Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. september 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416201280
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1416201280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: I. K., I.. XX. XX. XXXX,
XXX F. W. X. M., XXXXX W. Y. H., J., zast. advokátom JUDr. Viktorom Mišíkom, Zámocká 1, Bratislava,
proti žalovanému: L.. B.. O. L., I.. XX.XX.XXXX, Z. U.. K. W. XXXX/XX, Z., zast. advokátkou JUDr. Líviou
Krnčokovou, ul. 29.augusta 5, Bratislava, o zaplatenie 3.534,38 eur s prísl., na odvolanie žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 6. septembra 2018 č. k. 6C/31/2016-123, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j evo výroku, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody.
Napadnutý rozsudok sa z r u š u j e vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu nemajetkovej
ujmy a vo výroku o nároku na náhradu trov konania a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalobkyni priznal nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa svojou žalobou
proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 3.534,38,- eur pozostávajúcej z náhrady škody vo výške
2.534,38 eur a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný porušil
jej právo na súkromie a ochranu obydlia, keď bez jej súhlasu a vedomia vnikol do jej prenajatého obydlia,
časť jej osobných vecí vyhodil na chodbu bytového domu, časť z nich odcudzil a následne jej aj natrvalo

zamedzil vstup do tohto bytu. Žalobkyni vznikli náklady na ubytovanie v hoteloch vo výške 505,88 eur,
náklady na kúpu základných potravín vo výške 176,70 eur a nového oblečenia vo výške 91,80 eur,
pričom veci jej boli odcudzené v celkovej hodnote 1.760,- eur. Žiadala preto náhradu škody vo výške
2.534,38 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- eur.
3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa obývala byt patriaci žalovanému na
základe nájomnej zmluvy. Rovnako mal prvoinštančný súd za preukázané a nesporné, že žalovaný dňa
10.2.2013 vstúpil do predmetného bytu obývaného žalobkyňou ba to z dôvodu havárie vodovodného

potrubia. Následne žalovaný vypratal byt aj s vecami žalobkyne, ktoré v igelitových vreciach uložil vo
svojej kancelárii. Žalobkyňa sa dňa 17.2.2013 vrátila z J. na Slovensko, pričom v daný deň chcela vstúpiť
do prenajatého bytu, čo sa jej však už nepodarilo, pretože na byte boli vymenené zámky. V rovnaký deň
jej syn žalovaného vydal veci, ktoré sa nachádzali v kancelárii žalovaného.
4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobe nemožno vyhovieť. Keďže
žalovaný namietol premlčanie predmetného nároku, súd prvej inštancie sa zameral na posúdenie

dôvodnosti námietky premlčania. Výsluchom žalobcu, svedkov a vykonaním listinných dôkazov mal súd
prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa sa už dňa 17.2.2013 mohla subjektívne dozvedieť, že došlo
kuškodenajejveciach(ktoréjejnebolivydané)ažezaškoduzodpovedážalovaný.2-ročnásubjektívnapremlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák. teda začala plynúť dňa 18.2.2013 a uplynula dňom
17.2.2015. Žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie až dňa 16.2.2016, teda oneskorene - po
uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Podľa súdu prvej inštancie je nárok na náhradu škody premlčaný

aj z hľadiska 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 2 Obč. zák. Táto objektívna
premlčacia doba začala plynúť dňa 11.2.2013 a uplynula dňom 10. 2. 2016. Rovnako je podľa súdu
prvej inštancie premlčaný aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. Obč. zák. ). Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, k čomu
v prejedávanej veci došlo dňa 10. 2. 2013. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje v 3 -

ročnej všeobecnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák., ktorá začala plynúť dňa 11. 2. 2013 a
uplynula dňom 10. 2. 2016. Žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie až dňa 16. 2. 2016, teda
oneskorene - po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, súd prvej inštancie
nemohol žalobkyni premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák.). Vzhľadom na tieto
závery súd prvej inštancie žalobu zamietol.
5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že

v konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Namietla,
že súd prvej inštancie určil nesprávne začiatok plynutia premlčacej doby (10.2.2013) a v tejto súvislosti
uviedla, že k odcudzeniu vecí, v dôsledku ktorého jej vznikla škoda, mohlo dôjsť aj v období medzi

10.2.2013 - 17.2.2013. Záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej doby preto podľa
žalobkyne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej
inštancie nezisťoval, či škoda nebola spôsobená úmyselne, čo je dôležité z toho hľadiska, že v prípade
úmyselne spôsobenej škody platí 10 - ročná premlčacia doba. Podľa žalobkyne, objektívna premlčacia
doba začala plynúť až dňa 18.2.2013. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom prvoinštančného

súdu o začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby. Dôvodila, že sa síce dňa 17.2.2013 dostavila
do svojho prenajatého bytu, ale vzhľadom k výmene zámku na dverách jej protiprávnym konaním
žalobcu nebolo umožnené doňho vstúpiť. Žalobkyňa dňa 17.2.2013 nevedela a nemohla určiť minimálne
škodcu,resp.získaťvedomosťoskutkovýchokolnostiachrozhodujúcichprevymedzeniezodpovedného
subjektu. Vzhľadom na to, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je ťažké s určitosťou zistiť,

jediným riešením je podľa žalobkyne vychádzať z toho, že ako subjektívna, tak aj objektívna premlčacia
doba na uplatnenie predmetného nároku uplynuli dňa 18.2.2016, resp. 18.2.2023. Predmetný nárok na
náhradu škody teda podľa žalobkyne nie je premlčaný. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.6.2007 sp. zn. 33Cdo
1522/2007, v zmysle ktorého pri náhrade nemajetkovej ujmy ide o právo, ktoré nepodlieha premlčaniu.

Podľa žalobkyne premlčacia doba v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch začala
plynúť najskôr dňa 18.2.2013. Zdôraznila, že dátum 10.2.2013, kedy došlo k vstupu žalovaného do
prenajatého bytu a výmene zámkov, je irelevantný, keďže k porušeniu jej práv došlo až dňa 17.2.2013,
t. j. dňom, kedy jej nebolo umožnené vstúpiť do jej prenajatého bytu a žalovaný mal možnosť dať jej
nový kľúč a riadne pokračovať v dohodnutom nájomnom vzťahu. Z uvedeného dôvodu mala za to, že

deň 17.2.2013 je rozhodujúci deň, ktorý určuje začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v čase podania žaloby premlčaný teda nebol.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. V konaní
bolo podľa neho preukázané, že k odovzdaniu vecí patriacich žalobkyni došlo dňa 17.2.2013, kedy
jej tieto veci vrátil syn žalovaného. Zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá, dozvedela dňa 17.2.2013, pričom dňa 18.2.2013 podala na žalovaného trestné oznámenie.
Preto jej tvrdenie, že dňa 17.2.2013 nevedela a nemohla určiť minimálne škodcu, je podľa žalovaného
účelové. Žalobkyňa sa mohla (a mala) subjektívne dozvedieť, že došlo ku škode na jej veciach (ktoré jej
údajne neboli vrátené) a kto za túto škodu zodpovedá, dňa 17.2.2013. Žaloba bola na súd prvej inštancie
podaná až dňa 16.2.2016, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, čo samo o sebe je

dôvodom na zamietnutie žaloby. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie nezisťoval, či
škoda nebola spôsobená úmyselne, žalovaný uviedol, že k otvoreniu jeho bytu, ktorý mala žalobkyňa
v dočasnom užívaní, došlo dňa 10.2.2013 z dôvodu zatekania a v záujme predchádzania vzniku škôd.
V uvedený deň žalovaný vyniesol veci žalobkyne z bytu a uschoval ich v jeho kancelárii, odkiaľ si
ich žalobkyňa dňa 17.2.2013 vyzdvihla, k čomu jej žalovaný prostredníctvom syna poskytol súčinnosť.

Zo strany žalovaného teda nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu ani úmyselnému spôsobeniu
škody (žalovaný nespôsobil žalobkyni žiadnu škodu). Žalovaný nestotožnil s námietkou žalobkyne, že
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepodlieha premlčaniu. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 17.2.2011 sp. zn. 5Cdo 265/2009 a uviedol, že premlčacia dobazačína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv, t.j. v prejednávanej veci dňom 10.2.2013. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že k porušeniu jej práv
došlo až dňa 17.2.2013, kedy jej nebolo umožnené vstúpiť do prenajatého bytu, žalovaný uviedol, že

z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že z pohľadu žalobkyne neoprávnený zásah objektívne
nastal dňa 10.2.2013, kedy žalovaný vstúpil do bytu a následne vymenil zámky na dverách, v dôsledku
čoho žalobkyňa stratila prístup do bytu. Premlčacia doba na uplatnenie nemajetkovej ujmy tak podľa
žalovaného začala plynúť dňom 11.2.2013 a uplynula dňom 11.2.2016. Žaloba bola podaná dňa
16.2.2016,tedapouplynutípremlčacejdobypodľa§101Obč.zák.Jebezpredmetné,kedysažalobkyňa

dozvedela o zásahu do osobnostných práv, pretože začiatok plynutia objektívnej trojročnej premlčacej
doby nie je viazaný na subjektívnu vedomosť žalobkyne o zásahu, ale je viazaný na okamih, kedy k
zásahu došlo (10.2.2013). Ak sa žalobkyňa dozvedela o výmene zámku až dňa 17.2.2013, uvedená
skutočnosť nie je určujúca pre plynutie objektívnej premlčacej doby.
8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,

že odvolanie je čiastočne dôvodné.
9. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie, že nárok na náhradu škody je premlčaný. V konaní
bolo preukázané, že žalobkyňa - poškodená nadobudla vedomosť o vzniknutej škode na veciach, ktoré
jej mali byť odcudzené výške 1.760 eur, dňa 17.2.2013 (tak, ako to aj uviedla v žalobe), keď sa vrátila
do miesta predmetného prenajatého bytu, do ktorého jej bol znemožnený vstup v dôsledku výmeny

zámkov a následne v ten istý deň po tom, ako žalobkyňa kontaktovala žalovaného, jej syn žalovaného
podľa jej tvrdenia vydal iba časť vecí. Dňa 17.2.2013 sa teda žalobkyňa preukázateľne dozvedela o tom,
že došlo ku škode na jej veciach, ktoré jej údajne neboli vydané a súčasne sa dozvedela aj o tom, že
za škodu zodpovedá žalovaný. Dňa 18. 2. 2013 teda začala plynúť 2 - ročná subjektívne premlčacia
doba na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák. a uplynula dňom 17. 2.

2015. Žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie až dňa 16. 2. 2016, teda z hľadiska subjektívnej
premlčacej doby oneskorene. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, súd prvej inštancie postupoval
správne, keď žalobu o náhradu škody na veciach zamietol z dôvodu premlčania. Vzhľadom na to, že
nárok na náhradu škody je premlčaný z hľadiska subjektívnej premlčacej doby, nebolo potrebné skúmať,
či je nárok premlčaný aj z hľadiska objektívnej 3 - ročnej premlčacej doby.

10. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť za ubytovanie v hoteli Crown
Plaza v čase od 22.2.2013 do 23.2.2013 v sume 107,65 eur, žalobkyňa túto sumu uhradila dňa 23. 2.
2013. 2 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku začala plynúť dňa 24. 2. 2013 a
uplynula dňom 23. 2. 2015. V prípade ubytovania v hoteli Tatra v čase od 23.2.2013 do 2.3.2013, cenu
za ubytovanie 294 eur žalobkyňa zaplatila dňa 23.2.2013 a cenu za ubytovanie v čase od 2.3.2013 do

4.3.2013 v sume 104,23 eur uhradila dňa 4.3.2013. 2 - ročná subjektívna premlčacia doba uplynula v
prípade sumy 294 eur dňa 23.2.2015 a v prípade sumy 104,23 eur dňa 4.3.2015. Žaloba bola podaná na
súd prvej inštancie až dňa 16.2.2016, teda oneskorene. Pokiaľ ide o náklady na stravu vo výške 176,70
eur za obdobie od 17.2.2013 do 7.3.2013, 2 - ročná subjektívna premlčacia doba uplynula 7.3.2015,
takže aj tento nárok je premlčaný z hľadiska subjektívnej premlčacej doby. Napokon pokiaľ ide o náklady

za kúpu nového oblečenia v sume 91,80 eur, subjektívna premlčacia doba uplynula dňom 6.3.2015
(najneskôr uhradený predložený pokladničný blok je zo dňa 6.3.2013).
11. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu škody je premlčaný z hľadiska 2 - ročnej subjektívnej
premlčacej doby. Odvolací súd poukazuje na to, subjektívna a objektívna premlčacia doba začínajú
plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak skončí plynutie jednej z

nich, právo sa premlčí a to napriek tomu, že poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba. Námietka
žalobkyne ohľadom spojenia subjektívnej premlčacej doby s objektívnou premlčacou dobou na náhradu
škodyjepretoirelevantná.Vovzťahuknámietkežalobkyne,žesúdprvejinštancienemalpreukázané,že
či ku škode na veciach nedošlo úmyselným zavinením žalovaného, odvolací súd uvádza, že úmyselne
konanie žalovaného nebolo v konaní preukázané a nevyplýva ani z tvrdení samotnej žalobkyne. Okrem

toho, je bez významu zisťovanie, či žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej premlčacej doby,
keďže nárok je premlčaný z hľadiska subjektívnej premlčacej doby.
12.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdilpodľa§387ods.1C.s.p.vovýroku,
ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu škody vo výške 2.534,38 eur.
13. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Obč. zák. (ochrana osobnosti)

odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že podľa konštantnej judikatúry sa tento nárok premlčuje vo
všeobecnej 3 - ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Obč. zák. (viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu
SR z 29. 11. 2017 sp. zn. 8 Cdo 24/2017, resp. zo 17. 2. 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný s tým, že k vstupu žalovaného do obydlia žalobkyne a tým aj k
objektívnemu zásahu do práv žalobkyne došlo dňa 10.2.2013, pričom dňom 11.2.2013 začala plynúť 3

- ročná premlčacia lehota na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá uplynula dňom 11.2.2016. Odvolací súd
však z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa si predmetnou žalobou uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy aj z dôvodu, že: „tým, že ma žalovaný odmietol vpustiť do môjho obydlia, dať mi nové kľúče a trvalo
mi tak zabránil doň vstúpiť, dopustil sa porušenia môjho práva na ochranu obydlia a ako prenajímateľ
porušil svoju povinnosť umožniť mi nerušený výkon nájmu bytu“ ako aj z dôvodu, že „ tým, že ma ani

len neinformoval o svojom konaní, nieto vôbec o úmysle takéhoto konania a už vôbec sa nepokúšal
realizovať svoje želanie ukončiť nájom zákonným spôsobom, t. j. dohodou alebo výpoveďou, ktorý by
mi umožnil sa vopred príslušne zariadiť“. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa za protiprávny zásah
zo strany žalovaného, v dôsledku ktorého sa domáha priznania finančného zadosťučinenia, označila aj
konanie žalovaného spočívajúce v tom, že po jej návrate na Slovensko dňa 17.2.2013, jej odmietol vydať
nové kľúče od bytu, ktorý mala prenajatý, čím jej zabránil doň vstúpiť a užívať predmet nájmu a v tom,

že tak urobil bez toho, aby ukončil nájomný vzťah dohodou alebo výpoveďou. Podľa názoru odvolacieho
súdu žalobkyňa mohla uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy po prvý raz v deň nasledujúci
po tom, ako došlo k ňou označenému konaniu žalovaného, t. j. k neodovzdaniu jej nových kľúčov od
ňou si prenajatého bytu a tým k bráneniu jej vstupu do uvedeného bytu, k čomu došlo dňa 17.2.2013.
To znamená, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplynula dňa

17.2.2016, pričom žalobkyňa podala žalobu na súd prvej inštancie dňa 16.2.2016, teda včas. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy preto nie je premlčaný.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p. zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec

v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude musieť súd prvej inštancie
musieť posúdiť, či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne v takom rozsahu
a takej závažnosti, že morálna satisfakcia nie je postačujúca (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). I keď ohľadom
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie doposiaľ nevykonal žiadne dokazovanie, odvolací súd je toho
názoru, že z obsahu spisu a predovšetkým z tvrdení samotnej žalobkyne nemožno zatiaľ urobiť záver

o tom, že by tu došlo k tak závažnému zásahu do osobnostných prác žalobkyne (ak vôbec k nejakému
zásahu došlo), ktorý by bolo potrebné vyvážiť priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňu bude zaťažovať dôkazné bremeno ohľadom
preukázania, že žalovaný neoprávnene zasiahol do jej osobnostných práv a že v dôsledku tohto zásahu
vznikla nemajetková ujma takého rozsahu a závažnosti, že morálna satisfakcia je nepostačujúca.

16. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
musel odvolací súd zrušiť aj výrok o nároku na náhradu trov konania.
17. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p. ).
18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).