhrade trov konania. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu nebola časť rozsudku, v
ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, pretože žalobcovia v tejto časti odvolanie nepodali a rozsudok
v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť.

89. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľom. K veci odvolací súd považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

90. Žalovaný 1/, intervenient na strane žalovaného 1/ v odvolaní namietali nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie na strane žalovaného 1/ a všetci odvolatelia zároveň priznanú nemajetkovú ujmu považovali
za neprimerane vysokú.91. Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí sa vyjadril k otázke pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného 1/ a potvrdil správnosť záverov súdu prvej inštancie.

92. Súd prvej inštancie správne konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 1/ vyplývajúcu z toho,
že žalovaný 3/ mal uzavreté s právnym predchodcom intervenienta ako poisťovateľom povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla značky Volvo, evidenčné
číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM a že bol držiteľom zelenej karty,
t.j. Medzinárodnej karty automobilového poistenia. Žalovaný 1/ je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy

pasívne vecne legitimovaný podľa § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3 písm. a), § 24 ods.
2 písm. d), ods. 3, ods. 5 Zákona o PZP. Poistený má v zmysle týchto zákonných ustanovení z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na
náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok
na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.

93. Poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla poskytuje
žalovaný 1/ a podľa vyjadrenia žalobcov im takéto plnenie i bolo poskytnuté. Napokon samotný
žalovaný 1/ konštatoval, že nakoľko predmetnú dopravnú nehodu spôsobil vodič cudzozemského
motorového vozidla, ktorý sa preukázal zelenou kartou platnou na území Slovenskej republiky,
poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou tohto cudzozemského motorového vozidla poskytuje

Slovenská kancelária poisťovateľov. Predmetom právnej úpravy zákona č. 381/2001 Z.z. je povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; takto určenému
predmetu zodpovedá aj vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (§ 1) a vymedzenie
rozsahu poistného krytia (§ 4). Vzťah tohto zákona k všeobecnej právnej úprave vymedzuje § 1 ods. 2;
preto, ak zákon č. 381/2001 Z.z. neustanovuje inak, aplikuje sa na právne vzťahy osobitný predpis, za

ktorý treba považovať Občiansky zákonník. Vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z. vymedzuje rozsah poistného krytia taxatívnym výpočtom prípadov, na ktoré sa vzťahuje. Poistený
má podľa § 4 ods. 2 písm. a) tohto zákona právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému
uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a náhradu nákladov pri usmrtení, pričom
poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Zákon č.

381/2001 Z.z. pojem škody bližšie nedefinuje, uvedené je tak ponechané občianskoprávnej teórii a
súdnej praxi.

94. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie v nadväznosti na odvolacie
námietky žalovaného 1/ odvolací súd uvádza, že po vstupe Slovenskej republiky do EÚ došlo k prelomu

vo vývoji vnútroštátneho právneho poriadku a jeho interpretácie v tom smere, že okrem vnútroštátneho
zákonodarcu, ktorý vytvoril koncept čisto materiálneho poňatia pojmu škoda, disponuje oprávnením
presadzovať do právneho poriadku svoju vôľu aj úniový normotvorca. Za určitých okolností slovenské
orgány aplikujúce právo, vrátane všeobecných súdov, musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale i vôľu
úniovéhotvorcu,ktorájevurčitýchprípadochpostavenáajnadvôľuzákonodarcu(uznesenieÚstavného

súdu SR zo dňa 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016). Z týchto dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu
nastal v otázke posudzovania pojmu "škoda" použitého v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z.z. posun a vyvstala potreba vykladať uvedený termín eurokonformne, zohľadňujúc pritom
rozhodnutie SD EÚ č. C-22/12, v spojení s teraz platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady zo
dňa 16.9.2009 č. 2009/103/ES, ako predpisu sekundárneho práva.

95. Súdny dvor EÚ v rozsudku č. C-22/12 (W.) zaujal jednoznačný právny názor, že „článok 3 ods.
1 smernice Rady zo dňa 24.04.1972, č. 72/166/EHS, o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady zo dňa

30.12.1983, č. 84/5/EHS, o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
EurópskehoparlamentuaRadyzodňa11.05.2005,č.2005/14/ES,ačlánok1,prvýodsektretejsmernice
Rady zo dňa 14.05.1990, č. 90/232/EHS, o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať

v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Z bodu 55 odôvodnenia vyplýva, že pojem „škoda“ trebavykladať extenzívne v tom zmysle, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný
a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Súdny

dvor EÚ totiž nehovorí o samostatnom, od pojmu "škoda" oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale
o škode z dôvodu nemajetkovej ujmy. Z takto formulovaného slovného spojenia je zrejmé, že aj v
prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu. Tento záver podľa bodov 57 a 58 odôvodnenia rozsudku SD
EÚ pritom nemohli spochybniť ani tvrdenia slovenskej vlády v danej veci, podľa ktorej ustanovenia o
nemajetkovej ujme patria do tej časti slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do

ochrany osobnosti, a tá je nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu. Súdny dvor EÚ zistil,
že sú splnené všetky predpoklady na subsumpciu nemajetkovej ujmy pod termín "škoda" a následné
zabezpečenie jej poistného krytia. Jeho rozhodnutie pritom treba interpretovať ako celok, t.j. vo svetle
úvah, stanovísk a právnych záverov nachádzajúcich sa v jeho odôvodnení, a nie izolovane, sústrediac
sa len na časti právnej vety obsiahnutej vo výroku rozhodnutia.

96.Spoukazomnavyššieuvedené,privýkladepojmu„škoda“preúčelyzákonač.381/2001Z.z.jenutné
vychádzať z jej chápania ako škody nielen majetkovej, ale aj nemajetkovej. Následne platí, že pokiaľ
vnútroštátne (slovenské) právo pri dopravných nehodách upravuje zodpovednosť poisteného v dvoch
právnych inštitútoch, a to v inštitúte zodpovednosti za škodu a v inštitúte zodpovednosti za neoprávnený
zásah do osobnostných práv, musia byť oba tieto druhy zodpovednosti predmetom poistného krytia

(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2018, sp. zn. 6 Cdo 143/2017). Právnym pojmom pri
výklade úniového práva je potrebné prisudzovať taký význam, aký majú v práve EÚ a nie ten, ktorý majú
vo vnútroštátnom práve členských štátov; pokiaľ zákon č. 381/2001 Z.z. je výsledkom transponovania
úniového práva bez výhrad slovenského zákonodarcu, tak pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č.
381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon

bol totiž výsledkom transpozície smerníc EÚ, ktoré boli nahradené t.č. platnou Smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto
smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny

„akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú
aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (napr. rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo dňa 6.5.2010 vo veci C-63/09 J. Z. proti Clickair SA). K totožnému právnemu názoru dospel
aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 31.7.2017, sp. zn. 6 M Cdo 1/2016.

97. Nemožno pritom obísť fakt, že obidva vyššie prezentované právne názory najvyššieho súdu
nadväzovali na stanoviská vyslovené Ústavným súdom SR v uznesení zo dňa 11.10.2016, sp. zn.
III. ÚS 666/2016, ako i v uznesení zo dňa 17.8.2016, sp. zn. I. ÚS 474/2016. Ústavný súd v nich
zdôraznil, že hoci Súdny dvor EÚ nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je
zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky

prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z
povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Prihliadal
pritomnasamotnýúčelpovinnéhozmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorových vozidiel, zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol

vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené
škody je predmetom povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z.. Ako vidno spornú
právnu otázku tak vyriešil Ústavný súd SR; ten nielenže už vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných
veciach odmietol sťažnosti poisťovní, namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami
všeobecných súdov ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej umy pozostalých poistením podľa zákona č.

381/2001 Z.z., ale dokonca v rámci odôvodnenia už vyššie citovaného uznesenia zo dňa 11.10.2016,
sp. zn. III. ÚS 666/2016 uzavrel, že „pojem škoda použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. je ústavne
konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie.“ Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť

považovať za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy krytia nárokov pozostalých po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škodu a tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy pred všeobecnými súdmi.98. Možno súhlasiť s tvrdeniami žalovanej 1/, že existujú rozhodnutia NS Slovenskej republiky
(8Cdo 219/2016), ktoré sa k obdobnej otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v prípade

uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla vyjadrovali rôzne, ale v čase nasledujúcom po týchto rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR spornú právnu otázku riešil (a tiež vyriešil) Ústavný súd SR. Ako už bolo vyššie
konštatované, ten už vo viacerých posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní, namietajúcich
porušenie svojich základných práv rozhodnutiami všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie nemajetkovej

ujmy pozostalých poistením podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení a v rámci odôvodnenia
uznesenia z 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 Ústavný súd SR uzavrel, že pojem „škoda“ použitý v
ZoPZP je ústavné konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú
(imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej
možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. K rozhodnutiu NS SR sp. zn. 8 Cdo
219/2016 zo dňa 15. mája 2017, na ktoré žalovaný poukazoval, odvolací súd dáva do pozornosti viaceré

rozhodnutia NS SR viď napr. 8/Cdo 103/219 zo dňa 29. mája 2019, kde NS uviedol, že považuje
označenérozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.6MCdo1/2016,6Cdo143/2017,6Cdo206/2017,8Cdo
6/2018 za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Touto ustálenou
praxou bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011, 8 Cdo 219/2016, 3 Cdo 172/2012 a sp. zn. 3 Cdo
301/2012.

99. Žalovaným 1/ nastolená otázka bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi
vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí napríklad už v rozhodnutiach z 27.02.2018 sp. zn. 6Cdo/206/2017,

z 27.02.2018 sp. zn. 6Cdo/143/2017, zo 14.06.2017 sp. zn. 3MCdo/1/2016 a z 29.11.2018 sp. zn.
6Cdo/80/2018, sp. zn. 8Cdo/6/2018 z 27.09.2018, sp. zn. 7Cdo/228/2018 z 27.02.2019 a tiež napr.
Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 05.12.2018. Rozhodnutie z 31.07.2017 sp. zn. 6 MCdo1/2016
bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2018 pod č. R 61/2018 v znení
právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná a v súlade s R 71/2018 je potrebné
ho považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Zotrvávanie žalovanej 1/ a intervenienta na argumentácii
o neexistencii jej vecnej pasívnej legitimácie v danom spore i s poukazom na porušenie princípu právnej

istoty, nebolo opodstatnené.

100. Zo strany odvolateľov bola namietaná i výška priznanej nemajetkovej ujmy.

101. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 215/2020 z 31.01.2022 uvádza, že otázka výšky

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými
v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na
riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ
účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte

dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu,
je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na

určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. (viď 7 Cdo 215/2020 z 31.1.2022)

102. Pri posudzovaní výšky náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie diferencoval

medzi väzbami každého zo žalobcov vo vzťahu ku usmrtenej. Súd ďalej vychádzal tiež zo zásady, že
pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, pričom treba prihliadať ku všetkým
okolnostiam danej veci i k tomu, že hľadisko primeranosti sa vzťahuje aj k výške náhrady, ktorej zmyslomje vyvážiť, prípadne zmierniť nemajetkovú ujmu. Súd prihliadol aj k satisfakčnému významu toho, že
žalovaný 2/ bol odsúdený aj v rámci trestného konania.

103. Je nespochybniteľným faktom, že následkom dopravnej nehody žalobcovia prišli o jediné spoločné
dieťa, ktoré bolo navyše vo veku, kedy dcéra žalobcov s nimi žila v spoločnej domácnosti, zdieľala s nimi
teda prevažnú väčšinu času, pokiaľ nebola v škole, s kamarátmi. Žalobcovia sa svojmu dieťaťu venovali
od malička, podporovali ju v jej talente (plávanie), čomu podriadili i svoj život. Už len z uvedeného
je zjavné, že citová väzba medzi žalobcami ako rodičmi a ich nebohou dcéra bola hlboká o to viac,

že išlo o ich jediné spoločné dieťa, preto akékoľvek spochybňovanie uvedeného nie je namieste. Súd
prvej inštancie zohľadnil následky smrti dcéry žalobcov na ich život, ale aj vzájomný vzťah žalobcov,
ktorý skončil ich rozvodom. Aj keď smrť dcéry ako príčina rozvodu manželstva nebola konštatovaná
v rozhodnutí, ktorým bolo manželstvo žalobcov rozvedené (rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k.
6Pc/1/2017-29 zo dňa 11.05.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.06.2017) keďže išlo o skrátený
rozsudok, z obsahu návrhu žalobcu 1/ na rozvod manželstva táto skutočnosť vyplynula. Navrhovateľ

uviedol, že táto skutočnosť poznačila spolužitie oboch žalobcov, v dôsledku čoho sa vytrácala citová
náklonnosť a manželstvo sa stalo iba formálnym zväzkom. Uvedené potvrdila i žalobkyňa 2/ (v konaní
o rozvod manželstva ako žalovaná) vo svojom vyjadrení z 13.03.2017 k návrhu o rozvod manželstva,
preto je možné konštatovať, že smrť dcéry žalobcov bola dôvodom ich vzájomného citového odcudzenia
(opak preukázaný nebol) a následne aj dôvodom prečo prišlo k rozvodu manželstva, čo malo zasa vplyv

i na ďalší život oboch žalobcov.

104. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o výške peňažnej náhrady zohľadnil aj okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo i s ohľadom na žalovaného 2/, ktorý bol za svoj čin právoplatne
odsúdený, čo možno považovať za určitú satisfakciu. Prihliadol i na postoj a ospravedlnenie žalovaného

2/. Odvolatelia namietali tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal majetkovými pomermi a
dopad do jeho duševnej sféry žalovaného 2/. Tu treba uviesť, že hoci odvolací súd vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie má vyhodnotiť a prihliadnuť na okolnosti, ktoré sú na strane
žalovaného 2/ (jeho postoj, dopad do jeho duševnej sféry, majetkové pomery, mieru zavinenia), súd
prvej inštancie v bode 99. rozsudku sa venoval okolnostiam, ktoré viedli k porušeniu práva a postoju

žalovaného 2/. Negatívny dopad do duševnej sféry žalovaného a na jeho majetkové pomery mali
preukazovať žalovaní. Pokiaľ takýto návrh z ich strany nebol podaný, súd prvej inštancie správne
postupoval, pokiaľ vychádzal z dôkazov, ktoré mal k dispozícii i s ohľadom na dôkaznú povinnosť strán
sporu.

105. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani
rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne

spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania
odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa
poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej
strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom
bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie

individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedený obsah už odznel v rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 29. júna 2016 sp. zn. 10 Co 566/2015).

106. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o
spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame

vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo
všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne
kvantifikovať a vyčísliť). V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný
zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu

z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných
nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie, porov. nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015 (uvedený obsah už odznel v rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016 sp. zn. 10 Co 566/2015).107. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské

práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v
prípade Y. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd
pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká,
akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a

tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre
ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej
náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. I. ÚS 2844/14 (uvedené už odznelo v rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016 sp.zn. 10 Co 566/2015).

108. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C 126/2010-267 z 1. októbra 2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24Co 368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo

výške 40.000,- eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu
(fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom OS ZV sp. zn. 9C
174/2015 s KS BB sp. zn. 14Co 19/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
40.000,- eur, plnoletým deťom 17.000,- eur a 20.000,- eur (autobus nedal prednosť v jazde motocyklu),
rozsudkom OS PP sp. zn. 9C 45/2011 s KS PO sp. zn. 21Co 137/2017 bola pozostalej manželke

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40.000,- eur a plnoletým deťom každému vo výške 20.000,- eur
(zrážka v protismere), rozsudkom OS NM sp. zn. 7C 151/2008 v spojení s KS TN sp. zn. 6Co 810/2014
(NS SR 1 Cdo 117/2017) bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pozostalému manželovi 70.000,-
eur, pozostalým deťom každému vo výške 100.000,- eur (chodec na prechode), OS TN sp. zn. 10C
88/2009 v spojení s KS TN sp. zn. 9Co 330/2012 priznal každému z rodičov 90.000,- eur, každému

zo súrodencov 10.000,- eur (nemocnica, nesprávna zdravotnícka starostlivosť), OS BA IV sp. zn. 24C
239/2013 pozostalej matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 50.000,- eur (nehoda s opitým vodičom
s viacerými mŕtvymi, medzi nimi 23-ročný syn), OS BA II sp. zn. 18C 276/2008 s KS BA sp. zn. 4Co
470/2011 pozostalým rodičom 19-r. dcéry priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 49.790,- eur (správca
cesty), OS MT sp. zn. 11C 40/213 s KS ZA sp. zn. 7Co 578/2014 pozostalému manželovi a otcovi

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 45.000,- eur (náraz nákladného vozidla do pred ním idúceho
osobného vozidla), rozsudkom OS BA II sp. zn. 18C 76/2012 s KS BA sp. zn. 6Co 217/2014, NS SR sp.
zn.6Cdo92/2015pozostalýmrodičompriznanánáhradanemajetkovejujmykaždémuvovýške40.000,-
eur (zrazená chodkyňa na prechode pre chodcov, prekročená rýchlosť), OS BR sp. zn. 2C 61/2010 s
KS BB s. zn. 12Co 465/2014 pozostalý manžel a deti, každému priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

33.500,- eur (rýchlosť v obci, do protismeru), OS SL sp. zn. 2C 204/2010 s KS PO sp. zn. 20Co 188/2012
pozostalí rodičia, každému z nich priznaná suma 33.000,- eur (prevádzkovateľ lyžiarskeho strediska),
OS PO sp. zn. 8C 46/2005 s KS PO sp. zn. 16Co 29/2011, každému z rodičov a súrodencovi priznaná
suma 30.000,- eur (nemocnica, nesprávna diagnostika po úraze), OS TT sp. zn. 12C 71/2009, KS TT
sp. zn. 24Co 479/2012 pozostalému otcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 25.000,- eur (chodec

na diaľnici v strednej opitosti, zomrelý 18-ročný syn), OS TO sp. zn. 6C 143/2015, KS NT sp. zn. 5Co
264/2017 pozostalej matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 25.000,- eur (náraz do chodkyne 23-
ročnej spolužijúcej dcéry na prechode pre chodcov), OS HU sp. zn. 12C 60/2011 s KS PO sp. zn.
17Co 212/2015 pozostalým rodičom plnoletého dieťaťa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy každému
z nich 20.000,- eur (alkohol, zrazený chodec, vodič bez oprávnenia). V rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva Kontrová proti Slovenskej republike bola priznaná pozostalej matke dvoch maloletých detí
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur (neoprávneným zásahom bolo nekonanie štátnych
orgánov, vedúce k nezabráneniu trestnému činu). Odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie KS Trnava,
sp. zn. 26Co 44-2020, kde rodičom, každému po 20.000 eur bola priznaná nemajetková ujma za smrť
ich jediného dieťa (v čase smrti maloletom).

109. V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal k
judikatórne vymedzeným kritériám, ktorými sú najmä na strane pozostalých a zomrelého intenzita
ich vzťahu, vek zomrelého a pozostalých, následky úmrtia dcéry žalobcov, prípadne poskytnutie inejsatisfakcie, a na strane škodcu zohľadnil okolnosti, za ktorých prišlo k porušeniu práva, vyhodnotil
relevantnosť kritérií jeho postoja a mieru zavinenia. Náhle úmrtie dcéry bolo pre žalobcov 1/ a 2/
mimoriadne traumatizujúce (aj ako jediného dieťaťa). Už len z toho, ako sa venovali svojej dcére

od malička a podporovali ju, prispôsobovali svoj program, svedčí o ich blízkom vzťahu, ktorý bol
preukázaný i svedeckými výpoveďami. Skutočnosť, že žalobcovia nepreukázali, že vyhľadali odbornú
pomoc - psychológa a psychiatra ešte nepreukazuje ich vlažný vzťah k danej udalosti, keď každý zo
žalobcov sa s uvedenou tragédiou vysporiadali svojím spôsobom. Hodnota straty rodinného života, ako
i hodnota ľudského života ako daru aj pre život najbližších príbuzných, nie je vyčísliteľná v peniazoch

a peniazmi za takúto ujmu nemožno poškodeným osobám poskytnúť skutočnú satisfakciu, ale možno
ňou ujmu aspoň zmierniť (morálne zadosťučinenie ako postačujúca satisfakcia vôbec neprichádza v
týchto prípadoch do úvahy). Ústavný súd Českej republiky (porov. sp. zn. I. ÚS 2844/14) konštatoval, že
pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že
všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch. V uvedenej súvislosti je
treba najmä poukázať na rozsudok Okresného súdu Piešťany č. k. 6C/6/2014-405 zo dňa 9. apríla 2019

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/127/2015-241 zo dňa 17. februára 2016,
kde bola rodičom (matka, otec) priznaná každému náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch 50.000 eur
titulom neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, konkrétne do ich práva na súkromný život,
spôsobeného im trestným činom, ktorého sa dopustil žalovaný 1/ dňa 19. januára 2011 v obci Dubovany
motorovým vozidlom povinne zmluvne poisteným u žalovanej 2/. Jednalo sa o incident totožný s tým,

pri ktorom došlo aj k usmrteniu dcéry žalobcov 1/ a 2/.

110. V prejednávanej veci stupeň emočných útrap, naviazanosti a deštrukcie rodiny, opodstatňoval
priznanie peňažnej náhrady tak ako rozhodol súd prvej inštancie. Prisúdená náhrada nie je zjavne
neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok

neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie, s poukazom na vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej
1/. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej
zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).
Vzhľadom na to, že každý prípad je individuálny, nemožno ho zviazať tabuľkami (napríklad nová
právna úprava Českej republiky v ustanovení § 2959 O.z. používa pri odškodňovaní duševných útrap

pozostalých, v prípade usmrtenia blízkych osôb, plnú kompenzáciu vyvažujúcu utrpenie pozostalých
formou peňažnej náhrady, i použitím zásad slušnosti). Mantinelmi pre proporcionálne spravodlivé
zadosťučinenie je atribút primeranosti, sledujúci účel kompenzácie a na druhej strane výška peňažnej
satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne.
Majetkové pomery škodcu, môžu byť významné len z hľadiska toho, aby výška náhrady pre

neho nepredstavovala likvidačný dôsledok (porov. rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25Cdo/894/2018). V
prejednávanej veci bola uložená rovnaká povinnosť aj poisťovni, preto nemôže dôjsť k likvidačným
následkom v dôsledku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

111. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci,
výsledkyvykonanéhodokazovaniaaprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Samotný fakt, že žalovaní 1/ a 3/

a intervenient sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená,
že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žalobe žalobcov vyhovel spôsobom uvedeným v rozhodnutí.

112. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní

žalovaných a intervenienta, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací
súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010,
podľa ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovaťním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

113. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšie
argumentácie odvolateľov, už nespôsobilé ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

114. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalovaných a intervenienta na strane žalovaného 1/ boli
neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal
odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých častiach odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

115. V odvolacom konaní plne úspešným žalobcom 1/ a 2/ súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1
CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči v spore neúspešným žalovaným 1/ a 3/ v
plnom rozsahu, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

116. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).