Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 2. máj 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/38/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220200331
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220200331.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: C.. D. Y., narodený XX.XX.XXXX,
bytom X., B. XXX, zastúpeného Mgr. Drahoslavom Drotárom, narodeným 09.01.1980, bytom Valaliky,
Hlavná 187, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135,
o zaplatenie 1.862,85 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II
zo dňa 10. decembra 2021 sp. zn. 27C/2/2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 10. decembra 2021 č.k. 27C/2/2020-58
okrem výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.241,90 €.

Nepriznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 10. decembra
2021 č.k. 27C/2/2020-58 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.241,90 € s 5% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.241,90 € od 23.02.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 33,32%.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.862,85 € s 5% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 620,95 € za obdobie od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 620,95 € za
obdobie od 16.01.2018 do zaplatenia, zo sumy 620,95 € za obdobie od 16.01.2019 do zaplatenia
a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že na základe nájomnej zmluvy č. 2010001571,
uzavretej medzi stranami sporu dňa 15.12.2010 žalobca prenechal žalovanému do užívania svoje
pozemky, popísané v danej zmluve, pričom sa žalovaný ako nájomca zaviazal uhradiť nájomné vo
výške 620,95 € ročne so splatnosťou vždy 15.01. za príslušný kalendárny rok. Predmetný nárok zahŕňa
obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2019.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že strany sporu dňa 15.12.2010 uzavreli nájomnú
zmluvu č. 2010001571, predmetom ktorej bol nájom na dobu neurčitú, nehnuteľností - pozemkov, ktoré
sú v podielovom spoluvlastníctve prenajímateľa vo veľkosti 5/12, vedené v KN na LV č. XXXX, k.ú. V.,
KN-E č. 424 o výmere 165 m2 ako trvalé trávnaté porasty, KN-E č. 425 o výmere 111 m2 ako trvalé trávne
porasty, KN-E č. 426 o výmere 1982 m2 ako orná pôda, celková výmera spoluvlastníckeho podielu je
940,83 m2. Podľa článku IV. zmluvy žalobca prenajal žalovanému predmet nájmu za účelom majetkovo-
právneho vysporiadania pozemkov v areáli Skleníkového hospodárstva - K. V., ktorý je vo vlastníctve
žalovaného. Podľa článku V. zmluvy nájomné za užívanie predmetu nájmu bolo stanovené vo výške 0,66
€/m2/rok, čo znamená za 940,83 m2 spolu 620,95 € ročne, ktorú sumu sa žalovaný zaviazal žalobcovi

uhradiť vždy do 15.01. príslušného roka. Z LV č. XXXX, vedeného v KN okres Košice IV., obec M.-V., k.ú.
V., je žalobca vedený ako spoluvlastník predmetných nehnuteľností v podiele 5/12. Výzvou na splatenie
peňažných záväzkov a vysporiadanie zo dňa 28.02.2019, bez podpisu, žalobca vyzval žalovaného na
úhradu nájomného za rok 2017, 2018 a 2019.

4. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 139 ods. 2, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 100 ods. 1, § 101,
§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany sporu dňa 14.12.2010 uzavreli zmluvu, kde žalobca ako
podielový spoluvlastník vo veľkosti 5/12-in predmetných nehnuteľností prenajal žalobcovi nehnuteľnosti
bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov na prenájom. Nakoľko tak žalobca nehospodáril so spoločnou
vecou za súčinnosti podielových spoluvlastníkov s poukazom na § 139 ods. 2 OZ, takto uzatvorenú
nájomnú zmluvu súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú podľa § 39 OZ, nakoľko odporuje zákonu.
Za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že neplatnosť spôsobil žalovaný vyhotovením zmluvy.
Nakoľko predmetom uvedenej nájomnej zmluvy bolo majetkovo-právne vysporiadanie pozemkov v
areáli Skleníkového hospodárstva - K. V., teda nie prenájom na poľnohospodárske účely žalovaného
pri prevádzkovaní podniku mal súd za to, že žalobcom uvedené tvrdenie, že nie je potrebný súhlas
spoluvlastníkov na prenájom v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z., nie je dôvodné. V
zmysle uvedeného zákona možno nájomnú zmluvu k spoluvlastníckemu podielu platne uzavrieť, ak
sa uzatvára zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku aj na
spoluvlastnícky podiel k pozemku. Medzi stranami sporu nebolo sporné vlastníctvo žalobcu v podiele
5/12 k predmetným nehnuteľnostiam, užívanie v rozhodnom období žalovaným, nebolo sporné ani
uzatvorenie nájomnej zmluvy bez súhlasu či vyjadrenia spoluvlastníkov. Vzhľadom na uvedené mal
súd za to, že žalovaný užíval pozemky vo vlastníctve žalobcu v žalovanom období od 01.01.2017 do
31.12.2019 bez platného právneho titulu. Súd teda žalovanému uložil povinnosť zaplatiť plnenie titulom
bezdôvodného obohatenia za obdobie 01.01.2018 do 31.12.2019, pričom pri výške súd vychádzal z
výšky stranami sporu dohodnutého nájomného z neplatnej nájomnej zmluvy 620,95 € ročne, teda za
dva roky spolu vo výške 1.241,90 €.

6. Nakoľko žalovaný pre prípad bezdôvodného obohatenia vzniesol námietku premlčania obdobia od
01.01.2017 do 01.01.2018, súd posudzoval vznesenú námietku premlčania. Dospel k záveru, že žalobca
vedel už 01.01.2017, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, nakoľko
uzatváral zmluvu v rozpore so zákonom, keďže uzavrel ako jeden zo spoluvlastníkov bez spoločného
rozhodnutia so spoluvlastníkmi nájomnú zmluvu, pričom žalobu podal až 14.01.2020. V tejto časti
boli námietky žalovaného dôvodné a súd v tejto časti žalobu zamietol. Súd konštatoval, že žalobca
nepreukázal doručenie výzvy na úhradu žalovanému, preto mu súd priznal úroky z omeškania až odkedy
sa žalovaný dozvedel o predmete sporu. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 21.02.2020, teda od
druhého dňa 22.02.2020 mal plniť, preto je v omeškaní od 23.02.2020. Z tohto dôvodu súd priznal
žalobcovi úrok z omeškania od 23.02.2020 a v prevyšujúcej časti úrok z omeškania zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a konštatoval, že žalobca mal v konaní úspech
pomerný v rozsahu 66,66%, pričom žalovaný mal úspech 33,34%. Žalobcovi tak priznal náhradu trov
konania v rozsahu 33,32%.

8. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., III. a v časti výroku I., týkajúcej sa priznania úroku z omeškania,
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa obsahu odvolania podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobou požadované plnenie a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Žalobca vytkol nesprávne nazeranie na neplatnosť zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, označenej
ako nájomná zmluva, pričom súd a/ nedostatočne argumentoval právnou úpravou hospodárenia
so spoločnou vecou, b/ aj keď uvádza, o aký dôvod neplatnosti sa vlastne jedná podľa súdom
použitého ustanovenia § 39 OZ, toto ustanovenie vôbec nevyložil aj v spojitosti s právnou úpravou,
uvedenou v predchádzajúcom bode, c/ nedostatočne argumentoval jednoduchým odmietnutím významu
právnej úpravy umožňujúcej platne uzavrieť nájomnú zmluvu k spoluvlastníckemu podielu a d/ nedal
žiadnu odpoveď žalobcovi k vyjadreniu, že napriek tomu, že predmetná zmluva je označená ako
nájomná zmluva, niet žiadnych pochýb o tom, že by ako nájomná zmluva mala byť neplatná, že
svojimi náležitosťami a okolnosťami svojho vzniku je správne ju posudzovať a označiť ako zmluvu

nepomenovanú, resp. ako dohodu o pravidelnej peňažnej náhrade za užívanie pozemkov žalobcu
bez platného právneho titulu (dohoda o náhrade za bezdôvodné obohatenie). Aj keď závery súdu o
neplatnosti zmluvy sú nepochybne nepreskúmateľné, žalobca zdôraznil, že v danom prípade neexistoval
žiaden dôvod neposudzovať predmetnú zmluvu ako zmluvu platnú. Uviedol, že bez ďalšieho vysvetlenia
súdu nie je možné stotožniť sa ani s jeho jednoduchým konštatovaním o právnej nedôvodnosti
poukázania žalobcu na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 14 ods. 1 druhá veta zákona č. 504/2003
Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, podľa
ktorej nájomnú zmluvu k spoluvlastníckemu podielu je možné platne uzavrieť, a to z dôvodu, že práve
takáto nová výslovná právna úprava k spoluvlastníckemu podielu, pri ktorej sa dokonca neuvádza, že
by pri nej sa malo vylúčiť použitie ust. § 139 ods. 2 OZ spôsobuje, že bez ďalšieho racionálneho či
zákonného dôvodu nie je možné všetky nájomné zmluvy na spoluvlastnícky podiel k pozemku, uzavreté
mimo uvedenú právnu úpravu, považovať za neplatné. Žalobca namietal vyslovenie tvrdenia uvedeného
súdom v odseku 18, nestotožnil sa s rozsahom úvahy súdu v poslednej vete odseku 17 s prekrúcaním
významu vyjadrenia žalobcu smerujúceho k celkovému zhodnoteniu správania žalovaného. Žalobca sa
nestotožnil ani s posúdením žalovaným vznesenou námietkou premlčania a mal za to, že uplatnené
právo sa nepremlčalo ani za obdobie od 01.01.2017 do 01.01.2018. Posúdenie súdu v otázke premlčania
je nesprávne a nepresvedčivé zároveň, keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca dozvedel,
resp. mal dozvedieť o bezdôvodnom obohatení žalovaného už dňa 01.01.2017, ako to nepravdivo a
svojvoľne uvádza súd opierajúc sa o ďalší nepravdivý argument, že vlastne žalobca vedel, že uzatvára
neplatnú zmluvu. S argumentom žalobcu uvedenom na jedinom pojednávaní, že tento sa mohol o
takomto bezdôvodnom obohatení dozvedieť najskôr až doručením písomného vyjadrenia žalovaného k
podanej žalobe, v rámci ktorého tento začal spochybňovať platnosť uvedenej zmluvy, sa súd absolútne
nezaoberal pri svojom rozhodovaní. Je otázne, či momentom získania poznatku žalobcu o možnom
bezdôvodnom obohatení nebolo dokonca až predbežné právne posúdenie súdu na pojednávaní v
danom spore. Súd zároveň nesprávne posúdil vznik omeškania žalovaného z dôvodu, že nesprávne
posúdil výzvu žalobcu na zaplatenie požadovaného plnenia, adresované žalovanému. Žalovaný si bol
nepochybne vedomý už na základe týchto výziev, že je povinný uhradiť za užívanie pozemkov žalobcovi
určitú sumu a že je v omeškaní ako dlžník. Pri posudzovaní sporu podľa ustanovení o bezdôvodnom
obohatení, na ktoré sa nepochybne spoliehal aj žalovaný pred podaním žaloby, bolo a je teda správne
posudzovať omeškanie žalovaného už od 02.03.2019. Len pre úplnosť žalobca uviedol, že zo strany
žalovaného nebolo v spore spochybňované, či dokonca popreté doručovanie takýchto výziev, preto
ani z tohto dôvodu nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru o nepreukázaní doručovania takýchto
výziev. Žalobca sa nestotožnil ani s priznaným rozsahom náhrady trov konania, keďže v danom prípade
neexistuje právna úprava, ktorá by dovoľovala súdu doslova svojvoľne uskutočniť započítanie medzi
stranami. Takéto započítanie by bolo možné len za predpokladu platenia rovnakých trov konania, resp.
približne rovnakých trov, resp. možnosť využitia takýchto trov konania, čo však nie je tento prípad,
keďže žalobcu ako dôchodcu, navyše doslova podvedeného pri príprave predmetnej zmluvy zaťažuje
zaplatenie súdneho poplatku, a teda zo strany súdu mal byť žalobcovi priznaný rozsah aspoň 66,66%.

10. Odvolanie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 21.01.2022, ďalšie vyjadrenia v spore doručené
neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Predmetom odvolania nebol rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.241,90 €, v tomto rozsahu rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom
odvolacieho prieskumu.

13. Predmetom odvolacieho prieskumu bol nárok žalobcu v zamietnutom rozsahu 620,95 € (za obdobie
01.01.2017 do 01.01.2018), príslušenstvo pohľadávky a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

14. Rozsudok je vo výrokoch v napadnutom rozsahu vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3.5.2022 o 9.50 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.4.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

16. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP, t. j., súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

17. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

18. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy v
súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok
aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

20. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a
na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a
nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

21. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu
odvolací súd uvádza nasledovné:

22. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nájomná zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa
15.12.2010 je neplatná z dôvodu, že ju žalobca ako podielový spoluvlastník v podiele 5/12 uzavrel so
žalovaným bez súhlasu alebo vyjadrenia ostatných spoluvlastníkov. Z uvedeného dôvodu nárok žalobcu
vyhodnotil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne toho, že nájomná zmluva je
neplatná.

24. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne
a nerozdielne (ust. § 139 ods. 1 OZ).

25. Podľa ust. § 139 ods. 2 OZ, o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,
rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

26. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení podielové spoluvlastníctvo neznamená,
že spoluvlastník vlastní určitú presne vymedzenú časť nehnuteľnosti. V našom právnom poriadku je
podielové spoluvlastníctvo postavené na tzv. ideálnych podieloch. Nie je možné presne vymedziť a určiť
podiel spoluvlastníka ako časť nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť je spoločnou vecou, preto o nakladaní s
ňou rozhodujú spoluvlastníci spoločne. Rovnako sa to týka uzatvárania nájomných alebo iných zmlúv

týkajúcich sa nehnuteľnosti. Účastníkmi takejto zmluvy musia byť všetci spoluvlastníci. Nie je možné
uzatvoriť nájomnú zmluvu iba s jedným spoluvlastníkom a užívať časť nehnuteľnosti ako prenajatú.

27. Prenechanie veci do nájmu možno tiež podradiť pod pojem "hospodárenie" so spoločnou vecou. Na
rozhodnutie o tom, že vec (jej časť) má byť prenechaná do nájmu, preto stačí väčšina počítaná podľa
veľkosti spoluvlastníckych podielov. Ak má byť prijaté určité rozhodnutie týkajúce sa spoločnej veci, musí
sa preň vysloviť nadpolovičná väčšina určená podľa podielov (t.j. nad 50%).

28. Nájomnú zmluvu v takom prípade nemusia ako prenajímatelia uzavierať všetci podieloví
spoluvlastníci, ale stačí, keď ju uzavrú tí, ktorých podiely na spoločnej veci predstavujú väčšinu. Pri
hlasovaní sa uplatní väčšinový princíp. Tzn. že väčšina počítaná podľa spoluvlastníckych podielov
rozhoduje. Ak sa väčšinoví spoluvlastníci nedohodnú na prenájme predmetnej nehnuteľnosti, nemôže
ju prenajať iba niektorý zo spoluvlastníkov. Rovnako nemožno prenajať ani samotný spoluvlastnícky
podiel, je ho však možné predať alebo darovať.

29. Aj v prípade, keď veľkosť spoluvlastníckeho podielu zabezpečuje určitému spoluvlastníkovi
nehnuteľnosti postavenie umožňujúce mu presadiť v každom prípade svoju vôľu proti vôli ostatných
spoluvlastníkov, nemôže byť prijímanie rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139
ods. 2 Občianskeho zákonníka len záležitosťou dominantného spoluvlastníka. Na procese rozhodovania
musia mať možnosť zúčastniť sa aj všetci ostatní spoluvlastníci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že miera
ich právnej a faktickej možnosti ovplyvniť tento proces, daná výškou ich spoluvlastníckeho podielu, je
v porovnaní s dominantným spoluvlastníkom zanedbateľná (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3
Cdo 162/2004 z 01.07.2005 publikovaný v časopise ZSP č. 45/2005).

30. Ustanovenie § 139 ods. 2 OZ pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou
vecou nepredpisuje žiadnu osobitnú procedúru ani uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre
rozhodnutie samé nepredpisuje žiadnu obligatórnu (napríklad písomnú) formu ani výslovne nedefinuje
jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle
spoluvlastníkov nebude len záležitosťou niektorého spoluvlastníka a že sa na procese prijímania
rozhodnutia zúčastnia všetci spoluvlastníci (pozri slová „rozhodujú spoluvlastníci“).

31. V prejednávanom spore síce predmetom nájmu nebola celá nehnuteľnosť, napriek tomu však
žalobca nemohol platne uzavrieť nájomnú zmluvu iba na nehnuteľnosť v rozsahu svojho podielu.
Nemožno totiž na nehnuteľnosti vymedziť, kde sa tento prenajatý podiel nachádza, keďže ako bolo
uvedené vyššie podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti je spoluvlastníctvom ideálnych podielov.
Prenájom časti nehnuteľnosti (ani nehnuteľnosti ako celku) na základe rozhodnutia spoluvlastníkov
(resp. väčšinového spoluvlastníka) v spore preukázaný nebol.

32. Vecne správne preto súd prvej inštancie vyhodnotil uzavretú nájomnú zmluvu, ktorou žalobca
prenajal žalovanému nehnuteľnosť iba v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12, ako neplatnú
podľa ust. § 39 OZ, nakoľko odporuje zákonu.

33. Bez právneho významu je odvolacia námietka žalobcu, že súd bez bližšieho vysvetlenia konštatoval
nedôvodnosť aplikácie ust. § 14 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z.. Vychádzajúc z predmetu úpravy uvedeného
zákona, predmetom zákona je nájom poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov, pričom zákon umožňuje uzavretie nájomnej zmluvy iba s niektorým z podielových
spoluvlastníkov v prípade zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní
podniku.

34. Predmetom nájmu podľa zmluvy o nájme uzavretej medzi žalobcom a žalovaným nebol prenájom
pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku, z uvedeného dôvodu aplikácia daného
zákona na prejednávaný prípad nie je dôvodná.

35. Na základe uvedeného preto žalobcovi vznikol nárok iba na vydanie toho, o čo sa žalovaný
bezdôvodne obohatil, užívaním nehnuteľnosti v spornom období bez platne uzavretej zmluvy.

36. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

37. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

38. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 107 OZ. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne.
Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu,
že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť iba v rámci
objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

39. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z
týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.

40. V tomto smere bolo v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázané, že už pri uplynutí
lehoty na zaplatenie „nájomného“ za rok 2017, t. j. do 15.01.2017 (čl. V bod 2 zmluvy) žalobca vedel, že
mu žalovaný neuhradil žiadnu úhradu. Nadobudol tak vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia
vo výške 620,95 € za rok 2017 a o osobe obohateného. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, kedy sa žalobca
dozvedel, ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať,
nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.

41. Aj keď súd prvej inštancie nesprávne ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
01.01.2017 a nie 16.01.2017 (vychádzajúc zo splatnosti dohodnutej v zmluve), rozhodol vecne správne,
ak dospel k záveru, že žalobca za obdobie r. 2017 uplatnil nárok po uplynutí subjektívnej premlčacej
doby.

42. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť od 16.01.2017, nakoľko vtedy už mohol žalobca uplatniť
svoj nárok za rok 2017 na súde a uplynula 16.01.2019. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa
14.01.2020, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
rozhodol vecne správne, ak žalobu vo výške 620,95 €, z dôvodu premlčania, zamietol a v prevyšujúcom
rozsahu (nárok za roky 2018 a 2019) t. j. vo výške 1.241,90 € žalobe vyhovel.

43. Vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby pri nároku za rok 2017 pred podaním žaloby
na súd (subjektívna premlčacia doba pri nároku za rok 2017 uplynula 16.01.2019, žaloba na súd bola
podaná 14.01.2020), je bez právneho významu, že v čase podania žaloby ešte neuplynula objektívna
trojročná premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).

44. Nedôvodná je odvolacia námietka žalobcu, že sa mohol o bezdôvodnom obohatení dozvedieť
najskôr doručením písomného vyjadrenia (odporu) resp. až pri predbežnom právnom posúdení súdom
prvej inštancie, nakoľko skutočnosť, ako takýto nárok žalobcu, vyplývajúci z konkrétnych skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné.

45. K uplatnenému nároku na úroky z omeškania odvolací súd uvádza nasledovné:

46. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho
zákonníka).

47. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri
plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ).

48. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka).

49. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť
dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol
určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že
splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi
stranami dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zákonné
ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal.
Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu
sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane
splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol
na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní
s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ, ak
nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania.

50. Keďže v Občianskom zákonníku pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
ustanovený čas splnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho,
že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň
potom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie, resp. do konca lehoty, ktorá mu bola vo výzve na plnenie určená.
Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú
formu. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu.
Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale
deň po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1977).

51. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné
obohatenie vtedy, keď túto povinnosť nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho žalobca požiadal o
vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie.
Od tohto dňa je možné od neho požadovať úroky z omeškania.

52. V prejednávanom spore žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému.
Výzva predložená žalovaným v spore jednak nebola podpísaná, a žalobca nepreukázal nielen jej
doručenie druhej strane ale ani jej odoslanie. Skutočnosť, že v spore nebolo spochybňované či popreté
doručovanie tejto výzvy žalovaným, je vo vzťahu k posúdeniu začiatku plynutia omeškania bez právneho
významu. Povinnosť (dôkazné bremeno) preukázať existenciu a doručenie výzvy zaťažovala žalobcu a
ten túto povinnosť v spore neuniesol.

53. Preto za prvú výzvu na plnenie možno považovať až doručenie žaloby žalovanému 21.02.2020.
Žalovaný teda mal plniť nasledujúci deň, t.j. 22.02.2020 a keďže tak neurobil, dostal sa dňom
nasledujúcim, t. j. 23.02.2020 do omeškania.

54. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto ohľadne priznania nároku na zaplatenie úrokov z
omeškania až od 23.02.2020 a zamietnutie nároku v prevyšujúcej časti vecne správne.

55. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávne priznaného rozsahu náhrady trov konania
odvolací súd uvádza, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne.

56. Súd pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania správne aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP. Pri
určení rozsahu nároku podľa uvedeného ustanovenia sa vychádza z rozsahu úspechu žalobcu v spore,
od ktorého sa odpočíta jeho neúspech (teda úspech žalovaného). V číselnom prevedení z predmetu
sporu 1.862,85 € (100%), úspech žalobcu v spore predstavovala suma 1.241,90 € (66,66%) a jeho
neúspech suma 620,95 € (33,34%). Z uvedeného dôvodu žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 33,32% (66,66% mínus 33,34%). Takýto postup má základ v ust. § 255 ods. 2 CSP
a je aplikovateľný v bežnej a ustálenej praxi súdov SR.

57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle ust.
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný,
preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko
však žalovanému preukázateľne nevznikli žiadne trovy konania v súvislosti s odvolacím konaním, súd
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.